ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

List zase padá, padá sticha, a vozduch chladnou mlhou dýcha; je jeseň — srdce krehne spleenom, sa cítiš prchajúcim stínom v tom svete lások, preludov, čo vôkol teba chváta v spechu^[3] a duši nedá útlu techu pre rozbolenej túhy vznet… Sám kráčam nudou zvlhlých ciest a čujem suchých listov chrest, keď k nohám padajú mi voľne… Kdes’ na rieke čuť hukot sirén, snáď v hĺbku mútnych vôd zvú bôľne, jak osud túkal by do búrky, čo v tmavej diaľke vzniká tajne… Som sám a nečujem už viac ni sklamania, ni túhy vzdychy; sa zhora dáždik spúšťa tichý a je mi ako pred smrťou… Bratislava 1924

Tulácke duše, tekajúce od nálady k nálade, od myšlienky k myšlienke sťa motýľ z kveta na kvet — ste pútnikami akejsi zemskej metempsychózy, mám vás rád, hoc vidiac vo vás seba mal bych vás nemilovať, veď koľko krvavých kvetov rastie na lúkach poznania života Zeme! A duša preds’ mala by jasať a nie horekovať stále nad zdanlivým nesúladom súcna. Tu sme len v prítmí portíku toho nesmierneho, čo príde a čo by sme mali už vopred velebiť. Bratské tulácke duše, objímme sa objemom ramien, v nich vibrujú vlny hymnu života… november 1926^[4]

Prešiel som tebou, keď srdce planulo horúcou túhou mladosti prvej — s hlbokým pohnutím v duši, hrôz tajomstvá čo vôkol tuší, kde vládol smrti tieň, čo rubínom krvi sa pýri, o, Ponte dei sospiri… Odvtedy zotlela nejedna pieseň, vybledla nejedna nádej, mne život stal sa Mostom Vzdychov, ba snáď i túhy rakvou tichou… Po búrach, v nich som strácal sily, sa v duši stesky usídlili a nemám už viac odvahy vo vír sa vrhať záplavy a koralovom na ostrove vyhľadal som si hniezdo nové, uvité z rezignácie… Tak mostom steskov k hniezdam chváta duch môj, kde mrazom vanie len i hasne dávny, pestrý sen, kde éter čistý modrom planie a k hrudi tisne chladné dlane; som pútnikom, hoj, smutným ver, čo ziabne večnosti u dvier a čaká, kedy praskne struna, čo chvie sa ako tajná runa a v srdci skonom zavíri — o, Ponte dei sospiri… 1927^[5]

Keďs’ Ideálu obetoval to najdrahšie, čo môže byť — nechoď sniť, však s otuženou vierou v hrudi, čo v starom svete nový budí, choď biť sa znova, kým z chaosu sa nevynorí hviezda nová a pochmúrnej na oblohe zaplanie ako znamenie, pred ktorým hne sa v rozochvení i zeme chladné kamenie… január 1927

A život so mnou zápasí, ja zase s ním som v stálom spore, mi zavše cestu tarasí na mojom vlastnom úzkom dvore… Keď chcel bych von, sťa navzdory zatvára všetky závory, s úsmevom obra hrá si, hrá si a rve mi z rúk i sýte klasy, čo zreli v mojom úhore… Už kvetov nemám, bohviekde som stratil ich v tej tvrdej hre! A v borbe tejto bez konca vše pozriem k diaľnym hviezdam hore, keď noc už halí záhonca tie čierne stromy kdes’ pri hore… Tu v hluchote, čo v napnutí mi celú myseľ pomúti, sťa čul bych jemnú hudbu krásy, jak v dušu vchvieva blahé časy… Hej, boli, boli… zneje v chóre — no niet ich viac, ni prídu už… a v hrudi lká mi srdce choré… 1923

Poskoč krokom bystrým, brachu, v ústrety tej jasnej chvíle, čo sa k tebe blíži ako junák mladý v sviežej sile. V objem zovri každú snahu, čo sa v hrudi dobra budí, veď len z jasných citov vzniká mužná vôľa dobrých ľudí. A hoci aj poza bučky vyodzemkuj stesky kruté, ktoré by ťa rady držať^[6] v chmúrnych myslí biednom pute. marec 1927