Hájnikova žena

Po skrutách-zvratoch vyšetrenia,
po výsluchoch šírej osnovy,
po dlhých trapiech, nemociach
a stuchlej väzby polnociach
konečne svitol väzňovi
deň záverného prelíčenia.

Ďaleko ešte okamih,
až prenikavý zaznie zvonec,
by zodvihla sa opona,
z podzemia človek vyvstal padlý,
z výšin zas anjel zákona
zostúpil, a než oči zhádli,
divadlu mečom zrobil koniec.

Ďaleko ešte okamih —
no ruch už ľudstva, tlak a stih,
sťa vlny rieky rozprúdené
sa hrnú do súdobnej siene;
jak sa to obyčajne stáva
v čas riešby hrdelného práva.

A doba prišla. Sviece vzpláli
kol muky sťaby v kostole.
Stranou sa dvere rozostali:
rad sudcov vkročil strmo, vážne,
a kolo stola nepreťažne
zasadli v prísnom úkole.
Hen žalobník sa v aktách štára,
tam obhajca zas čaká, zhára — —

Tíš zvládla sieňou, mlkot tupý,
že mušky prelet by si čul.
Predseda spešne pokynul:
obvinený ať predostúpi.
A okamih než bŕkol slabý
dokola v zvedavosti hrách:
tu Čajka! — Ozbrojení drábi,
prez zástup pracne kliesňac cestu,
už šikujú ho v okovách;
strkajú k zvyčajnému miestu,
až pri samučkom zábradlí
sa octnul, zoči-voči súdu.
Len toľko, že sa neprešinul
cez prejmu totú, tak bol mdlý,
tak zbitý všakým šľahom trudu,
čo v žalára tmách hlivel, hynul.
Jak vzozrel, zase tisíc zrakov
ho zasypalo žihadly
a žravou túžbou ledajakou,
sťa havrani by vyhladlí
sa zlietli k jeho potupe:
tiež nediv, že sa zgalamutil;
nevediac, jak im vyhnúť, kam,
zrel k stropu a zas ku nohám,
i premínal sa, zbĺkal, sinul —
Konečne sily zobral preds’,
putami srdne drmol, rútil,
až zachrešťalo v retiazkach;
vlas prišuchnul si rozcuchaný;
s tým zrakom mračným, že až strach
(až obecenstvom zhralo hnutie),
tak zlobne šmaril do divákov,
že — — I jak pravý zločinec,
povysmejúc sa nástrahám
a k vzdoru utieknuc sa zbrani,
po ráznom k prejme postupe
pozastal strmo, nepohnute.
S tým započalo vypočutie.
Predseda slovo prejal prvý,
po všeobecných otázkach
skúšajúc väzňa takto sám:
„O tomto čase práve vlani
— lež čistú pravdu povedz nám —
v hôr podvršianskych ústraní
a čo viac v tvojej chalupe
bol nalezený mŕtvy, v krvi,
pán mladý, Artuš Villáni.
Že násilie mu vzalo život,
je svetlá, neodškriepna vec;
nasviedča miesto — jakosť rany —
a iných okolností prívod,
zvlášť ale, vidz, tvoj záražec! —
Ty ihneď priznal si sa skutku,
sám oznámil si hrozný pád,
spravedlnosti vyzvúc činy;
nuž udaj — na tú muku hľaď:
tys’ zavraždil ho, abo iný?“
Tu Michal, zazrúc sviece vzpláť
jak prihrozením: Pravdu pravú
rec! božím pozeráme jasom —
len-len sa vydrel zo zámutku;
srdnate spechom vzpriamil hlavu
(— v zástupe živosť pobadať —),
i vetil odhodlaným hlasom:
„Ja vraždil — páchateľ som viny,
ja, prosím pekne, nikto iný...“
„Keď tak,“ diaľ prézes pokračuje,
„nuž oznám hneď i príčinu,
čo ku strašnému zločinu
ťa pohlo? — Predsa synom pána
bol, ktorý službu, chlieb ti dal —
to, myslím, k úcte povzbudzuje?
Tým väčší nevďak, zvrhlosť, hana —
— No, prečo? Tu čas, udaj voľne,
na tebe ťarcha veliká:
ký diabolský ťa strhol nával?
Už v hore si sa zakladal
vraj — pre chatrný oflinok,
hm, sluha — drzosť neslýchaná,
po pletke to by účinok!
Ty tedy vraždils’ úmyselne —
čo? Hovor!“ Vidno bolo, že
nešťastník horič polyká;
ten podstrk dych mu zadrhával —
„Ja bil som, no nie z úmyslu,
tej škvrny nemám na svedomiu!
Nik lepšie slúžiť nemôže,
tak slúžieval som domu tomu;
neblížil ani v pomyslu —
A čo sa týče samej vraždy,
ľutovať musím večito:
no ja ho nezval, nekutil —
pán pristúpil mi, kde ma bolí,
i červiak sprotiví sa zavždy;
pán začal...“ a hneď vyrozprával,
jak v prvom stálo protokoli.
„— Svedkovia ale vravia proti,“
predseda prerval v reči ho;
„keď k hájnickému prišli domu
a nad nešťastím strnuli:
tys’ zúril-búril oprekoty,
i všelijak sa rúhal panstvu!
Pokážuc drzo k dielu tomu,
dals’ vraj, jak všetci počuli
— ale zvlášť jeden svedčí to —
radostný výraz svojmu planstvu;
i bez každého okolku
vraj splesals’: Badal ja to, šípil,
kam škúli lakotný môj hosť!
Ej, počkaj, brachu! — nuveď, reku,
čo len sa vlečie, neutečie —
bzik! — ja ryp doň, než sa vtípil...!
Jak? — Čo máš na to, nečloveče!?“
„— Že všetko možné; v ohni vzteku
človeku ťažko sa je nájsť...“
„A ešte jedna okolnosť,“
ozval sa náhle prísediaci:
„pod stolom našli tobolku
a pod almarou prsteň zlatý,
patrné, odkiaľ pochodiaci —“
„Čo!?“ skočil Michal opodiaľ
a zreval; húfom zarazenie —
„Ja mal bych zbíjať? Bych mal krasť?
Ja!? — “ tnul sa do pŕs. „Oj, ten kliaty!“
I ďalej by sa bol tam zvíjal,
nech obranca sa neozve:
„Pst! — Pravda, našli veci tie
tam, ale skryté neboli,
najskorej len tak pohodené,
nu, bezpochyby v svevoli —
nebolo, kto by ich bol prijal...“

Pán štátny tiež čos’ prežúval,
mniac v pôtku vtrhnúť náhodilú;
trel okuliare pozájdené,
i už sa sepnul, aby vstal,
pohodil pravou, odkašlal;
no — nechal, mŕštne sklopiac zraky.

Tíš sieňou znova, mlkot z chvíľu.

„Sú ale svedkovia i takí“,
nadpriadol prézes výsluch vtom,
„zejmena dvaja pastieri,
čo v čase onom nešťastnom,
už slnce hodne bolo nízko,
vraj videli ťa v Kýčeri,
jak trielils’ popod sekanisko...“
„To už nie! — Kde by? — Ani byle —
tí ľudkovia sú na omyle...
„A žena tvoja...?“ — Osŕkol;
prez čelo chvatom prehnal ruku
i prestupil sa nanáhlo,
že putá štrkli v ostrom zvuku.
„No, prečo si tak zamĺkol?
Vrav, tvoja žena bola kde?“
„Tá“ — zmeravele v božiu muku
vzpial oči čierno otočené —
„tá bola tiež tam, pravda je,
hej, pravda — pravda zvrchovaná;
však prosím pekne, ponížene:
ni palcom nehla... Strachoš to,
a koľký bojko moja Hana!?
Tá,“ z čela zajal krupaje,
„vari by kurča zmárnila?
Ba! — Bárs by samo pýtalo,
bárs... Ešte sama prosila
ma: ,—Nerob, nerob! — Rata, ľudia!
Veď zabije ho... kríkla neraz —“
„Dosť — účastenstvo tajila,
to vieme...“ Jak mu odľahlo,
že to čul, pravá posila —
moc rezkejšie sa ozval teraz:
„Bo zoznať nemala ver’ čo!
Nie — viem, sa bála, chúďa, chúďa...“
„Na dnes tiež bola predvolaná,
však neprišla...“ „Nač by aj, nač?
Čo nás tu po nevinnej žene?
Mal slávny súd by slúchať plač
a fiky-vzlyky vykladania?
To ešte! Nech tam doma kríka...“

A svedkovia jak vypočutí
i sprisahaní boli už,
predseda vpravo prikynul:
„No, prosím pána žalobníka —“

Vstal, pritknúc k očiam okuliare,
už starší, chudorľavý muž
(preds’ pivonka mu kuká z tváre,
kostrnkov brady brní šteť —);
a po hlbokom vydýchnutí,
sťa keby zodvihnúť mal svet
(nejaký nový Archimed)
či aspoň kynožiť šiel chraste,
keď nad stolkom sa prešinul,
kostnaté na ňom zoprel päste,
predniesol toto s dôrazom:
„— Ten (obrátil sa ku Čajkovi,
i ustrel hrozivý doň prst),
ten — onô — lotor opravdový,
jak svedok Habáň mu dal krst:
zoznal svoj — onô — zbojský skutok,
čo spáchal veľký na zármutok
celému — onô — vidieku,
keď — onô — zvrhľa horskej zmije
(zmnul náhle čelo k dômyslu)
zavraždil zrejme z úmyslu
potomka slávnej famílie!
Tu — onô — nieto inej rady,
niet — Takémuto bezdeku
smrť! Slučku — onô — povrazom...“

„Pán štátny ver’ má krátke reči,
prikrátke vskutku, slávny súd —“
švihol sa z miesta junák mladý,
blesk v oku, povedomá hruď,
reč zvonná, plná sily, vnady;
a pokračoval v brannej seči:
„Nie že by, jak to vyžaduje
veliký dosah obžaloby,
sa vhĺbil v temno previny,
pohnútku odkryl, tajné vzpruhy,
tak doznal, zvážil mieru zloby
i trestu údel povinný:
on prehnal zreteľ prez to každý,
len površím si vľahce pluje;
tam karhá, záhroz vrhne tuhý,
tu zvelebuje, horekuje,
jak keby to smer jediný —
Priznávam i ja ochotne,
že vznešený rod stratil člena,
v ňomž hrdosť jeho založená
a túžob nebo ligotné;
sám želiem príbeh neblahý:
no proti tomu spriem sa navždy,
by ten vzhľad bral sa do váhy
za dôvod umyslenej vraždy!
Tu človek stretá človeka,
len ľudia pozemskom sa schodia;
i osožia si abo škodia,
tam zmier — tu kliatba odveká.
Viem, ináč sa to hľadí z štítu,
kam dospel šťastím ten a ten,
na svahy nizučkého bytu,
v tú veľkú ľudu priehlbeň:
no prietrž totá nemá práva,
pred umom nemá podstaty;
vysoko nad ňou z pravej výše
duch-zákon skrz anjela píše
súd rovnovážnej odplaty...
A k tomu zmätená to hlava,
ju závrat pojal vrchola:
hu! priepasť — peleš, šeliem vrava —
čo nerve sa, tým ochlast kníše —
hyd pustošiaci dokola...
Tak! — Lebo ďalekí sú citu,
čo ľudskosťou sa menuje;
bez vôle, hlbín skúmať tieň,
bez priazne, zniesť dol’ plápol svitu,
zjagotať fakľou do sluje,
v predsudkov polnoc úrečitú...
A predsa: jestli priehlbeň
tá vlnami sa rozkolíše
a čiernym rmutom zakalí,
najskorej vtedy sa to stáva,
keď práve z pyšných strmín ríše
v ňu zaburcujú prívaly!
Aj, pôvod terajšieho práva,
toť príklad — nemám pravdu predsi?
Bo nález oných cenných vecí
dľa mňa je nezdarená lesť,
je podvod, ako úklad — bájka;
pečlivý dobrú o povesť,
môj klient toho schopný neni!
Do služby vstúpil Mišo Čajka;
tu stojí ako obvinený,
zač? — Spreneveril sa snáď službe,
koristil a bral z cudzieho?
Nie! — Zbíjať pošiel sám, či v družbe?
Nie! — Verne cudzím mozolí,
či právu, či ich svevoli —
najlepší hájnik na obvode;
i čo nás tedy do neho?
Prenajmúc sily, najal päsť —
Hej, pravda — no nie v každom bode,
nie! — Žena jeho prislabá —
za svojej ženy vzbĺknul česť,
česť preds’ i jeho samého —
a tam päsť jeho na slobode!
Za tú sa vzchopil, zrieme všetci,
i skolil vilca-jastraba —“
Predseda vtrhol: „Prosím k veci...“

„Som pri nej,“ — obhajca zas ďalej —
„Tu vraždou by bol smrti trest
a škvrnou hany neskonalej
na pravde! — Ba i väzby muka
sa zdá mi ukrutný čo trap...
On síce zoznal vraždy vinu:
no kási nevidomá ruka
ma vedie v cestu celkom inú;
kýs’ neúprimný je to chlap...
Dva chlapci z obce Osady —“
Neskončil, lebo: „Čo to? — Inu!“
už Čajka šprihnul ani had,
naňž stúpla noha znezrady.
„Čo to má zase znamenať?
Kam chcete zvaliť moju vinu,
há? — Varujte sa, rečný pane...!“

A u dvier hrmot, durkotanie
vtom, rykot, vrava čudesná,
že všetkých zraky zabočili
k nim. — Tuho vzpečoval sa dráb,
no dvere preds’ sa rozborili:
a nimi žena nerestná,
zmut v ťahoch, telom veteš háb,
do siene vbehla ani strela,
až zdrapy ňou sa rozkrídlili;
zhačkla sa — strmla sťaby týka
(poblízki strachom uskočili),
očami točí, ústy žmýka —
dlaň nadložila — čosi zrela,
a hybaj jedným skokom vpred!
Huk vôkol, pohyb, zarazenie.
I Čajka zbočil naposled,
zrel — skúmal — revnul: „Moja Hana!“ —
„Hej, ona,“ muky na znamenie
kríž vrhla. „Vidíš? Ešte žije,
by mohla ťažkú na spoveď —
och!“ — metla sa mu kolo šije,
„ty mrcha, mrcha, mrcha muž!
Ó, koľká v duši mojej rana...!
No vidím slnka zlatú pruž,
hľa, jak sa oknom z kužľa vije;
i prvej než sa zase skryje,
než zatvorí sa čierna brána:
tu si mi, našla som ťa už,
a nepustím ťa nikdy, nikdy! —
Miškovi nerobte mi krivdy!
Ja pána sklala — ale no!
Ja veru — ojoj! — svetlo — huš!“

Odstrkla muža, tleskla v dlane,
a ako švižké vreteno
sa vrtí, nôtiac udychčane:

„Nechoď, dievča,
k potoku,
bys’ nepadlo,
bys’ nepadlo
v tú vodičku hlbokú,
hlbokú...
Pluh a riadlo!
Ach, hrdielce mi zasmädlo —
Mojou budeš po roku...
Ihuhú! tuľaľa!
ha, rúca sa povala,
von, von, tralala, tra...“

S tým brnkla von i vbehla zas,
sťa vták do klietky polapený
sa zmieta, od úst polet peny — —

Keď utíšil sa hluk a žas
a znamenali úkaz znalci,
predseda Čajku na pretras —
„No!“ vrieskol, „ty čo na to, chlape!? —
Tys’, zdá sa, vrchnosť ošudil,
zaskočil pravdy pokroku!?
A žena tvoja za to kape —
vrav!“ Čajka trnul, hrýzol v palci —
zardel sa, vzdychnul, vzozrel vraz —
zosŕkal — slza na oku — —

Súd vyrkol: Spor boh rozsúdil! —

— Šiel Michal, koniec po väzneniu —
šiel, pojmúc ženu pomätenú...