ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Burko bol obyčajný malý psík. Prvýkrát uvidel slniečko pri veľkom stohu slamy. Tak sa tomu divil! Dosiaľ býval v stohu, kde voľakto vykutal veľkú dieru. Tam bola stále tma. Len cez otvor blikalo voľajaké svetielko.

A teraz! Toľko svetla! V očkách sa mu zatemnilo a pocítil razom nepremožiteľný strach. Úzkosťou začal kňučať a všobalil sa rýchle do diery. Celý sa triasol. Toľko svetla! A bol sám!

V diere si dodal odvahy. To bol jeho domov a nikto ho tam dosiaľ neznepokojoval. Každý kútik poznal. Bol doma. Ba keby sa teraz niekto len ukázal pred dierou, veruže by na neho zavrčal. A to by už niečo znamenalo. Už zavrčal aj na voľajakého kocúra. Ba aj zahavkal na neho, ako mamka robievajú, a kocúr veru ušiel.

No tak! Len nech sa niekto odváži do diery! To veru zas na neho zahavká. Aby vedel! Veru tak!

Položil si noštek medzi predné dlabky a uprene sa zadíval do otvoru. Len nech sa teraz niekto odváži! Tak zahavká, že veru!

V jeho malej hlavičke sa rodil úžasný plán. Zahavká na každého, kto sa len odváži pred dieru. Nebude sa báť ani kohúta ani nikoho, ba ani toho veľkého, žltého kocúra nie. Len nech sa teraz opovážia.

*

Už driemal, keď sa do diery vtiahla Virga, jeho drahá mamka, ktorú by bol na svete nedal ani za dieru v stohu. Bola celkom utrmácaná a svalila sa bezvládne do kúta. Pravda, bola len obyčajný pes, ktorý nesmie ustať. Ale ona veru ustala. Celý deň zavracala ovce a štekala na rohatého barana. Hej, keby len toho barana na svete nebolo. Ako by bolo dobre. A tí ľudia! Aké sú to len divné tvory. Jej valach ju neustále hucká do toho barana, aj keď sa ten pokojne pasie. A keď ju baran presotí do brázdy, nejde ju brániť pred jeho ostrými rohmi, ale smeje sa tomu, až sa chytá za brucho. A keď už nevládze a bezvládne sa svalí na medzu, aby si oblízala strniskom a bodliakmi rozpichané dlabky, valach ju ešte pretiahne dlhým korbáčom a pri tom ešte bohopuste nadáva. Takí sú tí ľudia. A keby len nemusela mysleť na Burka. Chveje sa strachom, čo sa mu môže za jej neprítomnosti stať. Môže prijsť kohút a vyzobať mu oči, alebo mu môže prasa uhryznúť chvostík. A čo to bude potom za psa, keď nebude mať pekný chvostík. Žiaden valach sa potom na neho ani nepodíva. Aj psi z celého okolia by sa mu cez celý život posmievali, kde že stratil chvost. Veď je to najvýznačnejšia okrasa poriadneho psa.

Takéto starosti trápily Virgu celé dni. Tak rada by sa bola aj niekoľkokrát rozbehla domov, aby sa podívala, čo je s jej malým Buríčkom, ale sa neodvážila. Veď by ju bol valach Mišo vybil. A aj za dva dni by jej nedal žrať. A keby len to! Ona by si už len našla nejaký suchý koštiaľ, alebo by niekde vykutala myš. Ale čo by žral Burko? Mišo by ani jemu nič nedal. A ona bola už suchá, že by jej mohol rebrá počítať.

Teraz ležala na slame ako kus dreva. Burko sa síce krbáľal po nej, ale ona sa veru už nevládala hrať. Aj sa pokúsila zodvihnúť hlavu, ale utrmácané údy nepovoľovaly. Len nežne pokývala chvostom a oblízala Burkov malý noštek.

— Virga, Virga,… tuto ne…! bolo počuť chrapľavý hlas Mišov.

Do Virgy akoby bol hrom udrel. Strhla svoje boľavé údy a vytiahla sa von z diery. Pred dierou ju Mišo pretiahol niekoľkokrát korbáčom, až od bolesti zakvílila a utekala ku košiaru.

— Zdochliacke psisko! Hádam ťa budem zadarmo kŕmiť…

Burko už dobre poznal Mišov hlas. Aj ho už raz videl pred dierou. Je to taký divný, vysoký tvor, zabalený celý v takej chlpatej koži. A má len dve nohy a pod nosom sa mu kúri. A tie dve nohy! Aj ten zlostný kohút Rik má len dve nohy. Hádam sú všetky dvojnohé tvory veľmi zlé. Aj mamka sa len toho Miša boja.

*

Virga vošla do košiara. Bojazlive sa poobzerala po košiari, aby sa presvedčila, kde je baran Brc. Síce sa žiadneho barana na svete nebála, ale s jej bezvládnymi údmi by si teraz bol hádam aj kocúr Maťo pomohol.

Skoro s posledným napätím síl zahavkala na ovce, aby ich zahnala ku strunge, popri ktorej ovce po jednej prechádzaly, keď ich Mišo dojil. Potom sa utiahla ku treslu a položila si hlavu medzi predné dlabky.

Práve prichádzal Mišo s veľkou dojalnicou. Keď išiel popri nej, kopnul ju bačkorom do rebier. Len zastenala. Bola na to už zvyklá. S takou rozkošou by sa mu bola vrhla na stehno a rozcapartila toho ľudského tvora, ale nevládala a… bála sa. Tie ľudské tvory šíria okolo seba len samú hrôzu.

Keď Mišo podojil, precedil mlieko a vyplákol dojalnicu. Potom vylial obsah na starú pľachovú ranicu a zahvízdal na Virgu.

Ale Virga sa ani nehýbala. Mišo zahvízdal ešte raz, a keď sa nepohla, chytil dlhý korbáč a tak ju ním pretiahol, že jej z ucha hneď vytryskla krv.

Pokúsila sa postaviť na nohy, ale znovu upadla. Mišo ju chytil za srsť a hodil ju do košiara medzi ovce. Ovce sa rozpŕchly, ale baran Brc sa rozohnal a dvakrát ju prirazil ku treslu košiara.

… Už si dávno mohla zdochnúť… hundral si Mišo a šiel ku stohu pre Burka. Vytiahol ho z diery a priniesol ho ku košiaru. Do vody v ranici mu nalial trochu mlieka a položil ho k nej.

Burkovi to síce veľmi nechutilo, ale bol hladný. Dnes sa ešte nemohol dostať k prasiatkam, aby sa s nimi o večeru rozdelil. Potom ho Mišo chytil a zaniesol ho znovu do diery v stohu.

*

Začalo byť chladno. Burko sa utiahol do kútika, že bude čakať na mamku. Bolo mu tak divné, že tak dlho nechodia. Vstal, zívnul si, vyhrabal si v slame malú jamku, potom sa dvakrát skrútil okolo seba, položil si ňufáčik medzi zadné dlabky a zadriemal.

Zanedlho sa prebudil. Niekto sa štveral do diery. Čuchom pocítil, že sú to mamka. Hneď ho prešly všetky driemoty a vrhol sa ku vchodu. Ani na svoju jamku v diere nemyslel.

Ale mamka boli tak divná. Ani sa s ním nepoihrali, len ho trošku lizli na noštek a tak divne skučali.

Burko by sa bol ešte rád trochu poihral, ale niečo ho odstrašovalo. Utiahol sa znovu do svojej jamky a aj chvostík si zavrzol medzi dlabky. Ked ráno vyšiel z diery, mamky už tam nebolo. Čakal na ňu celý deň. K ranici, ktorú mu Mišo priniesol, sa ani nepriblížil. Chutilo mu len s mamkou. Ba, ani malé prasiatka ho už nebavily.

Viac ju neuvidel.