ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod zeleným sedeť! v chládku byť! kde sa stolec prehýba pod lesklými poháry perlivého moku, modré obláčky dútnajúcej vonnej cigary blúďa okolo čela, a jazyk olizuje perny, sladké od ohnivých bozkov jarej dievčiny, milé momenty to zaiste tragoedie vojanského života, pekné groteskné maľby, za ktorými mnoho čierneho úzadia…, v ktorých však všetkých sedmero blahoslavenství pre úbohého bakančoša.

Nie však do takého chládku išiel náš pán Buchta. Na druhý deň, sotva že bolo po menaži a Janko si ústa utrel od makových „čuchov“ so vzdychom: málo bolo, nič nestálo, — dobehol desiatnik odo dňa (napoš) preňho s peknou bielou cedulou, vraj aby sa páčilo do kancellarie.

Pán frajter vedel už dobre, čo to znamená. Vytiahol rýchlo cigary, tabák, fajku, peniaze a šopnúc napošovi: „dneská mne, zajtrá bračok tebe“ postrkal mu to všetko do patrontašky a do vačkov, a súc tak hotový, dal sa viesť do kancellarie. Vejdúc ta, meldoval pánu felebrovi pokorne, že došiel na jeho befel, stanúc si hapták a očakávajúc ďalšie veci.

Pán feleber roztiahnutý kde noha kde ruka na lôžku, držal to za veľmi namahavé, zlúdať sa dole, a kývnul mu len, aby sa priblížil. Janko sa priblížil a počal hon po zapovedanom ovocí. Keď sa pán feleber presvedčil, že delinkvent ničoho nemá, čo v „ancli“ požívať je zakázané, prepustil ho s rozkazom, by sa hneď odobral do diery.

Janko vediac, že neradno si u vojančiny dva razy dať rozkazovať, vzal mantlu pod pazuchu a tiahol „oddychovať“ si, lebo jak tomu páni eufemisticky vravia: „na urláp“. Po ceste mu „napoš“ všetko nazpät do vačkov postrkal a trúfajúc, že sa mu Janko v krátku môže odslúžiť, zabehol mu ešte pre paklu doháňu do „kantiny“ a odovzdal ho veliteľovi stráže nad ancli (osobní arešt). „Vachkomandant“ mu ukázal budúci jeho byt a prajúc mu dobrý „untrholtunk“, otvoril mu dvere, že vraj aby sa páčilo.

Iného človeka, pri pohľade na ten rozmilý anclík, by bola ovšem triaška napopadla, no Buchtom to ani nepohlo: bol to len malý výlet do známej jeho residencie medzi starých svojich známych, — medzi myši, ploštice a kadeakú k trápeniu ľudí stvorenú pliagu.

„Ale počuj ma bratku,“ obrátil sa k wachkomandantovi prv než vnišiel, „hovoríš mi, aby sa páčilo, lenže na moju aj hriešnu, ja ti nepôjdem do tej diery a čo by si ma aj pekne prosil!“

„No, na to bych sa podíval!“ postavil sa do hrdej pozitury pán wachkomandant, súc si vedomý svojej moci.

„No, no, vraj na to bych sa podíval! Nuž podívaj sa, sto strieľ sa ti, až si neoslepol“ — pri tom pozdvihol jednu dasku prične a hodil ju silno na predošlé miesto.

Živá povodeň ploštíc rozfŕkla sa po ancli, jedna červené bruško, druhá šedý zadočok, tretia utešené klepietka a vôbec každá to ukazujúc, na čo vo svojej koketnosti práve bola pyšná. Tie, ktoré boly hore bruškom, poskočily skoro na hnáty a začal pravý beh o závod, jako v cirkusi.

„No vidíš ty okuplovaný, opatrontáštený kamarád, už len za to, že som ťa bezplatne do cirkusu uviedol, nemal bys ma tu zavierať. Čo si mal platiť, postav do lutrie a môžu byť ešte aj tvoje deti milionármi, a budú sa na frajtra Buchtu večne rozpomínať, že on darcom toho šťastia, a to len za to, že ho jích otec Kubo Cíbik, jednúc wachkomandant, postavil z dážďa pod odkvap.“

„A just musíš do tejto diery,“ argumentoval Gefreiter Ziebbick, „veď vtákov, ktorých sem posielajú, neposielajú na hody, ale aby jich nakarhali.“

„No ale jich sem iste neposielajú, aby jim tu celé bataliony kadeakej hávedi rebrá orýpaly, ani aby tu hladom pošli, keď tu myši človekovi ešte aj od úst chlieb driapu a v noci až do úst lezú, aby sa presvedčily, či v nich dáky kus slaniny zo žalúdka netrčí,“ argumentoval Buchta.

„No ale ja ti len predsa pomôcť nemôžem,“ bránil sa Cíbik, vážnu tvár strúhajúc.

„No, a to prečo?“

„Všetky vagóny sú plné.“

„Nuž a tam v tom pri okne kto že je?“

„Kýsi smradoch od sanitércov.“

„Ej ja jeho sto duší huncútskych, teda by sa jemu ľúbilo pri okne?! Niet na tom dosť, že celý deň nič nerobí, len čo štrozok valchuje, ešte tu by si chcel pána hrať! Taká plundrácka opica, čo už z ďaleka apatiekou smrdí, neexecíruje, nedefilíruje, ešte tuto chce sa jako dáky extra pán vygulovať? Počkaj krtica! však ťa ja vylejem! Daj sem Kubo trochu týchto tvojich kľúčov aj s íberšvungom,“ viacej rozkazoval nežli prosil rozhorlený pán delinkvent.

„No a čo si s tým počneš?“ divil sa Kubo, ktorý, mimochodom rečeno, bol ešte len regrút, a do praktiky starých vojákov sa nerozumel.

„Čo chcem? Íberšvung chcem preto, aby si ten bzdochár myslel, že som wachkomandant, a kľúče na to, abych mu mohol pekne otvoriť, a doviesť ho sem na majáles; nech sa tuto luftuje.“

Pán Ziebbick bol na pánov sanitércov trochu napálený od toho času, jak mu vo špitále fajku oknom vyhodili — že vraj tam dýmať neslobodno; — preto sa ani nebránil, ale odovzdal všetko Buchtovi, radujúc sa, že sa aspoň na jednom bude môcť vyvŕšiť.

Janko Buchta, opatriac sa takto insigniami wachkomandantskými, kráčal vážne k extrabytu sanitércovmu. Skorej však nežli otvoril, kývnul degradirovanému wachkomandantovi a napošovi, aby sa trochu ukryli, a podíval sa na štrófcedulu, či je bzdochár sečňák alebo starý, aby vedel jako naňho zhrmeť. Na šťastie bol sečňák.

Strčil teda s možným hrmotom kľúč do zámku, a odvalil dvere, bezmála že sa o stenu na sto kusov nerozdrgaly.

„A-há-á-á“ zívnul si zo spánku zobudený šťastný obyvateľ závidenej cimry, „myslel som, že dnes obedu nedostanem a predsa.“ — —

„Čo predsa? Myslíš si, že by nebol somár ten wachkomandant, ktorý by dovolil regrútovi obed doniesť, keď mu nepatrí? Pre teba ja bratku môj nechcem svoju čistú dušičku poškrvniť smrteľným hriechom, veď vieš dobre, že má starý voják smrteľný hriech, keď regrutovi pomôže. Ale ty nie len že si pačmaga mizerná regrútska, ale robíš aj všelijaké neplechy, pre ktoré pakuj sa mi odtiaľto a hybaj do zadnej diery!“

No ale pán regrút nebol tak sprostý, jako sa pánu Buchtovi zdálo, bránil sa dlho, až keď sa Buchta vytasil, že to pán festungskomandant rozkázali, keď pri svojej prechádzke jeho hulákanie u okna očuli — poslúchol a vysťahoval sa.

Keď Buchta šťastne vyprevadil sanitérca a zabúšil za ním dvere, prajúc mu dobrý „untrholtunk“, vliezol do závidenej pústovne, odhodil wachkomandantovi jeho caparty, povesil si na špagát svoj komisňák, by mu ho myši pres noc nedežmovaly, odhodil kepeň na pričňu a zapáľac si na fajku, ukryl ostatný doháň do sár čižiem a jak bol dlhý vytiahol sa na panskú svoju posteľ.

Napoš chcel mu dľa predpisu ovšem železá strčiť na nohy a ruky, čo sa však pánu Buchtovi od jakživa veľmi neľúbilo a preto dal aj mu hneď svoju nevôľu znať.

„Ale Matej, Matej, si ty len ozembuch, tuším by si ma tu ozaj chcel do želiez vľapiť, jako dákeho sysla! Čože som zbíjal alebo kradol? Už som tu nie prvý raz na urlábe, ale prisám vačku netrímal som tých psích inštrmentov ani raz.“

„Nuž a ja sa mám dať pre teba potom tu priškvrčiť, keď príjde profúz a zbačí, že si tu len tak bez pátričiek lanchamuješ?“ bránil sa úzkostlivý pán napoš.

„Nuž a čože ja tu chcem byť bez želiez?“ okríkol sa naň Buchta, „nechaj mi tie strngáče tu aj s kľúčom toť pekne pod mojim divánom, však keď očujem, že sa ten černokňažník blíži, pripnem si jich aj sám, aj bez teba.

Pán napoš chcel síce ešte protestovať, no ale Buchta mu dal ihneď znať, že je tej kalamajky konečne sýty až po samé uši a že ďalšiu audienciu neprijíma, popadol ho za plece a zabuchnúc za ním dvere privolával mu výstražno: „dnes mne zajtra tebe, nezabúdaj na mňa a keď budeš ty v škripci, nezabudnem ani ja na teba.“ No na ostatok ešte, keď už Cíbik za ním dvere zamykal, zpýtal sa ho, kde vraj je Ježibaba? (profos.)

„A šiel kamsi do mesta krk vylomiť,“ vetil rozsrdený pán wachkomandant, no vediac, čo Buchta smýšľa, dodal: „ale aby ste mi tu potom dáke neplechy nestvárali!“

„No maj si svoju regrútsku dušičku na pokoji,“ tíšil ho Buchta; sotva však sa Cíbik ku strážnici došúpal, už si pán frajter voľkal po chodbe ajnclíkov, hrmotno si vystupujúc a jedovato kúsajúc do pípky, z ktorej sa mu husté kotúče dýmu kundolily. No takéto štabarcovanie o samote sa mu dosť skoro zmrzelo, vzal tedy svoj šparák a pomohol tiež ostatným kamarátom na svobodu. I porozprestierali si na chodbe pod seba kepene a dýmajúc všetci o závod, dali sa chlapi do karát, postaviac jednoho k oknu, aby dával pozor, či sa dáky kocúr neblíži, by sa myši zavčas popratať mohly do svojich dier. Túto stráž odmieňali ovšem každú chvíľu svedomito. No neprišiel nikto, až kedysi čosi pod večer, keď už mala byť stráž do ajnclov vystavená, dorútil sa pán profos aj s pánom Cíbikom. Milí vtáci poskákali ovšem hneď jako na kommando, postrkali doháň aj s fajkami do kachiel na chodbe, ktorými sa v zime ajncle vykurujú a poďho každý do svojej klietky. Hrobové ticho, ale aj husté kundole komisného doháňu zarazily oboch pánov inkvizitorov pri vstúpení do ajnclov.

„Phíha!“ skákal rozsrdený profos, „ale sú to tu moresní páni; no počkajte, šak vám podkúrim aj s pánom wachkomandantom, ktorý takéto neplešstvá dovolí!“

Cíbik sa chcel vyhovárať, že však u každého po doháni šňupal, ale že predsa nič vyšňupať nemohol; že on toho vinou neni, — no pán profos mu to nedovolil, štabrnkujúc mu rukou popred samý nos: „halibali, nevídali, to by ma tak každý blázon mohol za nos vodiť, počkajú len, či ja ten doháň nevyňuchám, ale človek len chceť musí a poddá sa to!“

I zastanúc si pred Buchtov salon a hrglovaním dverí predsvedčiac sa, že sú zatvorené, kynul Cíbikovi, by jich otvoril. Lež vojdúc dnu nepocítil po fajčení ani zbla, ba bol v ajnclíku taký čistý vozduch, ani čo by ho bol priam vetral. Buchta ležal pekne na prični, priškvrčený v železách ako sysel a chrápal o milých päť, ako čo by boli u súsedov dasky pílili.

„Ahá dobrý majster! starý známy!“ vykríkol Ježibaba zbačiac Buchtu, „nevyvádzaj flauze, sem s doháňom!“

„Ale čo? horí? Doháň?“ blábolil Buchta jako zo sna, pretierajúc si oči.

„Daj sem doháň!“ komandoval Ježibaba drzo, v povedomí svojej dôstojnosti.

„Nemám, nedám,“ vetil Buchta flegmaticky, jako by sa ho to ani nebolo týkalo a vyvalil sa na pričňu kde noha kde ruka.

No tu teprv nastal shon po doháni. Milého Buchtu sošúlili s prične dolu, porozhadzovali ju a hľadali za každou daskou. Potom hľadali v kepeni, v nohaviciach, v čižmách, ba aj za košeľou Buchtovou v každom kúte: no nenašli predsa nič. Konečne jim napadlo, že či snáď Buchta chlieb nevyhlobil a tam doháň neukryl, no klaply jim zuby na prázdno.

Tak to išlo aj v ostatných kaštieľoch a to s podobným výsledkom.

No milý Ježibaba presvedčiac sa že: keď sa aj človekovi chce, predsa len všetko poddať sa mu nemusí, a vidiac svoju inkvizitorskú múdrosť tak ohavne zhanobenú, pľasol dvermi a hybaj do kantina, (voj. krčma) zaliať svoj žiaľ. A zalial ho aj poriadne. Večer gúľal sa zmoklý ako špunt do brlohu pri ajncloch a dolezúc ta, vyvalil sa, a spal spánok spravodlivých. O tomto slavnostnom ochmelení Ježibabinom dovediac sa Buchta od varty, dal si ihneď Cíbika docitovať. „Hej, bratku, vieš ty čo?! keď sa kocúr blázni, majú myši hody! Nuž maj rozum a povedz si tu vartášovi, aby nás nebantoval, keď si trochu podáme tých čertových obrázkov pre ukrátenie chvíle.“ Pán Cíbik sa napred ošíval, škriabal za ušima, no konečne vetil Buchtovi: „ty si na čertovom kolesi krútený, máš viac figlov jako ten, čo sa na černokňažníka učil“ — a vartášovi rozkázal: „Daj pozor, keby Ježibabu čert niesol, aby čím skôr každý do svojej diery zaliezol.“ No najťaž sa bolo wachkomandantovi z parády ztratiť, oprel si vartáš zbraň pekne o stenu, odhodil patrontašku, by ho vraj na žalúdku negňávila a dal sa tiež do hry, vediac to jako z partesov, že sa pán profúzko s opičkou do ajnclíkov uponižovať nezvykli.

I hrali si chlapci do noci pozdnej; veď na to je v ajnclíku noc, a väčšina toho božieho dňa ku spánku.

Keď sa chlapáci do sytosti nahrali, pobral sa každý na svoj diván, poskladajúc sa napred postovi na šnops, by sa ráno i sami čím občerstviť i jeho počastovať mali. Ráno keď povstávali, by vyniesli smeti a opatrili sa čerstvou vodou, čakala jich už plná fľaška za kachliami. I shrkli sa kolo nej a delili sa poctive, jak sa patrí i sluší. Buchta ovšem držal každému sklienku pri ústach, ukazujúc prstom pokiaľ smie piť. Ktorý sa napil, vyšiel ku studni pre vodu a veliteľ stráže i s vartášom dohliadali na nich. Však sotva si bol poslední dobrovoľník na sklienke povoľkal, tužbyť Ježibaba vpálil do ajnclíkov, tak že ju nebolo možno popratať. I vyskočil si milý pán profosko od radosti, že tak lacno ku sklienke sa dostal keď si vo včerajšom ohúrení svoju bol rozmadžgal. Ovšem že povstala z toho inkvisicia nevídaná, neslýchaná. Dolapený gavalier zabožil sa hneď sväto-sväte, že nevie čia je sklienka a že pil, nevediac z čieho, veď vraj i koza vpáli tu a tam do zakázaného, a prečo že by vraj nesmel on. Keď toto nepomohlo, počal Ježibaba privoniavať každému, no každému čpel z úst zápach pálenkový. Lež jak sa pálenka do anclíkov dostala, alebo čia to bola fľaška: pátra snáď Ježibaba i po dnes na darmo; nepriznal sa jej nikto. Tak si ju pán profosko voľky-nevoľky, ovšem s utajenou radosťou podržal pre seba.

Obed pánu Buchtovi ovšem nesmel chybeť nikdy, bárs sa i dľa vôle p. kapitáňa každý druhý deň mal postiť. Denní páni kapráli posielali mu ho svedomite, by sa jim on tiež raz poctive a svedomite odslúžil, keby jich snáď podobná nehoda potkala.

Takýmto spôsobom prevetriaval sa pán frajter v nevítanom chládku dosť vesele, len tu a tam, keď si na Betku pomyslel, zadumal sa, či mu dakto vodu neodrazí, kým sa na svobodu dostane. Na šiesty deň konečne zarachotil zámok od jeho salónu a on, otne si dýmajúc zo svojej ľulky, vystúpil pred Ježibabu.

„Ale človeče, ty si vo spolku so zlým!“ zhíkol Ježibaba, vidiac Buchtu s fajkou v ústach. „Všetko som v tvojej izbe poprekutrával a tabák i fajku som pri tebe predsa nenašiel. Kdes to mal?“ „Hm“ vetil Buchta, krčiac pleciama, „ja sám neviem, kde to bolo.“

„No šak ti ja poviem!“

„Ja bych mohol povedať, kebych chcel, lebo ja viem, kde to bolo.“

„No hybaj ty lišiak prešibaný, ztrať sa my z očú,“ žartoval pán profos „a skoro zase k nám zavítaš?“

„Jak bude šťastie slúžiť,“ riekol Buchta, „a keď tu zostanem na jich mieste a oni prídu na moje, potom jim ja nebudem brániť zadymiť si a ukážem jim, kde je sklad na fajky.“ —

Buchta, príduc ku svojej stotine, poobedoval a netrpezlivejšie nežli v ajnclíku čítal hodinu za hodinou až po tú chvíľu, keď si mal so svojou Betuškou zase pozdravkať. —

Mám opisovať výlevy jich srdca pri opätnom objatí? To mi nemožno, poneváč je mi to vec úplne neznáma. Dá-li Boh šťastia, že budem môcť milé dievča tiež kedysi obejmúť, potom sa o to pokúsim!