ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niektoré pešťbudínske noviny pripomenuli Sládkoviča a Petőfiho sťa Lenauových spolužiakov na štiavnickom evanjelickom lýceu, a tak rečeno vyzývajú súvekých, aby poučili obecenstvo o tom pomere, v ktorom títo výteční básnici^[2] v tom veku žili.

Dolu podpísaný práve na ten čas bol nielen žiakom tejže školy, lež s Petőfim žil už aj sťa zemko v užšom zväzku známosti a tak za povinnosť si pokladá zverejniť svoje, tejto záležitosti sa týkajúce vedomosti.

Petőfi narodil sa roku 1823 dňa 1. januára a Sládkovič 1820 dňa 30. marca. Boli oni v jednom a v tom istom školskom roku 1838/39 v Štiavnici s tým rozdielom, že tento už v ôsmej a tamten v piatej triede. Že by ale Lenau, ktorý sa 1802 dňa 15. augusta narodil a v spomenutom roku sťa 36-ročný muž bol býval spolužiakom, je viere nepodobné, takmer nemožné, a to tým viac, že on na ten čas v Amerike bol.

Tuším toho omylu prameň. Jeden výtečný slovenský mladík, ktorý so Sládkovičom už aj čo jeho rodák v priateľskom pomere žil, študoval v Štiavnici menom Launer. Tento celou silou bojoval za českoslovenčinu. Roku 1849 začal vydávať slovenský časopis v smere revolucionárnom, z ktorého ale len dve čísla vyšli, konečne sťa sarvašský elementárny učiteľ beh dokonal v Pánu roku 1850. Bezpochyby tohoto meno pomútilo priateľa hore udanej správy.

Isté je, že Sládkovič a Petőfi v jednom a v tom istom roku študovali v Štiavnici, ale či znali jeden druhého, či boli jeden s druhým v akom-takom pomere, ba čo viac, či len jeden jediný rozhovor mali medzi sebou sú otázky, na ktoré s istotou odvetiť môžeme, že sotva. Už sám ten rozdiel medzi vekom a triedami ich mohutne lúčil. K tomu keď pridáme tú národnú rozčúlenosť, ktorá na ten čas medzi žiakmi panovala, tak že jeden druhého ani nepozdravovali, tvrdiť môžem, že Sládkovič Petőfiho ani nepoznal. Konečne ich ráz, ich prirodzenosť a vlastnosti tak boli protivné, že sa ani myslieť nedá na to, aby oni boli sa zblížili, tým menej spriatelili.

Sládkovič unujúc biedu, stal sa učiteľom, a po niekoľko mesiacoch navrátil sa do Štiavnice, práve v ten čas, keď Petőfi tiež len niekoľko mesiacov trval v tomže meste. Možnože už aj tento krátky čas verejného úradovania mal vplyv na jeho solídnosť a mužskosť. Počínal si vážne, mal svoj kruh vyvolených, s ktorými účinkoval na vzbudení národného povedomia. Zriadil na lýceu spevokol, a to slovenský, ktorého on bol správcom. Vynikal v básnictve, takže pri daných príležitostiach on bol učbármi poverený slovenské básne vypracovať a rečniť.

Nuž a Petőfi? To bol tá najdetinskejšia ľahkomyselnosť a pošetilosť. Najvážnejšie záležitosti a udalosti ľúbil smiechom a vtipom prijímať, a na smiech obrátiť. Zaoberal sa myšlienkou stať sa výtečným hercom, vzdor tomu, že nemal vlohy na rečnenie, ani pohyb jeho tela nebol spôsobný k divadelnému predstaveniu.

Práve na ten čas dorazili boli do Štiavnice herci a Petőfi stal sa najpilnejším navštevovateľom divadla. Lež sťa chudobný žiak nemal k tomu dostatočné prostriedky, a tak predával jedno aj druhé. Hospodár, u ktorého bol ubytovaný, komorský hajdúk, menom Prosperíni, človek to života, zvlášť v pití výstupného, mnohé úštipy trpel od Petőfiho. Myslel si, uderila hodina pomsty, odpísal otcovi, že syn jeho mrhá všetko, mešká školu. Otec rozhnevaný, syna konečne odstrčil. Nepozostávalo iného, ako Štiavnicu opustiť a vybrať sa bez určitého smeru, cieľu, pustiť sa do šíreho sveta, čo sa aj skutočne stalo. Lež nemajúc na cestu groša, navštívil katolíckeho farára, osvedčil sa, že chce prestúpiť a berie sa na cestu k vacovskému biskupovi. Spomenutý farár dal mu ako chudobnému študentovi dvojzlatník v striebre.

Tajiť sa nedá, že Petőfi sťa žiak piatej triedy vynikal v básnictve. Na školských štylistických hodinách čítal báseň, učbár B. pochyboval, že by on bol pôvodcom diela. Petőfi drsnate odvetil: ak pochybujete, zavrite ma samotného do izby a z predloženého predmetu napíšem báseň.

Pri všetkej ľahkomyseľnosti študoval maďarských a nemeckých básnikov, pri tom Berangéra do nemčiny preloženého a za vzorku sebe zvoleného. V maďarskom spolku bol činný a jeho básne obdivovali sme. Vzdor tomu ani učbári ani spolužiaci netušili, že v tom istom roku najvýtečnejší slovenský a maďarský básnik bol študentom štiavnického evanjelického lýcea, a istotne ani sami títo mladíci neverili, že ich mená ovenčené budú vencom nesmrteľnosti.