Hájnikova žena

Sláviček, sláviček, sláviček, žaloba:
chorá som ja, chorá, samá som choroba —

„Môj milý, premilý, už svitá, vstaň!
Kohútik jarabý spieva:
kikirikí! —

Do okna, okienka, kukni len, saň
sto plazí jazykov, ó, bráň ma, bráň!
Nie — zora pahriebku vlieva:
ši-ši-šiky! —
Nevidíš, leňochu, jak horí noc?
Aha, hen! Aha, tam! Blk-blk-blk moc!
Rušaj, ty! —
Strecha sa chytila, skoč na pomoc!
Na, plachtu, letnicu a chytro hodz!
Podo mnou, nado mnou žeravé drievä —“

„— Ale spi!“

— Mať moja, mať moja, pod zeme hrudami,

už ma hlávka bolí, čo plačem za vami —

„Môj milý, premilý, poviem ti sen:
mať moja zdvihla sa z jamy,
šuchy-duchy —
Otvor mi, dievčisko, či odchýľ len —
Bojím sa — Nechaj tak — Ľaľaď hu, hen!
špárkou myk — rastie po trámy!
ruchy-buchy —
Kríži sa, blíži sa — rubáš sťa sneh,
zrúva sa, zdúva sa — vo vyhni mech!
i habká už!
Ha, nie mať — otec to! — Pokárať hriech...
ha, ruka ľadová — žihavý dech —
čis’ z boha, čis’ z čerta, po-pomáhaj mi —“

„— Ale čuš“

Láska, bože, láska, kde ju ľudia berú?
Na hore nerastie, v poli ju nesejú —

„Môj milý, premilý: i otec i mať
spia ticho tichučko spolu,
bože-bože!
Ľúbil ach, ľúbil si; prišiels’ ma vziať,
chceli či nechceli, museli dať;
my hore — oni zas dolu
v čierno lože...
Ľúbila, zhrešila pre teba — och!
Počuješ, hluchý ty, jak hrozí bôh?
hŕ-hŕm-bach!
Mesiačik! obušek! — ber, zraz ma z nôh,
rezivkom zas odtni na medzi lôh
a na hrob k hlavičke zasaď kriak bôľu...“

„Hrúza, hach! —“