ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^{[1] [2]}

Uberajúc sa z Bratislavy k domovu pod Tatry, zastavil som sa na prelete v Trnave, kráľovskom slobodnom meste, vzdialenom šesť míľ od Bratislavy, v dejinách uhorských pamätnom a pre veľký počet kostolov „malý Rím“ nazvanom, aby som aspoň na krátky čas navštívil tamojších priateľov. Nikdy mi, pravda, neprišlo na um, čo ma tam očakáva. Hneď po radostnom privítaní vytasili sa totiž moji priatelia listinou kráľa Mateja, nazvaného Korvín,^[3][4] česky písanou z roku 1483 na radu mesta Trnavy. Oslovenie znie: „Opatrnim Richtarzi a Radie Miesta našeho Trnawy wiernym našym milym.“ Listina nie je síce pre dejiny dôležitá, ale vážna ako prvá slovanská listina nájdená v Uhorsku a tiež pre naše terajšie vzťahy k vlasteneckým našim susedom Maďarom. Veď ona dokazuje, že aj uhorskí králi vo verejných záležitostiach hovorievali ku svojim slovanským poddaným po slovansky, ako aj to dosvedčuje, že český jazyk na dvore uhorských kráľov bol známy a v obľube. Používanie českého jazyka na dvore uhorských kráľov bolo prirodzeným následkom vzdelávania češtiny v samých Čechách, pretože ním česká reč nadobúdala vplyv a vážnosť aj na vidieku, a ďalej vojenského vtrhnutia bojovných husitských plukov pod vedením udatného Jiskru do Uhorska, ktorý, osadiac sa pevne na Trenčianskom hrade a poraziac proti nemu vyslané mnohonásobné uhorské pluky, mocne panoval nad severozápadnou časťou Uhorska — Tatranskom. Známe je tiež, že Matej Korvín bol po dlhý čas vychovávaný na dvore kráľa Poděbrada a po prepustení si vzal za manželku jeho dcéru Kunhutu, milostnú Češku. Ostatne husiti, oplývajúci českými knihami, najmä svätého obsahu, ich rozšírením po Slovensku češtinu sprístupnili a do obehu uviedli v Uhorsku a nadovšetko vo veciach cirkevných. — Listina je vybraná z mestského trnavského archívu a verne odpísaná rukou môjho a Slovenska priateľa. Len čo sa mi naskytne príležitosť, oznámim ju tlačou na potešenie — ako sa nazdávam — všetkých mojich krajanov v Tatrách a na Dunaji, i samých bratov povltavských.

Opustiac Trnavu, ponáhľal som sa do Považia, ktoré sa ešte v diaľke rozprestieralo predo mnou so svojimi vrchmi. Bolo krásne jesenné počasie. Zanechával som voľky-nevoľky mestečká a dediny okolo hradskej, z ktorých mnohé mi prívetivo kývali obydlím priateľov, ale nemajúc čas uhýbať z priamej cesty, ponáhľal som sa ďalej. Tunajšie cesty po tom, ako som videl české a nemecké, neveľmi sa mi páčili, hoci hlboko v Tatrách, v Orave, v Turci bezpečne sa môžu pretekať s tamtými. V Novom Meste nad Váhom došiel som do Považia. Na rozprestrenom pohorí po oboch brehoch Váhu vypínajúce sa spustnuté hrady a mračnami zahalené vrcholy Tatier hlboko dojali dušu moju, človeka prichádzajúceho z ďalekej cudziny. Namiesto radosti zarmútil som sa a zamyslel;^[5] šumenie vedľa hradskej tečúceho Váhu žalostne zaznievalo do dumy mojej. O pár hodín ocitol som sa v Trenčíne, ktorého na strmom štíte vybudovaný veľký a povestný, teraz spustnutý hrad už zďaleka ukazoval sa mi sťa zostarnutý obor. Nejedna myšlienka preletela dušou mojou. Tento hrad je prepamätný v dejinách, najmä pre Slovákov, ale málo sa o tom ešte vie.

V Trenčíne, navštíviac príbuzných a priateľov,^[6] pobral som sa k tunajšiemu mešťanostovi pánu Pavlovi Vaďonovi,^[7] chcejúc si u neho dohodnúť prístup do mestského archívu, kde som sa domnieval nájsť mnoho dôležitého pre nás. Pretože však prístup do archívu sa povoľuje iba so zvolením celého mestského úradu a pre ten účel sa musí o to žiadosť podať, majúc naponáhlo, nemohol som to urobiť a odložil som prezretie archívu na budúce leto. Pán Vaďon mi sľúbil všemožne pomáhať. Na veľké potešenie som však počul z jeho úst, že on sám na dejinách mesta Trenčína už veľa rokov pracuje, pre ktorú príčinu celý mestský archív prezrel a čo bolo dôležité, zozbieral a upotrebil. Dejiny už doviedol do XVII. storočia. Na moju otázku, v akej reči sú napísané, dostal som odpoveď: v slovenskej; nad čím som nemálo zaplesal. Od tohoto diela, po toľko rokov s námahou zbieraného, môžeme si veľa sľubovať. Nato mi pán Vaďon rozprával o niektorých dôležitých veciach z trenčianskych dejín a pripomenul tiež, že kedysi bývali v slovenskom jazyku vedené mestské knihy, ktorých prezretie mi prisľúbil. Hľa, naša národnosť v Uhorsku mávala teda kedysi väčšie práva a uznalosť než v našich časoch!

Odporučiac sa mu s prosbou o skoré vydanie jeho diela, vystúpil som ešte na Trenčiansky hrad a zvlášť aj na jeho najvyšší vrchol, povestnú Matúšovu vežu,^[8] v ktorej sa u ľudu doposiaľ uchovala pamiatka neobyčajného slovanského muža. Vypytoval som sa ešte na povesti o Matúšovi u tunajších mešťanov, ale už nič také nepoznajú. Jedna z najutešenejších vyhliadok, aké som kedy zažil, je z Matúšovej veže na ďaleko sa tiahnúce Považie, na vrchy vypínajúce sa v rozličných vzdialenostiach na sever, západ a východ. Severné Tatry, ktoré najvyššie vznášajú svoje temená, boli už snehom pokryté, no Považská dolina a údolia vrchov skoro ešte celkom zelené. So zapadnutým slnkom nad vrchmi susednej bratskej Moravy zostúpil som z hradu, ponorený v myšlienkach nad stavom naším, a zaletel som v nich aj na Moravu, ktorej pohorie v diaľke sa vypínalo, a do vašich milých Čiech.^[9] Prenocujúc v Trenčíne, meste asi tak veľkom ako Hradec Králové a podľa staroslovanského spôsobu, práve ako ten, s oblúkom po celej jednej strane vybudovanom, náhlil som sa s krásnym jesenným ránom konečne k rodisku. Zasnežené Tatry sa príjemne leskli na slnku a poskytovali očiam milú zábavu.

Na spiatočnej ceste do Bratislavy navštívil som slovutného nášho pevca na Považí pána Jána Hollého,^[10] nesúc mu knihy do daru od pána Vinařického a „Poslání z Čech“.^[11] Práve pred niekoľkými dňami bol dostal od pána Vinařického list s mnohými výtlačkami „Poslání“ a inými knihami, za čo bol veľmi povďačný. Ako vždy, aj teraz ma veľmi dojala obrovská a pritom nádherná postava jeho, na ktorej všetko prezrádza muža neobyčajného. Belasé a veľké oči jeho upreté na človeka prenikajú dušu ohnivými bleskami, ukazujúc bystrosť ducha a živú obrazotvornosť. Milá tvár a šedivé vlasy dodávajú päťdesiatšesťročnému starcovi zvláštny pôvab, ktorým okúzľuje dívajúceho sa naň. Pamäť jeho je veľká, obrazotvornosť, ako som už povedal, veľmi živá a nezdá sa, že by vekom vyhasínala. Rozpráva o najrozličnejších veciach s veľkou obratnosťou, pri svojom mládenectve sa rád bavieva a miesta, ktoré kedysi navštevoval, opisuje s najmenšími podrobnosťami. Hovor jeho je meňavý, prebiehajúci unáhlene z veci na vec, často bez akéhokoľvek súvisu, takže človek musí dávať dobrý pozor, aby ho verne sledoval. V rozpravách o živote slovenskom, z akéhokoľvek hľadiska, má najväčšiu záľubu. Nikdy predtým som ho nebol našiel takého ochotného na rozhovor ako teraz; príčina však bola aj tá, že teraz je úplne zdravý a predtým chorľavel.^[12] Nad terajším rozkvetom českej literatúry a príčinlivosťou Čechov sa veľmi tešil; vypytoval sa usilovne na pánov Šafárika, Palackého, Vinařického, Pešinu,^[13] Hanku, Čelakovského^[14] a všetkých ich dal vrúcne pozdraviť. Príduc v hovore na terajší stav Slovákov a odrodilstvo mnohých, vždy si velebný starec hlboko zavzdychne, a tento bôľ, prejavený na tvári a očiach, prenikne celú dušu.

Jeho básne vyplynuli z najúprimnejšieho srdca, nuž nie div, že tak čarovne účinkujú na Slovensku. Ale už zanechal svetské básnenie, obrátiac sa k nábožnému.^[15] „Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia,“ boli jeho vlastné, s akousi bolesťou prednesené slová; a keď som ho v mene všetkých úprimných Slovákov snažne žiadal, aby ju znova z duba sňal a ešte od srdca k srdcu nám z Považia na svojom čarovnom varyte zaspieval: on na môj žiaľ vonkoncom sa vzpieral, že by sa ešte kedy mal v svetských básňach ozvať. Ale uľavil môjmu žiaľu, vytiahnuc zo svojej truhlice vypracované nábožné spevy, z ktorých už sedemdesiat bolo hotových, čítal som z nich asi polovicu a presvedčil som sa, že ten istý duch ich utvoril, ktorý stvoril Svätopluka, Sláva, Selanky a Žalospevy;^[16] on je aj tu majstrom. Piesne sú rozličného obsahu, ich väčší počet je zložený na počesť svätých zo slovenského, českého, poľského a chorvátskeho rodu, čím pôvodca aj tu chcel svoju slovanskosť osvedčiť. Písané sú v nárečí slovenskom a budú vydané, ešte hojne rozmnožené, s jeho inými dielami, ktorých súborným vydaním sa teraz náš vysoko zaslúžilý pán Hamuljak^[17] zapodieva. Pre ten účel prezerá už aj pevec náš svoje spisy. Konečne žartoval, že by teraz už pustovníkom mal byť a keď som ja na to poznamenal, že on už aj tak je pustovníkom na zádumčivom Považí, pustil sa do chválenia svojho pokoja v Maduniciach a v jemu milom háji.^[18] Dávali mu oveľa výnosnejšie fary než je madunická, ale on ich neprijal, ako povedal, pre milovanie pokoja. Na jednu by vraj bol prešiel, ale pretože tamojší kaplán bol maďaroman, zanechal aj tú, súc zanovitým nepriateľom všetkého odrodilstva. Ostatne nemá už nádej na dlhý život; čas, aký svojmu životu vymeral, je hodne krátky. Moje potešovanie nebolo schopné vzbudiť v ňom inú domnienku. Vidiac ma svojimi slovami zroneného po svojom boku stáť, naplnil čaše znamenitým uhorským a podajúc mi jednu, na zdravie Slovákov a nás pripíjal. Uchopiac podanú čašu, ohnivo som štrngol o jeho pohár s najúprimnejším želaním, aby sa jeho slová splnili. Strávil som s ním jednu noc v rozmanitých rozhovoroch a hneď s úsvitom, keďže mi bolo naponáhlo, rozlúčil som sa bolestne s milovaným pevcom. — Pánu Vinařickému za „Poslání z Čech“ odkazuje úprimné vďaky.