Na pieseň srdca

1 Sme večne od počiatku, od liturgie, keď kázal Boh po sviatku obrábať zem aj konválie. Pluh orie, orie po šírych svetoch, naša piaď z hôr je ďalej od kvetov. Zemičky-pásky prsť zdrobila, a majú vrásky hrsť obilia. 2 Sú tajomstvá pred chatou proti nám tichým. Volajte k sebe bratov, zastane dych im. Praded žil v mieri, mal v skalách otvor, nebolo dverí, nebál sa potvor. A noc sa skrátila, pre neistotu svietielku stačila ihlička hnôtu. 3 Nepoznal planých duchov pastier na grúňoch, píšťalku pod pazuchou ukrýval ovčou huňou. Kto stádu velí, ten hole prežil, kým blankyt biely poľany nezasnežil. V storočiach taký šiel chýr, že trvá tento pastel. A bol tu Vesmír a bol on, pastier. 4 Pole znelo jak chorál pred kŕdľom stohov, a oráč oral políčko tvrdou nohou. Svietili brázdy jak pred žňou hala, pukal klas každý a vňať sa zelenala. Leteli divé kačeny, keď zmĺkla farba pluhu, a zemiak pečený nechával vône šmuhu. 5 Ach, vždy si, národ, národom z kúta, duša má prahrot, štrbinou zakríknutá. A od utierne noc až po úsvity ústa má čierne, bozk je z tmy ušitý. Boh naokolo svieti na rieky. Bude jak bolo, nezhoria veky. 6 Slovenskej pláni krv je vždy verná, kto úsmev raní, vie, zem je čierna. Duch lacný, peklo ho nosí, drží na tácni popol. A kosí. Niet tichej chvíľky, len lávy škvrny, niet byľky pre plaché srny. 7 Dym kročí, prach zbiera. A čo je z tisícročí? Len viera. Zlodej nás haní, pirát nás lúpi. Sme zlatom v bani, kameň, buď skúpy. 8 Vykopávky jak zeliny nájde vnuk pod zemou, vyvŕta skameneliny, sklad lebiek nie je problémom. Čie boli hlavy pod ním? Čí bol hlad rúk? Tu z vekov k svojim rodným hlási sa zvuk. Oni tu žili v diaľke nie bez chýru, fúkali na píšťalke nám pieseň do Vesmíru. 9 V tých tisícročiach hlasný spev azda hasne? Každý je šťastný, kto sa len dotkne básne. Až dodnes i ja si spievam. K ústam si nápoj podnes, ja ponalievam. Zdvihneme pokál na osud, na sen, mne verí Janko Okáľ, vraví — som báseň.