ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tieň noci čierny moju myseľ tiesni, havrana pieseň teskná lká mi v duši, v nej zneje povzdych umierania desný, čo pomysly na žitia krásy hluší. Trúb vreskot drzý z diale sem sa vlečie, žbln potokami vylievanej krve si derie ku mne cestu; vidím meče, jak križujú sa záblesky ich prvé. I chrapot ranených mi v ucho bije, ston vdovíc, nárek sirôt opustených, a hruď mi večnou otázkou len nyje: prečo tak hýri ukrutný Smrť-ženích?!

Bol želiarom, čo sotva zaokryje výrobkom malým nutnosť živobytia, a dvanásť hodín skalu tvrdú ryje, kým doma ženu, deti hlady sýtia. Bol dobrým mužom. Mäkké srdce lkalo nad biedou drobizne a chorej ženy, no srdce cudzie nikdy neplakalo nad nimi, — nedal nikto blaha zmeny. Raz padol kameň, rozrazil mu lebku, keď dynamitom trhal skalné hrany, a zabil v ňom cit dobrý, myseľ hybkú… I riekli: sám je vinen smrtnej rany!

Mal milenku tak krásnu ako jara noc teplá, vonná, plná žitia vnady, a v jeho srdci ľpela vášeň stará, čo otravuje, v bezdnú hĺbku pádi. Bol žiarlivý. A ona — život samý — roznecovala výsmechom tie muky, bárs keď zostali iba dvaja sami, prosil a kľačiac spínal ku nej ruky. Raz brat jej vlastný bozkal ju na čelo… On v pološere nepoznal ho náhle, a bodol v srdce, čo sa láskou chvelo… Rekviem dujte, víchry, teskné, tiahle!

Tá modrosť horských výšin mi dušu snami plní a bystrín modré vlny v sny srdce ukolíšu, v dúm nekonečnú ríšu sa norím v sosien háji, v šumiacich jedlí taji očistím zápal citu. Na krátke okamihy len veľkosť tvorby cítim, čo celým zemským bytím tak utešene prúdi a lásky cit sa budí ku žitia skvelým métam, ku blahu jasným letám ma vinie túžba mocná. Bárs sklamanie ma tvrdo už neraz vrhlo k zemi a často stál som nemý nad šťastia čerstvým rovom, bárs osud kliatby slovom mi stíhal prácu ducha, zmrazila hrôzy tucha svit vrúci v hĺbke útrob, bárs lásku k pravde sto ráz divoká rota zlosti, čo lžou sa chtive hostí, mi vyrvať chcela z hrudi, i podvod, čo sa lúdi s úsmevom sladkým v lícach, v hviždiacich povíchricach chcel omámiť mi hlavu, bárs v stisku ramien, vernosť čo sľubovali mužne, som cítil zrady pružné objemy, bárs i krása, čo radosť sýtu hlása, mi liala v kalich skvúci jed, pokoj srdca rvúci, chtiac zabiť vieru živú, bárs horké rozpomienky sen tichej noci berú a miernu dušu v šerú pochybnosť tisnú žiale, zrak upriem v jasné diale za vzorom bohatiera, čo ramä podopiera o štít, čo kríž má zlatý… Bo modrosť výšin neba mi dušu hudbou plní a riavy čisté vlny v sny srdce ukolíšu, v dúm svätých drahú ríšu sa norím v tichom háji, čo v lone súlad tají a večnosť cítim v blízku… Martin 1. VII. 1916

Ký rachot budí zo sna, ký to huk? Sťa tisíc diel by treslo z času na čas; veď ustal boj a mŕtvol vôkol plno, a ledva údy skrahlé uložil som na vlhkú slamu… ký to zasa huk? Ký šum to, šuch a švih i žbln, var krv sa leje zasa riavou vrele? Veď stíchol štekot pušiek smrtonosný! Kto budí zo sna dušu ubolenú? Oh, vstaňme, bratia, útok azda nový, tak vstaňme, zbrane zdvihnite do výše; keď mrieť, nuž mrieť, smrť je len priateľ tichý; keď mrieť, nuž mrieť, veď smrť len priateľom; keď biť, nuž biť, nech tečie krvi dážď! STRÁŽ Oh, spi len, pátre, spi len, búrky vztek chce zmyť krv, ktorá ľpie na snežných bralách; oh, spi len, drahý, nebo plače mocne a svetlá mlunné v oblačných hen valoch sťa fialky vše kmitnú, Alpy zvonia hromovým hlasom, zvonia ku pohrebu, kým Korytnice lono duní vlnou. Tak vráť sa v šiator, pátre, vráť sa v tichu, boh s tebou, s nami! Búrka prejde zasa… ty žehnáš nám — my tebe zároveň… Tak vráť sa, spi len, snívaj o domove, vlniacej raži, rudom ovocí, o hrozne vonnom, mäkkom, teplom chlebe, o šťastí svojom — našom snívaj splna, osvieži cit a zbožným slovom znova o krásach raja vrav nám v lúčoch slnca. Taliansko 1918

Fontána hrá, hrá pieseň sladkých bôľov, hrá, sšumiac čudnou harmóniou Vesny, sťa dozvuk znel by dávno stíchlych sólov — jej vodná hudba srdce steskom tiesni. Fontány ston a vzdych i švihot šumný vzduch kvietím zvoľna vonný vpíja voľne, kým vánok z diale nesie kýsi šmúrny tón piesne, mrúcej v šere noci bôľne. Fontána hrá, tá hudba kvapiek živých sen kúzli v duši, do nej prelud vkráda: sťa žiar bych videl očú hĺbkou snivých — tak bolesť novú v staré žiale vpriada fontány ston a vzdych i švihot šumný. Taliansko 9. V. 1918

Na ceste stretli sme ťa znaveného, bez pána, prístrešia a povolania, ty kňučiac, veľké oči, prosieb plné, si vznášal k nám a čakals’ naše zvania. A našiels’ útulok i pána zasa, rúk veľa kŕmi ťa a láska denne, z múdreho zraku pablesk duše blýska, si vďačný — hoc si iba zviera biedne. Tulácky život bude tvojou sudbou, sťa našou je dnes hojnosť, zajtra núdza, a šumot guliek každodennou hudbou, čo v sen kolíše a i z neho zbúdza. Taliansko 1917

Hľa, rudý baršún na nebi, blesk slnca krvou kypí, tu smúti réva zvädnutá, tam palma hrdo vypnutá a pri nej divé šípy. Vraz bledne nachu kolorit, žiar predvečerný mizne a bujnej fauny šedý skvost, čo budí čuvov napnutosť, ťa v predsieň smútku tisne. Noc rýchlou nohou súmrakom sa šinie, fantom vstáva, kým v duši zmiera mieru slasť a súlad musí v hrob sa klásť — na hruď ti klesá hlava. Taliansko 17. XII. 1917

Les šumí predo mnou sťa mora vlny a dušu sladkým chvením zvoľna plní. Mám vkročiť doň, v tú nedotknutú vôňu, sťa v kúpeľ čerstvý, v chladnú, veľkú tôňu, kde machom starým opradené sosne ku nebu čnejú ako obri vo sne. Tu nájsť mám spočin po bojoch a práci, byť voľný ako plavci nebies: vtáci, mám žiť bez zväzkov prísnych povinností a cítiť, nie jak ten, kto dušu postí, byť nasýtený krásou čistôt veľkých, byť prostý myslí strasťou dennou melkých, byť dieťaťom, čo zabúda na bôle, keď vidí stlať sa hier nádherných pole… I vkročil som, dych z pŕs sa ľahký derie, na trávu líham, sťaby na páperie, mám v srdci vôľu žiť donekonečna a milovať sťa kvety vlna riečna, čo naklonili hlávku ku jej lícu a vpiť by chceli kvapiek blýskavicu; milovať vrúcne, vrele, bez nárokov, nepoznať v žití nedruhov, ni sokov, milovať Toho, čo mi život dáva, milovať to, čo v úsmeve sa hráva, čo šťastie plodí v srdci umorenom, milovať krásy neskalené hlienom, večnosťou dýchať vesmírových tajov, nastavať mieru milióny májov, byť heroldom, čo hlási príchod leta, bo vie, že blízka blaha jasná méta… Tak vpadol som do cárstva harmónie, čo starým lesom dávno vôkol nyje. Nad hlavou zeleň svieža baldachýnom sa kníše vážnym, neprístupným kynom, a nad ňou modrosť, sťa by prameň čistý, obrovským okom nazerá cez listy. A mier môj sladký mizne rýchle, razom, a nervy chladnú čudnej bázne mrazom. Zdá sa mi, škriatkov roty blúdia vôkol a v šarkana sa zmenil bystrý sokol, čo neďaleko zletel šumom v krovie… A ticho zrazu šepotom ma zovie ku nečinnému spánku v kliatej ríši, bo v prst si bodla Ruženka tam v skrýši babušky, ktorá kolovrátok hnala a vlákna lesklé konôp súkavala. Už, zdá sa, víly otrávia ma vôňou mäsitých kvetín, čo rástli pod kloňou Raráška, abych prešiel vo svet duchov, kde tône biele letia so zlou tuchou… Nehybnosť králi v krátkom mihu oka a zase priepasť zíva prehlboká a jasná nad mnou z nebies modra; tu v chvíľke vo sluch špľachne vlna bodrá ozveny lesnej, hlaholom sa vzmáha a plným šumom známou v myseľ siaha… Už von som z bájok lesných čarokruhu… Dolina volá, vidieť riečky stuhu, jazerá hladké, čisté, skvúce líce a pestrých kvetov lúčin na tisíce… Z samoty známy drahý hlas ma volá, kým odráža ho bralo, vrch i hoľa… Už von som z húšte horskej, šum jej tíchne, strach schúlil sa kdes’ v bájok čarné vyhne, krok môj už chodník tlačí na úbočí, dolinou blúdia už tie moje oči. A vidím v modrej diaľke tam na skale bielučkou šatkou mávať rúčky malé, počujem zdola zunieť mäkké hlasy, v nich chvie sa plnosť zduchovnelej krásy a v duši plesným výkrikom sa budí, čo býva iba v najšťastnejšej hrudi. Železnô 1913

Husle moje, husle, husličky z javora, hlaholteže tíško od dvora do dvora. Od dvora do dvora huďte pieseň clivú! Odľúbil mi hájnik holubienku sivú. Odľúbil mi hájnik devu belolícu, ukradol mi lásku, srdca polovicu. Husle moje, husle, husličky z javora, hlaholteže tíško od dvora do dvora… 1908

Prečo sú nebesá, prečo sú pochmúrne rudé, prečo nám strach sedí v útrobách a v každom úde? Nebolo tomu tak kedysi, ako je dneska, išli sme, bárs každý vedel, čo vo vlnách vrieska. Šli sme, bárs vetrisko vody ku oblakom metal — v duši len odvaha, ramä sťa najtvrdší metál. Bárs vábil, nezviedol mier pomorskej viesky, nevrátil plač ženy ľúbenej a úsmev detský. Nohy sťa z kameňa k palube prikuté stáli, s veslom a kormidlom hrali sa kypiace svaly. Bárs v ušiach hučalo, bárs z hĺbky volalo skazou, nesmelo oslabiť srdnatosť mornárskych väzov. A dneska na brehu sedíme, kým volá more, srdce je práchnivé, ústa sa spytujú v sbore: Prečo sú nebesá, prečo sú pochmúrne rudé, prečo nám strach sedí v útrobách a v každom úde? Nedáva odpoveď nebo, ni oceán slaný; musíme nevoľne nariekať do chabých dlaní. 1912