Zlatý fond > Diela > Politické state a prejavy

Ľudovít Štúr:
Politické state a prejavy

<- Späť na dielo

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Simona Reseková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Lucia Olosová, Slavomír Danko, Miroslava Lendacká, Jana Kyseľová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov

Bibliografické údaje (Zlatý fond)

Meno autora: Ľudovít Štúr
Názov diela: Politické state a prejavy
Vydavateľ digitálneho vyhotovenia: Zlatý fond denníka SME
Rok vydania: 2012

Licencia:
Tento súbor podlieha licencii \'Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License\'. Viac informácii na http://zlatyfond.sme.sk/dokument/autorske-prava/

Digitalizátori

Viera Studeničová
Mária Kunecová
Zuzana Babjaková
Simona Reseková
Ivana Černecká
Erik Bartoš
Lucia Muráriková
Katarína Tínesová
Peter Páleník
Lucia Olosová
Slavomír Danko
Miroslava Lendacká
Jana Kyseľová
Martin Hlinka

Bibligrafické údaje (pôvodný vydavateľ)

Meno autora: Ľudovít Štúr
Názov diela: Dielo v piatich zväzkoch. Zväzok I.
Vyšlo v: SVKL
Mesto: Bratislava
Rok vydania: 1954
Počet strán: 431

Editori pôvodného vydania:

Dr. Jozef Felix [rediguje]
Ivan Kupec [šéfredaktor vydavateľstva]
Ivan Minárik [zodpovedný redaktor]
Juraj Špitzer [napísal úvodnú štúdiu]
Ján V. Ormis [vypracoval vysvetlivky]
Jozef Ambruš [pripravil edične a doplnil bibliografickými poznámkami a poznámkami k úprave textu]
Emília Medovarská [technická redaktorka]
Eva Lukáčová [korigovala]
POZNÁMKY:

Bibliografické poznámky

Pre tento zväzok výberu z diela Ľudovíta Štúra zobrali sme Štúrove úvahy, články a reči, uverejnené v jeho politických Slovenských národných novinách, vychádzajúcich v rokoch 1845 — 1848. Okrem toho sme k nim pripojili ešte dva Štúrove ohlasy o vydávaní novín, ktoré vlastne tvoria priamu súčasť týchto článkov a novín, a na naznačenie čias po revolúcii sme pridali v slovenskom preklade Štúrov článok z bratislavských nemeckých novín Pressburger Zeitung, kde vyšiel po nemecky.

Ohlasy o vydávaní Slovenských národných novín sú Štúrom ako vydavateľom riadne podpísané. Zachovali sa iba zriedkavo, keďže vyšli vlastne ako propagačné letáky, a to jeden z nich ešte pred vyjdením novín a druhý ako vložka v novinách. Ostatné Štúrove úvahy a články, pojaté výberovo do tohto vydania, sú v podstate úvodníky zo Slovenských národných novín a Štúr ako redaktor ich nepodpisoval, no ich autorstvo sa všeobecne a oprávnene pripisuje Štúrovi.

V staršom vydaní Štúrových článkov, ktoré vyšlo pod názvom Slovo na čase (Martin 1941), pridŕžali sme sa pri výbere materiálu presne údajov Ľudovíta V. Riznera v Bibliografii písomníctva slovenského a na tomto podklade zaradili sme do vtedajšej edície len tie články a úvahy, ktoré Rizner pripisuje Štúrovi. No ďalším štúdiom sme sa presvedčili, že Riznerove údaje sú neúplné, a preto sme terajšie vydanie rozšírili o ďalšie Štúrove články zo Slovenských národných novín a začlenili sme do neho aj úryvky zo Štúrových rečí, povedaných na bratislavskom sneme, ako sa nám zachovali v snemových záznamoch, uverejnených v Slovenských národných novinách. Nakoľko ide o výber, vzhľadom na rozsah publikácie vynechali sme v tomto vydaní dva známe Štúrove články (Vzdelanosť a osveta; Panslavizmus a naša krajina), ktoré však vyjdú v súbornom vydaní Štúrových spisov, pripravovaných Slovenskou akadémiou vied. Zato po prvý raz vychádza pod Štúrovým menom článok Z ľavého brehu Váhu, na ktorého autorstvo sme prišli na základe Štúrovej osobnej korešpondencie, taktiež prichystávanej na vydanie v Slovenskej akadémii vied.

Prvé číslo Slovenských národných novín po dlhých úsiliach a zápasoch podarilo sa Ľudovítovi Štúrovi konečne vydať 1. augusta 1845. Odvtedy noviny vychádzali dva razy do týždňa a každý druhý týždeň sa k nim pridružovala kultúrno-literárna príloha Orol Tatránski (neskôr každý týždeň). Označovanie jednotlivých čísel novín a paginácia nepretŕhali sa ani koncom kalendárneho alebo vydavateľského roku, takže Slovenskje národňje novini za celé svoje vychádzanie dosiahli dovedna 292 čísel s 1168 stranami. Koncom kalendárneho roku 1845 vyšlo 44. číslo s dátumom 30. decembra, koncom roku 1846 číslo 147. z 29. decembra, koncom roku 1847 číslo 248. z 31. decembra a posledným číslom Slovenských národných novín vôbec bolo číslo 292. z 9. júna 1848. Štúrove Slovenskje národňje novini zanikli teda na začiatku revolučných búrok a neboli už nikdy obnovené.

Tieto stručné dáta o vychádzaní Štúrových novín sme uviedli preto, aby čitateľ mal prehľad o časovom rozmiestení pouverejňovaných článkov a úvah. Z redakčnej stránky zaradili sme Štúrove články a úvahy v prítomnom vydaní presne chronologicky, ako vychádzali v tlači, pretože toto poradie vlastne najlepšie ukáže Štúrov politicko-publicistický vývin v období jeho Slovenských národných novín, ktorý vyvrcholil v revolúcii z rokov 1848 — 1849 a jeho cyklus uzaviera krásne obdobie činnosti vyspelého Ľudovíta Štúra.

Pokladáme ešte za potrebné pripojiť ku všetkým týmto článkom presné bibliografické dáta o ich uverejnení v Slovenských národných novinách, pričom názvy článkov a úvah podávame v pôvodnom, neprepísanom znení.

Jozef Ambruš

Poznámky k úprave textu

Štúrove články a úvahy, pouverejňované v Slovenských národných novinách v rokoch 1845 — 1848, boli napísané v spisovnom jazyku, ktorého kodifikátorom bol sám Štúr a ktorý je v dejinách slovenčiny známy ako spisovný jazyk štúrovcov. Keďže sa dnešný spisovný jazyk značne líši, najmä z hľadiska pravopisného, od štúrovskej spisovnej normy, bolo nevyhnutne potrebné pri vydávaní týchto textov urobiť mnohé jazykové úpravy, ktoré by dnešnému čitateľovi, navyknutému na fonetický spôsob písania, zľahčili opticky čítanie a aby tiež pôvodný text nenarúšal v čitateľovi normu dnešného ustáleného jazykovo-pravopisného systému.

No na druhej strane pri dnešnom vyspelom stave textovej kritiky a pri vysokom hodnotení textov našich klasických spisovateľov musíme sa všemožne snažiť o to, aby sme barbarsky nenarúšali pôvodné texty, ako a to u nás donedávna pravidelne robievalo, aby sme nestierali spisovateľský ráz originálov, lež aby sme pri všetkom úsilí o priblíženie starších textov dnešnému čitateľovi zachovali pôvodinu v jej náležitej podobe. Týchto zásad pridŕžali sme sa pri prepisoch Štúrových textov v prítomnom vydaní. Nenarúšali sme teda v nijakom prípade skladbu autorovu, usilovali sme sa zachovať pôvodný základ lexika (slovník), pričom sme zasahovali iba v nevyhnutných prípadoch, a obmedzovali sme sa zväčša len na úpravy pravopisného rázu. No jednako poznačili sme všetky zásahy a úpravy, ktoré uvádzame v tomto poznámkovom aparáte.

Písanie vlastných a krstných mien upravujeme podľa dnešného úzu: Abraham — Abrahám, Aeneas — Eneas, Bovring — Bowring, Franklín — Franklin, Grachus — Gracchus, Illésházovci — Illésházovci, Košciuško — Kościuzsko, Ludevít, Ludvik — Ľudovít, Maria Teresia (v čl. Ľud. náš obecný), Theresia (v čl. Slovo na čase) — Mária Terézia, Jagellonov — Jagelovcov, Múcius — Mucius, Pavlíňi — Pauliny, Premisel — Přemysl, Sámuel — Samuel, Themistokles — Temistokles, Zríňi — Zrínyi; pritom upravujeme aj ich skloňovanie: Karla — Karola.

Pri písaní veľkých písmen robíme tieto úpravy:

a) adjektíva, odvodené od mien národov, štátov, krajín ap., ktoré sa v pôvodine píšu s veľkou začiatočnou literou (len v málo prípadoch s malou), prepisujeme malým začiatočným písmenom: Bistrickí — bystrický, Brezovskích — brezovských, Českí — český, Europejskí — európsky, Francúzski — francúzsky, Korutanskích — korutanských, Košariskích — košariských, Maďarskí (v tej istej vete v čl. Priemyselná škola aj maďarskí — maďarský, Ňemeckí — nemecký, Pešťjanska — peštianska, Polskí — poľský, Pruskí — pruský, Rakúski — rakúsky, Slovenskí — slovenský, Srbskje — srbské, Tatránski — tatránsky (Orol tatránsky), tatranský, Uhorskí — uhorský ap.;

b) názvy štátov, spolkov, časopisov ap. prispôsobujeme dnešnému spôsobu písania: spojené Severo-amerikánske obce (= USA) — Spojené severoamerické obce, spojenje obce — Spojené obce, severná Amerika — Severná Amerika, ústav Prešporskí Slovenskí — Ústav prešporský slovenský, spolok milovňíkov reči a literatúri Slovenskej — Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, Novini Národňje (= Slovenskje národňje novini) — noviny národné;

c) výrazy, v pôvodine ojedinelé písane s veľkým začiatočným písmenom na znak oficiálnej úcty alebo pri slávnostnom zameraní, transkribujeme malým písmenom: Krajaňja Slovenskí (v čl. Čo chceme s novinami našimi?) — krajania slovenskí, Vláda naša — vláda naša, Ona (= vláda v čl. Spolky miernosti) — ona, z Mesta Najviššjeho (= vláda, ibd.) — z miesta najvyššieho, Stavi a Radi — stavy a rady;

d) adjektivum Boží (aj boží) prepisujeme na boží; podobne píšeme malou začiatočnou literou aj mená príslušníkov náboženských, filozofických ap. skupín: Levelleri — levelleri, Puritáňi — puritáni, Žid — žid. — Zámená, vzťahujúce sa na boha, písané v pôvodine (výnimočne iba v čl. Čo chceme s novinami našimi?) veľkým písmenom, prepisujeme malým: On — on, Jemu — jemu, Svojej — svojej;

e) iné ojedinelé prípady upravujeme podľa dnešného spôsobu skripcie: Jeremiadi — jeremiády (upravená aj kvantita), Kalifov — kalifov, Dra — dr., kapitólium — Kapitólium.

Pri substantívach a adjektivach odvodených od mien miest, národov, štátov, krajín ap. robíme ešte — okrem písania veľkých začiatočných písmen — takéto úpravy:

a) kvantitu prispôsobujeme dnešnej kodifikovanej norme: Asia (tiež Ázia) — Azia; Černohorci — Čiernohorci; Dražďani — Drážďany; Europa (ojedinele Európa) — Európa; Finskje — fínske; Flamskí — flámsky; Germanov, Germanskí — Germánov, germánsky; Helvecia — Helvécia; Irskí, Irsko, Irčan — írsky, Írsko, Ír; Ňitránski — nitriansky; Pešťanskí (aj Pešťjanski) — peštiansky; Rimskí (ojedinele rímski) — rímsky; Romanskí — románsky; Sicilia — Sicília; Šáriš (aj Sáris) — Šariš; Škandinavcov — Škandinávcov; Škotsko — Škótsko; Tatránski — tatranský (výnimku robíme pri názve časopisu Orol tatránsky);

b) v zmysle dnešného ustáleného pravopisu transkribujeme grécko-latinské ae — e, th — t a zdvojené spoluhlásky zjednodušujeme: Athéni, Athénski — Atény, aténsky; Kytheron — Kyteron; Themistokles — Temistokles; Aegypt, Aegyptskí — Egypt, egyptskí; Britannia — Británia (upravená aj kvantita); Gallovja — Galovia; Hellenskích — helénskych (upravená aj kvantita); Hollandsko — Holandsko; Normaňi — Normani;

c) hláskoslovne zasahujeme úpravou v týchto prípadoch: Alkejskí — alkajský; Amerikánski — americký; Asiatskí, Aziatskí — ázijský; Englickí, Englicko, Engličan, Engličina — anglický, Anglicko, Angličan, angličtina; Europejskí (zriedkavo Európejskí) — európsky; Flemovja — Flámovia; Francúski (aj Francúzski) — francúzsky; Horvátske — chorvátske; Jonickí — iónsky; Persko — Perzsko; Réci, Récki, Récko — Gréci, grécky, Grécko; Sedmihradskje — sedmohradské; Sljezko — Sliezsko; Šomorín — Šamorín; Šparta, Špartánska — Sparta, spartská; podobne upravujeme aj jednotlivé pády v skloňovaní týchto mien: Bavorčanom — Bavorom; v Divinej — v Divine; Európčaňja — Európania, Irčaňja — Írovia; nad Labom — nad Labe; v Praze (v čl. Nedeľné školy) — v Prahe; Prusjakom — Prušiakom;

d) názvy obcí a miest píšeme dnešným ustáleným spôsobom: vo Velkejvsi — vo Veľkej Vsi; París — Paríž; Vjeďen — Viedeň;

e) názvy štátov, krajín a krajov, ktoré v pôvodine majú zvyčajne adjektívne formy v zmysle substantívnom, upravujeme podľa dnešných zvyklostí: v Belgickej (tiež v Belgium) — v Belgicku; v Českej — v Čechách; v Dalmatskej — v Dalmácii; v Englickej — v Anglicku; vo Francúzskej — vo Francúzsku; v Ňemeckej — v Nemecku; PolskáPoľsko; v Pruskej — v Prusku; v Ruskej — v Rusku; do Sedmihradskej — do Sedmohradska; v Štirskej — v Štajersku; vo Švédskej — v tom istom článku tiež v Švédsku) — v Švédsku; v Tureckej — v Turecku; v Uhorskej — v Uhorsku ap.; pritom miestami bolo potrebné zodpovedne prispôsobiť aj príslušný prívlastok: v Starej Polskej — v starom Poľsku, v hornej Uhorskej — v hornom Uhorsku ap.

Štúrovský pravopis nepozná y, ý, ale iba i, í; pri transkripcii uvádzame tieto znaky podľa dnešných pravopisných pravidiel, čo z tejto stránky umožňuje ľahkú rekonštrukciu pôvodného textu, nakoľko v origináli sa y vyskytuje len v ojedinelých cudzích slovách (Aegypt, Kytheron ap.).

Znak ľ, taktiež neznámy v štúrovskom pravopisnom systéme, píšeme v prepise podľa dnešných pravopisných zvyklostí: akokolvek — akokoľvek, lahko — ľahko, lud — ľud, ohlad — ohľad, pokjal — pokiaľ, tolko — toľko, vela — veľa, velkosť — veľkosť ap.

V prepise zavádzame dnešný znak ô, ktorý nahrádza pôvodné štúrovské uo: duochodok — dôchodok; duokazi (aj dokaz) — dôkazy; komuorki — komôrky; muocť, muožu — môcť, môžu; ňeskuor — neskôr; puojdu — pôjdu; puosobeňím — pôsobením; spuosob — spôsob; vuola — vôľa; žaluob — žalôb ap. Tento znak kladieme podľa dnešného stavu aj namiesto štúrovského ú: dúležití, dúležitost — dôležitý, dôležitosť; dúrazňejšje — dôraznejšie; dústojňík, dústojnosť — dôstojník, dôstojnosť; dúvera — dôvera; dúvod — dôvod; nalúchať — nalôchať; púvod, púvodca — pôvod, pôvodca; rúzňice — rôznice ap. Znak ô uvádzame aj v jednotlivých prípadoch, kde je v štúrovskom texte jednoduché o: dojsť, dojdú — dôjsť, dôjdu; dokaz (aj duokaz) — dôkaz; domisli — dômysly; porodi — pôrody; požička, požičkovú — požička, pôžičkovú.

Štúrovské e alebo a (za praslovanské ę) nahrádzame v prepise znakom ä podľa dnešných ustálených pravidiel, ktorý znak je v pôvodnom štúrovskom pravopisnom systéme neznámy: drjeva — drievä; meso (aj messo), mesjar — mäso, mäsiar; peť — päť; smed — smäd; pameti — pamäti; nájme (zriedka najme) — najmä; večná, vetší, zvetša — väčšmi, väčší, zväčša; naspet — naspät; spametá, spametuje (aj upamatujú) — spamätá, spamätuje (upamätujú); hovadskí — hovädský; závazok, zvazok — záväzok, zväzok; svato, svetiť, zasveťení, najsvaťejšje — sväto, svätiť, zasvätiť, najsvätejšie ap. — V ročníkoch Slovenských národných novín 1847 a 1848 (v našom prípade od čl. Kde leží naša bieda?), teda po vyjdení Hodžovho diela Epigenes slovenicus, zjavuje sa už aj znak ä, ktorý do prepisu prevádzame v zmysle dnešných pravopisných zásad: mäso, näť, pamäť, uvädnúť, zavädzovať, deväť (ďeväť), naspäť (nazpet), zväčša (zvätša), väčší (vätší), najväčšou (najvätšou), najväčšmi (najväčmí) ap. No v tomto období sa znak ä používa v pôvodine aj v takých prípadoch, kde ho dnešný pravopisný systém nepozná, a preto sa pri prepise pridŕžame dnešného úzu: sebä, sebävážnosť, sebäopustenosť, sebävedomosť, sebäcit — seba, sebavážnosť, sebaopustenosť, sebavedomosť, sebacit; zemän, ňezemän — zeman, nezeman; nastaväť, nastaväu, v nastaväňí, vistaväli, nastaväjúc — nastavať, nastaval, v nastavení, vystavali, nastávajúc; obrábäť, obrábäu — obrábať, obrábal, z ohlädu — z ohľadu; vstúpä — vstúpia ap. Zato však výrazy svatí, svatiňa (— svätý, svätyňa), najme (— najmä) nemajú ani v tomto období znak ä, ale vždy iba a, resp. e (odsvecovaňú — odsväcovaniu).

Štúrovský pravopis, ako pravopis fonetický, označuje mäkkosť spoluhlások d, t, n aj vtedy, keď po nich nasledujú zmäkčujúce samohlásky e, i, í, čo je v protive s dnešnými pravopisnými zásadami; v týchto prípadoch v prepise odstraňujeme zmäkčujúce znamienka: kaďenáhle — kadenáhle; iďe, iďeme, iďete — ide, ideme, idete; v nároďe — v národe; ďivadlo — divadlo; ďiví — divý; roďina — rodina, prichoďiu — prichodil; choďí — chodí; v jednoťe — v jednote; vlasťeňectvo — vlastenectvo; obivaťelja — obyvatelia; cíťili — cítili; vo vlasti — vo vlasti; pusťiť — pustit; ňedávno — nedávno; ňevihnutňe — nevyhnutne; hraňice — hranice; ňijak — nijak, naplňiť — naplniť; ceňí — cení ap.

Pôvodné dvojhlásky ja, je prepisujeme zásadne na ia, ie: ľuďja — ľudia, občjanski — občiansky, porjadki — poriadky; pokjal — pokiaľ, sjaha — siaha, tvorja — tvoria, vjacej — viacej, žjaden — žiaden, chcjeť — chcieť, mjesto — miesto, lahšje — ľahšie, ňje — nie, ňevje — nevie, tjeto — tieto, vjesť — viesť ap. — Pritom výnimku tvoria tieto prípady:

a) štúrovské tvary nom. a ak. sg. str. typu vysvedčenie, písané v pôvodine zväčša (nie dôsledne, pretože Štúrova Nauka reči slovenskej pripúšťala aj tvary s -je) s koncovkami -ja, transkribujeme podľa dnešného stavu na -je: cvičeňja — cvičenie, dokončeňja — dokončenie, vzdelávaňja — vzdelávanie, pokračovaňja — pokračovanie ap.;

b) adjektívne tvary nom. a ak. pi žen. a str. na -je prepisujeme na : celje — celé, čakanje — čakané, rozličnje — rozličné, peknje — pekné, starje — staré, mnohje — mnohé, krajinskje — krajinské ap.;

c) v gen. a dat. sg. zložených adjektiv transkribujeme je na é: každjeho — každého, každjému — každému, duchovnjeho — duchovného, duchovnjemu — duchovnému, rozličnjeho — rozličného, rozličnjemu — rozličnému ap.

ú, ktoré je v pôvodine za dnešnú dvojhlásku iu, prepisujeme ako iu: božú — božiu, cudzú — cudziu, viššú — vyššiu, treťú — tretiu, lepšú — lepšiu, k užívaňú — k užívaniu, k povolaňú — k povolaniu, k podujaťú — k podujatiu ap. — A zas ú, nahrádzajúce v poniektorých prípadoch dnešné v, transkribujeme podľa toho: krú — krv; prú, najprú, najsamprú — prv, najprv, najsamprv.

Adjektívnu koncovku -uo v nom. sg. str. zamieňame znakom e: ktoruo — ktoré, takuoto — takéto, násilnuo — násilné, potrebnuo — potrebné, úprimnuo — úprimné ap. V prípadoch dobruo, zluo prepisujeme ojedinele podľa potreby ako dobro, zlo (inde dobré, zlé).

Štúrova Nauka reči slovenskej rozlišuje pri adjektívach vzor pekní a krásni podľa toho, či sa prídavné meno končí dlhou samohláskou (pekní) a či krátkou (krásni), pričom krátka samohláska je podmienená rytmickým zákonom. Pri prepise vznikli nám na tomto základe odlišné tvary od dnešného stavu najmä v nom. a ak. sg. str., kde podľa štúrovského systému nemôže byť -uo (peknuo), ale iba -o; takéto prípady upravujeme: bezmjerno bažeňja — bezmierne baženie; blúdno představeňja — bludné predstavenie; centrálno mesto — centrálne mesto; civílno právo — civilné právo; múdro poručeňje — múdre poručenie; múdro mjerno počínaňje — múdre mierne počínanie; obšírno pole — obšírne pole; Rakúsko prívoznuo míto — rakúske prívozné mýto; sedljacko chlapča — sedliacke chlapča; stálo vojsko — stále vojsko, šjesto ďjeťa — šieste dieťa; urbársko odkúpeňja — urbárske odkúpenie; vážno mjesto — vážne miesto ap.

Koncovku -ou v gen. pl. muž. nahrádzame koncovkou -ov: časou (aj čjas) — časov (čias), ňedostatkou — nedostatkov, národou — národov, spravcou — správcov, nalezencou — nálezencov ap. V tomto smere je v pôvodine veľa nedôsledností a neskôr prevláda koncovka -ov (Štúrova Nauka reči slovenskej uzákoňovala tvar s koncovkou -ou).

S rozdielmi medzi štúrovským a dnešným pravopisom súvisí aj zmena u — v (dáuno — dávno, prauda — pravda, rouní — rovný ap.) a u — l (pou — pol, pounoc — polnoc) ap. No tento spôsob písania objavoval sa iba v začiatočných číslach prvého ročníka Slovenských národných novín, aj to nie dôsledne, a neskôr zanikol.

Nové vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953 zblížilo dnes kodifikovaný úzus so štúrovským pravopisom najmä v otázke písania s a z. Preto sme v tomto smere pri prepise nemuseli transkribovať — v porovnaní s Pravidlami slovenského pravopisu z roku 1940 — také prípady, ako: zbierať, zbierava (zbjera, zbjerava), zblížil, znášať, zmilujúc, zložilo, zrazil, zosýpalo (zosípalo), zjednocuje, zhŕknu, zhromaždili (zhromažďili), zíde (zíďe), zverený (zverení), zrovnávanie (zrovnávaňje), zhonba, zväzok (zvazok), v zmysle (v zmisle) z nej (z ňej) z poľa (z pola), z mnohých strán (z mnohích strán), zo dňa na deň (zo dňa na ďen), skadiaľ (skaďjal), naspäť (naspet), spruha ap. Nakoľko však ani v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1953 nebola v tomto smere úplne zavedená zásada fonetičnosti, vo vydaní prepisujeme tieto prípady: zbor — sbor; zmer, zmeruje, zmeruvalo — smer, smeruje, smerovalo; vsťah, vsťahuje, vsťahujúca — vzťah, vzťahuje, vzťahujúca; úskostní, úskostlivá (aj úzkostlivá) — úzkostný, úzkostlivá; správa — zpráva. Na druhej strane zas nebol v tejto otázke ani Štúr dôsledný (ňezkazení — neskazený, srušeňím — zrušením, vozpust — vospust, zcela — scela) a neskôr začal podliehať vplyvu M. M. Hodžu, raziaceho cestu etymologickému pravopisu, ktorému Štúr platil daň najmä v otázke písania s a z. Preto v ďalších Štúrových článkoch (v našom výbere od čl. Naše kníhkupectvo) museli sme previesť viaceré úpravy, týkajúce sa s a z: so seba svljeka — zo seba zvlieka; sberba — zberba, sbjerať, sbjerka, nasbjeraních — zberať, zbierka, nazbieraných; sbližujú — zbližujú; shovárať, shovoriť — zhovárať, zhovoriť (= dohodnúť); shromaždiť — zhromaždiť, nashromaždená — nazhromaždená; zchudobňelí — schudobnelý; sjednajú — zjednajú; sjednoťiť, sjednoťeňje — zjednotiť, zjednotenie; zkameňjeť, zkameňelí, zkameňelosť — skamenieť, skamenelý, skamenelosť; zkvitnúť — skvitnúť; sljať, sljevať — zliať, zlievať; složili — zložili; smisel, smiselní — zmysel, zmyselný; smíšlaňja — zmýšľanie; smješaní — zmiešaný; sobrali — zobrali; sosbjerať — zozbierať; soznámiť — zoznámiť; v zpitovaňí — v spytovaní; zpjatočnú, nazpäť — spiatočnú, naspäť; zpomenuli, zpomenutí, zpomenutje — spomenuli, spomenutý, spomenuté; zpríjemniť — spríjemniť; srastajú — zrastajú; srovnať, srovnávať — zrovnať, zrovnávať; ňeztratí — nestratí; súžilo — zúžilo (od úžiť); svada — zvada; svádzať — zvádzať, svazok, svjažu — zväzok, zviažu ap. Pritom aj v tomto období zostalo niekoľko prípadov písaných foneticky (ces — cez, zmer — smer, skúsili, spomínať, zmije — zmyje, zotrje — zotrie, zverja — zveria, ňezňížila — neznížila) alebo zamieňavo (vsťah i vzťah). — Pravdaže, nejednu rozkolísanosť v písaní s a z treba pripísať aj na vrub neustálenej alebo nedodržiavanej normy (typický príklad v čl. Naše položenie vo vlasti: sdokonalovaňím, ale zdokonaluvať ap).

Pri skloňovaní podstatných mien upravujeme odlišné koncovky podľa dnešného stavu: v gen. sg. muž.: urbáru (neskôr je častejšie urbára) — urbára, sudca (tu Štúrova Nauka reči slovenskej výslovne uvádza len tvar sudca) — sudcu, raza (pou treťa raza)razu (pol treťa razu);

v lok. sg. muž.: dohánu — doháne, ľudu (Nauka reči slovenskej pripúšťa jedine tento tvar — ľude);

v inštr. sg. muž.: chrbátom — chrbtom; kŕdelom — kŕdľom;

v nom. pl. muž.: mužja — mužovia, Uhrja — Uhrovia, enciklopedistja — encyklopedisti, hospodárovja — hospodári, roďičovja (aj rodičja) — rodičia, kotle — kotly, običaji (v tom istom čl. Naše položenie vo vlasti tiež običaje) — obyčaje, kŕďele — kŕdle;

v lok. pl. muž. pripúšťala Nauka reči slovenskej aj koncovku -ach, preto sa v článkoch ojedinele objavujú tvary: časach (neskôr časoch), otcach, ktoré úpravujeme na časoch, otcoch;

v ženskom rode Štúrova Nauka nemala osobitne dva dnešné vzory dlaň a kosť (len vzor noc), lež od základného vzoru vypočítavala iba odchýlky: tu v gen. sg. upravujeme odlišné tvary podľa dnešného úzu: Pešťe — Pešti, Sereďe — Seredi, plúšťi — pľušte (upravujeme aj kvantitu), misli — mysle; cirkve — cirkvi, krve — krvi (Nauka reči slovenskej má osobitný vzor cirkev); podobne upravujeme aj tvary: Azii — Ázie (upravená aj kvantita), opatrovni — opatrovne; práve tak aj tvary nom. pl.: misli — mysle, ňemoce — nemoci, cirkve — cirkvi;

v gen. pl. žen. a str. rodu sme urobili tieto úpravy: banjek — bánk, ťárch — tiarch, rukoďjelen — rukodielní, hospodárstvou — hospodárstiev, kňíhkupectvou — kníhkupectiev;

v dat. a lok. pl. ženského rodu uznával Štúr v Nauke reči slovenskej za slovensky správnejšie koncovky -am, -ach, ale pripúšťal (s výnimkou vzoru cirkev a v spojení s rytmickým krátením) aj koncovky -jam, -jach (dnešné -iam, -iach); nakoľko sa v dnešnom úze ustálili tvary s dlhými koncovkami, prepisujeme krátke koncovky, kde ich Štúr používa, na dlhé: vecam — veciam, vrchnosťam — vrchnostiam, vecach — veciach, zemach — zemiach, obcach — obciach, misliach — mysliach, cirkvach — cirkvách, maličkosťach — maličkostiach, okolnosťach — okolnostiach, známosťach — známostiach, povodňach — povodniach, kopaňicách — kopaniciach, ulicách — uliciach ap.; v nom. pl. str. rodu podstatné mená vzoru srdce majú podľa Štúrovej Nauky (vzor pole) koncovku (oproti dnešnej -ia), pravdaže, s výnimkou prípadov o rytmickom krátení; tu sa pri prepise držíme dnešného stavu: srdcásrdcia, morámoria ap.:

v inštr. pl. má Štúrova Nauka reči slovenskej v zásade koncovku -mí, -amí (namiesto dnešnej -mi, ami) a len zrieka -mi, -ami; túto koncovku skracujeme a pritom ju prispôsobujeme dnešnému úzu, a to:

a) v mužskom rode: dlhami — dlhmi, dážďamí — dažďami (zároveň kvantitatívna i hláskovná úprava), dúvodamí — dôvodmi, fabrikantamí — fabrikantmi, krajamí — krajmi, krikamí — krikmi, kusami — kusmi, majetňíkami — majetníkmi, národamí (aj národmí, národmi) — národmi, pokrokamí — pokrokmi, pomocňíkamí — pomocníkmi, remeselňíkami — remeselníkmi, spuosobamí (aj spuosobmí) — spôsobmi, súdamí — súdmi, údamí — údmi, úrokamí — úrokmi ap.;

b) v ženskom rode: hrbamíhŕbami (zároveň úprava kvantity v slabikotvornom r), novinamínovinami, rozkošmírozkošami, vecmívecami, známosťmíznámosťami ap.;

c) v strednom rode: slovmí, slovamí — slovmi ap.;

zvyšky duálových tvarov v inštr. pl., vlastné štúrovskému systému, ale neuznané za správne Pravidlami slovenského pravopisu z roku 1953, upravujeme podľa dnešného úzu: očimaočami.

Pri neurčitkových a prítomníkových príponách slovies typu trieť, vidieť, rozumieť (I. a III. trieda) objavujú sa v pôvodine Štúrom pripúšťané krátke i dlhé formy: misleť i misljeť, veďeť i veďjeť, pozreť i pozrjeť, videť i viďjeť; pozre, vre i trje, berje ap. Tieto tvary upravujeme v prepise jednotne na dlhé: hlaďeť — hľadieť; chceť — chcieť; museť — musieť; pozreť — pozrieť; rozprestreť — rozprestrieť; rozumať — rozumieť; veďeť, prezveďeť — vedieť, prezvedieť; vitrpeť — vytrpieť; vizreť — vyzrieť; zapreť — zaprieť ap. Podľa toho upravujeme aj ostatné tvary týchto slovies: doňesli, priňesli — doniesli, priniesli; rekli, odrekli, srekli sa — riekli, odriekli, zriekli sa; vedla, privedli, zvedli — viedla, privedli, zviedli ap.

Podľa dnešného stavu upravujeme aj tieto odlišné tvary niektorých slovies: chcejú, smejúchcú, smú (Štúr v Nauke pripúšťal obe formy); chibeť, chibí, chibejú, chibujú, chibeu, chibelo, chibejúca — chýbať, chýba, chýbajú, chýbal, chýbalo, chýbajúca; navracuje, odvracuje (ale obracja) — navracia, odvracia; chápa, chápame — chápe, chápeme; podkopá — podkope; jje, zajjedať — je, zajedať.

V 3. os. pl. slovies typu robiť (IV. trieda) v prítomnom čase, kde podľa rytmického zákona prekážala dlhá prípona, a preto sa v štúrovskom pravopisnom systéme skracovala, čím vznikol rozdiel oproti dnešnému stavu, uvádzame dlhú príponu: bráňa — bránia; ňebúra — nebúria; cíťa, ňecíťa, pocíťa — cítia, necítia, pocítia; prehospodára — prehospodária; vimárňa, zmárňa — vymámia, zmámia: obráťa — obrátia; ňeodlúča — neodlúčia; ňeodvráťa — neodvrátia; pála, vipála — pália, vypália; prječa — priečia; pristúpa, vstúpa, nastúpa — pristúpia, vstúpia, nastúpia; skúsa — skúsia; slúba — sľúbia; slúža — slúžia; nasúďa — nasúdia; šíra, rozšíra — šíria, rozšíria; túža — túžia; váža — vážia; vikúpa — vykúpia ap.

Pod vplyvom rytmického zákona, uplatňovaného dosť dôsledne v štúrovskom pravopisnom systéme, vznikajú v pôvodine niektoré odlišné formy od dnešného úzu; v takých prípadoch zasahujeme úpravou: zmerja — zmieria (čl. Pospolitosť a jednotlivosť); hlásevali — hlásievali; bjeďacích — biediacich; vládnucí, vládnucích — vládnuci, vládnucich; ňesnádzi (gen. pl.) — nesnádzí; pokáňim — pokáním (inšt. sg.) ap. — Zato však aj v Štúrových článkoch vyskytuje sa občas narušenie rytmického zákona (cíťjac — cítiac, núťjac — nútiac), a to aj tam, kde sa podľa dnešného stavu tento zákon zachováva: prepjatuo, prepjatú — prepiate, prepiatu.

Štúr v Nauke reči slovenskej uvádza síce pre slovesá typu pracovať (IV. trieda) iba kmeňotvornú príponu -uva- (u neho vzor poluvať), ktorá zodpovedá dnešnej prípone -ova-, ale neskôr preniká do Štúrovho spisovného úzu aj prípona -ova-, takže v Štúrových článkoch stretávame sa s oboma prípadmi písania, a to bez nejakých presnejších zásad, pretože neraz tie isté výrazy vyskytujú sa v oboch formách: považuvať i považovať, kupuvať i kupovať, obetuvať i obetovať, pracuvať i pracovať, raduvať i radovať ap. V prepise uvádzame jedine tvary s príponou -ova- podľa dnešného úzu: bojuvať — bojovať, dohoduvať — dohodovať, dovoluvať — dovolovať, hrdluvať — hrdlovať, obmedzuvať — obmedzovať, ochraňuvať — ochraňovať, pochibuvať — pochybovať, rokuvať — rokovať, zhotovuvať — zhotovovať ap. Pritom podobne transkribujeme aj ostatné odvodeniny: opatruvali — opatrovali, spolčuvaňja — spolčovanie, viučovaňje — vyučovanie, považuvaní — považovaný, splastuvaní — splastovaný, vidichuvau — vydychoval ap.

Základné tvary minulého času (príčastie minulé činné) menovau, poprjau, posilňovau, zvetšiu, žiu, stáu, krčiu, viďeu, zhlúpeu — zhlúpol ap. nahrádzame dnešnými formami: menoval, poprial, posilňoval, zväčšil, žil, stál, krčil, videl ap. Podľa dnešného stavu upravujeme aj tieto tvary slovies II. triedy: dotknuv — dotkol, dosjahnuv — dosiahol, kvitnuv — kvitol, vjaznuv — viazol, višvihnuv — vyšvihol, ňeupadnuv — neupadol ap.

Zložené adjektíva, príslovky, spojky, číslovky, citoslovcia a častice píšeme dovedna podľa dnešného úzu, pričom — najmä pri príslovkách — upravujeme písanie s a z na základe Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953: Boh vje — bohvie; Boh zná — bohzná; chvala Bohu — chvalabohu; čo že — čože; do dňes — dodnes; do kola — dokola; do korán — dokorán; do poli — dopoly; do tuha — dotuha; do vedna (často aj dovedna) — dovedna; hoc akí — hocaký; horkí že — horkýže; jako že (aj akože) — jakože; jestli že — jestliže; kade ako (v tom istom článku kadeakí) — kadeako; kam djal — kamdiaľ; kto že — ktože; kdo vje — ktovie; ktorje že — ktoréže; ktorí kolvek — ktorýkoľvek; leda bolo (aj ledabolo) — ledabolo; leda kedi — ledakedy; len že — lenže; málo čo, málo kďe, málo kdo, málo kedi, málo ktorí — máločo, málokde, málokto, málokedy, máloktorý; na čas — načas; na ďalej (aj naďalej) — naďalej; na dostač — nadostač; na kolko — nakoľko; na kom že — na komže; na krátko — nakrátko; na kríž — nakríž; na mjesto — namiesto; na novo — nanovo; na največmi (v čl. Spolky miernosti na največmi aj nanajvečmi) — nanajväčšmi; na ostatok (aj naostatok) — naostatok; na ozaj (aj naozaj) — naozaj; na pospol (veľmi často aj napospol) — napospol; na pr. — napr.; na prázdno — naprázdno; na prosto (aj naprosto) — naprosto; na raz — naraz; na silu — nasilu; na teraz — nateraz; na tolko — natoľko; na veki (aj naveki) — naveky; na vidom oči, na vidomoči — navidomoči; na vnivoč — navnivoč; na vonok — navonok; na vuokol — navôkol; na vždi — navždy; na zad, na zadku, na zadok — nazad, nazadku, nazadok; na zdarboh — nazdarboh; ňedaj Bože — nedajbože; ňemilo Bohu (aj ňemilobohu) — nemilobohu; ňje len, ňje len že — nielen, nielenže; od dávna — oddávna; od jakživa — odjakživa; od prvoti — odprvoti; od razu (aj odrazu) — odrazu; od spodku — odspodku; o mnoho — omnoho; o moc — omoc; o ňedlho — onedlho; o samoťe — osamote; o sebe (v zmysle osve) — osebe; o veľa — oveľa; po čas — počas; po predku (aj popredku) — popredku; pozoru hodnuo — pozoruhodné; pozrime že — pozrimeže; pravda že — pravdaže; pre to (aj preto) — preto; pri tom (aj pritom) — pritom; sotvá že — sotvaže; stá tisíce, sto ťisícov — státisíce, stotisícov; tak rečení, tak rečeno, tak zvaních — takrečený, takrečeno, takzvaných; tam tích — tamtých; vjac milionoví — viacmiliónový; von koncom (aj vonkoncom) — vonkoncom; v skutku — vskutku; v stave — vstave; v strjed — vstred; za to — zato; z boku — zboku; z cela — scela; z čjastki — sčiastky; z dnuká — zdnuká; z husta (aj zhusta) — zhusta; z kaďe, z kaďjal, z inakaďe, z ňikaďjal, z kuďjal že (aj skaďjal) — skade, skadiaľ, zinakade, znikadiaľ, skadiaľže; zo pár — zopár; z počjatku — zpočiatku; z pod, z popod — spod, spopod; z prvoti — sprvoti; zrjedka kedi — zriedkakedy; z tade, z taďjal, z taďjalto — stade, stadiaľ, stadiaľto; z úplna — zúplna; z vetša (aj zvätša) — zväčša; z vonku — zvonku ap. Niektoré zas rozpojujeme: akbi — ak by, boubi — bol by, čibi — či by, čobi — čo by, jedenkaždý (jednemukaždému) — jeden každý (jednému každému), keďbi — keď by, ktoríbi — ktorý by ap. Ako vysvitá z niektorých uvedených príkladov, v tomto smere existujú v pôvodine rozličné spôsoby skripcie (napr. bezpochibi, bohužjal, docela, dovedna, nadovšetko, naopak, napochitro, naposledi, naposledok, napotom, napredok, naspet, predtím, pozďaleka ap.), a to neraz v tom istom článku.

Komparatívne a superlatívne tvary adjektiv nový, živý upravujeme podľa dnešného úzu: novejší, najnovejší (aj novšjeho, najnovšja) — novší, najnovší; živejší, najživejší — živší, najživší ap.

Adverbiá majú v origináli spravidla dlhú koncovku, ktorú v prepise skracujeme: po bratskí — po bratsky, otcovskí — otcovsky, otrockí — otrocky, pomalí (aj pomáli alebo pomali) — pomaly, slovenskí — slovensky, veďeckí — vedecky, večmí (vätšmí) — väčšmi ap. Podľa toho sme výnimočne skrátili a prispôsobili dnešnému stavu koncovky aj v týchto prípadoch: ňikdá — nikdy, zvonká — zvonku, možná — možno.

Podľa dnešného stavu sme prispôsobili aj koncovky niektorých adverbií v takýchto prípadoch: krásno — krásne, menovito — menovite, nehrube — nehrubo, pospolito (aj pospoliťe) — pospolite, rozlično — rozlične, slávno — slávne, znameňito — znamenite.

Zámeno on skloňujeme v prepise podľa dnešného úzu, a preto nahrádzame pôvodné zdlžené tvary v množnom čísle tvarmi krátkymi: ích — ich, ím — im a pôvodné druhotvary v Štúrovej Nauke reči slovenskej, ktoré prenikali najmä do neskorších Štúrových článkov, dnešnými ustálenými formami: jich (aj jích) — ich, jim (aj jím) — im. — Podobne si počíname aj pri privlastňovacích zmenách náš a váš: naších — našich, vaších — vašich, naším — našim, vaším — vašim.

Pôvodné zámeno všetek nahrádzame dnešným tvarom všetok a podľa dnešného stavu upravujeme aj niektoré jeho ďalšie tvary: všecci (neskôr všetci) — všetci, všetkje — všetky ap. Takto upravujeme aj číslovku jeden: jedneho — jedného, jednemu — jednému, jedne (dajedne) — jedny (dajedny).

V kvantite sú medzi originálom a prepisom takéto rozdiely: ano — áno; asnaď (aj asnáď) — asnáď; balván — balvan; blahodárne — blahodarné; bližní (aj blížni) — blížny; blúdni — blúdny; čítaťel — čitateľ; dážďe, dážďami — dažďe, dažďami; dím (aj dim) — dym; dňeská — dneska; dozjerať — dozerať; fujákoch (aj fujaki) — fujakoch; havránki — havránky; chnápu — chniapu; chvila — chvíľa; iskerku — iskierku; krčažkou — krčiažkov; marnotratnosť — márnotratnosť; mešťanskí (aj mešťajnski), mešťanskuo — meštiansky, meštianske; mohútňe — mohutne; nájme (aj najme) — najmä; najsť, najdeš, najďe, najďeňja, ňenajďeme (aj nájdu, ňenájde, vinájsť) — nájsť, nájdeš, nájde, nájdenie, nenájdeme; nalezencou — nálezencou; následovňík — nasledovník; nastojí, nastoja — nástojí, nástoja; nauční, nauka, naúk (aj nauk) — náučný, náuka, náuk (gen. pl.); ňenasitňe — nenásytne; ňeomílňe, ňeomílni — neomylne, neomylný; ňesčiselní — nesčíselný; ňešvari — nešváry; ňeunavňe — neúnavne; ňevislovní — nevýslovný; ňevšimňe — nevšimne; obál — obal; občanskí (aj občjanski, občjanstvo — občiansky; obracáme — obraciame; oddavatěl — oddávateľ; odobjera, vibjerajú, vibjera (a hneď zas ňeviberajú, viberať) — odoberať, vyberajú, vyberá; odstraňiť, odstraňí, odstraňja, odstraňení — odstrániť, odstráni, odstránia, odstránení; odvažní — odvážny; ochábli — ochablý; oplatki — oplátky; osúd (ojedinele osud) — osud; pater — páter; pánstvam (aj panstvá) — panstvám; peseň, pesňam (ojedinele v pjesňach) — pieseň, piesňam (v piesňach); plúšť, plúšťe — pľúšt, pľušte; podremovau — podriemoval; pohnutka — pohnútka; pokrivka — pokrývka; pomáli — (aj pomalí alebo pomali) — pomaly; povjedali, odpovjedali — povedali, odpovedali; požičávaňím — požičiavaním; pravomocnosť — právomocnosť; prebjeraňja — preberanie; premesťujeme — premiesťujeme; prepasť — priepasť; prikváčení, prikváčila (ale kvačí) — prikvačený, prikvačila; prírodzeňe (ale v tej istej vete ňeprirodzením) — prirodzene; prjechod — prechod; prjemena (aj premena) — premena; prjevrat — prevrat; prjezivki — prezývky; ranhojič — ránhojič; skrikňe — skríkne; služka — slúžka; slúžobňíci — služobníci; snaď — snáď; sotvá — sotva; sprava, spravca (ojedinele správcovja) — správa, správca; stran (aj strán) — strán (gen. pl.); strjed — stred; sudobní, sudobňíctvo (aj súdobňíctvo) — súdobný, súdobníctvo; škrátkov — škriatkov; ťarch — tiarch (gen. pl.); ubohí — úbohý; ufať sa, ufáme sa — úfať sa, úfame sa; uradňík — úradník; úzda (aj uzda a bezuzdnosť) — uzda; užerňíci — úženíci; užitok, úžitoční, najúžitočnejší ap. (aj úžitok, užitočnje) — úžitok, užitočný, najužitočnejší ap.; víjmuc (aj vijmúc) — vyjmúc; vikonavaťel — vykonávateľ; vimerávali — vymeriavali; visosť — výsosť; vražd — vrážd (gen. pl.); vzďelavaťelnje — vzdelávateľné; zahrada — záhrada; zákonodárstvo — zákonodarstvo; zakusili — zakúsili; zaňeprazňujú, zaňeprazňuvalo (ale v tom istom článku — Dobročiné ústavy — hneď zaňeprázňeňja) — zaneprázdňujú, zaneprázdňovalo; zaroveň — zároveň; zastavaťelja — zastávatelia; zemakovica, zemakoviská — zemiakovica, zemiakoviská; zmerja — zmieria; zmudrjeť — zmúdrieť; zprostredkujúcich — sprostredkujúcich; zúžovať — zužovať. — Uvedené prípady sa neraz vyskytujú v rozličných tvaroch a odvodeninách.

V kvalite spoluhlások robíme takéto úpravy: aspon — aspoň; ďen, chlaďen — deň, chladeň; kmen — kmeň; naspet — naspäť; odbiť (v čl. Naše kníhkupectvo — tlačová chyba?) — odbyt; počeť — počet; skúšenosťi — skúsenosti; špehún — špehúň. — Sem patrí aj úprava adjektiv, ktoré sú v pôvodine mäkké, ale dnes ich pokladáme za tvrdé: čeladňí — čeľadný, hlavňí (hlavňja, hlavňú, hlavňou) — hlavný (hlavná, hlavnú, hlavnou), jarňích — jarných, národňí — národný, prosebňích — prosebných, prostredňí — prostredný, školňí — školný, západňí — západný ap. v takýchto adjektívach a vo všetkých ich pádoch.

Kde to vyžaduje dnešný spôsob písania, uvádzame v prepise slabikotvorné ĺ a ŕ: zadlžení — zadĺžený; zamlkali (aj zamĺkajú) — zamĺkali; krmí, krmja, krmili — kŕmi, kŕmia, kŕmili; mrtví, mrtvola (ale umŕtvujúcimí) — mŕtvy, mŕtvola; utržilo — utŕžilo; završiť, završila, dovršilo, dovršeňja — zavŕšiť, zavŕšila, dovŕšilo, dovŕšenie ap., hoci v pôvodine sú dosť časté aj ĺ a ŕ: stĺpi, tĺkli, roztĺkať, potĺkať, potĺkati, hŕči, pri pŕškach, natŕha, pridŕžať, pridŕžajú, pridŕžaní, zadŕža, udŕžali, odstŕkaňja, pohŕdaňja, zhŕknu, rozpŕcha, rozfŕkaná, vŕta, ňezvŕtau ap.

Hláskovne upravujeme podľa dnešného stavu tieto prípady, nezaradené do predošlých kategórií: zbladlí, vibladlje — zbledlý, vybledlé; zabedňiť — zadebniť; bližje — bližšie: céra — dcéra; ňesčíslení (v tom istom článku aj ňesčiselní, inde za bezčíselni) — nesčíselný; dášď (aj dážďamí) — dážď; ďeďictvo — dedičstvo; dobroďiňja, dobroďiňím (aj dobroďeňja, dobroďeňí) — dobrodenie, dobrodením (dobrodenie, dobrodení); dráža, rozdrážiť, rozdrážení, rozdrážeňím — dráždia, rozdráždiť, rozdráždený, rozdráždením; vdýchnuv — vdýchol; dvacať — dvadsať; hodbabňíctvo — hodvábnictvo; jarmak, jarmačni — jarmok, jarmočný; jaseň — jeseň; kdo, ňikdo, ňjekdo, hocikdo — kto, nikto, niekto, hocikto; kňižečki — knižočky; krestnjeho (v čl. Zmenkové zákony) — krstného; krjela — krídla; meskí — mestský; nadobúdza — nadobúda; naísť — nájsť; najsamíprú — najsamprv; naozajstná, naozajstnuo — naozajstná, naozajstné; navšťivujú, navšťivujú (aj navšťevuvat, navšťevujúci) — navštevuje, navštevujú; ňehať, ňeháva, preňehať — nechať, necháva, prenechať; nižje (aj ňižšej) — nižšie (nižšej); novonarodzeňec — novonarodenec; ňeodcudzili — neodcudzili; okolitní — okolitý; olevrant — olovrant; peďesjat — päťdesiat; písemnje, písemnosť (v tom istom článku písomňe) — písomné, písomnosť; počti — pošty; pokrevních — pokrvných; potajňe — potajme; prázni, prázňini, zaňeprázňuvať — prázdny, prázdniny, zaneprázdňovať; precca, predca — predsa; predešlje, predešlosť (neskôr predošlí) — predošlé, predošlosť; preisť (neskôr aj prejsť), ňeísť, ňeiďeme — prejsť, nejsť, nejdeme; príme, prímeme — prijme, prijmeme; primerení, primerenje — primeraný, primerané; pták — vták; račej (v čl. Nový vek — radšej) — radšej; zrastlini — rastliny; dorostlom, samorostlí, virostú, vírostkom (v čl. Neopúšťajme sa! — vírastki) — dorastlom, samorastlý, vyrastú, výrastkom; rodzení, prvorodzení, narodzeňja, srodzenú (aj roďenci) — rodený, prvorodený, narodenie, zrodenú (rodenci); usedlí, k úsadleňú, ponasedalo — usadlý, k usadeniu, ponasadalo; sklíčilo, sklíčenjemu (neskôr aj sklúčení) — skľúčilo, skľúčenému; skováva, skovaní — schováva, schovaný; skrovní, skrovňe (aj skromňejší) — skromný, skromne; slobodomislná, zlomislná — slobodomyseľná, zlomyseľná; služebňíci, služebnosť — služobníci, služobnosť; spoloční, spoločnuo, společnosť, společenskí (aj spoloční, spoločňe, spoločenskí) — spoločný, spoločné, spoločnosť, spoločenský; spravedliví, spravedlnosť (aj spravodliví, spravodlivosť) — spravodlivý, spravodlivosť; staveňja, vistaveť, ňestavela — stavanie, vystavať, nestavala; sťehuvať, sťehovaňja, visťehuje, visťehovali — sťahovať, sťahovanie, vysťahuje, vysťahovali; súkremní — súkromný; svatba — svadba; svedoctvo — svedectvo; po škriňach — po skriniach; šlechetní, šlechetňejšje, ušlechťilí — šľachetný, šľachetnejšie, ušľachtilý; šťesťja, ňešťesťja, ňepošťesťí (ale šťastní, nešťastní, šťastňejší, ušťastliveních) — šťastie, nešťastie, nepošťastí; tamejší, tamošní — tamojší; tíďen, tidňe, tídňami — týždeň, týždne, týždňami; ťiskňe, ťisknutí, uťisknutí, uťiskli, viťiskňe — tisne, tisnutý, utisnutý, utisli, vytisne; tricjatok — tridsiatok; trpelivosť — trpezlivosť; trvácnosť — trvácnosť; učedlňíkov — učeníkov (= žiakov); ujišťuje, ňeujisťili — uisťuje, neuistili; úleva — úľava; večmi, vetšje, vetšej, zvetša, zvetšiu — väčšmi, väčšie, väčšej, zväčša, zväčšil; veť — veď; višje (aj viššej) — vyššie (vyššej); vínsť, vinďe, víďe, ňevíďe, vinďeňí — vyjsť, vyjde, nevyjde, vyjdení; víťaztvo — víťazstvo; vnútrnosť, vnutrnosťí, vnútrnjeho, vnútrnjemu (neskôr aj vnútorní) — vnútornosť, vnútorností, vnútorného, vnútornému; vzájemní, vzájemnosť (aj vzájomní, vzájomňe) — vzájomný, vzájomnosť; zobúdzajú, pozobúdzali — zabúdajú, pozabúdali; začahuvať, občjahnuťú — zasahovať, obsiahnutiu; zamesknaňja — zamestnanie; zpátočnú — spiatočnú; zrátňikou — zrádnikov; zvelatku, zvelaťiu — zveľaďku, zveľadil; zvlášnu (aj zvláštni) — zvláštnu; žúrila (aj zúrila), najžúrivejšje — zúrila, najzúrivejšie.

Zdvojené spoluhlásky upravujeme podľa dnešného úzu: olovenje — olovené, sklennje — sklené, pláťeníctvo — plátenníctvo. — Zato oproti dnešným pravidlám ponechávame slovo stranníctvo (v čl. Pospolitosť a jednotlivosť) výnimočne podľa pôvodiny.

V spojeniach s raz, ráz, razu snažíme sa uvádzať dnešný úzus a pritom podľa možnosti zachovávať charakter pôvodiny: často razi, častorazí — často ráz; desaťrazí, dvacaťrazí, storazí, ťisícrazí — desať ráz, dvadsať ráz, sto ráz, tisíc ráz; kolko razí — koľko rás; dosťrazí, mnohorazí — dosť ráz, mnoho ráz; vjac razí, vjacrazí — viac ráz; poutreťa raza — pol treťa razu ap.

V prepise uvádzame podľa dnešných zvyklostí spojovníky: ak tak, jak tak — ak-tak, jak-tak; čo to — čo-to; dva tri, dve tri, dvoma troma — dva-tri, dve-tri, dvoma-troma; horko ťažko — horko-ťažko; jakí takí, jakú takú — jaký-taký, jakú-takú; kolko tolko, o kolko tolko — koľko-toľko, o koľko-toľko; konca kraja — konca-kraja; matki obce — matky-obce; prú pozďejšje — prv-pozdejšie; rad radom — rad-radom; sem tam — sem-tam; silou mocou — silou-mocou; skuor ňeskuor — skôr-neskôr; vedomkí ňevedomkí — vedomky-nevedomky; vjac meňej — viac-menej; vuole ňevole — vôle-nevole; z oči v oči (aj z očí v oči) — zoči-voči; zúkol vúkol — zôkol-vôkol ap. — Inde zas spojovník vypúšťame; v národňo-hospodárskom — v národohospodárskom.

Pôvodné skratky upravujeme alebo rozpisujeme: a.t.ď. — atď.; n. p. — napr.; tolj. — toliarov; slob. král. mesta — slobodného kráľovského mesta; R. a S. — rady a stavy; 1-ho zl.— jedného zl.; 13-oraký — trinástoraký.

Pri číslach upravujeme tiež podľa dnešného stavu: 28-ho (pri dátume) — 28.; 5-ty článok — 5. článok; 6-ho roku — 6. roku; 350,000,000 — 350 000 000; 33, 140, 722 — 33 140 722 ap.

Kde je to potrebné, uvádzame apostrofy: bis — bys’; tis — tys’ ap.

Pri úprave cudzích slov

a) zdvojené hlásky zjednodušujeme: billi (pravdepodobne ide o tlačovú chybu) — buly, grammatika — gramatika, insurrekcia — insurekcia, interess (interessi) — interes (interesy), kassína — kasína, klassa — klasa, klassickí — klasický, kommanditi — komandity, kommunikácia — komunikácia, kompossesor (aj compossesor) — komposesor, concurrencie — konkurencie, massa — masa, million (aj milionov) — milión (miliónov), opposícia — opozícia, passívne — pasívne, professorskí — profesorský, remittent — remitent, summa — suma, terrorismom — terorizmom ap.;

b) transkribujeme latinsko-grécky s — z, c — k, ae — e, ph — f, th — t a -ism (-izm) — izmus podľa dnešného ustálenia:: amortisacia — amortizácia, egoismu — egoizmu, fisika — fyzika, frasi — frázy, filosofickí — filozofický, charakterisujú — charakterizujú, katechismu — katechizmu, konkursi — konkurzy, positívni — pozitívny, rekurs — rekurz, universiti — univerzity; conjugácií — konjugácií, discontovaňím — diskontovaním, escomptovaňím — eskomptovaním; repraesentácia — reprezentácia; phrási — frázy; theoria — teória; absolutism — absolutizmus, despotism — despotizmus, egoizm — egoizmus, nepotizm — nepotizmus, patriotism — patriotizmus ap.;

c) uvádzame dnes prijatú kvantitu: arendátor (aj árenda) — árendátor, banderia — bandériá, civílni — civilný, historia (aj história) — história, chemia — chémia, kast — kást (gen. pl.), kordoni — kordóny, los — lós (= osud), lyceum — lýceum, manufaktura — manufaktúra, merkantílni — merkantilný, pedanteria — pedantéria; privilegia — privilégiá, procedura — procedúra, regalií — regálií, študie — štúdíe ap.;

d) meníme latinské s na š: stát — štát, statistika — štatistika;

e) skloňujeme podľa dnešných pravidiel: na lyceum — na lýceu, pred kapitolium — pred kapitóliom, enciklopedistja — encyklopedisti, punkta — punkty, gimnásiov — gymnázií, lyceov — lýceí, privilegiov — privilégií, hieroglifamí — hieroglifmi ap.;

f) prispôsobujeme dnešnému stavu: artéske — artézske, girobanki — girobanky, chroniki — kroniky, ministerium — ministerstvo, parliament (tlačová chyba?) — parlament, praktičnje, ňepraktiční — praktické, nepraktický.

Pre uľahčenie textu pre dnešného čitateľa urobili sme ešte tieto osobitné úpravy:

nárečové, dnes v spisovnom jazyku nejestvujúce slovo hiba, ktoré sa aj v pôvodnom texte vyskytuje len dva razy, nahrádzame slovom iba (v čl. Dobročinné ústavy a Pospolitosť a jednotlivosť);

inší, veľmi časté u Štúra v adekvátnom dnešnom výraze iný (iný Štúr veľmi zriedka používa najmä v počiatočných článkoch), ponechvávame len v tých prípadoch, kde ho dnešný spisovný úzus strpí, no ináč ho všade nahrádzame výrazom iný (aj vo všetkých tvaroch);

lebo meníme na alebo, keď ide o spojku zlučovaciu, no ponechávame lebo, ak je vo význame odporovacej spojky. Táto zmena zjasňuje pôvodný text;

zastaralú, v dnešnom jazykovom systéme neživú predložku pres zamieňame predložkou cez;

podobne nahrádzame prídavné meno vňešní zodpovedajúcim vonkajší;

oproti staršiemu vydaniu Štúrových článkov (Slovo na čase) ponechávame síce v prepise pôvodnú spojku trebas (tam sme ju nahrádzali spojkou hoci), ale meníme ju na trebárs, nakoľko Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 ju znova zaviedli (staršie ju neuznávali):

zaroveň, u Štúra písané s krátkym a, zdlžujeme (zároveň) a v niektorých prípadoch ju rozpojujeme (za roveň), nakoľko u Štúra táto častica nemá ten istý význam ako dnešné zároveň, lež zodpovedá skôr výrazu na roveň (nie spolu s niečím):

víminka má u Štúra dvojaký význam: a) výnimka, b) podmienka; podľa toho v prepise tieto výrazy nahrádzame;

zriedkavo sa v pôvodine zjavuje Štúrov druhotný tvar v 3. os. pl. slovesa byť vo forme sa, ktorý prepisujeme na .

Pôvodnú interpunkciu narúšame a prispôsobujeme dnešnému stavu.

Pôvodné delenie článkov a úvah na odseky v podstate zachovávame; nové odseky robíme len tam, kde je text veľmi dlhý, ale aj to len vtedy, ak ho Štúr prerušil pomlkou.

*

Ako vidno z uvedených textových úprav, zachovali sme pôvodný text, neraz až úzkostlivo, vyznačovali sme všetky zmeny, takže na toto vydanie sa môže opierať aj vedecký pracovník.


Ako citovať toto dielo?

alebo


<- Späť na dielo




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.