ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vôňa zvädlej kvetiny plynie vzduchom voľne, mlčia chmúrne jedliny, mlčia tupobôľne; v duši je tiež zvädlosť kási, pohasli jej svieže krásy. Nádej s krielom trblotným chvie sa v kúte skrytá, túžba spí snom bolestným, srdce darmo skytá: ruže vôle vyblednuté, ozveny sú v putá skuté. Mlhorodný, vlký sen chvie sa dumne sadom, clivosť prýšti z neho len: ovíja sa hadom kolo srdca, kolo hlavy ako súmrak popolavý.

Vták lká za párom svojím jak sŕdc ľudských chvat, jak hrude bôľ, a lístie hrá sťa duše žalm, keď sychravín šum zneje z hôľ. Ten život plače, smiech ždá zas; to žitie vták i list i šum i bôľu stesk i zimy van — zmes slastí, strastí snov i dúm…

Jak morská tráva brala driek, tak objíma ma smútkov vek, vek rudý ako krvi znoj: som tvoj, som tvoj. Vták slaným vzduchom pláva sám, i ja ver taký osud mám, ty voláš za mnou teskne: stoj! som tvoj, som tvoj. Jak Oceánu divý žalm — tak rozuzdené srdce mám, či neznie divne prívet môj: som tvoj, som tvoj?!

Nie, nechcem! Načo vína klam, nač očú temných čierny plam? Som smutný ako Niobe. A smútok tento drahší ver než zlatý cvengot zlatých pier, veď daňou jeho mladosť, krv. Nie, žič mi mieru, nechcem zun, nie: ichu, ichu z hrdla strún: som smutný ako Niobe!

A vzduch je tichý ako hrob, len v duši plače žiaľu Jób, len v srdci hrmí túžby ľak a letí, letí Noci vták. Lámp červenkavé svetlo tlie, na pleciach mojich starosť dlie a kýve čiernou šatkou v znak, kým letí, letí Noci vták. Mrak šedý v diaľke chveje sa, chce zakryť dušu, nebesá, chce búrku raziť v ticha tlak a letí, letí Noci vták. Je všetko Zmenou zaliate, vo večný pohyb zakliate: ľak, ticho, svetlá, žiale, mrak a iste letí Noci vták.

Kde dlieš, ó, duchu mladosti, snáď hnevom dmie ti hruď? Druh tvoj ťa láskou uhostí, poď, choré srdce vzbuď. Poď, poď, ja som už rmutom zmdlel, poď, poď, ja rád ťa mám, ja dlho, dlho márne šiel, dnes neviem, ísť už kam. Pod vbozkať ústam rudý plam, poď hladkosť čelu dať! Tak volám a som zas len sám, a lepšie neviem zvať.

Ja poľom kráčam, samota mi sestrou, vietor bratom a v mrúce svetlo slnca zriem, čo zhára rudým zlatom. Cit slzou vlhký spŕcha v hruď, že zas sa valia mraky, čo v hrstiach nesú temnú noc a cítim žiaľu tlaky…

Mne v srdci zase horí oheň rudý — či rana snáď, čo zadal dávny čas? — Kým vôkol zneje divný polohlas jak ston vo hrob sa gúľajúcej hrudy… Zas akého to spevu trúchle prúdy sa vijú z vnútra hadistý sťa pás tlejúcej sloky, ktorú dusí mráz, kým v plamoch chce sa dostať z biednej hrudi? Bárs sám znám slabo obsah novej tuchy, čo kolotavo hrá sa s osudom, jejž život krátky je sťa zlatej muchy — nech brnkne v struny sťaby lístok suchý, čo z stromu padá, rvaný víchra zlom, veď prv, či neskôr rov ju zhltne hluchý.

Ja videl som raz mŕtvu Jar: bledosťou krytý očú pár, zvädnutým listom vonný ret a snehom bielym čela kvet; i sviece čierne — stromov rad, čo ohňom horia mŕtvych vnád, čul labutí žalm, jak sa chvie; ni jedna duša o tom vie, len ja, len ja, a neviem, kam ten veľký smútok podieť mám, že videl som raz mŕtvu Jar, a prežil, prežil i jej kar…

Kto znal by ťa, ó, zajtra, kto? Niet kľúča, ktorý závor tvoj by vedel zraku otvoriť a zmierniť duše nepokoj. Hahó, hoj, hahó, hoj! Tak dušu ničím nepoviaž, ni srdce žiaľom neopoj, veď zajtra dneška bôľ i stesk ti poznov dá sťa vodu zdroj. Hahó, hoj, hahó, hoj! Dnes, zajtra, včera v jeden tok sa valia, chystajúc ti boj, však mieru ak chceš vavrín vziať, len stoj jak bralo, stoj a stoj. Hahó, hoj, hahó, hoj!

Lístie šumí unavene v chladnom, umrazenom vzduchu, a ja čakám ako dieťa, že do rána skvitnú stromy… Iste smiešna vec to, iste, nemožnosťou kochať dušu, a preds’ toľko ľudí žije z nemožného roztúženia.

Keď vyhasil som oheň, čo planul v mojej lampe, tma obkľúčila oči, tma nepriehľadne hustá. A predsa vnútri kdesi horeli ohne večné, a predsa bleskom jasným sa chvela duša celá. Keď zapálil som lampu za súmračného času — vyhasli všetky svetlá vo mne a — bol som smutný…

Kadere tvoje cítim dnes na lícach, tak jemne, jemne hladia tvár, i dych tvoj vrelý vanie ku mne z diale a v temno svieti čiernych očú pár. Dnes smutný som, jak dávno som už nebol, a staré túžby letia ku mne vraz jak rudí, ohňozrakí vtáci a povstať, povstať nútia z prachu zas. A hľadám sa, mniac, že snáď chlapec bledý, čo niekdy snil o šťastí v modrom dni, sa navráti a zaklepe na dvere, a kým ho bozkám, v hmlách sa rozodní… Však márne čakám chlapca, márne devu, čo radosti svit, vône blahosklon by v chmúrnu vôľu, myseľ znovu vliali, a rdieť sa musím bôľne napokon…

Koľko kvetov zvädlo asi, koľko padlo v neresť krásy? kým sa naše ruky zišli ako dvaja z diale prišlí. Koľko asi líc sa rdelo, koľko sŕdc si závidelo? kým sa naše stykli rety, rudé ako ohňa kvety. Koľko túžob padlo v mdloby, koľké vykopali hroby? kým sa naše srdcia zliali v jednej slasti, v jednom žiali…

Tvár tvoja svieti cez hmly večera a smutnobôľne na mňa pozerá, že nemôžem ju hladkať viac, že nemôžem ju hladkať viac. Tie tvoje biele, chvejné ramená, jak ruže byľka vpoly zlomená, vystreté v objem volajú, vystreté v objem volajú. Vlas temný ako noci hlbokosť, jak havran-smútok, prečastý môj hosť, ku môjmu čelu skláňa sa, ku môjmu čelu skláňa sa. A klesá hlava moja umdlená a zrak môj hľadá vrchov temená, kde mizneš, drahý svete môj, kde mizneš, drahý svete môj…

Od mora slaný vietor veje, zmes zvädlých listov od aleje dych jeho zvíri sychravý. Zmes zvädlých listov sychravo zašuští smútku akordami, sťa spieval by o umieraní. Mne v dušu klesajú tie hlasy a dávne dojmy budia, asi dojmy to dávno zaschlých sĺz. A dávne dojmy suchých sĺz ma bolia, jak boleli vždycky, keď jeseň pela ironicky. 20. XI. 1910

V kozube blčí oheň veselo, až plesať by sa zachcelo od tepla žltých plameňov… V kozube praská teplá povera jak na holiach bič pastiera, a srdce predsa zimou mrie… Nič nespomôže ohňa plam, nezráňa žitia trpkosť, klam, jak len vo duši nevzplanie nádeje sladkej brieždenie…

Dnes myslel som, že stretnem ťa doista, keď skoro ráno vystrela sa hmlistá, nepriehľadná dlaň nad morom… Dúfal som, úzkym otvorom, čo preborili slnca zlaté kľúče, zahoria razom drahých zrakov lúče. Ja veril som, že kvetmi ovenčené vetrilá, ktoré vonný zefyr ženie, sa snehobielo zjagajú… a tvoje rúčky zmávajú šatôčkou zlatom vyšívanou čírym… Však stojím strmo a v hneve sa pýrim, že klamať dám sa márnym preludom, kým oceánu rozihrané vlny sa tlčú o breh a vozduch sa plní prvými hlasmi blížiacej sa búrky…

Krkavcov videl som dnes lietať zrána, tak bôľne volali, tak bôľne lkali, a stará poznov otvára sa rana a na dne srdca dač zas silne páli. Krkavcov videl som sedieť na stromoch ošarpaných jak moje živobytie, vraveli chmúrne o dákych prielomoch, čo vidia v dušiach bôľmi v city vrytie. Krkavcov videl som dnes letieť k vrchom, kde opustené čnejú k nebu bralá, a poslal som k nim túžby sťa postrkom, bárs kdesi v diaľke iskra šťastia zvala… 27. XI. 1910

Cez mraky nočných bdení mi svitne zavše žiar, tak lákajúca, teplá sťa dievčích očú pár. A teplo citu chvejné mi hupne v dušu zas jak niekdy v jasných rokoch, za sviežich, mladých čias. Tak rád sa pozabudnem a verím detským snom, bárs hlava upomína, že k hrám už starý som. Tak rád bych všetko vrhnul v nebytia priehlbeň, len keby raz mi ešte čias detských svitnul deň! 18. XI. 1910

Konečne stretli sme sa, ty hral si ako organ kolosálny; nekonečnosťou znel tvoj drsný chorál, v ňom hĺbky bezmedznej ston zdrvujúci, v ňom krásy nedostižnej plápol zelenkavý… Ty volal si ma, volal, by zaviedli sme hovor, ty vábil si ma, vábil, bych otvoril ti dušu… Vysielals’ poslov ku mne: vlnky penou biele, by nohy zvlažili mi jemným vodným prachom a obmäkčili bázeň, pokropiac bledé čelo… A ja som stál jak bralo, neveriac tvojim slovám; mráz sedel v údoch skrehlých a víchor reval v duši: Oceán, Oceán, Oceán!

Tancujú vlny, tancujú víchrom, v sen mäkký kolíšu dušu, špliechajú peny, biele jak mramor, nábehom letia ku skale pevnej… Cez závoj sĺz sa srdce usmieva. Silnejšie dmú sa obrovské prsia, volajú vlnné ľahnúť na ňadrá, volajú objať, volajú bozkať: spočinúť navždy, spočinúť navždy. Najady bielym úsmevom vábia, ružovou dlaňou mrskajú hĺbku, drobnými perlami hádžu do tváre, perlami, smaragdom zelených vĺn. Tritoni dujú v mušľové trúby, Neptuna hlava dvíha sa z hĺbky, úsmev na tvárach, traviny vo vlas zapletené sa húpajú mierne. Paripy morské špliechajú chvostom, erdžanie vteká v Eola zun, delfíny božské hľadajú pevca, ktorého zloba vrhla do lún… — — — — — — — — — — — — Kantáta dávno vybledlých čias chveje sa v mojej boľavej duši, žalm slaný jak vlny talaty krásnej zalieva srdce, zalieva zrak… Oh, stop sa horkosť útrob a srdca s zelenou horkosťou priezračných vôd, zalejte hĺbky žarotok bôľov, zatopte z pŕs sa derúci vzlyk… Tancujte vlny, tancujte víchrom, volajte vonné ľahnúť na ňadrá, drobnými perlami mecte vo tváre, volajte objať, volajte bozkať, spočinúť navždy, spočinúť navždy…

Dych tvoj je balzam mojej hrudi, on silnú, sladkú nádej budí, hlas tvoj jak večný prívet hladí mi dušu a v nej pokoj ladí… Pláň nekonečná, krásou skvelá, ty kvetmi dúhy živá, vrelá, ja žehnám tvojim voľným dmeniam, čo navzdor hučia onemeniam; vystieram k tvojim krásam ramä a tuším city nečakané…

Buď mocný, ako ja som buď! tak ako ja vždy živo prúď, maj príliv, odliv, búrky ston, maj hĺbku, jasnosť, farieb zhon a krásy odblesk dojímavý, buď čistý, smelý, čerstvý, zdravý. Tak vravel ku mne Oceán, kým skráne hladil chladný van a jeho prívet v duše cit jak rezký príval počal biť; i zhorklo srdce ako more a chcel som lkať jak dieťa choré…

Keď neraz družná samota mi dušu snami zamotá, ja cítim mnohých chcení pud… No mĺkvo sedí vôkol zas a kolom hrude húžvy pás, že zaplakať hneď mal bych chuť. A starosť zase kradmo tu odhalí túžob nahotu a márnosť všetkých krehkých snáh; zeleno vzplanie klamov rmut, nad biednym srdcom drží súd, kým v dušu padá žiaľu sňah. A jasne vidím v mračný čas, jak biedny som len zas a zas: prach mäkký, popol chladný len. Kam sny, kam chcenia pošli, ach? Nemota sedí v šedých hmlách a v hrudi triezvej mienky blen. Kam ešte chceš, myšlienky chod, kam srdca nerozvitý plod utúliť, keď sa chýli deň, deň srdca, vôle, miloty a city plačú — siroty, keď zhasla boja pochodeň?! Čo čakám — neviem, čakám však jak jaro volajúci vták, čo skoro zletel v pustý sad, bárs zdá sa márnosť, klam a rmut ma chcejú v mŕtvu hmotu skuť, bych nemohol ni pôstne lkať.

Ja šiel som — neviem prečo — sám v cudzí, veľký svet — nájsť vari mieru poklad, snáď blaha rudý kvet? Ja šiel som v kraje divné, kde neznie známy spev — zabudnúť azda bôle, či krásu rodných diev? Ja šiel som v hmlisté diale, kde slabý slnca blesk — snáď zmraziť city vrelé a v more hodiť stesk? Ja šiel som, ale zostal bol, stesk i lásky cit, a blaho mizne v mlhe jak tenká, zlatá niť… 19. XI. 1910

Orly mojej mysle, kamže vás to nesú bleskurýchle krídla roztúženej duše? Kto vás volá, azda jaro k lásky plesu a či voľa smelá vás zas v hrude kúše? Orly môjho srdca, kam vás nesú krídla, vo vlasť voľnú azda, a či v temníc kúty? — Daj nám pokoj, bratku, krv naša už stydlá, v záhubu nás volá osud žitia krutý!

Jak búrkou rvané lístky kvetov opadli mladých túžob chcenia; je v srdci málo osvetlenia, je v duši málo teploty. Sen nádeje len zriedka vzbĺkne cez ťažké temno, trudné bdenia; sny objímajú vytriezvenia a spevy trudné nemoty. 19. XI. 1910

Raz bolo mladé dievča, nežné jak ľalie puk, a žilo v horách tichých bez lásky, túžby, múk. A bol i mladý šuhaj, pobledlú mal on tvár, znal mnoho piesní šumných a v srdci nosil kar… Šlo dievča z jari zbierať kvet lúky vonný, vraz so spevom prišiel šuhaj jej štíhly objať pás. Dnes v horách tichých mlčia obaja zomrelí, ich srdcia — stará pieseň — od lásky zotleli. 20. XI. 1910

Žltosť listov jesenných mi farbí duše náladu, rozpomienky usadajú v mysle trúchlu záhradu. Rozprávajú hrobným hlasom o dňoch teplých, zapadlých a nakoniec odletujú ako hrdý, teskný vzdych. Pusté ticho vládne všade: v hrudi, v chyži dokola; v chorom srdci stydne — chladne krv mladého sokola…

Už súmrak sadá, von je hmliste, len kde-tu kmitne svetla fľak, noc strojí sa už k chôdzi iste, ku bralám letí morský vták. Tam zdola pieseň teskná zneje, to biedy hroznej bôľny vzdych, vzlyk zúfajúcej beznádeje a pouličných hriechov pych. Už súmrak sadá, von je hmliste, len kde-tu kmitne svetla pás a duša hľadá útočište, však niet ho zas, však niet ho zas.

Niekedy, zriedka, predsa však jak v sviatku slnca, ako mak zarudlý smiech mi klesne v hruď a skokom bystrým v náručie sa hodí duše: hahaha… Si cudzinec, no buď, len buď tie city blaha umrlčie. Len otras strunou hrdzavou, nech cvendží hmlistou diaľavou, len pohni lístie zvädnuté, nech zlatom blysne riava snov, nech praská dušou: hahaha, nech z mŕtvych vstanú túžby sté, nech zorou horí žitia rov. Veď príde zase chmúrny van jak samovládny, zlostný pán a vyženie ťa z hradu von; zas mečom bôľu zatne žiaľ a zomrie zvučné: hahaha, kým odzvoní mu smútku zvon a dych múk vznieti rany páľ.

Ktosi spieva u susedov pieseň cudziu, nudnú, starú, ktorá tiesni celú dušu vopred tisnúc steskov káru. Ktosi spieva u susedov chríple ako podnapitý a tie hlasy tak sa vlečú ako osud kliatbou sýty. Ktosi spieva u susedov, mĺkve raz a zas s pohnutím a ku mne si poznov sadá múza s nosom zamrznutým.

Milujem prahnúcich rtov chvenie i srdcia túžbou rozbolenie i smútku prívet z trúchlej piesni i vzdych, čo narodil sa v tiesni. Milujem jeseň s žltým lístím i mesiac s lícom bledým, hmlistým i riavy tiché, tiahle stony, keď mizne v jalšia čiernej tôni. Milujem žiaľ, čo z duše kypí, viem bozkať sudby kruté vtipy, čo temno lejú v svetlo dennie, však nenávidím — zovšednenie…

Ach, vitaj, chvíľa jasnej vôle, ty voľná ako šíre pole, ach, vitaj, bozkaj ústa, tváre, čo kladú sa tak často v máre. Viem, krátko predlieš, viem to dobre, však keďs’ tu, tisnem ruky bodré, čo kladieš zbiedené na čelo, ktoré už žitím potemnelo. Poď, pohovorme — rýchle, rýchle! kým nezhltnú ťa diale stíchle, buď aspoň jednej piesni matkou, čo matne zaznie chvíľkou krátkou.

Žeravo horí oblak na obzore, to moje srdce chradne biedne, choré. Voňajú ruže vädnúce na okne, a moja riasa prižmúrená mokne. Nemal bych vravieť, bo sa plačom trasú strhané struny slabnúceho hlasu. Nemal bych vravieť, až keď sadne mlha a v tmu sa vtopí stromov tôňa dlhá, keď slávik piesňou clivou prehovorí a smútok noci sadne v čierne bory, keď zmizne rudý oblak na obzore a stíchne moje srdce biedne, choré.

Čo spieva v srdca cmiteri, tomu snáď rozum neverí, však cit, ten lícom priľne k tomu a dychtiac slúcha hudbu nemú, čo vyviera, hľa, tenkým prúdom a plynie v krvi toku rudom — po tele steká, biednej hrudi, v ktorej sa tucha smrti budí, predčasnej smrti drahých snov, čo klásť sa musia v svieži rov…

Ponad brehom chvejné lístie smutne hľadí v vody čisté, smutne hľadí, prizerá sa, jak ten potok bystro jasá. Víchor strhá lístie v jeseň, stratí sa i moja pieseň, v rieke zmiznú i tie vlny ako vzdych môj túžby plný.

Poďte, piesne, cválať stepou, cestou šírou, cestou slepou, maninou len bezo cieľa, by sa duša rozochvela. Poďte, city, lietať v diale, vzduchom pustiť steré žiale, poďte, bo ma dusí dačo; oni v odvet suché: načo? Načo… Načo? — biedne tvory, nechce sa vám do prostory, sloboda vám drahou nenie? Oni zas: sme vytriezvenie! Namáham sa darmo, márne… Jak v tom svete všetko starne! Aké zmeny, aké rany, sad môj aký ošarpaný!…

Čo chcete, mládenci, mladosti vo venci, vy milí šialenci? Zovete súdruha, by niesla ho túha, krásna ako dúha? Pozde je, pozde je, tie moje nádeje na nič sťa pazderie. Nevládzem za vami, horami-dolami leťte iba sami!… Ja vám z kúta zhudiem — do tanca, do boja, bárs aj pieseň moja tyrtaiovskou nenie…

Stoj, srdce, nebúr sa zas proti ostňu, čo zabodnutý v stred tvoj bôľne čneje, stoj, stíchni, ston ten utlm hriešny, chabý, čo stále v dušu blenu horkosť leje. Ni cekni viac, bo krok môj chvejný ďalej sa nevie vliecť uprostred toľkých vzdychov, vzmuž ochabnutých krídel vzmachy slabé, bozkaj sa s sestrou nádejou, toť, tichou!…

Ktovie, ktovie, či nás radi ako vlani tak aj dneska? Lásky strom sa ľahko sadí, stálosť mu však zriedka tlieska. Vrany sadnú na konáre, zobnú tu-tam, strasú kvetom, trudy hupnú v zraky, tváre, zima vládne jarou, letom… Ktovie, ktovie, či nás radi ako vlani tak aj dneska, život, ach, ten rýchlo pádi a v ňom toľko hriechu vrieska!

Srdcelomné, čudné stesky, kam sa s vami podejeme? Vody nápoj v blen sa mení, miesto chleba popol jeme. Vieskou zrady čmud sa valí, škrata lží sa v žitie vkráda, každý pohyb ranou páli, v kvete sviežom lesť je hada. Znetvorenie, okyptenie ducha, citu, svetla, krásy, domom, poľom, sadom tenie… Divné časy, hrozné časy!

Prečo dal si, drahý bože, citu plameň v hrudi lože, prečo mäkkosť v srdce vrelé, v hlavu spevy neumelé? Prečo dal si túžob vlny, ktorými sa duša plní v rannej dobe, v pozdnej noci, držiac vôľu v pevnej moci? Prečo, prečo (prečo samé) vystiera ku tebe dlane… Daj liek zmieru v srdca chvenie, v bôľnu hlavu utíšenie!… 15. XI. 1910

Hoj, kde ste teplé roztúženia, v nichž preludom sa city menia? Kde biela noc od lúčov luny, kde nebies tiché hviezdy — rúny, kde oheň pŕs a tlkot hbitý srdečných túh, kde ret je vpitý do mojich rtov, ach, kde ste, kde, zapadlé svety, ľúbenie? Kam lietli pestrých piesní davy, kam smelých druhov bodré hlavy, kam zmizli kvety medoúste, keď moje pole stojí pusté, kam pošlo stádo drahej mladi, čo v duši čistú radosť ladí, kam del sa jarých vzletov čas? Ach, škoda vás, hoj, škoda vás! 1910

Žiar ranná, vítam ťa, pozdravená buď, vnikni aj v srdečnú hlbinu citov; nehladkaj, neľúbaj len moje líca, zobjím raz i duše prchnúci tieň. Svit slnca žiarneho! rozohni mocne chabnúce snaženia rozpätých túžob, v priepasti pochýb nech zahorí vatra, hrejúca chladného života pláň!… Vzplaň, iskra nádeje! hasnúca často v počernom údolí žerúcich žiaľov, nech hruď raz zavzdychá radostným plesom, a srdce pokojom mieru sa chvie! 5. XI. 1910

Náš smutný druh, buď verný nám, druh smutný náš, bdi s nami, keď zbil ti dušu túžob klam, my vzkriesime ťa sami. Viď, žiara naša, v noci tieň tak tíško, mierne padá, a predsa ani zlosti srieň náš plameň neovláda. Buď verný nám, miluj náš plam, čo hlása žitia silu; len hlaď vždy verne k nebesám, a nájdeš spevnú chvíľu. My tajomstvo ti zveríme, sladšie než vrelé bozky, my myšlienku ti vtelíme, nosiacu obsah božský. Obráť sa k nám, keď túžiš sám, opustený od druhov, a nevieš, dieť sa s bôľom kam: my zažiarime dúhou. Druh smutný náš, bud verný nám, keď nôckou kývneme ti cez nočných mrakov čierny klam, hádžuc ti svetiel kvety. Kto svetlo hľadá v noci čas, ten dušu k pravde vznáša, nech ti je teda drahý jas, čo vrhá žiara naša.

Poďte, bratia, poďte, bratia, vzdajme spevom vrúci vďak, že sme posiaľ mohli kráčať horou ako voľný vták. Nechže zaznie, nechže zaznie sladký hlahol fujary, bárs sa zima blíži biela, nezhynieme do jari. Poďte, bratia, poďte, bratia, dol sa už z hôľ vrchola, kým nás zase teplý vietor v jasné pláne nezvolá. Nechže zaznie, nechže zaznie spevu nášho sladká zvesť, ktorá zvíri srdca nádej, bárs aj bije zlých dňov päsť.

Neznámi moji známi, čo zabudli ste ma pre márnosť, ktorá s nami sa často objíma, zdravení buďte! Vy sviežolíce devy, zblednuté túžbami, blúdiace bez úlevy snivými stráňami, zdravené buďte! Priatelia vy neprajní, nech pokoj usedá vo vaše duše tajný, vonný jak rezeda z pozdravu môjho. Všetci sa so mnou zmierte jak vo vzkriesenia deň a aspoň raz mi verte, kým chvie sa vzdušný tieň pozdravu môjho. Aleluja zazvučte varhany žehnania, so všetkými sa lúčte srdcové klepania pozdravu môjho.

Zem dýcha vôňou materinej dúšky, nad ňou sa chvejú svätojánske mušky. Sad vlhký skvie sa sviežo padlou rosou, noc chladná trávou kráča nohou bosou. Krás predpolnočných závoj z pary tkaný lúč luny balí, šepcú vonné vany. Hviezd inovať sa blýska v rieky šere a hora tôňu vo vlnách jej pere. Všehomír večný zrkadlí sa nocou v tom čujnom tichu neobjatnou mocou. Ó, noc, ty viac máš vnád jak svetlo denné, ó, noc, ja rád tie zelenkasté tiene. Ty srdce máš, čo tepe pulzom vrelým, ja milujem ťa bytím svojím celým! 1910

Pre cnosť sme neni vstave hrešiť, pre hriech nenávidíme cnosť, česť drahá nám jak zlata cena, a lós náš predsa — vyvrhlosť. Pre lásku samých seba dáme na zduté pery pomluvy, pre pomluvu sa zožierame jak hrotom poranené ľvy. V snoch jasnou dúhou, trblietave vidíme chvieť sa žitia cieľ, a predsa chabosť sedí v hlave, kým stranou úpí výboj diel. Liet teplo máme naporúdzi, preds’ zimy objímame tieň, ples nášmu srdcu voždy cudzí, bárs hruď je súhrn sladkých mien. My bôľu ohňom zahynieme, on vnivoč, v márnosť zdrúzga nás, by z prachu nášho jari synom vyrástol krásy nežný klas. 1911

Rudé maky, chrpa siná kolíšu sa v zlatých vlnách, kolíšu sa, uhýbajú, o dačom sa zhovárajú… Ako nemé deti vravia pohybami stebla, pýrom, modrosťou a skromnou vôňou, šedosinou štíhlou tôňou. More klasov šumí, šumí — ako teplý chlieb má líca, ktoré k zemi túli, vinie — — — zvrchu naň sa usmievajú šťavou sýte kmene vínne… * Príde kosa, príde, príde, vincúrov nôž zaštrngoce, v sýpky, prešu chlad sa zvalia klasov — kmeňov drahé zrná… iba maky, iba chrpy skášu srpy, modré srpy vnivoč skosia, von vyhádžu, ta do jarku, ta do smetí — krásy deti… 1911

Zleťte z výše rýchlo, tuláci vy vraní, uniesť moje žiale — havrany, havrany! Zleťte, usadnite na žitia strom planý, zakvákajte smutne, havrany, havrany! Pohrab bude, pohrab, i vy ste pozvaní, zomrela mi radosť, havrany, havrany! Zomrela mi radosť, tuláci vy vraní, poďte na kar, poďte, havrany, havrany!