Zlatý fond > Diela > Prechádzky letom


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prechádzky letom ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Prechádzky letom

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 278 čitateľov

Zvážajú z poľa… radosť, veselie

Zvážajú z poľa… radosť, veselie, kých málo v svete jest! Ba veseliny to jediné na skvelosť, nádheru i okázalosť, opravdivý zázrak: veď skvostné vená rolí, akoby mladuškých neviest, práve vydatých, výbavy, rúcha, odvážajú s plesom i jasotom — kam? K verným šafárom na drahom dedičstve i nadobyzni; k ctihodným gazdom, neľutujúcim síl v práci, námah, často nocou deň nadkladajúcim k zavŕšeniu jej, si svietiac mesiačkom čí kahančekom, tou hviezdkou domácnosti skromnučkou s pozorom zvedavým: k tým, áno, k nim ich vozia, pod ich varujúce strechy, do stodôl-komôr… mania prírastkom, sťa k mladoženíchom by… Zvážajú… Preč spod nôh, bludári a zaháľači i darmošľapi, vystupujte z ciest! Nech poľné sú či hradské, kráľovské, a či len výhon prostý, zo všetkých sa uchýľte a practe rýchle nabok, na stranu, by ste nezavadzali, netrební… Ide veľkolepý povoz, po veličavie jasný, vysoký, akému patrí celá zeme šír i dĺžka k pochodu, hoc záprahom aj nemá tátošov, ni paríp bujných, len krotké brny — sám je z dreva len, v tých našich horách rástol čo buček a javorec; však stojí hodnotou nad všetky kočiare i batáre, i trebárs obíjané striebrom-zlatom, dnu páper pohodlia, vne pyšný erb i s baldachýnom nebu podobným: ten ide dôstojne, hop! vyhýbnite! Bo v ňom sa vezie samá zásluha, ni krištáľ čistá, najužitočnejšia i najslávnejšia pod slncom! čo odev plášť na sebe, plášť stkaný z úsvitov pre ranostajov, číry drahokam, čo trblietajú ako sedem hviezd v svet vidmom dúhovým — veď mozole sú; čelenku z perál najdrahocennejších, vyvrelých o horúcich poludniach spod ťarchy roboty: crk! v sklenkách, hrk! — nu, z potníc… Pútnici tej voľný priechod i bezpečný, jak zasluhuje ho! Nech postupuje svetom otvoreným bez zadržania priekom v ústrety veľkému cieľu, aký vyrážal odprvu známkou v ročnom tkanive jej snáh-prác, tomu: obživovať ľudstvo, ho v kmeňoch ochablých už posilniť, k mládnikom novým nadieť vo štepoch, tak slúžiť slúžkou mu, súc zásluhou — Nuž, lúče, tulač! Kde? Čo? pýtate sa. Či nevidíte: aha! drabinovec za drabinovcom tiahne, so zbožím, z nich splývajúcim ako zlatý prúd. Nákladom najvzácnejším na svete, ký kedy poznal ktorý dopravník, po vrchy temer sú ním naložené; a prepásaný každý pavúzom, čo ako hrubý pablesk doľahol naň, z podvečerných dlhých svetlých vláken dňa usúkaný vánkov prstami. Jak klátia sa, ľaď! v hnutí, šepkajú a otriasajú — povedomé var’ bremena, v ktorom ťaží živou váhou trud bezpočtu dní, mnohých rúk a pliec zrazená sila? Či skôr pocit to významu, slasti, slávy z odvážky tak čestnej?… Aspoň tône ich si tančia čajs’ ručníčkový tanec po briežkoch, sa prestierajúc i zas zberajúc; vo svorňoch hrká taktom k poťahu, a klasy zvislé od sníc, rázvory i prez ten hravý hrkot poznateľne zunejú sťaby struny tajných hárf — Nie božská hudba, čo? Nie velebná závierka piesne zjara narazenej od plužných koliesok? No, nabok! vravím. Však prvej ešte rároh odkľuďte, prekážky z cesty! Zvleky náhod-nehôd, nezbedcov hračky, môž’ i kamene urážky schválne… Užitočnými raz aspoň dokážte sa v živobytí jak bez srdca zvon prázdnom, aspoň raz, hniliaci zavše, darmožrúti, imž je honba za rozkošou zamestnaním jediným!… Tak, tak, pekne! chválim vás… Nech cesta hladká je ni ženská dlaň (tá ovšem, panská, nekornatá, bo i nerobotná; jemná, podšitá hmlou a či penou: v príklad aspoň tu), že po nej plavno pošinie sa voz, sťa loďka húpavá či nežná labuť po mäkkých zátokách. Nie, drganím sa, zmietaním sem-tam ani zrnka viac nech neutrúsi — (Dosť ich vypršalo za zbierok chvatných, ó, dosť na poli nemilobohu — ba nie! mýlim sa, i opravujem: na zob pre vtáčence, čo nesejú i nežnú, ale sú na tento spôsob bohom živene, a zaslúžene! Skôr než — toť, z vás mnohí, skôr; bo veď pilne vyspevúvali za jara-leta na hybučkých krachtách krov, štepníc, hájov, či tých v povetrí oseniam k vzrastu, k zvrtu robotníkom, tak zveľaďujúc razom oboje…) Nie, priatelia, ni kláska jedného nech nenaštrbí o zrnko viac!… Beztak dľa Písma jedno žhavej uschlo by na skale, druhé v prachu pohrobené by spráchnivelo; iné ťažký ráf tiež na prach rozomlel by v koľaji… a všetkých škoda!… Hľa, že o čo ľahšie voz zaberá včuľ, tenúc ani tok; no i keď tichšie, predsa hrdovážne: veď s pokladom! Ó, ten voz pozemský jak na nebi ten! Iste požehnaním, tým istým dobrom oba nabité sa kotúľajú domov, na hviezdach tam, na kolách tu: ukazujúc osou na života os, kotvu, stálicu, pól v zmesi zmien… Hoj! ja bych hviezdami mu cestu vydláždil, že skvela by sa, jak hore Mliečna; pozametal ju čističov oblohy to, všetkých orlov, šírymi kriely, vyutieral aj hodváby, čo ich v tržniciach má svet: tu hodnoty by stáli v pomere, nie na brokáte, kde sa váľa buj či kde v ňom pych si dvorí ničomný — A pozháňal bych všetko spevné vtáctvo i chóry ľudské, aby na sprievod vysokú nôtili mu pieseň piesní; i hudcov so všetkými nástrojmi bych dovolal, dal v turniach rozhúpať zvon za zvonom, ba ku nim pridružil kous’ príťažlivou k zemi mohutnosťou i sféry nebeské: by všetkých zvuky sa vo slávnostnú zhodli muziku, mu hrali v pochod rytmom dvíhavym, ples hlaholili, slávu zvonili, trúbili fanfáru… (Nie slnečných to, čuj! v úvod zaznel akord paprskov? I nevznáša sa kúrom zápalu hymn škovránčí?…) A spúšťajúcemu sa doľ strminou (— Ach, že uzavretím macošskej sudby a či chabou skôr ústupčivosťou predkov sa nám dostal za írečitý podiel tento kraj hornatý, skalnatý. — Či azda preto, že skladom je vzprúh, ostrôh, pobídok do borby s prírodou? Čím vyššia stráň, tým vyšší stupeň úsilia? Znoj skúšky svedectvo zavše leští pilnosti? A mzda ju neminie; toť, hotovizeň jej teruží voz! —), jemu, áno, v ten čas, keď má sa spustiť dolu návrším, bych zahamoval vrtké kolesá nie železnou, lež — zlatou reťazou! Tou podkrútil by ich, ho zavarovať od strhu, prekotu. — Tu sebahodný by našlo zlato úkol v posluhe, nie na prsiach sa jašúc úžerníka, nehodných ani vojky slamenej: veď i tá slamka časťou stebla je, na ktorom šľachetný sa rozvil klas, sťa oltár čnejúc, v lampkách živný olej, zrel, skvel sa zlatom, až sa nachýlil, poddajný kose, prajný úžitku: samozaprenia príklad, samoobeť… (Fuj, úžero, čo ľudské požieraš mozole, cudzí slopeš na to pot, ty najhnusnejšia z húseníc, bo, fuj! najbachratejšia… Zadláv, rozmliažď, zdrť ju, vrchovatý voze — a preds’ bahra si nezabruď; je i tá kolomaž masť čistejšia, než…) Hahó! blíži sa, dochodí sťažka… (Ako milučko sa ihrá slnko v tmavobelasých okáľoch volských, dlhé vyludzujúc z nich iskry; neštíti sa ani slín, že tečú z papúľ volov, strieborné jak nite…) Preč, hej! Aspoň — obďaleč! No i keď obďaleč, nie bez úcty, nie bez šetrnosti — Čo? Užásate? Ste radom sôch? Tak zarazil vás podiv na zázrak boží, svetlé zjavenie, hoc prostý záprah v jarme vezie ho? Ver’ pekne od vás; je to patrný znak povážnosti, holdu počiatok; však treba viac: Z hláv dolu s klobúkami! Ba diadémy dolu, koruny či slávokráže! Zaslúži ten pozdrav, stlaň kvietím, skvosty — všetku česť i chválu; pokory po zem úklon zaslúži — I šije zohnúť, rovno zrelým klasom, a padnúť, kde ste, rovno podťatým na krehké kolená!… Tak, nevšímavci, ba zhrdci dosiaľ práce roľníckej, jak vsadenými k pocte míľnikmi by, obrúbiť mu cestu pokoja; a v tomto stave pokánia a skruchy povzdychy vážiť vďaku z hlbín pŕs: tak uznalosti odviesť daň, ctný veniec to zakvitnutej duše, kadidlom dymiaci srdca plápol!… Ja čo? Ach — ja, ajhľa! s holou hlavou prikľakám na briežok cesty — nenazdajte sa, že vankúš mäkký: nie, schod ani kameň a popukaný v leta pecisku; na taký klesám, ruky kŕčovite skľúčené k modlitbe. Som dojatý až po najhlbší koreň bytosti, i vytržený po najďalšiu čierťaž, ňouž oblohu si zaokrúhlil duch, nemohúc vyššie, bo už praskali mu švihavé brká… Predne, matko zem, pritkýnam k tebe pery horúce, ťa vrelo ľúbam: áno! z tvojho vzošlo života, tvoje salo prsníky, tie hrudy hrude zmäklej na milosť, z nich naberajúc mlieko, krv i tuk… buď požehnaná!… Zatým vzhliadnem k slncu na sklone: sláva, zdroju svetla-tepla, ti! Áno, tys’ ho k duhu zhrievalo, osvecovalo po dospelosť, zeleň mu odmieňajúc v zlato paprskov, združených v klasy v riadkoch s perlami… Tak usmievavý mráčik pozdravím, čo nad slnkom tlie ako plavá brva: hej! tys’ ho štítil počas úpeku chladivou tôňou, na smäd naciedzal mu rosy do ciev, že zas vzhuplo svieže… A zreteľ vzletný vyšlem v nadhlavník: ,Hosana!’ zvolám, tebe na výsostiach! Tys’ živly tie mu k službe postavil, im vnuknul z tvorčej vôle dŕžavnej prúd sily, moci: opatrovať ho, jak svätý obraz tvoj, plň tvojej lásky ku ľudstvu, i ho k žatve korunovať najvýbornejším z tvojich úspechov… ,Hosana!’… Kričte i vy! Plesajte, jasajte natešením, radosťou, striedave tlieskajte i ,Halleluja!’… Či nechápete? Slávne tiahne k nám v slnečnom oku hosť i — hostiteľ — ten z neba pošlý a tu na zemi, na týchto poliach šťastných, vyvolených — čo ostredček, to jasle betlémske — predivne vtelený i odchovaný k večeri spásnej, k hodom bez páru: ten v otčenáši denne prosený, sám lámajúci, podávajúci sa do lačných úst, kým vzácny révy mok sám od seba, jak z pŕs by skalných prúd, čo jeho pokrvný si spŕcha vlahou na zvädlé rty; on, vrúbeľ života i koreň spolu — úkaz, videnie, hoc jasnozjavné v zrne ako zlato, preds’ tajomstvo, čo slabý ľudský um len obdivovať môž’, no nikdy-nikdy! ho rozlúštiť — on, áno, nebeský i pozemský boh ide, ide — Chlieb!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.