ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svet nazdá sa, že k žitia blahu
je treba zbytok všetkých vecí:
skvost, prepych, nádhera a hoj,
dážď zlata, požehnaní príval —
hneď v splnku, o čom človek sníval;
že tra mať vyleštenú dráhu,
z baršúnu lôžko na pokoj,
z vĺn sedadlo na posedenie
a miesto božej oblohy
klenutím šarlát baldachýnu,
noc tráviť nie pri jednej svieci
či kahánku, lež v svetiel mori,
kde potom už nadobro zhorí
tma, kľud i sen — ten motýľ stínu,
vždy šumieť šatou ako v pene
a voňať masťou drahých ruží;
že tra hrať zástoj, úlohy
už v kolíske pod krajok krovom
a vážiť už i prvým slovom,
tra podnož držať širokú,
čo otrocky a slepo slúži,
po nejž liezť možno k vysoku,
a kde už i vták zmdlieva, hyne,
ľzä zablýskať sa vo výšine —
že vôbec tra byť povýšeným
na podstavec, byť modlou cteným,
tam plytvať mocou, skvieť sa v sláve;
že treba vedieť a môcť v malej
chvíľočke všetok užiť tuk,
čo tisíc nastrádalo rúk,
i sto liet len čo znalo stvoriť,
to v jednej ľahkej dobe zboriť,
a ak chtíč z hnusu nevylokal,
nuž o skalisko mrštiť pokál
tak z rozmaru, veď v ňom len pot,
i spení sa zas v rozkaz: nalej —
Že tra hluk, rozkoš, haravara,
mľask, šaľba sirén, panny zvod
a žitím letieť ako para —
tra zmysel zvláštny, v srdci — v hlave
len hýrenie, buj... a tak ďalej —
Hej, svet tak súdi: k žitia blahu
že nezbytné sú tieto veci
tu v ťažkom háve, tu zas v nahu.
To avšak omyl. — Blaho pravé
vždy iné malo podmienky,
a navzdor, že je klenotom,
čo najviac váži životom,
napospol skrovné boli predsi.
Je včielkou — a tá, ajhľa, letí
ta najradšej so bzučným plesom,
kde čisté rinú pramienky,
kde poľné domov majú kvety,
ta k stráňam vonným, k sviežim lesom
na božskej manny pašienky.
Tam potom liece bez závady,
a sajúc med, ním zápäť sladí.
Je slávikom, čo zmiera v kleci,
i bárs ho zavrú v zlatú, v drahú —
čo sám sa odel v halienky
šat jednoduchý, i čo nyje
a spieva čarné melódie
až vtedy, keď už zmĺkli všetci,
mrk drsnú uchlácholil snahu,
keď do dier lesklé vliezli zmije,
usadli mrzké myšlienky...
Len potom nôti v kútku kríčka,
až slasťou slzia noci víčka.
Je zásvitom — jas rajskej ruže,
čo neopŕcha do kaluže;
čo vôkol chalúp radšej lieta:
bo s rôjom ich sa zavše stretá,
bo, keď svet ešte v zápači,
im svetlo jeho dostačí,
im, aby v každom hli sa členku,
dosť jeho plápol na okienku.
Je vôbec vtáčik — divný, plachý,
čo radšej v tiché zlieta dachy,
namiesto v prútí rubínovom
tam hniezdi v týní vrbinovom,
po jedľovom si skacká prahu,
i obadal-li zradnú snahu,
k jednoduchému sadá pleci...
— Nu, nie moc treba k žitia blahu,
len spokojnôstky drobné veci...

Kde z jednej misky berú, jedia,
z jedného krčiažka kde pijú:
k tým ono ako vtáča sedá
čo tretie v tichú harmóniu;
a keď si vpadli kolo šije:
im hudie rajské melódie.

— Sú šťastní mladí Čajkovia;
je, pravda, doba medová —
Ni nevedia, jak miznú dni,
len keď tu mrk, ich bez pomoci,
a po rozkošnej, sladkej noci
keď opätne sa rozvidní —
len to, čo zazrú: skorý prechod —
a z borby tmy s dňom čujú vzdechot...

On troška horu zanedbal,
nie zanedbal — len menej chodí,
i neskôr ide, i prv príde,
as’ ako by sa prechádzal.
Lež kto by mu to za zle mal
toť v čase, plnom v dome vnady!?
Pozdejšie snadno vynahradí;
dnes v kratšom dosť tam zazrieť vide.
I jak tak lecikedy chodí,
tu ona ho vše vyprevodí
na pokraj lesa — veľká práca:
tak ťažko sa s ním lúči, vracia.
No len že čula štek a šust,
štek psa: už letí dolu schody,
kol krku chvatom sa mu hodí,
i nedajbože jeho úst
sa v dostač najesť — toľká pláca —
boh chráň, by zvolal tiež, že: pusť!
S tým vedie si ho hore schody —
pýtajúc: jak sa mu tam vodí?
Čo nového? Na čo on rekne
(kým sviežosť jej mu oči slepí
a kol úst iskra žartu hrá):
„Pán zajac vo varštati kra
tam pilne na oplecku štepí,
i vzkazuje ti rúče, pekne,
že zhotovené tebe dá —
nablízku srna rohatá
niť navlieka mu do črtiny,
niť, ktorá visí zo svrčiny,
kde z kejsi tajnej, zlatej cievy
ju veverička odvíja.
U kolien majstra medveď sedí,
pysk rozzevujúc na prezvedy,
je učňom chtivým na všecko;
on drží majstru oplecko,
a poneváč doň tuho palec
pozaťal, z všetkých tríma síl,
i škúli, mrnčí ako znalec —
by poslabil a popustil:
ten hodne ho vše — tu plač, revy —
nečuješ, ako zavýja!? —“
Zasmiala sa a v skráň ho šuchla.
— „I aby si sa nepreslúchla:
poľanou saňa brodí ľúta,
ktos’ — hrozná opovážlivosť! —
jej šteňa vzal, to hľadá, hľadá,
a môž’ byť — óvy! Akás’ bľadá!
Nie? Zakázal som — teda dosť!“
— „No, neboj! nevleziem do kúta —“
tu vzpriamila svoj lepý zrost
(kol zriasila sa tlačenica),
i pokázala hmkom, schválky
na ramien tuhé, bujné války,
srd znamenajúci poľom líca.
Vtom vstúpiac razom v pitvorec,
jak keby to jej povinnosť:
už sníma kapsu, zbroj mu z pliec
(hoc na pušku ju upomína)
a vešia rezko v záves klina.
Pot sama stiera z jeho čela,
i vlasy zriadi. A keď už
ním všetko bolo, jak mať chcela,
izbené dvere otvorí —
Popredku, núka, aby muž —
len za ním ona, prečo? Nuž
po prvé to znak pokory;
po druhé: by snáď uzavrela
nadobro dvere, mniac, jak strela
že muž zas bzikne do hory.
Ináčej žena ona vážna
i stydná, voždy prácna, snažná.
Tam potom kŕmia s’, hrkútajú
o tom, o inom dľa zvyčaju. —

Keď slnce nie moc má za horu
a na javore veľký list,
sťa keby povystrel bol dlane,
sa kovom zleskne: zavše vyjsť
ich vidno prez prah odmerane —
Jak vychádzajú, na pozoru
ich tiež sa západ zrkadlí —
I dnes na schodkoch zasadli:
tam ona a on trochu nižej.
Navyklá práci, ona šije
i teraz — domáceho plátna,
čo belšie je však od ľalie;
včuľ v purpur zrudlo: palúč zvratná
ho poliala, jej farbí prsty,
ba i tá vzletná, tenká niť
je jak kmit skrvavenej zmije —
Tu musela sa popraviť;
i šije zas len, ďalej šije —
(on opäť širák krúti v hrsti).
Tvár jej je k šitiu nachýlená
a šatkou z hlavy priclonená
bieluškou, včude badiek kmit —
No ten, čo sedí trocha nižej,
ten dobre vidí šumnú tvár,
spod riasy víček očí čar
jak vylieta a prsty rídi,
sťa hviezda z temna ľuďom k púti;
ten vidí, áno, dobre vidí
pel líčiek ako nádych svetlý,
tak ľahce zabronelý v žiar,
vlas tmavý jak sa k čielcu rúti
a ústok prúžok ružou skvetlý,
jak stuľkať zdá sa s každým bodom —
ten vidí každý krásy dar,
i nôžku bosú mimochodom.
I obzerá ich v snivej dume,
obzerá, chutná, polyká
a všeličo má na rozume —
Vtom strhol sa i sadnul bližej,
ním túžba pohla veliká,
je roztržený, rozochvený...
Tu začal spytovať sa ženy
sťa holub tiahlym, vábnym hlasom:
„— Čos’, žienko, dneska robila?“
A čaká — až mu vetila:
„Hej, vodu v koši nosila
a merala čas rífom: časom.“
Nečakal takej odpovede,
i ďalej túžny zhovor vedie.
„Či privykáš mi, dušo drahá?
Však ver’? Oj, kvietok môjho blaha!
Však hej? —“ A ona plecmi stisla.
„Jak? — Neľúbiš viac vrele, cele —
no? —“ S tým sa opäť primknul bližej.
„Tak od soboty do nedele —“
mu odsekla a chcela vyšej,
pričom sa vážnou stanôvala,
hoc vpravde iba žartovala
(i neraz, ako nevidel,
ho kradmo zrakom pošibala),
lež nepustil — „Ej, strela blysla!
Nuž aby si i v týždňa stred
ma znovu a vždy milovala:
sem pyštek tvoj, bo môj je, hneď,
ja muž tvoj, mužov na povel
sem, lebo hrmen! lebo keď...
(plam búrny z očí jeho sála),
sem takojúčko, rezko, friško!“
Tu navzdor zdanlivému prieku
ju zobjal tuho kolo drieku,
pretrhnul schválne z ihly niť
a k ústam dral sa — poľúbiť,
bez milosrdia... „Ale! Miško!
Daj pokoj! Nekrtuš! Pusť — priam!
Uvidíš, že ťa pobodnem!
Jaj, šatka všetka ukrkvaná!
I šitie — pusť — nech zodvihnem!“
Zvŕtala hlávkou sem a tam,
i zdala sa byť nahnevaná:
preds’ postihol — no objedz’ malá,
bo vtom mu vyrvala sa z rúk.
Keď ubehla, sa schachotala,
i ako by ho posmievala,
mu vrkla: „Ženským slabostiam,
chlap, podľahols’ — Ach! Srdca tluk;
vidz, ako som sa zadychčala...
No, počkaj —“

„Ba hneď pribehnem —“
Tak škádlili sa. Porovnali
však onedlho; ako deti
keď tu už jara rozvitok
a každé chce mať prvé kvety.
Medzitým tíško zhasnul deň;
posledných bleskov povodeň
sa celá ponad lesy plaví —
Pastierik tiež už dohnal kravy,
praskajúc bičom na znamenie
(bol pásol ich kdes’ v kopaniciach).
Tu, jak tra k noci, pozriadzali
po vonku hnedky to i to;
a keď už kravy podojené,
ich dônos sšumel v širaniciach
a všetko rúče opatrené
(dva svity mrku prez sito):
nevdojak zas sa zišli, sňali
na schodkoch, kde sa pousmiali
už teraz v súzvuk, vo dôvere;
stúlení tuho bok o bok
a ruka v ruke hor’ sa brali —
tak vyšli a sa usmievali,
i za sebou keď pritkli dvere...

Nad dvermi luny zásvitok
sa jak by v nápis krúži, valí:
Tu láska má svoj príbytok!