ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Bibliografické poznámky

Pre tento zväzok výberu z diela Ľudovíta Štúra zobrali sme Štúrove úvahy, články a reči, uverejnené v jeho politických Slovenských národných novinách, vychádzajúcich v rokoch 1845 — 1848. Okrem toho sme k nim pripojili ešte dva Štúrove ohlasy o vydávaní novín, ktoré vlastne tvoria priamu súčasť týchto článkov a novín, a na naznačenie čias po revolúcii sme pridali v slovenskom preklade Štúrov článok z bratislavských nemeckých novín Pressburger Zeitung, kde vyšiel po nemecky.

Ohlasy o vydávaní Slovenských národných novín sú Štúrom ako vydavateľom riadne podpísané. Zachovali sa iba zriedkavo, keďže vyšli vlastne ako propagačné letáky, a to jeden z nich ešte pred vyjdením novín a druhý ako vložka v novinách. Ostatné Štúrove úvahy a články, pojaté výberovo do tohto vydania, sú v podstate úvodníky zo Slovenských národných novín a Štúr ako redaktor ich nepodpisoval, no ich autorstvo sa všeobecne a oprávnene pripisuje Štúrovi.

V staršom vydaní Štúrových článkov, ktoré vyšlo pod názvom Slovo na čase (Martin 1941), pridŕžali sme sa pri výbere materiálu presne údajov Ľudovíta V. Riznera v Bibliografii písomníctva slovenského a na tomto podklade zaradili sme do vtedajšej edície len tie články a úvahy, ktoré Rizner pripisuje Štúrovi. No ďalším štúdiom sme sa presvedčili, že Riznerove údaje sú neúplné, a preto sme terajšie vydanie rozšírili o ďalšie Štúrove články zo Slovenských národných novín a začlenili sme do neho aj úryvky zo Štúrových rečí, povedaných na bratislavskom sneme, ako sa nám zachovali v snemových záznamoch, uverejnených v Slovenských národných novinách. Nakoľko ide o výber, vzhľadom na rozsah publikácie vynechali sme v tomto vydaní dva známe Štúrove články (Vzdelanosť a osveta; Panslavizmus a naša krajina), ktoré však vyjdú v súbornom vydaní Štúrových spisov, pripravovaných Slovenskou akadémiou vied. Zato po prvý raz vychádza pod Štúrovým menom článok Z ľavého brehu Váhu, na ktorého autorstvo sme prišli na základe Štúrovej osobnej korešpondencie, taktiež prichystávanej na vydanie v Slovenskej akadémii vied.

Prvé číslo Slovenských národných novín po dlhých úsiliach a zápasoch podarilo sa Ľudovítovi Štúrovi konečne vydať 1. augusta 1845. Odvtedy noviny vychádzali dva razy do týždňa a každý druhý týždeň sa k nim pridružovala kultúrno-literárna príloha Orol Tatránski (neskôr každý týždeň). Označovanie jednotlivých čísel novín a paginácia nepretŕhali sa ani koncom kalendárneho alebo vydavateľského roku, takže Slovenskje národňje novini za celé svoje vychádzanie dosiahli dovedna 292 čísel s 1168 stranami. Koncom kalendárneho roku 1845 vyšlo 44. číslo s dátumom 30. decembra, koncom roku 1846 číslo 147. z 29. decembra, koncom roku 1847 číslo 248. z 31. decembra a posledným číslom Slovenských národných novín vôbec bolo číslo 292. z 9. júna 1848. Štúrove Slovenskje národňje novini zanikli teda na začiatku revolučných búrok a neboli už nikdy obnovené.

Tieto stručné dáta o vychádzaní Štúrových novín sme uviedli preto, aby čitateľ mal prehľad o časovom rozmiestení pouverejňovaných článkov a úvah. Z redakčnej stránky zaradili sme Štúrove články a úvahy v prítomnom vydaní presne chronologicky, ako vychádzali v tlači, pretože toto poradie vlastne najlepšie ukáže Štúrov politicko-publicistický vývin v období jeho Slovenských národných novín, ktorý vyvrcholil v revolúcii z rokov 1848 — 1849 a jeho cyklus uzaviera krásne obdobie činnosti vyspelého Ľudovíta Štúra.

Pokladáme ešte za potrebné pripojiť ku všetkým týmto článkom presné bibliografické dáta o ich uverejnení v Slovenských národných novinách, pričom názvy článkov a úvah podávame v pôvodnom, neprepísanom znení.

Jozef Ambruš

Poznámky k úprave textu

Štúrove články a úvahy, pouverejňované v Slovenských národných novinách v rokoch 1845 — 1848, boli napísané v spisovnom jazyku, ktorého kodifikátorom bol sám Štúr a ktorý je v dejinách slovenčiny známy ako spisovný jazyk štúrovcov. Keďže sa dnešný spisovný jazyk značne líši, najmä z hľadiska pravopisného, od štúrovskej spisovnej normy, bolo nevyhnutne potrebné pri vydávaní týchto textov urobiť mnohé jazykové úpravy, ktoré by dnešnému čitateľovi, navyknutému na fonetický spôsob písania, zľahčili opticky čítanie a aby tiež pôvodný text nenarúšal v čitateľovi normu dnešného ustáleného jazykovo-pravopisného systému.

No na druhej strane pri dnešnom vyspelom stave textovej kritiky a pri vysokom hodnotení textov našich klasických spisovateľov musíme sa všemožne snažiť o to, aby sme barbarsky nenarúšali pôvodné texty, ako a to u nás donedávna pravidelne robievalo, aby sme nestierali spisovateľský ráz originálov, lež aby sme pri všetkom úsilí o priblíženie starších textov dnešnému čitateľovi zachovali pôvodinu v jej náležitej podobe. Týchto zásad pridŕžali sme sa pri prepisoch Štúrových textov v prítomnom vydaní. Nenarúšali sme teda v nijakom prípade skladbu autorovu, usilovali sme sa zachovať pôvodný základ lexika (slovník), pričom sme zasahovali iba v nevyhnutných prípadoch, a obmedzovali sme sa zväčša len na úpravy pravopisného rázu. No jednako poznačili sme všetky zásahy a úpravy, ktoré uvádzame v tomto poznámkovom aparáte.

Písanie vlastných a krstných mien upravujeme podľa dnešného úzu: Abraham — Abrahám, Aeneas — Eneas, Bovring — Bowring, Franklín — Franklin, Grachus — Gracchus, Illésházovci — Illésházovci, Košciuško — Kościuzsko, Ludevít, Ludvik — Ľudovít, Maria Teresia (v čl. Ľud. náš obecný), Theresia (v čl. Slovo na čase) — Mária Terézia, Jagellonov — Jagelovcov, Múcius — Mucius, Pavlíňi — Pauliny, Premisel — Přemysl, Sámuel — Samuel, Themistokles — Temistokles, Zríňi — Zrínyi; pritom upravujeme aj ich skloňovanie: Karla — Karola.

Pri písaní veľkých písmen robíme tieto úpravy:

a) adjektíva, odvodené od mien národov, štátov, krajín ap., ktoré sa v pôvodine píšu s veľkou začiatočnou literou (len v málo prípadoch s malou), prepisujeme malým začiatočným písmenom: Bistrickí — bystrický, Brezovskích — brezovských, Českí — český, Europejskí — európsky, Francúzski — francúzsky, Korutanskích — korutanských, Košariskích — košariských, Maďarskí (v tej istej vete v čl. Priemyselná škola aj maďarskí — maďarský, Ňemeckí — nemecký, Pešťjanska — peštianska, Polskí — poľský, Pruskí — pruský, Rakúski — rakúsky, Slovenskí — slovenský, Srbskje — srbské, Tatránski — tatránsky (Orol tatránsky), tatranský, Uhorskí — uhorský ap.;

b) názvy štátov, spolkov, časopisov ap. prispôsobujeme dnešnému spôsobu písania: spojené Severo-amerikánske obce (= USA) — Spojené severoamerické obce, spojenje obce — Spojené obce, severná Amerika — Severná Amerika, ústav Prešporskí Slovenskí — Ústav prešporský slovenský, spolok milovňíkov reči a literatúri Slovenskej — Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, Novini Národňje (= Slovenskje národňje novini) — noviny národné;

c) výrazy, v pôvodine ojedinelé písane s veľkým začiatočným písmenom na znak oficiálnej úcty alebo pri slávnostnom zameraní, transkribujeme malým písmenom: Krajaňja Slovenskí (v čl. Čo chceme s novinami našimi?) — krajania slovenskí, Vláda naša — vláda naša, Ona (= vláda v čl. Spolky miernosti) — ona, z Mesta Najviššjeho (= vláda, ibd.) — z miesta najvyššieho, Stavi a Radi — stavy a rady;

d) adjektivum Boží (aj boží) prepisujeme na boží; podobne píšeme malou začiatočnou literou aj mená príslušníkov náboženských, filozofických ap. skupín: Levelleri — levelleri, Puritáňi — puritáni, Žid — žid. — Zámená, vzťahujúce sa na boha, písané v pôvodine (výnimočne iba v čl. Čo chceme s novinami našimi?) veľkým písmenom, prepisujeme malým: On — on, Jemu — jemu, Svojej — svojej;

e) iné ojedinelé prípady upravujeme podľa dnešného spôsobu skripcie: Jeremiadi — jeremiády (upravená aj kvantita), Kalifov — kalifov, Dra — dr., kapitólium — Kapitólium.

Pri substantívach a adjektivach odvodených od mien miest, národov, štátov, krajín ap. robíme ešte — okrem písania veľkých začiatočných písmen — takéto úpravy:

a) kvantitu prispôsobujeme dnešnej kodifikovanej norme: Asia (tiež Ázia) — Azia; Černohorci — Čiernohorci; Dražďani — Drážďany; Europa (ojedinele Európa) — Európa; Finskje — fínske; Flamskí — flámsky; Germanov, Germanskí — Germánov, germánsky; Helvecia — Helvécia; Irskí, Irsko, Irčan — írsky, Írsko, Ír; Ňitránski — nitriansky; Pešťanskí (aj Pešťjanski) — peštiansky; Rimskí (ojedinele rímski) — rímsky; Romanskí — románsky; Sicilia — Sicília; Šáriš (aj Sáris) — Šariš; Škandinavcov — Škandinávcov; Škotsko — Škótsko; Tatránski — tatranský (výnimku robíme pri názve časopisu Orol tatránsky);

b) v zmysle dnešného ustáleného pravopisu transkribujeme grécko-latinské ae — e, th — t a zdvojené spoluhlásky zjednodušujeme: Athéni, Athénski — Atény, aténsky; Kytheron — Kyteron; Themistokles — Temistokles; Aegypt, Aegyptskí — Egypt, egyptskí; Britannia — Británia (upravená aj kvantita); Gallovja — Galovia; Hellenskích — helénskych (upravená aj kvantita); Hollandsko — Holandsko; Normaňi — Normani;

c) hláskoslovne zasahujeme úpravou v týchto prípadoch: Alkejskí — alkajský; Amerikánski — americký; Asiatskí, Aziatskí — ázijský; Englickí, Englicko, Engličan, Engličina — anglický, Anglicko, Angličan, angličtina; Europejskí (zriedkavo Európejskí) — európsky; Flemovja — Flámovia; Francúski (aj Francúzski) — francúzsky; Horvátske — chorvátske; Jonickí — iónsky; Persko — Perzsko; Réci, Récki, Récko — Gréci, grécky, Grécko; Sedmihradskje — sedmohradské; Sljezko — Sliezsko; Šomorín — Šamorín; Šparta, Špartánska — Sparta, spartská; podobne upravujeme aj jednotlivé pády v skloňovaní týchto mien: Bavorčanom — Bavorom; v Divinej — v Divine; Európčaňja — Európania, Irčaňja — Írovia; nad Labom — nad Labe; v Praze (v čl. Nedeľné školy) — v Prahe; Prusjakom — Prušiakom;

d) názvy obcí a miest píšeme dnešným ustáleným spôsobom: vo Velkejvsi — vo Veľkej Vsi; París — Paríž; Vjeďen — Viedeň;

e) názvy štátov, krajín a krajov, ktoré v pôvodine majú zvyčajne adjektívne formy v zmysle substantívnom, upravujeme podľa dnešných zvyklostí: v Belgickej (tiež v Belgium) — v Belgicku; v Českej — v Čechách; v Dalmatskej — v Dalmácii; v Englickej — v Anglicku; vo Francúzskej — vo Francúzsku; v Ňemeckej — v Nemecku; Polská — Poľsko; v Pruskej — v Prusku; v Ruskej — v Rusku; do Sedmihradskej — do Sedmohradska; v Štirskej — v Štajersku; vo Švédskej — v tom istom článku tiež v Švédsku) — v Švédsku; v Tureckej — v Turecku; v Uhorskej — v Uhorsku ap.; pritom miestami bolo potrebné zodpovedne prispôsobiť aj príslušný prívlastok: v Starej Polskej — v starom Poľsku, v hornej Uhorskej — v hornom Uhorsku ap.

Štúrovský pravopis nepozná y, ý, ale iba i, í; pri transkripcii uvádzame tieto znaky podľa dnešných pravopisných pravidiel, čo z tejto stránky umožňuje ľahkú rekonštrukciu pôvodného textu, nakoľko v origináli sa y vyskytuje len v ojedinelých cudzích slovách (Aegypt, Kytheron ap.).

Znak ľ, taktiež neznámy v štúrovskom pravopisnom systéme, píšeme v prepise podľa dnešných pravopisných zvyklostí: akokolvek — akokoľvek, lahko — ľahko, lud — ľud, ohlad — ohľad, pokjal — pokiaľ, tolko — toľko, vela — veľa, velkosť — veľkosť ap.

V prepise zavádzame dnešný znak ô, ktorý nahrádza pôvodné štúrovské uo: duochodok — dôchodok; duokazi (aj dokaz) — dôkazy; komuorki — komôrky; muocť, muožu — môcť, môžu; ňeskuor — neskôr; puojdu — pôjdu; puosobeňím — pôsobením; spuosob — spôsob; vuola — vôľa; žaluob — žalôb ap. Tento znak kladieme podľa dnešného stavu aj namiesto štúrovského ú: dúležití, dúležitost — dôležitý, dôležitosť; dúrazňejšje — dôraznejšie; dústojňík, dústojnosť — dôstojník, dôstojnosť; dúvera — dôvera; dúvod — dôvod; nalúchať — nalôchať; púvod, púvodca — pôvod, pôvodca; rúzňice — rôznice ap. Znak ô uvádzame aj v jednotlivých prípadoch, kde je v štúrovskom texte jednoduché o: dojsť, dojdú — dôjsť, dôjdu; dokaz (aj duokaz) — dôkaz; domisli — dômysly; porodi — pôrody; požička, požičkovú — požička, pôžičkovú.

Štúrovské e alebo a (za praslovanské ę) nahrádzame v prepise znakom ä podľa dnešných ustálených pravidiel, ktorý znak je v pôvodnom štúrovskom pravopisnom systéme neznámy: drjeva — drievä; meso (aj messo), mesjar — mäso, mäsiar; peť — päť; smed — smäd; pameti — pamäti; nájme (zriedka najme) — najmä; večná, vetší, zvetša — väčšmi, väčší, zväčša; naspet — naspät; spametá, spametuje (aj upamatujú) — spamätá, spamätuje (upamätujú); hovadskí — hovädský; závazok, zvazok — záväzok, zväzok; svato, svetiť, zasveťení, najsvaťejšje — sväto, svätiť, zasvätiť, najsvätejšie ap. — V ročníkoch Slovenských národných novín 1847 a 1848 (v našom prípade od čl. Kde leží naša bieda?), teda po vyjdení Hodžovho diela Epigenes slovenicus, zjavuje sa už aj znak ä, ktorý do prepisu prevádzame v zmysle dnešných pravopisných zásad: mäso, näť, pamäť, uvädnúť, zavädzovať, deväť (ďeväť), naspäť (nazpet), zväčša (zvätša), väčší (vätší), najväčšou (najvätšou), najväčšmi (najväčmí) ap. No v tomto období sa znak ä používa v pôvodine aj v takých prípadoch, kde ho dnešný pravopisný systém nepozná, a preto sa pri prepise pridŕžame dnešného úzu: sebä, sebävážnosť, sebäopustenosť, sebävedomosť, sebäcit — seba, sebavážnosť, sebaopustenosť, sebavedomosť, sebacit; zemän, ňezemän — zeman, nezeman; nastaväť, nastaväu, v nastaväňí, vistaväli, nastaväjúc — nastavať, nastaval, v nastavení, vystavali, nastávajúc; obrábäť, obrábäu — obrábať, obrábal, z ohlädu — z ohľadu; vstúpä — vstúpia ap. Zato však výrazy svatí, svatiňa (— svätý, svätyňa), najme (— najmä) nemajú ani v tomto období znak ä, ale vždy iba a, resp. e (odsvecovaňú — odsväcovaniu).

Štúrovský pravopis, ako pravopis fonetický, označuje mäkkosť spoluhlások d, t, n aj vtedy, keď po nich nasledujú zmäkčujúce samohlásky e, i, í, čo je v protive s dnešnými pravopisnými zásadami; v týchto prípadoch v prepise odstraňujeme zmäkčujúce znamienka: kaďenáhle — kadenáhle; iďe, iďeme, iďete — ide, ideme, idete; v nároďe — v národe; ďivadlo — divadlo; ďiví — divý; roďina — rodina, prichoďiu — prichodil; choďí — chodí; v jednoťe — v jednote; vlasťeňectvo — vlastenectvo; obivaťelja — obyvatelia; cíťili — cítili; vo vlasti — vo vlasti; pusťiť — pustit; ňedávno — nedávno; ňevihnutňe — nevyhnutne; hraňice — hranice; ňijak — nijak, naplňiť — naplniť; ceňí — cení ap.

Pôvodné dvojhlásky ja, je prepisujeme zásadne na ia, ie: ľuďja — ľudia, občjanski — občiansky, porjadki — poriadky; pokjal — pokiaľ, sjaha — siaha, tvorja — tvoria, vjacej — viacej, žjaden — žiaden, chcjeť — chcieť, mjesto — miesto, lahšje — ľahšie, ňje — nie, ňevje — nevie, tjeto — tieto, vjesť — viesť ap. — Pritom výnimku tvoria tieto prípady:

a) štúrovské tvary nom. a ak. sg. str. typu vysvedčenie, písané v pôvodine zväčša (nie dôsledne, pretože Štúrova Nauka reči slovenskej pripúšťala aj tvary s -je) s koncovkami -ja, transkribujeme podľa dnešného stavu na -je: cvičeňja — cvičenie, dokončeňja — dokončenie, vzdelávaňja — vzdelávanie, pokračovaňja — pokračovanie ap.;

b) adjektívne tvary nom. a ak. pi žen. a str. na -je prepisujeme na -é: celje — celé, čakanje — čakané, rozličnje — rozličné, peknje — pekné, starje — staré, mnohje — mnohé, krajinskje — krajinské ap.;

c) v gen. a dat. sg. zložených adjektiv transkribujeme je na é: každjeho — každého, každjému — každému, duchovnjeho — duchovného, duchovnjemu — duchovnému, rozličnjeho — rozličného, rozličnjemu — rozličnému ap.

ú, ktoré je v pôvodine za dnešnú dvojhlásku iu, prepisujeme ako iu: božú — božiu, cudzú — cudziu, viššú — vyššiu, treťú — tretiu, lepšú — lepšiu, k užívaňú — k užívaniu, k povolaňú — k povolaniu, k podujaťú — k podujatiu ap. — A zas ú, nahrádzajúce v poniektorých prípadoch dnešné v, transkribujeme podľa toho: krú — krv; prú, najprú, najsamprú — prv, najprv, najsamprv.

Adjektívnu koncovku -uo v nom. sg. str. zamieňame znakom e: ktoruo — ktoré, takuoto — takéto, násilnuo — násilné, potrebnuo — potrebné, úprimnuo — úprimné ap. V prípadoch dobruo, zluo prepisujeme ojedinele podľa potreby ako dobro, zlo (inde dobré, zlé).

Štúrova Nauka reči slovenskej rozlišuje pri adjektívach vzor pekní a krásni podľa toho, či sa prídavné meno končí dlhou samohláskou (pekní) a či krátkou (krásni), pričom krátka samohláska je podmienená rytmickým zákonom. Pri prepise vznikli nám na tomto základe odlišné tvary od dnešného stavu najmä v nom. a ak. sg. str., kde podľa štúrovského systému nemôže byť -uo (peknuo), ale iba -o; takéto prípady upravujeme: bezmjerno bažeňja — bezmierne baženie; blúdno představeňja — bludné predstavenie; centrálno mesto — centrálne mesto; civílno právo — civilné právo; múdro poručeňje — múdre poručenie; múdro mjerno počínaňje — múdre mierne počínanie; obšírno pole — obšírne pole; Rakúsko prívoznuo míto — rakúske prívozné mýto; sedljacko chlapča — sedliacke chlapča; stálo vojsko — stále vojsko, šjesto ďjeťa — šieste dieťa; urbársko odkúpeňja — urbárske odkúpenie; vážno mjesto — vážne miesto ap.

Koncovku -ou v gen. pl. muž. nahrádzame koncovkou -ov: časou (aj čjas) — časov (čias), ňedostatkou — nedostatkov, národou — národov, spravcou — správcov, nalezencou — nálezencov ap. V tomto smere je v pôvodine veľa nedôsledností a neskôr prevláda koncovka -ov (Štúrova Nauka reči slovenskej uzákoňovala tvar s koncovkou -ou).

S rozdielmi medzi štúrovským a dnešným pravopisom súvisí aj zmena u — v (dáuno — dávno, prauda — pravda, rouní — rovný ap.) a u — l (pou — pol, pounoc — polnoc) ap. No tento spôsob písania objavoval sa iba v začiatočných číslach prvého ročníka Slovenských národných novín, aj to nie dôsledne, a neskôr zanikol.

Nové vydanie Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953 zblížilo dnes kodifikovaný úzus so štúrovským pravopisom najmä v otázke písania s a z. Preto sme v tomto smere pri prepise nemuseli transkribovať — v porovnaní s Pravidlami slovenského pravopisu z roku 1940 — také prípady, ako: zbierať, zbierava (zbjera, zbjerava), zblížil, znášať, zmilujúc, zložilo, zrazil, zosýpalo (zosípalo), zjednocuje, zhŕknu, zhromaždili (zhromažďili), zíde (zíďe), zverený (zverení), zrovnávanie (zrovnávaňje), zhonba, zväzok (zvazok), v zmysle (v zmisle) z nej (z ňej) z poľa (z pola), z mnohých strán (z mnohích strán), zo dňa na deň (zo dňa na ďen), skadiaľ (skaďjal), naspäť (naspet), spruha ap. Nakoľko však ani v najnovších Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1953 nebola v tomto smere úplne zavedená zásada fonetičnosti, vo vydaní prepisujeme tieto prípady: zbor — sbor; zmer, zmeruje, zmeruvalo — smer, smeruje, smerovalo; vsťah, vsťahuje, vsťahujúca — vzťah, vzťahuje, vzťahujúca; úskostní, úskostlivá (aj úzkostlivá) — úzkostný, úzkostlivá; správa — zpráva. Na druhej strane zas nebol v tejto otázke ani Štúr dôsledný (ňezkazení — neskazený, srušeňím — zrušením, vozpust — vospust, zcela — scela) a neskôr začal podliehať vplyvu M. M. Hodžu, raziaceho cestu etymologickému pravopisu, ktorému Štúr platil daň najmä v otázke písania s a z. Preto v ďalších Štúrových článkoch (v našom výbere od čl. Naše kníhkupectvo) museli sme previesť viaceré úpravy, týkajúce sa s a z: so seba svljeka — zo seba zvlieka; sberba — zberba, sbjerať, sbjerka, nasbjeraních — zberať, zbierka, nazbieraných; sbližujú — zbližujú; shovárať, shovoriť — zhovárať, zhovoriť (= dohodnúť); shromaždiť — zhromaždiť, nashromaždená — nazhromaždená; zchudobňelí — schudobnelý; sjednajú — zjednajú; sjednoťiť, sjednoťeňje — zjednotiť, zjednotenie; zkameňjeť, zkameňelí, zkameňelosť — skamenieť, skamenelý, skamenelosť; zkvitnúť — skvitnúť; sljať, sljevať — zliať, zlievať; složili — zložili; smisel, smiselní — zmysel, zmyselný; smíšlaňja — zmýšľanie; smješaní — zmiešaný; sobrali — zobrali; sosbjerať — zozbierať; soznámiť — zoznámiť; v zpitovaňí — v spytovaní; zpjatočnú, nazpäť — spiatočnú, naspäť; zpomenuli, zpomenutí, zpomenutje — spomenuli, spomenutý, spomenuté; zpríjemniť — spríjemniť; srastajú — zrastajú; srovnať, srovnávať — zrovnať, zrovnávať; ňeztratí — nestratí; súžilo — zúžilo (od úžiť); svada — zvada; svádzať — zvádzať, svazok, svjažu — zväzok, zviažu ap. Pritom aj v tomto období zostalo niekoľko prípadov písaných foneticky (ces — cez, zmer — smer, skúsili, spomínať, zmije — zmyje, zotrje — zotrie, zverja — zveria, ňezňížila — neznížila) alebo zamieňavo (vsťah i vzťah). — Pravdaže, nejednu rozkolísanosť v písaní s a z treba pripísať aj na vrub neustálenej alebo nedodržiavanej normy (typický príklad v čl. Naše položenie vo vlasti: sdokonalovaňím, ale zdokonaluvať ap).

Pri skloňovaní podstatných mien upravujeme odlišné koncovky podľa dnešného stavu: v gen. sg. muž.: urbáru (neskôr je častejšie urbára) — urbára, sudca (tu Štúrova Nauka reči slovenskej výslovne uvádza len tvar sudca) — sudcu, raza (pou treťa raza) — razu (pol treťa razu);

v lok. sg. muž.: dohánu — doháne, ľudu (Nauka reči slovenskej pripúšťa jedine tento tvar — ľude);

v inštr. sg. muž.: chrbátom — chrbtom; kŕdelom — kŕdľom;

v nom. pl. muž.: mužja — mužovia, Uhrja — Uhrovia, enciklopedistja — encyklopedisti, hospodárovja — hospodári, roďičovja (aj rodičja) — rodičia, kotle — kotly, običaji (v tom istom čl. Naše položenie vo vlasti tiež običaje) — obyčaje, kŕďele — kŕdle;

v lok. pl. muž. pripúšťala Nauka reči slovenskej aj koncovku -ach, preto sa v článkoch ojedinele objavujú tvary: časach (neskôr časoch), otcach, ktoré úpravujeme na časoch, otcoch;

v ženskom rode Štúrova Nauka nemala osobitne dva dnešné vzory dlaň a kosť (len vzor noc), lež od základného vzoru vypočítavala iba odchýlky: tu v gen. sg. upravujeme odlišné tvary podľa dnešného úzu: Pešťe — Pešti, Sereďe — Seredi, plúšťi — pľušte (upravujeme aj kvantitu), misli — mysle; cirkve — cirkvi, krve — krvi (Nauka reči slovenskej má osobitný vzor cirkev); podobne upravujeme aj tvary: Azii — Ázie (upravená aj kvantita), opatrovni — opatrovne; práve tak aj tvary nom. pl.: misli — mysle, ňemoce — nemoci, cirkve — cirkvi;

v gen. pl. žen. a str. rodu sme urobili tieto úpravy: banjek — bánk, ťárch — tiarch, rukoďjelen — rukodielní, hospodárstvou — hospodárstiev, kňíhkupectvou — kníhkupectiev;

v dat. a lok. pl. ženského rodu uznával Štúr v Nauke reči slovenskej za slovensky správnejšie koncovky -am, -ach, ale pripúšťal (s výnimkou vzoru cirkev a v spojení s rytmickým krátením) aj koncovky -jam, -jach (dnešné -iam, -iach); nakoľko sa v dnešnom úze ustálili tvary s dlhými koncovkami, prepisujeme krátke koncovky, kde ich Štúr používa, na dlhé: vecam — veciam, vrchnosťam — vrchnostiam, vecach — veciach, zemach — zemiach, obcach — obciach, misliach — mysliach, cirkvach — cirkvách, maličkosťach — maličkostiach, okolnosťach — okolnostiach, známosťach — známostiach, povodňach — povodniach, kopaňicách — kopaniciach, ulicách — uliciach ap.; v nom. pl. str. rodu podstatné mená vzoru srdce majú podľa Štúrovej Nauky (vzor pole) koncovku -á (oproti dnešnej -ia), pravdaže, s výnimkou prípadov o rytmickom krátení; tu sa pri prepise držíme dnešného stavu: srdcá — srdcia, morá — moria ap.:

v inštr. pl. má Štúrova Nauka reči slovenskej v zásade koncovku -mí, -amí (namiesto dnešnej -mi, ami) a len zrieka -mi, -ami; túto koncovku skracujeme a pritom ju prispôsobujeme dnešnému úzu, a to:

a) v mužskom rode: dlhami — dlhmi, dážďamí — dažďami (zároveň kvantitatívna i hláskovná úprava), dúvodamí — dôvodmi, fabrikantamí — fabrikantmi, krajamí — krajmi, krikamí — krikmi, kusami — kusmi, majetňíkami — majetníkmi, národamí (aj národmí, národmi) — národmi, pokrokamí — pokrokmi, pomocňíkamí — pomocníkmi, remeselňíkami — remeselníkmi, spuosobamí (aj spuosobmí) — spôsobmi, súdamí — súdmi, údamí — údmi, úrokamí — úrokmi ap.;

b) v ženskom rode: hrbamí — hŕbami (zároveň úprava kvantity v slabikotvornom r), novinamí — novinami, rozkošmí — rozkošami, vecmí — vecami, známosťmí — známosťami ap.;

c) v strednom rode: slovmí, slovamí — slovmi ap.;

zvyšky duálových tvarov v inštr. pl., vlastné štúrovskému systému, ale neuznané za správne Pravidlami slovenského pravopisu z roku 1953, upravujeme podľa dnešného úzu: očima — očami.

Pri neurčitkových a prítomníkových príponách slovies typu trieť, vidieť, rozumieť (I. a III. trieda) objavujú sa v pôvodine Štúrom pripúšťané krátke i dlhé formy: misleť i misljeť, veďeť i veďjeť, pozreť i pozrjeť, videť i viďjeť; pozre, vre i trje, berje ap. Tieto tvary upravujeme v prepise jednotne na dlhé: hlaďeť — hľadieť; chceť — chcieť; museť — musieť; pozreť — pozrieť; rozprestreť — rozprestrieť; rozumať — rozumieť; veďeť, prezveďeť — vedieť, prezvedieť; vitrpeť — vytrpieť; vizreť — vyzrieť; zapreť — zaprieť ap. Podľa toho upravujeme aj ostatné tvary týchto slovies: doňesli, priňesli — doniesli, priniesli; rekli, odrekli, srekli sa — riekli, odriekli, zriekli sa; vedla, privedli, zvedli — viedla, privedli, zviedli ap.

Podľa dnešného stavu upravujeme aj tieto odlišné tvary niektorých slovies: chcejú, smejú — chcú, smú (Štúr v Nauke pripúšťal obe formy); chibeť, chibí, chibejú, chibujú, chibeu, chibelo, chibejúca — chýbať, chýba, chýbajú, chýbal, chýbalo, chýbajúca; navracuje, odvracuje (ale obracja) — navracia, odvracia; chápa, chápame — chápe, chápeme; podkopá — podkope; jje, zajjedať — je, zajedať.

V 3. os. pl. slovies typu robiť (IV. trieda) v prítomnom čase, kde podľa rytmického zákona prekážala dlhá prípona, a preto sa v štúrovskom pravopisnom systéme skracovala, čím vznikol rozdiel oproti dnešnému stavu, uvádzame dlhú príponu: bráňa — bránia; ňebúra — nebúria; cíťa, ňecíťa, pocíťa — cítia, necítia, pocítia; prehospodára — prehospodária; vimárňa, zmárňa — vymámia, zmámia: obráťa — obrátia; ňeodlúča — neodlúčia; ňeodvráťa — neodvrátia; pála, vipála — pália, vypália; prječa — priečia; pristúpa, vstúpa, nastúpa — pristúpia, vstúpia, nastúpia; skúsa — skúsia; slúba — sľúbia; slúža — slúžia; nasúďa — nasúdia; šíra, rozšíra — šíria, rozšíria; túža — túžia; váža — vážia; vikúpa — vykúpia ap.

Pod vplyvom rytmického zákona, uplatňovaného dosť dôsledne v štúrovskom pravopisnom systéme, vznikajú v pôvodine niektoré odlišné formy od dnešného úzu; v takých prípadoch zasahujeme úpravou: zmerja — zmieria (čl. Pospolitosť a jednotlivosť); hlásevali — hlásievali; bjeďacích — biediacich; vládnucí, vládnucích — vládnuci, vládnucich; ňesnádzi (gen. pl.) — nesnádzí; pokáňim — pokáním (inšt. sg.) ap. — Zato však aj v Štúrových článkoch vyskytuje sa občas narušenie rytmického zákona (cíťjac — cítiac, núťjac — nútiac), a to aj tam, kde sa podľa dnešného stavu tento zákon zachováva: prepjatuo, prepjatú — prepiate, prepiatu.

Štúr v Nauke reči slovenskej uvádza síce pre slovesá typu pracovať (IV. trieda) iba kmeňotvornú príponu -uva- (u neho vzor poluvať), ktorá zodpovedá dnešnej prípone -ova-, ale neskôr preniká do Štúrovho spisovného úzu aj prípona -ova-, takže v Štúrových článkoch stretávame sa s oboma prípadmi písania, a to bez nejakých presnejších zásad, pretože neraz tie isté výrazy vyskytujú sa v oboch formách: považuvať i považovať, kupuvať i kupovať, obetuvať i obetovať, pracuvať i pracovať, raduvať i radovať ap. V prepise uvádzame jedine tvary s príponou -ova- podľa dnešného úzu: bojuvať — bojovať, dohoduvať — dohodovať, dovoluvať — dovolovať, hrdluvať — hrdlovať, obmedzuvať — obmedzovať, ochraňuvať — ochraňovať, pochibuvať — pochybovať, rokuvať — rokovať, zhotovuvať — zhotovovať ap. Pritom podobne transkribujeme aj ostatné odvodeniny: opatruvali — opatrovali, spolčuvaňja — spolčovanie, viučovaňje — vyučovanie, považuvaní — považovaný, splastuvaní — splastovaný, vidichuvau — vydychoval ap.

Základné tvary minulého času (príčastie minulé činné) menovau, poprjau, posilňovau, zvetšiu, žiu, stáu, krčiu, viďeu, zhlúpeu — zhlúpol ap. nahrádzame dnešnými formami: menoval, poprial, posilňoval, zväčšil, žil, stál, krčil, videl ap. Podľa dnešného stavu upravujeme aj tieto tvary slovies II. triedy: dotknuv — dotkol, dosjahnuv — dosiahol, kvitnuv — kvitol, vjaznuv — viazol, višvihnuv — vyšvihol, ňeupadnuv — neupadol ap.

Zložené adjektíva, príslovky, spojky, číslovky, citoslovcia a častice píšeme dovedna podľa dnešného úzu, pričom — najmä pri príslovkách — upravujeme písanie s a z na základe Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953: Boh vje — bohvie; Boh zná — bohzná; chvala Bohu — chvalabohu; čo že — čože; do dňes — dodnes; do kola — dokola; do korán — dokorán; do poli — dopoly; do tuha — dotuha; do vedna (často aj dovedna) — dovedna; hoc akí — hocaký; horkí že — horkýže; jako že (aj akože) — jakože; jestli že — jestliže; kade ako (v tom istom článku kadeakí) — kadeako; kam djal — kamdiaľ; kto že — ktože; kdo vje — ktovie; ktorje že — ktoréže; ktorí kolvek — ktorýkoľvek; leda bolo (aj ledabolo) — ledabolo; leda kedi — ledakedy; len že — lenže; málo čo, málo kďe, málo kdo, málo kedi, málo ktorí — máločo, málokde, málokto, málokedy, máloktorý; na čas — načas; na ďalej (aj naďalej) — naďalej; na dostač — nadostač; na kolko — nakoľko; na kom že — na komže; na krátko — nakrátko; na kríž — nakríž; na mjesto — namiesto; na novo — nanovo; na največmi (v čl. Spolky miernosti na največmi aj nanajvečmi) — nanajväčšmi; na ostatok (aj naostatok) — naostatok; na ozaj (aj naozaj) — naozaj; na pospol (veľmi často aj napospol) — napospol; na pr. — napr.; na prázdno — naprázdno; na prosto (aj naprosto) — naprosto; na raz — naraz; na silu — nasilu; na teraz — nateraz; na tolko — natoľko; na veki (aj naveki) — naveky; na vidom oči, na vidomoči — navidomoči; na vnivoč — navnivoč; na vonok — navonok; na vuokol — navôkol; na vždi — navždy; na zad, na zadku, na zadok — nazad, nazadku, nazadok; na zdarboh — nazdarboh; ňedaj Bože — nedajbože; ňemilo Bohu (aj ňemilobohu) — nemilobohu; ňje len, ňje len že — nielen, nielenže; od dávna — oddávna; od jakživa — odjakživa; od prvoti — odprvoti; od razu (aj odrazu) — odrazu; od spodku — odspodku; o mnoho — omnoho; o moc — omoc; o ňedlho — onedlho; o samoťe — osamote; o sebe (v zmysle osve) — osebe; o veľa — oveľa; po čas — počas; po predku (aj popredku) — popredku; pozoru hodnuo — pozoruhodné; pozrime že — pozrimeže; pravda že — pravdaže; pre to (aj preto) — preto; pri tom (aj pritom) — pritom; sotvá že — sotvaže; stá tisíce, sto ťisícov — státisíce, stotisícov; tak rečení, tak rečeno, tak zvaních — takrečený, takrečeno, takzvaných; tam tích — tamtých; vjac milionoví — viacmiliónový; von koncom (aj vonkoncom) — vonkoncom; v skutku — vskutku; v stave — vstave; v strjed — vstred; za to — zato; z boku — zboku; z cela — scela; z čjastki — sčiastky; z dnuká — zdnuká; z husta (aj zhusta) — zhusta; z kaďe, z kaďjal, z inakaďe, z ňikaďjal, z kuďjal že (aj skaďjal) — skade, skadiaľ, zinakade, znikadiaľ, skadiaľže; zo pár — zopár; z počjatku — zpočiatku; z pod, z popod — spod, spopod; z prvoti — sprvoti; zrjedka kedi — zriedkakedy; z tade, z taďjal, z taďjalto — stade, stadiaľ, stadiaľto; z úplna — zúplna; z vetša (aj zvätša) — zväčša; z vonku — zvonku ap. Niektoré zas rozpojujeme: akbi — ak by, boubi — bol by, čibi — či by, čobi — čo by, jedenkaždý (jednemukaždému) — jeden každý (jednému každému), keďbi — keď by, ktoríbi — ktorý by ap. Ako vysvitá z niektorých uvedených príkladov, v tomto smere existujú v pôvodine rozličné spôsoby skripcie (napr. bezpochibi, bohužjal, docela, dovedna, nadovšetko, naopak, napochitro, naposledi, naposledok, napotom, napredok, naspet, predtím, pozďaleka ap.), a to neraz v tom istom článku.

Komparatívne a superlatívne tvary adjektiv nový, živý upravujeme podľa dnešného úzu: novejší, najnovejší (aj novšjeho, najnovšja) — novší, najnovší; živejší, najživejší — živší, najživší ap.

Adverbiá majú v origináli spravidla dlhú koncovku, ktorú v prepise skracujeme: po bratskí — po bratsky, otcovskí — otcovsky, otrockí — otrocky, pomalí (aj pomáli alebo pomali) — pomaly, slovenskí — slovensky, veďeckí — vedecky, večmí (vätšmí) — väčšmi ap. Podľa toho sme výnimočne skrátili a prispôsobili dnešnému stavu koncovky aj v týchto prípadoch: ňikdá — nikdy, zvonká — zvonku, možná — možno.

Podľa dnešného stavu sme prispôsobili aj koncovky niektorých adverbií v takýchto prípadoch: krásno — krásne, menovito — menovite, nehrube — nehrubo, pospolito (aj pospoliťe) — pospolite, rozlično — rozlične, slávno — slávne, znameňito — znamenite.

Zámeno on skloňujeme v prepise podľa dnešného úzu, a preto nahrádzame pôvodné zdlžené tvary v množnom čísle tvarmi krátkymi: ích — ich, ím — im a pôvodné druhotvary v Štúrovej Nauke reči slovenskej, ktoré prenikali najmä do neskorších Štúrových článkov, dnešnými ustálenými formami: jich (aj jích) — ich, jim (aj jím) — im. — Podobne si počíname aj pri privlastňovacích zmenách náš a váš: naších — našich, vaších — vašich, naším — našim, vaším — vašim.

Pôvodné zámeno všetek nahrádzame dnešným tvarom všetok a podľa dnešného stavu upravujeme aj niektoré jeho ďalšie tvary: všecci (neskôr všetci) — všetci, všetkje — všetky ap. Takto upravujeme aj číslovku jeden: jedneho — jedného, jednemu — jednému, jedne (dajedne) — jedny (dajedny).

V kvantite sú medzi originálom a prepisom takéto rozdiely: ano — áno; asnaď (aj asnáď) — asnáď; balván — balvan; blahodárne — blahodarné; bližní (aj blížni) — blížny; blúdni — blúdny; čítaťel — čitateľ; dážďe, dážďami — dažďe, dažďami; dím (aj dim) — dym; dňeská — dneska; dozjerať — dozerať; fujákoch (aj fujaki) — fujakoch; havránki — havránky; chnápu — chniapu; chvila — chvíľa; iskerku — iskierku; krčažkou — krčiažkov; marnotratnosť — márnotratnosť; mešťanskí (aj mešťajnski), mešťanskuo — meštiansky, meštianske; mohútňe — mohutne; nájme (aj najme) — najmä; najsť, najdeš, najďe, najďeňja, ňenajďeme (aj nájdu, ňenájde, vinájsť) — nájsť, nájdeš, nájde, nájdenie, nenájdeme; nalezencou — nálezencou; následovňík — nasledovník; nastojí, nastoja — nástojí, nástoja; nauční, nauka, naúk (aj nauk) — náučný, náuka, náuk (gen. pl.); ňenasitňe — nenásytne; ňeomílňe, ňeomílni — neomylne, neomylný; ňesčiselní — nesčíselný; ňešvari — nešváry; ňeunavňe — neúnavne; ňevislovní — nevýslovný; ňevšimňe — nevšimne; obál — obal; občanskí (aj občjanski, občjanstvo — občiansky; obracáme — obraciame; oddavatěl — oddávateľ; odobjera, vibjerajú, vibjera (a hneď zas ňeviberajú, viberať) — odoberať, vyberajú, vyberá; odstraňiť, odstraňí, odstraňja, odstraňení — odstrániť, odstráni, odstránia, odstránení; odvažní — odvážny; ochábli — ochablý; oplatki — oplátky; osúd (ojedinele osud) — osud; pater — páter; pánstvam (aj panstvá) — panstvám; peseň, pesňam (ojedinele v pjesňach) — pieseň, piesňam (v piesňach); plúšť, plúšťe — pľúšt, pľušte; podremovau — podriemoval; pohnutka — pohnútka; pokrivka — pokrývka; pomáli — (aj pomalí alebo pomali) — pomaly; povjedali, odpovjedali — povedali, odpovedali; požičávaňím — požičiavaním; pravomocnosť — právomocnosť; prebjeraňja — preberanie; premesťujeme — premiesťujeme; prepasť — priepasť; prikváčení, prikváčila (ale kvačí) — prikvačený, prikvačila; prírodzeňe (ale v tej istej vete ňeprirodzením) — prirodzene; prjechod — prechod; prjemena (aj premena) — premena; prjevrat — prevrat; prjezivki — prezývky; ranhojič — ránhojič; skrikňe — skríkne; služka — slúžka; slúžobňíci — služobníci; snaď — snáď; sotvá — sotva; sprava, spravca (ojedinele správcovja) — správa, správca; stran (aj strán) — strán (gen. pl.); strjed — stred; sudobní, sudobňíctvo (aj súdobňíctvo) — súdobný, súdobníctvo; škrátkov — škriatkov; ťarch — tiarch (gen. pl.); ubohí — úbohý; ufať sa, ufáme sa — úfať sa, úfame sa; uradňík — úradník; úzda (aj uzda a bezuzdnosť) — uzda; užerňíci — úženíci; užitok, úžitoční, najúžitočnejší ap. (aj úžitok, užitočnje) — úžitok, užitočný, najužitočnejší ap.; víjmuc (aj vijmúc) — vyjmúc; vikonavaťel — vykonávateľ; vimerávali — vymeriavali; visosť — výsosť; vražd — vrážd (gen. pl.); vzďelavaťelnje — vzdelávateľné; zahrada — záhrada; zákonodárstvo — zákonodarstvo; zakusili — zakúsili; zaňeprazňujú, zaňeprazňuvalo (ale v tom istom článku — Dobročiné ústavy — hneď zaňeprázňeňja) — zaneprázdňujú, zaneprázdňovalo; zaroveň — zároveň; zastavaťelja — zastávatelia; zemakovica, zemakoviská — zemiakovica, zemiakoviská; zmerja — zmieria; zmudrjeť — zmúdrieť; zprostredkujúcich — sprostredkujúcich; zúžovať — zužovať. — Uvedené prípady sa neraz vyskytujú v rozličných tvaroch a odvodeninách.

V kvalite spoluhlások robíme takéto úpravy: aspon — aspoň; ďen, chlaďen — deň, chladeň; kmen — kmeň; naspet — naspäť; odbiť (v čl. Naše kníhkupectvo — tlačová chyba?) — odbyt; počeť — počet; skúšenosťi — skúsenosti; špehún — špehúň. — Sem patrí aj úprava adjektiv, ktoré sú v pôvodine mäkké, ale dnes ich pokladáme za tvrdé: čeladňí — čeľadný, hlavňí (hlavňja, hlavňú, hlavňou) — hlavný (hlavná, hlavnú, hlavnou), jarňích — jarných, národňí — národný, prosebňích — prosebných, prostredňí — prostredný, školňí — školný, západňí — západný ap. v takýchto adjektívach a vo všetkých ich pádoch.

Kde to vyžaduje dnešný spôsob písania, uvádzame v prepise slabikotvorné ĺ a ŕ: zadlžení — zadĺžený; zamlkali (aj zamĺkajú) — zamĺkali; krmí, krmja, krmili — kŕmi, kŕmia, kŕmili; mrtví, mrtvola (ale umŕtvujúcimí) — mŕtvy, mŕtvola; utržilo — utŕžilo; završiť, završila, dovršilo, dovršeňja — zavŕšiť, zavŕšila, dovŕšilo, dovŕšenie ap., hoci v pôvodine sú dosť časté aj ĺ a ŕ: stĺpi, tĺkli, roztĺkať, potĺkať, potĺkati, hŕči, pri pŕškach, natŕha, pridŕžať, pridŕžajú, pridŕžaní, zadŕža, udŕžali, odstŕkaňja, pohŕdaňja, zhŕknu, rozpŕcha, rozfŕkaná, vŕta, ňezvŕtau ap.

Hláskovne upravujeme podľa dnešného stavu tieto prípady, nezaradené do predošlých kategórií: zbladlí, vibladlje — zbledlý, vybledlé; zabedňiť — zadebniť; bližje — bližšie: céra — dcéra; ňesčíslení (v tom istom článku aj ňesčiselní, inde za bezčíselni) — nesčíselný; dášď (aj dážďamí) — dážď; ďeďictvo — dedičstvo; dobroďiňja, dobroďiňím (aj dobroďeňja, dobroďeňí) — dobrodenie, dobrodením (dobrodenie, dobrodení); dráža, rozdrážiť, rozdrážení, rozdrážeňím — dráždia, rozdráždiť, rozdráždený, rozdráždením; vdýchnuv — vdýchol; dvacať — dvadsať; hodbabňíctvo — hodvábnictvo; jarmak, jarmačni — jarmok, jarmočný; jaseň — jeseň; kdo, ňikdo, ňjekdo, hocikdo — kto, nikto, niekto, hocikto; kňižečki — knižočky; krestnjeho (v čl. Zmenkové zákony) — krstného; krjela — krídla; meskí — mestský; nadobúdza — nadobúda; naísť — nájsť; najsamíprú — najsamprv; naozajstná, naozajstnuo — naozajstná, naozajstné; navšťivujú, navšťivujú (aj navšťevuvat, navšťevujúci) — navštevuje, navštevujú; ňehať, ňeháva, preňehať — nechať, necháva, prenechať; nižje (aj ňižšej) — nižšie (nižšej); novonarodzeňec — novonarodenec; ňeodcudzili — neodcudzili; okolitní — okolitý; olevrant — olovrant; peďesjat — päťdesiat; písemnje, písemnosť (v tom istom článku písomňe) — písomné, písomnosť; počti — pošty; pokrevních — pokrvných; potajňe — potajme; prázni, prázňini, zaňeprázňuvať — prázdny, prázdniny, zaneprázdňovať; precca, predca — predsa; predešlje, predešlosť (neskôr predošlí) — predošlé, predošlosť; preisť (neskôr aj prejsť), ňeísť, ňeiďeme — prejsť, nejsť, nejdeme; príme, prímeme — prijme, prijmeme; primerení, primerenje — primeraný, primerané; pták — vták; račej (v čl. Nový vek — radšej) — radšej; zrastlini — rastliny; dorostlom, samorostlí, virostú, vírostkom (v čl. Neopúšťajme sa! — vírastki) — dorastlom, samorastlý, vyrastú, výrastkom; rodzení, prvorodzení, narodzeňja, srodzenú (aj roďenci) — rodený, prvorodený, narodenie, zrodenú (rodenci); usedlí, k úsadleňú, ponasedalo — usadlý, k usadeniu, ponasadalo; sklíčilo, sklíčenjemu (neskôr aj sklúčení) — skľúčilo, skľúčenému; skováva, skovaní — schováva, schovaný; skrovní, skrovňe (aj skromňejší) — skromný, skromne; slobodomislná, zlomislná — slobodomyseľná, zlomyseľná; služebňíci, služebnosť — služobníci, služobnosť; spoloční, spoločnuo, společnosť, společenskí (aj spoloční, spoločňe, spoločenskí) — spoločný, spoločné, spoločnosť, spoločenský; spravedliví, spravedlnosť (aj spravodliví, spravodlivosť) — spravodlivý, spravodlivosť; staveňja, vistaveť, ňestavela — stavanie, vystavať, nestavala; sťehuvať, sťehovaňja, visťehuje, visťehovali — sťahovať, sťahovanie, vysťahuje, vysťahovali; súkremní — súkromný; svatba — svadba; svedoctvo — svedectvo; po škriňach — po skriniach; šlechetní, šlechetňejšje, ušlechťilí — šľachetný, šľachetnejšie, ušľachtilý; šťesťja, ňešťesťja, ňepošťesťí (ale šťastní, nešťastní, šťastňejší, ušťastliveních) — šťastie, nešťastie, nepošťastí; tamejší, tamošní — tamojší; tíďen, tidňe, tídňami — týždeň, týždne, týždňami; ťiskňe, ťisknutí, uťisknutí, uťiskli, viťiskňe — tisne, tisnutý, utisnutý, utisli, vytisne; tricjatok — tridsiatok; trpelivosť — trpezlivosť; trvácnosť — trvácnosť; učedlňíkov — učeníkov (= žiakov); ujišťuje, ňeujisťili — uisťuje, neuistili; úleva — úľava; večmi, vetšje, vetšej, zvetša, zvetšiu — väčšmi, väčšie, väčšej, zväčša, zväčšil; veť — veď; višje (aj viššej) — vyššie (vyššej); vínsť, vinďe, víďe, ňevíďe, vinďeňí — vyjsť, vyjde, nevyjde, vyjdení; víťaztvo — víťazstvo; vnútrnosť, vnutrnosťí, vnútrnjeho, vnútrnjemu (neskôr aj vnútorní) — vnútornosť, vnútorností, vnútorného, vnútornému; vzájemní, vzájemnosť (aj vzájomní, vzájomňe) — vzájomný, vzájomnosť; zobúdzajú, pozobúdzali — zabúdajú, pozabúdali; začahuvať, občjahnuťú — zasahovať, obsiahnutiu; zamesknaňja — zamestnanie; zpátočnú — spiatočnú; zrátňikou — zrádnikov; zvelatku, zvelaťiu — zveľaďku, zveľadil; zvlášnu (aj zvláštni) — zvláštnu; žúrila (aj zúrila), najžúrivejšje — zúrila, najzúrivejšie.

Zdvojené spoluhlásky upravujeme podľa dnešného úzu: olovenje — olovené, sklennje — sklené, pláťeníctvo — plátenníctvo. — Zato oproti dnešným pravidlám ponechávame slovo stranníctvo (v čl. Pospolitosť a jednotlivosť) výnimočne podľa pôvodiny.

V spojeniach s raz, ráz, razu snažíme sa uvádzať dnešný úzus a pritom podľa možnosti zachovávať charakter pôvodiny: často razi, častorazí — často ráz; desaťrazí, dvacaťrazí, storazí, ťisícrazí — desať ráz, dvadsať ráz, sto ráz, tisíc ráz; kolko razí — koľko rás; dosťrazí, mnohorazí — dosť ráz, mnoho ráz; vjac razí, vjacrazí — viac ráz; poutreťa raza — pol treťa razu ap.

V prepise uvádzame podľa dnešných zvyklostí spojovníky: ak tak, jak tak — ak-tak, jak-tak; čo to — čo-to; dva tri, dve tri, dvoma troma — dva-tri, dve-tri, dvoma-troma; horko ťažko — horko-ťažko; jakí takí, jakú takú — jaký-taký, jakú-takú; kolko tolko, o kolko tolko — koľko-toľko, o koľko-toľko; konca kraja — konca-kraja; matki obce — matky-obce; prú pozďejšje — prv-pozdejšie; rad radom — rad-radom; sem tam — sem-tam; silou mocou — silou-mocou; skuor ňeskuor — skôr-neskôr; vedomkí ňevedomkí — vedomky-nevedomky; vjac meňej — viac-menej; vuole ňevole — vôle-nevole; z oči v oči (aj z očí v oči) — zoči-voči; zúkol vúkol — zôkol-vôkol ap. — Inde zas spojovník vypúšťame; v národňo-hospodárskom — v národohospodárskom.

Pôvodné skratky upravujeme alebo rozpisujeme: a.t.ď. — atď.; n. p. — napr.; tolj. — toliarov; slob. král. mesta — slobodného kráľovského mesta; R. a S. — rady a stavy; 1-ho zl.— jedného zl.; 13-oraký — trinástoraký.

Pri číslach upravujeme tiež podľa dnešného stavu: 28-ho (pri dátume) — 28.; 5-ty článok — 5. článok; 6-ho roku — 6. roku; 350,000,000 — 350 000 000; 33, 140, 722 — 33 140 722 ap.

Kde je to potrebné, uvádzame apostrofy: bis — bys’; tis — tys’ ap.

Pri úprave cudzích slov

a) zdvojené hlásky zjednodušujeme: billi (pravdepodobne ide o tlačovú chybu) — buly, grammatika — gramatika, insurrekcia — insurekcia, interess (interessi) — interes (interesy), kassína — kasína, klassa — klasa, klassickí — klasický, kommanditi — komandity, kommunikácia — komunikácia, kompossesor (aj compossesor) — komposesor, concurrencie — konkurencie, massa — masa, million (aj milionov) — milión (miliónov), opposícia — opozícia, passívne — pasívne, professorskí — profesorský, remittent — remitent, summa — suma, terrorismom — terorizmom ap.;

b) transkribujeme latinsko-grécky s — z, c — k, ae — e, ph — f, th — t a -ism (-izm) — izmus podľa dnešného ustálenia:: amortisacia — amortizácia, egoismu — egoizmu, fisika — fyzika, frasi — frázy, filosofickí — filozofický, charakterisujú — charakterizujú, katechismu — katechizmu, konkursi — konkurzy, positívni — pozitívny, rekurs — rekurz, universiti — univerzity; conjugácií — konjugácií, discontovaňím — diskontovaním, escomptovaňím — eskomptovaním; repraesentácia — reprezentácia; phrási — frázy; theoria — teória; absolutism — absolutizmus, despotism — despotizmus, egoizm — egoizmus, nepotizm — nepotizmus, patriotism — patriotizmus ap.;

c) uvádzame dnes prijatú kvantitu: arendátor (aj árenda) — árendátor, banderia — bandériá, civílni — civilný, historia (aj história) — história, chemia — chémia, kast — kást (gen. pl.), kordoni — kordóny, los — lós (= osud), lyceum — lýceum, manufaktura — manufaktúra, merkantílni — merkantilný, pedanteria — pedantéria; privilegia — privilégiá, procedura — procedúra, regalií — regálií, študie — štúdíe ap.;

d) meníme latinské s na š: stát — štát, statistika — štatistika;

e) skloňujeme podľa dnešných pravidiel: na lyceum — na lýceu, pred kapitolium — pred kapitóliom, enciklopedistja — encyklopedisti, punkta — punkty, gimnásiov — gymnázií, lyceov — lýceí, privilegiov — privilégií, hieroglifamí — hieroglifmi ap.;

f) prispôsobujeme dnešnému stavu: artéske — artézske, girobanki — girobanky, chroniki — kroniky, ministerium — ministerstvo, parliament (tlačová chyba?) — parlament, praktičnje, ňepraktiční — praktické, nepraktický.

Pre uľahčenie textu pre dnešného čitateľa urobili sme ešte tieto osobitné úpravy:

nárečové, dnes v spisovnom jazyku nejestvujúce slovo hiba, ktoré sa aj v pôvodnom texte vyskytuje len dva razy, nahrádzame slovom iba (v čl. Dobročinné ústavy a Pospolitosť a jednotlivosť);

inší, veľmi časté u Štúra v adekvátnom dnešnom výraze iný (iný Štúr veľmi zriedka používa najmä v počiatočných článkoch), ponechvávame len v tých prípadoch, kde ho dnešný spisovný úzus strpí, no ináč ho všade nahrádzame výrazom iný (aj vo všetkých tvaroch);

lebo meníme na alebo, keď ide o spojku zlučovaciu, no ponechávame lebo, ak je vo význame odporovacej spojky. Táto zmena zjasňuje pôvodný text;

zastaralú, v dnešnom jazykovom systéme neživú predložku pres zamieňame predložkou cez;

podobne nahrádzame prídavné meno vňešní zodpovedajúcim vonkajší;

oproti staršiemu vydaniu Štúrových článkov (Slovo na čase) ponechávame síce v prepise pôvodnú spojku trebas (tam sme ju nahrádzali spojkou hoci), ale meníme ju na trebárs, nakoľko Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 ju znova zaviedli (staršie ju neuznávali):

zaroveň, u Štúra písané s krátkym a, zdlžujeme (zároveň) a v niektorých prípadoch ju rozpojujeme (za roveň), nakoľko u Štúra táto častica nemá ten istý význam ako dnešné zároveň, lež zodpovedá skôr výrazu na roveň (nie spolu s niečím):

víminka má u Štúra dvojaký význam: a) výnimka, b) podmienka; podľa toho v prepise tieto výrazy nahrádzame;

zriedkavo sa v pôvodine zjavuje Štúrov druhotný tvar v 3. os. pl. slovesa byť vo forme sa, ktorý prepisujeme na sú.

Pôvodnú interpunkciu narúšame a prispôsobujeme dnešnému stavu.

Pôvodné delenie článkov a úvah na odseky v podstate zachovávame; nové odseky robíme len tam, kde je text veľmi dlhý, ale aj to len vtedy, ak ho Štúr prerušil pomlkou.

*

Ako vidno z uvedených textových úprav, zachovali sme pôvodný text, neraz až úzkostlivo, vyznačovali sme všetky zmeny, takže na toto vydanie sa môže opierať aj vedecký pracovník.