ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Ku Křiváni
  
• A. O.
  
• Děvín, milý Děvín
  
• Nestoru slovenskému Jiřímu Palkovičovi
  
• Pomněnky z Děvína
  
• Žel nad Puškinem
  
• Toužba
  
• Rozžehnání
  
• Oda na Zobor
  
• Pri pomníku J. Hollého
  
• Na matkinej mohyle
  
• Uvítanie
  
• . . .  spolu 12 kapitol
• Zmenšiť

 

Básnická tvorba Ľudovíta Štúra je rozsahom pomerne neveľká a časovo spadá do obdobia dvoch desaťročí. Jej podstatnú časť (viac ako polovicu) tvoria básne písané po česky, publikované v rôznych dobových periodikách: v časopise Hronka (Pomněnky z Děvína, česky písaná báseň na nápev piesne Nitra, milá Nitra, 1837), v almanachu Nitra (Ku Křiváni, 1842), v časopise Tatranka (Nestoru slovenskému Jiřímu Palkovičovi, 842), v českom časopise Květy (Žel nad Puškinem, 1837; Toužba, 1841; Rozžehnání, 1841). Túto jazykovú „disproporčnosť“ Štúrovho diela komentoval literárny historik Milan Pišút ako autorovo „podcenenie česky písaných básní, keď ich neposlovenčil, a okrem niektorých neprevzal do svojich Spevov a piesní“. O potrebe ich poslovenčenia Pišút uvažoval pravdepodobne preto, že zbierka nedosahuje kvality českých básní a v kontexte romantickej poézie značne pokrivkáva za kvalitami lyriky Janka Kráľa či Andreja Sládkoviča.

Prvými básňami Štúra sú Znělky z roku 1834, výrazne poznačené poetikou Jána Kollára. Debutoval v almanachu Plody (1836) šiestimi básňami, v ktorých vyjadril prevažne smútok nad odrodilcami a nepriaznivým stavom Slovenska (pozri „sapfickú“ báseň Oda na Zobor). V rokoch 1838 až 1840 vyšlo v časopise Květy štrnásť básní pod názvom Dumky večerní. Tento cyklus priniesol nóvum vo forme i obsahu: autor tu opustil časomieru, ktorú využíval vo svojich prvotinách, bojový pátos nahradila elegická dráma a do slovenskej lyriky vniesol i nové témy (tragický obraz slovenského ľudu, obrazy kraja), myšlienky a pocity –subjektivizmus, osobný tón, osobné nálady a osobné presvedčenie, čiže znaky, ktoré sú pre romantizmus určujúce.

Z česky písaných básní sú pozoruhodné najmä dve ľúbostné básne – Toužba a Rozžehnání – inšpirované láskou k českej vlastenke Márii Pospíšilovej, ktorej sa Štúr zriekol pre lásku k národu. O druhej básni Jozef Miloslav Hurban poznamenal, že je v nej „zložené tajomstvo života jeho, je tam obetované jedno srdce vlasti a národu“. Vyhranenejšie ako v iných svojich básňach sa tu totiž Štúr dotkol významnej problematiky slovenskej obrodeneckej lyriky, a to riešenia konfliktu medzi osobnou láskou k žene a nadosobnou láskou k vlasti, ktorý spracovávajú aj Ján Kollár v Slávy dcere či Andrej Sládkovič v Maríne. Štúr však na rozdiel od Sládkoviča nedospieva k nedeliteľnej jednote lásky k žene a lásky k vlasti, ani svoje srdce ako Kollár „nerozdeľuje“ na dve polovice určené jednotlivým objektom, ale lásku k žene prináša „na oltár vlasti“. Ide o jedno z programových vyhlásení Štúra, ktoré uplatňoval vo svojom živote a požadoval ho aj od svojich nasledovníkov.

Po slovensky písal od roku 1844, pričom väčšinu „slovenských“ básní (výnimkou je napr. príležitostná báseň Pri pomníku J. Hollého, spievaná na nápev piesne Veje vietor, veje, od Tatier k Dunaju, 11. mája 1854 na slávnosti odhaľovania pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode) zahrnul do zbierky Spevy a piesne (1853). Obsahuje dve epické skladby – „bohatierske spevy“ – Svätoboj a Matúš z Trenčína a osemnásť lyrických básní pod názvom Spomienky (pozri Uvítanie a A. O.).

Jednou z posledných Štúrových básní je báseň Na matkinej mohyle z roku 1855 (vyšla v časopise Orol, 1874), v ktorej podobne ako vo veršoch svojej zbierky vyjadruje porevolučné nálady a smútok zo straty najbližších. Možno ju však čítať aj ako rezignáciu s fatalistickým podtónom: „Osamote, v otupenosti / berieme sa cez ten svet, / zahľadení k minulosti, / tu útechy pre nás niet.“

Štúrova poézia síce nepatrí k vrcholným dielam slovenského romantizmu, ale jej význam spočíva vo vnášaní nových prvkov do slovenskej poézie tridsiatych a štyridsiatych rokov 19. storočia – vo vývine slovenskej poézie má teda svoje pevné miesto.

Autor: Ústav slovenskej literatúry SAV