Zlatý fond > Diela > Ľudské povedomie III. Vedenie


E-mail (povinné):

Daniel Záboj Lauček:
Ľudské povedomie III. Vedenie

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Zuzana Danišová, Andrej Slodičák, Martin Hlinka, Rastislav Liška.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

A) Povstávanie známostí

Pri ohliadaní tej moci povedomia, ktorú vedením nazývame, prichodia do povahy nasledujúce predmety: „Povstávanie známostí a narábanie s nimi.“

Stáva sa istým výkonom obojdielovej látky, ktorý pri ohliadaní predmetu bližšie opíšeme. Výkon tento býva službou smyslov zapríčiňovaný.

1. Služba smyslov

Zjav, vtlak

Pri sebavedomí neboli sme prinútení vystreť svoj pohľad až na telesnú podstatu človeka; pri vedení načím nám to robiť, poneváč tu isté ústroje telesnej podstaty konajú povedomej podstate veľmi dôležitú službu. Cele prirodzene! Sebavedomie je moc povedomej podstaty; dejstvovania v sebe samej — v svojom vnútre — a vedenie je moc dejstvovania vo vonkajšku; k tomu sú jej nutné spojivá s vonkajškom. Tými spojivami sú, ako známo, telesné ústroje, menované: smyslami: „oči — zrak“, „uši — sluch“, „nos — čuch“, „jazyk — chuť“, „prsty a vôbec konce čuvov — hmat“.

Päť smyslov koná službu povedomej podstate, podávajúc jej „skutočnosti“ vonkajších podstát, aby ona mohla ich k vy-„tvoreniu“ pravých známostí použiť. Každý smysel oboznamuje ju s vonkajším predmetom s inej strany. V päť rozmeroch načím vonkajšej podstate svoje bytie zjaviť, aby povedomá podstata mohla si o ňom pravú známosť utvoriť.

Tieto smysly sú však len vonkajšie „ústia“ tých ústrojov, ktoré menovanej podstate slúžia za spojivá s vonkajškom. Smysly sú sťa ďalekopisnými sieťami spojené „čuvami“ so svojím strediskom — „modzgom“. Vôbec pri ústrojoch týchto nachodíme takmer to isté sriadenie, čo i pri ďalekopise. Smysly zachytujú obrazce, ktorými znázorňujú sa vonkajšie veci; čuvy veľkou rýchlosťou ich modzgu sdeľujú a tento ich zase obojdielovej látke čiže k duchu pripúšťa. Obráteným pochodom prinosia velenia, ktoré duch vysiela do patričných údov, rúk, nôh, k dielu, k chôdzi atď. do očí, k hľadeniu; do uší, k slyšaniu atď.

Ako koná sa sdeľovanie vonkajších predmetov duchu, to je každému známo.

Ono stáva sa pomocou „zjavov“ patričných predmetov.

„Zjav“ je obrazec veci (bytia, predmetu, podstaty, deja), vecou (bytím, predmetom, podstatou, dejom), samou (samým) nakreslený vo vonkajšku.

Ako stáva sa to?

Vec (predmet, bytie, podstata) nakreslí tenže svoj obrazec bezprostredno svojím bytím, čiže jestvovaním: — dej svojím behom (t. j. tým obrazcom, ktorý sostavia jeho poddvihom nesené veci, a tiež i zvukom, ak že nejaký zapríčiní).

Pochod tento je zrejmý z I. D. B. Ztadiaľ vidno, čo je asi „jestvovanie vonkajších vecí“ (etc.). Javením ich skutočnosti, — bližšie: javením koľkosti ich hmoty a sily, z ktorýchžto složené sú — a spôsobu ich složenia.

Javenie spôsobu složenia vidno v rozličnosti ináče rovných predmetov, na pr. ovocie skutočné a z kovu, vosku atď. napodobnené. Forma, barva jednaká: iba „tvrdosť a chuť“ = složenie rozdielne!

Povaha pohybov u složených podstát a povaha ich zjavov je zase z II. D. A, ?, zrejmá.

Keď chceme si tieto pochody podstát a ich zjavov bližšie ohliadnuť, treba nám iba jeden pohľad na otáčajúci nás svet hodiť.

Taký zbežný pohľad sme na spomenutom mieste I. D. B. na spomenutý predmet hodili.

Tam sme videli, že predmety, sostavujúce vidomný (viditeľný) svet, sostoja zo složenia dvoch jednodielových látok, sily a hmoty, a tvoria po rozličnom nastrojení hmotu udržujúcej sily, tie tri známe diely (ríše) prírodných predmetov: nerasty, rastliny a živoky.

Ako tiež tamže sme vec obozreli: predmety do jednoho a tohože dielu patriace rovnajú sa medzi sebou istými hlavnými zjavmi; inými zase odlučujú sa jedno od druhého. Ako na pr. medzi nerostami: kovy a zeminy. Medzi kovmi rozličné druhy týchže: železo, olovo, cin, meď, mosadz, striebro, zlato atď. Medzi kameňmi: žula, pieskovec, rula, kremeň, vápenec atď. a drahé kamene. Medzi zeminami: hlina, piesok, prsť a ich rozličné smiešaniny. Tak tiež i pri rastlinách podobné rozdiely pri hlavnej podobnosti vidieť: mochy, trávy, stromy; a medzi stromami, koľký rozdiel vidieť; medzi lesnými: buky, duby, hraby, kleny, javory, osyky, jelše, tŕne atď.; medzi ovocnými: rozličné druhy jablôň, hrušiek, slív, čeriešeň, višieň, rév atď. To isté i medzi živokmi: od nálevníkov až do savcov, kam po tele i človek prísluší.

Čo pri pohľade na tento vidomný (viditeľný) svet napadne, to je: krásny rozvrh. Všetky rozdiely prírodných predmetov sú istými zvláštnosťami svojich podstát sostavené, ktorými sa ony, ako to na prvý pohľad vidno, stávajú pre život človeka užitočnými; tak že celý — z nich sostojací vonkajší svet — predstavuje sa surovinou, slúžiacou k uskutočneniu úlohy človečenstva: ktorážto, ako spomenuto, je: „povýšenie úrovne ľudského bytia nad ostatnú stvorbu“.

K tomu sluší udržanie celistvosti tela, čo ústroja dejstvovania vo vonkajšku.

To stáva sa dvojím: obranou a doplňovaním.

Obranou: menovite proti povetrnosti a jej zjavom. (Horúčosť, zima, dážď, sňah a p.) To všetko zrušilo by za krátky čas celistvosť tela, ak žeby nepretržene a bezprostredne naň účinkovalo. Čo je obranou proti povetrnosti: bydlo, šat, obuv, ohrev atď. Ako každý vie: surovinu k bydlám poskytujú nerasty, zeminy (kamene, vápno, piesok), rastliny, stromy, slama, trsť atď.; surovinu k odevu tiež rastliny (ľan, konope atď. k plátnu), živoky: vlnu na súkno a kožu na remeň k obuvi. Kovy dávajú surovinu na nástroje k všeliakému dielu atď.

Udržovanie tela doplňovaním je známe. Už samým trvaním následkom účinkovania vonkajších sil „zneúplneje“ telo, tým viac „dielom“, „prácou“.

Doplňovanie zneúplneného stáva sa pokrmom a nápojom.

Pokrm poskytujú zvieratá; niektoré mäsom, niektoré mliekom atď., tiež rastliny: obilia, ovocia atď., áno i nerasty: soľ atď. Ba ešte i jedy užitočné môžu byť, keď slúžia k uzdraveniu tela, nákazou choroby porúchaného. No s tým narábať vie len najväčšia znalosť veci (lekárska veda).

Nápoj dáva voda, ktorá i k iným úžitkom človeku slúži. Pri väčšej koľkosti ženie mlyny, a ešte pri väčšej (veľrieky, morá), nosí ohromné bremená (plavba lodí). No pri náhlych búrach čo príval, povodeň alebo morská búra pôsobí veľké nebezpečenstvo. Nápoj dávajú posilňujúce nápoje: víno, pivo, mädovec atď.

Všetky tieto veci ležia vo vonkajšku „surovinou“ a nutno im prierobou (prácou) prerobenými byť, aby k spomenutému účelu slúžily. Kamene a zeminy nutno po prírodných zákonoch spolusložiť, aby z nich bydlá povstaly, stromy na brvná otesať a primeraným spôsobom spoluspojiť, aby z nich krov alebo náradie bolo složené. Akej prierobe rastliny k odevu slúžace, konope, ľan atď. podvrhnú sa: to je známo a tiež ako touže prierobou ich vlákien súvisiace plátno „natká“ sa, alebo taktiež z nesúvisiacej vlny súkno, to netreba opisovať. Pri prihotovovaní pokrmu z mäsa neprichodí do povahy iba usmrcovanie patričných zvierat: no i starosť o to, aby sa ich dostatočný počet dochoval, i aby tieže v krajoch, kde zima panuje, túže pretrvaly, „chov dobytka“. Taktiež pri obilí mnohé pochody nutno podujať, aby ono k výžive slúžilo; starosť o dostatočné množstvo „roľníctva“; prihotovovanie obilia k pokrmu, mlynárstvo, pekárstvo a „povarstvo“ = kuchárstvo.

Toto nazvali sme „krásnym rozvrhom“ pri úlohe ochraňovania a súplňovania tela, a tak pri udržovaní jeho trvania. Ačkoli sme len na tie „najhrubšie“ zjavy pri tomto diele pohľad hodili a už sme videli, ako je krásne táto úloha rozvrhnutá. Surovina k nej leží, ako sme videli, vo vonkajšku, „vhodnosť“ („vmeru“ cieľuprimeranosť) v človeku. Surovinou k nej sú všetky vonkajšie podstaty od nerastov do rastlín a živokov-vhodnosti zase to prihotovovanie tých nerastov a rastlín na bydlá, rastlín a zvierat na pokrmy, a to všetko, čo k tomu sluší. Bez prispenia človeka neosožila by všetka hojnosť surovín vonkajška k udržaniu tela nič. Kamene, kovy, zeminy ostaly by vo vonkajšku nepoužité, a netvorily by žiadne bydlá a človeku by v zime nutno bolo zamrznúť, alebo v pŕškach onezdraveť. Rastliny a zvieratá by tiež neslúžily k výžive, no vzrastaly by bez použitia a rozpadávaly by sa.

Uskutočnením toho krásneho rozvrhu stane sa surovina vonkajšia vhodnou k rečenému účelu. Nerasty a stromy prerobia sa na obydlia; taktiež rastliny a zvieratá na pokrmy, a tak dosahuje sa trvanie tela.

Už zabezpečením trvania tela povyšuje sa ľudstvo na vyššiu úroveň, nad inú stvorbu. Tým dá sa možnosť obojdielovej látke vo viditeľnom vonkajšku čím diaľ účinkovať. Čím diaľ pak ona v ňom účinkuje, tým lepšie ono ho a jeho povahu a behy spozná a tým prospešnejšie používa k povzneseniu človečenstva.

Tiež rozumie sa samo sebou, že i ľudstvo samo je predmetom účinkovania obojdielovej látky. No o tom na inom miesto „obsah obojdielovej látky“. I v tomto diele je trvanie tela veľmi významné. Čím ďalej trvá, tým lepšie oboznámi sa duch v ňom s veciami človečenstva a účinkuje prospešnejšie k jeho pozdviženiu.

Tak hľa, krásne a podivne rozvrhnutá je tá úloha povýšenia človečenstva na najvyšší stupeň vo stvorbe. Najväčšieho významu pritom je, ako ohliadnuto, trvanie tela.

Ako patrí tomuto rozvrhu i sama „dielňa“, v nejž má tá úloha previesť sa, je tiež známo. Dielňa, v nejž sa spomenutá úloha prevádza, je naša zem s jej obratmi a obehom okolo slnca. Obraty okolo osy pôsobia známym spôsobom deň a noc; deň k dielu, noc k odpočinku. Obeh okolo slnca pôsobí ročné počasia, zimu, vesnu (jaro), leto, jaseň.

Vesna, leto a jaseň k dielu; zima viacej k odpočinku. U nás nakopí sa najviacej diela v lete, nuž dlhé dni, krátke noci, čas k dielu dlhý, k odpočinku kratší. Kde následkom svetového (kosmického) postavenia štyri počasia nepanujú, tam je čas odpočinku označený dážďami v horúcich pásmach, alebo tmou v ľadových pásmach.

Neustále namáhanie a pohybovanie tela zapríčinilo by za krátky čas úplné jeho vysilenie, spôsobilo rozklad a smrť. Aby sa tomu predišlo, ztadiaľ také podelenie na ročné počasia, na odseky času k dielu a k odpočinku.

Vidno: už na samom počiatku ten krásny rozvrh jestvoval a bol on na stvorbe prevedený. Pri ňom má človečenstvo svoju pridelenú úlohu, ako sme videli, a to je tá: nutno urobiť mu surovinu k udržovaniu telesného bytia slúžiacou, ktorou je, ako tiež spomenuto, celá príroda (celý vonkajšok), „vhodnou“ k tomuto účelu. To stáva sa dielom a prácou: nutno použiť všetky suroviny, k čomu ony môžu slúžiť, pridať im vlastnosti, podoby, ktoré pôvodne nemajú a sú nutné k dosaženiu spomenutého účelu. K tomu nutno používať behy vonkajška, ktoré sú k dosaženiu tohoto účelu prospešné, a odvracať škodné, ktoré by prekazily dosaženie toho účela.

K takým škodným patria: búrky, zúrenie vody, ohňa, otravy, jedy; patrí tiež nečisté zachádzanie s potravnými látkami a nápojmi, škodné živoky a spomenuté nepriaznivé počasie, zimy, horúčosti, ustavičné pŕšky atď., duchovne „osvetomorné“ pomery.

Práca a dielo je — ako viac ráz spomenuto — používanie známosti o patričných veciach vonkajška: na známosťach o vonkajších veciach a behoch vonkajška ustanovia sa také doplňky patričných vecí, ktoré zase zapríčiňovaním istých, v povedomí ustanovených vonkajších pohybov, výkonov práce pridávajú sa k patričným veciam a robia ich „primeranými“ k svojmu účelu alebo ustanovia sa v nich také pohyby, do ktorých ich uvedie človek či vlastnou, či akoukoľvek pomocnou silou ku vykonaniu práce, a tým tak napraví beh ich vývinu, že slúžia k spomenutému účelu.

Čo sú takéto úplné známosti, to uvidíme no konci tohoto odseku. Tu nám prichodí ohliadať, ako ony v povedomí povstávajú.

Službou smyslov.

Tieto, ako sme už videli, sú vonkajšie stanice ďalekopisu, ktorý spojuje obojdielovú látku s vonkajškom. A modzog je vnútorná stanica.

Na tých vonkajších staniciach podávajú vonkajšie veci duchu látku k známosťam svojimi zjavmi. Stanice tieto, smysly, látku túto prijímajú a po čuvoch do vnútornej stanice, modzgu, prinášajú, ktorý to ďalej duchu dodáva.

Pod zjavom obyčajne rozumieme nejaké rýchle a značné dejstvo prírody, na pr. blesky, víchry a neobyčajné úkazy svetla alebo zatmenia slnca a mesiaca atď., alebo „obraz“ nejakého prírodného predmetu = zrakový zjav, od nerastov počnúc k rastlinám a telám živokov a ľudí. To všetko je pravé, no jednostranné, lebo zjavom je všetko, čo na ktorejkoľvek veci smysly: sluchový, čuchový, chuťový, hmatový zachytia. To všetko tvorí úplný zjav vonkajších podstát a predmetov.

Znakový zjav a smysel je pre dejstvovanie a prácu, sluchový zjav a smysel zase pre učbu najvážnejší, ako to všetko ďalej vysvitne. No, pre tvorenie známostí a zachytovanie zjavov vonkajších vecí sú všetky smysly a zjavy jednak vážne.

Poslednými tromi javí podstata „vnútro“-zrakovým svoj vonkajšok.

Ako na patričnom mieste (I. D. B.) spomenuto, vonkajšie veci sú složené z rozličných častí hmoty, s rozličnými časťami sily prevedené, rozličným složením a nastrojením sily.

Toto zjavuje vonkajší predmet obzvlášte tymi tromi poslednými zjavmi, zčiastky sluchovým. Ako vec stojí, to nám ukáže pár známych príkladov. Na pr. skutočné ovocie a ovocie robené z hliny, papieru, dreva, kovu. Alebo skutočné zvieratá, abo ľudské telá a nakreslené, abo tiež z kovu, alebo z kameňa napodobnené. Keď sú napodobniny umelecké, nuž ich zrakom nemožno od skutočných rozoznať, ovšem chuťou, hmatom alebo vôňou. Napodobniny nemajú tú útlosť, vôňu alebo teplotu, alebo chuť, čo prirodzené a skutočné, ačkoli umením môže sa im pridať nielen podoba, no i barva skutočných. Soľ, cukor, rozličné druhy ovocia, čerešne, višne atď.

To znamená toľko: vo voňavých, chuťových a hmatových zjavoch javí složená podstata svoje složenie (vnútro). Ľúbezné vône prezradzujú zdraviu slúžiace užitočné složenie, smrady neužitočné. Chuťové sú: sladkosť, kyslosť, horkosť. Hmatové: tvrdosť, mäkkosť, hladkosť, hrobolovatosť atď. Tieto posledné tri smysly vnímu len tak svoj vtlak, ak prídu do bezprostredného styku s patričnou podstatou.

Zrakový a sluchový smysel vnímu svoj vtlak bez toho, žeby prišly do styku s predmetami.

Vnímať vtlaky smyslami obyčajne znamená očuť vôňu, alebo pocítiť dobrú chuť, t. j.: vnímať kladné vtlaky. No pri utvorení známostí prichodia do povahy všetky vtlaky i nekladné. Vôňový vtlak vníme smysel vône i tam, kde žiaden nenie; záporný vtlak. Na pr. čistá voda nedá žiadnu chuť, ani vôňu; tu je tedy chuťovým vtlakom, nenachodenie sa chute, vôňovým, nenachodenie sa vône; sluchovým pri skale a kameni atď. nenachodením sa žiadneho zvuku atď.

Všetkými päť zjavmi vyčerpá složený predmet svoju bytnosť a zavinie ju do svojho celistveného zjavu, ktorý smyslami, čuvami a modzgom duchu podá. Zjav v smysloch a v povedomí je vtlak.

Zrakový zjav dávajú vonkajšie veci pomocou svetla.

Svetlo samo, ako to zo „svetlovedy“ (optiky) známe, nenie nič inšie, než pohyb alebo otrasy, či „istého vzduchu — ethera“, či samého povetria, to nás tu nezaníma. Slnečné svetlo, ako to tiež ztadiaľ známe, je biele a obsahuje v sebe všetky barvy, t. j. všetky tie otrasy, ktoré tieže jednotlivé barvy predstavujú. Svetlové otrasy sú veľmi rýchle.

Pomocou slnečného svetla pôsobí vonkajšia vec svoj zrakový zjav tak, že doplňujúce barvy (complementárne, t. j. ktoré k barve veci pridané bielu barvu spôsobia) a ich otrasy „neúčinnými“ v svetle slnečnom urobí a tie otrasy, ktoré jej barvám zodpovedajú, na všetky strany od seba vysiela a tým vyobrazí podobu svojho zovňajška a barvu. Tie otrasy, barvám a podobe veci zodpovedajúce, rozširujú sa na všetky strany, a možno vec vidieť zo všetkých strán, pravda s odchýľkami, či barvy, či podoby, ktoré nachodia sa na tej alebo onej strane. Na pr. dom, majúci na juh dvere a štyri okná, v otrasoch svetla jeho zobrazujúcich, len na juh svoju podobu s touto odchýľkou ukazuje: preto len z juhu naň hľadiac jeho podobu s touto odchýľkou dvermi atď. vidíme, na západ snáď len tri okná, na sever snáď päť alebo šesť atď.

Strom na jar z juhu trochu zakvetlý a na západ vyčnievajúci konár majúci, ukáže pozorovateľovi len z juhu kvety a barvu im zodpovedajúcu, zo severu nie, od východu zase na západ vyčnievajúci konár nevidno.

Človeku len od predku tvár vidíš, zo zadu len vlasy a šaty atď. Tak každý predmet na všetky strany svetla sebe zodpovedajúce vysiela, ale na každú stranu s tými odchýľkami, či podoby, či barvy, ktoré nachodia sa na patričnej strane.

Otrasy svetla, sostavujúce obrazec vecí, „zrakové zjavy“, čo kde na telo prídu, nezapríčinia žiaden vtlak, iba v zraku, ani v druhých smysloch. Oko však môže známe už vôňové, chuťové, hmatové zjavy po istom složení barvy rozoznať. Ono je opravdové „osamotnenie“ ducha vo vonkajšku a smysel pre prácu a dejstvovanie. Ale poneváč zrakové zjavy žiaden vtlak na telo nedajú, iba na oko, nutno človeku opreť zrak na vec, ktorú má vidieť. Do oka vstúpia otrasy svetlové, tvoriace obrazec patričnej veci po ceste „dvojkúžeľa“, ktoréhož končiar, zrenica oka, tvorí. Preto čím ďalej leží predmet, tým menším zdá sa tenže byť, t. j. náš zorný uhol je menší, pod ktorým vec vidíme. A tiež pre povahu dvojkúžeľa vyobrazí sa predmet v oku prevrátene: čo hore, to dolu. Z oka do modzgu a ztadiaľ do ducha príde zase v prirodzenej polohe, a v duchu ho v tej prirodzenej veľkosti vidíme, ktorou nám ho vzhľadný uhol vyobrazil.

Aké obrázce sostavia sa takýmito otrasmi svetla, to poznáme z toho, keď si pripomenieme, čo všetko človek môže vidieť. Od prášku po obzor, od nedvižných skál do letu blesku, alebo vzryvu výbušných látok atď. Drobnohľadné veci atď. človek nevidí.

Bez svetla nedávajú veci žiadne „zračné“ zjavy.

K zrakovému zjavu nutno ostatným štyrom pristúpiť, tak je zjav vecí úplný.

Ako zrak smyslom pre hmotu, tak je sluch smyslom pre silu a trvanie, a tie druhé, ako spomenuto, pre složenie oboch.

Aký veliký význam i tento smysel má, to vidno z toho, že môže narábäť so zvukovými obrázcami.

Zvukové zjavy sú tiež otrasy povetria, no nie tak rýchle, ako zračné zjavy. Zvukové zjavy pôsobia pohybujúce sa sily. Článkované zvukové zjavy, slová, vníma sluch len z blízka, nečlánkované dosť z ďaleka — po veľkosti a náhlosti pohybujúcej sa sily.

Všetkými päťmi smyslami sdelí vonkajšok zo seba toľko duchu, koľko asi potrebuje človek k šťastnému dejstvovaniu a pracovaniu vo vonkajšku. No k vedeckému poznaniu vonkajška to nedostačí, tu nutno vziať do ohľadu i chemické i drobnohľadné zjavy.

Ako zjav a vtlak do obojdielovej látky, do ducha prejde, to ohliadneme v nasledujúcom čísle.

Tu ešte pripomenieme si niektoré zvláštnosti o smysloch.

Čo dotýka sa súhrnu smyslov, nuž ich celok je u človeka najvyvinutejší. Jednotlivé smysly sú u zverov vyvinutejšie, než u nás, ale za to ostatné zakrnelé. Kde sú oči vyvinuté, tam sluch, hmat, čuch, chuť nenie atď. Známa je starodávna výpoveď:

Nos aper auditu, linx visu, simia gustu, Vultur odoratu, superatque aranea tactu.

*

Niekde sú smysly tak šťastne vyvinuté, že ich majiteľ sám svojou prácou toľkej odbornej vzdelanosti si nadobudne, koľko druhý úporným trudom pod cudzím, znaleckým vodcovstvom. Samoukovia. Pôvodcovi sú príklady z nedávno zašlých dňov z rimavského vidieku známe. Na dolnej Rimave v Ťuriakovciach (?) žil vraj hospodár, ktorý bez všetkej odbornej a cudzej učby tak vraj výtečne klavír hral, že ho i vysoké panstvá radi počúvali. Pôvodca má známosť o tom od mužov, ktorých výpovede sú nad všetku pochybnosť povýšené. Na hornej Rimave, v Tisovci, žil v 50. a 60. rokoch výtečný puškár Dianiška, ktorý pôvodne čižmárom-ševcom bol. Tiež na hornej Rimave, na Hačave, žil výtečný slepec Matej Hrebenda, ktorý zrak sluchom si vynahradil. Vysokú znalosť kresťanskej učby a českoslovanskej literatúry vynahradil si návštevou chrámov a počúvaním predčitovaných mu starých i nových českoslovanských diel. Že v rokoch 1815 — 1840 medzi vzdelanci a obecným ľudom na takých jednotlivcoch nechýbälo, ktorí radi svoje oči slepcovi po vzdelaní túžiacemu poskytli, to, myslím, neslúži k nečesti tohočasného slovenského národa.

O smysloch, čuvoch a modzgu je treba pripomnúť, že ony ľudstvu po všetky dejepisne známe veky jednak slúžily, jednak zjavy vonkajších predmetov duchu prinášaly, a síce tak, ako to i teraz robia. Ako je to známo zo starogréckych básní, v ktorých nachodia sa mnohé nám známe prírodné alebo dejepisné predmety, alebo ľudské skutky opísané. Obrazy tých opisov sú tie isté, ktoré i dnes smysly, o týchže veciach, nám prinosia. To samé vidieť i z kresieb gréckych, i z pokusov kresieb egyptských. Tiež i sv. Písmo nám to isté potvrdzuje.

Že sú smysly, čuvy a modzog veľmi dôležitými ústrojmi, vysvitá z toho, že sú ony spojivom ducha s vonkajškom. Z toho vysvitá, že keď ony onezdravejú, duch ostane bez pravého spojenia s vonkajškom. Sebavedomie síce v tom prípade nezhynie, vláda nad spôsobnosťami trvá: no nenie primeraná vonkajšej skutočnosti. Smysly a modzog pridávajú k vonkajším zjavom zo svojich telesných síl, a tak vynesú človeka zo súvisu s vonkajškom, následkom čoho človek utratí svoje dejepisné povedomie; drží celkom nevinne alebo prospešne vonkajšie dejstvá za škodné, a nespôsobný je, pokiaľ chorosť trvá, k dejstvovaniu vo vonkajšku a k práci.

Ako známo, držia materialistovia smyslovú sústavu za podmet povedomia: nasledovne i to, že je vonkajším zjavom zapríčinený vtlak v modzgu sám bezprostredne známosťou. Podľa nich vonkajším zjavom daný vtlak zapríčiní v modzgu otras, a že je ten otras modzgom vnímaný, to je predstavenie vonkajšej veci v povedomí, ktoré my menujeme známosťou.

Oni pravda mnoho vecí pri takomto vysvetľovaní z očú pustili. Jedna je tá, že pri otázke povedomia nejedná sa len o „predstavovaní“ vonkajších vecí v povedomí, o známosťach, no i o sebavedomí a jeho zjavoch, o záhadách známostí, o zjavoch so známosťami spojených; voľné používanie nadobudnutých známostí a „pamäť“. A druhá zase tá, že otras modzgu a predstavenie vonkajšej veci sú: dve rozdielne veci. Otras modzgu je otras modzgu a predstavenie vonkajšej veci je predstavenie vonkajšej veci. Ich totožnosť nutno by bolo preukázať!

Oproti ich tvrdeniu stoja dve veľmi rozhodujúce skutočnosti.

Jedna z nich je: smrť človeka. Ona je náhle pominutie povedomia a jeho zjavov. To zodpovedá roztrženiu spojenia dvoch látok; no nie rozpadávaniu složenej podstaty a modzgu, a vôbec tela. Je pravda, že smrť = rozklad telesnej podstaty nastane s prestaním a zastaním účinkovania vnútorných životných ústrojov. No ani toto zastanie tohože obehu nie je náhle, okrem prípadov „mrtvice“, ale znenáhla nastupujúce, so slabnutím týchže vnútorných ústrojov. Tomu smrť nezodpovedá. So slabnutím týchže ústrojov povedomie neslabne, vedomosti neumenšujú sa; naopak, to všetko ostane až do konca a razom pominie.

Druhá skutočnosť je povaha čuvovej sústavy a modzgu sama. Ona nachodí sa i u zvierat, u ktorých niet ani povedomia, ani známosti. To nie je preto, že u zvierat je len snáď z polovice tak vyvinutá, ako u človeka. Keby ona u človeka, cele vyvinutá, bola nosičom celého povedomia a všetkých zjavov, viditeľných okolo známostí: tak by ona tam, kde je „z polovice“ vyvinutá, bola nosičom „pol“ povedomia a polovice zjavov, okolo známostí viditeľných. No nič z toho nevidíme u zvierat čuvovou sústavou a modzgom obdarených. Áno, ani najkrajšie „nastrojenie“ pudu pri ssavcoch, ptákoch nie je vidieť, ale pri včelách, ktoré ani modzgu, ani vyvinutej čuvovej sústavy nemajú. Vidno, že ich nastrojenie neleží v sústave čuvov a modzgu: no v podstate pudu, ako i u človeka povedomie nie v čuvovej sústave a modzgu, ale v povedomej podstate obojdielovej látky, ktorejžto dejstvovanie nám vysvetľuje nielen povstávanie známostí a vysvetlenie s nimi spojených záhad, no i používanie týchže známostí.

2. Prenesenie vonkajšej veci do povedomia

Hranica dvoch podstát

Prenesenie vonkajšej veci do povedomia stane sa po dostúpení vtlaku do modzgu.

Modzog je tá čiastka telesnej podstaty, ktorá stýka sa s podstatou pudu a s podstatou ducha.

To stýkanie možno bližšie len tým označiť: „on hraničí s nimi“.

Modzog dodá smyslami zachytený a čuvami donesený vtlak nejakej vonkajšej veci povedomej podstate.

Toto dodanie stáva sa jednoduchým prepustením doneseného vtlaku k povedomej podstate. Pri čom, po spôsobe mlunnej iskry, preskočí dodávaný vtlak z modzgu na povrch podstaty ducha. Vtlak z modzgu na spomenutú podstatu preskočivší je prejavom istej malej sily a obsahuje čiastky obsahom — hmotou vonkajšej veci a čiastky silou tejže zapríčinené, a ich složenie, nastrojením vtlaku vyobrazené, a urobí na tú samú podstatu jemný úder. Týmtože úderom zaujme on toľko priestoru na povrchu obojdielovej látky ducha, koľko to jeho veľkosti zodpovedá, a dostúpi ním tak hlboko do podstaty, ako to zodpovedá miere tej sily, ktorou bol datý a prinesený patričnými smyslami a čuvami.

Čo na to nasleduje, to uvidíme v najbližšom.

Potiaľto všetko bolo vykonané pri sostavovaní a povstaní známostí pôsobením „vonkajška“.

Až po dodanie na povrch povedomej podstaty je tenže vtlak silozpytnou veličinou; pravda takou malou, že nemôže na ničom inom nejaký účinok spôsobiť, iba na povedomej podstate a na „podstate pudu“. Samé smysly a čuvy, ktoré ho zachytia, nepocítia od neho žiaden úder. Keď ony už cítia vtlaky z vonkajška prichodiace, vtedy s nimi už zle stojí. Smysly stávajú sa citeľnými proti vonkajšku „ochorením“. Vtedy pôsobí svetlo a jeho vtlaky „účinok“ v zraku, zvuk účinok v uchu: a „účinok“ ten je: „bolesť“.

No pri zdravých smysloch a čuvoch nevidíme po čas ich účinkovania ani ľúbezné, ani neľúbezné pocity. Z toho nutno súdiť, že vtlak na smysly samé nevykoná žiaden účinok, a že ho ony na taký spôsob sdeľujú povedomej podstate, ako sdeľujú ďalekopisné vodidla mlunnú iskru. Že však skrze povedomú podstatu potom, akonáhle ňou premenené sú na známosti, spôsobia v človeku pocit, to rozumie sa samo sebou. No to nie je pocitom „v smysloch“, ale „v podmete“.

Po dostúpení k povedomej podstate nevykoná vonkajší vtlak žiaden účinok, a tam vykoná ten spomenutý. A na to úloha vtlaku končí; on čo nepatrná čiastočka sily ujde nepozorovane nazpäť do vonkajška. (Či smyslami svoju cestu nazpäť nastúpi, či inak, to ďalej neprispieva k objasneniu veci.)

Takýmto spôsobom vonkajšok tiež nič iného nepôsobí pri sostavovaní známostí, iba úder a vtlak, ako všade inde (II, D, 3, A); premenenie patričného, smyslami, čuvami a modzgom dodaného vtlaku stane sa výlučným účinkovaním povedomej podstaty.

Koľko vníma pudová podstata vtlakov, dávaných vonkajšími predmetami a smyslami prirodzených, v povedomej podstate „známosti“ pôsobiacich?

V tomto ohľade dajú nám tie zásady najlepšie rukovodstvo, ktoré sme ohliadali v „predčlánku“ II. D „podstata pudu (duša)“.

Tam sme videli, že tá podstata nie je nič inšie, iba „obyčajná sila“, od spojenia s hmotou osvobodená a tým nastrojením vystrojená: „strážiť nad celistvosťou tela“, a nie: „držať vo vedne čiastočky telovej hmoty“. Toto posledné obstarávajú telesné, hmotu tela udržiavajúce sily, ktoré dosť dlho i po pominutí duše a po oddelení dvojdielovej látky v tele ostanú a prichádzajú len s nenáhlym porušením alebo náhlym spálením atď. k celku sily.

Tým je tá „opodstatnelá sila“, alebo „pudová podstata“, alebo „duša“ osvobodená od „nehybnosti“ a od protivenia sa vtlakom vonkajších síl, snažiacich sa v nej pohyb zapríčiniť. Z toho nasleduje, že pudová podstata vníma to z vtlakov vonkajších predmetov, čo pochodí na nich z látky „sily“; no to nie, čo z látky hmoty.

Následkom toho javia sa vtlaky z vonkajška, v pudovej podstate, čo isté slabušké účinkovanie, z ktorého len tie záchveje vzbudia ju k samostatnému pohybu, ktoré súvisia nejako s jej nastrojením.

To má ten smysel, že zvieratá síce vidia obraz vonkajška, nakoľko on ich zrakom zachytený býva: no význam jeho neznajú. To vidieť z toho: nevedia vyťažiť z neho taký prospech, aký by mohly, keby jeho význam znaly.

Na príklad: senožravé zvieratá vidia síce v lete hojnosť trávy, lebo si pochutnávajú na nej. No význam veci neznajú: menovite, že to preto v lete tak mnoho narastie, aby i na zimu maly čo žuvať, a že v zime už nebude von toľká hojnosť trávy. To ony nevedia; lebo keby znaly, tak by si snáď nejaké zásoby na zimu prihotovily a neskynožily by „hojné“ lúky. No ony tak nerobia: človeku treba za nich tože dielo vykonať. Ony neznajú význam vonkajška, jeho veci, ani behu.

Ony počujú i zvuk reči, no význam slov neznajú: reč asi tak vnímajú, ako my hudbu. To je toľko: ony vnímajú z vtlakov len to, čo zo sily pochodí, lebo len to môže sa „zobraziť“ v ich podmete, z púhej sily záležajúcom.

Z ich vtlakov silových tiež len to vzbudí k účinkovaniu, čo súvisí s ich nastrojením.

Podstata pudu, ako ohliadnuto, je tak nastrojená, aby chránila celistvosť tela: tedy len tie vtlaky vzbudia v nej nejaký pohyb, ktoré s touto úlohou súvisia. Prípad ten nastane vtedy, keď i u človeka. Keď nejaké nebezpečenstvo hrozí, keď totižto účinkuje nejaká „rôznonastrojená veľká sila“: tam vzbudí vtlak, protipohyb, kam patrí i „vyhnutie sa nebezpečenstvu“. Následkom toho vie sa zviera vyhnúť stromu a iným neprekonateľným prekážkam atď. Prípad ten nastane, keď dostaví sa hlad, t. j. keď účinkovaním vonkajška podstata tela zneúplneje, nuž zviera čuje tiež v zažívacom ústroji ten neľúbezný pocit, menovaný „hlad“: a účinkovanie toto, spôsobené väčším ťažením vonkajších síl na telesnú podstatu a jej umenšenou odporoschopnosťou, núti ho hľadať také látky, ktorými môže hlad ukojiť: zneúplnené telo doplniť.

Pri niektorých ssavcoch vidieť nastrojenie, ktoré ich učí za obydlie diery do zeme vyryť: jediný bobor medzi nimi vie si ho z dreva prihotovať, i ptáky hniezda napliesť.

No najkrajšie nastrojenia pudu vidieť pri nižších ústrojstvách, pri včelách a mravcoch. Videli sme však, čím delí sa takéto nastrojenie pudu od povedomej práce. Nastrojenie pudu vie len jedno jediné dielo konať, povedomá práca všetky.

Toto sú prípady, kde pud sám núti zvieratá k činnosti.

Sú potom ešte i tie, kde užitočné zvieratá na velenie a vodenie človeka znajú svojou silou isté diela vykonať, ťahať, a tak človeku za pomocníkov v práci slúžia. No ony sú pri tom len nástroje diela; vykonávateľ diela je tu človek sám. Tak pri všetkých jednotlivých výkonoch, zvieraťom priučených.

To všetko svedčí, že zviera vidí obraz vonkajších dejov, veci, no nerozumie jeho významu. Následkom toho holuba zaplašíš tak dobre lichotivým slovom, ako i nejakou zlou hrozbou. Zajac uteká tak dobre pred bezzbranným, ako i pred ozbrojeným. Včela tak dobre bodne priateľa, ktorý ju pred hladom chce ochrániť, ako i zlodeja, ktorý chce jej zásoby odňať. Dravé zvery roztrhajú tak dobre nevinné dieťa, ako i nepriateľa — lovca, akže im on do moci padne atď.

Z toho vidno, že zvieratá z vtlakov len obraz vonkajška vnímajú, no nie jeho význam = obsah. Poneváč ich podstata pudu nemá obsah, nuž nemôže ho v sebe ani „zobraziť“ a tak vniať.

To zase učí toľko, že vtlaky vonkajších vecí, ani podstata pudu na známosti nemôžu nič premeniť; tým menej modzog sám. Nasledovne že tam, kde toto stáva sa, je iná podstata prítomná, okrem telesnej a pudovej, a tá obstaráva to dielo.

Jej hranicu zrejme ukazujú niektoré zjavy, pri vnímaní vtlakov patrné.

„Pozornosť“, „nepozornosť“.

Obzvlášte „nepozornosť“ v dobrom smysle. Keď dvaja alebo viacerí cestou idúc rozhovor vedú o nejakom vážnom predmete, nuž nevnímajú vtlaky otáčajúceho ich vidieku, ale vtlaky predmetu toho, o ktorom rozhovor vedú. Pri tom stane sa často i to, že rozhovorom zaujatý, aby rozpamätal sa na niektorú vec, k rozhovoru patriacu, pozre okolo seba, pri čom vtlaky okolnosti čo jej obraz vniknú do jeho očú i čuvov a modzgu: no on nezpozoruje ich, „pozornosti im nevenuje“: t. j. do obojdielovej látky ducha nevniknú, poneváč je on druhým dielom zaujatý, preto do očú a čuvov i modzgu vniklé vtlaky do seba nepustí a ony nazpäť odídu bez účinku.

To isté vidieť ešte zrejmejšie pri nepozornosti, v menej lepšom smysle. Tá nachodí sa pri nepozorných žiakoch, ktorí počas prednášky zaoberajú sa v duchu inými veciami. Tu ten zjav vidieť, že oni síce hlas prednášajúceho učiteľa slyšia, no vec prednášanú nerozumejú. Vidno: vonkajší vtlak, „slová“ prednášateľa, sluchom a čuvami pristúpil až ku hranici povedomej podstaty; no poneváč táto bola iným zaneprázdnená a nepripustila ho do seba: do nej dnu nevstúpil.

Známa vec je tiež, že človeku nutno akékoľvek vtlaky, či zrakové, či duchové, „pozornosťou“ prevádzať, ináče ich nevníme: ony nevstúpia do jeho povedomia. „Pozornosť“ je „samočinnosť“ povedomej podstaty: napravenie samočinnosti proti patričným zjavom. Bez nej nemôže byť žiaden zjav vňatý. To ukazuje, že povedomie je v takej podstate uzavrené, do ktorej proti jej vôli nemôže žiaden vtlak pristúpiť: no po jej vôli i ten najmenší. A takou podstatou je obojdielová látka, zjavy pozornosti a nepozornosti ukazujú nám hranicu medzi ňou a telesnosťou — smyslami.

3. Premenenie vtlakov na známosť

„Dva pohyby“

Toto stane sa po dostúpení vtlaku z modzgu na povrch povedomej podstaty.

Pri tom vidíme ešte nasledovné veci pri dostúpení vtlaku na povrch povedomej podstaty.

Dodatý vtlak neztratil počas svojho prebehnutia smyslami, čuvmi a modzgami až po povedomú podstatu ani najmenšiu čiastočku zo svojej velikosti, zo svojej sily, obsahu a nastrojenia sily, ktoré posledné predstavuje složenie oboch, sily a obsahu v patričnej veci. Poneváč zdravé smysly, čuvy a modzog sú k tomu prispôsobené, aby dodaly duchu vtlak „úplný“: príde „úplný“ k jeho podstate.

Ked stane sa to, nuž v tom prípade, že sama podstata ducha chce vtlak ten vniať: vňatie nastane.

Jej vôľa „vniať vtlak vonkajšieho predmetu“ javí sa, ako rečeno, čo „pozornosť“.

Bez tejto, ako tiež spomenuto, nezapríčiní vtlak na površí podstaty ducha žiaden účinok.

No, ak duch sám tak chce, stane sa, čo sme v predošlom videli.

Došlý vtlak — celou svojou veľkosťou, ktorú priniesol si zo svojho predmetu (veci, bytie atď.) — uhodi na povrch podstaty ducha.

Pri tom svojím „obsahom“ (t. j. čiastkami z obsahu veci povstalými), označí toľko z obsahu obojdielovej látky ducha, koľko zodpovedá jemu (t. j. tomu obsahu patričného vtlaku); veľkosťou svojej (vtlakovej) sily, toľko zo sily, koľko jej zodpovedá a svojím (vtlakovým) nastrojením „složenie“ oboch látok v patričnom vonkajšom predmete, z ktorého prišiel on sám (vtlak).

Úder vtlaku tedy na povrch podstaty ducha je „odmeranie“ podstaty veci, z ktorej prišiel na obojdielovej látke ducha.

A ako potom vstúpi ten vtlak do obojdielovej látky ducha?

„Nikdy a nijak!“

Sám vtlak tým úderom na obojdielovú látku dosiahol svoj účel a „obyčajne“ nepozorovano zmizne nazpäť do vonkajška.

Potiaľ to bolo pri povstávaní známosti všetko „činnosťou vonkajška“. Danie vtlaku stalo sa vonkajšou vecou; dodanie smyslami, čuvami a modzgom — tiež „vonkajškom“ ohľadom na povedomú podstatu.

Keď vtlak odmeral svoj obsah, silu a nastrojenie na obojdielovej látke ducha a zmizol: nastane činnosťou tej istej látky jeho premenenie na známosť.

Obojdielová látka, nie z vtlaku samého: no z čiastok svojho obsahu a svojej moci, vtlakom odmeraných, po jeho nastrojení sostaví známosť.

To stane sa tak:

Vnútorný súvis a podmet dá vykonať tým čiastkam svojej podstaty, ktoré vtlak označil čo sebe zodpovedajúce: „dva pohyby“.

Prvý na vonok, t. j. „od stredu podstaty“, až po hranicu pohybu.

Tento pohyb je k tomu určený, aby previedlo sa „predstavenie vonkajšej podstaty“ (veci, bytia atď.).

To stáva sa tak:

Tie, „vtlakom označené“ čiastky obojdielovej látky — v svojom behu k hranici pohybu, na vonok — ustroja sa „na podstatu vtlakom označenej veci.“ To jest: obsah a sila — „odmeraných čiastok“ obojdielovej látky — vystúpia z riadnej svojej polohy, v ktorej ináč (počas pokoja, alebo počas konania zjavov sebavedomia) jestvujú a sostroja sa do toho „složenia, ktoré im označilo „nastrojenie“ sily vtlaku.“

Tak, hľa, vykoná sa tým „prvým pohybom“ tých odmeraných čiastok obojdielovej látky, možno riecť hlavná úloha pri sostavovaní známostí: predstavenie vonkajšej veci (bytia, podstaty) vo vnútri povedomia.

*

(Niektoré zjavy, pri tomto „prvom“ pohybe zrejmé.)

A čo to ukazuje, že vňatie známostí nenie jednoduchým úderom vtlaku na modzog, ale opísané predstavenie veci opísaným pohybom?

Jedna veľká skutočnosť, známa pod menom „pamäť“.

„Pamäť“ nám prichodí na svojom mieste ohliadať: tu len toľko nutno pripomenúť: čo učí ona o predstavovaní známosti v povedomí?

Menovite to, že obojdielová látka môže ten „prvý pohyb“ opätovať koľko ráz len chce sama, bez prispenia vonkajšieho zjavu.

To jest: „ona môže sa na každú jej už známu vec kedykoľvek „rozpamätať“.

To, „na vec rozpamätať sa“, zase nenie inšie, ako: „známosť o veci, ktorú už raz vňala (zapamätala, spoznala), kedykoľvek si sprítomniť“: a to i tam, „kde patričnej veci niet?“ — kde nasledovne niet ani jej „zjavu“, ani vtlaku, ktorý by ju mohol „svojím úderom v modzgu predstaviť“.

Že obojdielová látka má túto spôsobnosť, to vidíme každý na svojom povedomí. Každý môže sa rozpamätať na ktorúkoľvek jemu známu vec kdekoľvek, i kde tej veci niet. Rozpamätať sa nenie nič inšie, ako obnoviť si známosť o patričnej veci: čili pomocou známostí sprítomniť tú vec v svojom povedomí. Ako rečeno: to možno i tam, kde veci samej niet. Tak na príklad: možno doma shovárať sa o hospodárskych záležitosťach, t. j. o veciach, dielach, zjavoch, ktoré majú miesto von, na poli. Alebo možno či rozmýšľať, či prednášať o výjavoch zimy v lete, alebo naopak. — Možno tiež rozprávať o obrazoch vidiekov z cudzieho kraja, o dejoch, dielach atď., tamže videných doma. Alebo práve i „nakresliť“ von alebo v cudzine videné predmety.

A čo je to všetko? Nič inšie, ako pomocou už raz vňatých známostí o veciach sprítomňovať veci samé v svojom povedomí.

Že naša povedomá podstata má túto spôsobnosť, to je všeobecne známo, lebo veď má vo všetkých rečiach meno a na nej zakladá sa všetko vzdelanie ľudstva.

A čo je táto spôsobnosť?

Ako sme spomenuli, nič inšie, iba tá moc obojdielovej látky: ten „prvý pohyb“ samostatne, bez „nového odmerania“ vonkajším vtlakom môcť opätovať, t. j. čiastky svojej obojdielovej podstatnosti vtlakom vonkajšej veci už raz odmerané a podmetom, tými dvoma pohybmi vňaté, bez nového odmerania vonkajším vtlakom môcť do tých dvoch pohybov uvádzať.

Predstavme si, ako by sa vec mala so známosťami, keby ony boly vskutku údermi vtlakov vonkajších vecí na modzog.

V tom prípade ony boly by: jednoduchými telesnými pocitmi — a boly by podrobené všetkým zákonom, ktorým podrobené sú telesné pocity.

Tie sme zbežne ohliadli pri článku: „podstata pudu“.

Dľa tých zákonov boly by známosti len tam možné, kde sú možné i samé veci.

Ony boly by „vtlaky“ úderov tých maličkých pohybov na modzog, ktoré pôsobí let vtlakov od veci po modzog.

Už pri tomto je zrejmé, že „patričné údery vtlakov len tam mohly by sa nachodiť, kde i samé vtlaky a ich let nachodí sa, t. j. pri veci samej“. Kde jej niet, tam niet ani jej zjavu a vtlaku, ani jeho letu a úderu.

To jest: o žiadnej veci nemohli by sme si inde známosť obnoviť, len tam, kde je vec sama.

Ale či nedaly by sa zjavy pamäti „trvácnosťou telesných pocitov“ uskutočniť?

Trvácnosť telesných pocitov videli sme tiež na spomenutom mieste („neodstrániteľnosť pocitov sebacitu“, „nepríjemné pocity citu a sebacitu“ atď.).

Trvácnosť známosti, čo úderov vtlaku vonkajšej veci na modzog, tedy čo telesných pocitov, bola by taká.

Ten úder bol by — vec mechanicky berúc — maličké alebo väčšie porušenie složenia modzgu, alebo: porušenie rovnováhy, súdržiacej modzog v telesnej sile: nuž účinok jeho telesný pocit: — tu známosť čili cítenie úderom vtlaku predstavenej veci — trval by tak dlho, ako by trvalo porušenie, či složenie modzgu, či rovnováhy jeho telesnej sily. Pocit známosti čili jej vnímanie bolo by tak neodstrániteľným, ako sú všetky iné telesné pocity. (Ako poukázano: boľasti nepominú na žiadne velenie vedomého podmetu, iba tak, ked pominie to porušenie rovnováhy telesnej sily, ktorá ich pôsobí. Preto nutná je lekárska veda.)

To ukazujú nám všetky prípady porušenia rovnováhy v telesnej sile, od najmenšieho klopnutia prstom na ruku, až do zranenia tela válečnými atď. nástrojmi. Pokiaľ nepominie či to ľahučké porušenie rovnováhy v telesnej sile, klopnutím prsta zapríčinené, či to ťažké, nebezpečnými nástrojmi zapríčinené: pocit jeho neprestane.

A keď obnoví sa rovnováha, v telesnej sile nejakým vtlakom porušená: pominie i pocit, ktorý to porušenie pôsobilo a neobnoví sa viacej na žiadne velenie povedomého podmetu. Iba na nové ľahšie-ťažšie poranenie.

To isté nájdeme, keď vec berieme „chemicky“.

Dajme tomu, že vtlak vonkajšej veci prinesie nejaké útle, „naddrobnohľadné = supramikroskopické“ pozostatky tej vonkajšej veci do modzgu, ktoré primiešajúc sa k modzgovým šťavám, pôsobia ten pocit, ktorý my menujeme „známosťou o veci“.

I tu to isté vidíme, čo i pri mechanickom pocite.

Tie pocity, ktoré povstanú takým primiešaním lučebných látok v tele, sú tak dobre neodstraniteľné, ako i tie, ktoré mechanickým spôsobom (úderom pohybujúcej sa veci) povstanú: a to tak dlho, pokiaľ neodstránia sa tie primiešané látky účinkovaním telesných síl. (Príklad v dobrom smysle: pocit sýtosti trvá tak dlho, pokiaľ beh telesných štiav nevyužíva všetky látky pokrmov a nápojov, potrebné k doplneniu ubúdajúceho tela. Neobnoví sa na púhy povel podmetu: iba ak zase predvezme sa ten lučebný pochod jedenia. Príklad v zlom smysle: jedy nákazlivých chorôb, mikroby, bacilly atď.)

To ukazuje, že i vtedy, keby povstala známosť prinesením skrze vtlak nejakých „naddrobnohľadných“ látok z veci a ich primiešaním ku modzgovým šťavám: bolo by jej nutno trvať tak dlho, pokiaľ by vylúčené neboly tie primiešané látky telesnou silou modzgu.

Ale potom by vôbec prestala trvať. A nijakým velením povedomého podmetu nebola by obnovená: tak, ako žiadne telesné pocity jeho velením nemožno vzbudiť, ani odstrániť.

To učí, že akby boly známosti telesnými pocitmi, údermi zjavu vtlakom na modzog, neboly by zjavmi pamäti.

No ale všetky veľkolepé zjavy pamäti sú skutočné, to je viditeľné pri každom rozhovore a diele.

Čoho dôkazom je to?

Len toho, že známosti sú účinky takého dejateľa, ktorý so známosťami i zjavmi pamäti môže pôsobiť, a nie takého, ktorý to nemôže.

Ako ten posledný javí sa telesná podstata. Ako ten prvý obojdielová podstata, ktorá môže na povel podmetu pohyb ktorýchkoľvek čiastok svojej podstatnosti konať, a tak i tých, ktoré boly zjavom označené, ako jemu zodpovedajúce, — a tým zjavmi pamäti pôsobiť „známosti samostatne, bez prispenia vonkajších vtlakov kedykoľvek a kdekoľvek obnovovať“.

Pamäť je tedy dôkaz, že činným dejateľom pri povstávaní známostí a narábaní nimi nenie modzog, ale obojdielová látka.

A toho vtlaku úder nenie predstavením nejakej veci — sostavením známostí — ale len odmeraním tých podstatností (ich koľkosti) obojdielovej látky, ktoré tomu vtlaku zodpovedajú.

Predstavením veci samej alebo sostavenie známosti je ten „prvý pohyb“ na vonok, v ktorom sriaďa sa vtlakom odmerané podstatnosti obojdielovej látky po „napružení“, vtlakom im sdelenom.

*

Po prvom pohybe nasleduje:

Druhý pohyb.

Ten je na to určený, aby povedomý podmet „prvým pohybom“ predstavenú vec „vňal“.

To je ten samý, ktorý sme v II. D. C. 1, 2, 3 ohliadli.

Rozdiel je len v tom, že tam konaný bol ten pohyb „celkom“ obojdielovej látky; tu len „čiastkami celku“, vtlakom odmeranými a sriadenými prvým pohybom po nastrojení vtlaku.

Smer pohybu toho je: od hranice pohybu na vonok k stredu podstaty a odtiaľ uvedenie čiastok pohyb konavších do riadnej polohy.

Zastavenie pohybovaných čiastok pri „hranici pohybu k stredu“ a nazpäť uvedenie do riadnej polohy stáva sa tým samým „vnútorným súvisom“ (podmetom povedomia), ako i pri pohybe celku.

Odtiaľ tedy ten zjav u nás, že náš povedomý podmet vníma nielen „sebavedomie“, čo svoju vlastnú skutočnosť (čiže svoje bytie), ktorý výkon my označujeme tým slovcom „ja“: no spolu i všetky známosti „vie“ a k tomu i používa.

To vnímanie je to napruženie vnútorného súvisu, ktoré zapríčiní v ňom pohybovaná podstatnosť, či celku či menších čiastok od celku, keď ju on zastaví pri hranici pohybu ku stredu a uvedie do riadnej polohy.

Celok vtedy dá naň napruženie, keď sa celok podstaty pohybuje i pri zjavoch sebavedomia.

Čiastky pak pri zjavoch vedenia; keď sriaďa sa ony po vonkajších vtlakoch odmerané v pohybe na vonok po nastrojení vtlaku a tak zpiatočným pohybom pri hranici k stredu, načo uhodia a on ich uvedie na to zase do riadnej polohy.

Alebo tiež, keď to po prvom „vňatí“ na púhy povel toho podmetu robia. Čo platí o všetkých zjavoch „pamäti“.

Keď také zjavom odmerané čiastky konajú pohyb: ostatok podstatnosti obojdielovej látky stojí nehnutý.

Následkom toho napruženie pohybom zapríčinené vo vnútornom súvise čiastok je rovné podstatnosti vtlakom vonkajšej veci odmeranej — obsahu a moci — a sriadeniu tejže odmeranej podstatnosti, sdelenej po nastrojení vtlakom.

Ono je voždy menšie od napruženia, „celkom“ podstaty zapríčineného.

Ono je tiež len pocit povedomia, ktorý my menujeme „vedením o veci“, „vnímaním známostí“.

*

Z toho vidno, že to „tretia“ spôsobnosť obojdielovej látky (D. I., C. b. III.); spôsobnosť, môcť „malé“ čiastky svojej podstatnosti do tých dvoch pohybov uvádzať, t. j. „nimi činno dejstvovať“, je: tým druhým dielom povedomia alebo zjavom ducha, ktorý my „vedením“ menujeme.

Akým členom je ona v tom „krásnom rozvrhu“, to vysvitne v ďalších odsekoch.

Tu ešte len to pripomenúť nutno, ako i tie „dva pohyby“ učia o povedomej podstate, že je ona obojdielovou látkou.

Svojou „bezchlopotnosťou“ nezapríčinia ony svojej podstate žiadne namáhanie. Ľahkosťou, „letkom“ koná ich ona. To ukazuje „ustavičnú úplnosť“ ich konajúcej podstaty, jej neubúdavosť. To je: jej súdržanie pôvodnou mocou, vnútorným súvisom.

To isté ukazuje nám i rýchlosť tých pohybov.

Tú vidíme na rýchlych dejstvách prírody. Na pr. na bleskoch, vzryvoch výbušných látok atď. Ako rýchle ony povstávajú: tak rýchlo tiež ďalekopisom smyslov do povedomia vnikajú a tam odkresľujú sa a podmetom bývajú vnímané.

4. Čo je známosť?

Z dosavádneho vidno, že „premenenie vtlaku na známosť“ je „činné jestvovanie malých dielov obojdielovej látky“, tie „dva pohyby“.

Ony sú tie isté, ktoré sme videli i pri „sebavedomí“ pod menom: „začiatok“ a „dokončenie pohybu“.

Rozdiel je len ten, že pri sebavedomí obojdielová látka pohyby svoje koná „celkom“, tu len „čiastočkami“ ináče jednotného celku; a v tom, že pri „prvom pohybe“ (začiatku pohybu) podstatnosť obojdielovej látky nepotrebuje sriadiť sa po žiadnom „nastrojení“, poneváč predstavuje pohybom celku nie inú vonkajšiu vec, ale „seba“. Pri pohyboch čiastok nutno podstatnosti sriadiť sa po „nastrojení“ vtlaku, poneváč tými pohybmi čiastok „vonkajšie veci“, t. j. ich obsah, silu a složenie vyobrazuje a predstavuje.

Rozumie sa, že i tu oba pohyby, prvý a druhý, a medzi oboma „dej pohybu“ vlastne predstavujú tiež len jeden jediný „pohyb“; no poneváč tu „začiatok“ pohybu vyvinúť má cele inú činnosť, než pri pohyboch celku, menovite to sriadenie po nastrojení vtlaku previesť: nuž zdá sa nám, že je pre vec zreteľnejšie, keď na miesto „začiatku“ a „zakončenia pohybu“ krátko prehovoríme o dvoch pohyboch.

Z dosavádneho tiež to vidíme, prečo ďalej bádateľom, ktorí osvietiť chceli podstatu ducha zjavmi, pri myslení zrejmými, nepodarilo sa dielo.

Preto je zvláštne to sriadenie podstaty ducha, na ktorú veľaslávne veľumenie viacej múdrosti upotrebilo, než na viditeľné podstaty.

Ono ju učinilo „absolútnou jednotkou“ a tú absolútnu jednotku takým sriadením vystrojilo, ktorého mocou môže rozdielne zjavy konať.

My sme na „kyslej“ ceste I. a II. D. obzvlášte pomocou „stálych zjavov“ povedomia dostali vhľad do sriadenia podstaty ducha a tým bol nám daný kľúč k jeho veľzjavom: sebavedomia a vedenia.

Čo je prirodzenejšie pri ohliadaní „rozdielnych“ zjavov ducha, bez vhľadu do jeho podstaty, ako to: predpokladať, že tie rozdielne zjavy robia „rozdielni“ dejatelia: nasledovne i tu predpokladať, že podstate pridatí sú rozliční činitelia, z ktorých každý koná „svoju“ „dejnosť“: a že tak povstáva rozličnosť zjavov ducha. Cele po príklade tela, v ktorom každý úd k inej práci je spôsobný: jeden k tej, druhý k druhej (nohy k chôdzi, ruky k dielu atď.). Pri duchu ovšem tých rozličných dejateľov nemenovali „údy“, ale „moci“: „moci ducha“. Ako také menovali „um“, „pamäť“, áno ešte i „myslenie“, „cit“ atď. Tie maly byť nejak v duchu umiestené, asi ako „priečinky v škrynke“. Alebo nejak z vonku s jeho podstatou spojené, ako údy s telom. Boly ony rozličné: nuž pôsobili tiež rozličné dejstvá ducha, zrejmé v rozličných zjavoch.

A keď potom vypozorovať sa malo, ako sú tie rozličné moci v duchu umiestené a ako ony pôsobia: nuž bol konec bádania. V duchu tie hľadané výkony tých „mocí“ nemohli najsť, a to preto, že niet v ňom takých „mocí“, „osobitných od podstaty ducha, dejateľov dejstiev“, „údov na tele“, alebo „priečinkov v škrynke, z ktorých v jednom by korenie voňalo, v druhom papiere šuchotaly, v treťom grošíky hrkotaly“. Následkom toho nemôžu byť ani ich „výkony“ vypozorované.

A skutočné výkony ducha preto nemohli vypozorovať, že si ich predstavovali ako výkony osobitných dejateľov (údov, moci), a ony nie sú to, preto nedajú sa ani vysvetliť takými predstavami.

Trebárs nám vhľad do podstaty ducha ukázal „rozličnosť“ výkonov a zjavov ducha, to nenasleduje z toho, akoby viac činiteľov v ňom bolo; no z toho, že mu to veľaslávne veľumenie dalo vnútorné sriadenie, ktoré mu umožňuje, v slávnom smysle: „chameleonom“ byť, — to jest: jedným jediným dejateľom konať „rozličné“ dejstvá.

A to je tým prevedené, že ten veľatómový dejateľ — obojdielová látka ducha sama — môže tie dva pohyby konať „celkom“, „väčšími-menšími“ čiastkami svojej podstatnosti; pri tom pôsobia pohyby celku zjavy sebavedomia i „väčších“ dielov vôľu a jej prejavy; a ešte niečo: čo? to vysvitne ďalej: a pohyby „menších“ čiastok zjavy „vedenia“.

Z toho tiež videť: „čo je známosť?“

„Menšia čiastka obojdielovej látky ducha, konajúca tie dva pohyby.“

Keď pri prvom pohybe celku (sebavedomia) stáva sa pohyb okamžitým „zrednutím“ podstaty a druhý pohyb „shustnutím“: nuž pri malých čiastkach stáva sa ten prvý pohyb zdanlivým oddelením čiastok od celku (uvedením súvisu s celkom na najmenšiu mieru); a druhý nasledujúcim na to opätným „splynutím“ s celkom. Tým vykoná maločiastka tie dva pohyby, v ktorých je ona známosťou o vonkajšej veci.

A ďalej: „čo je známosť?“ či Platónova idea-vidina, či Aristotelovo „noumena“ = známky — pojem?

To nám ukazuje cele nestranne a jadrne to považované účinkovanie smyslov a nimi vykonávané „dodávanie“ vtlakov = zjavov = jestvovania vonkajších vecí.(A 1, 2.)

„V zdravom svojom stave prepustí „ďalekopis“ smyslov, čuvov a modzgu zo zjavu — jestvovania vonkajšej veci zachytený vtlak, „celý a bez odbudnutia“, až na povrch obojdielovej látky ducha: tam potom vtlak odmeria čiastkami, ktoré spôsobené boly v ňom obsahom tej „vonkajšej veci“, toľko obsahu, koľko to zodpovedá „tomu obsahu“, ktorý zapríčinil tie čiastky (obsahu vtlaku); a čiastkami, zo sily tejže vonkajšej veci povstalými, odmeria z moci obojdielovej látky toľko, koľko to tej sile zodpovedá, ktorá zapríčinila tieže silové čiastky vtlaku; a nastrojením vtlaku to složenie, ktorým sú složené hmota a sila v patričnej vonkajšej veci, po ktorom duch tieže zo svojej podstatnosti odmerané čiastky v pohybe na vonok sriadi i v pohybe k stredu vníme.“

To je tedy „známosť vonkajšej veci v duchu“.

Jej (vonkajšej veci) obsah z obsahu ducha: jej sila z moci ducha; a ich složenie po jej složení prevedené.

A to je?

„Vonkajšia vec sama“, „utvorená“ z podstatnosti ducha, v ňom, v duchu, alebo v obojdielovej látke.

Tak, hľa, „veľká“ skala najde „v malej“ jame dosť, na dosť miesta!

„Preloženie“ vonkajšej veci smyslami atď. na podstatu ducha a odtiaľ, tými dvoma pohybmi, do vnútra ducha nenie „priamym preložením“: no je „utvorením tej veci z podstatnosti ducha — po čas toho dvojho pohybu.“

„Preložením“ menovať sa môže predsa, poneváč sama vonkajšia vec odmeria svojím vtlakom, t. j. svojím zjavom, t. j. svojím „jestvovaním“, čo a koľko ide na ňu z podstatnosti ducha: a duch po jej odmeraní tie odmerané podstatnosti uvedie do toho obojho pohybu — ju, „vonkajšiu vec“ z nich „utvorí“.

Pravda, s malým omylom!

On ju utvorí zo svojich podstatností takou, akou by ona bola, keby sostávala nie z „dvoch“ jednodielových, no z jednej dvojdielovej látky.

Z čoho to vysvitne, aký vplyv a akú odpomoc má? to uvidíme na patričnom mieste.

Z toho tiež vidno, že tie dva pohyby nepôsobia preto známosť v duchu, že zapríčiňujú v ňom „pohyby“ a „otrasy“: ale preto, že utvorujú z podstatnosti ducha vonkujšiu vec.

A ďalej tiež to, že tie dve pri „úplných“ známosťach zrejmé skutočnosti, ktoré sme „Scyllou“ a „Charybdou“ nazvali, — že totiž úplné známosti rovnajú sa cele vonkajším, nimi predstavovaným veciam, vzdor tomu, že veci nič nemôže sa rovnať, iba ona sama; a tomu, že z veci vonkajšej pri zvedení nič neodbudne a do povedomia nevnikne: nevytvárajú sa na vzájom: no práve k pravému rozlúšteniu veci ukazujú cestu, keď učia, že vonkajšia vec dostane sa do ducha nie „priamym“ preložením, ale utvorením z podstatnosti ducha po jej odmeraní. Tým stane sa, že skutočne z veci do povedomia nič nevnikne, a predsa je v ňom celá predstavená — totiž utvorená z podstatnosti ducha.

Z toho tiež vidno, prečo nemožno nášmu duchu konať „odrazu“ zjavy „sebavedomia“ a „vedenia“. Poneváč jedno je „celok“ podstaty, druhé „menšie od celku“ čiastky v pohyb uvodzovať: a to „odrazu“ nemožno. Ovšem jedno po druhom, ako deje sa i v skutočnosti.

Prečo „dve“ známosti odrazu človek nemôže pocítiť? Preto, že je celá veliká podstatnosť obojdielovej látky ducha iba jeden jediný „veľatóm“, ktorý má iba jeden „vnútorný súvis“, „podmet“, ktorý môže odrazu len jeden pohyb konať a vnímať. Keby v duchu boly čo len dva atómy spojené, už by v ňom boly dva vnútorné súvisy, dva podmety, dvaja dejatelia, a bolo by umožnené odrazu konať dva výkony ducha: dve čiastky do pohybu uvodzovať. No to nenie možné. Vidno, že vnútorný súvis je len jeden podmet — dejateľ.

Rýchlosť výkonov tých dvoch pohybov a zamieňanie zjavov vedenia alebo zjavmi sebavedomia umožňuje zase tá v predošlom spomenutá „úplnosť“ obojdielovej látky.




Daniel Záboj Lauček

— básnik, dramatik, literárny vedec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.