ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je odvahou chcieť dnes byť básnikom a, hľa, predsa tá odvaha je v dušiach, čo hlásia sa zas k svetu. Sťa vtáci ohňozrakí sa stroja k skúšok letu a rozpínajú krídla, skúmajú mladé sily, hľa, oni — neuznaní zomkli už vzdorné plecia, hoc by aj šakali kol popevok smrti vyli, sa chystajú do boja, kým ranený ja tiahnem do samoty po vznetoch márneho vajatania… Bych nabral novej chuti si v tôňu jedlíc ľahnem, hoc básnika, jak vždycky, ľudia i dneska hania, že nespieva, jak chceli by znalci filištínski, a často radšej mlčí, a saje v dušu s chvatom záchvevy cudzích bôľov a ľútosť cudzích hrudí; nesníva márnive o báchoriek hrade zlatom, bárs vyčkávajúc, vnútri svet nový z mŕtvot budí, a nikdy nestárnuc sa v dej sféry chtive vpíja, sa často nevyhne ni najtvrdším žitia tlakom, čo priam by sipela i v blízkosti zhubná zmija a hrôza vyhrážala morou i vlkolakom… Je vecou ťažkou byť dnes básnikom — nepochopia ho často; predpismi zhatiť chcú mu cestu, by spieval ako vtáča, čo v klietke túhy schopia, a zabudnú, žes’ tvorom, čo slobodu si váži, a iných milujúc, v tom na-seba-zabúdaní by odvaliť chcel kameň, čo bratské prsia ťaží, a priniesť šťastia záblesk, jak zlata kúsok v dlani… Hoj, druzi, odvahy vy, čo v chraste žitia s túhou poznania vniknúť chcete, v nich nájsť var leposť raja, blaženstva, mieru — plachty, čo vystierate radom na brehu, ktorý vlny tajomstiev večných myjú, a čo snáď blúdite i zapustlým rodným sadom, kde zíva nemota, bo neznie už štebot mája, a vylúdiť tak chcete Eola melódiu z tupoty bezcitnej, by zachvel sa každý plačom, precitnul, hľadal krásu a súlad doma, doma; tak našiel zrkadlo i v pohľade ľúte-dračom, a vyspieval to svoje a naše vášne rtoma… Hoj, druzi, chasa mladá, duch, vzplaňže vnútrom vaším, nech nadšenie a vzdor sa v slobodnom kruhu točí, nech práca tvorby v prúde, sťa žaratok sa valí, nech plameň žertvy sála z navlhlých citom očí, nech hreje, živí, čistí a škvrny dneška páli, nech láska k svojmu právom nad palmu slávy drahším… Niet v sláve sveta vďaky, len vernosť k sebe slávou, je sláva krídlam duše len príťaž olovená, je ona cestou ohňa a vlnou chvíľky plavou, za ňu sa voždy platí najdrahšia srdca cena… Len blaho celku slávou, ak neskláti ho zrada, a v chmeľ sa omámenia nezrúti z výše zvratnej, a ako matka deti s najtuhším bôľom rada i vtedy, keď ich vidí v hmlách zvodov vôle špatnej, tak naša Domovina len s vami žije, padá… Hoj, spevci budúcnosti, druhovia mladých vznetov, neznámi hrdinovia skalených nebies Dneška, čo radi zalietate i v okruh cudzích svetov, za ktorými však túži s hrdosťou rodná vieska, hoc s pochodňami nových zábleskov v jaskýň taje života chce vstúpiť, nezlomnou planúc vôľou, hoj, ohliadniteže sa, hľa, zástava už vlaje, a našu slobodienku nedáme drápom zmaru, hoc mestá požrieť chceli by sily vzdorných chcení a zlato vymačkať i z tisícich našich bôľov, hoc kankán bezcitnosti by chvátal v rozzúrení cez krehkých ľalíj belosť, čo v našich rástli sadoch, kde zdravím dýše pole, zem vonia ambrou znoja, kde slávik spieva v kroví o rozcítení sladoch; tým život nepatrí, čo, hoj, úderov sa boja! — Hoj, milí, víťazstvo je dnes vaše, hoc nie sláva — bez žiaľov bolestí sa ona nudou stáva, ba chorou neviestkou, ak niet v nej zárod večna — čo za ziskom sa honí a v kale pádu pláva… Vám i nám treba svalov, keď mocná vlna riečna záplavou hrozí, život len smelých plavcov nosí, ak neohoríš v slnci a dušu nezocelíš, tu život sa ťa spýta: môj brachu, čo chceš, kto si? Však v lono vezme ťa, ak sklamania v činy stmelíš, zážitky zlé i dobré iskriacim mlatom skuješ delníka odvážneho, čo nebojí sa žehu, keď so žeravým kovom narába zručnou rukou… Viem, chystáte sa, borci, za novou métou k behu, veď ak máš čujnú dušu, tlk srdca mladých čuješ a nečinným byť v lieni by bolo pekla mukou, keď vôkol kypia sily čudného azda vrenia — však nevrie ono vnútri kráteru rozpoltenia, lež je len znakom čírym, že časy, vkus sa menia, len jedno zostáva, to je duše večná túha, len jedno vzprie sa smrti — to života je zvanie, že on i často raní, v spletive jeho zmieraš, a osudnou ješitnosťou, že vzdor ti v nozdry vdýchne, keď často chtiac i nechtiac sa jeho pästiam vzpieraš, tak, že i tlkot tepny na chvíľu stŕpne, stíchne, že zúfaš, keď ťa švihne nahajkou zrovna v tváre, a poníženia znášaš, žes’ vyzýval ho príliš, a s hlavou sklonenou sa k prachu náhle schýliš, že krásy nenachádzaš v grotesknom jeho tvare, to údelom je všetkých, to s pojmom zeme spiaté — jak s vojen hrôzou zas je i prikázanie piate… No zúfať — s Hviezdoslavom nespievať vzdychom vrúcim: „Žiť chceme, žiť“… by bolo, toť, zbabelosťou hlúpou, veď radšej ostať mužom sa boriacim a prúcim, však nikdy pobehlíkom, čo ziera s tvárou tupou… Byť tým, čím byť je možno a dá sa byť v tom bytí, žiť v tom a tým, čo dušu úprimne, tklive chytí, žiť v okamihoch Večnu a v duchu vidieť deje, jak malí rastú vozvýš a jak sa nebo smeje úsmevom velebenia, pôvabom spravodlivosti, čo v náruč svoju berie i povrhnutých hostí… Hoj, bože, čo sú biedy, čo hlad i nedostatky, čo údery sú sudby, čo neprajníkov škľaby, čo pohrdlivé kyny pliec pyšne povznesených nad duše, ducha, citu a spevnej vôle statky!… Vecí darmo velieš, aby mohutné leva laby sa premenili v chvíli na belostných rúk pôvab, buď žltosť vetchej pleti tvár rozkošami stlených na ružonachom vonný pel líčiek, mladi hodváb… Tak bratia, pre vás, pre vás mám srdce otvorené, bárs nerozumiem často už zvukom novým cele, preds’ v spojení sme živom — neváham riecť, že cenné síl vašich sú tie snahy a čo priam v mnícha cele bych v trudoch zvädnul, vznety života nechal stranou, a v rozpomienkach iba tlel hádam, hynúc ranou, i vtedy s úľubou bych pozeral na to dielo, čo svet ten rozihraný a rozbolený zbadá len pozde, pozde, keď už pod tvárou bude telo, veď slnce všetkým svieti do času, potom spadá… Hoj, sadá slnko, sadá, a večer sa už chýli a tôní šedomodrá zmes zhusťuje sa voľne, je ticho nedeľné a nečuť ni cengot stáda, a noci temno vôkol zavládne v krátkej chvíli… List končím s pozdravmi, čo z duše krotko plynú, jak vidiečan, keď píše, na stotisíckrát zdraviac zejména všetkých, i ja za starým kráčam vzorom, hoc chcem byť cele svojským a samobytným tvorom, preds’ viete, nemilujem bludište mraveniska, čo mestom zovú ľudia — v ňom toľko hriechu výska, je lepšie potúlať sa tým poľom, hájom, borom a v noci počuť, ako pes breše naším dvorom… Len vytrvajte v snahe byť lepšími jak starší, nám sa, hoj, ťažko žilo, kým spod jarma sa pelo, no, roky ubehli, my ustali sme už v marši, dnes-zajtra veku mrazy vlas zafarbia na bielo, a Kosec-Smrť už brúsi si nástroj v skryte kdesi a kosy cvengotom, hoj, nejednu dušu desí… No v smrti nieto hrôzy, je faktom číro-iste, veď ona na to je tu, by život premáhala — a či už pred ňou ozaj niet nikde útočište? Ja myslím, hej, buď večnej, víťaznej Láske chvála! Dovtedy, druhovia, však, kým neskosí nás v chvíli, kým sily trvajú a hruď zavše bôľom skvíli, to, čo som povedal, chcem tu zopakovať čiste: Byť tým, čím byť je možno a dá sa byť v tom bytí, žiť v tom a tým, čo dušu úprimne, tklive chytí, žiť Večnu v okamihoch a v duchu vidieť deje, jak malí rastú vozvýš a jak sa nebo smeje úsmevom zvelebenia, pôvabom spravodlivosti, čo v náruč zmieru berie i povrhnutých hostí… august 1925

Ja zavše rád i whitmanovsky pozaplesám: veď rád mám toho pútnika bez bázne, čo s mohutnou piesňou odvahy v čistej duši, s vlajúcim, strieborným vlasom na hrdej hlave a v ruke s nástrojom práce remeselným, kráčaval kedys’ strunistým krokom, s pýrom preds’ jarej mladosti v lícach a s ohňom kazateľa optimizmu v detskom zraku, strunistým krokom diaľkami Nového Sveta… Rád spriadam zavše voľným rytmom vlniace sa sloky, hoc tradícia rodu prísna, spevu rúcho sviatočnejšie rada a nadovšetko v tkanive verša pestrú hudbu rýmov? Rád tiež, jak vravím, i whitmanovský beh, keď sťa stepilého ora môžem vyšibať z duše: žeravých citov záchvevy a nadšení rapsódiu. Veď ťažko, tobôž s obdivom vrúcim nevelebiť, hoc i barbarsky — ten svet, v ktorom razom, sťa vulkán kýsi vzkypela sila vedomí vyšších a vidín nových zahlaholil burcujúci hlas v rozšírených hrudiach slovenských emigrantov, kým ešte doma pod jarmom úpel starý rod, kameňujúci i vlastných prorokov, hoc na koreň priložil už vrah sekeru, rúbajúcu rozčesnuté prúty bratského zväzku, spätého žeravou obručou neželaných bied… Môj spev nech letí na perutiach rozpätej túhy ponad hĺbky a víre Oceánu, ta k vám, moji ľúbi, rodní bratia, veď vám chce odznieť vážnym pozdravom, vám, bratia horúcej krvi a duše mäkkých citov, čo vie sa zachvieť otrasmi prebolestných rozpomienok minulosti i nadšenia odvážnym plesom: vám, čo prvenstva máte podiel tiež z kvasu slobody z čias hrdinského včerajška… Vám nech znejú zvuky varyta, čo tvrdou rukou kŕmite žeravý pažerák pecí, čo dolujete lesklé kvádre čiernych diamantov v tmavých útrobách Zeme, vám, staviteľom nebotyčných železných titanov tvorivej práce moderných pyramíd, temenom čo dotýkajú sa oblakov, v nich duní tvorby ruch a hromadí sa zlatý záloh blahobytu, vám, bratia za morom, čo múza dejín navždy zaznačila meno do knihy kriesiteľov života… Vám, čo ste vyšli z chudobných slovenských chát, hnaní nevoľou žitia a na oltár ubolenej vlasti, národa a bojovníkov jeho slobody kládli ste vo víchrici sveta dar krvi a žertvu zlata dobrovoľnú, daň pokoja a nastrádaného šťastia, nech zaznieva veleby i výstrahy pieseň: Boh žehnaj vám, ten nedostižný snovateľ sudby, čo z povrhnutých robí prvých, zvyšuje i znižuje dľa všemúdrej rady národy veľké i malé, žehnaj vám i vašim deťom, ktorým hrozí vplyv mocnej cudzoty, že zaniknú v ľudskom oceáne, utratiac reč, rodný cit i svojskú bytnosť, kým tu doma i v zmätkoch sebeckých záujmov preds’ len vládne genij národa, čo dýše s nezacelenými ešte ranami na pookriatom tele, čo z kríža sňala Láska a uzdravený zajasá raz v svätokráži víťaziacej spravodlivosti zase, i zrodí sa z neho a preň to, čo vzplanúť môže len z tej zeme, kde práchnivejú kosti predkov, dedov a otcov, trpiteľov a bojovníkov krušne-slávnej minulosti, čo ju posvätili krvou i znojom obetí, práce i bolestí, hoc aj cerí zuby s úškľabkom Satyra záškodník nad vierou vo vznešené poslanie Slavianstva, ktorého ohnivom je nielen národ pod Tatrou, však i na úrodných lánoch Hanej i pod Krkonošmi… Verte mi, v popol sa rozpadne nedruhov zlobivá snaha i sebeckosť mrzká zrie svoj pád, predavačov, kupčiacich svätosťou našich práv, vyženie Kristus povrazom z chrámu a so spevom zase bude kráčať roľník kyprou brázdou za pluhom hlbokoorným, i popol nevole zmizne z rysov jeho spotenej tváre i robotník od stroja s povzdychom spokojnosti poberie sa domov, kde bude ho vítať v sladkých zvukoch štebotajúca čeľaď, jej vštepili do srdca nehynúcu lásku k životu hlásatelia múdrosti, ktorá praje svojim, však cudzím votrelcom a prorokom s podludnou snahou rozvratu a bratovraždy vykáže miesto na pranieri opovrženia… Len prajte súzvuku veľkej spolupráci započatého diela a dajte výhost búrkam kypiaceho hnevu, naň nech nezapadne žiara slnca v tieň noci, a neraďte nám, čo bývame tu vo vašej pravej vlasti, rútiť sa po hrbolatých cestách, čo končia v trasoviskách sebaklamu; pomôžte radšej vysušiť močiare rozkladu, pomôžte veľkým Ideálom zjednotiť duše a živou vierou v spravodlivosť lepšieho života v mohutný plameň rozvatriť srdcia, pomôžte radšej, by nás netešila krása iná, len tá, čo nadšene vie víťaziť duchom a pravdou nad hmotou, čo poslúchať musí Zákony Vyššie, by neznali sme viacej čašu, v jej kalichu je s vínom zmiešaná Vina, a zase pieseň plesu otriasla hlaholom i poslednou vieskou: Najkrajšou na svete je naša domovina!…

Vybŕdnime z toho kalu, v ňom sa iba život dusí, rozbije sa v zmätkoch búrnych váza darov na sté kusy. Vybŕdnime z toho plytka, kaluž smädu neuhasí, lúče slnca na barine sú len iróniou krásy. Vybŕdnime z chmeľnej chvíle, ktorá jasný pohľad halí, v pohúľankách srdcia tvrdnú často na tie žuloskaly. Vybŕdnime z každej škraty tela, duše, bratia milí, obnoveným žime duchom, v ktorom kypia zdravé sily. Vybŕdnime: ty, ja, všetcia, čo nás dusí, nech sa stráca, spásou môž byť dneška deťom práca, ktorá šťastie vracia. 1922