Múdra panna

1 Voláš sa panna, máš meno dievčaťa; si milovaná, máj majú vtáčatá. Sme vetrík ranný, šum polohlasný; je napísaný sen v tvojej básni. 2 Daj večnú poéziu hneď čo sa rozvidní, nech ľudia tíško si ju dýchajú tisíc dní. Ak sa nám mladosť drobí, nech si v nás znelka, teba to zdobí, i z odrobín si veľká. 3 Máš šíru myseľ, blankytom buď, radar tvoj vyšiel k slnku na púť. Si ručaj, riava, aj rieky väčšie. A mora sláva pred tebou tečie. 4 Znieš, vlastný orchester, si hudbou, prvé číslo; hráš na svoj semester, storočie sa tu vtislo. Pred tvojou tvárou sme diaľ a sme šír, a plnou jarou kropíš nás pre vesmír. 5 Nie si nám naoko, vždy si slasť mysle, nebude hrozno vysoko, a nie je kyslé. Oj, nakloníŠ sa, usmiata vďačne. Taká je tvoja ríša. Stojím tu lačne.