ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z daktorých strán Slovenska prišli k nám po vydaní Ohlasu na naše Národné noviny^[1] dotazy, prečo sme v reči tejto, v ktorej sme Ohlas vydali, noviny písať ustanovili, a z daktorých prišli aj ponosy proti reči, od nás za reč novín národných prijatej. Dobre vieme, že krok tento, obrat v našom doterajšom spôsobe písania robiaci, mnohým do očú padnúť musel, a napred sme predvideli, jako sa to aj z Ohlasu znať dáva, že nejedni s ním spokojní nebudú, dobre tiež cítime, že stojíme zato pred národom naším na odpovedi, ktorú i pred ním vo zvláštnom spise „O potrebe písania v slovenskom nárečí“^[2] dáme, medzitým ale, kým tento spis nevyjde, predbežne na daktoré otázky odpovedáme a dajedny z príčin, ktoré nás k tomu kroku pohli, vykladáme.

My Slováci sme kmeň;^[3] za to nás uznali najlepší a najzbehlejší znatelia národa slovanského, Dobrovský^[4] a Šafárik,^[5] a kto by nám kmeňovitosť odoprieť chcel, neznal by nás docela. Kmeňovitosť naša sa zakladá podstatne (essentialiter, wesentlich)^[6] na našom vlastnom, osobitnom nárečí a potom na iných stranách nášho života. Slávny Dobrovský dlho váhal, či nás za kmeň uznať má lebo nie, potom ale, keď naše nárečie dôkladne poznal, uznal nás za kmeň osobitný a nik mu z tohoto ohľadu naproti sa nepostavil, jako sa ani s dobrou veci známosťou postaviť nemohol, ba naopak, všetci skusovatelia národa nášho v tom sa s ním úplne zrovnali a nás za kmeň vždy uznávali i vyhlasovali.^[7] Jako kmeň sme jeden celok, jedna osobitnosť, jedna osobnosť (die Persönlichkeit), každej ale osobnosti je najväčšia povinnosť jej, t. j. tejto osobnosti, povedomou sa stať, seba pocítiť a seba poznať, inakšie nezastane si hore koncom, ale sa len krčiť, povaľovať a seba samú pohadzovať bude. Človek, ktorý ešte k osobnosti neprišiel, je dieťa, neodchovanec, ktorý ju do vlády svojej nedostal, je otrok, rab, ktorý o nej nič nevie, je na rozume pomätený, ktorý ju dobrovoľne odhadzuje, je potlkeň a povrheľ, ktorý sa jej iným kvôli odrieka, je otrockého zmýšľania potupenec, a národy, ktoré sa ešte k osobnosti nedostali, ktoré sa nepocítili, sú ešte len deti pod čeľadným vladárom (patriarchom), otroci pod pánom, a ktoré sa jej odriekli, háveď (zber) potupná. V jakom sme my stave boli, jako opovrhovaný, sem a tam strkaní, jako rozsypaní a rozhádzaní, vie každý z nás a vie svet; aby sme sa z tohoto stavu vyslobodili, k dačomu prišli, sa spojili a povýšili, je žiadosť a túžba každého našinca najšľachetnejšia, prestaneme ale byť opovrhovaní a strkaní a vystúpime vyššie, dostaneme i doma i u iných vážnosť, keď sa pocítime, keď o našej osobnosti, o našej jednote duchovnej vedieť budeme. Táto jednota duchovná môže sa ale u nás pocítiť len na základe našej najbližšej prirodzenej pokrvnosti, t. j. našej kmeňovitosti jako jedného celku, potrebne teda a nevyhnutne, keď chceme ďalej prísť, my o sebe jako o kmeni vedieť a jako kmeň žiť, pracovať a vystupovať musíme. Osoba ale len tá je skutočná, ktorá i sama sebou vládze a tak či duchovná, či prirodzená svoje údy všetky užívať a k tomu, čo za dobré cíti, potrebovať môže, lebo keď to jej chybí, nebude osobou skutočnou a dokonalou, ale len nedokonalou alebo nepravdivou, myslenou. V spojení rozšírenejšom von z hraníc našej kmeňovitosti neboli by sme my osobou pravdivou, jakou k povýšeniu nášmu byť musíme, bo by sme tak sami sebou nevládali, ale boli by sme alebo my iných prílepenci alebo druhí nás, a v tomto spojení nemali by sme ani potrebnej sily k hýbaniu sa, ale by sme alebo my druhým zavažovali alebo ani nám z toho všetkého by v našom živote len slabosť a neokrôchanosť povstávala a život náš nebol by životom, ale len živorením, jako dosiaľ. Povedia nám, pravda, tí, ktorí na naše počínania nemilo zazerajú, že narážanie na osobnosť je vypínavosť, my ale tým odpovedáme, že túženie po osobnosti, t. j. po samocite, samopoznaní je jako u jednotlivcov, tak aj u národov túžba najšľachetnejšia a že kto nikdy neprišiel k osobnosti, nikdy nič ani nevykonal, ani nič neznačil v svete. Ostatne dobre aj to vieme, že osobnosť nie je stupeň najvyšší a že keď človek a národy naozajstne ľudsky žiť a účinkovať chcú, k vyššiemu ešte stupňu pozdvihnúť sa musia, medzitým aj v tomto vždy musí byť osobnosť, lenže zošľachetnená, mravne povýšená.

Osobnosť teda si my vydobudnúť musíme, a po čomže túto našu osobnosť poznávame, v čomže ona záleží? Krem iných strán nášho života záleží ona vo vlastnom osobitnom našom nárečí; a ktoréže je to nárečie, čo nás zosobňuje, t. j. kmeňom zvláštnym, osobitným robí? Slávny náš krajan Šafárik vo svojej knihe „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“^[8] trojako delí reč slovenskú, a to 1. na moravsko-slovenskú v Trenčianskej, v dolnej Nitrianskej a v Prešporskej stolici; 2. na vlastnú slovenskú, v hornej Nitrianskej, v najhornejšej Trenčianskej, v Tekove, Honte, v Turci, Orave, Liptove, Zvolene, Gemeri, Novohrade, v Peštianskej stolici a na celej Dolnej zemi panujúcu; 3. na poľsko-slovenskú, v Spiši a v Šariši užívanú. Ktorá je teda reč vlastná a pravdivá slovenská? Či ju už sám Šafárik neukazuje? Či nie tá, ktorá má svoj osobitný ráz (character) a podobu? V tom istom spise vypočituje Šafárik aj známky vlastného slovenského nárečia a obšírnejšie ešte vystavuje ich vo svojom nedávno vydanom spise „Národopis slovanský“,^[9] kde nasledujúce znaky slovenčiny na str. 99 vykladá: 1. široké hlásky a, u: čakať, duša, prjadza, zajac, mesjac, klúč, čujem, lúto atď.; 2. a alebo ä miesto nosového ę: ma, ťa, sa, mäso, rjad; 3. e miesto ě: človek, verní, veční, v dome, ale po d, n, t často ě: ďecko, ňemí, v kúťe, a po perných (gambových)^[10] je: vjera, mjera, pjesok; 4. o miesto e: a) v inštr.^[11] krokom, duchom, darom, a lok. dobrom, malom, suchom, b) v tvorení slov: ňebo, slnko, ohňisko, c) miesto cyr.^[12] jer: pjesok, vjetor, vojšli, zobrali; 5. hrdelné k, h, ch pred e bez premeny: v ruke, na nohe, po streche, jako vo veľkoruskom nárečí, redšie s premenou: v ruce, na noze atď.; 6. zubné^[13] d, t v menoslove^[14] a z tých odvedených prídavných bez premeny:^[15] pozláťení, chiťení, súďení, ošuďení; 7. dz miesto z cyr. žd: prjadza, núdza, medza, nezobúdzaj atď.: 8. ŕ alebo rj korenné: rjeka, rjad; 9. č korenné: črevo, črjevica, črep (čerep), čerjeslo; 10. gen. príd. jeho, dat. jemu: dobrjeho, dobrjemu; 11. v (u) miesto tvrdého l na konci slovies: dau, poslau atď.; či my ale nezačali sme písať v tomto nárečí, či sa ono docela s tým nezrovnáva, ktoré Šafárik za pravú slovenčinu vystavuje? Daktoré znaky nárečia nášho Šafárik ešte neuvodzuje, nie ale ani div, lebo nárečie naše za roveň nášmu národu ležalo opovrhnuté, odhodené, nevyskusované. Medzitým ale my len na svedectve tomto, trebárs jako slávneho a znamenitého muža neprestávame, ale dajúc sa sami do skusovania a vyspytovania nášho nárečia, našli sme, že ono je skutočnou a opravdivou slovenčinou, majúcou svoj zvláštny, k starej cirkevnej reči slovenskej^[16] blízky ráz (character), svoje zvláštne gramatické podoby (formy),^[17] svoj náramne bohatý sklad slov^[18] a tak svoj vlastný, osobitný život,^[19] ktorému rozviť sa nedať znamenalo by nedať sa rozviť kmeňu nášmu slovenskému, ktorého život zadúšať znamenalo by zadúšať život kmeňa samého. V tomto teda nárečí nepovedomo je vyslovený a žije duch slovenský, v tom sa ale aj, keď do sveta chce vstúpiť, i povedomo vysloviť a v ňom so životom objať musí. Preto Slovák, keď chce byť kmeňovcom slovenským, keď chce byť Slovákom, či je on toho lebo toho, krem toho málo odchodného podrečia,^[22] k opravdivému nárečiu slovenskému pristať a v ňom myseľ i život svoj vyraziť má, inakšie nepoložil sa na životný peň slovenský.

Ale hrubá je to reč, v ktorej písať idete, povolávajú daktorí. Hrubá? Nám ona prichodí silná a plná výrazu a pritom svieža a bystrá. Či by len tá vylízanosť, tá tenulinkosť, tá mäkkosť, ktorá sa do terajšieho módneho sveta vkradla, aj v reči už len panovať a za neobchodnú reči vlastnosť^[23] považovaná byť mala?^[24] Čože je, prosím, a k čomu je reč? Reč je vyslovenie sa ducha a k pôsobeniu na ducha,^[25] a či v duchu nepovstávajú pomysly (cogitata) silné, tajomné, hlboké a či potom nie je vec potrebná a dobrá, že sa takéto pomysly aj v silných a hlbokých hlasoch vyslovujú? A či reč nemá pôsobiť na ducha a duch či sa nepohne viac výraznými, silnými a hlbokými zvukmi, jako hláskami tenulinkými a mäkkými? Prečo sa rady čítajú staré básne v starej ich reči? Či nie preto, že tam je obrazotvornosť odetá v primeranom odeve, v odeve vážnom, mužskom, v odeve prísnom, prázdnom všetkej rozmazanosti,^[26] rozpustilosti a zmäklosti? Či nie preto, že tam reč ide jako potok z hôr, hneď v prudkom šume a hrkote, hneď v tichom dunení? Koľkorakéže sú zvuky prírody, hneď hrmotné a uchvátivé, hneď milostné a tiché, a či reč nemá sa s prírodou merať vo zvukoch svojich? Ale tešme sa nad silou a plnosťou, nad mužskosťou a čerstvosťou reči našej aj z druhých príčin, bo na čože ukazuje tá maznavosť, vytenčenosť a mäkkosť reči? Reč má svoj život a taký životný priebeh jako národy samy a keď sa už v reči bývalá výraznosť, sila, určitosť a bystrota potratila, to už veru aj z národa samého sila a bystrota povypŕchala, ostarela sa reč, ale ostarel sa aj národ sám. Jedno s druhým je v najtuhšom spojení, jedno s druhým žije a sa na pokoj kladie, preto aj keď sa dobre zná história reči, znajú sa tiež hlavné ťahy života národného. Kedyže vytenčená a mäkká atičtina^[27] nadvládala iné nárečia a opanovala svet grécky? Či nie na sklonku života gréckeho? Niet v tej reči už starej sily iónskeho nárečia,^[28] ale ani v živote helénskom nebolo už starej sily gréckej;^[29] uletelo to jedno s druhým! Čo za sila, čo za krása v Homérovi,^[30] čo za vytenčenosť, za mäkkosť v Xenofontovi,^[31] Platónovi!^[32] Naiste zasluhuje i to uváženia, že slávny Hanka^[33] piesne a spevy Rukopisu kralodvorského rodákom svojim v reči starej, v tej, jako sa vyslovuje, reči určitej a výraznej čítať porúča, a jako sa táto reč staročeská z ohľadu svojej určitosti a plnohlasnosti našej slovenčine rovná! Silná a plnohlasná je reč naša, svieži a čerstvý, do sily prichádzajúci je duch náš, i kto by nám inú a zmäklú reč dával, ten by naťahoval na prísneho a sviežeho horáka^[34] šatky novomódne. Usmejú sa na tomto istí, lebo vieme, z čoho nás obviňujú, ale my pri našej prostote nie sme zlí, lícomenní,^[35] ale úprimní a srdeční. Preto rodáci naši, ktorí sa na silu a výraznosť, alebo podľa ich reči, na hrubosť reči žalujú, žalujú sa na to, na čo by sa iste, keby vec dobre rozumeli, nežalovali, lebo sa ponosujú na sviežosť a silu v zárodku života nášho tlejúcu. Ostatne to, čo sme o spojení reči so životom národa riekli, docela nevzťahujeme na terajšie okolnosti, bo život má ten najrozličnejší priebeh a život národov na všelijaký spôsob sa osviežuje a nanovo sa vzmáha.

Jakože sa ale v tejto reči písať bude, veď je obecná, nevybrúsená, a či vec možná s obecnou rečou vo spisoch vystúpiť? A jakéže sa kedy reči do spisov pouvádzali, či neboli tiež vždy pri uvedení ich do spisov obecné, pýtame sa my, a či by dajaká reč bola mohla bez toho do spisov byť uvedená, keby nebola obecná bývala? To každý vidí, lebo je pravda na dlani, a tak reči našej nič to nevadí, že sa dosiaľ obecná do spisov uvádza; ide ona tou samou cestou, ktorou všetky reči šli, čo sa do spisov a tak do života vyššieho uviedli. Reč má ten istý chod, to isté rozvitie jako človek a národy. Dieťa a človek obecný hovorí rečou najobecnejšou, bo len o predmetoch (objectum, der Gegenstand) každodenných, napospol známych rozpráva a tak aj národ obecný, ešte celkom nie alebo málo vzdelaný, človek ale rozvitejší, vzdelanejší rozpráva o mnohých, vyšších predmetoch a tak aj jeho reč je hojnejšia, zložitejšia, vybrúsenejšia, za roveň tiež reč národa vzdelaného. Čímže sa teda reč vzdeláva? Tým, že sa k vyznačeniu mnohých a vyšších predmetov a ich vzťahov potrebuje, stáva sa to s rečou vtedy, keď sa do spisov, do vyššieho života uvádza, a tak to teda aj bude a byť musí s rečou našou. Prečože bola naša reč dosiaľ obecná? Preto, že sa nikde vo vyššom živote a ani v spisoch neužívala, vzdelá sa ale, keď ta prejde a sa k označeniu predmetov najrozličnejších a ich vzťahov potrebovať bude. Zaprieť reči našej možnosť vzdelania, ukazovalo by celkovitú neoboznanosť s ňou a bolo by pre kmeň náš najpotupnejším urazením: či človek ten lebo národ, ktorý dosiaľ sa nevzdelával, viac vzdelať nemôže? Má naša slovenčina svojho génia, ale musí prísť bystré oko a pilná úvaha, aby sa postihol, bo „Bóstwo prawdy, skąpiąc nagiego promienia, Pełni swoiej nie raczy ukazać z pod cienia, Ten ją tylko dostrzeže, kto v głąb oczy wlepi“.^[36]

Mohlo by sa ale zo všetkých podrečí slovenských to, čo je dobrého, pozbierať, podoby (formy) nevybrúsené jedného podrečia s podobami druhého pozameňovať a tak jeden celok, reč slovenská spisovná, utvoriť, predkladajú daktorí. Keby sme takto boli šli a zo všetkých podrečí jednu reč spisovnú plátali, boli by sme najsamprv našu neznámosť nárečia vlastného, potom to, že nevieme vlastne, čo chceme, ukázali, a naposledok boli by sme cestu každej sebevoľnosti a rozhádzanosti prekliesnili. Čisté naše nárečie slovenské je jeden zaokrúhlený celok, ktorý má svoj zvláštny stroj,^[37] v ktorom všetko jedno k druhému dobre pristáva a každý i najmenší riad s druhým v tuhom je spojení, podoby teda tohoto nárečia s druhými zameňovať bolo by toľko, jako tento samorastlý, k sebe náležite pristávajúci celok kaziť a hubiť, stroj tento v tomto zložení tak, jako treba, sa pohybujúci, rozopínať a pohybovaniu jeho náležitému zápreky klásť, život teda organický zastavovať a prekážať. A podoby tohoto vlastného nárečia nášho sú, trebárs by kto čo hovoril, medzi podobami iných podrečí slovenských najvýraznejšie, najurčitejšie, najkrajšie a k starým reči slovenskej podobám najbližšie: prečo teda tieto odstrkovať a na ich miesto druhé prijímať? Vyvýšením potom nárečia slovenského za reč spisovnú chceme my vzbudiť a do zveľadku priviesť vlastný náš život, musíme teda aj to chcieť, aby sa tento život i v reči našej náležite vyrazil a reč naša bola pravdivým jeho odbleskom. Chceme ale aj povýšením nárečia nášho ustáliť raz v kmeni našom rozsypanom potrebnú a dosiaľ mu chybiacu jednotu, bez ktorej len ešte aj ďalej v prachu by sme ležali, nič k opravdivému povýšeniu a k uznaniu nás v našej národnosti neurobili, ale len tak, jako aj predtým, jeden sem, druhý ta ťahajúc, živorili. Za jednotu našu, a my sme sami sebe najbližší, my ju hlavne v našich okolnostiach potrebujeme, musí byť každá vrúcna, verná slovenská duša, i ostatne kto by sa proti nej vzpieral, jej niečo napriek robil, nemohlo by sa to za nič inšie považovať, len za výtok veľkej neznámosti^[38] lebo osoblivých potupných námer.^[39] Keby sme ale reč našu zo všelijakých čiastok pospletali, či by sme tým práve proti nám samým a tomu, čo si najviac prajeme, nerobili? Bo komu by zadosť urobila táto strakatina a plátanina, či by len jeden jediný sa s ňou uspokojil? A kto by to rozhodol, čo sa z nárečia spisovného vyhodiť a jaká a ktorá záplata na túto plátaninu prišiť má? Či by v tom každý svoj náhľad nenasledoval, či by to každý nerozsudzoval a či by sa na tento spôsob tá najväčšia miešanina a rozhádzanosť miesto jednoty stadiaľto zrodiť nemusela? Že by miešanina a balamutina stadiaľto povstať musela, je vec istá a potrebná, keby v reči jedno k druhému nič dobre nepristávalo, a tak každý by hľadel to napraviť. Povýšením vlastného a čistého nárečia slovenského na reč spisovnú prestáva všetko takéto drobenie a plátanie, bo sa reč tak, jako je v živote, prijíma a tak sa náhľadom a mnievaným rozličným nápravám^[40] cesta zatarasuje. A že nárečie toto je pravdivá a verná slovenčina, každý Slovák má v nej svoju podstatu nájsť, každý sa s ňou uspokojiť, každý na ňu pristať, bo je v nej i jeho myseľ vyslovená; kto nepristane, ten to urobí alebo z nevedomosti alebo z dajakej nepríslušnej osoblivosti,^[41] ktorá, jako veríme, veci dobrej nič neuškodí. Nič neuškodia veci dobrej všetky také proti nej protivne, bo vôľa jednoty pevná všetky utlačiť a s časom udusiť musí. Kto má život, a že ho my máme, je najpevnejšia viera naša, ten má aj silu medzi sebou jednotu založiť a ustáliť. Zato ale aj nik sa silou-mocou k tomuto v reči zjednoteniu nevolá a k nemu nenúti, bo vec sama za seba hovorí a truhla jednoty našej,^[42] t. j. naša reč, každého, kto sa našincom cíti, k sebe volá a našinec zas každý sa k nej jako k najbližšiemu svojmu dobrovoľne hlásiť bude a k nej sa prirazí. Veď okrem toho podoby čistej slovenčiny sú od podôb iných podrečí slovenských nemnoho odchodné, ľahko teda každý, čo by sa mu aj spočiatku docela nepozdávali, na ne navykne a tu zvyk veľmi moc robí. Obsahom svojím tiež je slovenčina všetkým kmeňovcom slovenským ľahká a veľmi zrozumiteľná, čo je vec hlavná pri reči. Nebudú sa teraz istotne naši kmeňovci môcť žalovať, že knihy a spisy naše nerozumejú, žalovať sa len budú tí, ktorí nebudú chcieť rozumieť, alebo ktorí s vecou, o ktorú pôjde, nebudú celkom obznámení. Na ten istý spôsob, jako reč naša sa vyzdvihuje, vyzdvihli sa aj iné reči za spisovné, všade len reč jedného kraja, jedného okolia na túto výšku vystúpila a rozličnorečia^[43] iné nadvládala: či je nie pravda, že vo Francii reč provincie Isle de France,^[44] v Španielsku^[45] reč novokastílska, v Taliansku^[46] reč florentínska, v Nemecku^[47] reč dolnosaská sama, samojediná do kníh sa dostala? Nezná teda ten beh rečí a národov, kto by chcel u nás zmiešaninu tvoriť a takúto do spisov uvádzať. Mali sme v ostatnom čase aj takejto reči ukážky, takrečenú českú slovenčinu a slovenskú češtinu, ale aj vieme, že každá kniha bola inakšie písaná a jeden to prijímal, čo druhý vyvrhoval, a naopak.^[48] S týmto kam by sme zašli a čo vykonali, každý ľahko rozsúdi. Ostatne čo sa tu povedalo o jednostrannosti reči, vzťahuje sa len na podoby gramatické, lebo samu hmotu (das Material) reči^[49] slová zo všetkých podrečí slovenských dobre obohacovať môžu a obohacovať budú.

Malý budeme mať odbyt spisov našich, keď sa s nimi len na Slovenstvo obmedzíme, hovorí sa z jednej strany, my ale odpovedáme, že sme rudami, zlatom a striebrom život nášho národa nikdy nevážili, ale vždy len jeho život pred očima mali. Pravda, že ešte národ náš nie je duchovne vzbudený, že ešte oveľa viac na telesný život drží a naň, čo má, troví, ale i toto rabstvo telesného života prestať musí a vyššieho života hýbanie aj medzi ním sa rozšíri. Národ sa len dovtedy tohoto nízkeho, mäsitého života^[50] pridŕža, kým dačo lepšieho, vyššieho nepoznal, aby ale aj vyšší, vznešenejší a opravdivý ľudský život poznal, to naša starosť: usilujme sa ho vzbudiť, pracujme na tom neunavene a netreba sa nám starať o prostriedky k jeho držaniu a pomáhaniu.

Prv ale, lež sa táto vec začala a slovenčina do spisov uviesť mala, mala sa vec vziať do obecnej porady a tam by sa všetko s obecnou poradou bolo vykonalo a ustanovilo. Na toto najprv poznamenávame, že vec odrazu sa nezačala, ale že hodne času odvtedy prebehlo, jako myšlienka o uvedení slovenčiny do spisov po národe do behu sa pustila a že po vypustení jej i rady, jako by sa z toho ohľadu pokračovať malo, od mnohých sa držali, hovoríme ale ďalej, že nikdy nikde myšlienky v histórii v obecných poradách do života nevstupovali, ale súc vyslovené a na čase, samy si cestu razili a podľa toho, jakú platnosť a silu mali, viac lebo menej nasledovníkov k sebe priťahovali. Myšlienky do sveta vystupujúce sú jako vystrčené zástavy, ku ktorým sa zbierajú a okolo ktorých si zastávajú oddanci. Keby sa ony pred vystúpením svojím do obecnej porady vzali, nikdy nikdá by nič z nich nebolo bývalo, v samom už zárodku boli by sa vždy udusili a utlačili, a to preto, že sú nové a o všetko staršie sa urážajúce. Medzitým čo im ešte na priateľoch a prajnosti ľudskej chybí, nahradzuje im, keď sú platné a potrebné, ich vnútorná sila, ktorá prv-neskôr mnohých pritiahne; z toho tiež, keď aj spočiatku len na málo priateľov natrafia, naskrze na ich neplatnosť zavierať sa nedá, lebo malý okres^[51] (circuitus, der Umfang) spočiatku v ich novej povahe (die Beschaffenheit) leží, ba práve z toho na ich hlbšie značenie a jadrnosť^[52] zavierať sa môže. Len vtedy, keď už na svet vystúpili, keď si už priateľov a istý okres nadobudli, súce sú do porady, vtedy už o ich rozšírení, napomožení a stavaní na ich základe nových stavov radiť a rokovať sa dá.

K myšlienke tejto, k vyzdvihnutiu slovenčiny za reč spisovnú a tak k samotvornému životu slovenskému, ťali a razili nám cestu znamenitý náš Bernolák^[53] a jeho nasledovníci: výborný Fándly,^[54] úprimný Ottmayer,^[55] vznešený, neunavene pracovitý a obetovavý Hamuljak^[56] a naposledok ten, čo zo všetkých nás najlepšie prežil starý, dávno zahaslý vek náš a terajšie naše časy, náš spevný, hlbokodojímavý Hollý:^[57] im náleží tá utešená zásluha, že nás na samých seba pozornými urobili a o samotvornom živote slovenskom pomysleli i na ňom s celou vrúcnosťou pracovať začali. Že oni v tej reči slovenskej, jakú vystavili, vystúpili a pracovali, vec bola prirodzená a potrebná; zanechajúc češtinu, prichytili sa reči tej, ktorá z reči slovenskej tej sa ešte najviac podobala a sa na ňu zanášala. Prechod k samej korennej reči slovenskej bol by býval skok veľmi veľký a nebol by sa odrazu podaril. Krem toho vystúpili mužovia títo z tých krajov, v ktorých sa reč táto, medzi češtinou a korennou slovenčinou stredná, užívala, vzali teda reč rodiska, svojho okolia, ktorá v tom čase k začiatkom osobitného duchovného života slovenského aj najlepšie súca bola. My už, ktorí za nimi a na ich šľapajach ideme, na preťatej od nich ceste mohli sme k samému žriedlu reči našej sa dostať a k nej samej s ich pomocou sa prihlásiť, preto my len kráčame za nimi a doplňujeme a dovršujeme len to, čo oni začali a vystavili. My sa k nim a k zásade (princípu) ich celkom priznávame a k nej krokom týmto naším pristupujeme, majúc pri tom pevnú nádeju, že oni k nám v maličkostiach i pre držanie sa vlastnej ich zásady i pre tú nám najpotrebnejšiu jednotu sa naklonia, keď krem toho maličkosti tieto nič nie sú iného jako rozvitie ďalšie ich náčela,^[58] ich práce, ich unúvania. A jakože by sme sa my od nich toho nenazdali, jako by sme to od nich s celou dôverou čakať nemali? Či nie sú práve oni to, ktorí k národu nášmu sa najsrdečnejšie pritúlili, ktorí prví o väčšom jeho duchovnom jako celku jedného povýšení pomysleli a na ňom s celým srdcom pracovali? Či nie sú oni to, v ktorých slovách, dielach a skutkoch všade život slovenský prehovára a sa odvšadiaľ ohlasuje? Či nie ten nadchnutý spevec z ich kola,^[59] čo dosiaľ medzi všetkými Slovákmi ukázal lásku k svojim najsrdečnejšiu, najvrúcnejšiu, či nie tento spevec pravý obraz Slováka? Vysokej a vážnej postavy, prísny a našský, tichý a odhodlaný, nadchnutý a krotký, prostý a srdečný, pracovitý a skromný, či nie tento muž bez nárokov, či nie je tento starec význešený pravý obraz našinca? On, on to citom svojím slovenským nás zaujal, on to prenikavým svojím slovenským spevom nás nadchol, on v nás lásku k nášmu životu, k našej reči starootcovskej vzbudil a rozohrial, on to, už teraz ostarelý, zavesiac harfu svoju na dub, nám našu otcovskú majetnosť porúča a nám svoju lásku, svoju vrúcnosť k Slovákom necháva. Umĺkli už hlasy jeho harfy,^[60] ale oči jeho ešte, plné žiaľov a túžby, poletujú po tom zúboženom našom národe a zhasínajú nad Slovenskom. — Dívali sme sa na vás dosiaľ, bratia, a na vaše práce len zboku a boli sme si cudzí, ale sme prišli už k sebe, chceme život náš, chceme jednotu, a ktorá myseľ by nás ešte chcela mať rozdrapených a napriek robila zjednocovaniu sa nášmu?

Toľko odpovedáme nateraz na urobené nám od rodákov otázky, predvrhnutia a ponosy: dáme časom svojím za konania naše odpoveď obšírnejšiu.^[61] Bodaj ale i hlas tento razil cestu k jednote a prijal sa od rodákov s tak vrúcnym srdcom, z jakého vystúpil.^[62][63]