ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vidíš utešený strom, ktorého koruna prevyšuje iné stromy, tak že v oblakoch, kde sa strely a hromy tvoria, zmáča sa, a obdivuješ jeho haluzy, na ktorých ozýva sa ľubozvučný hlas vtáčí, patríš na jeho peň, ktorý často vzdoroval hrozným orkánom: neomylne obrátiš zreteľ svoj aj na koreň, z ktorého vznikol ten velikán.

Takou vyvýšenou korunou je náš Sládkovič v hore národnej spisby, takým prerážajúcim pevcom je on v kruhu národných básnikov. A tak za to mám, že na mieste je oboznámiť sa s jeho koreňom a pôvodom. Práve preto ochotne zdeľujeme krátky životopis Sládkovičovho otca, starého Ondreja Braxatorisa, a to tým ochotnejšie, že spomenutý muž tiež básnil a so slovenskou spisbou milerád sa zaoberal.

Prameň z ktorého podatky čerpáme, je ním samým napísaný životopis pod názvom Životopis, aneb vypsání běhu života Ondřeje Braxatorise, od r. 1804. dne 16. máje v sv. král. městě Krupině národních škol učitele a cirkve aug. ev. choru správce.

Ondrej Braxatoris narodil sa 1782. dňa 2. decembra v Garansegu, obec to v Zvolenskej župe pri Hrone ležiaca, z otca Jána Braxatorisa kožušníka a z matky Marie Groszmann rodom z Radvane. Ako triročný chlapec utratil otca, ktorý následkom suchotín dokonal beh v Pánu. Matka vdova vydala sa za Mateja Kojnoka z Poltáru, na ten čas v dvore Ďorďa Gécyho de Garansék kuchára. Tento pestúň otcovský vychovával malého Ondreja.

Keď prišla doba, aby cvičil sa v liternom umení, zaujal sa chlapca Ondreja Braxatorisa, cirkve evanjelickej Mičínskej kňaz. Tu sa začal učiť čítaniu a písaniu pod učiteľmi Adamom Chalupkom, a za ním Ondrejom Ďurišom. Od roku 1793. do 1795. vo vlasti svojej v Garansegu, vedením výborného učiteľa Samuela Lániho, založil základ, nielen v počiatkoch latinskej reči, ale aj v muzike, menovite v znione. Roku 1795. bol odoslaný do Bystrice k Bohomírovi Kochovi k ďalšiemu učeniu v Gramatike, v nasledujúcom ale roku, jeho otčim preložený bol za námestníka (išpána) Gécovského panstva do Lazan Hontskej osady, a tak aj mladý Ondrej presťahoval sa do bližšej štiavnickej školy, tam za jeden rok pod správou Samuela Sladkayho, a ďalej v syntaxi pod Samuelom Foglerom bral prospech v liternom umení.

Aby včasne aj reč maďarskú osvojiť si mohol, roku 1799 do Miškovca bol zavedený, kde pri stole Paula Rysa, evanjelického kňaza, zostával, študoval na kolégiu helvetského vyznania pod Samuelom Naďom de Dálnok, na organe učil sa od Ondreja Hajaša. V nasledujúcom roku vrátil sa do Štiavnice k vysokoučenému a široko ďaleko zvelebovanému Michalovi Járčimu do retoriky a u neho bezmála štyri roky bral pokrok v známosti vyšších tried. Pritom v muzike nielenže sám cvičil sa, lež v súkromných hodinách vyučoval svojich spoludruhov pri organoch nábožného spevu.

Práve v tú dobu, keď mienil do vyšších škôl presťahovať sa, obdržal povolanie za učiteľa národných hlavných miešaných škôl a spolu k evanjelickej cirkvi za organistu, do kráľovského mesta Krupiny, na miesto Mateja Sartorisa. Nie málo váhal či to pozvanie prijať má, lebo nie, až konečne rozhodol sa radšej byť učiteľom v meste, ako kňazom v nepatrnej dedinke, tým viac, že tam naskytlo sa mu pole činnosti. Pozvanie prijal a Methodike sa za dva týždne, podľa vyššieho nariadenia v Kremnici pripravoval tak, že učiteľskú skúšku s pochvalou zložil. Do roku 1811 učil prvú triedu, potom dostal sa do druhej vyšším potvrdením, a tu už do roku 1845 zdarne a s prospechom účinkoval.

Vzdor skromným dôchodkom staral sa o budúcnosť a nadobudol si dom a grunty a preto pozvanie do iných cirkví neprijal, aké bolo roku 1809 do Pliešoviec a roku 1825 do Štiavnice za organistu a spolu sa učbára gramatiky pri tamojšom gymnáziu, na miesto zosnulého Samuela Sladkayho. Roku 1816 dňa 19. marca, utratil v Lazanoch 52 ročnú vrele milovanú matku. Žiaľom a vekom skľúčeného, zraku pozbaveného otčima prijal k sebe pod opateru, ktorého potom dňa 2. júna 1820 do matky zeme odprevadil.

Sám vyznáva, že ho v celom živote mimoriadna škodná a žalostná prípadnosť nepostretla, krem toho, že roku 1824 dňa 27. júla o hroznom ohni, v ktorom takmer celá Krupina popolom ľahla, mal škody do 550 zlatých, keď krem mnoho pohorených vecí, aj jeho vlastný, práve na ten čas kúpený dom zhorel a veľkým nákladom ho obnoviť a pokryť musel a tým hodnú čiastku od 21 rokov z ušpórenej istiny stratil. Ešte väčšia porážka bola, ze jeho pilným študovaním oslabený zrak následkom ohňa mnoho trpel, že roku 1826 v jeho ľavom oku zjavila sa vnútorná, tak rečená šedivá povlaka, ktorú ale Ján Braun lekár v Rábe 1827. dňa 2. decembra zdarne operoval, takže pomocou zväčšujúceho skla čítať a písať mohol.

Čo sa týka manželstva a dietok, v menovanom rukopise toto nachádzame. Do stavu manželského vstúpil roku Páne 1805 s pannou Teréziou z otca Pavla Bartholomeidesa, cirkvi evanjelickej kráľovčanskej dobre zaslúžilého učiteľa (ktorý usnul v Pánu 1824.) a z matky Terézii rodenej Gašparík. V zdarnom tomto manželstve má 13 dietok, z ktorých Matej, Johanna a Pavel umreli v útlom veku. Najstarší syn Karol narodil sa roku 1806 dňa 18. októbra, Ján roku 1808 dňa 15. mája, Amália roku 1811 dňa 22. augusta, Karolína roku 1813 dňa 6. júla, Terézia roku 1815 dňa 15. júla, Daniel roku 1817 dňa 2. júla, Andrej roku 1820 dňa 30. marca, Jozef roku 1824, Peter roku 1826, Ján roku 1830 dňa 25. novembra.

Karol, najstarší syn, roku 1829, po šťastnom v Jene skončenom kurze teologickom, v nedeľu XXII. po Sv. Trojici bol v nemeckej evanjelickej berženskej cirkvi za riadneho kňaza uvedený, odkiaľ roku 1836, v nedeľu II. po Sv. Trojici do tesárskej slovenskej cirkvi prišiel. Ako cirkevní slovenský spisovateľ známy. Starší syn menom Ján vyučil sa kupectvu v Bystrici, dňa ale 1. januára roku 1829 ako kupecký pomocník z Budína od Antona Auera dal sa dobrovoľne za vojaka. Bol palatinálskym husárom, ale následkom nešťastného pádu z koňa, v Miškovci roku 1830 dňa 11. mája v nemocnici dokonal. Amália vydala sa za Samuela Bobčeka, ktorý stal sa svokra svojho v úrade nástupcom. Daniel, za to mám, že ako zememerač žije až doteraz. Jozef, o ktorom tvrdí otec, že bol schopný, tichý a milý synáček, umrel v horúčke roku 1835 dňa 8. septembra. Peter bol učbárom na nireďházkej učiteľskej preparandii, lež ako nešťastný pomätenec stal sa samovrahom. Najmladší syn Ján vyučil sa kupectvu, potom stal sa učiteľom vo Vukovej pri Temešváre, odtiaľ prešiel za notára do Albertu a opäť do Pitvaroša v Čongrádskej župe. Následkom neduhu zriekol sa úradu a na ten čas, ako notársky pomocník pôsobí v Šajtíne, v rumunskej to dedine pri Nadlaku.

Vernú a úprimnú svoju manželku utratil následkom prsnej vodnatieľky roku 1832 dňa 19. augusta. Zatým dňa 7. januára roku Páne 1833 pojal za manželku pannu Elisabetu, dcéru dedického evanjelického kňaza Ďorďa Kellnera, ktorý v 74. roku ako 46-ročný verný služobník Pána usnul dňa 22. marca roku 1835. Z tohoto druhého manželstva narodili sa Jozef Fraňo dňa 26. novembra roku 1834, ktorý po 9-mesačnej suchej nemoci tohože roku 18. júna umrel, Zuzana dňa 11. mája 1845 umrevšia narodila sa roku 1836 dňa 6. septembra a konečne Mária Magdaléna roku 1838 dňa 30. mája.

Krem učiteľského povolania, zaoberal sa Ondrej Braxatoris aj so slovenskou spisbou, napísal Letopisy Krupinské, ktoré na svoje útraty roku 1810 dal vytlačiť. Zostali po ňom v rukopisoch:

1. O chybách a způsobu napravení mestských i vesnických škol,

2. Původ Slovanů,

3. Obyčeje Slovenského selského lidu v Banskom okolí,

4. Túžba Slavinyna,

5. Zlomky Důvtipných propovedení,

6. Syllabikár,

7. Bellakasterův vespolek se projímajíci způsob vyučování dítek,

8. Učitel dítek.

Krem toho rozličného obsahu básne, dielom pôvodné, dielom preložené.

Rukopisy tieto zväčša odovzdal Učené společnosti literatury Slovanské banského okolí, ktorej od roku 1811 aj sám údom bol.

O svojich spisoch poznamenáva, že pre nepriaznivosť času v literatúre slovenskej a pre iné domáce náklady nemohol ich vytlačiť dať. Konečne, dňa 14. novembra roku Páne 1845 večer o hodine 8. v 63. roku života svojho usnul v Pánu. Strávil pri školách a chóre evanjelických cirkví 41 rokov a 6 mesiacov. Pod rukopisom hore spomenutým nachodíme dva nasledujúce latinské verše, ktoré bezpochyby voľaktorý z jeho synov, možnože práve Andrej, napísal:

Týmto by dokončený bol životopis, lež nemožno nám ešte jedno nepripomenúť. Nemali sme česť, muža osláveného osobne poznať a práve preto je celý tento životopis jednoduchá kostra, predsa ale mali sme príležitosť v bližšom pomere stáť s jeho švagrom, zaslúžilým to niekedy nadlackým učiteľom a verným svojho rodu synom Pavlom Bartholomeidesom, z úst ktorého počuli sme, že Ondrej Braxatoris bol výtečným organistom a cirkevných, zvlášť pohrebných, príležitostných piesní násníkom. Pamätihodné je, že aj k svojmu vlastnému pohrebu zložil pieseň, ktorú tu pripájame:

1. Dost již v svete! Úrad učitelský Můj dokonáva. V tomto lete S všemi obtížnostmi, Duše se oddáva Bohu, po rozličném ustávaní, Telo jde jíž k hrobu k spočívání. Dost již v svete!

2. Dost sem učil, Jazyk reči zprošten, Telo pak své syly. Dítky cvičil Dost sem svau známosti, k prospešnému cýli: Semnau známost jejich neumíra I když můj duch od ních se ubírá. Dost sem učil!

3. Dost již prácy, Pres tak mnoha léta V povolání bylo Místo plácy. Telo se v prach klade, By se promenilo V krásném nebi v jiné oslávené, Zde jest syly, audů, pozbavené: Dost jíž prácy!

4. Dost jíž boje, Proti hríchum sveta, Neprízni závisti. Každý svoje Cítí mdloby pády, Čím se svičí v ctnosti. Pokoje zde není žádného, Rána smútku trefuje i ctného: Dost jíž boje!

5. Dost jíž strachu! V zdejší nestálosti V rozličné príhode. V tomto prachu, Víchrem baureného. V ohnech zkáze škode: Jistejší jest tam los nebeštanů, Nežli se tu vidí z meštanů: Dost jíž strachu!

6. Dost starosti! Péči rodičovské o tak mnohé dítky, Počeť klásti za milau jdu Matku — Vy pak z srdce kvítky S težkau starosti zde vychované, Šetrite vždy Vůle Páne. Dost jíž starosti!

7. Dost jíž schrány! Pro vás dítky milé, K stavu Budaucnosti Z mnohé strany. By ste opuštené Nebyly v auzkosti, Jíž si k vyživení pomaheyte, Však že nestaly jest svet to znejte: Dost jíž schrány!

8. Dost jíž lkání, V slzách, srdce ranách, V smrti rozlaučení. Dost jíž hrání, V zboru pri vrancnosti, Nábožném zpívání; Skrahlé prsti nemohau se hýbať, Zašel duch jíž v nebe Boha vzývat: Dost jíž lkání!

9. Dost, dost všého! Milé cirkvi vále — Díky všechnem dávám. Úrad mého V meste povolání, Pri smrti mé skladám: Nech prácy muže bedlivého Nahradí jíž dílo, díla mého: Dost, dost všého.