Prechádzky letom

Nemám milšej zábavy ako idúc túlavý, roztržitý, zamyslený, pomedzi dve zbožín steny za chodníkom: stebielkam byť pomocníkom, popadaným pod nohy, v zdvíhaní sa na kolienka; do predošlej polohy upravovať riadkom klásky, do kytice z riasy, vienka, pohládzať im šaré vlásky… Hladím s nehou vlásky im, sťaby deťom mileným. I čo raz im prejdem dlaňou mnohou hlávkou požehnanou: zavše cítim rovnobežne s žilobitím preniknúť ma zvláštnu slasť, každú vláken prehnať dráhu… Kľúč až stihnem taju nájsť, a ten je: že hladiac vlásky kláskom, v kráž som vtenul vzťahu s detvou samej — božej lásky. Hľa, už kuká z plienok v nich, líčok jemne zbronelých; ústka len kde, prúžik biely. Zrazu výjav z evanjelíj pred pohľadom duše mi!… Jak idú radom, popredku sám Kristus Pán, prez obilie apoštoli. Chodník v rozstup dokorán; apoštolom preds’ prejsť bieda: chmat! po klasoch — lační boli — mädlia ich a zrnko jedia… Farizeji zlotrilí nad tým sa už zhrozili: „Učíš? Hm… Vrch prostopaše: sobota — a zhon čo páše tvojich učňov?!…“ Mierne vetil rečou zvučnou: „Dávida kto obviní z vás tu, posvätným že pleká hlad svoj chlebom v svätyni? A váš kňaz či trie dnes psotu…? Sobota je pre človeka, a nie človek pre sobotu.“ V poli rozľah chichotu, trebárs bolo v sobotu. Z vtáčích hrdiel smiech sa hlási; ssvišťali ním i tie klasy; kvieťa v zboží, u površia, na podnoží, tiež z nich posmech vyvádza: zvlačcov združ, mak rozkričaný, orešec, ba — nevädza… (Kúdoľ len čnel nemý, tvrdý…) Zahanbení, naľakaní farizeji,hybaj! v drdy…