Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Nina Varon, Lucia Muráriková, Mária Hulvejová, Martin Hlinka. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 48 | čitateľov |
Obsah
Ide drotár cestou, veselo si hvízda, kým jesenný vietor v krok mu metá lístia. Veselo si hvízda, zanôti si pieseň, aby z duše zmizla tá odporná tieseň. Darmo si on hvízda, zanôti veselo, predsa bôľom jaté puká srdce celô. Žiaľom trnie duša, že tá dedinôčka musí za ním čakať až do takto rôčka. 1907
Žiaľ, utíchol už lásky ples, len rozpomienok šepce les, že okúsil som šťastia hod, ľahučkej nôžky počul chod, usmiatych líčiek zrel som peľ a jemnej rúčky snežnú beľ… Ach, mne tak krušno, že sťa sen a lučezárny jara deň ulietlo všetko v šerú diaľ, že skoro by som zaplakal… 1907
A ten náš vonný jazmín opadal, ach, opadali jemné, biele jeho kvety… Keď chladný vietor čudnú pieseň hral, nás mučil smútok divný, mnoholetý. Ten jazmĺn… sladkosť jeho výdychu hruď roztúžená sala vôľou chtivou, my stúlení sme sadli potichu a cit náš zvučal tklivou melódiou. Či vieš, o čom nám spieval jeho hlas? Ty vieš i ja, že láskou chvel sa clivou, a nesplnených snov v ňom žhavý pás sa kolom srdca zovrel melódiou. Melódiou, čo v duši nezhynie, môž’ život v búrkach rvavých výskať divo, v prach vrhať naše nežné túženie — ty žiješ ďalej, lásky melódio. Luhačovice 1921
Oh, nikdy, nikdy ver, ja tvoje čierne oči v dní chvate nazabudnem, veď mojimi preds’ boli, keď naše jaro plálo; ten svet nech sa len točí jak chce a moje srdce ustaté ďalej bolí… To srdce búrlivé a nespokojné v žití, čo cudzie strasti väčšmi, jak svoje vlastné cíti, čo milovať vie vtedy, keď priam i nenávidí a radšej prosté dobro, jak lesk zla v sláve vidí. Oh, nikdy, nikdy ver, ja tvoje čierne oči v tom žití nezabudnem, veď navždy sú len moje, nech priazeň sudby hneď v najďalšie kraje bočí a vôkol číhajú zas nové, rvúce boje… Si mojou jedine a ja zas tvojím, ľúba, si mojím svedomím, si bytia môjho chlúba, si mojím smútkom i balzamom zabúdania pre sklamania, čo dušu žeravým hrotom rania. Tak prijmi holdy muža, čo trudné prežil časy, a vitaj, vitaj mi, keď vtáčaťom sa vraciaš; nech hniezdo ožije, v ňom šťastia zvučia hlasy, keď duši tesklivej zas súlad mieru vraciaš. Nech láskou blčia zraky sťa brilianty čierne, nech z nich len oddanosti vyčítam pieseň zlatú, ňou posilnený k boju sám spievam hymnu vzňatú dôverou v život nový a dospievam ju verne v chvíľ tiesní, keď už duch môj tlieť bude v chmárach smrti, kým posledné jej zvuky na sinej zhasnú perne… 29. a 30. september 1924
Prof. dr. Albertovi Pražákovi
[2]
Za samotou som túžil ustate; som v nej, som v nej, ma hladká jemne dlaňou, dnes ona bude môjho srdca paňou, ah, koľko, koľko prahnul som už za ňou, v jej lone nájde hlava spočin zas… Už zmizlo slnce, minul predvečer, sa zmenil súmrak v tmu, zas kynie noc, na viečka sadá rudá ospalosť, veď cez deň stihlo ma už strastí dosť, noc tichá je, som sám a vôkol šumí les, sa cítim v ňom sťa nevítaný hosť… Mne v kolibe sa bude snívať kdes’ o krásach, ktoré nezrel ešte zrak, kým vôňou jedlíc hruď sa porozpína — snom usnem, ako bych sa napil vína, hoc moje rty sa netkli čaše dnes… To bude slasť! Sťa v objem zabúdania bych vnoril dušu sto ráz ubitú, čo citlivosťou rozochvená klesla až na dno hĺbky ťažkej trúchlomysle. Som ustatý a uštvaný sťa jeleň, čo v temne lesa hľadá úkryt istý, bezpečnosť kľudu, prameň chladný, čistý… Oh, zdravstvuj, kúpeľ občerstvenia, vitaj, sne kýžený! Ja nechcem myslieť viac, je zbytočné sa hádať s sudbou čudnou. Liek jediný je: usnúť jak sa patrí; v sne tvrdom nikto rany nerozjatrí nač horknúť v stálom rozladení, načo? — Tak dobrú noc! Nech zhasne žiara vatry; hej! polejte ju vodou, starý bačo! august 1924
Sa divne v žití opakujú sťa recidívou túh chvejných rozvlnenia bôľnosladké. Mne predchodia jak cesty ľadom hladké, čo omrzli po drobnom, hmlistom daždi, keď dychom zimy zavial závan mrazu… Vieš, krok že nie je istý v totie strany, kde fantóm leštil chodník zvodu hrave a predsa skúšať ideš rovnováhu na nich sťa dieťa… Kto znal by ťa, kúzlo, v podstate pravej? Sťa kotúč dymu ópiom presýtený kúzlo to čarné zostruje zmysly, že vidíš to, čo iným vidieť neľzä a cítiš to, čo iný cítiť nechce a čuješ, čo sluch iných nezachytí… Sa čudné chvejú sudby v živobytí!
[2] Štyri varianty rukopisu básne, na ktorých možno sledovať tvorivý proces a genézu básne, sa nachádzajú v rodinnom archíve V. Roya v Bratislave. Báseň je pripísaná prof. dr. Albertovi Pražákovi, ktorý bol za nejaký čas s autorom v osobnom i písomnom styku.
„Mne v kolibe sa bude snívať keds’“; „keds’“ — tlačová chyba. V prvom rukopisnom variante ukončuje tento verš slovko „dnes“, v ostatných „kdes“.
— básnik, prekladateľ, predstaviteľ Slovenskej moderny, kňaz, redaktor Dennice Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam