Zlatý fond > Diela > Prechádzky letom


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prechádzky letom ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Prechádzky letom

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 278 čitateľov

Za jara zavše vídať v dúbrave

Za jara zavše vídať v dúbrave na bučí ešte lanský visieť list a chvieť sa vo vetre tak úzkostne, s tak lkavým svišťom: jak by nariekal, že musí dolu. Ale prírody tak ortieľ znie (a proti tomuže niet odvolania): čo sa vyžilo, je suché, mŕtve, musí preč a v nič a miesto svoje tomu postúpiť, čo svieže, živé je. A zákon ten i jemu zavelil. Ni nevedieť: jak, kedy? — Či ho vietor uronil, či sotila mlaď, či že spŕchol sám? Dosť skoro zmizol stadiaľ, našiel sa u stromu podnožia: snáď aby tam i hnilobou zas svoj strom fedroval, jak kedys’ bol mu kyprou zeleňou, bol šatstvom, šperkom, bytia orgánom, zo vzduchu sajúc dychot, potravu, lúč lapajúc i rosné kropaje a dol konármi zvádzajúc ich k pňu. I tak to má sa striedať v prírode. Lež ako? — Či my, keď i naša jar už, žiaľboh, v sinej minulosti tlie, i leto prešlo snáď, že k jeseni sme upravení a či už i v nej — či, reku, my tiež sme už taká smeť na strome rodnom, drahej jabloni? Ten porast lanský, starý, uvädlý? List súci len, by nová mlaď i vňať ho odstrkla i k nohám zhrnula? Nie, jaro, počkaj času! — Ešte vždy — tak aspoň trúfame — sme v úlohe a práve v dobe zbierok, v súre žní; ba cítime aj v duši túžby vznet, žih: druhokvet var’… Zatým podzimok, ten nádob, košov dovršovateľ, tiež ešte vždycky naším! Leta žiar — ač babského len, závod oblakov — ač bezplodných, boj, ruvot s víchrami — ač márny… Potom zimy sneh i hrob… Tak… na mohylách našich postup tvoj! Ba mohyly sú, áno, schodom tiež do výšin, v diale trate násypy: jak včerajšok je dneška základom. Či netrební sme, lichí natoľko, že prv či neskôr: všetko jedno? Strom nás postrádať, ni želieť nebude? Ba uverený v mladých nádejach i rozochvený časov vanutím, len bude rád, keď tých sa strasie, ichž i prvý kvet bol slepý, jalový?… Ak tak: niet zroku. — Dolu! Dolu, vdol, ničomná jäbrať! Vetvy daromné! Nič: že ste strom preds’ udržali vy pri živote, kmeň jeho chránili pred nesnahou, mu splietli korunu nie tŕňovú; s ním v chvíľach pohody že plesali ste, lístím tlieskajúc, viac ovšem šelestili kvílením v zlých búrkach; kedys’ hádam že ste aj ho kvietím krášlili, peľ zlatý v ňom a bzukot včielok po ňom lakotných, kol vôňou zatláčali sveta puch, pre znavených vše v šiator stkávali sa v spočiň… Nič, nič! Všetko odpadá — Veď ovocím ste nedarili ho! Ak áno: plánkou, i to červavou, zlým ogrmanom, spustlým odrodom. Nuž, dolu, dolu! Pršte, padajte; ustúpte mravo-slávo-dorastu! Tak, mládniky vy bujné, šľachetné? To šumocete hlučným šelestom a nedočkavým, príkrym v súde?… Nu, akže ste ozaj, jak si dvoríte (a neupieram, verím milerád), strom v krajšiu jará odieť lepotu, ho časom lepším plodom ovesiť, v slavianskej povýšiť ho štepnici i v človečenstva sade znamenať: tak v práve ste! Vám patrí dedičstvo, nám trpká pamäť premrhaných liet i s ostny výčitiek; vám ružový list pozvací z rúk budúcnosti, nám však odrečenia priepust postrkom; nám zápač, noc, vám svit i výslnie — I na zdar! K činu! V rozkvet! V obrod! — A ty veteš, planý rároh, rušaj! Preč, preč z jablone! — Nie, naskrz netreba tepavých bičov víchrov jesenných: ja prvý a sám stopkou ovrtnem i odkruším sa, dobre vedomý si nedostatkov všetkých, chýb a vád, či zdedené či nadobyzňou sú, ni nehľadajúc v ničom zásluhy, bych čo len chvíľu trval pohrobne — sám odorvem sa, a aj klesajúc, bár s bolestným i trúchlym šuchotom, preds’ s radosťou vám k dielu požehnám! Však, Bože, niet tak cesty ďalekej, jak od slova tá k skutku, od jari sejúcej zľahka, hravo kvitnúcej, ku zarodenej ťažko jeseni. Čo všetko môž’ sa zatiaľ prihodiť, až podarí sa zhrnúť výsledok? Bo medzi slovom-skutkom vášne sú… Bo medzi jarom tu, hen jeseňou má vládu leto, často búrlivé i dusné: mnoho príležitosti v ňom, že sa zmôže hmyz či hrdza, sneť; tu príval prihrnie, tu scupká hrad… Vy bezpeční ste, tvrdí kremeňom, i ako krištáľ čistí?… Noženo!… A heslo nie je ešte veslo, nie ni čerieslo ver’, ani povrieslo: by vynieslo z bied, k sláve unieslo — A potom heslá — čo ich pláva dnes vo vzduchu!? Ani mušlíc podvečer za leta, že sa ledva ohrnieš — či vlastne: ani cestou tehdajšou kúdolu prachu, vetra fúknutím, či keď ňou trieli záprah naboba. Tak naša doba zná sa v prášení, záporom rýpuc v základ budovy; tak nové smery mocú pásma riad, že stezky neznáš, ani pŕťky len, za akou trafia ovce k salašu… A kúdol trvá hrozný, koloce po svete čadu-smudu záplavou, a búri-zúri duchov zmätenie; no nebadať, by zrnkom padlo čo do pôdy zdravým, hodným života a nielen toho, bo veď žihľava a burina tiež znajú hodne žiť, lež výboru aj, schopným zlatej žne. Nebadať padať zrnom, nebadať, ač ľudstvo čaká zdávna, splašené jarovým hurtom, krikom, prípravou! Nepadá zrnom… A ak kameňom by skorej? To by zloba chlapčenská! — Ak hromy tak raz? — To by nadutosť, tá žaby v bájke; vpád, vlom bláznivý v hrad božstva! Tvorca: len on jedine môž’ borcom byť; bo z rumov chaosu len on sám môže sceliť opäť svet či púhym „staň sa“ nový postaviť… Len zrnom tedy nech to padá aj z rozsievky vašich, verím, čistých snáh, vy mladí oráči! A ovšem, že len pravdy zrnom; a keď pravdy len, to predovšetkým onej vlastnej nám, ach, pravda, strašne svetom zhyzdenej i týranej, poíliapanej v prach: no zato — z Boha pošlej! Rýdzejšej nad krištáľ, zlato, berál, korún skvost, nad slnce!… A ju hľadať netreba: je pri nás, je v nás, všadeprítomná: na zemi, po nejž denne kráčame, vo vzduchu, z nehož načierame v hruď, vo svetle, zvuku, vôbec vo všetkých podmienkach žitia, v hrobu pokoji; je tedy s nami v zväzku patrnom, nezrušiteľnom žiadnym násilím, nie podvodom, ba ani smrťou len Veď, ovšem, pravda sama jedna — veliký strom to pravopoznania. presahujúci zem až vetvami i vrcholiaci v nebies blankyte: jak láska jedna, človečenstva driek určená zobjať stuhou dúhovou; no v každom rode, ba i v človeku tej väzí korienok, jak vlákenko zas tejto z duše každej snuje sa: a tu je zdroj, tu iskra, počiatok, tu horčičného mačku skromný klík bez nichž jak láska tam by pohasla tak onde pravda schradla, zvädla by… Tu počať vyznávať a milovať!… Nie, našu pravdu hľadať netreba: ju našla dávno Argonautov plť, Kolumbov húfec: naši otcovia! Tí obri, orli v mladom zápale jej vyznavači verní do smrti a obhajci prez všetky nesnádze; a odkryjúc ju z vekov námelu, ju očistenú, svätú, velebnú zverili schranným srdciam potomkov… Tam cítiac ju, v ich borby šľapajach smer podržujúc, dotískame sa s ňou k svetlu; ale škrek len, priek a vztek.. my slabí, krehkí… nemôž’ zvíťaziť! — Priskočte tedy, mladí Atlasi a Herkulovia, ťarchu znášať dňov i prekonávať hajno tvrdých prác; sem plecia, ruky, srdcia, rozumy!… Boh pomáhaj! I — skutky čakáme —





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.