ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Bár v duši horkú tuchu čujem,
dňov blízkych sparno, dus a tlak —
preds’ pokračujem, pokračujem...)

Žiaľbohu, tak je, neinak!
U nás sa čudno hospodári;
úprimne vraviac: naopak,
pri stálom ,čary-nepodary’,
s postupom, akým lezie rak.
Už koľkí vyšli na minďary,
na nivoč, holoť, mizinu —
už koľkí! V bridkú barinu
bied skĺzli v ľahkom okamžení.
skiaď vybŕdnutia viacej neni:
bo trasoviskom ona je,
čo bezdnú tají hlbinu,
umŕtviac výstrah ručaje,
je močarinou hnisu, kvasu,
nad ktorou k zrade bujnú riasu
šaš šíro-šíre rozprestrel
a vábnym blkom bez únavy
si hupká svetlý zvoditeľ,
by zhasol, čas keď k tomu pravý.
Z tej darmo by sa vymykal,
ktokoľvek zapadol raz v ňu,
v jej okáľ hnusný, zelenavý:
v blať zmelkli pevné okraje,
hlien zdŕža, lipne, ťažký kal
polyká, hlce stupaje;
puch skazy vyrutnul sa sťa z vrát
by pekla — liece kolo hlavy
vždy užším kruhom, ťažobu
nerestí všetkých, šiaľ i závrat
čo mračno posunujúc k duši;
na prsia čos’ zas ako had
sa teperí, kút hľadá ľavý,
a pripijúc sa ku srdcu:
hneď dľa toho, jak ono búši,
doň ponáhľa sa zajedať;
i aby stav viac zúfalý:
spomienok búrky, žúžaly
mu ešte horšia trampotu,
výčitkou bzučiac stále v uši —
nie, stadiaľ nemožný je návrat,
len jedna cesta: hlbšie k dnu...
— Už koľkí zašli nočným šerom,
ako bys’ po nich čiarnul perom!
A mali predsa zeme postať:
úvratí ani nedozrieť —
a čo ňou vídať bolo vzrostať,
bol požehnania zlatý kvet;
pomedzi smavá nevädza,
v znak, že čo ponad ňu sa kníše,
to more, klaso-prúdov let,
to more z onej modrej výše
až na tú krupaj pochádza.
No príval zhučal márnotraty:
rozsácal hatí závory;
plen zarachotil od úvratí.
Z postate iba franfory.
Kus po kuse ju vlna strebla —
je po žni, stohoch, po piesni;
po majiteľoch ani stebla.
Len kameň zbudol pomezný,
len kameň trudnej ku pamäti:
naň dumný havran časom zletí
a o koristi skrákorí...
— Už koľkí zhasli o poludní
v nezbedných vášní víchrici,
a s nimi: meno, vehlas cudný!
Na veľkej sveta ulici,
kým ešte v rovnováhe stáli,
jak mocne jejich slovo znelo!
Jak jasalo sa slávou čelo
pri poradách im, na snemoch
v pošmúrnych sieňach, teremoch;
jak vývodili púhym zrakom,
na krídlach jak sa niesli chvály!
Siahali zrovna ku oblakom,
svit stálic v hrdom pohľade;
kol obežníc vrt po vôli —
hej, oni boli topoli
vo spoločenstva záhrade!
No vietor nepostihne zobrať
tak skoro prášok zo zeme,
jak rýchlo kmitnul karty obrat;
jak, čo by pavučinné plachty,
sa rozrusala prelesť šľachty...
Rozkoší zavítali chvíľky,
motýle zápäť nádhery;
i aby úplň na sneme:
poslato žravé po kobylky.
A kde sa táto ruje čeľaď,
tam upíry hneď úžery:
ó, po tých netra sliediť, peľať,
nie vábiť k hodu onomu!
Tí ovoňajú pohromu;
tí dostavia sa hurtom sami
so všetkým svojím hydom, hmyzom
i s hriechy, šabľami a klamy.
Tých práca potom trvá zhubná,
až vírot neutuchnul bubna.
I možno-li je dobrej snahe
pred týchto niečo schrániť hryzom,
z paznechtov vydrieť, vyrvať z tlamy!?
Nie, ach! bárs sväté je, bárs drahé:
na újesť musí, na korisť!
Roň, strome, ovoc, ba i list! —
Čo? Konáre už holé, nahé?
Jak? Niet čo troviť, niet čo jesť?
Už všetko v pažrák hlváňom?
Hach, strome biedny, ošarpaný,
— kedysi pyšný rodostrom —
ta s tebou v ďasy za parkany!
Prv ale ešte miazgu: česť...
A slovo moci odzunelo,
hľa, ako púšťou znova hlas;
tmy závoj zletel na povesť;
zo slávy, ktorá krážom čelo
zdobila, mrzký sadnul kvas;
z topoľa skrpatelý peň,
nesúci leda na oheň.
V tom bújania, hľa, spupný zmysel,
čo pohodlných spríkri dráhu;
keď v misku hupla ľahkomyseľ,
tá druhá už stratila váhu,
už brní, frungá, pochyl častý,
v neistom ihrá vo vzruchu,
len jeden povej zo vzduchu:
a obsah — skydnul do priepasti.
To osud sladko-žitia modly;
tak hýrivosti pekný boh:
z hlinených skrbalí sa nôh,
a podeň zbožňovateľ podlý,
vytrúbiv hojnostenský roh...
Tak v zhubných vášní víchrici — —
No nezhynuli ešte cele.
Znak, čo im utkvel na líci,
u sklonku čo im rudnul v čele,
tá pečať súdu potrvá
vzdor zmaru časov do posledných:
kol rovu večná koprva —
tá strvá desnej ku výstrahe;
ináčej závej po ich dráhe...
Už koľkí! A to z prvých, predných!
Už koľkí spustlých do radov,
do šíku, jemuž satan velí —
a predsa nie dosť príkladov!
Jak stíny skoro preleteli.
Náuky ešte vždycky málo.
Jak keby viac už nesvitalo:
i diaľ sa mrhá, hrá a hýri
v oplzlom hetér objeme,
až pozbavený základov,
dedičnej vbitých do zeme,
zas ten-ten v nič sa rozčapýri.
Za štrngom, vreskom, za lomozom,
nu, pokoj, ale — pod závozom.
Kam zájdeme? Kam zájdeme!?
Nie, schválne nechcú počtovať,
do kúta zašmierili kráť;
nie, nechcú zmúdrieť, nie sa kárať:
chcú prudko, blčným blkom zhárať;
nie trvať, konať, poosožiť:
len čím skôr zažiť, vyžiť, požiť!
By nezreli, jak s nimi stojí,
beh zmiatli vlastnom na orloji;
by nepočuli o polnoci
stráživých duchov tklivý tón,
lesť privolali ku pomoci:
o čaší ostrý bijú zvon,
i zavýskajú ku posmechu,
tleskocú hnusným hovorom;
s tým odvlečú sa do pelechu,
a otupejú — mámorom.
Skvost ducha, myseľ veľkých dúm
a srdca kúzla: peny šum,
dym, kúdol — skoro porozplynie,
jak perla rosy na barine...
Konečne dôjde na pykanie:
Čo vtedy? Zaslúžený trest?
Sú baby, i tu zovú lesť:
vír, slučku abo durkot zbrane.
I čo z nich? Skáľaťa tu hŕby,
tam bútle, ošumelé vŕby,
po dvoroch bolehlavu zel
a v múroch povyk strašidiel;
erb v prachu, rímsy na terasu —
púšť, jak by počas zemetrasu.
Inode — jastrab držiteľ.
Čo po nich? Mračná veta, beda!
Ver’ smutné, ale pravdivé,
ku trpkej chuti, požive;
však ináč sa ni myslieť nedá.
Kde na iné sa nehľadí,
len skadiaľ rozkoš, koristenie,
lieň dňa a noci oslady;
kde srdca k citu, rúk niet k dielu,
niet duchu vzletných perutí,
niet rázov tvrdších nad kremenie,
ni snahy ku šumnému cieľu;
kde slova nieto, nieto viery,
krem onej zmeniek na papieri:
tam zásada je povrheľ,
zaznané ľudské ohľady,
tam výkruty a prekruty
o mrvu, prachom každý pel,
tam neľzä nosiť šatu bielu;
tam všetko v jedno bahno tenie
a norí sa jak na povel,
tam zloreč, kliatba, zatratenie...!
I jak môž’ deň tam slávy skvitnúť
a jeho slnce, čo jak včera
tak i dnes rovno delí, meria —
jak môže slnce pravdy svitnúť!?

A potom vzduch náš plný je.
jak prachom kalich ľalie,
viet kadejakých o slobode
(tej pravej k ujme, k zrade, k škode),
či vlastne o slobodnej mysli.
Komusi hrozna chvist bol kyslý
(čo rečieš na to, bledý tieň,
ty, ktorý denne chlipkáš blen
a mocuješ sa v strastí brode?),
chvist hrozna komusi bol kyslý —
posledná hojných tabúl kosť,
snop zabudnutý na záhone
(sám mal už iné všetko v lone),
i aby ku tým mohol dôjsť,
kým nepominú orgie
a triezvych nepritrieli deň:
zaspieval o slobodo-mysli,
jak v púšť keď šakal zavyje.
Nuž žvasty, šumy, pomyje...
Lež vskutku, ony ženú kolá;
jak ich chór vreští, nutká, volá,
tak brdú oje, rafie.
Pokrytstva, sebeckosti viechy!
Závoje mrzké na nešplechy;
pod nivou krtčí, šťurčí plen,
chrup červov hudbou sprevádzaný...
Ó, blud! Ó, podvod, hlúpy sen!
Ó, koľko krahulcov a kaní!
Ó, koľko krkavcov tu kráče
a krúži v strehu kol a kol,
mrak krídel metajúc na lány —
Zor zažlčený, hrvoľ mechy —
Zobáky práve vyostrili
na tvrdých skalách úrazu
a pritom úklad umluvili:
tak tiahnu od ďalekých hôľ.
Hej, v spare lovom otuhlom
smrť nesú hniezdísk zo zápače,
smrť iste... Za čas kolimbanie,
jak na lúčovom povrazu,
cez blankyt otok ešte kol,
hra, dovádivé pomeškanie:
až znenazdania, odrazu,
strmhlavým, kolmým výstrelom,
vtom celý roj sa k zemi švihne,
sťa iskry zo satanskej vyhne...
Plach, piskot medzi kuriatkami
nastane síce v totej chvíli,
sú spamätané, ale bôľ! —
to dravcov nijak nepomýli.
A stráž, tá drichme, pokľud známy,
alebo inej vodcom vtače —
I vidiac, že sú sirotami,
že márny krik ich, boj a lom,
že spáru sotvy ktoré vyhne:
nuž — do hrtana lecú samy...
....................
Tu tomu srdce nad tým plače;
ten však sa rechtí za uhlom.

Žiaľbohu, u nás pustne, hynie
napospol všetko! Sťa by svet
konečný točil vôkol let,
tak neustajnej na hostine
sa troví, márni. Keď nám včera
rozkoší nevytlela vatra
(a spálili sme hodne vera,
faklili do nej skrz a prez),
nuž hurtom vatrime i dnes!
Čo po tom, zmrzneme-li zajtra?!
Tak dôvodí sa. Dobrobyt,
ach, ďalekej to hviezdy kmit,
neznámy onom na obzore,
kdes’ v mračnom trčí závoji;
a v kalendári nestojí
tiež: kedy, skadiaľ vyjde hore?
A čo by hvezdárici oni
sa takých pleták domáhali?
Čo nebeskej ich do povaly?
Nech kocka súdi, lós ať zvoní;
keď tma, nuž všetko v pokoji! —
Jest cesta k totej dobrej hviezde,
jest možnosť lúč jej odokryť,
nie diaľny má ju nebokryt,
je bližej nežli orol v hniezde,
je bližej, lenže — zatmená.
Hoj, dalo by sa spôsobiť,
ó, dalo časom, dalo i tu,
že v splnku by sa zligotala,
vystúpiac v sláve na zenit,
v zmar nesnádz, súžieb, trápenia!
Len modlu strhnúť tamto z brala,
prekotiť v priepasť molocha,
strašidlá zahnať do ich skrytu,
trón zboriť boha leňocha;
prevetriť vozduch víchra prúdom,
vyprášiť z neho puch a pach
a kúdol s všetkým brudom, bludom:
tak obliecť v čisté prádlo zem,
už v zrodku zdrtiac každú lož,
hmyz, čo sa driape na jej lem,
zmíj, hadov háveď potobôž —
hej, dalo by sa, dalo i tu
i najtmavšieho do domu
posvietiť trudných po nociach
dňa zlatom; ale ku tomu
tra lásky k pravde, k právu citu,
a týchto — nieto, nieto...! Hach!
Kde i len právo berú žitia,
i právo žitia tají lož,
tvoj krik nad krivdou vetry schytia,
sĺz tvojich hrnot márny hrach;
bárs i mrieš, s tvárou stoja nemou,
ba neštítia sa zarechtiť
nad bôľom, jak sa kŕčom snuje,
ba prajú, aby hlbšie nôž —
nie, nad tou zemou, nad tou zemou,
tam nemá oka blahobyt;
tam nebom rudne Smrtonoš,
až dopanuje — dopanuje!

Bohužiaľ, pustne, mizne, hynie:
bo hreší sa a mrhá, lení.
Ach, smutná, trúchla, trápna vec!
Ach, neresť zbrklých pokolení;
osveta: slnko na barine.
Kde aký vrchol, pahorec:
toť hurhaj, vráb-váb, ujuju!
A potom sa mu čudujú:
že pleseň, hnitie na koreni,
že ruží nieto na doline!
Povedia: — ľud sám si na vine
za svoje bôrgy, handry, špiny,
za brloh, vo ktorom sa váľa,
čmud bytu svojho, nízky lós,
mrav drsný, v suk jalovca stuhlý —
nech, keď tra robiť, nezaháľa,
nech vetché nepodpiera uhly,
diaľ hľadí, ako siaha nos.
Nech stráži, varuje a bedlí.
Nech neplantá sa, nebrúsi
po cestách, kade nemusí,
nekutá čertov, by ho zviedli,
v hrsť tisnúc čašu machuliny.
Nech chápe sa a rušia, činí;
nech neni večný hory kos,
brat hrudy, milovníkom jedli;
nech starú pleseň vytrúsi
a z vyšších žriedel okúsi;
nech neni blbcom-krpcom vôbec...
Tak múdrych radcov slávna obec —
I ovšem, nie on bez príčiny,
nie bez vady, má slabosti,
čo siahli mu až do kostí,
a sprostiť sa ich nenie vstave.
Lež vy ste múdri iba v hlave!
Povedzte: z vášho naladenia
celého ktorý, aký tón
sa ozval kedy v mysli jeho?
Snáď zdieľali ste utrpenia
a očúvali jeho ston?
Hrádz postavili, aby zlého
tok nepovylial v jeho polia,
pokúšok nestydatý zhon?
Čo dosiaľ vzal z vás, čo sa volá
a volať môže dobročinom
a svetlom, teplom, súcitom
i láskou, ktorá jedna je,
jak pod jedným sme Hospodinom?
V čom jeho prospech skrz vás inom?
Kde krvi jeho krupaje,
sĺz, potu s vašimi sa poja?
Kde zväzky, úprimnosti styky?
Snáď, kde by volil prospievať,
kde túžby matersky sa koja
a prírode nekladie hať,
pod šírym boha blankytom
čo aký chrámček neveliký
ste zbudovali jeho synom?
Kde? Recte...! Tam však rumy stoja...
Tiež vstal bol novým úsvitom
a vyšiel ako na jar dieťa
(ním pre vás je i posaváď)
na podstenu, na úslnie.
Túh ohňom mladé oči svietia,
hruď voľnej dme sa vo vlne:
Chce žiť! Chce rásť prez všetky hate,
čo veky v priek mu nakládli,
i ktoré uplietol si sám!
Už krídla počal vystierať
na podlet k ľudstva výšinám,
chcel z vyšších žriedel načierať,
myšlienky, čo mu napadli,
chcel rúchom odiať v podiv sveta...
A vy...? Snáď chvatom pomáhate,
by perute vzduch ovládli?
Vy spravujúci na člne...?
Nu, pravda, viac ho nepriahate;
lež ďalej nestačí vám sily!
Sám zostal, jak to poľné kvieťa,
sám — osiralé, bledé dieťa,
čo skoro k zášti zamĺka;
zaznali ste ho úplne,
odriekli sa ho, odstrčili...
i nie div, že sa potĺka,
že klesá, padá v zradnej chvíli.
Váš príklad tiež nie ku osohu.
Jak vrávoráte, vidí vás;
jak mriete, vidí zas a zas —
ach, vidí, nemilo však bohu.
Ba zazriete-li krásu panny
a neviest rumeň cudný, ranný,
hniezd lastovičích blahý jas:
i vtedy, áno, vidí vás,
jak podrážate jemu nohu.

Nie, nezáleží na ľude
vám onakvejším menom, rodom.
O jeho čiernom osude
ak povravíte mimochodom,
nuž najviac v posmech sa to stáva;
vy znáte ho len pohaniť:
vám jeho zúbožená hlava
je cieľom jakby vtipných chvíľ,
je kýsi večný nezmysel
ten celý jeho biedny byt —
hoc ešte hučí kárna vrava,
ňouž veľduch raz už zahrozil:
„Nehaňte, zlobci, sprava-zľava!“
— Lež ani to by neželel,
nie; to už jeho naladenie,
ten jeho mysle zvláštny svit,
čo nemôž’ nikdy zatajiť —
On odpúšťa vám pohanenie,
preminie vďačne v každej chvíli,
čo kedy od vás podstúpil;
nepýta v pomoc slamku malú;
a ešte by vás obľúbil,
ba tlieskal by vám za to chválu:
len keby ste ho nehatili
už aspoň v púti, ňouž chcel ísť
hneď, ako ste ho odstrčili!
Ó, on má srdce, plné túhy
po krásnych ducha záletoch!
Má myseľ sedmobarvej dúhy,
má nevystihlej hĺbky cit;
sprievodčí do duše mu list
už v žití matky dobrý boh
sám vlastnoručne uložil;
má pevnej vôle osteň tuhý...
Z tých nesnádz všakých, ktoré kruhy
ho železnými otočili,
keď voľno sa mu napružiť,
jak skoro by sa vymanil,
vymanil z vlastnej svojej sily!
I vlastné osnoval by deje —
a obliekol sa v blahobyt.
Priam prestali by hanobiť;
ba peli by mu epopeje;
i nebol by viac povržený...
Niet plesne, hnitia na koreni,
a ruže kvetú na doline...
Jak...? Čo...?

Ba — pustne, mizne, hynie
napospol všetko! Nebadať
navôkol nikde, že by obrat —
Jak bolo včera, tak je dnes.
Deň v zorách sa už odsúdil;
a budúcnosť? — Nech ide žobrať!
Ach, prevrat, vývrat, závrat, obrat...
Lež, haló! — Kam som zablúdil?
Klbečko — kde ho pohľadať?
Kdes’ musel som ho upustiť,
kdes’ v húšti abo na čistine —
I schlpila sa piesne niť —
vlnením dlhých skr a prez
a osýpajúc rozmotala
od jedle k jedli, k bralu z brala
a z grúňov až po nebokryt...
Vec neslýchaná jak-ťa živ...
No nečudo i žiaden div!
Veď naraz počujem vám les,
počujem v horovitej diali —
var’ šumieť, ako inokedy,
keď každou vetvou vánok sedí
a v ihličine preberá
jak v strunách čarotajných husieľ?
I horkýž’-horký, nie vera!
Ja čul vám — ťažký jeho kles!
I stŕpnul som a dumať musel.
Či čuli ste už padať les?
Videli kedy, jak sa valí,
videli pád a čuli ston!?
Ó, to zjav hrôzy neskonalý,
to v rozštiepení sviatku zvon,
to nárek, čo ti uberá
dych, v tlkot srdca prieči hate,
to dusot, ktorý ducha mätie!
To...! Ó, ty ľúte, kruté plemä,
i rúcho zvliekaš z matky-zeme!?
Posledných chceš ju zbaviť krás,
z temena dráhy kmášeš vlas?
Ó, keď tak víchor ostrý zhudie,
jak zimomravieť, krahnúť bude!
Keď leják zhučí, sšuští dážď:
jak márne hľadať bude plášť,
svoj plášť, plášť tkatý v brde-čude;
i slnko keď o Jáne vzplanie:
nebude jedlicovej dlane...
A s vtačou čo si počne jarom,
kam umiesti ju osiralú?
Čo zrobí s božím rosy darom?
Či ponúkne ním mŕtvu skalu?
Pramene vyschnú: tie jej oči,
ret zmĺkne spevný, zvetšie hruď;
zornička inej do úboči
sa presťahuje, na peruť
zaberúc všetky noci skvosty,
nejeden slávy diadém,
i posteľ z bielych svitu hmlí,
v nejž, ach, tak sladunko sa sníva —
Perlové, hľa, už zberá mosty,
skiaď v posvit rudé liala víno;
nie; v kút ten spustlý, zholený
ni hviezdka sa viac nepodíva...
— Čo stváraš, hohó! ledačino?
— zavolám — ustaň, prestaň hneď,
ni ívera viac, lebo keď —
Či nevieš, jak ti vzácnou hora?
Či nedáva ti v lete chlad,
nezvykla v zime zahrievať,
nevanie zdravím na ta zhora?
Čos’ prišiel rozľútený sem?
A tvoja roľa, keď sa dovie,
v čas žížne ozaj čo ti povie,
žes’ horských mračien strhal lem...?
Však ďaleko sú od ľútosti.
Nadarmo vzdychá, tesklí zem:
tnú, rúbu ďalej bez milosti;
hluk horou duní — počujem...
I duma zajala ma ťažká,
akýsi pocit bolestný,
stiaď to ten odchyl vo piesni;
z tej hory, čo tam strmohlav
sa rúti: žitia nášho stav
čo obraz vzlietnul v barvách dneška,
i rozvinul sa široko
a popred obzor rozkrídlený,
rán tisíc kresliec v rozjatrení,
mi stanul duše pred oko.
Do tých, hľa, strastí do divadla
duch vhrúžil sa mi strápený
a celá bôľna vnikla hruď;
v tej dume čiernych videní
mi nitka spevu poupadla.
Vraj kôrovec, vraj lykožrút —
vraj prales — Známe sú tie heslá,
pod nimiž v zlomkrk hreší sa!
Nejedna hora-mladica
už posaváď im v obeť klesla;
nejedna klesla — stratou vesla,
tam mladá, hybká sťaby panna,
hja, lykožrúta na nej hana...
Hach, nestačia viac hony, dvory:
v tom zmysel — hajde tedy v hory!
Na hory rediká sa plen,
tam zajedá sa, ryje, borí,
až prehryzie sa — po hrebeň,
kde už len vetchá, lysá skala;
hor’ skala, dolu bútly peň
a vprostred biedy priehlbeň —
by loď sa naskrz stroskotala.
Tie holé rebrá bŕd a brala,
ich vrásky, rany, kyptenie,
kostruby vôkol Kykymory:
to prápor, ale čiernej zory;
to stĺpy, z ktorých deň po deň
ďaleko čítať odsúdenie!
To známka v pravde neskonalá:
že svet ten v hrobný vchádza tieň,
je chorý, chorý, veľmi chorý...

No ďalekí sú od ľútosti.
Nadarmo vzdychá, tesklí zem;
tnú, kácu ďalej lesa skvosty,
pád horou duní — počujem.
Ozónom vše to zhúkne, sšviští —
Jak keby klesal jeden národ
v poslednom vzdore na bojišti,
ach, národ — slávnych činov zárod...
Ozvenou stukne to a skvíli,
kde aký úval, aká sluj,
ozvenou rujnou v častej chvíli,
za každým výskom: „Uvaruj — !“

Od západu vbok vrchu zruty,
do vznešeného úplazu
jak ramena by jeho — ľúty
tam vkúsnul plen stých tešlíc zuby
a toporcami úrazu:
i kosí jakby steblá slamy
v žni krutej čarokrásny les.
Tam zrúknul lačný anjel zhuby!
Tam poobjate vrcholcami
sa v sklonku jedľa k smreku druží,
kým svojeť vôkol dumá, smúti
tam... kde ten mráčkov ľahký stih,
tam, krahulcov kde splašených
sa hajno úzkostlive krúži.
Ó, vrch, jak zmrzačený budeš! Šutý...

Ta Michal podišiel i dnes,
súc službou k tomu povolaný,
by pri rúbanke dozeral.
Ináčej šlo by skrz a prez —
Tá chasa kupcom prenajatá,
keď si tak hrvoľ preleje,
až k vzteklosti sa vyhreje:
na čierťaž paromaže dbá tá,
na linaj, jak ju panský úrad
bol dľa turnusu vymeral;
ach, tá je majster v pretínaní,
tá nedbala by všetko zbúrať,
tej nepostačí celý les,
to hlvač, krutač — nech boh bráni!
A faktor? Tiež len uchvátiť,
kde čo sa dá, nu v lese, v lese —
les bez žaloby všetko znesie.
On však to nemôž’ dopustiť,
on, hájnik, nemôž’ nijak, nijak;
vie, komu patrí i ten kyjak,
ten šúľok márny, mochu chvit;
zná, službou svojou komu dluží,
čo by i nebol sprisahaný.
A preto bedlí aj a chráni
les svoj, jak oka svojho zrak;
les za ním, on za lesom túži —
Tak sliedi ním sťa vlkodlak,
sťa v poviestke tí lesní muži;
je všadebol. Vraz v každej stráni
ho zazrieš. Teraz hen sa šerí,
šutruje v Paratovie laz,
na otčenáš len — tuť je zas,
jak srnec práši do Kýčery;
lež — čert to slýchal! ako kopov
už trieli zas hor’ Líšťou kopou;
nebodaj pytliak, drvokaz —
i nad tým ako sokol krúži.
Oj, jeho oku neujde
nič — pozná všetky kúty, spady;
priam vyčenichá stopu zrady
už z diale ako ostrovid,
a stihol-li ju polapiť:
viac iste škúliť nebude,
tak haluzou ju vyprevadí.
Na lesné kváry, výstupky
zvlášť prísny je, bez milosrdia.
Záškodník ešte sa len plúži
čo háďa tajmo v zápač brda,
by prezrel staré podlupky:
a tuliti on, už ho má!
„Hej, švagre, čo tu pašmeš, há!?“
tak pristúpil mu takoj stvrda —
„Chceš voňačku var’ z borôvčia,
chceš rázštep? Môj háj hneď ti slúži!“
Mladého chvatnul odronca
a na skúšku vzal bez konca,
len tak mu parila sa käčka.
Daromná rvačka, povytáčka,
nič naplat sľuby, žebroty —
vraj gribky hľadá, tanečnice,
vraj pelech našiel veverice —
„A sekera, há, načo ti,
i povraz, čos’ pod kožuch schoval,
há!? —“ tak zas hájnik k ponauke:
vtom zvirgal v chlapskej jeho ruke.
No zariekol sa, oľutoval
raz navždy svoje lakoty.
A koľkých už tak vyobcoval
z hôr panských šmahom v prajnú chvíľu,
že obchodia ho dnes na míľu,
bohujúc pritom cifrovane
a preklínajúc hlaveň, dlane,
a zatínajúc hrozbou päste:
že veď i inde sochor rastie —
tiež nepreskočil za prielaz,
i príde zvíjač raz do paste,
hoj, príde, hrivko, na psa mráz —
Ó, koľkých premlel, vykopcoval!
V úrade lesnom pisár híka:
čo práce toho od hájnika!
— S rubačmi tiež má denne pôtky.
Tu naopak strom podtínajú,
že k stojacemu kväcne háju,
kde potom skorý vývrat, lom;
alebo veľké vatria ohne
a opáľajú živý strom,
a všaké iné pášu zlotky.
Náš Michal nenie zas tak krotký;
i skoro ho to zmrzí, pohne.
Tak včera sa bol nahneval
na jedného, až krv v ňom zvrela,
Dosť čankal ho a varoval;
však frfotal len, frfotal
a bunčal pod nos ani čmela.
Napomínali ho i kamaráti,
i faktor: „Jano, daj pokoj!“
„Čo?“ zreval. „Hrmen bohovatý!
Var’ ľakám sa ho? Tuť ho ľaď:
odkundes, panská šušomäť —
poď, sto striel! — nech ti natriem hnáty!“ —
a hrozbou zvŕtal topor svoj.
Tu Michal sškrípal, i jak strela
sa vrhnul naň, z rúk vykrútil
mu topor a v lese zarútil
(má sa ho onen nahľadať!),
v opasok chytil odbojníka,
podrmal ním jak povesnom,
vtom skrtúšil ho do kozlíka,
tak pľaštil o hrčavý strom,
o jedľu, ktorá práve klesla —
„Lež, čerte! — Jaba, ridajže sa,
priam rušaj svojho do remesla!
Len malý cvik za odkundesa;
ja naučím ťa —“ hlas mu zmieral.
Ten stenal a sa ťažko zbieral;
opasku stúžil remienky
a bez slovíčka, spomienky
sa pratal kutať toporec.
Ostatní zhíkli na tú vec;
to obor — pomysleli — ameň,
ten zmárni ho! — hľa, kosa v kameň.
Lež žiaden nepohnul sa preds’,
jak stĺpy meravo tam stáli,
niektorý dlubnul očistom,
akoby ďalej kliesnil strom,
však tvárka — zdúpnel každý z nich;
až keď už došlo na koniec,
a čo viac, z krížov bolestných
ten tam sa prebral na útechu
a odkuľhal, nos držiac v dlani,
i oni vydýchli si k smiechu:
„Hej, Miško, ale ste mu dali!
Ten iste vás viac nepohaní —“
S tým pípky znovu pozapiekali,
popľuli ruky mozoľné
a zase rúbu nezdolne.
I onen zbitec došiel spiatky
do práce. „Na drholci jatky,
hej, Jano, ako sa ti snilo?“
tak tí, tí iné k nemu riekli.
Len Michal nedbal na vtipky;
ba zdá sa, že mu neni milo.
Nebodaj sa mu uľútilo
človeka, ktorý preň sa súži —
Súd hnevných zrak má často krátky.
„Ty, Jano“, zvolal, „poď len sem:
vidz, treba ti to robiť zmätky? —
Ak nechceš zapiecť, nakrešem:
na, dohánu ber do pípky.“
— Má srdce! — lež aj verne slúži,
bdie, bedlí horský na okres.

K rubačom tedy šiel i dnes.
Dážď šústal v noci neslýchaný
sťa z vreca, víchor veliký
vyl vôkol ani zbitý pes;
jak v ohni stáli hôrne strany,
smrek každý fakľou rozjaganý;
hrom bez ustania rachotí —
i iste zmelkli chodníky
a prte neschodnými budú
(čuj, riava koľký strojí kvíl,
a v lese jak tam rýpu, hudú!):
lež čo tam po tom? Nevídali!
Viac horších prežil on už chvíľ!
Tmou blúdil — v polnoc? Ačidali! —
Riek valných brodil cez krútňavy;
i v chumeľ sa bol zatáral;
blesk boží tiež raz zapáral
bol ponadeň, jak čupel v smreči;
a iné koľké nehody
ho potkali, kým paholčil!
Tu do vojny ho boli vzali,
a vojak, známe dôvody,
vždy druhom býval nebezpeči.
Ó, koľme sa tam plahočil!
Stráž, cviky, dlhé pochody —
Ba jeden raz i do výpravy
to došlo, k válečnému prieku —
Hnal vraha divom na úteku —
I čo mu? — Tu je pevný, zdravý!
Tak úzkostlivé zvracal reči
Hankine, vstanúc na svitaní,
kým ešte oblak honil vraný
blesk krídel svojich šibotom
a nebo vrelo hrmotom,
nemajúc znáčku po zorách.
Čo po tom? Bisťu, nevídali!
To zbehne, to sa stratí, vzdiali —
to prejde grúňmi, páč len, páč!
Dážď ranný, inu, ženský plač,
to anjelikov v tlesku dlánky —
odvŕkal na úpenie Hanky.
Tá triasla sa sťa osika:
veď to, hľa, bola na horách
búr prvá, hrozná, veliká,
čo tejto noci prežila,
búr lomcujúca sveta články...
No oňho sa len súžila,
len preňho strach ju preniká:
jaj, aj tak i deň s burácaním —
To neprenesie! Pôjde za ním,
hej, za ním, čo by za chotár až —
„A vidíš, Hanka, veď ty zváraš,
a keď ty zváraš: búrka tam;
nech jak chcú v noci hromy bijú:
deň musí zjasnieť na ľaliu!
Či nie? Či mrcha ženu mám?
To by mi treba, to bych rád!“ —
Tak začal sa s ňou nakárať.
Mlčala. Veko zvárky zdvihla.
Tu obadal sa, že už čas.
(Hrom medzitým sa vzdialil zas,
oblaky vidomočí redli,
svit predieral sa ač i zbľadlý.)
I ledva merindu dať stihla
do kapsy — onej po otcu —
by na celý deň v dostač mal:
tak súril, náhlil, burcoval.
„Čuj, lastovičky štebocú!
Ej, ženo, ženo! Ty si vina,
vidz, ako si ma pribavila —“
a chvatom schytil pušku z klina.
Však kým mu kapsu prevesila,
s pozorom, ktorý slzou hral,
preds’ opätne ho zaprosila:
by nebol vraj tak náramný,
by šianal sa, bo zdravie, zdravie —
To nerád počul i sa zopäl:
„Hja, pravda, to ti vždycky v hlave.
Ja len tak poroznášať dni
mám, pán môj mne je služobný,
ja pánom jeho — však tak, duško?“ —
a horký úsmev zhral mu ústy.
„Muž, vidím, slovka nepripustí“,
vetila trpko v odpoveď
i vzdychla pritom — lebo veď
reč ženy ihneď ožeh, opal;
jej starostlivosť strach je pustý.
„Už zabudols’, jak schodil Muško,
tiež hájnik? Sám si zavčerom
rozprával, jak ho zdrúzgal strom —
ach, Miško, Miško —“ „Čo? — Ten slopal!
Ten šudil — i šiel za čertom!“
Vtom zobral sa, až trochu clivý
súc tieto lásky na poryvy,
výstrahy úzkostlivé, ľúbe;
no prv, než mihol pitvorom,
späť predsa hodil pozorom
do kuchynky, späť zrakom milým
za strážcom svojím za spanilým:
i ešte z dvorca opodiaľ
jej „Dobre sa maj!“ privolal,
stojacej žiarnom pri kozube...

Tak zostala zas doma sama.
To však neraz sa už stalo.
Jej postať žitia dobre známa —
a ženám pospolitým, nízkym
nemožno, by sa zunovalo.
Tým každá chvíľka hosťom blízkym,
tu práce jest, čo hodina;
vrtielka každá gazdiná,
vše z noci urve, keď dňa málo.
Kút každý na ňu volá, vrčí:
Čo nepríde? Kde v sitne trčí?
V sopúchu sliepka kotkodáče,
v kolíske decko frnká, plače;
zo stajne hlási sa zas teľa,
v chlieviku burci-turci, kvik,
tu kŕdeľ gagotavých husí;
na pôjde kocúr kurča dusí —
a iných hlasov veľa, veľa,
hneď žalostivé, hneď zas divé;
a ona predsa nesšedivie,
len bzuká pritom ani včela...
Že richtár? Že vraj boženík?
Ba! — krem gazdinej tu ver’ nik
sa nevyzná, nie, prisámboh,
a čo by s hlavou ani stoh,
tu richtárčiť môž’ iba ona!
Jak šarkan, tak sa rúti, krúti:
vraz všetky zvítajú ju kúty,
je samý vrzg a hurt a myk;
hneď dúcha, lepí pirohy,
tu kŕmi zas tie mátohy;
vtom papek schytí napochytre,
pôjdový umkne na rebrík
a kocúrovi frňúz vytrie;
až všetko ticho, mier a vôňa.
Hej, také kúzla ona koná!
Ver’ neuverí nejeden...

I vskutku vyjasnil sa deň.
Mal Michal pravdu. Jak je rada
mu Hanka! Ľahko sa to háda,
kde srdce samo predpovie;
bo srdce ľúbe všetko vie
a duša láskou všetko badá.
I nezvárala tedy márne,
nie. Slnko ako oko švárne
sa nesie šírym blankytom,
i ručaj nie viac v kalnom šere.
Sponáhľala sa. S úchytom
teruží háby ku riave,
kde v búrnej hučí krútňave;
a sukienku keď poupiala,
na skalný pokraj vody stala,
piest zjagal sa, i perie, perie...

Hučí potok, hučí dolu dolinami —
rada ho počúvam, je môj dobrý známy.

Čo hučíš, potoku? — Vodu mám hlbokú. —
Hĺbka trci-frci; hlbšia láska v srdci.

Čo to hudieš zase? — Ligocem sa v kráse. —
Nemáš sa čím chlúbiť; nemá ťa kto ľúbiť.

Čo, už tratíš vôľu? — Musím dolu, dolu —
Moja myseľ biela dávno uletela...

Tu „ťapy-tľapy“ súria, spešia —
Čo oprala, i splákla hneď
i žmykla jak by ľalíj kvet,
a plôtkom záhradočky vešia.
Van figliar letnicou sa šúľa,
len očul šuchot, musel prísť,
a slnko opleckom sa gúľa;
i javor chcel by priletieť,
tak mihá-šprihá jeho list,
že nemôž’, jedlice sa tešia...
K jej nôžkam hajno vĺn sa derie
pretekom blýska ako hviezdy let,
kol perál frsk — i perie, perie...

Hučí potok, hučí tu v smrečí, tam v bučí;
zo skaly na kameň, priepasti do ramien.

Keď som šaty prala, tu on chváce-chyce:
nemáš svokry, nemáš, ani len zolvice.

Nemám, ale nedám... Netrať mi, navráť mi
čepiec krumpovaný, ručník maľovaný!

Ak mi nenavrátiš, uvidíš, čo stratíš!
Ja kosičku tenkú, ty však — slobodienku.

Príde ktosi, príde: nebude ti smiechot;
sekerienku vezme, pozatína priechod.

Priechod pozatína, pokáre zlosyna;
dve-tri jedle zrazí, tak ťa zareťazí.

Navalí kamenia, aby ťa zahatil...
— Zľakol sa, skrútil sa, čo uchvátil, vrátil.

I jak tak perie v nárazu
(deň hodne je už pokročilý)
a potok hučí v strminách:
tu znenazdania, odrazu,
na bujných, skočných koninách
dva jazdci z hôr sa vyronili
za ciestkou, ktorá zdola vedie,
tak strmo, jak by kamsi v plach.
Čo vyhupol sa prvý, vprede:
jun ešte, jará chlapina
s počerným fúzkom, okom tmavým
a s líkom trochu pobledavým —
no v sedle pravý hrdina,
tak hybký ani trstina,
jak rytiera zjav strojný, čilý.
Má šumný myslivecký šat
s výložky ani čečina,
klobúčkom tetrovcove kosy,
kde sponky sťaby trpyt rosy;
čabraka skvostná činovať,
z bôt slnko mihotave kuká —
Sťa žúžoľ čierna paripa,
hej, dobre zná ver’, koho nosí;
šantuje, hrivu rozsýpa,
jaknáhle uzdou trhne ruka.
Sťa víchor švihla z hlbín háju,
plam z nozdier sála, nohy hrajú,
i zatáča sa v čarný kruh,
tancujúc jakby na turnaju.
„Pst, Havran —“ jazdec zašvastal
a komoň strmo pozastal,
potrasúc hviezdnou hlavou. Druh,
čo za jazdcom tým tichšie klusal,
je, badať, sluhom toho tam,
napodiv skvelý, vyšnôrený;
na hlave kolpak, zlatý prám
s chocholom, čo sa riasne kýva;
mentieka priliehave splýva
mu k purpurovej nohavici;
vypuklou hruďou prevesený
zas pás sa skvie, ním taršolka
si sem-tam lengá, povoľká,
a čačky iné... Jak by husár
si hovie pyšno vo strmeni,
pravicou v bielej rukavici,
kým do perí si hrdo kúsal,
fúz zakrucujúc poznovu;
istotne zdal sa sebe sám.
On nesie zbroj, snáď ku lovu,
kôň jeho plavák, kydá peny —
„He, Janči! — Kde sme? Hľaď...“ tu pýtal
sa panic — Artuš Villáni,
a jemným sšmihal bičíkom,
že Havran hneď zas lelky chytal,
rval pažiť podkov dotykom.
„Pst! — Janči, planý si mi vodca“
— znel ďalej oslov trhaný,
tlumený predných návykom —
„ba planý! V lese tolikom
som posaváď nič nezočil,
ni ušiaka len, sapperlot!
Ach, to tu špatne sa mi vedie.
Ó, Švýcar lesy! Diany
kráľovskej božský chorovod! —
Nu — kde sme...? Tys’ mi nádej skytal!“
Ten, bodnuv koňa, priskočil
a zhačkal, cúvnul jakby v gliede:
„Les, prosím, milosťpána otca
vždy ešte, pane, ešte vždy!
Ten vrch tam, ten, hľa, od polnocia
(a prstom poukázal naň),
ten hranicou len; nekaždý
má toľko lesín ako pán,
jak osvietený — ajajaj!
čo toho vôkol!“ — „Netáraj“,
odsekol panic. „Hľadám zvere!“ —
a zimničný bol jeho hlas.
Tu sluha znovu na dotaz,
na ktorý nedal odpovede,
bo pán mu skočil do reči:
„Musíme vyšej, milosťpane!
Hej, vyšej k totej poľani,
kde oné skaly visia šedé,
tam srncov kŕdle rozmotané —
tam skorej budú v bezpečí;
tu dolu, jak by zamknul dvere:
zlá hájnič, pane, oplani
(tak zalíškal sa v súry čas),
zlá hájnič, hniloba a kvas,
tu dolu sedľač pašu žerie...“
„Kto hájnikom tu?“ — „Bedák, pane,
aj mamľas, kýsi Mišo Čajka.
Istotne doma mädlí dlane,
pod pecou háji panské stráne,
darebák! — Hohó! kto tu doma?“
a pouskočil na preddomia.
„Ha! na potoku jeho lajka“,
zavýsknul, „pláče strap a niť!
Ja rád bych stiaď ju podroniť...!
Ak rozkážete, priam sa stane...
Tým zvlášte doomrzel pána
(cieľ mala drsná jeho hana,
za čosi chcel sa vypomstiť);
ten okríkol ho: „Sluho, čit!“
a hnevným zmŕskal po ňom okom,
vraníka bodnúc opäť v skok.
I skrotnul prísny na porok,
fúz zvesil, a skärujúc bokom
— nebodaj, bál sa štipu hada,
zrel hrozivý tam biča kmit —
odklusal víťaz do pozadia.

Snáď čula pokrik i na riave,
snáď s praním bola hotová —
dosť na tom: Hanka vtedy práve
sa objavila na briežku
a v tvári celá ružová
(však pracovala ukonave),
dlaň pritknúc k čelu za striešku,
sa k domku brala... Vzozrela.
Juj! Kto to? — skoro skríkla v núdzi:
dva jazdci, vojak, páni cudzí!
Jak? Sen to? Dobre videla...?
Ach...! Z ruky už tam pošla vaňa,
pažiťou voda sšumela.
Skryť chcela sa, kam? Útul zháňa;
lež nikde kríčka naporúdzi.
Snáď v záhradke sa učupiť,
za plôtkom istá pre ňu schrana,
či v rieke rybkou potopiť —
no skalou k zemi primrela,
hej, skalou — márny duše nuk!
Tak aspoň sukňu odopäť,
švik — skoro! ach, veď po kolená —
Tí budú chcieť ju potupiť —
Však sto by musela mať rúk,
nie dve, tie klesli — biedna žena!
Len kde sa vzal strach ledaký,
kde pri nej takmer do umdlenia?
I prečo...? Však má viery svit,
je čistá, vie sa prežehnať...!
— Haj, mnohé neľzä pochopiť,
kýs’ duše mimovoľný chvat...
Pán Artuš, vidiac rozpaky
jej, usmial sa a kľučkou hravou
sa prihnal: Havran zmiatal trávou,
ušima strihal, točil zor.
„I vidíš, Janči, jak si strašný“,
— žartovný začal rozhovor,
„včuľ aleže hneď tešiť začni,
ti povedám; i rušaj skôr! —
Hop!“ — tu mu v pamäť kýsi kmit —
„Mlč! — Ty si medveď, vlčí tvor;
ty hájnič iba pohaniť...
Vbok! — Ale odvráť pozor lačný,
ti povedám, kým vhodná chvíľa...“
(I odcúval na pokyn včasný;
no zrak ver’ nešiel zacloniť...)
Vtom Hanka preds’ sa zrepetila,
ľak stihla cele podmaniť;
i vlasy ponarovnať stihla,
ihlicu, čo sa z kyčky vyhla —
no dlela len, sťa horská víla,
keď škriatkov sieť ju otočila.
Nemohla vyhnúť nikam viac —
aj smiali by sa, že sa bojí,
že zdivela, i preto stojí.
Sklopila zraky, zahoriac;
čo pivonka sa sčervenala.
Hneď zásteročky chytla lem,
hneď zas ho v polet popustila...

Tu Artuš, ešte doskočiac
blíž v čarnom hraní na komoni,
keď zazrel, jak sa pýri, kloní:
„Á, zora“, splesal, „kvietok brala!
Nuž tys’ sa bola naľakala;
mňa azdaj? Či ťa urečiem?
Na horách bývať, a sa báť:
jak čudno, smiešno! — Poď len sem,
ja vedel bych ti ducha dať!
Viem, hosťov málo v horskej tôni —
niet ani s kým sa zhovárať;
jak hlúpo sem sa zatvárať,
jak škoda ťa tu v divej hore!
— Pst, Havran! — Neboj! Nech ťa zriem:
hľaď predsa šumným okom hore!
— Jak? Chaha! Ešte ustráchaná?
Tak trnúť mieniš až do rána?
Neverím — ó, ja rozumiem!
To fígle; znáš sa pretvárať —
Tie ruže vedia byť i zvädlé,
až sparno začne umárať,
a rúčky súce na objem,
však, švárna moja? — Rozumiem!“
S tým ku nej ponahnul sa v sedle;
štrng ostrôh pritom zavíril,
kôň strhol sa, späl, uzdu zbrotil,
no potľapkal ho, stlumil, skrotil.
A zas jak démon do jej bytu
sa vpil, úst žmýkal okraje
a hlboko sa zapýril,
a jak by hltal spore, spore —
vtom pozachvel sa v dravca chvitu,
pousmial, výsknul: „Ona je!“
U Hanky srdnosť pobadať.
Hruď dme sa ako malé more,
až ťažko sa jej ovládať.
I s dotazom jak: čo len chce —
čo hájnickým tu dvorom hľadá?
nač tieto reči blúznivé?
ten smiechot, sipot jak by hada?
čo nejde, kadiaľ zabočil?
čo sliedi? čiže na nej hana? —
tak spytujúcim, divným zorom
ho spešne, trpko zmerala,
a vyhybujúc v okruh dvorom,
nevrlá, v dom sa zabrala.
Lež vtom jej priechod zaskočil,
i schachotal sa pritom znova.
„Jak?“ skríkol, „ty hôr zdurná sova!
He, Janči!“ — Širák potočil;
pot zotrel, bolo na úpeku —
„Späť! Zostaň“, kynul, „neni saňa!
Ó, iné ja už stihol zdolať...
Čo, pre mňa nemáš ani slova?
Si srna adaj na úteku?
Ba, láry-fáry — neujdeš...“
Tu strhala sa, pľaskla v dlane,
osrdla ani zlobný jež.
„Čo chcete“, vrkla, „pánku milý?
Ste veru horší od úreku!
Ja že ste cestu poblúdili...
Tajdite, keďže známa vám.
Sedliačke nie na zabávanie;
ustúpte, ach, čo práce mám!
Hľa, šaty sa mi povalili —
tajdite, ak nie... budem volať!“
„Ech“, stočil znova koňom k prieku,
„len vidz ju! Tedy predsa mluva?
A badám, sa i hnevať vieš.
Nu, pekne, ale hlúpa schrana:
les kriky tvoje nepočúva!
Nepôjdeš: šteboc-nešteboc!
Máš prácu... Chceš mňa na pomoc?
Hneď skočím, pôjdem, kde len chceš —
ó, vďačne, vďačne do mrkania,
i ďalej, ľúba — celú noc!“
„Ach“, stŕpla, „pekne ďakujem;
ach, vaše ruky ľutujem.
Var’ háby zberať?... Božechráň!
I pusťte — Vám niet konca-kraja;
tentam je veru lepší pán,
netrúdi, pletky nevystrája...“
Komoňa reznul bičíkom —
„Hoj, nie tak! — Kto tu hájnikom?
Rec, nevesta si, a či panna?“
Videla, že sa márne zlostí,
i hútala: keď zodpovie
mu všetko, jak len krotko vie,
že potom tým skôr sa ho sprostí.
„Tu býva, prosím pekne pána“,
tak riekla, „keďže vedieť chcete:
nu, hájnik Čajka, môj to muž.
I choďte — domov príde v chvíli;
ver’ lepšie, keď tu nebudete.“
„Čo“, stiahol brvy, „ty už žena...?“
I pošinul sa do strmeňa
a dumal. „Ach, no — vás to mýli?“
prevrkla v duši zradostená,
bo bláhala si: pôjde už.
„Už ženou... dlho?“ „Hen od jari!“
Tu zahľadel sa do jej tvári
a opäť zašiel k mysle radám;
kôň jastril, hrabčil nešeredno.
„Nuž ženou“, hmkal, „a tak mladá? —
I rada muža?“ — „Veru hádam!“
Zas hútal; ale krátka rada,
prehodil skoro: „Všetko jedno! —
Ó, driečne...! A jak sa vám darí?
Ste spokojní, i v pohodlí...?
Či máte dostač vôkol seba...?
Niet medzi vami nezhody,
vždy ešte ste sa dohodli?“
Zľakla sa slov tých lahody;
no dotvrdila pritom v duši:
hľa, on je predsa nie tak zlý;
i odvetila, jak sa sluší,
úprimne, milo, prívetive:
„Ďakujem, že tak milostive —
chváľ-bohu, máme, čo nám treba,
a iné — žena odmodlí...“
„Bo vedz“, vtom skočil jej do reči,
jak koho páli záujem,
„ja vstave som i pomáhať,
akže by v niečom nedostatky —
i odpomôžem milerád...“
To duši jej sa zjavne prieči;
vykríkla: „Môj ty bože sladký!
Ach, pane, vy ste jeden z ľudí...
Nie, nie, my máme zdravé údy —
za všetko navždy ďakujem;
ach, choďte, iných v potrebe...’
„Už zas...? Ni nedáš kvapku vody?
Mám smädom zhynúť pri tebe!?“ —
Jak srnka uskočila vbok
a stínom mykla hore schody.
Vyniesla kvetný krčiažťok
už plný rezkej spod Sihľavy
(tam prameň len tak blboce;
prez zimu nikdy nezamŕza,
i odvracia vraj nemoce,
jak povesť o tom zdávna vraví),
vyniesla, a jak zbehla dol’
(nejedna frskla z neho slza),
i takoj podala ho pánu.
Pil-nepil; možno, iba zrok,
snáď, aby tým si vymohol
na čase, strvať ešte kus tam —
no toľko stojí: džbánok vzal
a hneď i podniesol si k ústam,
i pil, či aspoň piť sa zdal,
zrak medzitým svoj uprúc na ňu,
len na ňu stĺpkom, zmeravele,
Vlas vánkom zihral v jeho čele;
líc avšak nehybnou je pleť,
fúz síce tienky po nej stelie,
no že by sa hli, nevidieť;
ni známky tam o polykaniu...
Kým pil, či aspoň piť sa zdal,
Čajková trpezlive stála;
poblízku drobný králičok:
tým bielou nôžkou zhybovala.
Zrak k jazdcu ni raz nepozdvihla.
Nač? Iste hroznú žížeň má,
nie div, tak v lete na úpeku,
a kto zná, koľký prehnal bok
hôr — i nech si tam pochutná,
jak ľudia istia, bez úreku.
Len keď už drahná doba švihla,
a predsa nenavracal džbán,
jej vrtlo v hlave v galamuty,
i pomyslela: „Smiešny pán!
Či chlípať mieni celý rok?
Chce, bych tu daromnikovala —
ach, pliaga, už až do poroby!“
Veď nevidela, nebadala:
či pije a či čo tam robí,
so zrakom dlela sklopeným —
A on pil-nepil medzitým;
nu, v mysli iné drážil chuti.
„Ďakujem!“ zvolal konečne,
„ďakujem, žes’ ma občerstvila!
Tvoj džbánok skoro so mnou zlipol,
snáď vnady si doň nadrobila —“
i podával ho všetečne.
Jak čiahla, vtom ju v líce štipol —
„Ba vnady,“ dodal, „prisámboh!“
Ucúvla chvatom, s hrôzou: „Och!
To nejde,“ hlesla, „ja mám muža!“
a zlobným mrskla pozorom.
„A predsa ešte ako ruža!“
on zjasal k tomu odporom
a zachechtal sa, bodnul koňa,
i hupnul priečky — Tu v krik ona,
že len tak okolite znelo:
„Mne pokoj dajte sväto-sväte!
Ja nie som žiadna pobehlica;
mňa netknite sa — lebo ver’,
až muž môj príde navečer,
ten...! Vy sa tomu vysmievate?
No, počkajte si, aký hrom —“
a vzteklila sa ani ľvica.
I Jančiho to domrzelo;
keď nevoľno mu pristúpiť,
nuž aspoň zmrmlal: „Jašterica!“
Pán Artuš smial sa tomu len,
smial chutne, časom pomnul čelo,
pokrútil fúzkom počerným,
udidlom spružil nádherným —
a mľasknul; inu, znateľ žien...
Nemohol by ju potupiť;
ba jaksi ho to dráži, teší —
kým ona zúri, hrozí, hreší —
„Nu, pôjdeme,“ vetil napokon,
„už pôjdem, neboj, nemaj strach;
lež jedno je, čo mýli, mätie
ma... (jeho hlas sa tupo znížil
a z pŕs sa vydral sťaby ston)
ty hneváš sa! I ťažko mi,
i bude, keď mi na um zíde;
a ja ti predsa neublížil,
nie! — Prečo teda hnev tvoj...?“ „Ach,
vy iste o to málo dbáte,
ba pranič...“ riekla ticho, kľudne;
reč jeho znela jej tak čudne,
tak trpko; čosi v svedomí
ju bodlo, vari oželela —
Veď stála jak by ku ostyde,
čo počať, ani nevedela;
prst darmo na rtoch pobyt hľadal,
i kvietka pošiel rozvitok —
Pán Artuš zvláštny pôžitok
mal pritom, šťastný skoro zbadal:
jak žihol pal ju výčitok,
v kých nesnádzach sa zanáša,
jak vzchopila sa, zmiatla celá;
i zvolal: „Ako? — Hneváš sa
vždy ešte...?“ Sladla jeho reč.
„Ach“, vzdychla, „čo mi z toho príde?
Nie...! Len už choďte čím skôr preč.“
„Ha!“ splesal, zháčiac komoňa,
čo opäť skoknul v nepokoji,
v cval ďalší chtivý, hotový;
„s tým tedy vec sa pokoná,
priatelia zostaneme svoji!
Lež, drahá, kde znak na zmierenie?
V čom dôkaz, ktorý stvrdí hneď...?
Bo slovo, nahliadneš, je vetrík,
vzdych: priam ho chvíľka uloví;
šum: potok tentam hneď ho zhltí...
V záhradke tvojej mnohý kvet;
čo myslíš?“ — „Ejha, číry nechtík
to tam...“ „Tvoj nechtík ružový!?“
„Nie, pánku, kvet to mrzký, žltý...!“
„Hoc — no dáš z neho na znamenie,
že pominul huky-fuky?
Dáš? A hneď odberiem sa stiaď...“
„Ó, môžete si natrhať!
Ďaleko naše kostoly...“
„Hja, ale ja chcem z tvojej ruky!
Čo?“ — „Dobre, nech vám po vôli —
lež potom choďte v božom mene!
Pôjdete?“ — „Áno, iste už...“
Šla. Krátke mrklo okamženie;
zvrzali po dva razy vrátka —
i prišla v náhlivosti späť,
a zlatý kvietok podáva.
„Ďakujem, žes’ tak láskavá“,
privetil vľúdne, berúc kvet;
a strkal si ho do kabátka.
Kým strkal, dodal: „A tvoj muž
kde predsa blúdi, v ktorej stráni? —
Je dobrý hájnik, ako čujem,
i strelec: takých rád, hľa, mám...“
„Ja sama neviem, kde je tam.
Kdes’ ďaleko vraj pri stínaní —
Ach, mnoho ustáva sa ver’;
lež darmo žehrem, zabraňujem...“
„I ak ho predsa postretám,
čo odkážeš mu? Poviem rád.“
Riecť chcela, zajakla sa ale —
veď nikdy pán tak láskavý:
na všetko vie sa dozvedať,
i o jej stojí pozdravy!
Má? Nemá...? Že však čakal stále,
nuž rozhodla sa dorieknuť:
„Keď chcete... nono, nastokrát
ho pozdravujem, pozdravujem!
Tak mnoho ustáva sa ver’,
ach, mnoho na svojej má hlave:
tí druhí ani palcom hnúť —
I to mu tedy odkazujem:
nech šanuje sa, dbá o zdravie;
nech, povedzte mu, sem a tam
nehoní, ako — ako zver,
hoc naskrz neprimeriavam —
A nezmeškajte podotknúť:
by prišiel ešte podvečer!“
Pán Artuš vyčul usmievave.
S tým kývnul: „Dobre, stane sa!“
Kôň zaržal, trysknul dupotave.
Privolal ešte: „Zdravá buď!“
a oba vtrhli do lesa
vtom oba jazdci jakby víchor...

Keď cvalot paríp trocha stíchol
pod zrázom v temných smrečinách,
tu Artuš, jak by povydýchol,
sa prebral z dosavádnych dúm,
prehodil mimovoľne: „Bah!
Čo po tom...? Hatí nepoznám! —
Veď predsa šukal som a hľadal,
odkedy zočil som ju tam:
a teraz by som ledač zadal?
Bah!“ mľasknul. „Život vína šum...
Hé, Janči,“ kríkol, „čuješ! Kde si?
Mne práve prišlo na rozum:
že tuhľa predsa jesto zver!
Nie?“ — „Áno, pane, jesto ver’!“
„Čo alpské, apenínske lesy!?
To maľba-šaľba, cudzí dym!
Tu rozkoš honby, sladkosť jadra!“
„Uverím, pane, uverím!“
„Mlč! hlupák — nevolám viac: kde si? —
Ó, nôžka, rúčka, líčko, ňadrá...!“
„No chválaž’ bohu za slobodu!“
Tak vzdychla Hanka v totej chvíli,
keď jazdci v les sa zatratili,
že po nich ani znamenia.
Krčiažok zdvihla z podstenia,
i takoj povyliala vodu
do kvapky z neho pažiti
po dvornej: nech sa ocíti,
vraj, keďže ju tak podlávili.
Lež jak sa škubla zdesená!
Sťa hada — tak sa razom zľakla,
s výkrikom odskočila vbok:
drn, kade sšumel vody tok,
peniažky žltnul pokrytý...
„Hach, čo to!?“ ledvaž’ povyjakla.
„I čo to zase znamená!?
Čo s tým chce hosť ten ledajaký?“
meravo vyvalila zraky —
„Nač? Komu on to všetko platí?
Jej? — Lež zač taká odmena?
Žart niaky a či podchytok?“ —
Sto úzkostí sa na ňu valí!
Sto skalísk k hlave sa jej chýli
a hrozí zmyslov zdrtením!
Dúfala, že sa azdaj vráti
a nájde, čo tak ľahko tratí,
i vezme spiatky v úžitok;
no darmo hľadí na úvaly,
tie skoro v stín ho zahrabali —
on pošiel! — Beda! Čože s tým
si počne, s oným, ledačím,
čo? Kto jej rady dodá v chvíli? —
Sťa v búri už-už mrúca fakľa:
tak stojí, v duši plná múk,
necítiac zalomených rúk,
sĺz, sinú čo tvár zarosili...
„Ach,“ šepla, ľavý tisnúc bok,
„ach, Matko božia, ty daj sily...!“
A vskutku: blesnul rozsudok.
„Hoj, pánku,“ výskla, „chyba, chyba!
Ja hájničkou som iba, iba,
no (srdne ronila sa v hruď),
no zle ste predsa natrafili,
zle veru, roztomilý zmok!
Čajkova žena neni ryba —
Oj, hanba... avšak boh vás súď!“
I neradno bár zla sa tknúť,
bár práca nado všetky ťažká,
preds’ premohla sa, zohla, kľakla,
a čoho sa tak prvej ľakla,
už zbiera, zmetá — do krčiažka.
Keď pozbierala, ešte sepla,
utrela ruky, ak by čar —
S tým beží, beží ku ručaju,
i skaliská kde vyčnievajú,
kde neprestajný prúdov var,
tam do kotliny všetko trepla.
Vzdor hluku riavy bolo čuť:
„Tu, diable, máš svoj všetek dar!“ —
S tým búrka prešla. Skoro vera!
Už v práci je zas, šaty zberá...

K večeru na prah vysadla.
Pravicou podoprúc si briadku,
do broniaceho hľadí šera:
až celá v mysliach zapadla
v akomsi duše neporiadku.
Var’ smúti — za čím? Za krčahom,
či zlatým jeho za obsahom...?

Mrak čierno snul sa vôkol stromov;
i hviezdka žmurkla na sklepení —
keď Michal navrátil sa domov.
Bol ale hodne unavený.
Nečudo: predsa nejeden
laz prešiel, prťami to práca —
a pri rubačoch celý deň;
nu, človek sa ver’ utrmáca.
Tým sladší potom nočný sen;
ten všetky trudy povypláca;
sme sťaby znovunarodení...
Len vnišiel do pitvorca dnu,
z kuchynky oviala ho vôňa;
ženuška chystá večeru,
pravdaže: vie, čo treba, ona,
keď muž sa vráti pozde z hôr!
Vykukla, počujúc ho skladať —
„Len toľko,“ riekla, „že som hľadať
ťa nepošla... čo nejdeš skôr?
Ba ty bys’ tam i ponocoval,
hej, ponocoval, tak to badať —“
a žiarny zdvihla obličaj,
pooprúc k dvier sa obrubisku.
Keď ale ani netúrnul,
len usadil sa na schodisku
u pôjda, jak to obyčaj
mal, večeru kým pripravila,
a širák k tylu posunul —
nemohla preniesť, že tak čuší:
„Jak viedlo sa ti?“ doložila.
„Nu — dobre,“ ceknul, odfukoval
a čelo stieral rukávom.
„Nuž — a ty si sa vybázlila?
Hľa, vidíš, aký krásny deň —
ba úpek, sťa by čelom koval;
ver’ horel ešte i ten moch,
nestačil ani hory tieň,
kdekoľvek ako na pecisku —
No, nepovedal pravdu som...?“
„A videl si dvoch na koňoch?“
skočila do reči mu hrave.
I pozrel na ňu vyzvedave:
„Hej, videl — stáli nad stavom.
Nuž...?“ Vtom však uhla do kuchyne,
bo skypelo čos’ na ohnisku.
On vytiahol sa, ako sluší —
vstal, zabočil zrovna do izby,
kde kahanček už svietkal sine.
Po večeri, keď brala riad
— on práve kládol do pípky,
i pripálil, by tlelo všadeľ —
zas začala sa spytovať:
„A nevieš, kto tí dvaja boli...?“
Hlas jej znel v kejsi vo svevoli,
až nemilo sa týkal uší —
No Michal sťa by neslúchal;
len trnul sebou, skúril... Šla;
bo že mu nejde na vtipky,
i že sa zmŕštil, zazrela.
Len pukal, časom odkašlal,
žval čútor a — do svetla hľadel...