ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[3]

Ťažkou úlohou by bolo písať životopis tohoto muža do časopisu politického, zvlášť národného, lebo zjavili by sa veľké protivy v spôsobe jeho zmýšľania, písania a činenia a zdalo by sa ním, že oslavujeme muža plného nedôsledností.

Ale v liste cirkevnoluteránskom má slušné miesto nielen sťa výtečný a vzorný služobník Pána, ale i sťa vľúdny a pritom prísny, obozretný a pritom dôstojný a nadovšetko vysokoučený a vzdelaný správca, biskup a arcipastier.

Nasledoval príklad Pavla apoštola, ktorý píše o sebe: „Učiňen sem Židum jako Žid, abych Židy získal; těm kteříž pod zákonem jsou, jako bych pod zákonem byl abych ty, kteříž pod zákonem jsou, získal. Těm, kteří jsou bez zákona, jako bych bez zákona byl, abych získal ty, kteříž jsou bez zákona. Učiněn sem mdlým jako mdlý, abych mdlé získal. Všechněm všecko sem učiněn, abych vždy některé k spasení přivedl. A toť činím pro evanjelium, nehledajte v tom svého úžitku, ale mnohých, aby spaseni byli.“

Narodil sa v Kochanovciach, v stolici trenčianskej, dňa 8. októbra roku Páne 1816 z otca Jána Seberínyho, na ten čas farára tamojšej, pozdejšej bánskoštiavnickej cirkvi, a spolu vysokováženého superintendenta okolia banského a matky Estery Podhradskej, dcéry presláveného niekedy kňaza senického. Práve v ten čas jeho otec bol v Prešporku na inštalácii novozvoleného superintendenta Kováč-Martiniho. Keď počul zvesť o narodení synáčka, zvolal žartovne: „Natus superintendens“,^[4] následkom čoho oslovovali ho jeho učbári, zvlašť Bolemann: „Reverendissime!“

Roku 1819 presťahoval sa s otcom do Banskej Štiavnice a tam počal sa učiť v nemeckej elementárnej škole, v deviatom už roku v latinskej, donátom zvanej. Tu, ako i vo všetkých triedach gymnaziálnych prednášalo sa všetko v latinčine; v tej písali sa cvičby a štylistické úlohy. On sám zmienil sa o tomto takto: Nevedel som, aspoň tak ako by sa požadovalo, ani jednej živej reči; málo nemecky a slovensky; no najsprávnejšie latinsky, aspoň s akým-takým povedomím gramatikálnym. O maďarčine v školách ani slova; ale aby ani v tej cele nezaostal, otec posielal ho cez prázdniny školské ku kalvínskemu farárovi do Sečova v stolici tekovskej.

Lež i tu ani slova o mluvnici. Celá známosť reči maďarskej záležala v tom, že naučil som sa prakticky jedno-druhé hovoriť.

Vôbec o vtedajších stredných školách sám poznamenal toto: Vskutku, keď pomyslím na tie naše školy, vyznať musím, že boli biedne a krem pamäti sotvačo cvičili; rozum, myseľ vzbudzovať, rozvíjať boli cele nespôsobné; i reči učili sme sa bez všetkého gramatikálneho základu. Napríklad v 6. a 7. triede cvičil nás cez mimoriadne hodiny v reči maďarskej Pavel Homokay, ktorý ako vychovávateľ mladého baróna Štefana Oronáyho založil bol „Magyar társaság“. Ale čo tu? Samý nedostatok. Písali sme rozličné úlohy, zvlášť verše; tie sme prečitovali a posudzovali (?); pravda nemali sme ani pochopu o mluvnici maďarskej. Homokay vydal pod názvom „Koszorú“ dosť tlstý zošit, v ktorom zverejnil i moju básničku „Ku potôčku“. Tým pýšil som sa, mysliac, že i ja stanem sa básnikom.

Bolemann, toho času povestný učbár, doliehal zvlášť na to, aby z latinských klasikov, menovite z Ovídia, Horácia, Cornelia a Cicera značnejšie a výtečnejšie výpovede vypisovali a týždenne jemu doručili. Činil to i Seberíni s veľkou pilnosťou, ale ako sám uznáva, s malým prospechom, lebo dialo sa to nepovedome, mechanicky a tým sa vývin rozumu necvičil.

Matematiku a geometriu prednášal,aspoň prednášať mal Royko, ale šlo to veľmi slabo. Namiesto učeného predmetu prečitoval z nemeckého časopisu Ofner-Pester-Zeitung denné udalosti, a tým zabával poslucháčov. To jedno uznať sa musí, že pomer medzi učbármi a žiactvom bol ako medzi otcom a dietkami, a neprišlo tamtým ani na um týchto pánmi nazývať. Bežným oslovením bolo: „Tu charissime“.

Ako podľa vtedajšieho názvu treťoročný filozof alebo primán, obdržiac Roth-Telekianum, presťahoval sa do Požoňa a tam pod Martinyim a Gregušom, ktorý s Heglom polemizoval, učil sa málo, pod Groszom ale, ktorý prednášal estetiku a psychológiu, ešte menej. Greguš mimoriadne prednášal Aretologiu, ale poneváč pre neznalosť reči gréckej ani len názov toho predmetu nerozumel, nechápal ani vedu a tak nemohol sa oduševniť za ňu.

Keď rozpomenul sa na tie tri v Požoni strávené roky, vyznal s bôľnym srdcom, že sa tam máločomu naučil, vo vedách a vedomostiach malý pokrok učinil. Ale istým priaznivým okolnostiam mohol veľa ďakovať: jedno to, že za dva roky býval na jednej hospode s Jánom Breznyikom a s Mel. Gedulym; druhé to, že Scheverlaym odporučený dostal sa za učiteľa do jedného z prvších domov požoňských, totižto k dietkam mestského radného, pána Večeryho. Zverené mu boli dve dcéry a jeden výtečný prvotriednik. Učiac tieto dietky presvedčil sa, že pôvodne sám má sa prv učiť a vzdelať, aspoň na jednotlivé hodiny pripraviť. Pričinil sa ku práci, cvičil sa v krasopise a pravopise; zadovážil si nemeckú a latinskú mluvnicu, k tomu potrebné slovníky a tak rečeno tým nadobudol si pravidelné vedomosti v reči nemeckej a latinskej. Popísal nesčíselný počet písaniek, aby ho v krasopise neprevyšovali jeho žiak a žiačky.

S teologickými vedami zaneprázdňoval sa málo. Len natoľko, že vykázané pensa naučil sa spamäti, rozumie sa v latinčine; tým ochotnejšie a pilnejšie zaoberal sa so svojim do smrti verným priateľom Breznyikom, francúzskou, nemeckou a maďarskou mluvnicou a spisbou. Zameškával aj verejné prednášky školské a súkromne učil za mzdu na piáne. Učbári to trpeli bez všetkého napomínania a trestu.

Opustiac roku 1837 Požoň, cez zimu meškal u švagra Adrianyiho vo Windschachte a jeho synáčka Viliama vyučoval v počiatkoch literného umenia. Nastávajúceho roku, v mesiaci máji, spolu s druhými vybral sa do Nemecka s tým úmyslom, že navštívi Jenu, kde jeho blahej pamäti otec dva roky študoval a kde pred niekoľkými rokmi dom, v ktorom býval, poznačil tabuľkou. Ale pas dostal výlučne do Berlína. Napriek tomu šiel hneď poštou, hneď pešo do Jeny, a tam za dva roky najväčšou pilnosťou oddal sa vedám teologickým, aby nahradil čo zameškal.

Počas školských prázdnin cestoval po Nemecku a to pešo. Navštívil Göttigen, Eisenach, Wartburg, Schulpfort, Weisenfels, taktiež vysoké školy v Halle a Berlíne. Naplnený dojmom veľkoleposti nemeckého evanjelictva, navrátil sa na jar roku 1840 do Štiavnice s tým úmyslom, že sa stane alebo nemeckým farárom alebo učbárom, lebo cítil slabosť v slovenčine a dôveroval nemčine a latinčine. Ale človek mieni a Pán Boh mení. Na odporúčanie Szekácsovo obdržal pozvanie za vychovávateľa do domu šľachtickej rodiny Bohušovskej na Világoši v stolici aradskej. Tu od rodiny veľmi obľúbený, nielenže pol treťa roka trval, ale bol náchylný prijať ponuku slávnej rodiny, aby zaviazal sa vychovať dvoch mladších synov, krem ročitej 400 zl. mzdy a celého zaopatrenia s 10.000 zlatovou odmenou.

Práve toho času dostal pozvanie za kaplána do Čaby a to od Brozmanna, tamojšieho farára. Kázal teda na Čabe a bol od cirkvi jednohlasne zvolený. Na Világoši, počas prázdnin, zaoberal a cvičil sa v slovenčine, pôvodne v bibličtine. Prosil otca o radu. Ale ten ani jedno ani druhé neodporúčal a žiadal, aby sa domu rodičovského navrátil, lebo že jeho žiadosť je, aby vstúpil do služby cirkevnej. Tak stalo sa, že roku 1842 v decembri prišiel domov a nasledujúceho roku v januári vysvätený bol za kaplána k boku milovaného a cteného otca svojho.

Za krátky čas pomáhal otcovi, lebo už tohože roku v mesiaci júni obdržal pozvanie do uprázdnenej cirkvi kostolno-moravskej v stolici hontianskej.

Tu, kde niekedy povestní mužovia Hruškovic a Tablic blahodarne účinkovali na roli dedičnej viery a národnosti, zažil behom desiatich rokov najpríjemnejšie dni života. Vyzískal si priazeň tamojších zemských pánov Zmeskala, Semberyho, podobne vdovy grófa Steinleine, ktorá v Semorovcach mala vlastnú kaplnku, kde kedy-tedy vykonával služby božské v reči nemeckej. Pritom cirkevníci jeho boli mu cele oddaní. Tu vstúpil aj do stavu manželského a pojal si za tovarišku života Maximilianu Dlháni, sirotu po farárovi niekedy čuvarskom. Seniorát hontiansky poctil ho úradom seniorálneho notára.

Búrlivé časy rokov 1848 — 49 prežil v pokoji, poneváč Moravce od hradských ciest vzdialené v milej dolinke na strane ležia a nie sú vystavené pochodom vojenským. Pri tom všetkom raz tiahol s hontianskými gardistami sťa vojenský kňaz, ozbrojený šabľou a pištoľami, po Vacov. V Moravciach zaoberal sa zvlášť osvojením si správnej reči slovenskej tým spôsobom, že naučil sa spamäti kázne otcove doslovne. Stalo sa, že otec navštívil syna a pobavil sa aj cez nedeľu u neho. Po službách Božích starý pán vyjavil spokojnosť a pochválil nielen prednášku, lež aj prácu, sloh a správnosť reči. Syn riekne otcovi: „Neráčite poznať prácu?“ „Nie,“ znela odpoveď. Syn vyznal, že je to kázeň otcova. Návšteva opätovala sa tým spôsobom po rokoch. Po službách Božích táže sa otec: „I to je moja práca?“ „Nie,“ odvetil syn, „to je moja vlastná.“ „Dobre, synu, dohonil si ma.“

Roku 1853, v mesiaci januári, obdržal pozvanie za riadneho farára do Čaby, v békešskej stolici, na miesto Daniela Brozmanna, ktorý šľakom ranený vstúpil do odpočinku. Na slávnosť zoslania Ducha svätého rozžehnal sa so svojou malou, ale jemu cele oddanou cirkvou, a to so slzami. Koncom mája prišiel s manželkou, s dvoma synmi a s jednou dcérečkou do najväčšieho Sionu evanjelického v Uhorsku, aby pracoval na vinici Pána. V prvej nedeli po svätej Trojici, Štefanom Plačkom, sarvašským dobre zaslúžilým farárom a bratstva békešského na ten čas seniorom, bol do cirkvi slávnostne uvedený.

Stav toho veľkého zboru bol v ten čas dosť smutný, Ján Haan, muž to učený a dobrého srdca, bol čo 74-ročný starec už vekom skľúčený, krem toho nesmiernym racionalizmom presiaknutý a naproti cirkvi nadmieru ľahostajný. Väčšiu časť života strávil v hľadaní stroja, perpetuum mobile zvaného. Druhý farár Daniel Brozmann povrchne vzdelaný, ktorého zásluha bol príjemný spev a výmluvnosť jazyka, bol váhavý, nečinný, a ako už podotknuté bolo, šľakom ranený. Služby Božie vykonávali a duchovnú správu riadili neskúsení pomocníci, cirkevnú však správu viedol inšpektor, panský to úradník, človek neveriaci a nemravného života. Chrámy Božie a zvlášť menší bol cele ošarpaný, sedadlá starosvetské, bez všetkého vkusu. Fary biedne, s troma nepatrnými izbami, pokryté trstinou, bez všetkej pohodlnosti. Tisíce a tisíce dietok školských nemalo miesta v školách, ktorých bolo dohromady deväť, takže 300 — 400 žiakov padlo na jednu školu. Cirkevná daň bola nepatrná, nie podľa majetku, ale na osoby vyhodená, skrze kurátora na nárez (rováš) vyberaná. Slovom, bola cirkev zanedbaná a nezriadená, a kto pozná terajší stav toho veľkolepého a mohutného zboru krížového, neveril by, že to všetko povstalo za 30 do 40 rokov. V opísaných pomeroch vstúpil do služby cirkvi bohumilej čabianskej muž malej telesnej postavy, hlasu slabého, ale ducha silného a vôle nezlomenej. A to bol muž, ktorého životopis tu podávame, Gustáv Szeberényi.

Doba bola priaznivá. Pod panovaním rakúskeho absolutizmu synovia sveta utiahli sa z poľa verejného života, nepopudzovali ľud proti jeho duchovným vodcom a správcom; pod všeobecným tlakom umĺkli politické a národnostné stránky, a mužov čo aj rôzneho zmýšľania spájal záujem cirkvi. Obecný ľud, zvlášť dolnozemský, stál v tom čase na vrchole hmotného dobrobytu, lebo roky boli úrodné, dane malé a zbožie malo i veľkú cenu i prajný odbyt. Tieto okolnosti použil mladý farár. Prvé jeho dielo bolo premeniť daňový kľúč na základe svätého evanjelia: Od každého pak, komuť jest mnoho dano, mnoho bude požádáno. Výsledok toho bol nad očakávanie priaznivý. Cirkev postavila hneď v prvých rokoch nielen skvostnú faru, lež aj jednu novú školu. Krem toho v hojnejších rokoch cirkevníci na jeho naliehanie prijali mimoriadnu daň, za každou viechou 1 zlatý, a tak bolo možné obnoviť a ozdobiť v cene 12.000 zlatých oba chrámy, vybudovať druhú faru, tretí dom Boží vo Viniciach a zveľadiť počet škôl.

Pri verejných službách Božích, zvlášť vo veľkom chráme, panoval veliký neporiadok. Mládež mužského pohlavia, na vyššom chóre miesto zaujímajúca, chovala sa neslušne, prevádzala pohoršujúci rozhovor; áno, stalo sa, že poniektorý zapálili si fajku. Tomu všetkému prekazil tak, že keď kolega kázal, on sám osobne šiel na chór a mládež napomínal, káral a trestal. Panny, ktoré po kútoch kostola sedávali a tam sa neslušne chovali, prinútil zaujať stredište chrámu Božieho, kde stáli pod dozorstvom dospelejších. Od toho času trvá pri službách Božích príkladná tichosť.

Za niekoľko rokov Szeberényi stal sa na Čabe obľúbeným, jemu zverili pokladnicu seniorálnu. Práve v ten čas zakladal sa vdovsko-sirotský ústav a on stal sa jeho prvým pokladníkom a spolu horlivým pestúnom. Prevzal 60 zl. r. č. základinu a po deviatich rokoch odovzdal svojmu nástupcovi 12.000 zl. r. č.

V akej miere rástla jeho popularita doma pri cirkvi, v senioráte, v dištrikte a na poli celého evanjelictva, nielen v Uhorsku, ale aj za hranicou, čo dokazuje vyznamenanie viedenskej fakulty teologickej, keď ho poctila doktorátom honoris causa; v tej miere závisť a nenávisť rozsievala semeno osočovania, upodozrievania a denunciácie.

K tomu jedna udalosť stala sa, ktorá zapríčinila mnoho nepríjemností. Bolo to v bojoch patentálnych, že v Nyiregyháze vznikol veľký spor medzi farárom Ladislavom Jesenským a niektorými cirkevníkmi. Vec prišla až na miestodržiteľstvo. Vláda vyslala orošházskeho farára a patentálneho administrátora Karla Torkosa, aby vyskúmal a vyrovnal záležitosť. Tento za dobré uznal neprijať poverenie a uvaliť na nebožtíka. Szeberínyi vybral sa do Nyiregyháze. Tu vítalo ho predstavenstvo a panstvo slávnostne v nádeji, že všetko pôjde po ich vôli. Vyhlásený bol valný konvent, chrám Boží naplnil sa húfom velikým. Szeberínyi vyzval cirkevníkov, že tí, ktorí sú spokojní s Jesenským a jeho ďalšie úradovanie žiadajú, aby vystúpili z kostola. Ľudstvo hrnulo sa z chrámu a zostalo v ňom iba niekoľko pánov a remeselníkov. Na vyzvanie navrátil sa zástup do kostola a vynesený bol výrok, že žaloby proti Jesenskému sú bezzákladné a jeho kňazské účinkovanie je zdravé, čo dokazuje dôvera cirkevníkov. Pravda, pri odchode k železnici Szeberínyiho neodprevadilo panstvo, kypelo pomstou, ale vláda prípisom schválila jeho nestranné a svedomité pokračovanie. Lež čo sa stalo? Jesenský nemal v cirkvi pokoja a zriekol sa úradu. Opustiac Nyiregyházu vystúpil na Čabe a navštívil Szeberínyiho, mienivší u neho prenocovať. Rozniesla sa o tom po meste povesť, a pozde večer zberba obhŕkla faru a skalami povybíjala všetky obloky. Jedna tehla zaobalená papierom, na ktorom napísané stálo: „nak fene zie Jeszenszkyho“, preletela bezprostredne popri synáčkovi, na tento čas už nástupcovi nebožtíka. Riaditeľ toho nehanebného činu bol stoličný slúžny a vodca páchateľov mladý človek, ktorého dobrodincom bol Szeberínyi, a ktorý pozdejšie, pravda so žiaľom, oľutoval svoj škaredý skutok.

Troje vytýkali Szeberényimu: že patrí ku slovenskej národnostnej strane a tak že je panslávom, že náchylný bol prijať patent a tak že je patentalistom a konečne, že nie je priateľom inšpektorátu, nasledovne že je hierarchom.

Pravdaže hneď ako na Čabu prišiel, mnohí sa urážali, že dom jeho bol slovenský a že dietky jeho hovorili len v materčine. Ako zmýšľal v národnostnej otázke roku 1863, nech svedčia jeho vlastné slová: „Úplne súhlasím s Tvojim náhľadom, že netreba liať do ohňa oleja. To povedomie mám, že som pravidlo zachovával, ale aj tú skúsenosť, že sa miernosť i od jednej i od druhej stránky neútlosť dostáva za podiel. Nequio nimis, neprestúpili sme snáď ani jeden, ak len natoľko nie, že sme na zveľadenie predsa len cudzej rodiny stav vynaložili, na vlastnú za roky a roky ani krajciara, že sme sa cudzím rečiam za roky učili, literatúru pozorne sprevádzali, — kdežto sme vlastnej reči ani len abecedu analyzovať sa nedomysleli, no či nie je tak? Na ktorej strane, že sme sa toho nimis pridržiavali?“ Tajiť sa nedá, že muž, ktorého tu životopis zdeľujeme, rodu svojmu bol verný a priaznivý, krv svoju v akýchkoľvek pomeroch priznal a nezaprel, literatúru slovenskú podporovať odporúčal, našských teológov sa zaujímal a v prvom svojom biskupskom obežníku prihovoril sa v reči slovenskej.

Ale skoro presvedčil sa, že bude-li pokračovať v smere čo aj nie národnom, ale aspoň v rovnoprávnom a spravodlivom, neudrží sa v úrade biskupskom. Hneď ako zvolený bol za arcipastiera, rada peštianskych pánov za dobré uznala na to doliehať, aby b. Fr. Podmaniczky, ktorý zdal sa im byť priliberálnym, zriekol sa úradu dištriktuálneho inšpektora a prepustil miesto b. Ant. Radvanskému, sťa vyprobovanému vlastencovi, zvlášť v prenasledovaní panslávov. Minister kultu Trefort dal mu pocítiť, že nachodí u neho málo priazne a dôvery. Ním poverený, aby vyšetril záležitosť farárov z panslavizmu obžalovaných a dal ich potrestať, — nevyhovel žiadosti jeho, keďže dokázal, že žaloba bola bezzákladná a z osobnej zášti vznikla. Trefort písomne dal výrazu svojej nespokojnosti a hrozil sa tým, že budúcne v podobných prípadoch poverí s vyšetrovaním iný, spoľahlivejší orgán. Nedôverovali mu pri skúšaní kandidátov teológie a naručené bolo inšpektorovi, aby v jeho prítomnosti skladali sa skúšky!

Mimo toho maďarská žurnalistika napádala ho zo všetkých strán. Nepozostávalo mu iného, ako alebo zrieknuť sa sťa nemožnému biskupstva, alebo pripodobniť sa svetu a spojiť sa s časoduchom. Zvolil si toho posledné. V tejto veci píše v dôvernom liste takto: „Pred tebou otvorene vyznám, že dávno som hľadal príležitosť odhodlane k jednej alebo k druhej stránke pripojiť sa. No áno, a to čo konám, je len zjavná reč a svedectvo, ktoré som vynútene mal vydať: že ja ani predtým ani teraz neprislúcham k stránke Hurbana a tých, ktorí s ním len teórie kážu, sami perorujú, ale za sebou nemajú ani za hrsť tých, v mene ktorých šermujú! Ani veci, ani sebe a svojim priateľom osožným byť nemôcť, preto, že pod práporom tým, ktorých jednotlivci vstýčili, a ktorých mosty za nimi dávno sú spálené, v takej situácii môže človek v Hlubokom živoriť, ale žiť nie a nie! Ja politickú úlohu jedine tomuto štátu a tým jeho faktorom za oprávnenú uznávam, ktorí k tomu schopní sú buď históriou ktorá je za nimi, buď hmotou a spôsobnosťou, ktorou vládnu. Ale preto vždy bol som a chcem zostať: amicus personae, inimicus rei! Keď vidím, že moje mlčanie verejná mienka zaznáva, keď nebolo týždňa, v ktorom by ma noviny neboli napádali z upodozrievania zo solidarity, keď mi i minister, iste len na základe denunciácii z ohľadu na Vás odvetil, že moje objasnenie záležitosti: mindem alapot nélkülöz, a azontúl más közeghez kell fordúlnom;^[5] keď som skúsil, že Geduly v Prešporku v očiach pánov tým zakrýva: ,Hia, de minök az én embereim! hisz tudjuk, hogy Nagyságodnak mily nehéz helyzete van‘,^[6] keď skúsil som, že cirkvi môjho dištriktu k Czékusovi a ku Karsaymu v dôvere obracajú sa, keď som na svoje uši počul, že Tvoji, predtým najvernejší priatelia vyslovili sa: ,Barátom vólt, de nem sajnálnám felakasztatni, mert panszláv lett‘,^[7] keď som skúsil, že v Báčke, vo Zvolene dvaja traja sú Archimedesove punkty: všetko som videl, len národ som nevidel! Od Kubína po Starú Pazovú 300 ľudí proti tisícim a tisícim. Ja ľúbim svoj ľud a reč svoju a v tom sa nedám nikým zmýliť. Ale to, čo Hurban a consortes chcú, to jest paritu, bez potrebných momentov i duchovných i hmotných, previesť sa nedá. Že vraj milióny nás je. Ale kde? Čo ja mám idealizovať, čo nie je? Vezmi do povahy, že ani jednej cirkvi niet, v ktorej by nepreviedol aký taký pánik protivu toho, čo kňaz alebo učiteľ má za právo a pravdu. K. zažalovali jeho vlastní ľudia, že nedovolí učiť maďarčine v školách. U nás už dve maďarské školy sú preplnené a dnes zajtra budú učiť vo všetkých viac maďarsky než slovensky. Gymnázium je číro maďarské a nikto sa ho nedotkne; ak by slovenské bolo, nebolo by učenca v ňom. To sú fakty! Predsa riekne kto, že je tu 24.000 Slovákov a veru ináče hmotne tak dobre stojacich ako ktorýkoľvek ľud na svete. V Báčke sú Nemci majetní a obľúbení. V reči, v mravoch Nemci, ale opatrní ako hady, v ich školách, ako načim, produkujú: Hazádnak Rendületlenül a Isten áld meg a magyart!^[8] Ale zato majú pokoj a vytískajú z majetku a obydlia najprv Srbov a potom Slovákov. Majú milionárov Auglerov (Szemzo). V Lome vyvolili Zocha v prítomnosti konseniora. Sotvaže bolo po voľbách precítili sa niektorí, že zvolili pansláva a na druhý deň tých istých 70 voličov Zochových podpísalo prosbopis, aby voľby boli zrušené a povýšili Ostermanovi o 100 zl. vokátor. — Na generálneho notára sa sťažujú, že neverne viedol protokol a pri autentifikácii neprehovoril ani slova. V samom Liptove povedie inšpektor čo chce. Tí najvýtečnejší Slováci nie sú vstave doma niečo vykonať, a ja sa v banskom okolí mám sa o nich opierať? Slovom, ja nechcem byť pictus masculus. Radvanskému neľúbi sa, že ja v národnostnom ohľade opatrne pokračujem, lebo mojim vystupovaním on tratí na dôležitosti sťa ten: a ki ellensúlyozni hivatott a pansláv superintendenst.^[9] Teda nie diplomatizovanie bolo, čo ma pohlo k enunciáciám, ale záujem náš vlastný spoločný. Dávno ma predvolávali dôverní priatelia: ,Ty si nútený popudiť proti sebe Hurbana‘. Nuž zvolil som si matriky. A akože sa táto vec má? Tak, že dosiaľ aspoň v 120 slovenských cirkvách i bez mojej nárady matriky viedli a vedú sa maďarsky.

Tí, ktorých by sa boľastne bolo mohlo dotknúť, to boli vlastne Nemci, ktorí všade, ešte len aj za Dunajom nemecky vedú matriky. A čo títo? Ako sa chovali? Z Báčky písali mi Nemci, že vďačne budú pozatým viesť maďarsky.

Dosť na tom, či vieš čo Mojžiša, vodcu ľudu Izraelského, robí velikým? To, že za 40 rokov vedel čakať! Slavizmus aspoň dvaráz tak dlho čakať musí, keď v zápas postaví sa germánskemu živlu. Ale my, tak rečení Slováci, nikdy nie sme povolaní môcť utvoriť národ konfederačný, ani samostatný. Odkázaní na dom, čeľaď a cirkev, s Maďarom vospolok, lebo históriou za tisícročia spojení sme, s ním môžeme začas žiť a budeme žiť. Ale keď príde plnosť času, tak sa stratí tá rodina malá, ako stratili sa mnohé iné.

Tu praesens cura, Deo committe futura! Salus ecclesiae predovšetkým!“

Na sklonku života svojho, roku 1890, dňa 23. februára v tej istej veci sťa závete svojom písal nasledovne: „Nebol som a nie som kontranacionalistom, čím som bol od mnohých nepriateľským duchom naplnených náružive obviňovaný, lebo vždy váhu kládol som a kladiem na zbožnosť a vieryplnosť, na vážnu a v cirkvi účinlivosť kto to koná, tým službu koná aj vlasti. Svätejšia je predo mnou a vážnejšia vec: opravdivá láska k vlasti a cirkvi, než nenávisť a prenasledovanie, a s tými súhlasím, ktorí vyznávajú: per diversitatem linguarom fidel unitas.^[10] To je najhlavnejšie. Za to mám, že šovinizmus nedá sa zrovnať so zásadami kresťanstva, lebo Boh nie je prijímateľom osôb, ale v každom národe, kto sa ho bojí a činí spravodlivosť, príjemný je jemu. Vzájomná šetrnosť a láska sú naše povinnosti. Suaviter in modo, graviter in re,^[11] bolo a je mojím heslom. Náklonnosť moja bola a je vo všetkom na koľko možné sprostredkovať, možno že aj v tom nezachovávam správne medze, ale darmo je, vždy boli mi na pamäti slová apoštola: v mnohom klesáme všetci. Práve preto vymlúvam a ctím dobromyselnosť a presvedčenie a zdráham sa prenasledovať ohňom a železom.

Vytýkali mu ako sme hore udali, že bol patentistom. Tým bol, lebo on sám písal: „Ja som za patent, aby sme už raz na pravom základe stáli a mali exekutívu, pravda ja v mojej cirkvi nič konať nemôžem, lebo tu páni z Pešti informovaní rozhodujú a ich víťazstvo je isté.“

Vytýkali mu, že bol hierarchom, zvlášť nepriateľom inšpektorov. Pravda, začasto sťažoval sa nad tým, že kňazstvo dáva sa pod moc dozorcov a neháji svoje práva. „V našej cirkvi“, píše, „biskupskú moc prevádzajú dozorcovia a kňazstvo vedie zástoj biednych alumnistov.“ V jednom liste pripomína: „Škoda sa nám dohadovať s inšpektorom. Kňaz nech koná svoje kňazské povinnosti a inšpektor nech spravuje hmotné záležitosti cirkvi, vedie počty, dozerá na budovy; viem, že nevydrží do roka. Lebo čo? Práva v mene cirkvi požíva dozorca, pracuje a ťarchy znáša kňaz, a tamtoho je česť a sláva. Zaujatosť za cirkev pri našich pánoch, jestli kto, tak prajem a žiadam ja, ale spravovať cirkev dvaja nemôžu“.

Najťažšie znášal poníženosť hodnosti biskupskej, keď dištrikt vymenoval protidozorstvo pri skúškach kandidátov teológie, a sťažoval sa zvlášť na prítomných seniorov, že ani jeden jediný nepozdvihol hlas na obranu biskupského práva.

Ale pokračovať budeme v jeho životopise.

Roku 1867, po smrti Daniela Haviara, bol väčšinou hlasov zvolený za seniora békešského seniorátu, čo opätovalo sa roku 1871. Na ten čas zastupoval aj úrad dištriktuálneho a pozdejšie aj generálneho notára. Ako senior predsedal často na skúškach sarvašského gymnázia a učiteľskej preparandie. Stalo sa, že pri jednej skúške preparandistov, poneváč v reči slovenskej takmer žiadnej známosti nemali, otcovsky napomínal ich, aby ako budúci učitelia cirkví slovenských cvičili sa aj v tejto reči. Povesť rozniesla sa po meste, že senior Szeberínyi odporúčal mladíkom panslavizmus. Stalo sa vzbúrenie veliké, a čvarga svetárska usporiadala v noci svojmu duchovnému pohlavárovi tak rečenú mačacinu. Pravda, zmýlili byt a poctili ňou ambrozského farára miesto seniora.

Ako senior mal zvlášť so sarvašskou cirkvou mnohé nepríjemnosti. Pri meste vzniklé roztržitosti prenesené boli do cirkvi a vypukli hrozným prúdom pri voľbe farára. Na čele odporcov stál miestny inšpektor cirkvi. Voľby boli vypísané, kandidácia správne prevedená; v určenú nedeľu dostavil sa senior a žiadal po vykonaných službách Božích vykonať voľby. Tomu na odpor postavil sa inšpektor a s protestom opustil chrám Boží. Ľudu množstvo veliké šlo za ním. Senior Szeberínyi neprišiel do rozpakov. Inšpektora hneď na mieste vyhlásil za pozbaveného úradu, s malým, v kostole zostalým húfom previedol voľby a tým učinil rôzniciam koniec. Biskup Sekács jeho pokračovanie schválil a odobril. Vôbec požíval velikú dôveru tohto cirkevného hodnostára. Pri riešení základných dôležitejších otázok jeho mienku vypočul a často aj prijal.

Roku 1872, dňa 1. januára arcipastier dr. Jozef Sekács zriekol sa dobrovoľne úradu biskupského. Všeobecne malo sa za to, že Gustav Szeberínyi čo aj nie jednohlasne, ale väčšinou hlasov bude zvolený pri prvom hlasovaní. Lež protivníci, nielen jeho osoby, ak všetkého toho, čo dobre mieni s bohumilým ľudom slovenským, učinili tak mohutnú akciu proti nemu, že jediným hlasom premohol protikandidáta Sámuela Sárkánya, teraz v jeho úrade nástupcu. Bola to prvá nie voľba ale borba biskupská, prevedená upodozrievaním, osočovaním, dovolenou a nedovolenou kortešačkou. Takmer všetky maďarské časopisy sa postavili proti nemu, proklamácie, pamflety kolovali po cirkvách a jednotlivcoch; niektorí a to bohužiaľ duchovného stavu streštenci pobehali senioráty a chodili z cirkvi do cirkvi, aby vraj na pansláva nehlasovali. Pred dištriktuálnym konventom držala poradu jedna i druhá strana; Szeberínyiho, aby hájila oprávnenosť väčšiny jedného hlasu; Sárkányova, aby podvrátila správnosť volieb. Konečne miernejší a spravodlivejší svetskí páni pripojili sa k tamtým, a dňa 1. októbra bol Szeberínyi slávnostne doktorom Jozefom Sekácsom uvedený do úradu, v ktorom bezmála 18 rokov s príkladnou pilnosťou účinkoval.

Kanonickú vizitáciu previedol vo všetkých cirkvách, 137 kandidátov vysvätil. Každoročne predsedal do dvoch gymnáziách pri maturitných skúškach. Nové chrámy posvätil: v Segedíne, na ktorý on sám niekoľko tisíc zl. zhromaždil, v Pitvaroši, V Šalgotarjáne, v Oršove a Novom Sade. V Mramoraku slávnostne položil základ nového kostola. Troch generálnych dozorcov b. Gabriela Prónaya, Eduarda Zsedényiho a b. Antona Radvanszkého vyprevadil k večnému pokoju, poslednému na pohrebe v Banskej Bystrici povedal reč maďarskú a nemeckú.

Podľa denníkov, v šiestich zväzkoch pozostalých, každoročne prijal a písal, a to vlastnoručne 2.000 listov. Takmer nepochopiteľné! To stať sa mohlo len tak, že od rána do pôzdneho večera sedával pri písacom stolíku.

Nezabudnuteľným stal sa pri dištrikte tým, že štiavnické gymnázium ako dedičstvo po otcovi a bratovi na srdci nosil a jeho budúcnosť zabezpečil, keďže mu značnú štátnu podporu vysprostredkoval. Mimo toho postavil si krásny pomník založeným a ním otcovsky pestovaným ústavom vdovsko-sirotským, ktorý prevzal so 4.000 zl. základinou, a behom niekoľkých rokov povýšil pomocou priateľa Jána Brenyika na 80.000 zl.

Najskvelejšie jeho účinkovanie bolo doma, v jeho cirkvi. Papier nepostačil by popísať všetky jeho diela. Pripomenieme zvlášť troje. Miestne podgymnázium založiť bola nie ľahká úloha, a to tým viac, že prevažná časť cirkevníkov nevedela sa nikdy spriateliť s touto školou. Ten dobrý ľud, ktorý s dôverou a oddanosťou prijímal návrhy svojho vodcu, v otázke gymnázia vždy odporoval, takže len mravný nátlak a jeho neústupnosť vedela to gymnázium udržať.

Roku 1863, keď Dolnú zem ruka Hospodinova navštívila neúrodou spojenou biedou, nedostatkom a hladom, Szeberínyi počínal si zmužile. Celé noci strávil bez sna, vidiac biedu, ktorá morila ľud na žírnych rovinách žijúcich a privyknuvší k dobrobytu. Dva razy bol vo Viedni prosiť o pomoc u jeho Jasnosti. Celé týždne sedel na mestskom dome, viedol, riadil a spravoval verejné kuchyne. Vyše 7.000 zl. prijal v milodaroch, z cudzozemska, z Brusselu, zo Švajčiarska a tými šafáril. Vo svojom vlastnom dome za viac týždňov choval denne 20-30 biednych a lačných.

Roku 1888 hrozilo veľké nebezpečenstvo mestu; bolo obkľúčené povodňou. Len jedným jediným spôsobom mohlo byť zachránené, totižto pustením vody do susedného chotáru. Ale k tomu privoliť nechcel minister premávky, tým menej, že by voda na čas zaplavila aj dráhu železničnú. Minister bavil sa na nádraží. Na čele mestských poslancov stál biskup Szeberínyi a prosil ministra, aby zhliadol na smutný stav mesta a dovolil prekopať hať, aby voda tiekla svojou cestou. Ale minister spurne odpovedal, odmrštiac prosbu, a zmizol do salónu na vlaku železničnom. Biskup nebral vec na žart a šiel bystrým krokom za ním do salónu a tam dôrazne opätoval žiadosť mesta Čaby, hovoriac: „Keď vaša exelencia nespomôže mestu, ja dám zvoniť na poplach a budem držať reč ľudu, aby zobral čo môže, lebo že tu necháme naše bydlo a pôjdeme si hľadať novú vlasť.“ Prekvapený minister odpovedal:

„Dôstojný pane, ráčite veľmi rozčúlene hovoriť.“

„Nie,“ znela odpoveď, „môj vek a môj biskupský úrad nedopustia, aby som podľahol rozčúlenosti.“

Toto zmužilé vystúpenie prospelo, minister privolil vodu spustiť do susedného chotáru, povodeň zaplavila nielen dráhu železničnú, ale aj pozemky biskupove, ale mesto Čaba zostalo zachránené.

Roku 1878, na pamiatku 25-ročného na Čabe úradovania, vyznačený bol Jeho Jasnosťou titulom kráľovského radcu, a toho istého roku zvolený bol väčšinou 85 hlasov, proti gr. Albertovi Apponyimu, za snemovného poslanca. Pri nasledujúcich voľbách opätne ponúkli mu mandát, ale ho neprijal. Ako poslanec verejne vystúpil len jeden jediný raz proti stereotypnému návrhu Irányiho v otázke neobmedzenej slobody náboženstva. Na dobu svojho poslanectva rozpomínal sa vždy s radosťou; tešil sa dôvere a oddanosti cirkevníkov, ktorí ako hrad prepevný stáli na jeho strane a nedali sa sklátiť prosbám, sľubom, hrozbám a uplácaniu.

Dni strávené v Budapešti pokladal za najpríjemnejšie z celého svojho života. Z druhej strany zárodok svojho telesného neduhu pripisoval tejto dobe. Veľké zamestnanie v cirkvi, v úrade biskupskom, potom častejšie, aby času získal, v noci sem i tam železnicou cestovanie, možnože aj v spoločnosti spoluposlancov voľnejšie žitie zapríčinili závrat hlavy, ktorý trval viac mesiacov a prestal len konečným zrieknutím sa kávy a vína.

Nakoľko bol ctený a vážený od svojich cirkevníkov, dokázalo sa po jeho smrti. Presbytérium uzavrelo usporiadať pohreb na cirkevné útraty. Nával ľudu zhromaždil sa ku poslednej počestnosti. Chrám Boží, v ktorom 10.000 duší má miesta, nebol dostatočný, aspoň 4-5.000 hláv ostalo okolo kostola. Ale najskvelejšiu svoju úctu, lásku a uznanie dokázala cirkev pri voľbe nástupcu. Poniektorí, zvlášť takzvaní páni, konali všetko možné, aby jeho a ľudu miláčik Ludvik neobdržal miesto otcovo.

Ale ten dobrosrdečný ľud slovenský, tak rečeno bez vodcu, nedal sa zmýliť a slávnostne zvolil si ohromnou väčšinou syna za svojho duchovného pastiera.

Szeberínyi účinkoval i na poli spisby. V rokoch 1856 — 1859 vydával Hornyanszky nemecký cirkevný časopis Protestantische Jahrbücher, a tu stretávame sa s nie jedným Szeberínyiho rukou písaným článkom. Z pozdravenia dr. Jozefa Szekáča roku 1867 vydal obnovenú Agendu Hamaliarovu, podobne Vyučování konfirmandů dra Jana Szeberínyiho, ev. superintendenta. Dielo toto päťkrát bolo vydané s prídavkami Gustava Szeberínyiho. Taktiež Ruční agenda ku vzdělání cirkví evanjelických dle augšp. vyznání pohřební a jiné některé svaté výkony i s přídavkami v maďarské a německé osnově bolo dva razy vydané. On bol redaktorom a vydavateľom šlabikára a čítaniek v miestnej cirkvi užívaných. Konečne na svetlo vyšli na žiadosť cirkevníkov niektoré nedeľné a príležitostné reči a kázne, podobne naručením generálneho konventu Zsinati elomunkálatok.

Nebožtík bol malej telesnej postavy, chudý a často ťažkými nemocami navštívený. Na zapálenie pľúc trpel štyri razy, a len jeho prísnej miernosti a striezlivosti pripisovať možno, že pri tak obrovskej účinlivosti, k tomu tak mnohých nespravodlivých tajných a zjavných nápadoch popriala mu milosť Božia dosť dlhý vek. Napriek všetkej opatrnosti, aby nezdal sa byť protivníkom prúdu v cirkvi luteránskej teraz panujúceho, nemohol vyhnúť sa upodozrievaniu, lebo veď každému bude v čerstvej pamäti útok proti nemu v dištriktuálnom, pod jeho predsedníctvom odbavovanom, predostatnom konvente z osobnej zášti a pomsty učinený, že vraj Zsedényianum udelil panslávskemu učiteľovi. Túto bolestnú ranu zahojilo len tiché jeho v Pánu usnutie.

Bol muž učený a vysoko vzdelaný, ostrovtipný. V najzamotanejších otázkach neprišiel do zmetku a trafil na strunu. V obcovaní buď vo vyšších kruhoch, buď s obecným ľudom príjemný a obľúbený spoločník a pri každej príležitosti smer rozhovoru upravoval na cirkevnoevanjelické záležitosti. Miloval zvláštnym spôsobom spoludruhov svojich, farárov evanjelických, tešil sa z úprimného srdca, keď ho navštívili, keď sa mohol s nimi pozhovárať dôverne.

Rečník bol dojímavý, jeho kázne nezachvátili, nerozpaľovali a neoduševňovali, ale predsa hovoril od srdca k srdcu. V Segedíne držal krátku, jednoduchú pozdravujúcu reč Jeho Veličenstvu pánu kráľovi, ale tak melodickým hlasom, že z očí Jeho Jasnosti vynútil slzy. Jeho srdce kypelo láskou, najhlavnejším protivníkom svojim odpúšťal úprimne. Pomsta mu bola neznáma, protiveň odplácal dobrom.

Neočakávaná smrť biskupov Gedulyho a zvlášť telesne silného Czékuša dojala ho nápadne, takže akoby bol tušil blízku hodinu smrti, dňa 23. februára roku 1890 napísal svoj stručný, skromný, a nie vysoko o sebe zmýšľajúci životopis, ktorý uzaviera takto: „46 rokov tomu, čo stojím v službe Pána ako farár, a 18 liet, čo slúžim ako superintendent. Ako mnoho času a príležitosti k činu! A ovocie? Aké chatrné! Na chtivosti, snažnosti a účinlivosti nechýbalo, ale na spôsobnosti ovšem. Verím, že ma preto dobrosrdeční priatelia neposúdia, ktorých Pán Boh nech tak požehná, ako im ja prajem!“

V mesiaci máji, už neduživý, vybral sa do Miškolca k inštalácii biskupa Zelenku. Na železnici v prvotriedovom vozni cestoval s jedným vojenským dôstojníkom, ktorý otvoril oblok napriek tomu, že čas bol chladný. Szeberínyi ostýchal sa osloviť spolucestovateľa, že mu je to nepríhodné. A tu prechladol.

Z Miškolca šiel do Budapešti, a tu niekoľko dní bavil sa v úradných prácach. Prijdúc domov, nemoc jeho rozmohla sa. Podľa úpravy lekárskej navštívil koncom júla kúpele Marilla. Ale necítil sa tu dobre a žiadal navrátiť sa do svojej domoviny. To sa i stalo. Avšak na tretí deň, 19. augusta, ráno o 4. hodine, doslovne usnul ticho.

21. augusta popoludní slávnostne bol pochovaný. Pohrebnú reč držal peštiansky senior Daniel Bachát, biskup Zelenka v maďarskej reči od oltára vyobrazil zvečnelého zásluhy, a arcipastier Baltík prekrásnou modlitbou korunoval poslednú počestnosť. Nad hrobom honťanský senior Viliam Händl povedal v maďarčine nepodarenú aspoň nie kresťanskú, a nie na mieste odobierku. Konečne békešský senior Adam Áchim dal mu v slovenčine posledné požehnanie.