ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cveng kosí… až vše v slnku zblýska sa! Pod nimi padá lúčin okrasa: pažitný čalún jemný, hodváb tráv a kvetovaný striebro—, zlatohlav; plášť nad majstrovstvo ľudských dúm i rúk, nech lístok v ňom, nech kvet už a či puk: len slnce, pavúk, ho stkať má tú moc a pomocná mu vzletná, rosná noc… Cveng kosí… záblesk pomedzi to vše… Nie u raja to strážcov paloše. Ach, paloše by boli u raja lež ktoré nestrážia ho, nehája: zeň samy vniesli zhubu, zmar i plen, mu hrdopýškam zatnúc do kolien, do driečkov kráskam, kam len zasiahnu, až hlávky skloniac, radom poľahnú na máry totie stvory spanilé, otrčiac v krvi kýpte, pahýle; tak nádheru mu skmášu donaha… I budú lúky ako podlaha na krčme — pokým sirá nevzrastie mládzička… Aké pre mňa nešťastie! Ká ujma zmyslom, krivda, na farbách nech tkvie rád, v motýlích sa kochá hrách, či nasluchuje bzuku pilných včiel, alebo čaká vonný na kúpeľ, až kúpeľník ho, vetrík túlavý, z korenných duší kvetín pripraví, že slasťou zvrie, i ako tymian otvorí citu nebo dokorán… To všetko odsúdené na zánik. Môj chodník, toť, čo spolutúžobník, ma do svätyne hája sprevádzal alebo na hrad nebotyčných brál, sťa pútec, cifrujúci krúteno cez kučeravé lúčin temeno a myk! v húšť popod vres, staď v temný les — ach, verný kamarát, tiež ešte dnes utratí riasne obŕv kytice, čo zlátili mi peľom črievice, i s kozou briadkou padnú za korisť zlým britvám — kosám… Zastať? Ďalej ísť? Však kosec, vladár šírej postatí, už skoro k úvrati ma zavráti, ak nevyhnem mu, podtne ma ni vňať, sťa osud súc, s nímž neľza žartovať, smrť neúprosná… Stĺpom kamenným tu radšej ustrniem, a medzitým nateším pohľadom sa ešte raz na pompu, slávu roztočených krás, po pestrých dúhach, rosou sperlených, v nichž zrkadlí sa všetok slnca pych — raz ešte, pokým v pásme súvisia prameny… Óvi! Obraz mení sa už: smavé líce na rub protivy, ligotná vatra v popol šedivý… Rozmietli radky, vlny zelené, vpletené do nich kvetné plamene, ich rozhádzali len tak kosisky na ďalší pokos tam, tu na blízky: a preto len, by takto mítvane splytčeli vlny v roztok pohnané, i mdlobou spary klesli, opľasli: a plamene by v slnci pohasli, ni odorvané ohňu hlavienky… I ako v minula tmách spomienky, či jak bys’ videl zvädať nádeju podžratú: tak schnú, chradnú, černejú; kde jas prv, teraz šmúhy, obláčky… Tuliti! prichvátali hrabáčky sťa skočné srnky, v zdobe svetlých háb, jak na svadbu — a predsa na pohrab, čo hrobárky, hoc neviest kvet i diev; a rumeň v tvárach, na rtoch smiech i spev (tiež so smútkom, ach! v koľkej protive), sa dali do práce tak horlive, že jedna s druhou zrovna zápolí: i obracajú drahé mŕtvoly tu horeznačky, tu zas dol’ tvárou s horúcou snahou, s chuťou bujarou — z postlania na postlanie prehodia… A slnečná až páli pohoda; vzduch chvie sa, vlní, tekutý jak znoj, sa ponášajúc tichý na príboj; netikne vtáča, nemo marie háj: tiež zvädá? A či želie nebodaj za lúkou—družkou, matkou zemských zôr, i preto chvoj mu zvisla ako flór? Len jasot robotníc (ejch, netrebne: veď odporné tak zvuky pohrebné…), tak nevrle vše ak v ňom ozve sa; jak velevyhňa žiaria nebesá: čo bralisko, ich paprsku to zvod… Ha, sšušťalo, sťa v diali vody brod, šuchorí — áno, neklame ma sluch — posledný výpot uchádza čo duch; skrepnelo v článkoch, uschlo — trúcheň už, i mrví sa, tlie sťaby práchno, súš… A ďalej čože? Ďalej — koniec, skon… So slnkom prevážil sa nebasklon; na doly tône vrhli pahrbky; vetierky zhrali. — Aký to trpký podniesli zápach, vejúc vozvysok, ni pomodrelých dávno spomienok? Razí, či vonia? Ťažko odhadnúť; no preráža preds’ horič, ruty chuť… Hrk!… Voz var’ umrlčí? Má drabiny… Naň posádžu priam rakvy—krtiny; a pod piesňou — že žalospev to? Ba! Z nej rozkoš srší, nie plač, žaloba — Tak odtiahnu, keď všetko zaberú… Do hrobiek—stodôl práve k večeru — uložia lúčnu zrána nádheru… …Och! Ako kruto ľudsky určeno: skvost, kúzlo, krása lúčin — na seno! * Cveng kosí znova… až sa ozýva po poliach ako reťaz zvonivá, keď strblietal prv po nich kosí lesk, jak hromobitie predbeháva blesk. Cveng kosí od chotára po chotár i ligot zlatý: sťaby blizniat pár; vták dvojhlavý, čo rozpäl rozvitú zo zvuku peruť, druhú zo svitu… Cveng i kmit kosí… Krásny sviatok žní! Vznešený i srdečne ľúbezný: odiaty v blankyt, slnce na prsiach, čo plášť však radosť: ľudských tvárí nach… Nie sviatok len, i robotný deň vraz! Kýs’ dvojak na význam i na výraz; ho nebo i zem rovno v zácti má: to nadeľuje, táto prijíma. Veď zbože padajú… a človek, hosť, ich dvíha zbožne. Nie tu pobožnosť so zbožím ide, vďaka hlboká sa stretá s požehnaním z vysoka? Kto znázorní ten podvih veliký v žne, ozývne tie plesné pokriky? Ja dosť sa oberal tou radosťou; však kuľhal som len za skutočnosťou… I dnes si hoviem totu na medzi, posledných v hrsti kytku nevädzí, a obdivujem, jastriac v diaľ i šír, ten ľudu môjho mravenčí až hmýr. Tu žnú, tam kosia — v snopy skladajú hen, viažu, nosia — kríže stavajú… Na roliach koľký ozdobný už kríž! Ostredček či lán, ver’ ich zaslúžiš!… Ach, nemám kol ni na prst záhonca; a preds’ — to moje hony do konca: i pre mňa zbiera z nich môj dobrý ľud, jak navzájom môj jemu slúži trud… …Ký nad ľuďmi duch zmieru, nad vecmi! Ó obraznosti do rúk štetec mi oslňujúcej, dúhy paletu: môcť kresbou spodobať sa podnetu! Že zaspieval bych pieseň žatevnú nad piesne! Všetok vlial žiar duše v ňu i s unášavou vlnou nadšenia, ruch bodriť prácny, túžiť ramená — By švihla — s riasou svetiel papršlek — tým steblom, nímž si prepasujú driek, že ľadvie počas žatvy nezbolia, čím ešte žiadna pieseň nebola; i ručníkom, z čiel osušiť vše pot, vetierka krielom v chvení za robôt; keď poludňujú, mlsla v pochuť im, keď oddychujú, ľahkým zdriemnutím; sa so zorami vzniesla vozvysok i sklesla, nôtiac im sťa škovránok, a keď tie zapadli v tmy priehlbeň, ukolísala ich ni slávik v sen; i skvitla mysle ľudu obrazom, odrazom duše, srdca výrazom, čo zvýska jasave i zablýska, jak prehliadajú oči strniska. Ni hviezdy na nebi… Nuž, padajte do lona žníc, vy zbože klasnaté! Žít pramená vy, pásma pšenice: čo hrsť, to smavých zŕn stá, tisíce, už voňajúcich chleba dobrotou; čo snop, to postať nových životov; čo stoh, to bane nález bohatý, už s mincou, s razenými dukáty… Vy jarce zhrbené, sťa starci tam, tiež poddajte sa hrabkom—ramenám; a u hôr ovsy, sviece v metlinky, pod nimi osláviť môcť obžinky… Z nôh padni všetko! — Tu už neželiem, že spustnú polia, dedičná tá zem; ba zobliecť treba ju! Ju obnažiť, by obliekli sme my jej dobrobyt. Len keď tak posnímaný zo zeme ten úbor telesný si odieme: to grunt, skiaď vzrastie mohutne náš duh a slovenský — kvet, plod — sa zaskvie duch!