Prechádzky letom

Po vŕškoch svitli svätojánske ohne a pozdrav kynú vôkol dolinám. Ten stĺpom šľahá vhor, ten vdol sa zohne i smrečnou chvojou zvisá jeho plam. To vidiac, tak mi predchodia tie grúne, jak detvy rodnej statné výhonky; mladosi: plecmi súmrak ľahkej hune a za širákmi plápol pivonky… A popred vatry badám mihať tiene: snáď tance, skoky Jánošíkove — I spevot čujem, var’ i gajdí vrenie a ohlas v šírej noci budove. Hľa, teraz všetky zblkotali razom, rozkrídliac závoj iskier v šír i diaľ; zas zmizli: zlaté snopy za prielazom, jak bol by netvor ich kýs’ spolykal. To ihry najskôr v pamäť Svätovíta, Chasoňa pocta, obeť Kúpala — a Slávy báj i báseň bohosýta jak predo mnou by v tele zastala… I nebo s úľubou sa na to díva, za hviezdnym hviezdny prehliada ním svit: haj, obrov výstup, borba dovádivá, len hračkou zlatorohý Svätovít — Ó, čudodeti! Prvobytu synia, Lomidrevových schopní do úloh: a predsa otroč… Kto, čo toho vina? Lesť Loktibradu? Či sám Černoboh? Ó, nebo, tešíš sa v tom svete malom, tú čeľaď ľúbiš, jasom zahoriac! No ku jej krivdám, biedam, bôľom, žiaľom ak čelo schmúriš na čas a — nič viac.