Zlatý fond > Diela > Ľudské povedomie III. Vedenie


E-mail (povinné):

Daniel Záboj Lauček:
Ľudské povedomie III. Vedenie

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Peter Páleník, Zuzana Danišová, Andrej Slodičák, Martin Hlinka, Rastislav Liška.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

B) Používanie predošlej spôsobnosti

Používaním predošlej — tej „tretej“ — spôsobnosti obojdielovej látky prevedený je ten „krásny rozvrh“.

Ako videli sme na patričnom mieste, ten rozvrh záleží v tom, že veci viditeľného vonkajška tvoria surovinu k trvaniu človečenstva. Aby pak táto surovina mohla slúžiť svojmu účelu, nutno ju pretvoriť na „dielo“: — t. j. pridať jej chýbäjúcu „vhodnosť“. Aby tože stalo sa, potrebno znať tenže vonkajšok a jeho jednotlivosti. Tak pozná sa, čím každá jednotlivá vec môže prispievať k udržaniu človečenstva; — čo jej chýbä a čo jej pridať treba.

Rozumie sa, že i škodné veci vonkajška nutno poznať, a to, ako možno pred nimi chrániť trvanie človečenstva.

To všetko dosiahne sa: používaním tej „tretej“ spôsobnosti obojdielovej látky (D I, C b III).

Ako? — to nám ukáže ohliadanie tých „veľzjavov“ ducha menovaných: „um“, s jeho pododdielami a „pamäť“.

1. Um

Tento veľzjav v slovanských rečiach nazvaný je „um“-om; v gréckej „nous“ (????); v latinskej „ratio“.

Nemecké „Vernunft“ zodpovedá slovanskému „um“.

Názvy tieto, čo do všeobecnosti svojho významu, medzi sebou shodujú sa a jednu a túže vec označujú: no tak, že každý z nich poukazuje na „inú“ zvláštnosť tohoto veľzjavu a z iného stanoviska odkrýva naň pohľad.

My chceme vec obozrieť z každého, tými názvami poukázaného stanoviska.

a) Um so stanoviska názvu slovanského

Z čoho povstalo slovo: „um“? — Zo slovesa „vnímať“, — ono je činné slovesné meno (substantivum verbale activum) „vjim“, prehlasovaním = „um“. („V“, „j“ a „i“ splynuly za dávna dovedna a tak povstalo z „v“, „j“, „i“ = „u“; a z „vjim“ = „um“.)

(Rozumie sa, že povstanie slova a rečozpytné prvky, z ktorých ono povstalo, sú tu celkom ľahostajnou vecou!)

Význam pak slova „um“ je: „moc vnímania“.

Ako to už z toho vysvitá, že všetci bádatelia, ktorí zanímali sa s vysvetľovaním ľudskej bytnosti, obrátili na túto spôsobnosť ducha svoju pozornosť a namáhali sa ju svetliť: je spôsobnosť táto, „umom“ menovaná, velikej vážnosti v ľudskom živote.

Jej dôležitosť ukazuje už tá okolnosť, že ona je ten dar, ktorým človek a človečenstvo nad vonkajškom vývodí a tú veľkú úlohu: „udržanie svojho telesného sotrvania“ prevedie; a k tomu i mnoho obsahu obojdielovej látky na svetlo prinesie. (Dodatok.)

Aká to veličenská úloha, ukáže nám čo ak povrchný pohľad na „prírodo-“ a „dejepis“.

O prírode sme už obzreli, že ona u seba chová suroviny, ktoré slúžia k prevedeniu spomenutej úlohy: — príroda, čili vonkajšok z nich pozostáva! Tiež na to sme už hodili pohľad, že už samo množstvo predmetov prírody, tvoriacich surovinu k prevedeniu rečenej úlohy, robí túto veľkolepou.

No na tom nenie dosť. Pri predmetoch, podávajúcich suroviny všeobecne užitočné, nachodia sa predmety, podávajúce suroviny škodné, k riadnemu použitiu, no užitočné, k „mimoriadnemu“.

Ako také spomenuli sme už: „jedy“, „otravy“, ktorých použitie ruší život človeka. Tieto predmety nachodia sa medzi nerastami a rastlinami. K tomu dravé a jedovaté zvery.

No ešte nedosť na tom nebezpečenstva, ohrožujúceho rečenú úlohu; ešte i iné ju ohrožuje.

Každý, i najužitočnejší predmet výživy môže stať sa „jedom“, akže sa s ním nevhodne narábä. (Na pr. akže sa s ním narábä „nečisto“, alebo akže tenže „zkazí“ sa, „prestane“ atď.)

Okrem toho i sám „beh prírody“, ktorý vhodným použitím slúži k vytvoreniu potravných surovín, mohol by sám ľudstvo znivočiť. Menovite, ak by ono nemalo „známosti“ a nimi zobrazený obraz jej behu vo veľkom a nepoužilo časy, vhodné k rozmnoženiu potravín a k prihotoveniu iných potrieb (jeseň, jar, leto): nuž by nutno bolo ľudstvu v miernych a zimných pásmach hladom a zimou zahynúť. V horúcom pásme, ak by ľudstvo jeho požiadavkami neriadilo sa, mohly by sa naplieniť zárody chorôb, ktorým by ono podľahlo.

Každá prírodopisná vec alebo prírodopisný dej stanú sa len pravým použitím užitočnými; nevhodným pak „záhubnými“.

Cez toľký zkúšobný oheň nutno preísť tomu dielu, ktoré menuje sa „udržanie ľudstva“.

K záhubám, ktorými môže príroda znebezpečovať trvanie ľudstva, pristúpia ešte i také, ktoré samo „dejstvovanie“ ľudstva sebou prináša a ktoré opísané sú v dejepise. Boje a vojny. Tieto obťažujú prevedenie rečenej úlohy nielen tým, že v nich mnohí predčasnú smrť alebo okaličenie nachodia, ktorí mohli by snáď dlho brať podiel na prevádzaní spomenutej úlohy, no i skrze to, že k iným dielam používajú alebo práve nivočia sa zásoby, ktoré maly by tiež slúžiť k prevedeniu tejže úlohy.

To však sú známe veci, ako to ukazuje pohľad na dejepis. Príčiny k vojnám dávajú nepriateľstvá, zväčša nadutá pýcha, ktorá vidí slávu v potlačovaní národov. Výminečne tiež snaha uniknúť zkazeniu. — Iné, v mravovedách opísané veci, ako nemúdre užívanie telesných mocí, alebo nápojov a pokrmov, kazia tiež sotrvanie mnohých jednotlivcov.

Toto sú veci „neviditeľné“, „duchovné“.

K tomu nepriateľstvá môžu byť nielen medzi národami, no i medzi jednotlivcami a rodinami, a ony i tamže pôsobia škody a úpadok.

To všetko je rušením spomenutej úlohy. Naproti tomu: dobré priateľstvo, spravedlnosť, ľúbosť, vernosť, česť atď. zapríčiňujú vzkvet národov a jednotlivcov.

To ukazuje, aký vplyv majú „neviditeľné“, „duchovné“ veci alebo deje na prevedenie rečenej úlohy. Práve taký, ako i viditeľné.

Aký význam na tože majú tie duchovné: to nám ukazuje ten dejepisný zjav, ktorý vidíme v krajoch, kde v staroveku vládly „pomery osvetorodné“, t. j. duchovné veci a deje, priaznivé k prevedeniu spomenutej úlohy, — a kde na to pozdejšie zavládly „pomery osvetomorné“: veci, moci a deje tej úlohe nepriaznivé.

Úrodnosť a plodnosť tých krásnych krajov zostala tá istá, čo predtým, t. j. viditeľné veci, slúžiace k prevedeniu tej úlohy, zostaly tie isté; áno i bytnosť ľudská tá istá: no tie neviditeľné, duchovné veci staly sa inými — a aký to malo hrozný účinok?! — Rozvoj ľudstva v tých krajoch zastal; áno, klesol hlboko pod úroveň ich staroveku. To hovorí tá reč, ktorú tie kraje hovoria, keď ukazujú, že v nich nachodí sa rumov krásnych a slávnych miest viacej, nežli jest tam teraz biednych dedín; že nachodia sa tam zbytky takých krásnych stavieb, ktorým podobné tam nepovstávajú viac, a že tamejšie ľudstvo ani nevie zkaziť pozostatky tých slávnych stavieb, ačkoľvek ich neustále kazí, ktoré jeho „stí“ predkovia vedeli vyzdvihnúť: nieto samo niečo podobne vystaviť.

To všetko ukazuje, aká je to ohromná úloha vyviesť dielo zo suroviny, ktorú poskytuje vonkajšok k sotrvaniu človečenstva, t. j. poskytovanú surovinu použiť k sotrvaniu a k rozvoju človečenstva.

K prevedeniu tejže úlohy nutno ľudstvu znať nielen viditeľné veci a deje, no i neviditeľné veci a deje.

Akéže meno má ten dar, ktorý slúži ľudstvu k vykonaniu tejto ťažkej úlohy, a čože je on?

Ako sme videli, dar ten menuje sa: „um“. (Toto meno udáva nám „moc“, samú schopnú k osvojeniu si známosti o všech spomenutých veciach; „rozum“ pak znamená tú samú moc, lenže už tými známosťami „naplnenú“.)

Čo však dar ten je?

To je už hlbšia otázka.

Aby sme iste pokračovali, ohliadnime si ho pri prevádzaní a prevedení jeho úlohy.

Jeho úlohu sme čiastočne už videli: darom týmto — umom menovaným — človek vníma všetky vonkajšie veci. Dar tento sprítomňuje tieže vonkajšie veci v duchu tak, že ony prídu k povedomiu človeka; k tomu obstaráva ich schraňovanie a umožňuje ich používanie.

V akých zjavoch prichodí to na svetlo, hneď uvidíme; tu nám prichodí najprv ohliadať tú otázku, čo to znamená: „um vníma čiže sprítomňuje vonkajšie veci?“

Ako sme pri predošlom videli, doterajší bádatelia mienili, že to toľko znamená: um vpúšťa do ducha vtlaky vonkajších vecí a s nimi alebo vidiny, „duchovné podvojky“ vecí, alebo „súhrn známok“ (pojmy, poňatia, pochopy) týchže vonkajších vecí.

Podľa toho um bol by nejaká osobitná, od ostatných mocí ducha rozdielna, „nejak“ s nimi súvisiaca moc = vpúšťadlo vonkajších vecí čiže ich podvojkov idey, súhrnov známok do ducha.

No poneváč to nedá sa nijak a nikdy preukázať, žeby jedna vec niečim iným a nie iba sama sebou dala sa predstaviť, ale svojou známkou, tedy niečim „menším“ od seba, alebo svojím duchovným podvojkom, tedy niečim druhým: domnienka táto padá sama sebou. Tým viac zjavuje sa ona ako nepravá, keď pohliadneme na to, že týmto darom, um menovaným, prevádza sa úloha udržiavania ľudského trvania, a to na dejisku vírenia prírodných a dejepisných mocí, ktoré okamžite znemožnily by ľudské trvanie, ak by moc, úlohu tú konajúca, „um“ dopúšťal sa v svojej činnosti omnoho menších chýb, nežli takých, žeby namiesto veciami samými „niečim iným“, nech to zovie sa „známky“, „pojmy“, „vidiny“, predstavoval vonkajšie veci. Prevádzanie tej úlohy stáva sa práve tým, že um „bezchybne“ predstavuje vonkajšie veci, t. j. nimi samými.

Poneváč tomuto zjavu skutočnosti spomenutá mienka nezodpovedá, nemožno ju považovať za skutočnosti zodpovedajúcu.

No ona nezodpovedá ani druhým zjavom, patrným pri prevádzaní úlohy umu.

Ani „používaniu“, ani „opatrovaniu“ známostí.

Používanie toto je patrné — ako to na inom mieste bližšie ohliadneme — v reči, vo výučbe a v diele.

Používanie toto je: sdeľovanie známostí, t. j. podvojkov vonkajších vecí, nachodiacich sa v duchu, alebo iným ľuďom, alebo vonkajšku. (Dielom.)

Dľa tejto mienky, ktorú v predošlom nazvali sme škryňkou s priečinkami, bolo by hromadenie známostí vonkajších vecí: ich „vpúšťanie“ a „ukladanie“ do toho priečinku. (Vedenie, um, pamäť.) Čo potom je ich používanie?

Ich vyťahovanie ztadiaľ a „vypúšťanie“ zase do vonkajška.

Keďže by sa vec tak mala, čo by potom nastalo po vytiahnutí jednej známosti a jej vypustení do vonkajška?

Čo druhé, ako to, že po vytiahnutí tej či „vidiny“, či toho „súhrnu“ a po vypustení jeho do vonkajška nebolo by jej alebo jeho zase v duchu: človek by ju po sdelení známosti zase sám nevedel!

No, či to má miesta v skutočnosti? O tom netreba sa nám rozpisovať; každý vie sám o sebe, že koľko len ráz a ktorúkoľvek on známosť sdelí, neprestane ju vedieť, ale ju jednak, ba ešte „lepšie“ vie.

Tak hľa nielen sprítomňovanie, no ani používanie známosti nesúhlasí s vyššie udanou mienkou.

A ani sochraňovanie.

Toto sochraňovanie vidíme na trvaní známosti.

Aké by ono bolo, keďže by činnosť umu bola vpúšťaním súhrnov známok alebo vidín do patričnej schránky ducha?

Ako inakšie, ako také, že ony boly by voždy v tej patričnej schránke, pokiaľ neboly by z nej vyňaté a von vypustené! To jest: ony by sa voždy od razu všetky daly človeku cítiť. Prirodzene, lebo keď by tam boly, nuž ťažily a pružily by voždy jednak, a tak dlho, pokiaľ by tam boly; pokiaľ by neboly zase von vypustené. — Duch, schránka, by ich len tak mohol v priečinku umu opatrovať, žeby im v ňom dal „byt“, t. j. možnosť ťažiť a pružiť v patričnej schránke.

Toto bolo by vo zvýšenej miere, keďže by, po mienke materialistov, modzog bol tou bezprostrednou schránkou známostí, nechže by ony boly či silozpytné, či lučebné účinky: ony by v ňom, pokiaľ by len z neho von neboly vypustené, musely všetky dejstvovať, pružiť, tlačiť.

No ani toto nezodpovedá skutočnosti. Trvanie známosti je „prieryvisté“ (intermittujúce, pretrhované).

Len keď človek sám chce, vtedy jestvujú v ňom známosti.

A to tiež len jedna od razu, na ktorú on spomne si alebo je upomenutý — ktorú chce mať.

Rozumie sa, že zo známostí, ktoré si už človek nadobudol, kedykoľvek a ktorúkoľvek môže si sprítomniť, t. j. na ňu spomnúť a chceť ju očuť, lebo „vôľa a skutok je jedno“, t. j. chceť si istú známosť obnoviť a spolu ju i skutočne obnoviť a očuť, to u človeka stane sa v jeden a ten samý okamih.

Z toho vidno, že u človeka známosti účinkujú len na jeho samostatné chcenie, a nikdy druhé, iba tie, ktoré vzbudí svojím vlastným chcením. Inakšie však ony v povedomí ani „nezavadzajú“, ani „nepružia“, „neťažia“, ani nijak nevplývajú na sebavedomie alebo na sebacit. Ale na to zase, keď človek to chce, ony dostavia sa v celej svojej úplnosti a dajú sa pocítiť.

Také, hľa, je ich trvanie: „prieryvisté“.

Ďalej na prieryvitosť ich trvania poukazuje nám jestvovanie sebavedomia alebo nečinné trvanie povedomia.

Ako sme to už viac ráz videli, sebavedomie, vedenie a klid (nečinné jestvovanie povedomia) nejavia svoje zjavy nikdy od rázu, ale „postupne“.

Keď človek chce upotrebiť svoje vedenie, nuž okamžite nastúpia jeho zjavy; zjavy však sebavedomia (alebo kľudu) pominú. A naopak, keď človek chce použiť sebavedomie, nuž pominú zjavy vedenia. Jedna i druhá premena deje sa „bleskurýchle“. - Pritom vidíme i to, že keď jedny alebo druhé zjavy chce človek upotrebiť: z predošlých zjavov nezostane žiaden pozostatok, lebo počas nových zjavov celkom zmiznú. Zjavy sebavedomia počas zjavov vedenia a zjavy vedenia počas sebavedomia. Povedomie prešvihne sa úplne z jednoho zjavu do druhého.

Takéto dejstvovanie povedomia môže človek na sebe pozorovať každú chvíľu.

To isté je i s kľudom. Keď človek chce mať v záujme ustatého tela pokoj od akejkoľvek činnosti povedomia, nuž ono preleje a prešvihne sa do kľudu, pri čom tiež nezostane žiaden pozostatok po nejakých zjavoch.

(O spaní to nenutno mysleť, no zato o nečinnom bdení.)

Tak, hľa, prieryvisto jestvujú v človeku známosti.

Ich sochraňovateľ tak ich v človeku udržuje, že ony môžu trvať prieryvisto, t. j. hneď nejaviť sa a hneď na to po vôli človeka javiť sa.

To všetko — a to je asi celá činnosť umu z vonkajška ohliadaná — nesúhlasí s vyššie udanou mienkou, dľa ktorej predstavovanie vonkajška a jeho predmetov v povedomí malo by byť vpúšťaním súhrnov známok alebo vidín vonkajška a jeho vecí. Ako rečeno, dľa tej mienky prieryvisté trvanie alebo zostanie známosti po jej sdelení nebolo by možné: čo by bolo von vypustené, toho nebolo by v ňom viac, a čo by v ňom zostalo, to by v ňom konalo všetky svoje účinky po celý čas svojho zostávania. Ako by taký súhrn známok mohol raz, t. j. na vôľu človeka, svoje účinky konať, t. j. dal sa ocítiť, a inokedy nie: to nemožno nijak dokázať.

Používanie, t. j. sdeľovanie známostí a prieryvitosť ich trvania učí, že rečená mienka je nezodpovedajúcou skutočnosti.

Prevádzanie tej krásnej úlohy „sprítomňovania vonkajška v duchu“ nekoná sa hromadením ani súhrnov známok do nejakého priečinku, ani vidín; a tak tiež činnosť umu pri prevádzaní úlohy tej nenie úloha „vpúšťadla“: no cele iná.

Veľ- a slávoumenie Božie previedlo úlohu tú, „sprítomňovanie“ vonkajšieho sveta v duchu človeka slávnejšie, nežli si to ľudia a bádatelia mysleli.

Nie hromadením vidín alebo súhrnov známok vecí: no vyobrazením týchže vecí a tohože vonkajška v duchu.

Maličkú totožnosť tohoto pochodu nachodíme vo vonkajšku v „odzrkadlovaní“.

(Toto, ako známo, je vídať pri zrkadlách sklenných alebo kovových, pri hladinách vôd alebo pri vrstvách povetria: toto zriedka.)

Odzrkadlovanie predstavuje nám vonkajšiu podobu, barvu veci i veľkosť (po vzhľadnom uhle) a deje sa odrážaním lúčov svetla (vtlakov zrakových) od hladkého povrchu (skla, vody atď.).

Vyobrazovanie však vonkajška a jeho predmetov v duchu je úplné predstavovanie vonkajška v duchu (po všech jeho zjavoch, jeho podstaty, obsahu, sily složenia atď.) a deje sa tvorením jeho a jeho predmetov z podstatnosti obojdielovej látky ducha.

Úloha, ktorú pritom um zastáva, nenie „vpúšťanie“ vidín, súhrnov známok do ducha: no tvorenie vonkajška a jeho predmetov z podstatnosti ducha.

Z tohoto už vidno, čo „um“ je a čo on „nenie“. On „nenie“ nejaká zvláštna, podstate ducha pridaná moc alebo podstatnosť, no on je „podstatnosť ducha sama“.

Jeho veľatóm čiže jeho obojdielová látka bezprostredne sama.

Nie iný činiteľ, ani nie rozdielny od činiteľa zjavov sebavedomia alebo zjavov kľudu: no ten samý.

Rozdiel je ovšem veľký medzi zjavmi sebavedomia a zjavmi umu. Prvými predstavuje duch sám seba; druhými však vonkajšok a jeho jednotlivé predmety.

Nie div, že ľudstvo mienilo, že duch k tým dvom takým, ako oheň a voda rozdielnym výkonom dvoch rozličných dejateľov má „nejaké pridané mu moci“.

Po príklade smyslov. Zrak, ako sme videli, je pristrojený pre hmotové výjavy (podoby, predmety, obrazy); „sluch“ však pre výjavy hýbajúcej sa sily — zvuk. Ako známo, jeden druhého dielo nemôže zastávať. Tak mienilo ľudstvo, že dejateľ sebavedomia nemôže zastať diela dejateľa „vedenia“, keďže sú ony také rozdielne — pri „sebavedomí“ výjavy „vlastného bytia“ človeka (vôľa, povaha, vláda nad svojmi mociami). — Rozumie sa, že „vedecky“ (theoreticky) ľudia vládu nad svojmi mociami nepričitujú k „sebavedomiu“ — ale „prakticky“; „keď totižto každého za jeho skutky a slová (ba už i za smýšľanie) robia zodpovedným!“ (Tak hľa, „nepovedomé“ ľudstvo názor náš potvrdzuje); „vedenie však, výjavy cudzieho bytia“ (t. j. ako videli sme na patričnom mieste): zobrazuje cudzie bytia, t. j. „vonkajšie predmety“.

Ako by teda neboly treba na tak rozličné diela rozličného druhu dejatelia — moci?!

Ono potom už samo dejstvovanie smyslov ukazuje, že tomu „nenie tak“, že duch čuje sa či pri vnímaní zrakových, či zvukových, či vôňových, či hmatových, či citových vtlakov jednou jedinou jednotkou (teda do seba uzavreným veľatómom, ako videli sme to na patričnom mieste), keď hovorí: „ja“ vidím, „ja“ slyším, „ja“ voniam, „ja“ hmatám, „ja“ čujem atď.

To isté ukazuje i samé dejstvovanie človeka: „ja“ žijem, „ja“ učím sa, „ja“ viem, „ja“ pracujem, „ja“ chcem, „ja“ idem, „ja“ dobre, „ja“ zle robím atď.

Čoho výrazom je to?

Len toho, že konateľ všetkých tých, čo ak rozdielnych výkonov je jeden (a to tá jednotka, ktorá sa „ja“ menuje, t. j. tá obojdielová látka, duch, ktorá, ako rečeno, v jednom veľatóme oba diely bytia uzaviera a má, ktoréžto sjednotenie oboch dielov v jednom atóme spôsobuje taká plnosť spôsobnosti); a menovite sebavedomia a jeho výjavov, a vedenia a jeho výjavov: lebo, ako všetky druhé, menej vážnejšie, tak i tieto najvážnejšie nárokuje si tenže jeden dejateľ: „ja“ „som“ (ja chcem), „ja“ „viem“, vzdor ich všetkej rozdielnosti.

A prečo? To sme už videli.

Že skutočne jeden jediný dejateľ koná tie samé výkony vzdor ich rozdielnosti, a to nie viacerými mociami, dejateľmi, ale jedným jediným (menovite tým, ktorý čuje sa týmže „ja“). Ten dejateľ je duch: on koná všetky tie zjavy jedným dejateľom, t. j. bezprostredne svojou podstatnosťou.

Rozdiel však tých zjavov je len používanie rozličných spôsobností jednej a tejže jednoatómovej podstaty.

Ako sme videli, tie rozličné spôsobnosti sú tie: „pohyby celku“ a „pohyby malých čiastočiek“.

Prvé sú výkony sebavedomia a tie druhé výkony vedenia.

Umu a pamäti.

Um teda, ako sme spomenuli, nenie žiadna od podstaty ducha rozdielna, zvláštna moc, ale jeho podstatnosť sama, len že spomenutú, v predošlom článku opísanú „tretiu“ spôsobnosť užívajúca, t. j. zdanlive rozdvojeno jestvujúca: rozpadnuvšia sa na čiastku, ktorou vonkajší predmet či vtlakmi či pamäťou zobrazuje, a na „ostatok“ podstatnosti.

To zdanlivé rozdvojenie čiže rozpadnutie stáva sa tým, že čiastka, ktorou duch či po zjavoch, či po pamäti zobrazuje, stane do tých „dvoch pohybov“. To jest oddiali sa na vonok po hranicu pohybu a v tomže pohybe na vonok a jeho behu sriadi sa po nastrojení tohože vtlaku a tak predstaví túže patričnú vonkajšiu vec, na čo potom druhým pohybom vráti sa do riadnej polohy a vo vnútornom súvise („ja“) spôsobí svoj pocit (spôsobí vtlak a ním napruženie).

Tak hľa, zjavy a vonkajšie vtlaky sú len „miery“, ktorými sama vec pomocou vonkajška odmerá toľko z podstatnosti ducha, koľko jej zodpovedá.

No ony nie sú „surovinou“ alebo „látkou“ (materiálom) známostí.

Nie vidinami (ideami) do podstaty ducha vniknuvšími, ani súhrnami známok, dnu preloženými.

Do ducha nevnikne nikdy nič! Preto on čuje sa voždy tým jednakým „bytím“: „Ja“.

Látka k známosťam čiže vyobrazeniam vonkajších vecí je látka ducha bezprostredne sama, len že tými dvoma pohybmi na maločiastku po hranicu pohybu (ovšem bez odtrhnutia sa od celku, vo vnútri celku) odstúpivšiu a na ostatný celok nehybno stojaciu.

Čo my ako známosť o vonkajšej veci čujeme (vieme), to je „vtlak takej maločiastky, po hranicu pohybu odstúpivšej a zase do riadnej polohy vnútorným súvisom vrátenej.“

A je teda vyobrazenie čiže stvorenie vonkajšej veci vo vnútri povedomej podstaty čiže ducha, z jeho vlastnej podstatnosti.

Tak hľa, „sprítomnenie“ vonkajšieho sveta v duchu = povedomia stáva sa nie napchaním nejakej moci alebo spôsobnosti, alebo priečinka, „z vonkajška prichodiacimi“, podvojkami vonkajška a jeho vecí (vidinami, ideami), ani nie nejakými „zdrapkami“ vecí (súhrnmi známok), pojmami, poňatiami, pochopmi: no „tvorením jehože a jeho predmetov z podstatnosti ducha“.

Pritom takéto „tvorenie“ nenie nejakej pridatej moci, alebo „smyslu“, alebo nástroja: no svojej vlastnej podstaty, „používania“; nie práca alebo dielo, ale jestvovanie po tej „tretej“ spôsobnoti, t. j. konať pohyby maličkými čiastkami tejže úplne sebou súvisiacej podstatnosti (obojdielovej látky).

Možnosť však akoukoľvek maličkou alebo veľkou čiastkou podstaty činno jestvovať, t. j. do tých dvoch pohybov tieže uvádzať, je možnosť všetky vonkajšie veci v duchu predstaviť, „stvoriť“; — um a všetky s ním súvisiace zjavy.

Takéto hľa sriadenie umu objasňuje nám mnohé zjavy. Najprv „prevedenie tej veľkej (krásnej) úlohy, sprítomnenia vonkajška a jeho predmetov v povedomí (v druhu, v obojdielovej látke).“

Aká je to krásna a veličenská úloha, to uhliadneme na jej „prevedení“.

A kde môžeme to prevedenie obzrieť? na „súbore“ alebo „súhrne“ „obrazcov“ „všedných známostí“.

„Známosti všedné“ sú „vyobrazenia“ vonkajších vecí (podstát, dejov, pomerov atď.), ktoré možno smyslami zachytiť. „Vedy“ však takých vecí (podstát atď), ktoré nemožno smyslami zachytiť: no nutno „bádaním“ poňať.

Poukážeme len na všedné známosti; aký to veličenský zjav, to nahromadenie tých známostí a ich prechovávanie u človeka. Nahromadenie prináleží dejnosti umu, sochraňovanie čili prechovávame „pamäti“.

Kde však môžeme vrhnúť zbežný pohľad na súbor týchto všedných známostí, ktorý obsahuje zobrazenie vonkajška a jeho jednotlivých vecí? Ako sme už riekli: na „obrazcoch“ „všedných známostí“, na „slovách“. — Slová sú zvukové obrazce vonkajších vecí, predstavených v povedomej podstate, čili z nej vy-„tvorených“. (K čomu sú ony určené, to ohliadneme na svojom mieste).

Dobrý, úplný „slovník“ je súborom všedných známostí. — Každý človek nosí svoj slovník sám so sebou „v pamäti“.

Keď na tie známosti, v slovách obsažené, pohliadneme, napadne nám viacero pováženia hodných vecí. Najprv množstvo. Od maľunkého prášku počnúc, až po veličestvenný obzor, áno pomocou vedomostí až po viditeľný vesmír, pomocou zjavenia až po základ všech bytností — Božstvo. — Medzi tými dvoma hraniciami bezpočet väčších-menších predmetov, bytností, podstát.

Potom „rozmanitosť“. Keď pohliadneme na viditeľné podstaty, nuž na prvý pohľad rozoznáme, že delia sa na tri hlavné triedy (ríše): nerasty, rastliny, živoky. Pritom vidíme, že od najmenšieho nálevníčka, červiačka, chrobáčka k rybám, zverom, vtákom, po slona a veľrybu je všetko známosťami obsažené: nielen samé živoky, ale aj ich dobré alebo škodné „zvláštnosti“ (ich „prírodopis“).

Pri rastlinách nalezá sa tiež taký bezpočet predmetov od pliesne, machu, trávy, až po stromy; pričom vidno, že každá rastlina, popri vlastnosťach všetkým rastlinám spoločných má všelijaké svoje zvláštnosti, ktorými delí sa od druhých: čas rastenia, kvet, ovocie; vlastnosti škodné pri jedovatých bylinách. To všetko možno spoznať a v živote upotrebovať. Pri zeminách, od prášku až po vidiek (obzor) jestvuje tiež mnohočetná rozmanitosť. Koľko na príklad len o samom prášku, i bez lučby, možno spoznať. Na príklad: ako povstal, či spálením: popol; či zdrtením alebo znenáhlym zvetraním: piesok, alebo pôda. Aké úkazy zapríčiní v ňom sucho a horúčosť, a aké vlaha. No nielen po podobe, ale i po barve nachodí sa rozličnosť medzi predmetami, áno niekde i len po chuti, ako medzi drtenou soľou a sacharom (cukrom), alebo soľami a jedmi.

Všetku takúto rozdielnosť podôb a vlastností (vnútorného složenia) možno nielen spoznať, ale i slovami, zvukovými obrazcami vyobraziť a ustáliť, lebo to vskutku v slovníkoch nalezáme.

Pri obzore napadnú nám tiež niektoré zvláštnosti. Obzor sostojí z mnoho podrobností, druhov zemín a rastlín, vrchov, hôr, polí, rolí, lúk, riek, potokov atď. Ale keď obzor samotný vnímame, nuž jednotlivosti splynú v jeden obraz. A zase, keď vnímame jednotlivosti, nuž obzor čili jeho obraz v nás pominie. — Tiež možno spozorovať rozdiely na vidiekoch: letný, zimný obzor.

Tak hľa, o každej veci možno si obraz utvoriť.

Keď pohliadneme na obrazce tých známostí čili na slová do slovníka, nuž vidíme, že jedna čiastka slov znázorňuje hmotné podstaty. Túto čiastku slov menujeme „menami“ (substantivami), na pr. človek, zviera, strom, kameň atď. — Druhá čiastka značí „dejstvá“. Túto čiastku menujeme „slovesami“ (verbami). (Chodiť, delať, tiecť, letieť, vliecť atď.)

Na to nasleduje oddiel slov, ktoré označujú vlastnosti podstát, prídavné mená (adjectiva) a slová, označujúce vlastnosti dejstiev čili pohybov, príslovia (príslovesa, adverbum).

(Spomenuté slová nie sú samy v sebe tie „známosti“ všedných vecí, ale ich obrazce, a tak isté dôvody ich skutočnosti, to jest toho, že sú ony v povedomí skutočne vyobrazené; čo ukazuje, že slová nie sú veci samé, v duchu vyobrazené, a to na svojom mieste uvidíme.)

Ďalší pohľad na tie obrazce v duchu zobrazených vonkajších vecí nám ukáže, že tá v I. D. B. ohliadnutá skutočnosť, že viditeľné veci z dvoch látok, z hmoty a sily sú složené, vyobrazila sa i v súhrne slov — v rečiach. To nám ukazujú už spomenuté „mená“ a „slovesá“. „Menami“ menovite vyobrazené sú zjavy hmoty a „slovesami“ zjavy sily. Ale keď na veci samé pohliadneme, nuž vidíme, že niektoré lišia sa od druhých veľmi, už či veľkosťou, složením (mäkkosť, tvrdosť), podobou, barvou; iné zase sú jedna druhej vo veľkom podobné a len maličkosťami rozdielne. To isté je i pri dejoch. #Na príklad pri dejoch práce: kovať, kopať, mlátiť, — chod, beh, — rozdiely pri rozličných výkonoch jednej práce a podobne.

Z toho vidíme, že nielen veliké rozdiely pri veciach alebo pohyboch, ale i najmenšie zvukovými obrazcami v duchu vyobrazených vecí sú označené: a toho príčinou je to, že tie veľké alebo malé rozdiely vyobrazené sú v povedomí.

Konečný pohľad na tie zvukové obrazce, známosti, slová, ukazuje nám, že nielen hmotné veci a dejstvá, ale i duchovné, neviditeľné veci a dejstvá, ktoré stretajú sa v živote alebo v dejepise ľudstva s človekom, majú svoje zvukové obrazce a im zodpovedajúce známosti v duchu. A tak, že všetok viditeľný a neviditeľný obsah vonkajška je v nich obsažený a človeku k povedomiu privedený. Také neviditeľné predmety sú: priateľstvo, ľúbosť, česť, právo, pravda atď. a ich protivy.

Keď do starodávnych rečí (hebrejskej, gréckej) pohliadneme, nuž uvidíme, že už i tam prevedené bolo také zobrazení vonkajších vecí známosťami a známosti zase ich zvukovými obrazcami, známosťami, a tak že v duchu ľudskom tie isté veci budily vždy tie isté predstavy, to jest, že duch a jeho spôsobnosti boly vždy jednaké.

Tak hľa, reč môžeme menovať súborom všedných známostí, súhrnom vyobrazenia vonkajších viditeľných vecí.

V nej vidíme prevedenú skutočnosť sprítomnenia vonkajších vecí v duchu.

A tiež to, aké že je to sprítomnenie? Také, ktoré všetky sprítomnené veci chráni od splynutia jednej s druhou a drží ich vždy hotové k použitiu človeka.

To vidno z toho:

Človek tým istým „slovom“ vždy tú istú známosť čili predstavu vzbudí v sebe, ktorej obrazcom je patričné slovo. Áno, u všech, ktorí znajú patričnú reč, vzbudí každý prednesením tohože slova tú istú známosť. A to koľkoráz chce, či jedno za druhým, či premenno s druhými slovami ho pomyslí, u seba tú samú známosť vzbudí, alebo ho prednesie a u druhých to učiní.

Človek ďalej nielen jedno slovo, ale sto, alebo tisíc slov pomysleť alebo vysloviť môže, a každým druhú, tomuže druhému slovu vlastnú, od prvej, druhej, stej, tisícej rozdielnu známosť u seba i u druhých vzbudí.

Sprítomnené známosti stoja k použitiu hotové a nesmiešajú sa jedna s druhou.

K tomu, keď človek jednu si sprítomní, len tú jednu čuje, tie druhé ako by ani v ňom nejestvovaly. To isté, keď v klidu jestvuje, žiadnu nečuje; tiež, keď koná výkony sebavedomia, nečuje žiadnu.

Trvanie známosti v človeku je „prieryvisté“.

Takéto hľa zjavy uhliadame, keď si u človeka ohliadame súbor známostí, jeho jestvovanie a dejstvovanie.

A k tomu i ten, v predošlom spomenutý zjav, že spomenuté „vnikanie známostí“ o vonkajších veciach nič nepridáva ani k váhe hmoty človeka, ani k súhrnu jeho sily, ani k súhrnu duchovnej sily.

*

Takéto nahromadenie súboru známostí osvetľuje nám činnosť umu, ktorá ho nahromadila.

Že ona je „používanie tej predošlej, alebo tretej spôsobnosti obojdielovej látky ducha“, t. j. „tie dvojpohyby s patričnými veciami“.

Keby nahromadenie tohože súboru známostí „vnímanie“ bolo vnímaním „známok skutočností vonkajších vecí“ alebo „vonkajších duchovných podvojkov vecí“, „vidín“, nuž nemohlo by trvanie známostí byť prieryvisté. — Im nutno bolo by sa i počas „kľudu“ i počas „sebavedomia“ javiť: svoj sklad v duchu, ktorý zaplňujú, i skutočne zaplňovať.

No ale každému možno na samom sebe vidieť, že toto miesta nemá a že trvanie známostí je také, ako sme trochu vyššie ohliadali.

To učí, že vnímanie nie je vpúšťanie súhrnov znamienok ani podvojkov; no tie dvojpohyby z vonkajšími veciami v duchu, pomocou maločiastok jeho podstatností.

To už vysvetľuje, čo také vpúšťanie známok vysvetliť nemôže, nielen všetky zjavy spojené, vykonanie umu pri sostavovaní známostí, no i jich súhlas s vonkajšími veciami.

Ten nemožno vnímaním súhrnov známok skutočnosti vysvetliť, lebo veď súhrnami známok vnímali by ste len súhrny známok a nie celú skutočnosť, a duchovnými podvojkami tiež len duchovné podvojky a nie skutočnosť samú. Zjavy pri súbore známostí viditeľné nedaly by sa vysvetliť.

Silospytnými údermi dajú sa ony ešte menej vysvetliť. Silospytným úderom pôsobí sa pocit menovaný „bôľom“: malým malý, veľkým väčší; no nie predstavenie vonkajšej veci. (D. II. 1.) K tomu známosti, súc pocity úderov silospytných, nemohly by „nesmiešať“ sa. Mnoho silospytných úderov, na jedno a tože miesto nanesených, nepôsobí „mnoho“ rozdielnych pocitov, ale len jeden jediný, veľký súhrn sily, vo všech úderoch nanosenej, zodpovedajúci. A poneváč všetky známosti na jednom mieste vtlaky dávajú, na povedomý podmet, na „ja“, nuž keďže by tento povedomý podmet bol čiastkou modzgu, všetky tie silospytné údery dávaly by na tú samú čiastky, na to jedno miesto vtlaky. A čo prirodzenejšieho, než to, že by tieto vtlaky neostaly odseba oddelené, ale splynuly by dovedna.

Nesmiešanie známostí nebolo by možné, ani ich trvanie. Známo je, že pocit maľučkého úderu silospytného hneď, takmer s úderom pominie, veľkého „ranenia“ so zahojením. A to isté je i s úderami, ktoré modzog pocíti. Keď duch modzog, ako ďalekopisnú stanicu, či do údov pri diele, či do jazyka pri reči, rozhovore atď., či do smyslov pri dejstvovaní upotrebuje, nuž modzog skutočne „unaví sa“ a potrebuje odpočinku. Pocit unavenia odstráni sa za noc; modzog zotaví sa z toho zneúplnenia, ktoré v službe ducha podstúpil; nabudne zase úplnosti.

Tak bolo by i so známosťami, jestliže by ony boly pocitami silospytných úderov.

Rozumie sa, aj to len v tom prípade, ak by to otrasenie silospytným úderom nebolo také silné, že by modzog „otriaslo“: potom výsledok silospytného otrasu nebol by: známosť = predstavenie vonkajšej veci v človeku, ale: chorosť, alebo práve smrť.

*

Súc um „vpúšťadlo“, nuž jeho účinkovaniu nutno cele iným byť, než ono je.

Keď je vnímanie „vpúšťaním“, tak sdelovanie známostí bolo by „vy-púšťaním“.

Čo nastalo by, keby človek svoje „už“ nahromadené známosti sdelil?

„Vypustil“ by ich; nebolo by ich viac v ňom.

Účinkovanie umu bolo by: sdeľovaním zapríčinené „miznutie“ už nahromadených známostí a na to: nové shromažďovanie týchže „starých“ (už raz nahromadených) a sdelením ztratených známostí.

Ako videli sme, účinkovanie umu nie je také.

Čo človek sdelí, to on lepšie vie; to on neztratí, no ešte lepšie má.

Účinkovanie umu nie je „opätné“ shromažďovanie starých, sdelením ztratených známostí, ale „sdeľovanie“ bez utratenia sdelených a pritom shromažďovanie voždy nových (dotiaľ nevňatých) známostí.

To všetko preukazuje, že sriadenie umu je také, aké sme my na patričnom mieste ohliadli, a že vnímanie vonkajška nie je „vpúšťaním“, ale tvorením vonkajška a jeho vecí, t. j. konaním tých dvojpohybov s vonkajškom a jeho veciami.

Ale čože je základom možnosti konať tie dvojpohyby s vonkajškom a jeho veciami v duchu? Jednoatómovitosť jeho veľpodstatnosti.

Následkom jeho jednoatómovitosti súvisí jeho látka, či z ohľadu obsahu, či z ohľadu moci, sama so sebou, a následkom toho zase má tú schopnosť, na každom mieste a bode túže svoju podstatnosť od seba po hranicu pohybu oddeliť a uviesť do tých dvoch pohybov.

Keby duch tiež bol složený z maloatómov, a túto moc mal, nuž mohol by ju len nedokonale upotrebiť: oddeliť čiastky svojej podstatnosti len tam od seba, kde dotýkaly by sa atómy atómov.

Aký vplyv malo by to na vyobrazovanie vonkajších vecí?

Taký, že len tie mohly by byť vyobrazené, ktorých hranice padaly by na tie mezery, v ktorých atómy dotýkaly by sa atómov; tie však veci, ktorých hranice padly by na polovicu alebo tretinu atómov, nemohly by byť úplne vyobrazené; bolo by nutno, alebo tie „polovice“, alebo dve „tretiny“ atómov, ktoré veci svojími hraniciami neprikrývajú, „privziať“ alebo tie „polovice“ alebo „tretiny“ tých atómov vy-„pustiť“ z vyobrazenia, ktoré hranice veci prikrývajú, poneváč podstata mohla by len s celými a nie s „pol“ atómami, alebo s „tretinami“ atómov konať ten pohyb vyobrazenia, nespomenúc na to, že v prípade tom, ak by podstata ducha složená bola z atómov, žiaden pohyb počas jej jestvovania nebol by možný, a že práve, ako každý samostatný pohyb, pohyb s opätovaním spojený, tak i ten dvojpohyb, vyobrazujúci vonkajšie veci, je tým umožnený, že v podstate ducha oba tie „načala“ bytia, obsah a moc sú v jednej látke sjednotené, t. j. že tá podstata z jednej samosebou súvisiacej látky sostojí a načala trvania pohyby umožňuje.

V protivnom prípade nebol by žiaden pohyb vyobrazovania možný, a tak ani žiadna „presnosť“ vyobrazovania. Ako podotknuto, nutno bolo by vypustiť tie čiastky atómov, cele nepokrytých zjavom a vtlakom veci (t. j. vecou samou a jej hranicou), ktoré z nich pokryté sú; alebo i tie čiastky privziať, ktoré z čiastočne pokrytých atómov nepokryté ostaly. — V prvom prípade vyobrazenie veci bolo by „menšie“ od veci samej; v druhom však „väčšie“. V obojom pak nezodpovedajúce veci samej.

Aký vplyv malo by to zase na diela a na dejstvovanie človeka vo vonkajšku, to nám ukazujú tie prípady, kde človek s neúplnými známosťami dejstvuje: žne nezdar, ktorý prinúti ho, svoje neúplné známosti zúplniť. No keď by niektoré známosti (vyobrazenia vecí) na výšudaný spôsob tvoriť mal, veci, ktorých hranice nesúhlasily s hraniciami atómov, alebo s vypustením čiastok, svojími hraniciami prikrytých na atómoch cele nepokrytých; alebo s privzatím nepokrytých čiastok, na atómoch len zčiastky prikrytých: tak by nasledovalo, že o takých veciach nemohol by človek svoje známosti na žiaden spôsob súplniť, a ony ostaly by vždy neúplné.

Čo by to potom bolo? Unemožnenie sprítomnenia čiastky vonkajších vecí v duchu a spolu i dejstvovania i trvania vo vonkajšku.

Ale taký prípad v živote ľudskom nenastúpi. Takých vecí niet, o ktorých známosť — nezdarmi upozornený — človek nemohol by si zúplniť.

Ako to i to, že ľudstvo pomocou svojich známostí o vonkajšku dobre zaštíti a udrží svoje jestvovanie pred všetkými veľmociami prírody, ktoré by ho znebezpečiť mohly.

To všetko učí, že takého prípadu niet, aký sme prítomne ohliadali a akému bolo by nutno nastať, keď by duch z atómov složený bol.

Pohľad na obraz všedných známostí — na dobrý slovník — učí, že všetky podstaty alebo deje vonkajšieho sveta, ktoré smyslami sa zachytiť dajú v človeku umom svojho porozumenia, t. j. vyobrazenia z podstaty ducha nalezajú. — A to nielen podstaty vidomé, ale i nevidomé, a nielen podstaty a deje samé, ale i ich pomery a „zvláštnosti“ (attributy). Na pomery vonkajších vecí upozorňujú nás „počty“ (????µ??), na zvláštnosti podstát primená (adjectiva), na zvláštnosti dejov slovesá (adverbia).

Že neviditeľné veci svoje „vyobrazenie“ (pochopenie, poňatie) v duchu nalezajú, toho príkladom sú jednotlivé „vedy“, obzvlášte „silospyt“. — O poňatí neviditeľných „duchovných“ vecí učí nás pravoveda, mravoveda, bohoslovie a iné vedy.

Aký vplyv majú na jestvovanie ľudstva známosti týchto „duchovných“ a „nevidomých“ „vecí a dejov“, toho úkazom je „ novejší vek“ a vzkvet ľudských známostí a diel. — No o tom na svojom mieste.

Aké účinky zapríčiňujú zase čisto duchovné, k bohosloviu patriace veci, ukazuje vojna a mier; blahobyt alebo úpadok jednotlivcov, rodín, alebo celých národov. (Poznamenať nutno, že nie všetko je mierom, čo ľudia mierom menujú. No tu nenie miesto pojednávať o tom.)

Na tieto veci poukazujeme tu len z tej príčiny, aby sme sa vlastným vhľadom do veci presvedčili, že výpoveď o vyobrazovaní duchovných vecí a dejov umom nenie len „bezdôvodné tvrdenie“, ale učba samej skutočnosti.

A tak, že skutočnosť sama učí, že „um“, t. j. podstata ducha, sama tými pohybami svojich malých dielov vonkajšie veci, ich deje, vlastnosti a pomery, a to nielen viditeľné, ale i neviditeľné v sebe vyobrazuje.

Tu prichodí nám ohliadnuť, ako duch môže v sebe dať miesta tak početným vyobrazeniam vonkajších vecí, známosťam, koľké skutočne má?

Odpoveď je veľmi jednoduchá.

„Zakončením pohybu s nasledujúcim opätovaním!“ (D. II. C. 1. 2.)

Nie „nakopením“ na hromadu, ale nesčíselným opätovaním svojich pohybov maločiastkami sprítomňuje duch vonkajšok a jeho nesčíselné veci.

K takému nesčíselnému opätovaniu svojich pohybov, či celkom, či maločiastkami, je on spôsobný mocou tej schopnosti, ktorú nazvali sme „zakončením pohybu s nasledujúcim opätovaním“.

Nevyobrazí on v sebe viacej vecí odrazu, ale všetky jednu po druhej.

Keďže i pohyby koná veľčiastkami, súhrny viacej vecí v sebe obsahujúcich, nevyobrazuje on všetky tie, v tých veľčiastkach zaobsažené, veci „odrazu“, no jednu po druhej. (Kde také pohyby majú s veľčiastkami miesto, uvidíme na patričnom mieste.)

Že duch pritom tak pokračuje a vždy tie pohyby koná len jednou čiastkou, predstavujúcou vonkajšiu vec, to má základ v jeho jednoatómovitosti; nie v tom, akoby k vy-„tvoreniu“ viac vecí odrazu po svojej „inorozmernej“ veľkosti nemal dosť podstatnosti. Že ho k tomu mal istý zjav (ktorý tiež príde), ukazuje; no preto, že, ako mnoho ráz spomenuto, jeho veľpodstatnosť, sama sebou súvisiaca, je veľatómom, následkom toho má iba „jeden vnútorný súvis“, t. j. „podmet“ = „vnímateľa“.

Keby bolo viac sebou súvisiacich čiastok v nej, bolo by i viac vnútorných súvisov, každá čiastka mala by svoj. Viacej súvisov predstavovalo by viacej podmetov. Odrazu bolo by možné „vnímanie viac známostí“ čili „predstavovanie viac vonkajších vecí“.

No poneváč v celej obojdielovej látke ducha je len jeden súvis, nemá ona viac podmetov = vnímateľov, iba jeden jediný. Následkom toho odrazu iba jeden pohyb stáva sa, aby ten jeden jediný vnímateľ mohol napruženie a vtlak jeho vniať.

Tak hľa, v obojdielovej látke učinené je pre vyobrazenie vonkajších vecí dosť miesta, že ona vždy tým dvojpohybom v sebe vyobrazí len jednu odrazu, opísaným spôsobom. Všetky potom tiež tak, že s každou osobitne, po jednej, ten samý dvojpohyb vykoná a pritom pridelí každej toľko zo svojej podstatnosti, koľko ona označí sama svojím zjavom.

Pritom tak pokračuje: Po predstavení jednej veci vráti podstatnosť pri pohybe k stredu do jej riadnej polohy, pritom, z toho sostrojenia — do ktorého sa pohybom na vonok sostrojila — rozstrojí a učiní ju zase cele takou, od ostatného celku nerozdielnou čiastkou, akouž bola ona, do pohybu, cele úplne súvislou s celkom; a celok podstaty zase cele jediný, ako pred dvojpohybom.

Tým rozstrojením zo sostrojenia, prevedeného pohybom na vonok, pri uvedení do riadnej polohy, vníma vnútorný súvis-podmet vtlak „sostrojenia“ patričnej veci.

Po uvedení do riadnej polohy môže hneď podmet do nového dvojpohybu tú, do svojej riadnej polohy uvedenú čiastku podstatnosti uviesť; a to alebo celú, alebo polovicu, alebo konečne menšiu; alebo s privzatím novej, ďalšej podstatnosti, o polovicu, o raz toľko, o dva razy, o tri razy, o sto ráz, o tisíc ráz atď. toľko; a vo všetkých možných rozdieloch, čo medzitým ležia, väčšiu, alebo cele inú.

Koľko k patričným pohybom podstatnosti má obojdielová látka privziať? To označia všetky vonkajšie veci samy svojími zjavmi a vtlakmi. A na to, ako ony to označia, a koľko ony to všetky označia, vykoná obojdielová látka ten dvojpohyb so všetkými označenými čiastkami jednej po druhej „osobyte“, a tak ich všetkých sobrazí čili vy-„tvorí“ v sebe.

Koľkokoľvek známostí človek má, tie povstaly všetky tým dvojpohybom, t. j. boly po vyobrazení zjavov a vtlakov vonkajších vecí vy-„tvorené“.

A koľkokoľvek ráz sprítomní si človek tie známosti, to stáva sa všetko týmže dvojpohybom.

Deje a pohyby vonkajšie duch tiež napodobní po ich vtlakoch alebo „obrazoch“ ich priebehu v sebe tým, že dejstvovanie sily pohybom svojej moci napodobní a podstaty, nachodiace sa v pohybe, zobrazí v sebe čiastkami svojej podstaty, týmže dvojpohybom.

Vlastnosti podstát alebo pomery a vlastnosti dejov napodobní tiež ich vy-„tvorením“ na patričných podvojkoch podstát alebo dejov, zo svojej podstatnosti vytvorených.

Duchovné veci alebo deje napodobňuje čiastkami svojej podstatnosti, bez „sostrojenia“ po nejakom nastrojení vonkajšieho vtlaku v pohybe na vonok — „bezprostredne“.

Pri „zvedaní“ o duchovných veciach nejedná sa, ako pri zvedaní o vonkajších veciach, o „vnímanie podstaty“ veci, ale o vnímanie tých následkov, ktoré zapríčinia tieže duchovné (a neviditeľné veci vôbec) vo viditeľnom vonkajšku a v živote ľudskom.

Tieto následky a ich obrazy sa ovšem, ako i iné vonkajšie veci a obrazy v duchu z podstatnosti jeho obojdielovej látky vytvoria.

Keď už takto obojdielová látka so všetkými veciami vidomými i nevidomými, vykonala tie dvojpohyby, ktoré vyobrazily sa svojími zjavmi na jej čiastkach, ona sa nimi naplnila, zvedela a vňala ich, „pochopila“ ich.

Keď do jej prvých pohybov bola jej „tretia“ pôsobnosť obojdielovej látky — „umom“ — mocou vnímania a sprítomňovania vonkajších vecí, po tom prvom pohybe so všetkými tými veciami je ona „umom“, naplneným vonkajšími veciami — „rozumom“.

Obojdielová látka môže už potom obnovovať tiež už raz pomocou vonkajších zjavov, jedno po druhom vykonané pohyby, tými zjavami označenými čiastkami svojej podstatnosti „sama“ po svojej vôli, akokoľvek a koľkorázkoľvek chce, bez prispenia zjavov.

Alebo tiež, po jednom zjave „zrakovom“, alebo „sluchovom“ (Celý zjav jednej podstaty, ako sme na svojom mieste videli, sostojí z piatich zjavov: zrak, sluch, čuch, chuť, hmat), a úplná známosť môže sprítomniť celý úplný zjav veci (teda: po zrakovom sluchový, čuchový, chuťový a hmatový, a po „sluchovom“ zrakový, čuchový, chuťový a hmatový atď.). (To jest: nielen tie čiastky obojdielovej podstatnosti ducha, ktoré odmeráva „zrakový“, „sluchový“ zjav atď. sám na nej; ale všetky, ktoré odmeráva všetkých päť zjavov veci na nej, po jej „jednom jedinom“, odmerať a uviesť do dvojpohybu.)

Takéto hľa zjavy koná um pri tvorení známosti.

Nahromadí súbor tých známostí. A potom ho tak opatruje, že ho človek na to každodenne v reči alebo v práci užíva. To všetko stáva sa postupne so zjavmi sebavedomia alebo klidu, ale nikdy nie súčasne. A tiež, ako to, i to, čo sme o „pozornosti“ ohliadli, učí: všetky tieto rečené zjavy sú „samostatné“ nie na velenie vonkajška, no na vlastnú vôľu ducha nastupujúce.

To všetko učí, že um je bezprostredne obojdielová látka ducha sama, a nie nejaká duchu pridaná moc; a ten súbor známostí = pohyby s vonkajškom a jeho veciami vnútri ducha, čili tie opísané dvojpohyby.

*

To nám otvára už vhľad do nejednoho zjavu, spojeného s vedením.

Nesčíselnosť pohybov s vonkajšími veciami.

Pri naplnení so známosťami umu nutno s každou vecou, ktorá vňatá má byť, ten dvojpohyb konať. Tých vecí, ako z ich súhrnu vidno, je množstvo. So všetkým tým množstvom možno každý deň, koľkokoľvek človek chce, narábať. Možnosť takejto nesčíselnosti pohybov je: „úplnosť umu čo obojdielovej látky; jej „nepodliehanie“ pod zákony vonkajšieho sveta, a tak nemožnosť, aby vonkajškom a pohybom „zneúplnená“ bola.

To isté je i „samostatnosť“ všech výkonov umu.

Preloženie vonkajšej veci do povedomia, je, ako sme to už i v predošlom článku videli, odmeranie zjavom koľkosti podstatnosti obojdielovej látky ducha, ktoré patričnej veci zodpovedá, a vykonanie toho „dvojpohybu“ s tou koľkosťou. Keď tá „koľkosť“ podstatnosti oddelí sa tým dvojpohybom od ostatnej podstatnosti, po hranicu pohybu, preto predsa ostane v nútri obojdielovej látky, a teda i v povedomí. Tá hranica toho dvojpohybu leží v nútri obojdielovej látky a nie von z nej, a nie je ničím iným, ako uvedením súvisu s ostatným celkom na najmenšiu mieru; spôsobnosť to datá práve k tomu účelu, obojdielovej látke, aby mohla vonkajšie predmety vyobrazovať.

Nepribúdanie podstatnosti pri hromadení známostí a neodbúdanie pri ich sdeľovaní.

Ako sme videli, obojdielová látka ducha vyobrazuje tým dvojpohybom vonkajšie veci z vlastnej podstatnosti; z vonkajška nevnikne do nej nič, prirodzená vec, že nepribudne ani neodbudne z nej nič. Keď sdiela svoje známosti rozhovorom, alebo „v práci“ upotrebuje. V tomto druhom prípade obojdielová látka pohybuje tým dvojpohybom rečové ústroje alebo pracujúce údy, ako to vysvitne na svojom mieste.

Nesúčasnosť zjavov sebavedomia a vedenia. Ako sme už i videli, tú zapríčiňuje „jednota“ pôsobiteľa obojich zjavov. Nie rozličné moci — v tomto prípade mohly by súčasne konať sa — no jeden a ten samý činiteľ koná oboje zjavy; obojdielová látka ducha sama. Ona keď koná ten dvojpohyb, „celkom“ zapríčiňuje zjavy sebavedomia, a keď čiastkami, nuž ona je „umom“ a koná zjavy vedenia. Odrazu však „celkom“ i „čiastkami“ pohyby konať, zrejmé je, že nemôže: nuž nutno jej ich konať „postupne“, „jedny po druhých“ — ako je to i v skutočnosti.

To isté vysvetľuje nám i nesúčasnosť jednotlivých známostí. Ako sme videli, poneváč nenachodí sa len jeden činiteľ v obojdielovej látke, ale i „jeden“ vnímateľ (vnútorný súvis), koná ona tie dvojpohyby maločiastok jeden po druhom, aby vnímateľ mohol vňať (vedeť) vtlak každého jednotlivého dvojpohybu a ním vyobrazenej podstatnosti.

Trvácnosť známostí. Ako sme videli, je známosť obojdielová látka od ostatného svojho celku, po hranicu pohybu pohybujúca sa. Či v pohybe, či po pohybe udržuje obojdielovú látku jej vnútorný súvis v celosti, nuž nie je žiadnemu ubudnutiu podrobená, a môže kedykoľvek do tohoto dvojpohybu znovu a znovu byť uvedená.

Prieryvitosť trvania známostí. Len keď v „dvojpohybe“ patričná obojdielová látka jestvuje, je ona známosť; keď nie, nuž ona je jednou sebou súvisiacou látkou obojdielovej látky ducha. Niet jej. A na to zase, keď do dvojpohybu vstúpi, táto obnoví sa.

Prieryva je nekonanie pohybu a opätovanie tohoto „trvania“, obnovenie známostí.

Konečný zjav pri dejstvovaní umu je nesmierna rýchlosť jeho pohybov.

Táto javí sa v tom prelude, ktorý zviedol mnohých bádateľov, že považovali známosti za „bytnôstky“, ktoré tajne vezia v priečinku, škrynke ducha. No to je, ako sme videli, nedostatočné ohliadnutie veci. Známosti, ako sme videli, nevezia v spomenutých prípadoch — sebavedomie — klid, t. j. nekonanie žiadnych pohybov podstatov ducha, v duchu: sú tam síce tie čiastky, ktorými sa ony predstavujú: no ony sú tam v „riadnej polohe“, t. j. neoddelenými a nerozdielnymi súčiastkami obojdielovej, sebou súvisiacej podstatnosti ducha. Že zdá sa, akoby známosti voždy nahromadené boly v duchu, to zapríčiňuje „dejstvovanie podmetu vnútorného súvisu“: „každú, už raz po odmeraní vonkajšieho zjavu, do toho dvojpohybu uvedenú čiastku obojdielovej svojej látky uviesť znovu — a to i bez prispenia vonkajška — zase a zase do tohože dvojpohybu, a tak v sebe obnoviť predstavu, vyobrazenie, alebo vonkajšiu vec zo svojej podstatnosti zase a zase.“ (Pamäť, ako to na patričnom mieste ohliadneme.)

Že sú tieto pohyby bezpocitné, a nie, ako telesné, pri ktorých podstata telesná „odbúda“, s pocitom namáhania spojené, (možno ich len tým, čo pohyby spoznať, že ony: „začínajú, dejú a zakončievajú sa“, t. j. „prestávajú“), a že v okamihu stávajú sa a svojím zakončením to predstavenie vonkajšej veci (alebo „obnovenie známosti“, ktoré, ako videli sme, je „napružením“, daným na vnútorný súvis — podmet čiastkou podstatnosti ducha v dvojpohybe patričné vyobrazenie vonkajšej veci — známosť súčiniacou a pri hranici dvojpohybu k stredu vnútorným súvisom podmetom zachytenou a do jej riadnej polohy vrátenou) okamžite pôsobia — (ako sme videli, chceť čuť známosť a túže skutočne i čuť: je „jeden a ten samý okamih“): zapríčiňujú ony ten prelud, ako by výsledky tých pohybov, známostí (predstavenia vonkajších vecí z podstatnosti ducha): čo nejaké „voždy hotové bytnôstky“ (už či „súhrny známok — pojmy“, či „duchovné podvojky — vidiny“) v priečinku, škrynke ducha, pamäti, nahromadené ležaly a čas po čase boly z neho vyťahované.

Takúto rýchlosť vidíme pri konaní týchto pohybov, ako i pri všetkých druhých pohyboch ducha, zapríčiňujúcich zjavy povedomia.

Táto rýchlosť je ustavičná úplnosť obojdielovej látky ducha. Ona je výsledkom ustavičnej sviežosti a úplnosti moci, konajúcej tie pohyby, a tiež obsahu. Ubudnutie jednoho, alebo druhého, by rýchlosť tých pohybov umenšilo, ako stáva sa to pri telesných pohyboch, kde je to ubúdanie zrejmé, pod menom „unavenie“.

Túto rýchlosť vídame ďalej pri vnímaní „dejov“ alebo vonkajších pohybov, v obecnej reči: „prírodných zjavov“.

Nech sú pohyby tie, na príklad vanutie vetra, ktoré rýchle stromy, trávu, kvety, obilie zhybuje, površie zeme prachom pokryje atď.; nech sú tie pohyby: chod ľudí, vozba vozov, beh zvierat, let vtákov, tok vody: každý pohyb má svoje zvláštnosti a označuje sa menením postavenia vecí, ľudí, alebo zvierat. Tok toho menenia vyobrazuje sa hneď v duchu, v tom samom okamihu, v ktorom tečie smyslami dnu, t. j. k povrchu obojdielovej látky ducha. I rýchly oheň blesku človek zachytí. Všetko teda, čo môžu smysly zachytiť, vyobrazí sa v duchu tými dvojpohybmi. (Človek vie, čo ten alebo onen pohyb predstavoval a čím bol.)

Najkrajší zjav rýchlosti tých dvojpohybov ukazuje obzor.

Akonáhle človek vrhne naň pohľad, vplynie tok jeho zjavu smyslami k povrchu obojdielovej látky ducha a vyobrazí v ňom celý obraz vidieku. Človek potom vie, kde sa nalezá, ak to vyobrazenie stane sa so známym vidiekom. Ak nie, tak vníme aspoň polohu a zvláštnosti (krásu) vidieku.

Rýchlosť tých dvojpohybov ducha, celý ten obraz predstavujúcich, je taká, že, keď človek zrak okolo hodí, každý okamih iný obraz „vidí“, leje sa vtlak obrazu k povrchu obojdielovej látky ducha, a ona ho sostaví za tak krátku chvíľu tým dvojpohybom.

Že to vyobrazenie deje sa nie na smysloch, ale na obojdielovej látke ducha, vidno počas malého oslabnutia smyslov. Keď človek po takej náhlej premene obrazov oči zatvorí, nuž uvidí význačné kresby a čiary z každého z obrazov odrazu „spolu spletené“ v smysloch, z obrazov, ktoré on každý osebe čisto a jasno videl, prv než oči zažmúril.

Vidno, že „papier“, na ktorý sa kreslia tie obrazy, keď vidieky „vidíme“, nie sú smysly, v ktorých tie dovedna splynuly, ale tá podstata, na ktorej „nesplynuly“, ale jasne predstavily sa; t. j. podstata ducha, tými dvojpohybmi v sebe po zjave obrazu vidieku tenže predstavivšia. Ale o tom i ďalej niektoré zjavy uvidíme.

Rýchlosť „videnia“ ukazuje nám tiež rýchlosť tých pohybov, ktorými sostavuje obojdielová látka ducha vonkajšie veci v sebe, a tak zapríčiňuje tie zjavy „umu“, na ktoré poukazuje jeho slovanský názov.

Ohliadnuc v podrobnosťach takéto dejstvovanie „umu“, na ktoré nám otvára pohľad z hľadiska jeho slovanského názvu vhľad: môžeme ohliadnuť už i to rozlúštenie „záhad vedenia“.

Prvú — ako sme videli — tvorí zdar ľudských diel. Ako spomenuto, sú všetky ľudské diela osnované, na známosťach o vonkajšku, a nimi tiež prevedené, zdar pak je „shodovanie sa“ známostí s vonkajšími vecami: poneváč tie pochody práce, ktoré ustanovia sa na známosťach, pôsobia tie výsledky na vonkajších vecach, ktoré pri osnovaní na známosťach „predvidené boly“, t. j. ktoré ony tam pôsobily.

Toto, ako sme na patričnom mieste videli, je skutočnosťou, ktorá hovorí za „predmetnosť“ „objectívnosť“ úplných známostí. O niečom niečo ustanoviť možno len na „ňom“, alebo na „druhom“, ktoré „druhé“ však „cele“ to isté, čo i „ono“ je. To potvrdzujú i „neúplné“ známosti, na ktorých osnované dejstvá práce zapríčinia „nezdar“.

Nezdar poukazuje na neshodovanie sa neuplných známostí.

Zdar pak na shodovanie — predmetnosť objectívnosť.

On je skutočnosť tvoriaca, tú prvú záhadu. Ako je to, že sú známosti úplné, predmetné?

Druhú záhadu obsahuje zase tá druhá skutočnosť, ktorú môžeme nazvať: „nepreložiteľnosť“ vonkajšej veci do povedomia, ktorá, ako sme videli, zračí sa v tom, že zvedením, zvedená vec z zvonkajška „neodbudne“ ba ani najmenšia čiastočka z nej.

Keby jednej, abo druhej skutočnosti nebolo: boloby rozlúštenie záhady vedenia ľahké. Nebyť prvšej: malo by miesto to rozlúštenie: „Známosti niesú predmetné, poneváč vonkajšia vec do povedomia nevnikne, nuž jej tam nič nezodpovedá“.

Nebyť druhej, nuž mohlo by sa riecť: vonkajšia vec vnikne na čas do povedomia, a tvorí po čas svojho prebývania tam „známosť“: preto známosť vonkajšej veci zodpovedá, lebo „ona“, vonkajšia vec, „známosťou“ a ona vonkajšia vec, je sama sebe zodpovedná.

No ale ono neni možné pre tie dve skutočnosti, zdar diel je tu, shodovanie známosti s vecami zaručujúci.

Viditelná je tiež „nepreložiteľnosť“ veci, o nemožnosti vniknutia veci do povedomia k predstavovaniu sa v ňom svojou hmotou, svojou silou — svedčiaca.

V tom páde, keďby vec vnikala, neboly možné „neúplné“ známosti.

Vidno, že rozlúštenie leží v tom, na čo nám poukazuje dejstvovanie umu z hľadiska slovanského.

„Vec predstavuje sa v povedomí ,niečim inným‘, ktoré je cele to isté, čo ona sama.“

To „niečo iné“ je, ako sme videli vec sama: no nie z jej vlastnej hmoty a sily, ale v „obsahu“ a „moci“ obojdielovej látky vy„tvorená“.

To nám už vysvetluje tu záhadu vedenia bez utonutia v Charybde abo bez roztriestenia lodičky na Scylle.

Vonkajšia vec je v povedomí „niečim iným“ predstavená, ako to tá druhá, a toto „niečo iné“, je vonkajšia vec sama ako to tá prvá skutočnosť učí.

To „niečo iné“ pak je, ako sme videli, známosť čili vonkajšia vec vytvorená z podstatnosti obojdielovej látky ducha.

Preto hľa shodujú sa známosti bez vniknutia vonkajších vecí do povedomia preto, že ony, t. j. tie známosti sú vonkajšie veci, ktoré dejstvovanim obojdielovej látky ducha, čo umu v povedomí „tvoria sa“.

Známosti môžeme nazvať vonkajšie veci, stvorené nie k „trvaniu“ no k „vedeniu“.

K „vedeniu“ to je toľko: k „sdeleniu bytia (skutočnosti) vonkajška“.

„Vedieť“ pak je toľko, ako to vonkajšie bytie „vnímať“ (cítiť skutočnosť vonkajších vecí t. j. tie veci samé).

Ako preukazuje to i dosiaľ ohliadaná rozpoloha dejiska výkonov umu.

„Zjavy a výkony smyslov je sdielanie tohože vonkajška a jeho vecí. Zjavy pak sú, ako sme ohliadali: „účinkovanie vonkajšieho bytia: bližšie účinkovanie svetla — zračné zjavy; sily zvukové, sluchové zjavy a složenia hmoty a sily — voňavé, chutné a hmatné zjavy, smysly, pak prenášadlá ich k povrchu obojdielovej látky ducha. Toto pak ich prenášanie ta na povrch podstaty ducha je zapríčiňovanie tých dvojpohybov.

Tie pak niesú ničím iným, než tvorením toho „niečoho iného“, ktoré nieje síce „miestne“ vec sama, no bytnostné je ono „vec sama“ cele to, čo ona je.

To jest, ako sme videli, „vonkajšia vec sama v duchu z jeho obojdielovej podstatnosti vytvorená a po čas toho dvojpohybu trvajúca.

Tak krátke, ani temer do času nepadajúce trvanie je jej preto daté, že, ako rečeno netvorí sa ona k trvaniu, no k sdeleniu skutočnosti vonkajška, strany vonkajška, čili jeho osnovateľa, a k „vňatiu“ tej skutočnosti vonkajška a jeho vecí zo strany ducha.

Toto pak je to zpiatočným pohybom dvojpohybu pôsobené pruženie na vnútornom súvise.

To pak sdelovanie vonkajška prijímať a v sebe obsahovať je ten duchovný dej, ktorý menujeme „zvedieť“ a „vedieť“.

A je: nie prekladanie vonkajších vecí, no ako ohliadnuto „tvorenie“ ich z podstatnosti ducha.

Sdelovanie pak vonkajška a jeho vecí tiež nenie jeho a jeho vecí prekladanie, ale tvorenie toho „iného“, čo zodpovedá jemu a jeho vecám.

Poneváč pak vec z podstatnosti ducha utvorená — a taký vonkajšok — je „miestne“ niečo druhé, nežli vec sama, nuž je tej druhej skutočnosti úplne zadosť učinené: poneváč pak to niečo druhé, len „miestne“ neni vec sama: no „bytnostné“ je ono „vec sama“, nuž je tým i prvej skutočnosti zadosť učinené.

Vec sama: no zpodstatnosti, obojdielovej látky ducha vytvorená je známosť čili obsah vedenia.

„Bytnostné“ je to „niečo iné“ čili vec z podstatnosti ducha utvorená — a taký vonkajšok — vec „sama“ a „vonkajšok sám“.

Poneváč zjavom veci označí sa toľko podstatnosti ducha k tým dvojpohybom, koľko práve veci zodpovedá a prvým pohybom dvojpohybu sostrojí sa tá podstatnosť po „složení“ vecí, nastrojením zjavu udanom, preukazuje tá, tými dvojpohybami u„tvorená“ vec v duchu, tu istú koľkosť podstatnosti, čo i vonkajšia vec sama, a to isté „složenie“ čo i vonkajšia vec sama, t. j. „celú jej skutočnosť“ celé jej bytie a tak predstavuje vec samu.

Preto má tedy i jedna i druhá skutočnosť miesto: vonkajšia vec do povedomia nevnikne, ani najmenší prášok z nej, a predsa je ona cele a úplne v povedomí predstavená, lebo je utvorená ona z podstatnosti ducha s celou svojou podstatnosťou, obsahom a silou a so složením, z čohožto celá skutočnosť vonkajších vecí sostáva u„tvorená“. Že i s „podobou“ „formou“ — to oční zjav učí.

Také hľa, je to účinkovanie obojdielovej látky ducha tými dvojpohybami — „bytnostné odzrkadlovanie“ vonkajších vecí tvorením ich z podstatnosti ducha.

Alebo predstavovanie vecí „niečim iným“, ktoré však je „to isté“, čo „ona“ je.

Z toho už bez ďalšieho vysvetlovania vidno, prečo rovnajú sa vonkajšie veci svojim známosťam, menovite preto, že tie „známosti“ sú tie „veci samé“, lenže z podstatnosti ducha vy„tvorené“.

A tiež, prečo osvedčujú sa miery na známosťach vnútri povedomia brané pri ich prevádzaní na vonkajších vecach a zapričiňujú predvidený zdar. Tiež preto, že na úplných známosťach osnované miery sú miery osnované na týchže vecach utvorených lenže z podstatnosti ducha.

Že vo vyšeopísanom pochode nachodí sa i „umožnenie“ úlohy človeka v tom krásnom rozvrhu: to bližšie ukážu nám pohľady zo stanovísk gréckeho a latinského názvu.

Tu len toľko vidíme, že to umožnenie úlohy človeka a človečenstva prevedené je v tom rozvrhu sprítomnením vonkajška a jeho vecí v duchu.

Tu nám načím ešte vrhnúť pohľad na prevahu bytia obojdielovej látky ducha, ktorou ona predčí bytie jednodielových látok vonkajška.

Túto prevahu na svojom mieste síce bližšie ohliadneme, no už pohľad zo stanoviska slovanského názvu nám dá mnoho z nej vidieť.

Menovite spôsobom tvorenia vonkajška v duchu.

Toto je, ako sme videli sostrojovanie „maločiastočiek“ obojdielovej látky ducha na veci vonkajška, deje, cele súvisiace obrazy a to, abo „jedno po druhom“, abo „i jedno pri druhom“. Čo toto oboje znamená, toho význam vidíme v nasledujúcom.

To nám nutno predbežne na tú skutočnosť hľad obrátiť, že tá podstatnosť, ktorou dvojpohyby obojdielovej látky ducha, vonkajšie veci v nej tvoria, sú len maločiastky (ovšem svojou látkou s celkom súvisiace) podstaty, a predsa obsahujú v sebe toľko „bytia“ (podstatnosti), že predstaví sa nimi „bytie“ (podstatnosť a jej všetka skutočnosť) vonkajších vecí v duchu úplne.

To učí, že prevaha obojdielovej látky nad jednodielovou látkou je tak veľká, že u tej prvej tie maločiastky toľko bytia (obsahu a moci) v sebe obsahujú, koľko u tých posledných predmety a veci, čo ak veľké toho v sebe obsahujú.

Túto prevahu bytia možno pomenovať „inorozmernou velikosťou“, prevyšujúcou velikosť jednodielových látok.

Že táto prevaha je skutočná, to nám, ako rečeno, ukazuje tu tá skutočnosť, že predmety z jednodielových látok složené vytvorujú sa, čo ak veľké v obojdielovej látke ducha, celé presne tymi maločiastkami obojdielovej látky a že ony v tých, svojimi zjavami, za sebezodpovedajúce označených maločiastkach, nalezajú toľko podstatnosti a všeho bytia, koľko ony v sebe obsahujú.

A že vonkajšie veci, deje atď. toľko majú podstatnosti v tých maločiastkach, koľko ony samy v sebe obsahujú, to dosvedčuje nielen tá okoľnosť, že ony a ich podstatnosť tymi maločiastkami a ich podstatnosťou úplne v duchu predstavia sa, a to tak, že voždy kdekoľvek v upotrebení toho ich predstavenia „presnosť“ zkusuje sa: ona osvedčí sa: — no i rozdiel medzi úplnými a neúplnými známosťami.

Ako sme videli, mierami vzatými na úplných známosťach zapríčiňuje sa zdar; mierami pak na neúplných známosťach vzatými, nezdar.

Zkadiaľ taký rozdiel medzi úplnými a neúplnými známosťami.

Neúplné známosti sú tiež vonkajšie veci z maločiastok obojdielovej látky vy„tvorené“, ku ktorým však, či vinou podmetu, či smyslov, či z inej príčiny privzaté nebolo dosť podstatnosti, ako by sa bolo vyhľadávalo, keby zjav vecí bol presne koľkosť podstatnosti odmeral; a na to na nich vzaté a do vonkajška na samé veci prenášané miery tým „samým“ vecam nezodpovedajú.

Úplné budú tam, kde po odmeraní zjavu privzaté bolo dosť podstatnosti k patričnej maločiastke, miery pak na takých maločiastkach hodia sa na vonkajšie veci samé.

Čo značí sa v tom?

Len to, že to „menej“ podstatnosti, čo tej maločiastke chýba k tomu, koľko zjav presne odmerá: činí na nej — na tej maločiastke z menej podstatnosti — vzatú mieru nehodiacou sa na vonkajšú vec samu: — privzatie pak dosť podstatnosti (po odmeraní zjavom) činí na nej vzatú mieru hodiacou sa.

A to samé neukazuje iné iba to: neprivzatie dosť obojdielovej podstatnosti po odmeraní zjavu, činí maločiastku, vonkajšú vec predstavujúcu, od veci niečo menšou, privzatie pak dosť tejže podstatnosti po odmeraní zjavom, činí ju s vecou totožnou: tak že na nej určená miera pre vonkajšú vec hodí sa na tú samu.

Čím pak iným môže ona s vecou byť totožnou, ako práve rovnou veľkosťou „bytia“ — rovnou mierou podstatnosti, obsahu, sily, složenia a podoby atď.

Len taký „podvojok“ vecí môže s ňou jej byť totožný; a len na takom miery hodiace sa na „samú vec“ ustanoviť.

Poneváč to pak skutočne možno na tých maločiastkach úplné známostí sostavujúcich (vonkajšie vecí v duchu tvoriacich), nuž nutno uznať, že tie maločiastočky sú s vecami celé totožné, t. j. že majú tú istú veľkosť bytia, čo i veci, ními úplné predstavené.

To je, že obojdielová látka ducha má, takú prevahu bytia, že to, čo je u nej len maločiastka rovná sa veľkosti bytia vonkajšej z jednodielových látok složenej veci.

Táto prevaha bytia vysvitá i inde pri účinkovaní obojdielovej látky ducha, čo umu.

A všetky tieto výkony „umu“ konajú sa tymi jednoduchými pohybami maločiastok: z riadnej polohy na vonok, odtiaľ k stredu a do riadnej polohy nazpät.

Z toho vidno, že nedáva im nejaká „umelosť“, abo veľkoleposť pohybov taký veľký význam; no podstatnosť ducha sama dáva im ten význam.

Že je ona obojdielová látka, ktorá sama sebou súvisí, že možno na každom bode jej podstatnosť k tomu dvojpohybu oddeliť; a že je prevažného bytia, možno zase v nej najsť dosť podstatnosti k vytvoreniu vonkajších predmetov, dejov, pomerov atď.

Z toho vidno, že činnosť umu neni nejaké prejímanie nejakého materiálu k známosťam od zjavov. Ani „subsummovanie“ vonkajších zjavov pod tie v ume nachodiace sa „vrodené“ pojmy, Quantita, Qualita, Relatia, Modalita. Tieto ako úsudky rozumovej moci — logiky, majú každá po tri druhy úsudkov: Quantita „všeobecne, zvláštne, jednotlivé; Qualita: kladné, záporné, limitujúce; Relatia: kategorické, podmienečné, rozdelujúce; Modalita: záhadne tvrdiace, isté“. Z takýchto úsudkov pochodia tak rečené „vrodené pojmy“ v rozume čiže „kategorie“. Quantita: veškerenstvo, množstvo, jednotlivosť; Qualita: skutočnosť, zápor, limitatia; Relatia: spolubytie, privisenie, pričinnosť, odvis, spoločne; Modalita: možnosť a nemožnosť, bytie, nebytie, nutnosť, náhodilosť. (Kant: Kritik der reinen Vernunft. Die transcendentale Analytik). Tieto veci nachodia sa vo vonkajšku na vecach, obrazoch vecí, dejoch, pomeroch a v ume len, ked tam dvojpohybámi maločiastok túže veci vyobrazené sú.

Činnosť umu a jeho pohybov je pridelovanie podstatnosti maločiastke po odmeraní zjavu, ako sme to na patričnom mieste videli, čili užívanie jeho tretej spôsobnosti.

Pri spomenutí „troch spôsobností“ obojdielovej látky by sme mienili, že len dve z nich, a síce „sebavedomie“ (pohyby celku) a „vedenie“ (p. maločiastok) majú význam pre sotrvanie človeka. Sebavedomie, ako také, ktoré riadi dejstvovanie celého bytia človeka, vládnuc nad jeho spôsobnosťami. A vedenie, ako „svetlo“, ktoré človeku vonkajšok osvecuje a ukazuje mu, ako má v ňom svoje spôsobnosti najlepšie užiť. Prvá spôsobnosť, „nečinné jestvovanie“, mienili by sme, že nemá žiadneho významu. No ona má. V nej je vyjadrené Tvorcom dané určenie: trvať, ako dlho to On chce mať. To je v tom vyjadrené, že je obojdielovej látke pridatá spôsobnosť klídu „nečinnosti.“ Poslednie dve, sebavedomie a vedenie slúža k rozrušeniu tela, jeho spôsobnosťam veliac a táto prvá k jeho „súplneniu“, pôsoby mu nehyb — oddych. Pridanie tejto spôsobnosti k tým dvom posledným učí len toľko, že „súplnovanie“ tela a tak jeho trvanie a spojenie obojdielovej látky s ním osnované je tým samým umom a prevedené tou samou rukou, ktorou obojdielová látka sama je osnovaná a prevedená, ešte viac vhľadov pri „zakončení“.

b) Um, so stanoviska gréckeho názvu „????“

Zdalo by sa, že sme s naším ohliadaním činnosti „umu“, ktoré objavilo ich nám: „tvorením“ (známostí) vonkajších vecí z podstatností ducha, ešte horšie svoju loď rozlámali, nežli starí filosofovia. — Lebo oni chceli preukázať aspoň, že vedenie nie je žiadna „podmetná“ činnosť ducha, no „predmetná“, z nejakých maličkých čiastočiek, vnikajúcich z vonkajších vecí do ducha, celé tieto veci sprítomňujúca. — A nám vhľad do veci ukázal, že do ducha, čo obojdielovej látky, nevnikne nič, a že známosti sú vyobrazenia vonkajších vecí, utvorené z podstatnosti povedomej podstaty ducha, ovšem, po odmeraní, ktoré vec svojím zjavom prevedie sama.

Takto, samej veci hovoriť dajúc, sme snáď všetky známosti za bezpredmetné vyhlásili. Lebo, keď nič z veci nevnikne do obojdielovej látky, nuž nieto tam v nej z nich nič, a to, čo ich tam predstavuje, to nie je z nich, nie je nimi, áno ani snáď im podobné.

Nuž, tak známosti, z podstatností ducha sostavené, nie sú predmetnými: ony sú len nejakými „hrami podmetných virení v duchu“.

Na to nám podáva odpoveď pohľad na dejstvovanie umu so stanoviska gréckeho ???? od ????. Značí: umieť, vedieť. Nehovoríme, ako by ono tiež to neznamenalo, na čo slovenský názov poukazuje, alebo čo latinský; ako tiež netvrdíme ani to, že by slovenský názov to neznamenal, na čo grécky poukazuje, alebo že by latinský tiež to neznamenal; no že takto volíme jednotlivé názvy za stanoviska, z ktorých samotný predmet chceme ohliadať, činíme to preto, že každý názov otvára nám pohľad na význačné zvláštnosti predmetu. Slovansky (tiež nemecky Vernunft) ukazujú nám, ako povstávajú známosti v duchu, vnímaním ich skrze ducha; grécky názov učí nás, aké sú tie, už akýmkoľvek vnímaním ducha povstalé známosti: predmetné (objectívne). To samé učí nás ešte v povýšenej miere názov latinský.

Tak hľa v tých názvoch zjavuje sa nám presvedčenie celých národov o tých obrazoch sveta, alebo jednotlivých vonkajších predmetoch, činnosťou umu v duchu z podstaty ducha napodobnených. A ako o nich zneje to ich presvedčenie? „Cele predmetné!“ Všetky tie obrazy alebo jednotlivé predmety a deje z podstatností ducha napodobnené, sú zcela tie isté, čo i vonkajšie, až na to, že tie vonkajšie sú stvorené k trvaniu a tie z podstatnosti ducha k vedeniu, t. j. k „poznaniu“ tých vonkajších a k vodeniu ich pomocou ľudského dejstvovania medzi vonkajšími.

To učí, že tú výpoveď, že duch je chameleon v dobrom smysle, keďže môže alebo celkom, alebo dielami svojho celku jestvovať, a tak jedným dejateľom rozličné (akoby dvoch dejateľov) dejania zapríčiňovať, ta zúplniť prichodí, že tým viacej, keď, nielen celkom alebo maločiastkami jestvujúc zapríčiňuje rozličné zjavy, no že to tiež činí, keď s rozličnými maločiastkami jestvuje. Keď na príklad jeho podstatnosť tvorí celkom jestvujúc, tú bezbarevnú podstatnosť skutočnosti „ja“, a čiastka nejakým zjavom odmeraná a do tých dvojpohybov uvedená, zase tvorí tú vec, ktorá odmerala sa na nej svojím zjavom; a po zakončení prvého pohybu činí zase nový pohyb po odmeraní novým zjavom, väčším alebo menším, a na to každá tá iná, väčšia-menšia čiastočka v pohybe tvorí inú, väčšiu-menšiu vec, ktorá rovná sa vonkajšej veci.

Na toto poukazuje názov ????.

Tým ukazuje nám dvoje.

Jedno, že „odmeraním podstatnosti ducha“ „zjavom“ je dostatočne zaručená totožnosť veci, že čo vec zjavom ako sebezodpovedajúce v duchu označila, je tým i skutočne.

Druhé, že „totožnosť“ a „predmetnosť“ známostí, to jest, z ducha vytvorených vonkajších vecí, dejov atď., taký sudca potvrdí svojím rozhodnutím, ktorý vytvára všetku pochybnosť.

Na toho sudcu poukazuje nám význam ????, „umieť“, „vedieť“, „znať“.

Význam ???? = umieť, znať, vedieť nie je žiaden iný, iba ten, „vec vonkajšiu mať a čuť jej skutočnosť a bytnosť obsaženú v svojom vedomom podmete = vnímať.

A kto je ten sudca, na ktorého poukazuje tento význam ????, a s ktorým stretá sa zkúsenosť? Sudce ten, ako samo sebou rozumie sa, nie je nikto iný, ako „skutočnosť sama“. (Na patričných miestach označený „vonkajšok“ čo surovina pre trvanie človečenstva a jeho podvihy.)

Spomenutý názov poukazuje, ako sa zkúsenosť s ňou stretá, a od nej to vyslovené presvedčenie si nadobudne.

Človek pomocou umu a pamäti používa „známosti“ čili „tie vyobrazenia vonkajška a jeho jednotlivosti k riadeniu svojho dejstvovanie vo vonkajšku.

Tieto účinkovaním umu vyobrazené vonkajšie veci sú, ako sme videli, „umožnením úlohy človeka v tom krásnom rozvrhu“. Následkom sprítomnenia vonkajšieho sveta jeho vyobrazeniami v duchu môže človek vo vonkajšku svoju úlohu prevádzať, podujímať a podnikať, čo patrí k udržaniu jeho sotrvania.

Najprvšie medzitým je „byť“, „trvať“, pohybovať sa, odpočívať atď.

Akonáhle si človek nadobudne „všedné známosti“ vyobrazenia vecí smyslami, obzvlášte zrakom zachopiť dajúcich sa, môže dejstvovať, ísť, chodiť, pri prácach pomáhať.

Aké tu preukázanie totožností tých z podstatností ducha vytvorených známostí s vonkajšími vecami!

I tá krátka priestraň v chyži a chôdza po nej nie je bez nebezpečenstva; i pri tej mohol by sa človek potknúť, a keď nie zabiť, nuž aspoň hodne oškodiť sa, ak vyobrazenia rozmerov chyže v duchu neshodovaly by sa s jej rozmerami vo skutočnosti. A nastúpilo by tiež to isté, keby nekryly sa jednotlivé známnosti vecí a dejov so samými vecami úplne. Na príklad, ak by to moje a tvoje presvedčenie, že po rovine nutno ináč chodiť, než na horu, alebo s hory, nebolo pravé. Čo by nastalo potom? Po rovine by snáď bolo nutno ísť ako dolu s hory alebo hore na horu; a ja, ktorý by som po svojom presvedčení, na známosťach o vonkajšom svete založenom, pokračoval, zakúsil bych zaiste to, čo bych zakúsil, keď bych s hory alebo na horu chcel ísť rovným krokom, ako na rovine, t. j. nutno by mi bolo pri prvom, druhom alebo treťom kroku padnúť a uraziť sa.

No to nestane sa. Poneváč i vonkajšie veci a ich obrazy, i vnútorné, z podstaty ducha vytvorené veci a obrazy celou skutočnosťou rovnajú sa jedny druhým, nuž po tých obrazoch vonkajška v duchu vedené dejstvovanie (pohybovanie sa) môjho tela cele hodí sa i do samej skutočnosti. To, čo v duchu na známosťach určím, to stane sa v skutočnosti.

Následkom toho možno nám premôcť nielen tie ťažkosti a nebezpečenstvá, ktoré ležia na rovnej priestrani; no možno nám i do diaľky putovať, alebo vystupovať na vysoké stavby, veže, alebo na hory a vrchy a pod.

Pri obrazoch vonkajška vidno pekne to shodovanie sa vonkajších obrazov s vnútornými (t. j. „známosťam-krajov, alebo obrazov tých patričných krajov, z podstatností ducha vyobrazených). Kryjú sa cele. Nám zdá sa, že my vonkajšok samotný vidíme. V pravde vidíme len jeho vyobrazenie v duchu. No ale, poneváč jedno s druhým kryje sa cele, nuž na tom nezáleží nič, ani nám nie je nutno robiť rozdiel medzi obojími obrazami, až na to, že nám to sluší vedieť, že obraz, ktorý vidíme, nie je vo vonkajšku, ale je nakreslený v duchu dľa vtlakov vonkajška. No oba shodujú sa tak, že čo ustanovím na vyobrazenom v duchu, to tiež platí na skutočnom. Na príklad, určím smer k istému cieľu. Sledujúc tento smer, dôjdem k nemu. (V malom a vo veľkom to isté.) Ďalej, vidím nejaké nebezpečenstvo, hroziace môjmu telu alebo majetku, na príklad hlbokú vodu, ustanovím minúť ho (obísť alebo previesť sa cez hlbokú vodu, alebo preísť mostom atď.): to všetko osvedčí sa vo vonkajšku.

Už tu javí sa krásne to spomenuté „osamostatnenie“ ducha zrakom; no pri „odbornom dejstvovaní“ ešte viac.

Tu zanímavé je ešte to, ohliadnuť, ako duch po smere, k istému „cieľu“ určenom, svoje telo vodí. Prostriedok zorného uhlu svojich očí napravím k tomuto smeru.

Takto hľa dejstvovaním v priestore zkúšajú sa vyobrazenia priestoru vonkajška, dejstvovaním človeka vo vonkajšku dľa tých vyobrazení. Pritom ešte v novších časoch nastavšie odborné známosti pohybovania sa vo vonkajšku vyzdvihujú ešte viac ten súhlas známostí s vonkajškom. Také odborné jestvovanie vo vonkajšku je „premávka“, už v starej dobe prevádzaná jazdením, vozbou a plavbou. K tomu v novšom čase pristúpila parovozba a paroplavba (a vetroplavba na ukážku!).

Keď takto jestvovanie človeka v priestore zkusuje sa na pravosti jeho známostí čili vyobrazenín vonkajška a jeho vecí, dejov atď., prevedených umom v duchu z podstaty ducha, to isté činí i dejstvovanie človeka v čase.

Jedno mýlne „sadnutie“ môže ho o život doniesť. (Nech mimo stolca sadne a tak padne, že si chrbtovú kosť oškodí, alebo ináč zraní životné ústroje. Alebo nech by sadol na nebezpečné veci, žehlivé, ostré atď. nástroje.) Tým viac všeobecné trvanie času, beh povetrnosti. Ako spomenuto, ak by nepoužil príhodný čas k rozmnoženiu potravy, paliva atď., nuž by zahynul hladom a zimou za jeden rok.

Ako je prevedená na základe tých vyobrazenín vonkajška a jeho vecí, dejov atď., známostí obrana proti týmto veľmociam prírody, menovite rozdelením práce do všelijakých odborov, to uvidíme v nasledujúcom článku.

Tu zodpovedať prichodí len tú otázku, čo je to odbor a odborné dielo? Zúplnenie známostí o istých významných pochodoch vonkajška; a to také, že môže ich človek používať k riadeniu tých činností, ktorými možno tie význačné pochody k udržaniu človečenstva použiť.

Aké sú tie odbory, to tiež tam ohliadneme. Tu len to chceme si zodpovedať, čo to značí, dať sa človeku za odborníka vyvinúť. Umožniť mu jeho známosti o takých význačných pochodoch vonkajšieho bytia (nech je to viditeľného, nech neviditeľného, všetko jedno), že môže sa on so zdarom vo veciach, do tých oborov patriacich, pohybovať, a ich zdarným používaním slúžiť k zachráneniu ľudského sotrvania.

Pri týchto dielach odborov zjavuje sa nám osamotnenie ducha „okom“. Menovite: ako leje sa okom do ducha „pochod práce“, a síce len v jeho „zrakových“ zjavoch, tak v tečení behu práce pridáva duch pamäťou už raz spozorované zjavy ostatných štýr smyslov, a tak osvecuje prácu a jej tok; čo ona znamená, ako blíži sa k z daru alebo nezdaru, a pritom udáva hneď i spôsoby práce, ktoré žiada tento alebo onen úkaz, čakaný alebo nečakaný v priebehu práce, aby dielo končilo sa so zdarom a nie s nezdarom: k tomu vodí ním pohyby práce, aby vykonaly ten v duchu, na tých „vyobrazeninách vonkajška a jeho predmetov“ ustanovený priebeh práce a dosiahly zdaru.

Toto je to osamotnenie zrakom ducha voči vonkajšku. Bez obnovenia vnímania vtlakov ostatných štýr smyslov môže on mať všetky pomocou pamäti s „liatim sa“ zrakových zjavov, a tak znať úplný význam zjavu, odhrávajúceho sa v zrakových zjavoch, a tiež, ako ho ku svojmu prospechu použiť, alebo ako nebezpečenstvo jeho od seba odvrátiť. Aký to má vyznám nielen pre prácu, no i pri náhlych nebezpečenstvách, to je patrné. Človek môže vyhnúť sa čo akému rýchlemu behu nebezpečenstva, ak ho len včas zrakom stačil zachopiť. Len takému podľahne, ktoré je rýchlejšie, než telegraf zraku, alebo ktoré nevidí.

Na takéto hľa polia a dejiská ľudského života ukazuje nám grécke meno umu, a učí, že na každom z nich stretajú sa tie známosti so skutočnosťou; keď človek riadi na nich svoje dejstvovanie v skutočnosti a v skutočnosti žne z nich zdar.

To nám ďalej ukazuje, ako to zabezpečenie trvania prevedené je vo všetkých národoch, menovite sriadením rodinného života.

A ďalej i to, že to bolo v Hellade, kde začalo ľudstvo ponímať cenu vied, t. j. že nielen veci hmotné, ale i neviditeľné, duchovné, slúžia k prevádzaniu úlohy človečenstva. No o tom trochu viac inde.

Z toho vidno, že to tvorenie známostí, t.j. vonkajších vecí z podstatnosti ducha, bez privzatia nejakých maličkostí z vecí samých, nesvedčí o tom, ako by tie vyobrazeniny boly bezpredmetné, vonkajším vecam nezodpovedajúce hry ducha, ale svedčí o tom, že tá podstata ducha, ktorá vyobrasuje vonkajšok svojimi maločiastkami, je tiež silné, predmetné, tvrdé a skutočné bytie, ako i vonkajšok.

A pohľad na zjavy umu, ktorý nám otvára latinský názov, učí nás o tom ešte viac.

c) Um so stanoviska, označeného latinským názvom „ratio“.

Latinské meno poukazuje nám tiež na jednu vážnu skutočnosť, ktorú pri ume môžeme pozorovať a obdivovať. Ako rečeno, latinské meno umu zneje „ratio“, a znamená „moc rozpoložujúcu“ (nakladajúcu a rozkazujúcu); menovite „nakladajúcu“ s vonkajšími vecami.

Ako sme videli, druhý diel povedomia, vedenie, daté je človeku k tomu, aby nielen vonkajšie veci poznával, ale i spolu svoju úlohu v tom rozvrhu previedol, to jest, aby svoje „ľudské“ žitie a bytie v stvorbe udržal a prvé miesto zaujal.

Ako to ide?

Dosiaľ sme už videli, že úloha človeka v tom rozvrhu nie je „priveľmi ľahká“. „Látky“ (materialy) k udržaniu človečenstva so strany telesnosti ležia vo vonkajšku ako „surovina“. To jest: látky, slúžiace k tomu, majú alebo „primiešané“ iné „ škodné“ látky, ktoré nutno odstrániť, alebo chybujú im niektoré látky, aby mohly ony k rečenému zámeru slúžiť. K tomu ležia tieže suroviny, slúžiace k udržaniu telesnosti ľudstva, medzi mociami, záhubnými tomuže trvaniu. Následkom toho nie je len nutno „chybujúce“ surovinám pridať a škodné odstrániť: no nutno tieto medzi „záhubami“ tak vyhľadať, aby človek o tie záhuby nezavadil a zdrtený nebol.

Tu ešte k tomu nasledujúce dlžno pridať.

V tomto „boji o bytie“ nie je človek napadajúca stránka: no napadaná a nadbiehaná a k obrane nútená.

Niektoré sme už videli.

Menovite to, že telo človeka už samým trvaním „neúplneje“ a „neceleje“, tým viacej stáva sa to „účinkovaním“ a „dejstvovaním“ (pohybovaním, pracovaním). To je už nápad vonkajška na trvanie telesnosti, a síce taký, že každodennú obranu vyhľadáva. Akú? to každému známo. Keby táto obrana, pokrmom a nápojom uskutočnená, človeku znemožnená bola, nuž o krátky čas (14 dní) shynulo by i to najzdravšie telo.

Ale nápad vonkajška je ešte hroznejší. On nadbieha človečenstvo v známych premenách ročných časov, ktoré premieňajú sa hneď na „životodarné“, hneď na „životomorné“. No to sú však známe veci.

Predstavme si, čo by muselo nastať, keby človek nemal umom vyobrazený vonkajšok v sebe, alebo keby to vyobrazenie nezodpovedalo vonkajšku (t. j. skutočnosti).

Keď by čas životodarný (jaro) vesna, leto, jaseň, premenil sa na životomorný (zimu), a keď by človečenstvo po čas životodarný nebolo prihotovilo „odpomoc“ pre životomorný čas, nuž by zhynulo.

Tak hľa ide nápad z vonkajška na telesné trvanie človečenstva.

Ztadiaľto to indické učenie o „Nirvane“, ktoré teraz v ľudstve k takej cti prichodí (boj o bytie, voľba družín, odrôd atď.) a ktoré má v tom „svoju“ chybu, že patriční berú nadbeh vonkajška za taký, ktorý začiahne celé bytie človeka, a nie len jeho telesnosť.

Indickí nirvanistovia. Nadbeh pochodí od veškerého vonkajška — „i od duchovného!“ — Toto nie je pravda. Od celého duchovného vonkajška neprichodí „nadbeh“ ale i „pomoc“ proti nemu. A europskí nirvanistovia zapierajú duchovnosť, či vo vonkajšku, či pri nás: berú tiež nadbeh na celé naše bytie namerený.

No tá okolnosť, že vonkajšok len na telesnosť človečenstva upriami svoj nadbeh, nemení na škodnosti tohoto nadbehu nič; lebo, veď každému známo, že zrušením telesnosti zruší sa celé tunajšie trvanie človeka a človečenstva.

Voči takémuto nábehu nutno človeku a človečenstvu svoje trvanie tu udržať a k tomu aj to: zaujať prvé miesto v tunajšej stvorbe.

Videli sme, že túto úlohu prevádza um. Tu už môžeme obozrieť i to, akou zbrojou prevádza on túto obranu.

Jednou: Súborom svojich známostí.

Druhou: „Prevahou svojho bytia“.

Súborom svojich známostí (ktorý môžeme asi obrazom vonkajška vo vnútri menovať), vyobrazí v sebe tie „životodarné“ a „životomorné“ behy vonkajška, ich účinky, t. j. „spôsoby pohybov“, ktoré telu záhubu prinášajú a naproti nim — v takomto vyobrazení vonkajška v duchu — osnuje „účinky, t. j. spôsoby pohybov“ zo „svojej prevahy bytia“, ktoré prevládajú tie záhubné účinky vonkajška a učinia je neškodnými.

Také hľa je prevedenie tej úlohy človeka v tom krásnom rozvrhu.

Proti vonkajšku, ktorý by telesnosť svojím nábehom (nápadom) zdrtil ako plevu, postavený je tým rozvrhom (a jeho Osnovateľom) duch človeka a na ňom a na jeho prevahe bytia roztriešti sa sám nábeh, ako morská pena na príbrežných zápoľach a bralách úskalia.

Rozumie sa, že beh veci má omnoho krajší, remeselnejší a umelejší priebeh, nežli my to tu ohliadame. No, to myslíme „prevahu bytia ducha“ a krásu toho rozvrhu „neumenšuje“, ale práve „zväčšuje“.

Beh toho nápadu a obrany je asi nasledovný.

Vonkajšok alebo „príroda“ „bezprostredne“ neposkytne človeku toľko hotovej „látky“, koľko by potreboval k udržaniu svojho tela. Menovite platí toto o našich otčinách, ležiacich v miernom pásme. Neviem, či národ našiel by na Slovensku toľko „potravy“ hotovej v prírode (horské a druhé ovocia), ktorou by čo len jeden jediný deň svoje živobytie udržal. A v iných pásmach sveta tiež nebude ináč.

Toto je nadbeh, ako sme riekli, ktorým vonkajšok núti ducha svoju prevahu zjaviť a nadbeh premôcť.

Keď „neprostredne“ a „sama“ príroda nevie dať človeku dosť výživy, nuž nutno mu hľadieť, aby od nej koľko potrebuje, toľko dostal „prostredne“, t. j. „prácou“ a „dielom“. To jest: z diela dielom umu, čo predstavovateľa vonkajška, a z diela dielom umu, čo „narábateľa“ s prevahou bytia ducha.

To poslednejšie koná, keď pridáva k vonkajším veciam doplňky, ktoré škodné na „užitočné“, nevhodné na „vhodné“ premenia.

Ako narábateľ osnuje um prevahou bytia, alebo celé deje vo vonkajšku, alebo výkony s jednotlivými predmetami vonkajška, ktoré potom pohybami údov svojho tela a všelijakými „nástrojami“ prevádza.

To narábanie s jednotlivými veciami spomenuli sme už na viac miestach, tak vo „vstupe“ (číslo 2, 6).

Tam videli sme, že práca je „pretvorenie nejakej suroviny na dielo“ (výtvor), a že v nej možno dve stránky rozoznať: „ustanovenie spôsobu práce“ a „prevedenie“.

V tomto ustanovovaní spôsobu práce javí sa tá rozpoložujúca moc umu. Tam sme naspomli, že tento pochod je „cele duchovný výkon“, a tiež sme ho v krátkosti ohliadli: „Človek pomocou vedenia a v ňom obsažených známostí predstaví si v svojom duchu výtvor (dielo) a surovinu spolu a prirovná ich jedno k druhému“.

Tu k tomuto môžeme ešte to doložiť, že toto prirovnanie deje sa tak, že surovina a dielo predstavia sa v duchu nie „naraz“ a „odrazu“, ale „jedno za druhým“.

Pri tomto zjave prichodíme zas na ten veličenský zjav ducha čo obojdielovej látky; na tú moc, od Tvorcu danú, že môže to, čo je predstavené vo vonkajšku v priestore (rozmeru obsahu, hmoty), v rozmere trvania predstaviť, alebo naopak.

Tak na príklad tá mnohokráť spomínaná „postupnosť“ známostí. To jest: predstavovanie známosťami jednou po druhej; nie všetkých odrazu, áno ani dvoch odrazu: no všetkých jednu po druhej; táto a takáto postupnosť známostí je tiež ten veličenský zjav: prenesenie jednoho rozmeru na druhý, to jest, prenesenie tých vecí, ktoré sú vo vonkajšku „jedna pri druhej“, to jest, v rozmere priestoru, do rozmeru času čili trvania, že sú ony „jedna po druhej“, čili jestvujú.

Toto prekladanie jednoho rozmeru do druhého stáva sa, ako rečeno, v záujme nášho podmetu. On je jednotka (vnútorný súvis obojdielovej látky ducha), môže odrazu vňať iba jedno cudzie jestvovanie.

Tu hľa je rozdiel obmedzeného bytia obojdielovej látky podľa neobmedzeného Bytia zjavný.

Neobmedzené Bytie dá nielen odrazu všetkému inému jednotlivému bytiu jeho zvláštne bytie, ale ono je odrazu i samo sebou: najvyššou slávou, dobrotivosťou, múdrosťou, ktorá javí sa v tom, že každé jednotlivé bytie, ktorému Ono dalo počiatok, udržuje: najväčšie i najmenšie.

Čo u obojdielovej látky, ktorú „úplným“ bytím, ku rozdielu od vonkajška „neúplného“, složeného bytia rozdeleno prichodí, to nalezá sa u neobmedzeného Bytia spolu. To jest: u obojdielovej látky, ako sme videli, dejú sa výkony sebavedomia a vedenia postupne za sebou, u neobmedzeného Bytia odrazu a spolu. Zkadiaľ to vidno? Z ustavičného trvania zákonov bytia, po ktorých pohybuje sa jestvovanie každého „bytia“ v jeho spôsobe. To ukazuje asi na súčasnosť, alebo lepšie, na „ustavičnosť“ Všemúdrosti. Vodenie behu vývinu človečenstva, ktoré pohybuje sa, vzdor „vlastným“ zablúdeniam, pestujúcim jeho beh k záhube, vždy k „lepšiemu“ človečenstva; k vmerom, ktoré „tu“ nikto neosnoval, ani nepredvidel. To učí zjavne, že tá moc, ktorá to činí, užíva súčasne sebavedomie; lebo veď súčasne určuje a osnuje samostatné dejstvá a spolu tiež riadi účinkovanie svojej moci. To prvé: osnovanie dejstiev, a to takých, v ktorých na javo prichodí sláva Veľbytnosti (menovite: dobrotivosť; „zvŕtanie“ behov a dejov človečenstva, človečenstvom k záhube upútaných, k jeho zachráneniu a k dobrému je „dobrotivosť“), je výkon „sebavedomia“. Ale udržovanie tých „veľsíl“ v účinkovaní, umožňujúcom stvorenia všetkých jednotlivých bytností, živých i neživých, je zase výkon vedenia: známosť o ich účinkovaní, a na základe nepretržitej známosti o ňom, dávanie im smeru k pohybom, udržanie stvorby, za výsledok majúcim. Oba tieto výkony plynú súčasne, lebo ktorý okamih vedenie neobmedzeného Bytia viesť by prestalo tie veľsily, ony vyšinuly by sa z toho pravého smeru, v tom okamihu prišiel by koniec stvorby.

Zo súčasnosti týchto výkonov, osnovaní veľdejov a vodení veľsíl Vesmíra, vidieť, že v neobmedzenom Bytí toho obmedzenia niet, čo pri „úplnom“ bytí (obojdielovej látke): postupnosti sebavedomia a vedenia: že tam nevytvárajú sa ony, ale spolu jestvujú.

Oproti neobmedzenému Bytiu javí obojdielová látka tú nedokonalosť, že, súc jediným atómom a majúc len jednoho jediného dejateľa (podmet, vnútorný súvis), môže konať vždy len jednu jedinú činnosť; a tak odrazu konať len činnosť, „sebavedomie“, alebo činnosť, „vedenie“ pôsobiacu. Áno, ako sme videli, poneváč „známosť“ čili predstavenie vonkajšej veci tiež činnosťou tejto obojdielovej látky stáva, predstavuje, vníma a obnovuje sa: pre „jedinosť“ dejateľa podmetu možno vždy vykonať len jednu činnosť odrazu, t. j. v duchu predstaviť odrazu len jednu známosť čili vonkajšiu vec. To by potom prevedenie tej úlohy človeka v tom krásnom rozvrhu unemožňovalo. Jednotlivé veci by síce vňal, no nie súvis (pomery) veci. Bez známostí o ich súvisu nemohol by spoznať ich dejstvovania, dobré alebo záhubné a musel by im podľahnúť. Aby vyhlo sa tomu, daná mu odpomoc v tom, že duch umiesti súvis vecí, v „priestore“ umiestených, do druhého rozmeru — do „trvania“, alebo do svojej „moci“, ako sme riekli, veci jedna pri druhej umiestené, „vníma jednu po druhej“.

A výsledok je ten samý.

Súc celý duch jeden atóm, je i jeho trvanie čili moc jedno a tože bytie, čo i obsah a tiež to, čo je na trvaní vyobrazené, je tiež tak dobre v tomto jednom atóme zaobsažené, ako i to, čo na obsahu čili priestore. Vtlaky známostí čili vyobrazení vonkajších vecí pôsobia napruženie a ním dajú svoju bytnosť cítiť vo vnútornom súvise, a duch i tak dosiahne svoj vmer, „vníme ich bytie“ a „ich súvis“ a deje, ktoré s nimi odhrávajú sa tak dobre, keď ony „jedna po druhej“ stoja, ako by vňal, keby ony „jedna pri druhej“ stály.

Toto prekladanie vecí v rozmere priestoru vonka jestvujúcich do rozmeru „trvania“ stáva sa iba tým zámerom, aby duch mohol „bytia“ veci (formu, podobu, barvu, složenie atď.) vniať a s vonkajšími veciami v duchu narábať: spôsob práce ustanovovať; k „prevádzaniu“ ustanoveného spôsobu práce daná je duchu iná spôsobnosť, to v predošlom spomenuté: „osamostatnenie ducha zrakom“, t. j. ako sme videli, pomocou pamäti „obnovovanie“ a „pridávanie“ k lejúcim sa zrakovým zjavom ostatných, štyrmi smyslami (ktoré nestačia pre rýchle tečenie zrakových zjavov svoje zjavy z vonka vnímať) vnímaných zjavov, a tak tvorenie patričných, zrakovými zjavmi označujúcich sa vecí, nielen po samých zrakových, ale po všech, ich (tých zrakovymi zjavami označujúcich sa vecí) „bytie“ vyčerpávajúcich zjavoch. Toto zase môžeme menovať „preložením vecí rozmeru trvania (času) do rozmeru priestoru. K tomu, k prevádzaniu práce je daná duchu spôsobnosť vnímania „obrazov“, t.j. veci vonkajška, ako ony v „priestore“ „jedna pri druhej“ stoja; a dejov, ako ich pohyby, obrazy, ktoré sostavujú predmety do pohybu zachvátené, pri začiatku deju a po čas jeho, až do zakončenia, menia. Vnímanie obrazov menujeme „vidieť“.

K ustanoveniu spôsobu práce je duchu daná tá prvšia spôsobnosť „prekladať súvis vecí z priestoru do trvania“. (Pri duchu, čo obojdielovej látke, nemôžeme povedať do „času“; prečo, to pri „pamäti“ uvidíme.)

To deje sa, ako sme už naspomli, tak:

Človek priloží surovinu a dielo, ktoré z nej chce mať, v rozmere trvania jedno k druhému, to jest, jedno po druhom.

„V takom priložení obojich k sebe prirovnáva jedno s druhým. A v takom prirovnaní zase vidí on, ktoré vlastnosti má už surovina s dielom spoločné; a tiež, ktoré ešte nemá, alebo tiež, ktoré má „zbytočné“. Aby však zo suroviny povstalo dielo, ustanoví on k surovine chýbajúce vlastnosti pridať, spoločné podržať a zbytočné odstrániť“.

Vykonávanie tejto činnosti so všetkými všednými a odbornými veciami, je dejstvovanie rozpoložujúcej moci umu.

A tiež opätovanie (predstavovanie) v duchu vonkajších dejov škodných a užitočných a osnovávanie protidejov, ktorými sa škodnosť vonkajších dejov odvráti a užitočnosť použije; alebo, ktorými prerobia sa jednotlivé suroviny na diela.

Tak hľa, človek nad vonkajškom hospodstvuje a panuje. Svojho ducha proti veľmociam prírody postaví, a to tak, že ich dejstvám dá sa v duchu diať. Ony sú tam „neškodné“. On potom má tú výhru, že na ich „obrazoch“ (t. j. na tých v duchu opätujúcich sa dejstvách, opätovaných podstatnosťami ducha) spozná vlastnosti všetkých pohybov tých dejstiev, a tiež to, aké protidejstvá môžu bytie a život tela pred nimi zaštítiť. Alebo pri jednotlivých surovinách, akými dejstvami z nich možno neužitočné diely odstrániť, užitočné chybujúce im diely pridať. Posledné je „známosť práce“, z tej a z predmetov do jednoho alebo druhého odporu patriacich, pozostáva „odborná známosť“. Jedna je obyčajne človeku dosť.

(No pri tomto sme videli, že človek môže ktorýkoľvek odbor „naučiť sa“, nie len jeden jediný; a to, že týmto delí sa obojdielová látka ducha od „pudu“ zvierat, ktorý môže len jednu jedinú, od Tvorca patričnému druhu zvierat pristvorenú činnosť konať.)

Týmto pak prevedie obranu telesného bytia človeka vo vonkajšku a povýši ho na prvý stupeň v stvorbe. „Ustanovením spôsobu práce v duchu“ a potom „prevádzaním tohože spôsobu“ na jednotlivých predmetoch.

Práca je účinkovanie sily ducha, ktorá alebo údami práce, rukami, alebo tiež nástrojami vládne a nimi isté „riadne“ pohyby na patričných surovinách vykonáva a tieže suroviny prerába priebehom týchto pohybov na „dielo“.

Dejstvo práce, t. j. súcosť pohybov a ich beh v sebe duch človeka opätuje a vírením a tlačením behu toho dejstva na vonok riadi pohyby pracujúcich údov, a prevádza prácu zrakom. Po zrakových zjavoch, ku ktorým v tečení týchto pamäť ostatné zjavy pridáva, posudzuje on priebeh a zdar práce. Pri riadnom tečení zdaru práce po „ustanovenom spôsobe“ pokračuje; pri neočakávaných zjavoch, nedokonalosťach suroviny po vrchu neviditeľných atď., alebo nedostatkoch, na nástrojoch práce povstalých, pretrhaje on prácu a nové spôsoby, prv neprivzaté, priberá k ustanovenému spôsobu práce, a tak privedie prácu ku koncu a vytvorí zo suroviny dielo.

Rozumie sa, že každú prácu jednotlive nemôžeme opisovať. Tu len toľko podotkneme, že uspôsobenie sa k prácam každého odboru, ako spomenuto, v tom záleží, aby človek všetky podstaty, na ktorých prevádza sa práca odboru, a nástroje i dejstvá, ktorými prevádza sa, tak znal, žeby mu, po tečení dejov práce a ich zračných zjavov (ktoré môže byť dosť rýchle!), pamäť „ostatné“ zjavy obnovovala a pridávala; tak že by po zračnom zjave vňal „úplný zjav“ toku diela, to jest, znal význam celku deju a jenotlivých zjavov „úplne“. A tak dej práce k zdaru viedol.

Ako potvrdzuje tieto všetky riadky prevedenie tejto úlohy, to ukáže nám jeden pohľad naň.

Lebo, keď tážeme sa, ako je úloha prevedená, nuž obraz ľudského života a dejopis dá nám to za odpoveď: „podelením práce ľudstva do jednotlivých odborov“.

Čo je v tom vyslovené inšie, ako to, že pri každej práci nutno mať nahromadené známosti o všetkých podstatách, dejoch odboru, ktorými práca narába, aby mohol na každom bode behu práce jej povahu posúdiť a pravé pokračovanie nadložiť, lebo ináče by práca dala nie zdar, ale „nezdar“ za výsledok.

Tieto odbory, do ktorých je práca ľudstva podelená, predstavujú sa nám v živote čo rozličné povolania a remeslá.

Ako šiel nadbeh veľmoci prírody, tak vystavilo ľudstvo i obrannú čiaru.

Nadbeh, zneúplnením tela vmerujúci jeho zničenie, povolal do života odbory a povolania živností, potravu a nápoj prihotovujúce.

Nadbeh povetrnosti, zimou, vlhkom, horúčosťou, nákazami atď. prihotovovať úmor, zapríčinil povolania, ktoré proti tomu nadbehu stavbami bydiel a prihotovovaním odevu, obuvi atď. víťaznú obranu prevedú. Koľko tu odborov, povolaní a remesiel!

Niektoré povolania, zdalo by sa, ako by na tomto boji obrannom diel nebraly. Také sú tie, ktoré s kovmi narábajú. Tieto vzdor zdaniu na tomto boji berú účasť. Ony hotujú nástroje, bez ktorých by človek, ako bezbranný vojak pred ozbrojeným nepriateľom, nadbehom tých mocí vonkajška bezvládno podľahol. Keď aj na pr. sekery, ihly, nože, motyky, pušky atď. „nejieme“, ale jedny k prihotovovaniu bydlísk, druhé šiat, tretie jedla, štvrté k dielu, piate k obrane pred dravou zverou užívame atď.

Tak každé, i to zdanlive žiaden poťah na boj s prírodou nemajúce povolanie k víťazstvu človečenstva slúži.

Tak hľa je tá úloha v tom rozvrhu človečenstvu pridelená, naplnená a zavŕšená.

Proti každému nebezpečenstvu, hroziacemu od síl prírody, je postavený zvláštny „tábor“, „odbor“, ktorý prácou zo surovín, vonkajškom poskytovaných, prihotovuje víťaznú odpomoc (bydlá, jedlá, odev, nástroje atď.).

A čo že je tá zbroj, ktorou tie tábory (odbory práce ľudskej) víťazne odbíjajú záhubu vonkajška? Tá samá, ktorú sme už koľkoráz spomínali „um“ a jeho „dejnosť“. Vyobrazenie známosťami v duchu tých dielov vonkajška, ich vecí, dejov, pomerov atď., na ktoré vzťahuje sa ten alebo druhý odbor, a pridávanie im v hodnosti.

Preto každému nutno v tom odbore dejstvovať, ktorý si vyvolil, poneváč len ten diel vonkajška, na ktorý sa jeho odbor vystiera, má v podrobnosťach tak vo svojom duchu známosťami zobrazený, že pohyby diel, vecí, dejov a prác môže práve srozumieť po očnom zjave, a na to pravé miery práce natáčať k dotiaľnemu behu tejto, a tak zapríčiňovať zdar.

Preto nemôžeme tiež v cudzích odboroch pracovať (bez predbežného naučenia), že nemáme známosti, k nim slúžiace. To jest, že ten diel vonkajška, jeho veci, moci, deje, pomery nie sú tak úplne v našom duchu známosťami zobrazené, ako ten diel vonkajška, jeho veci, moci, deje, pomery, na ktorý vystiera sa náš odbor. Vo vonkajšku to všetko leží a beží v celej svojej úplnosti a podrobnosti, ale v našom povedomí (čili v našom duchu) nie: nuž nemôžeme v cudzom obore pracovať, t. j. na „vonkajších“ veciach, mociach, dejach, pomeroch ustanovovať miery práce a mocou ducha a mociami telesnými, ktorým ona velí tie miery prevádzať. Do cudzieho oboru ani nepustíme sa, lebo vieme, že by sme len nezdar zapríčinili.

Čo z toho vysvitá?

Jedno, že každý odbor ľudských diel a práce je jednak ctihodný, že prispieva jednak k udržaniu trvania ľudstva. Jeden nemôže zamenený byť druhým.

Druhé: že trvanie ľudstva je preukázaním objektívnosti známostí o vonkajších veciach, utvorených umom.

Toto trvanie je výsledkom zdaruplnej práce.

A zdaruplná práca je narábanie so známosťami.

Viďme to, na príklad, na hospodárskom povolaní, skotovodstve, roľníctve.

Príroda dá k tomu trávu, skot, vodu, soľ atď. Človek pridá k tráve rozmnoženie a trvácnosť. To isté i skotu. Nastavia mu chlievy, obranu pred zimou, ktorá by ho náhle vyhľadila. Stará sa o čistotu a tým o zdravie skotu. Tak ho opatruje cez životomorný čas zimy. Medzitým berie všeliaký úžitok z neho. Mlieko k rozličným výrobkom mliečnym. V tomto ohľade vynikalo Slovensko: v oštiepkoch, syrcoch, trváce mliečne „tvory“ a najlepšej chuti. V lete berie úžitok zo sily väčšieho skotu, ktorého používa k tvrdšiemu roľníckemu dielu. Ďalej dostane úžitok, mäso, kožu, vlnu, srsť atď. zo skotu. Známo je, že z toho užíva k odvráteniu nápadu zneúplnenia tela, t. j. k pokrmu, a čo k odvráteniu nápadu povetrnosti, na odev, obuv.

Tu, ako i pri roľníctve, je zase hlavná vec „použiť životodarný čas“ roku, k tomu, aby krm skotu na patričných lúkach nadostač bol prihotovovaný, aby čas, ku zretiu slúžiaci, dobre bol využitý, a tiež čas sušenia, aby usušením trávy na seno pridaná bola jej trvácnosť, a tak zabezpečené bolo udržanie skotu cez zimu.

Tú istú úlohu má i roľníctvo. Ono na Slovensku bolo spojené so skotovodstvom. Vôbec, čo sa týka umenia, preukázať mnoho s málom, v tom Slováka nik nepredčil ako on vedel z každej stopy zeme, buriny, byliny či „húskou“ či „kurkou“ atď. úžitok vyťažiť!

Roľníctvo zdálo sa byť starým národom veľmi ctihodným povolaním. Oni bájili, že Demeter-Ceres ľudstvo roľníctvu vyučila. I Sväté Písmo učí, že príkaz k nemu pochodí od pravého, živého Boha. Adam po páde dostal úlohu, zem obrábať.

Ono je vskutku podivuhodné umenie. Ono zaopatruje Iudstvo pokrmom; — čo vydá na jeden rok zem výživy, to ono zúžitkuje tak, že ľudstvo i dosť potravy dostane, i do budúcnosti je ňou zabezpečené.

V našom miernom pásme, ako spomenuto, zima, v horúcom zase suchota a vedro (horúčosť) znivočia na čas rastenie, t. j. „vydávanie výživy“.

Ak by roľníctva nebolo, tak u nás jedna zima, inde jedno vedro učinily by človečenstvu koniec. — Roľníctvo prevedie tú veľkú úlohu, že človečenstvo počas neplodnosti zeme (zimy, vedra), nemusí mať strach o výživu, majúc jej na ten čas dosť prihotovenej. Po čas životodarný obrobí roľník svoje role, pridá zúrodňujúce látky, prihotuje pôdu na najpríhodnejší spôsob a sverí zemi časť dostatej úrody, ktorú pôda vráti v novej úrode mnohonásobne (niekde bohatšie, niekde skromnejšie, dľa povahy alebo podnebia). Ako stáva sa to všetko, opisovať netreba, je to známo.

Roľníctvo preukazuje najlepšie „rozpoložujúcu moc umu“.

Ako potom z výtvorov roľníctva a skotovodstva stane sa pokrm, alebo odev, to je tiež známo. Časť obilia, ku výžive určená, sverí sa mlynárskemu dielu: toto prerobí ho na múku, pekárske a povarské (kuchárske) dielo na chlieb a na pokrmy, pomocou vody, lučebných pochodov a ohňa.

No veci tieto sú známe. Tu podotknúť ešte, že od starobylých časov až po novší čas ľudia z prírodných síl k pomoci pri dielach užívali domáce zvieratá, potom vodu pri mlynárstve a pri plavbe. Oheň pri varení a kovodelstve. Vietor pri mlynárstve a plavbe.

V novších časoch pristúpilo používanie nových, až do našich časov neznámych síl: pary, drasla, mluna, svetla atď.

Čo zapríčinilo taký prirast pomocných síl? Väčšie „pestovanie“ „vedomostných“ odborov: — aké ono bolo, hneď uvidíme na svojom mieste. Tieto vedomostné odbory sú na to, aby býval v ľudstve pokoj, a aby nemierom ľudský život, tá „vita“, i tak už dosť „debilis, fragilis et caduca“ — nestal sa biednejším. Na tie vedomostné odbory obrátená bola väčšia starosť koncom minulého storočia v západných zemiach. Výsledok bol nielen vzkvet tých odborov vedomostných, ale i odborov veškerého diela.

A tieto sú tie, ako sme videli „tábory“, vastavené proti nadbehom záhub z vonkajška. Ich zbroje, známosti, výtvory to umu v duchu. Ich bojovanie, ustanovovanie spôsobov a mier práce na známosťach patričných oddielov, alebo jednotlivých predmetov vonkajška a na známosťach diel: ich výsledok zdar práce; trvanie ľudstva a preukázanie neobmedzenaj objektívnosti známostí umom v duchu opísaným spôsobom zostavených, a prevahy podstaty ducha nad podstatami viditeľného vonkajška.

d) Um a jeho dejstvovanie

Ohliadnuc podrobnosti, o ume, na ktoré nám pohľad všetky tri hľadiská otvárajú, môžeme už určiť všetky dejstvovania, ktoré umu prináležia.

Najhlavnejšie je to, ktoré sme ohliadali, ktoré javí sa v nahromadení súboru známostí.

No ďalšie jeho jestvovanie ukazuje dosť vážne zjavy.

1. Upotrebovanie toho súboru známostí. Toto je dvojaké: k dejstvovaniu a k dielu. — Oboje sme ohliadli v predošlom. (Um so stanoviska gréckeho a latinského názvu.) Tu chceme toľko podotknúť. K dejstvovaniu človek upotrebuje súbor známostí dvojako: On berie miery na ňom k jednotlivým pohybom svojho dejstvovania, či v živote, či vo vonkajšku. Okom prevádza tie dejstvá a vedie nad nimi „protizor“, či ony skutočne zapríčiňujú tie v duchu na vonkajšku, použitím toho súboru, umom predstavenom vyhliadnuté „prospechy“, ktoré človek patričným uspôsobením svojho dejstvovania chcel dočiahnuť, alebo nie. Na to, ak vidí, že dejstvovanie ide hladko, nuž ho pokračuje; ak nie, nuž príčinu nezdaru hľadá, najde a osnuje opravu, ktorou dosiahne dejstvovanie žiadaný vmer.

Také isté používanie patričného súboru je i v práci. Pri dejstvovaní používa súbor všedných známostí, pri práci súbor odborných. Ostatné všetko, ako pri dejstvovaní.

Konečne k mysleniu a k reči, ako to bližšie uvidíme.

Ďalší zjav, ktorý dejstvovanie umu ukazuje, je:

2. Odstraňovanie a „znovu-sprítomňovanie“ súboru známostí.

Toto sme pri prieryvitosti známostí videli. To vidíme nielen na jednotlivých známosťach, no na celom súbore. Aby človek mohol všetky duchovné svoje moci v dejstvovaní užívať, nuž „odprace“ um tento súbor, aby nebol na závade klidu alebo sebavedomiu.

Že cieľom klidu odstráni sa najobyčajnejšie súbor známostí počas spania, to sme už videli.

Že počas nečinného bdenia a sebavedomia tiež, to vidíme ktorýkoľvek okamih sami na sebe.

No ako rýchle môže um ten súbor odpratať a učiniť miesto sebavedomiu, to ukazujú niektoré príklady.

Na príklad pri rozmluve:

Keď dvaja a viacerí vedú rozhovor: nuž vtedy u nich je „sprítomnený“ ten súbor ich známostí. Keď ale v behu ich rozhovoru preletí smyslami nejaký náhly zjav, hneď odstráni um ten súbor a vyvolá zjavy sebavedomia, vo vláde nad mociami a spôsobnosťami u patričných. To jest, nech je ten náhly zjav, alebo náhla žiara, blesk; alebo náhly zvuk, buch, tresk: nuž všetci, ktorí berú na rozhovore diel, rozhovor pretrhnú, a dajú v sebe zjavom dejstvovania po riadení sebavedomia nastúpiť, t. j. hľadia a hľadajú, čo ten náhly zjav znamená, či je „nebezpečný“, či „nie?“ Tak náhle zamení sebavedomie vedenie, t. j. tak náhle odpratá um tento súbor známostí.

Ak patričný náhly zjav žiadne nebezpečenstvo neznamenal, trvá odstránenie patričného súboru do „spoznania“ stavu vecí. — Ale ak znamenal, nuž trvá dotedy, pokiaľ patriční neodstránia sa z dosahu nebezpečenstva.

Potom zase sprítomní um u patričných súbor ich známostí. Oni ďalej pokračujú v pretrženom rozhovore.

Aké základné býva to „odstránenie“ súboru známostí to ukazuje niekedy „sen“.

Človeku niekedy privádzajú sny obrazy, alebo pomery dávnej predošlosti, ako skutočné a prítomné. Alebo tiež veci nemožné, zjavne jeho známosťam odporujúce.

To učí že je súbor známostí u človeka odstránený.

Že zase obnovovanie súboru známostí, čili jeho znovusprítomňovanie, stáva sa každé ráno pri precítení, to tiež každému známo.

Aké je ono rýchle, to môžeme vidieť na človeku, keď mu hrozí skutečné nebezpečenstvo. Akonáhle „náhly“ zjav mu ho oznámi, nuž bleskurýchle nastúpi odstránenie súboru známostí a jeho miesto zaujme sebavedomie, čo vláda nad dejstvovaním človeka, t. j. nad jeho spôsobnosťami a mociami a ich pohybami. Toto zjaví sa v tom, že pri vňatí náhleho zjavu človek (alebo ľudia, keď ich je viacej spolu) z položenia, ktoré dotiaľ zaujímal, alebo zaujímali, sa odvráti, alebo odvrátia, a zrak v ten smer obráti, poťažne obrátia, zkadiaľ prišiel ten náhly zjav.

Tu vňatie zjavu a odstránenie súboru známosti je okamžité, ako i zamenenie ho so sebavedomím, ktoré dá to velenie k použitiu telesných spôsobilostí, ta, aby zrak obrátený bol k predmetu, patričný náhly zjav zapríčinivšiemu. Ak krátky okamih vyhľadáva taký pohyb, nuž dostačí k odstráneniu toho súboru, a prihotuje um ku „vňatiu“ predmetu alebo deja, zapríčinivšieho patričný náhly zjav. A tiež, ak je on vskutku nebezpečný k osnovaniu dejstva, ktoré má svojími údami previesť, aby ušiel nebezpečenstvu. Na to, keď ten dej prevedie, a je von z nebezpečenstva (alebo, keď je viac ľudí zúčastnených, nuž keď ten dej prevedú a sú von z nebezpečenstva), nuž zase um obnoví sprítomnenie tohoto súboru, a oni môžu v pretrženom rozhovore pokračovať. Rozumie sa, že pri náhlych zjavoch, obzvlášte keď sú „hmatové“: keď totižto nejaký náhly nemilý pocit dostane sa telu, vplýva i duša na pohyby údov. Vtedy nastanú tak menované „reflexívne“ pohyby, t. j. rýchle odtrženie tela alebo jednotlivého údu od nemilo účinkujúceho predmetu, na príklad bod ihlou atď.

Rozbroj medzi duchom a dušou vidno pri známych náhlych zjavoch; pri výbuchu výstrelov alebo pri bleskoch. Duša by hnala človeka k tým reflexívnym pohybom; no duch, znajúc vec, že na pr. pri blesku, jeho vňatím „už“ nebezpečenstvo pomynulo, a to isté s výstrelom, nuž nedá telu žiaden pohyb činiť, ani zo svojho diela alebo rozhovoru „vytrhnúť sa“. To jest, nedá súbor známostí odstrániť, až na ten okamih, v ktorom vníme známy náhly dej a zvie o jeho neškodnosti, a ustanoví hnutie duše potlačiť. Okamih to taký maličký, že nezdá sa ani v čase ležať.

Rozumie sa, že tieto premeny môžu sa i voľnejšie diať: všedne, do ustania môže človek pracovať, a na to odpočívať, kde tiež um súbor odstráni, a po odpočinku zase obnoví.

3. Konečný zjav, ktorý dejstvovanie umu pôsobí, je to, už spomenuté, nadobývanie voždy nových známostí a „javenie obsahu obojdielovej látky“.

Táto posledná spôsobnosť dôjde na konci svojho ohliadania.

K nadobývaniu vždy nových známostí podotknúť sluší, že na tejto vlastnosti umu založená je, možno riecť, najkrajšia časť ľudského života: Súhrnné dejstvovanie človeka vo vonkajšku. Vnímanie dejepisu a behov vonkajška, vnímanie vlastného dejepisu, deň po dni, a taktiež hlavných čŕt (nákresov) národného a všeobecného súčasného dejepisu, a k tomu sdokonalovanie sa vo vedách a v odboroch.

Toto všetko je, ako sme videli na patričných miestach, narábanie umu, čo obojdielovej látky bezprostredne s jej „treťou spôsobnosťou“.

Upotrebovanie súboru známostí je, ako sme videli, upotrebovanie tej spôsobnosti vnútorného súvisu (vedomého podmetu), čiastku, ktorúkoľvek svojej podstatnosti, ktorá už raz bola označená zjavom, za „známosť“, t. j. za vonkajšie veci cele zodpovedajúcu bytnosť, vždy znovu a znovu do toho istého dvojpohybu uvádzať, a tým tú vonkajšiu vec v sebe sprítomňovať. A to nie len jednu, ale všetky, ktoré sú v tom súbore u človeka predstavené; a po dvojpohybe zase do riadnej polohy uložiť. Či to k tomu stane sa, aby človek svoje dejstvovanie alebo prácu riadil, alebo rozhovor viedol, to nemení na veci ničoho.

Odstraňovanie a znovusprítomňovanie súboru známostí zase nie je nič inšie, ako to pri prieryvitosti známostí a pri zameňovaní jednotlivých dejností povedomia, vedenia so sebavedomím alebo s klidom, alebo naopak, ohliadané „zameňovanie pohybov maločiastok“ (predstavujúcich jednotlive a po jednej jednotlive známosti, čili vyobrazenia jednotlivých vonkajších vecí, a skupeninami maločiastočiek „obrazy vonkajška“), „s pohybami celopodstaty“ (zapríčiňujúcimi zjavmi sebavedomia), alebo „s nehybnosťami“ celej podstaty (súčiniacou klid alebo jestvovanie bez zjavov obojdielovej látky: bez zjavov vnútri i na vonok). Preskočenie z pohybov maločiastok do klidu (bezpohybnosti) vráti celú podstatu obojdielovej látky do riadnej polohy, t. j. odstráni na čas klidu, alebo na čas sebavedomia „súbor známostí človeka“, „maločiastky“, jednotlivé známosti, dvojpohybami predstavujúce, splynú do jednej, na každom mieste jednakej podstatnosti obojdielovej látky. A obnovenie súboru známostí je zase „preskočenie z konania pohybov celopodstatou tej látky do konania pohybov maločiastkami“. To — bez všetkého iného prihotovovania — je znovusprítomnenie po odstránení súboru známostí.

Pri odstránení tohoto súboru poukázali sme na „sen“, ako na zjav takého úplného odstránenia. Zdá sa, že človek vo sne „zabudne“ najhmotnejšie známosti. Ako to ide? Jednoducho tak: Obojdielová látka ducha splynula v „riadnu polohu“ a podmet (vnútorný súvis) prestal svoje spôsobnosti užívať, t. j. pôsobiť pohyby celku, alebo maločiastkami. Na miesto toho telesné sily účinkujú na ďalekopisy ducha a údov, čuvy (a či na „žily“? alebo bezprostredne na modzog?); z ďalekopisu idú tie pruženia na povrch obojdielovej látky ducha, čo „pa“-vtlaky vonkajška (celé obrazy, deje), a tie „pa“-vtlaky uvádzajú potom také čiastky obojdielovej látky do dvojpohybov, aké im (tým víreniam telesných síl na ďalekopis, čuvy, modzok tlačiacim) zodpovedajú, no nie vonkajšku. Poneváč ale ony „pa“-vtlaky tým smerom idú na povrch obojdielovej látky, ktorým i celé pravé vtlaky vonkajška prichádzajú, nuž vzbudzujú ony pocit skutočnosti v duchu. Človek drží sen za skutočnosť počas sna. Prelud ovšem minie, akonáhle človek precitne, t. j. ako vnútorný súvis (vedomý podmet) prejme zase vládu nad svojími telesnými mociami, ktorú počas spania a bezpohybnosti obojdielovej látky vypustí zo svojej moci.

Pri premieňaní zjavov sebavedomia a vedenia ohliadli sme rýchlosť tých premien počas náhlych zjavov nebezpečenstva, kde pretrženie zabývania sa so súborom známostí (so známosťami už nahromadenými) a obrátenie pozoru na nebezpečenstvo (odstránenie súboru a prihotovovanie obojdielovej látky k spoznaniu nebezpečenstva, k vňatiu nového zjavu), ktoré je dejom vládania nad svojími duchovnými a telesnými mociami, tedy dejstvom sebavedomia; k tomu spoznanie toho nebezpečenstva, vňatie toho zjavu, ktorého nebezpečnosť duch zná, zase dej „umu“; a ďalej osnovanie spôsobu uniknutia tomu nebezpečenstvu; dej to sebavedomia vlády nad svojími spôsobnosťami, a prevedenie toho spôsobu uniknutia stane sa jeden a ten samý okamih. To ukazuje, že dejateľ tých všetkých dejstiev je jeden jediný, a že tie moci a prostriedky, ktorými tie rozdielne výkony povedomia vykonáva, sú vždy tak úplné a dejstvovania schopné, že môže nimi činiť také rýchle pohyby, ktoré, tak rečeno, ani do času nepadnú.

To isté vidieť i pri používaní toho súboru. Už jeho nahromadení zapríčiní nesčíselné pohyby. No človek ho môže alebo celý, alebo čiastky, nesčíselnekrát sdeliť, a ako sme videli, nič mu z neho neubudne; no lepšie ho „má“ a „vie“. Tie nesčíselné pohyby jeho podstatnosti nemôžu podstatu obojdielovej látky, tie pohyby v sebe konajúcu, ktorými stáva sa, či to nahromadenie, či to mnohonásobné sdeľovanie, zneúplniť. Tak hľa je ona — ako rečeno — vyňatá zpod zákonov viditeľného vonkajška, kde každý pohyb svojho hýbateľa „zneúplňuje“.

Konečne sme videli, že um môže nielen súbor známostí podržať, no i ním narábať, i nové známosti shromažďovať. To jest: obojdielová látka, ktorá je umom bezprostredne sama, učiniac s väčšinou vonkajších vecí tie dvojpohyby, a tak „naplniac sa“ nimi, neutratí zato spôsobnosť s novými veciami zase a zase činiť tie dvojpohyby, t. j. dať sa tým novým veciam na svojej podstate zjavom odmerať a odmeranú časť do tých dvoch pohybov pustiť, ako to i s predošlými bola činila. Nech ona, obojdielová látka (um) s tisícami a tisícami maločiastok pohybov vykoná, k tomu toľko „celopohybov“, ona vráti sa po každom riadnej polohy, a učiní sa k novému pohybu zase spôsobnou, a k tomu neutratí nikdy ničoho zo svojej úplnosti.

A to je všetko jedno, či ona s jednotlivými predmetami a či s vyobrazeniami krajov alebo dejov (obrazov vecí meniacich sa), t. j. s viac maločiastkami odrazu činí tie dvojpohyby: voždy je úplná tá obojdielová látka (um) a ostane spôsobná k ďalším pohybom. Jednotlivé nové predmety môže vždy vnímať. To platí obzvlášte o „odboroch“. Čím ďalej človek vo svojom odbore pracuje, tým lepšie ho a v ňom tým viac a viac nových vecí sozná; a čím ďalej to činí a čím viac a viac nových vecí v ňom sozná, tým dokonálejšie diela svojho odboru osnuje a prevedie. Na to už starí poukázali tou výpoveďou: „ars est longa, vita brevis“.

Takéto spoznávanie nových známostí je to už spomenuté nazpätuvedenie či čiastky či celku do jej riadnej polohy, po každom pohybe; a na to, odmeranie novými zjavami nových, ešte dotiaľ neodmeraných „koľkostí“ podstatnosti obojdielovej látky, čili jej „maločiastok“, a uvedenie ich po tom novom odmeraní do dvojpohybu.

A neutratenie žiadnej známosti, pri toľkých nových pohyboch, je: „neodbudnutie tej podstatnosti, ktorá ju zvykla v duchu sostavovať“.

Neodbudnutie tej podstatnosti je to už častejšie spomínané a v II. D. bližšie opísané udržovanie obojdielovej látky jej vnútorným súvisom pri jej celistvosti a spôsobnosťach a nepodliehanie zákonom vonkajška, ktoré pri všetkých, im podliehajúcich podstatách pri pohyboch „zneúplnenie podstaty“ prevedú.

Človek umom, čili dvojpohybami maločiastok obojdielovej látky ducha, vníma celé deje, keď dá zrakom (áno i sluchom) plynúť obrazom každodenným „trvania vonkajška“ (čas a jeho pomery); deje svojho života, deje svojho okolia, či už sú tieto obyčajný tichý obraz vidieku plného tichej pracovitosti, čiže v mestách obraz hlučnejšieho života, čiže mu ony niekedy vyobrazujú i obraz valiacich sa a boriacich záhub (pri živelných pohromách).

Tu všetko platí to, čo sme o „osamostatnení“ ducha okom videli. Pri tých zrakových vtlakoch pamäť obnovujú i ostatné štyri vtlaky, tak že človek nielen zrakový, no s ním celý zjav tých obrazov vníma: vie a rozumie, čo ony vyznamenávajú.

A poneváč každý pohyb obojdielovej látky je „samostatný“, to jest, nie od vonkajška, ale od samej látky a jej vnútorného súvisu odvislý, nuž ona ho kedykoľvek pretrhne a za nový zamení. To jest, pretrhne tie svoje pohyby, ktoré liatie tých vonkajších udalostí (dejov) v duchu predstavujú, a dá nastúpiť pohybom sebavedomia a vedenia, ktorými alebo nejakú vec, alebo nejaký dej osnuje, ktorú, alebo ktorý ona potom pridá alebo na niektorú vec vonkajška, alebo do vírenia jeho dejov ako „doplňok“ zo seba (obojdielovej látky), a hľadí tým alebo vec alebo deje k svojmu prospechu napraviť. A keď že tie známosti úplné boly, na ktorých on tento doplňok osnoval: i napraví.

To jest: ako nám podrobné zjavy v článku: „Um so stanoviska názvu slov.“ preukázaly, Božie slávoumenie úlohu človeka v tom krásnom rozvrhu tak umožnilo, že mu známosťami v duchu celý vonkajšok a jeho predmety sprítomnilo, bez toho, že by nutno bolo byť vonkajšku a jeho predmetom dnu do ducha preloženým, keď duchu, čo obojdielovej látke dalo moc ten vonkajšok a jeho predmety zo svojej podstatnosti vy-„tvoriť“, maločiastkami ducha, alebo ich skupeninami.

To, že v duchu tie vonkajšie veci nie sú „z ich“ podstatnosti, no z podstatnosti ducha vy-„tvorené“, neznamená v skutočnosti nič; ten z podstatnosti ducha vy-„tvorený“ vonkajšok je práve taký, ako i opravdový; čo na vy-„tvorenom“ ustanoví sa o skutočnom, to hodí sa i na skutočný: učí všetko ľudské dielo.

Tá okolnosť, že to vy-„tvorenie“ tohoto vonkajška a jeho predmetov stane sa s tým „malým“ omylom, neškodí pre „úlohu“ človeka nič; lebo to vy-„tvorenie“ toho vonkajška v duchu (trvajúce i tak len na kratučký čas tých dvojpohybov), nie je k tomu určené aby ten vonkajšok tým vy-„tvorením“ tými dvojpohybami z podstatnosti ducha „trval“ a „jestvoval“; no k tomu, aby človek týmto vytvorením ten skutočný vonkajšok vňal a k nemu doplňky zo svojej podstatnosti osnoval a pridával, a tak ho k svojmu sotrvaniu používal (nad ním vládal).

Že to vy-„tvorenie“ stane sa s tým malým omylom, neškodí ďalej preto nič, že tomu omylu Božia premúdrosť vhodnú „opravu“ prihotovala.

2. Malý omyl. Oprava.

(Zjavy s umom spojené.)

a) Zkúsenie

Po dosavádnom ohliadaní dejateľnosti (účinkovania) umu, dalo by sa mysleť, že umom vystrojený človek, bez všetkého prihotovania môže vo vonkajšku so zdarom dejstvovať.

No skutočnosť nás učí, že to neni tak, a že človeku, aby samostatne mohol žiť, stred ľudí a vo vonkajšku pohybovať: sa nadbä pod rodičovským vodcovstvom najprv poznať život. To isté, keď samostatne vo svojom odbore chce pracovať: i tu mu nutno pod majstrovým (nech ten majster menuje sa, ako chce) vodcovstvom poznať svoj odbor, a len potom prikročiť v ňom k samostatnému dielu.

Túto skutočnosť a nutnosť zapríčiní „obojdielová“ povaha známosti, čo predstáv t. j. vecí, dejstiev atď. vy-„tvorených“ tymi dvojpohybami z podstaty obojdielovej látky ducha a z menšieho dielu i „účinkovanie smyslov.“

Ako sme videli: bezprostredne vnímať môžeme len „zrakový“ zjav. No — ako tiež ohliadnuto — zjav veci je úplným, len keď pristúpia i „štyri ostatné“ zjavy k zrakovému. Pravda, keby nebolo nebezpečenstva zo „složenia“ vonkajších vecí pochodiaceho: moholby človek bez prihotovenia a vystrojenia so „zkúsením“ tie štyri ostatné zjavy poznávať a nimi svoje známosti („očným“ zjavom tvorené — neúplné) doplňovať. No poneváč „vlastnosti“ vonkajších vecí „nebezpečenstvami“ menované, rozrušily by spojenie jeho ducha s telom: je tá spomenutá „oprava“ nutná.

Ako sme videli na svojom mieste (I. D. B.) pozostávajú vonkajšie veci z dvoch rozdielnych látok, z ktorých jedna obsah, druhá trvanie v sebe uzaviera: výsledok toho je — ako na patričnom mieste spomenuto — ten, že jestvovanie viditeľných vecí neni „pôvodný“, ale „povstalý“ stav — to je taký, ktorý účinkovaním vonkajška môže sa meniť a mení sa tiež dľa rozličných pravidieľ.

Akú nutnosť toto sostavuje k predbežnému oboznámeniu sa s takouto povahou vonkajších vecí a spravidlami ich premenlivosti: to ukazuje nám už ta skutočnosť, „že i tie „pravidlá premenlivosti“ vonkajších veci prináležia k úplnosti známosti, bez ktorej človek nimi nemôže so zdarom narábäť. Bez nej by človek v každej práci žal len nezdar. K tomu však pristúpi ešte i to, že složené veci, ako tiež ohliadnuto, obsahujú jedny rovnonastrojenú silu so silou ľudského tela a ju násobia a súvis tela utužujú; druhé „rôznonastrojenú“ silu, ktorá odníma zo sily ľudského tela, umenšujúc túže a telo rozrušujúc; sily „škodné, neškodné; užitočné, neužitočné“.

Na podstatu obojdielovú (povedomú) ducha samu škodné sily nezapríčinily by síce žiaden účinok ani škodný, ani neškodný: no ovšem na telo, ktoré zkazily by a tak nemožnilyby patričnej povedomej podstate previesť svoju úlohu na svete medzi vonkajšími vecami: svojim „obsahom“ účinkovať, čo len skrze telo možno.

Pri sebavedomí a jeho zjavoch neboly sme nútení ohľad brať na telo, poneváč ono tam žiadnej úlohy nemá. Pri vedení však nutno nám naň obrátiť svoj zrak, poneváč ono je nástrojom účinkovania ducha vo vonkajšku. Ako vieme, povedomá podstata nejestvuje v prítomný čas na svete sama, ale čo „človek“ t. j. v spojení s telom. Na svojom mieste (II. D. C. 3) videli sme, že duch neni síce svojou podstatou s podstatou tela „smiešaný“, ale obe podstaty sú len k „sebe“ = jedna k druhej „priložené“. No dosť na tom, to dostačí k ich spojeniu, v ktorom môže duch na svete dejstvovať.

Toto všetko činí, že človek (povedomá podstata) bez zkúsenia t. j. bez poznania premenlivosti vonkajších vecí a jej pravidiel a rovno a rôznonastrojených síl, nemôže dejstvovať, ale nutno mu ho nadobudnúť, lebo ináče nielen každé dielo no i svoje telo by zkazil. Že by nestalo sa to a tiež, žeby nadobývanie poznania o zjavoch složenosti (škodnej, osožnej premenlivosti vonkajších vecí) i vôbec nahromadenie známosti rýchlejšie šlo; tak, žeby človeku dosť času ostalo i na samostatné účinkovanie: premúdrosť Tvorcova ustanovila „vek učby.“ Učbou stáva sa prirýchlenie zkúsenia: mocou učby nepotrebuje človek sám ohliadnuť všetky veci a deje atď. „prvý raz“ t. j. samostatne sám k očnému zjavu štyri ostatné vňať a nimi ho súplniť čili zkúsenie o patričných vecach, dejoch atď. sám nadobyť; ale môže cudzé zkúsenie vňať = slyšať, a nim vystrojený a podľa neho činiac práve tak šťastne nimi narábať, ako čo by to zkúsenie on sám a z vecí „samých“ bol nadobudol.

Toto rozostavenie vecí zjavuje sa tiež vo vývine človeka. On narodí sa bez všetkých, absolútne bez všetkých známostí.

(Myslíme, že to dosť svetla hádže na spor v starovekom kresťanstve, či človek „traduciánskym“ (prenášaním, sdelovaním bytia) a či „creatiánskym“ spôsobom povstáva. Oboje má miesto. Dľa tela je pôvod traduciánsky, dľa ducha creatiánsky. Dieťa narodí sa s podobnosťou na rodičov, všetko jedno, či tá podobnosť za mladi, či v starobe k jadrnejšiemu výrazu príde: k tomu s ich telesnými prednosťami abo slabosťami (vyjmúc nešťastím abo chorobou povstalých nemocí, slepoty, nemosti, hluchoty abo okaličenia). Strany ducha je creatiánism povstanie „stvorením“ na mieste. Dieťa, čo ak učených rodičov narodí sa rovne tak bez všetkých známosti, ako dieťa neučených, a neprinesie sebou ani maličký diel známosti svojho otca, abo umnosti svojej matky; no načim mu tak pestovanému a učenému byť, ako i dieťaťu neučených. Či však creatiánism nevytvára dedičný hriech, ako to traduciánistovia mysleli? Nie, lebo spojenie s telom ho s jeho súhlasom môže duchu sdeliť. No ale to nenie na tomto mieste predmetom našeho ohliadania).

Tu nám načim len na tú skutočnosť zrak obrátiť, že človek i zo strany povedomej podstaty narodí sa cele tak bezpomocný, ako i zo strany telesnej. Zo strany telesnej narodí sa slabý; zo strany ducha bez všetkých známosti, nevie nič započať ani si v ničom pomôcť; treba, aby mu druhí pomáhali. Obojdielová látka, duch, povstane síce so všetkými spôsobnosťami k pohybom sostavujúcim známosti: no ona ešte žiaden z tých pohybov neurobila ani žiadnu vec nimi po jej všetkých piatich „zjavoch“ nepredstavila v sebe zo svojej podstatnosti, nasledovne ani nesochraňuje v sebe takéto vyobrazenia vonkajších vecí t. j. nemá ešte o nich známostí. Že obojdielová látka ducha so všetkými svojimi spôsobnosťami povstane, to dá sa i vidieť.

Na tomto zakladajú sa mnohé zjavy detinstva. Pri všetkej slabosti dieťaťa je jeho povaha cele iná nežli zvieracého mláďaťa. Keď zviera, mocou svojho pudu má akési tušenie o možnom nebezpečenstve: u dieťaťa takéhoto tušenia niet. Zviera je mocou svojeho pudu na svoje hniezdo pútané, a pokiaľ — po istú mieru neodrastie, neopustí ho — ono nezapočne žiaden samočin ani pohyb mimo tak zvaných „krotkých“ domácich zvierat, ktoré hneď akonáhle trochu zmocnejú, poskakujú kolo svojich „matiek.“ Dieťa naproti tomu, ako náhle precíti, už rado by sa pohybovalo, rozťahovalo a tiež čo jeho ľúbosť vzbudí, rado by si prisvojovalo a annektovalo, a neni mu ľúbo, ak že mu v tom zo zdravotných príčin niekto (rodič abo pestúnka) prekáža. Istá prinarodzená smelosť dá sa videť u dieťaťa, ako to i z tej okolnosti vysvitá, že ono nemôže byť svobodne, samo na seba ponechané, no nutno mu pestovanému byť, abo u chudobnejších nutno mu „povitému“ ležať, pokiaľ rodičia konajú prácu a nemôžu ho obraňovať.

Ďalej: zviera nezjaví žiaden záujem na žiadnej veci mimo takej, ktorá hodí sa mu k potrave. Ináč je u dieťaťa. Jeho záujem vzbudia všetky predmety, ktoré sú na pohľad pekné, no na pohľad nepekných neľúbosť prejavuje, odvracia sa od nich. Pri tom však medzi nevinnými a nebezpečnými predmetami nerobí rozdiel. Ono čiahne po jednom tak, ako po druhom. Známo je: ono predmety červenej barvy pokladá za „pekné“, rado im je a čiaha za nimi. Pri tom „prvý raz“ čiahne ako za nevinnou červenou šatočkou, obrázkom, hračkou, tak tiež bez rozmýšlania i za horiacou sviecou atď. Tiež rado je blýskavým predmetom a čiahne pritom, ako po nejakom ligotavom sklíčku, abo peniažteku, abo takejže nádobke; taktiež po ostrom noži, abo britve. K tomu tiež nemá žiadneho tušenia o rozmeroch. So stola na pr. čiahlo by po svojej, na zem padnuvšej hračke, abo po inej, jeho úľubu vzbudivšej veci: a oškodilo abo zabilo sa.

Z toho vidno, že človek narodí sa s prirodzenou smelosťou a bez všetkých známostí. Nevie rozdiel robiť medzi veciami na pohľad peknými, ktoré sú medzi nimi škodné a ktoré neškodné.

Že tento nedostatok (lepšie „odsutstvo“) známosti nenie „odsutstvom“ (neprítomnosťou) „umu“ u dieťaťa, to zjavujú zase prejavy „úľuby“ na pekných a „neľúbosti“ na nepekných na pohľad vecach. Keby už um u dieťaťa nebol a len potom čo „zralosť ústrojov povedomiu slúžacich“ narástol abo „dozrel“: nuž nemohol by u dieťaťa zrakový zjav — prítomný stav veci — podobu, barvu zobrazovať a ono nemohlo by na pekných úľubu a na nepekných neľúbosť prejavovať, ale bez podielu chovalo by sa oproti nim, ako to zvieratá robia. No ono prejavuje podiel. Doklad, že tá podstata, ktorá vonkajšie veci predstavuje je v ňom: vina iba v tom, že mu ona iba zrakový zjav predstavuje (podobu, barvu) no nie spolu i škodné abo neškodné vlastnosti veci t. j. i „štyri ostatné“ zjavy.

Toto zas na tom stojí, že škodné vlastnosti vonkajších vecí nie sú nič iné, iba výsledok složitosti vonkajších vecí: rôznonastrojenými silami, ktoré možno len zkusením t. j. vnímaním priebehu jestvovania vonkajšej veci, čili vnímaním jej dejepisu zpoznať.

Tento dejepis vecí (čili pravidlá ich premenlivosti, čili ich škodné, neškodné vlastnosti, pominuteľnosť, premenlivosť) nemôže povedomá podstata „bezprostredne“ zo seba vy„tvoriť“, iba „napodobniť“, poneváč nemá prvky, ktoré ho zapríčiňujú: „maloatomovitosť a složenosť podstaty.“ Nuž nadbä mu na spojení tela s duchom zpoznanému byť.

Tu prichodí ten „malý omyl“ na javo. Pri jeho spomenutí videli sme, že v tom sostojí, že vonkajšie veci umom, čili tými dvojpohybami obojdielovej látky vy-„tvorené“ v duchu: sú „také“, akoby ony nie z dvoch jednodielových no z „jednej“ „obojdielovej“ vy„tvorené“ boly.

To je: „akoby ony neboly „meniteľné“ no „nepremenné“ nie „pominuteľné“ no „večné“ nie „tiež škodné“ no „výlučne“ užitočné.“

To je „malý omyl“, lebo ináče čo týka sa ich „bytnosti“ t. j. „obsahu“, „sily“ a celej „podstatnosti“ až na „složenie“, ktoré je tým pohybom na vonok len „napodobnené“: sú tie umom vyobrazené veci, to isté bytie, čo i ich vonkajšie pôvodniny. A keď k tomu i tá „oprava“ pristúpi, nuž nemá omyl tento žiadneho významu.

To nám tiež ukazuje, čo javí sa v tých naspomnutých zjavoch detinského veku!

Ten malý omyl. On je tá „prinarodená smelosť“, mocou ktorej dieťa samo od seba o žiadnom nebezpečenstve nezná, mocou ktorej ono čiahujúc po predmete úľubu jeho vzbudivšom mohloby abo „popáliť sa“, abo z „vysoka“ abo i do „vody“ padnúť atď., ak nebolo by pestované a chránené. Čo v tom prichodí na javo? Obojdielová, nesložená, žiadnemu rozkladu nepodliehajúca a tak „nebezpečenstvu nepodliehajúca látka ducha a „neobmedzené právo jestvovania.“ A tiež to, že tá látka ducha má už moc všetky pohyby svojej podstatnosti — i pohyby „maločiastok“ — vykonávať a tak vonkajšie veci vyobrazovať: no poneváč ich ešte nekonala nemá známosti o vonkajšku a jeho vecach (t. j. nemá ešte „štyri ostatné zjavy“ o nich a „pamäť“ mu ich nemôže pri tečení zrakových zjavov k nim k zrakovým zjavom prikladať a tak vec po jej „úplnom zjave“ [päť smyslovom] tvoriť;) ani nechápa sa k ich nadobývaniu, ale k „dejstvovaniu.“ To je jedna chyba. Prinarodená smelosť javí sa pri tom v tom, že dieťa čiaha i po nebezpečných vecach, poneváč ich za bezpečné pokladá, tým prinieslo by sa k úrazu, akby chránené nebolo. Z kadiaľ to pochodí? Ono čuje sa byť výlučne svojim duchom, „prazdným nebezpečenstva a nepodrobeným rozloženiu“ a nevie, že ono i s tela sostojí a že určenie má moc a obsah ducha pomocou tela vo vonkajšku javiť. Preto je ono náchylné stred veci dejstvovať a nimi narábať, že ich rovne, ako svojho ducha bez premenným byť čuje, za bezpremenné prázdne nebezpečenstva drží a po ich prítomnom stave (po znakovom zjave) o nich súdi bez tých spomenutých štyroch ostatných zjavov. Tie obsahujú tie pravidlá meniteľnosti tých vonkajších vecí a súčinia ten „dejepis vecí.“ Tento dejepis mohol by sa i „vlastným vnímaním“ (t. j. účinkovaním tých štyroch ostatných smyslov) vňať, no to trvalo by dlho, že človek nemal by času na samostatné dejstvovanie, iba na vnímanie vonkajších veci i to snáď neúplné. Nuž k vnímaniu tej „historie vecí“ (ich skutočnosť po ich štyroch zjavoch obsahujúcu) dal Tvorca „sluch“.

Pri spomenutom omyle a chybách, ktoré z neho plynú, obzvlášte pri tej prinarodenej smelosti (výrazu neobmedzeného práva jestvovania nerozložiteľnosti obojdielovej látky ducha) a tiež pri „pôvodnej“ moci ducha, na ktorú žiadna vonkajšia povstalá sila, žiadon účinok spôsobiť nemôže: nebolo by dejstvovanie ducha v tele možné ani nadobývanie a zúplňovanie známostí. Zúplňovanie známosti, ako sme vyššie videli, je pridávanie tých štyroch ostatných zjavov veci k zrakovému, ktoré stáva sa abo bezprostredným dejstvovaním patričných štyroch ostatných smyslov abo zkúsením (učbou). Ani toto posledné nebolo by možné, lebo veď ono „samočinnosťou“ ducha stať sa musí, keď že proti jeho vôli, jeho obojdielovou látkou nič hýbať nemôže a tak ani tie pochyby jej „tretej spôsobnosti“ zapričinovať, ktorými to vnímanie tých štyroch ostatných zjavov prevádza sa: keby premúdrosť Tvorcova nebola sama tú „opravu“ previedla proti tomu „omylu“ a chybám, ktorými on javí sa, dvojakú odpomoc ustanoviac.

Prvá je ten spomenutý súvis ducha s telom. Druhá je prvotná telesná nevláda.

Prvá poskytuje viac „zápornú“ (negatívnu), druhá viac „kladnú“ (positívnu) odpomoc.

Povstalému človeku samočinnosť jeho ducha prekáža na učbu (súplňovanie zrakového zjavu) obrátiť svoj pozor. Nuž súvis tela s duchom presvedčí ho, že mu to nutno činiť, ak že chce po svojej žiadosti bez nebezpečia medzi vonkajšími vecami dejstvovať: a to tak, že dá očuť sa mu. Ako sme videli (II. D 1.) súvis tento nečuť, ak že neni „nerušený“. Na ňom očuje „nový duch“ (dieťa), že mu nutno svoje očné zjavy s ostatnými súplniť a síce tak, že bez tých štýr ostatných zjavov jestvujúc ho trochu naruší, a že pocit toho narušenia menuje sa bolesť. Ňou sa mu on pocítiť dá, keď ono po svojich neúplných známosťach dejstvuje a pri tom trochu „kuká“ (padne), „kucne“ (udre) sa, „pokíka“ (poreže) abo „požižá“ (popáli) sa atď. Tak ho záporne súvis s telom poučí, že ono neni len neraniteľný duch, no i raniteľné telo, a že i na toto nutno mu ohľad brať a samočinnosť na súplnenie známostí o tých vonkajších vecach obrátiť, ktoré s neúplnými známosťami jestvujúcemu také citlivé neľúbeznosti zapríčiňujú.

Druhá odpomoc je prvotná bezpomocnosť človeka. Jej odpomáhanie stane sa obyčajne skrz rodičov. Pri jej odpomáhaní začuje nový duch tiež pomocou toho spojenia s telom rodičovskú ľúbosť. Tým zobudí sa v ňom k nim „ľúbosť“ a ich pričinením i k druhým ľuďom. Tak stane sa, že nový duch prilne k rodičovskému vodcovstvu, rád obráti svoju samočinnosť k vnímaniu doplňkov známostí, ktoré pôvodne neni mu milé preto, že neni také rýchle, ako jeho (ducha) vlastné pohyby, poneváč pri ňom nutno mu pomoc tých služobných ústrojov používať.

K obojemu pristúpi ešte i „nutnosť jeho určenia“, tá je: „v spojení a v jednote s ostatnými ľuďmi stáť a spoločne na rozkvete ľudstva pracovať. (Vhodným premáhaním tých, v predošlom opísaných, ťažkostí a prekážok ľudského jestvovania.)

Toto spojenie uskutočňuje sa rečou. Ona je najprvší predmet, ktorý osvojí si nový duch. Spolu osvoja sa i „všedné“ známosti, čili tie zrakové zjavy. Týchže všedných, zrejmých veci doplňujúce „štyri ostatné zjavy“, čiže dejepis týchže vecí. Ako vidno pri väčšine veci stane sa to nie pozorovaním toku tohože dejepisu veci na vecach samých: no prevzatím a použitím cudzého pozorovania — zkúsenia. A čo takto z cudzého pozorovania „nový duch“ prevezme: to mu je na takej dobrej pomoci, ako by to „svoje prevzaté zkúsenie“ sám nadobyl na vecach samých.

Lebo, čo takto prejatím cudzého zkúsenia nasbiera, to si on k upotrebeniu sková; a ak že zkúsenie bolo pravé (úplné), kdekoľvek ho upotrebí: ono i hodí sa na samú vec vo vonkajšku. Dôvod, že vňatím „prvého pozorovateľa“ „pohyb jestvovania“ čili dejepis veci cele „prave“ v podstate toho prvého pozorovateľa z jej podstatnosti utvorený bol: a na to, že tak prave pri „sdielaní“ u „sdielateľa“ (aspoň pri veľkej väčšine: bez prítomnosti sdielaných vecí a ich zjavov) „obnovený“ t. j. znovu utvorený byť mohol, lebo jeho sdelením pomocou reči tiež vo „vnímateľovej“ povedomej podstate, takže prave utvorený bol, že pri jeho použití, pri veci samej na ňu hodi sa.

Niektoré príklady. Keď na pr. sdielateľ dejepis „jedov“ vnímateľovi sdiela: neni potreba, aby mu ich účinkovanie na sebe, abo na druhom preukázal. On mu ich účinky iba naspomenie „slovy vyobrazí“ a dobre je; vnímateľ zvie ich dejepis, vyobrazí si ho podľa jeho slov v svojej povedomej podstate i všetky v ňom obsažené účinky. Alebo, keď ho učí o rastlinách, o zvieratoch atď., nuž nepotrebuje mu dať stromom pred očami rásť, ani zvieratom ich kúsky prevádzať, — dostačí, keď sdelí mu ich dejstvovanie slovami. Ani matka nepotrebuje dať, keď dieťa pred pádom z vysoka vystríhať chce, niekomu pred jeho očami padnúť a zabiť sa. Slovami mu ten dej a jeho následky vyobrazí: a ono srozumie, najmä, ak má už trochu vlastnej zkúsenosti o tom pochode. Tak je pri väčšine vecí: nový duch z cudzích zkúseností doplní o ních svoje známosti, a potom užívajúc ich nalezne vonkajšom potvrdené. Rozumie sa, vlastný názor je nadovšetko užitočný: no kde ten nemôže predvedený byť pre nebezpečnosť veci, abo pre dlhosť času, tam dostačí i slovné predstavenie dejepisu veci.

I učba odborných vecí „vied“ uskutoční a zavŕši sa takým spôsobom. Iba že už tu človek nemá také ľahké dielo, ako pri všedných.

Úloha učby je tedy: sdieľať dejepis veci a jeho súhrn „zkúsenie“. Bližšie: ona má sdelovať tie štyri ostatné zjavy a v nich obsažený dejepis veci, aby bol duch okom „osamostatnený“, t. j. ako sme videli, aby pamäť pri tečení zrakových zjavov i tie štyri ostatné v duchu k zrakovým pridávala a tak, aby človek po očnom zjave, ktorým leje sa do ducha podvih vonkajšku abo jeho vyznačných častí „odborov“, vnímal úplný význam ich toku a dejstvoval v ňom so zdarom.

Rozumie sa, že i do zkúsenia môže sa omyl vklznúť. To stalo sa pri najhlavnejšom predmete zkúsenia, pri určení premeniteľnosti vonkajších vecí. Videli sme, že zkúsenie a učba je práve k tomu datá, aby povedomej podstate pravý dejepis premenlivosti (nebezpečnosti vonkajších veci) dala, poneváč sama povedomá podstata premenlivosť v sebe predstaviť nemôže, poneváč v nej niet nič premenlivého. Ťažkosťou veci samej stalo sa, že pozorovanie, keď dobre osvedčilo sa pri ostatných všetkých predmetoch a dejoch atď., pri deji premenlivosti vonkajších veci solhalo. Miesto toho, aby hľadalo, ako inde ku „očnému“ zjavu štyri ostatné, ono opísalo premenlivosť po „očnom“ jej zjave. Ako známo v pádoch, kde býva podstata niektorého predmetu „rozložená“: tam stane sa ona „oku“ neviditeľnou nejestvujúcou, zmizne. Ačkoli Sokrat dľa Platona vo Phaidonovi v tomto ohľade pravé zásady vyslovil: určila sa tá premenlivosť vonkajších vecí „zmiznutím“, zrušením čili znivočením podstatnosti samej, nepomyslelo sa, žeby už mnoho bolo zo sveta odbudlo, ak by všetky očiam zmiznuvšie podstaty skutočne boly zrušené. Do nášho stoletia bola premeniteľnosť vonkajších vecí tak určená a len v ňom sdokonalením „lučby“ a svetlopisných nástrojov (optických) doznali sa učenci, že žiadna podstatnosť nezmizne, a len na svoje súčiastky, z ktorých bola složená, rozloží sa a tým stáva sa očiam neviditeľnou, a že samej hmoty a sily čo pôvodných látok tá premena netýka sa, iba ich složenia následkom toho celosť sveta jednaká ostáva, keď moc vedúca pozdvih vonkajška, rozložené látky používa zase k novým složeniam.

No toto týka sa len jednoho predmetu. Pri ostatných pozorovanie a zkúsenie úlohu práve previedlo; k zrakovým zjavom štyri ostatne priložilo, a tak umožnilo ľudstvu vo vonkajšku svoju úlohu prevádzať.

b) Reč, myslenie

Pri zkúsení videli sme, že k jeho sdielaniu slúži reč. Reč, ako známo sostáva zo slov; slová z hlások. Slová sú, ako sme riekli, a ako uvidíme,, obrazce veci a dejov atď. hmotných a nehmotných. Možno povedať ony sú zjavy vecí, dejov atď. v duchu z jeho obojdielovej podstaty vyobrazených.

Aké ústroje: jazyk, hlásilky na hrtane, pľúca a tiež k tomu prispôsobená dutina ľudských úst, perny, hlásky a ich sobraním slová vyvodia; a aký smysel ich vníma: sluch, ucho: to je známa vec.

Tu len toľko nutno poznamenať, že povedomá podstata, ako panuje vôbec nad všetkými spôsobnostiami a mocami, nielen ducha, no i tela a nad jeho údami, modzgom a vzbudzuje ich pohyby, tak menovite ním i nad ústrojami reči a ich spôsobnosťami vládne.

Pohybami rečových ústrojov bývajú otrasy povetria spôsobené; rozličné množstvo zachvevov povetria jednoho otrasu sostavuje rozličné hlásky, ako je to v zvukosloví (akustika) bližšie opísané.

Účinkovanie rečového ústroja pri zdravom človeku je po čas povedomia voždy viditeľné. Rečnické prejavy a rozhovory sú známe. Z tých vidno, že k pohybom rečových ústrojov prichodia povely z povedomia modzgom. Každý rečník osnuje svoju reč v povedomí, prihotuje a na to ju prednáša. Taktiež v rozhovoroch býva, že „odpovedajúcemu“ po čas vyslovenia predrečiaceho výpovedí „bleskne“ (hovorí sa v „mysli“ no v skutočnosti v „duchu“) odpoveď, a ako ten svoju výpoveď predniesol, započne odpovedajúci prednášať svoju výpoveď, ktorá mu počas hovoru predrečiaceho v duchu vznikla.

Že veci v rečiach abo v rozhovoroch prednášané bývajú v duchu prihotované, to na viacej skutočnosťach vidno. Najviacej na tej, že i prednášanie výrokov vecí to do slov zaobsažených, je práve také samostatné, výlučné od vôle povedomého podmetu odvislé, ako všetky druhé výkony ducha (vnútorný ako zovnútorný zjav sebavedomia a zjavy vedenia), a tiež z toho, že i „reč“ je v „postupnosti“ zjavov ducha obsažená: t. j., keď človek „hovorí,“ reč prednáša, nemôže on javiť súčasne i druhý zjav ducha a tiež tá skutočnosť to potvrdzuje, že v reči človeka prichádzajú na javo tie „známostí,“ ktoré on účinkovaním umu vňal a nahromadil, a ktoré po tom v reči do slov zavinuté prednáša. Pritom poznamenať, že rečou človek môže prednášať nielen zvukové obrazce jednotlivých veci: no i alebo vonkajšie abo i vnútorné dejstvá a ich postupy a pochody.

Aké samostatné od vôle povedomého podmetu výlučne odvislé prejavy sú reči, to sme videli na tom, že človek môže kedykoľvek a ktorékoľvek slovo „vyriecť,“ t. j. známosť, ktorú ono predstavuje, môže on kedykoľvek obnoviť a rečovým ústrojom dať velenie, obrazec, ktorý ju v „reči“ predstavuje, vysloviť.

To vidno i v rozhovoroch, keď všetky tie veci, ktoré o nejakej veci niekomu chce sdeliť i sdelí a ten druhý na to zase svoje poťažné známosti o tej veci prednesie v súhlasnej odpovedi, ak známosti oboch shodujú sa t. j. ak majú oba úplné známosti o patričnej veci, v nesúhlas nej, ak nerovnajú sa, ak má odpovedajúci väčšie, abo menšie známosti o tej samej veci. Rozhovor o nej pokračuje obyčajne tak dlho, až ten ktorý väčšie známosti má, uhliadne na čom je chyba a chybujúce patričnému sdelí. Ten pak, ak chce, príme, ak nie, nie, a ostane pri neúplnej známosti tak dlho, pokiaľ ho nezdar o jeho nepravde nepresvedčí.

Tú samostatnosť prejavov reči ukazuje tiež tá okolnosť, že v rozhovore odpovedajúci, abo i prednášajúci svoju „pravú“ mienku prednesie, len keď sám chce, keď nie, nuž vynajde odpoveď akú chce, a v okamyhu ju prednesie.

To všetko učí, že tie pohyby, ktoré prejavy reči vzbudzujú sú samostatné, t. j. tej podstate prináležia, čo je v človeku samostatná t. j. „vonkajšku“ nepodrobená. A tou je výlučne duch, obojdielová látka.

Narábanie s rečou ukazuje panovanie ducha nad telesnými spôsobnosťazni (II. D, 4.) čili vonkajší zjav sebavedomia.

To panovanie obojdielovej látky nad svojimi telesnými spôsobnosťami ukazuje okamžitosť toku reči. Ako náhle človek istú výpoveď predniesť ustanovil: vyslovenie nasleduje okamžite.

Stáva sa to tak rýchlo, že zdá sa akoby povedomý podmet „bezprostredne“ sám prednášal svoje slová. No keď nastúpi nejaká chyba v rečových ústrojoch, (človek nemocou „onemie“, abo čiastočné „ochromenie ústrojov utrpí“), vtedy zjaví sa, že tomu nenie tak, ale že on len prostredne svoje slová prednáša. To jest on ten v II. D. 4. opísaný zjav vykonáva svojim celkovým pohybom na vonok telesné sily k službe umu napraví, a no to pohybami maločiastok na vonok velenia telesným silám v modzgu sdiela, aby rečovými ústrojami hýbaly, a tie zvukové obrazce pôsobily, ktoré zodpovedajú práve tým maločiastkam. ktorým dáva velenie. Keď sú rečové ústroje zdravé, nuž telesné moci poslúchajú velenie bleskorýchle; no keď onezdravejú, nemožno im to vykonať, vzdor tomu, že povedomý podmet koná svoje, reč vzbudzujúce výkony. Že stáva sa to, to vidno z toho, že človek onemevší, keď naučil sa za mladi písať tie slová, ktoré rečovými ústrojami predniesť nemôže, napíše, abo známkami rúk a prstov, ako to v ústavoch učili, označili.

Ako sme už videli, obsah slov sú všedné známosti: no sú niektoré slová, ktoré i odborné známosti označujú. Slová vníma sluch, ktorý tie zvukové z hlások sostavené obrazce podáva modzgom ducha — ako, iné zvukové zjavy. Pridúc do ducha, ony vzbudzujú tam tie isté dejstvá, ktorými samy povstaly. To jest tam podľa velenia vedomého podmetu tie isté časti obojdielovej látky do tých dvojpohybov uvodia, ktorými povstaly: t. j. ktoré u prednášateľa pri osnovaní výroku hýbaly sa, a ktorých pohyby na vonok jeho rečové ústroje do pohybov patričné slová čili zvukové obrazce pôsobiacich, uviedly. A to i u prednašateľa, lebo on rozumie, čo hovorí a vedie dozor nad svojimi slovami i u posluchača, lebo rozumie, vie, čo hovoriaci hovorí.

Z toho vidno, že pohybovanie rečových ústrojov je ten na patričnom mieste opísaný vonkajší zjav sebavedomia, a nim prevádzanie panovania duchom nad telesnými spôsobilosťami.

Čo je ale osnovanie reči, slov, výrokov, viet, jednotlivých, súvisiacich?

To všetko sú tie v predošlom článku „um“ opísané pochody maločiastkami, ktoré, keď panovanie vonkajšieho zjavu sebavedomia nad telesnými silami a spôsobnosťami vládne svojimi maločiastkami na vonok pohybuje a nimi tie strany čili to účinkovanie telesných sil, z modzgu do ústrojov reč vtlakami vzbudzuje, tak že ony ústrojami hýbajú a ich pohyby tie obrazce zvukové sostavujú a to, ako známo, otrasami povetria. A vláda obojdielovej podstaty ducha prevádzaná nad telesnými spôsobnosťami a mocami menuje sa „bdenie“.

Pri osnovaní prednesenia jednoho slova pokračovanie ducha neni iné, iba to už viac raz spominané: uvodzovanie do dvojpohybu tej maločiastočky, ktorej obrazec patričné slovo predstavuje. Ako sme videli, povedomý podmet môže každú, vonkajším zjavom už raz do dvojpohybov uvedenú a tak na vonkajšú vec vo svojom vnútri „premenenú“, maločiastočku po tom prvom dvojpohybe sám bez prispenia vonkajšieho zjavu do toho dvojpohybu zase a zase kedykoľvek uviesť. Túto spôsobnosť duch v reči užíva a tiež v myslení, keď ustanoví prednesenie jednoho, abo druhého slova.

No jednotlivé slová len zriedka nutno človeku prednášať: reč užíva sa najviacej k prednášaniu viet jednotlivých, abo súvisiacich.

Toto sú tie dvojpohyby s väčšimi čiastkami obojdielovej látky: s čiastkami viacerej vecí odrazu v sebe obsahujúcimi.

Takéto pohyby s čiastkami podstatnosti viac vecí v sebe obsahujúcimi, stávajú sa pri prejavoch vôle. Pri opisoch stavu vecí vonkajších, pri opisoch dejov.

Poznamenali sme na patričnom mieste, že pohyby s väčšími čiastkami tvoria prejavy vôle. Tieto môžu stať sa i bez slov, a síce takým napravením dejstvovania človeka, ktoré zodpovedá jeho vôli, sostavenej po jeho známosťach o nejakej veci, abo udalosti voči tej veci, abo udalosti. Na pr. pri nebezpečenstve. On bez slov svoje dejstvovanie tak napraví, že ho ono z dosahu nebezpečenstva vynesie. Prejav vôle možno zjaviť jedným kladným abo záporným slovcom: ano! abo nie! Ten prejav možno však i slovami zjaviť. Vezmime na príklad tú udalosť: Priateľ priateľa vyzýva, aby obetoval na nejaký dobrý účel. Súhlasný prejav bol by jednoduchým „áno!“ možný a záporný záporným „nie!“ No, aby patričný umnosť svojho pokračovania zjavil, prednesie ten prejav vôle slovami. Výzyv môže zneť: „Priateľu, obetuj príspevok k uľaveniu biedy týchto nešťastných!“ Prejav vôle súhlasný môže zneť: „Ďakujem ti priateľu, že si ma na to upozornil.“ Nesúhlasný: „Odpusť, na ten cieľ nedám nič; patriční svoje nešťastie zavinili sami!“

Tu vidno, ako sme tiež na patričnom mieste videli, že pri prejavoch vôle tých väčších častíc podstatnosti obojdielovej látky, dá sa im duch na ich jednotlivé súčiastky rozpadnúť a tak ich prednesie. Na jednotlivé súčiastky, t. j. na tie všetky viditelné, neviditclné veci, deje, pomery, ktoré tie velečiastky, vôľu súčiniace v sebe obsahujú, a ktoré potom označené bývajú jednotlivými slovami.

To vidno pri výzyve, ktorý predstavuje vôľu vyzyvateľa v oči patričnej udalosti. Prvé slovo označuje dobrý pomer medzi osobami „priateľ“, duchovná vec, druhé slovo značí duchovný, vo svojimi následkami viditelný dej „obetovať“; nasledujúce je vonkajšia vec: „príspevok“, prichodiace je zase duchovný v svojich následkoch viditelný dej, ktorý smerové určenie predchádza „k uľaveniu“ najbližšie na to duchovné následky istého vonkajšieho stavu „bieda tých nešťastných“. Slovo to označuje tiež neblahý duchovno vonkajší stav predchádzajúce pak zájmeno určuje tie osoby, ktoré sú nim obťažené.

Toľkéto veci vonkajšie a duchovné obsahuje v sebe prejav vôle zjavenej vo výzyve.

To vidno i v súhlasnej odpovedi. „Ďakujem“ je istý duchovný stav javiace dejstvo; „ti“ označenie „druhej“ osoby a síce: označenej ako podmet učinkovať majúci: tu brať vďaky: accusativ označuje predmet, istú činnosť vnímať — trpeť majúci; „priateľu“, to isté, čo i vo výzyve: „že“ poukazateľ na príčinu „duchovné dejstvo“; „si“ označenie druhej osoby, ako dejstvovateľa, zapričinovateľa dejstva; „ma“ označenie vlastnej osoby, ako trpiteľa nejakého dejstva; „upozorniť“ tiež duchovno vonkajšie dejstvo; „na“ poukazateľ na istý smer; „to“ označenie dejstiev vonkajších, duchovných.

Pri zápornej odpovedi tiež toľko, abo i viacej veci viditelných, duchovných dejstiev, určitieb pomerov v slova i v ich väzbe vyjádrených vidíme.

Také prejavy vôle obsažené sú vo všetkých, či „prosbách“, či „poveloch“. Ony zjavujú tie z podstatnosti ducha osnované „doplňky“ a vo veciach, dejoch vyjadrené, ktorými ony majú byť priložené, či k jednotlivým veciam, či do toku vonkajších dejov nadložené. Ako rozumie sa to samosebou niektoré doplňky uskutoční človek sám; tam, keď prejav vôle stane sa, on stane sa len k upovedomení „druhých“: niektoré uskutočňujú sa spoločným dieľom; nuž prejavy vôle vyzývajú k uskutočnení jeho. Príklady takých prejavov vôle môžu byť v krátkych slovách prednesené, ako v jednotlivých poveloch: „stoj!“ „iď!“ „čiň!“ atď. je videť. No ony môžu byť i s „odôvodnením“, objavením „behu dejov“, abo „obrazu veci“, ktorý patričného ducha k pohybu tej veľčasti, predstavujúcej patričnú vôľu, patričnými dejstvami, (ktoré sa v prejave vôle pomenúvajú), uskutočniť majúcu sa, vedú spojené. To sme videli i pri menovaných príkladoch „kladnej“ a „zápornej“ odpovede. Príklady na také prejavy vôle videť v krásnych básňach Tomášika: „Hej Slováci!“ Bottovej: „Hore Slovák!“ „Davoriji“ a v tak zvaných „národných hymnách“ atď.

No také pohyby s veľčiastkami stávajú sa i sdelovaním obrazov vonkajšej skutočnosti. Ako to ukazujú prednášky vied, opisy a vypravovania sdelovania toku dejov. Ony môžu kresliť skutočné obrazy prírody: krajopisy, ako na pr. začiatok Chalúpkovej: „Sleteli orly z Tatier“. Abo môžu vyobrazovať podvihy viditelného vonkajška, ako Žalm 19. Abo môžu tečenie skutočnosti duchovnej, ako s čiastky dejepis, abo dviženia síl, ako silozpyt a p. Príklad vyobrazenia toku neviditelnej skutočnosti videť je v tej Hymne V. Paulinyho-Tótha: „Bože svetov Stvoriteľu.“

Keď také vyobrazenia skutočnosti jej jednotlivosti vyobrazujú, nuž sú: „výpovede“ alebo „výroky“, Solónov výrok a p. Ale keď ony obsahujú „súhrn“ známostí o nejakých význačných predmetoch v ich súvise, nuž sú „vedy“, „umenia“ atď.

Výpovede a výroky obsiahnu sa slovami vo vetách. Vedy: v mnohých vetách.

*

Účinky rečí a slov sú známe. Nimi sdelí človek svoju vôľu, abo svoje známosti — predmety vedenia — druhému človeku.

Týka li sa to sdelenie známosti jednotlivých veci, nuž vykoná sa jednotlivými slovami, čo obrazcami patričných vecí.

Týka li sa ono celých súvisov, skupenín, obrazov veci a dejov: nuž stane sa ono tiež složeniami slov „vetami“ a ich súvisom. Pri čom súvis vecí označuje sa „väzbou“ slov, taktiež súvis a pomery dejov „väzbou“ slovies.

Sdelená vec menuje sa v obecnej reči: smyslom. Smyslom jednoho slova, ak že len jedna vec sdeluje sa. Smyslom slov, ak sdeluje sa nám viac vecí, dejov t. j. celý súvisiaci obraz v nejakom predmete.

Ale čím je tento „smysel“ v skutočnosti? To pri osnovaní reči spomenuté a v predošlých článkoch opísané účinkovanie umu: čili „konanie pohybov maločiastkami obojdielovou látkou ducha. Ako sme tam videli osnovanie reči, čili ustálenie smyslu reči je pôsobenie tých pohybov maločiastkami, ktoré chce vedomý podmet, čo svoju vôľu, abo „vedu“ o nejakej veci sdeliť.

A sdelenie je to tými pohybami na vonok tých maločiastok hýbanie mocami tela v rečových ústrojoch dejstvujúcimi mocou, ktorého tieže sily tie tým maločiastkam zodpovedajúce obrazce zvukové patričné otrasy povetria svojimi pohybami vykonávajú a účinkovanie tohože toku tých zvukových obrazcov v duchu.

Toto prejde ďalekopisom sluchu, ako i značné zjavy ďalekopisom očí do modzgu a modzgom k duchu, a tam dáva vtlaky, ako to i iné zjavy vtlaky dávajú na jeho povrch, no tiež s tým obmedzením, ktoré i iných zjavoch platí. Len vtedy dávajú, keď duch, ku ktorému je reč obrátená, to chce mať: keď pozoruje; keď nie, nuž nie. No, keď on samočinnosť svojho vedomého podmetu na vnímanie prednášanej reči — pozornosť — obráti: nuž obrazce — slová — pôsobia naň vtlaky tieto pak vtlaky v duchu tie veci, deje atď. predstavujú, ktorých obrazcami sú.

(To jest dajú príčinu povedomému podmetu konať tie dvojpohyby tými maločiastkami, ktoré v ňom zjavami, ako tým zodpovedajúce, ktoré tými zvukovými obrazcami — slovami — mu prinášané bývajú, označené boly. Účinkovanie tých vtlakov dávaných tými zvukovými obrazcami, ukazovanie vedomému podmetu, ktoré čiastky svojej podstatnosti má do tých dvojpohybov posielať.) Smysel vecí tedy je vyobrazovanie tých rečí v duchu ich čiastočkami a ich dvojpohybami, ktoré slovami označujú sa. Jeho osnovanie je vykonávanie tých dvojpohybov s tými vecami, dejami atď. v slovách označenými pri ich prednášaní a vzbudzovanie tých dvojpohybov s tými vecami a z čiastok podstatnosti v duchu posluchača, tvorenými, tými vtlakami zvukových obrazcov — slov: je sdelovanie a vnímanie smyslu slov.

Osnovanie a vnímanie smyslu rečí je jedno a to samé používanie tej tretej spôsobnosti obojdielovej látky v predošlom opísané: znovu utvorovanie či jednotlivých vecí, dejov, či celých obrazov súvisiacich vecí — súvisiacich zo sebe plynúcich dejov a ich pohybov, tými dvojpohybami tých maločiastočiek povedomej látky ducha.

Aký zjav nám napadne pri tom?

Ten, ktorý sme už viac raz pri účinkovaní umu videli jednotnosť celej povedomej obojdielovej látky ducha, mocou, ktorej ona má len jeden vnútorný súvis a tak len jeden podmet a v ňom len jednoho vnímateľa naprúžení a vtlakov svojich nesčíselných pohybov. Táto jednotnosť celej látky ducha obzvlášte pri pohyboch s veľčiastkami jeho podstaty prichodí na javo. Ako sme videli, v takých veľčiastkach mnoho maločiastok, čiže vecí, dejov atď. býva obsažené: no, aby sám „prednášajúci podmet tie súčiastky vňal, smyseľ slov, vety, osnoval, i že by túže veľčiastku s jej súčiastkami „vnímajúci“ podmet vňal, smyseľ mu sdelenej vôle: nutno tej veľčiastke rozpadnúť sa tými dvojpohybami na všetky tie maločiastky (súčiastky), z ktorých ona sostáva. Na to potom jednu po druhej rýchle vníma a prednáša, a to isté i vnímateľ. To je vyobrazené i v prednášaní viet, ona jeden celok predstavuje, no ten celok býva rozložený v slová, ktorých prednášanie jedno po druhom nasleduje, a tak nasleduje vňatie, srozumenie vety, čili tých vecí, dejov atď. utvorenie u vnímateľa z podstatnosti jeho duchu tými dvojpohybami a pruženie tých pohybov vo vnútornom súvise, ktoré sú vo vete obsažené, a tvoria jej smyseľ.

Reč je tedy „druhý diel“ tej „vhodnej opravy“ toho malého omyľu, t. j. nemožnosti obojdielovej látky ducha vytvoriť „meniteľnosť“, „složitosť“ a „porušiteľnosť“ vonkajších veci zo samej seba.

Vo veku výučby, ku ktorej tak preumele človek privedený býva: nemožnosťou dejstvovania a trvania po tele, pri ktorej odpomoc rodičovskej ľúbosti duch zacíti, a s ľúbosťou k rodičom a ich vodcovstvu prilne: otvorí sa obojdielová látka ducha výučbe t. j. získa za to, aby nie bez „poznania vecí“ medzi nimi dejstvovať chcela a proti vnímaniu vtlakov vonkajška zatvorila sa, kde by potom nič do nej nevniklo, ale aby to vodenie rodičovské, ktoré na jej spojení s telom, tak mnoho ľúbeznými prejavami osvedčilo sa rada samočinne nasledovala, pozorne ho vnímala: daná je viacej záporná oprava: v reči pak viac kladná, menovite výučba sama.

Ňou podávajú sa v slovách tie zjavy, ktoré složitosť veci zapríčiní, a ktoré „nový“ duch bez zrušenia svojho tela zjavami samými nemohol by vňať. Obrazy či usmrtenia, či zločinami, či ohňom, vodou atď. sdelia sa slovami dieťaťu a možno, ak bola pri ňom toľká opatera pri jeho nevláde, že ono ani neudrelo sa, ani nepopálilo sa atď.: nuž dostačí mu „cudzé“ zkúsenie. No takéto prípady budú snáď biele vrany medzi hromadami tých prípadov, kde „nový duch“ už sám nadobyl si poťažného zkúsenia na svojom spojení tela s duchom tak, že také zo všeobecného zkúsenia vzaté príklady a obrazy slovami mu podávané nachodia „porozumenia“, dľa sdelených obrazov v slovách vyobrazí si ich v duchu. A poneváč, kedykoľvek od nich pozor svoj odvráti, znovu a znovu nalezne potvrdenie vo vonkajšku, t. j. keď proti učbám rodičovským koná, nuž zase sa udre atď., a naopak, keď na ne pozoruje, a dľa nich dejstvuje, vyhne sa tomu všetkému: nuž ich učba osvedčí sa na ňom; pozná jej úžitok a tým je získané všetkej učbe. Rozumie sa, že také obrazy cudzého zkúsenia i kresbami, abo i príkladami môžu sa dieťaťu prednášať, no porozumenie k nim ich „smyseľ“ súplnenie značného zjavu ostatnými štyrmi pridáva sa slovami, a tak „utvorenie“ ich v duchu tými dvojpohybami uskutočňuje sa, že podmet nového ducha ich pruženie môže vňať a nimi riadiť sa.

Tak hľa je reč, ako prostriedok sdelenia cudzého zkúsenia, doplňok vhodnej opravy toho malého omylu.

Ona, ako sme videli, zapríčiňuje sa vládou obojdielovej látky nad spôsobnosťami a mocami s ňou spojeného tela. Tie spôsobnosti podrobuje jej veleniu, ten pohyb na vonok celej podstaty, čili vonkajší zjav sebavedomia, ktorý, ako sme videli: „bdenie“ menujeme. Keď bdením je telo vláde ducha podrobené, nuž duch koná dľa dvojpohybov, ktorými „smyseľ“ viet osnuje, pohyb patričných maločiastok ten smyseľ sostavujúcich, ako sme videli jednej po druhej na vonok, a vtlaku toho pohybu na vonok telesné sily poslúchajú, ak že ho do údov upraví, nuž ho prenášajú do údov a jemu zodpovedajúce pohyby v práci konajú, ak ale do rečových ústrojov, nuž tam a tie pohyby nimi vzbudzujú, ktorých výsledok sú tie zvukové obrazce — slová, ktoré v cudzom duchu tie samé veci, deje tými dvojpohybami vzbudzujú, ktorými boly, ony ducha prednašateľa (tie zvukové obrazce — slová) samy v jeho rečových ústrojoch, vzbudené a na to povetrím prenesené.

Keď ale duch dá velenie, aby tie slová len v modzgu ostaly a do rečových ústrojov neprešly, nuž moci telesné i toto velenie vykonávajú, v tedy slová neprídu až do rečových ústrojov, no len v modzgu ostávajú. To je myslenie. Ono delí sa od osnovania „smyslu“ tým, že osnovanie pracuje vecami samými vyobrazeniami ich tými pohybami maločiastok ducha a myslenie „slovami“, „vetami“ t. j. otrasami telesných síl v modzgu, pohybami na vonok tých maločiastok ducha ich „predstavami“ „smysly“, slov vzbudenými a dovolenie až do údov abo ústrojov reči dostúpiť nedostavšími. Tak hľa je myslenie pol duchovná a pol telesná činnosť. Pôsobiteľ „smyslu“ slov je duchovný a pôsobiteľ čili ústroj duchu slúžiaci k pôsobeniu slov, čili tých obrazcov zvukových, je telesný. V smyslení môže každý to najsť, čo hľadá, či telesnosť myslenia, či duchovnosť. U pôsobiteľa slov otrasov složitých povetria patričný obrazec slovu pôsobiaceho telesnosť, no u pôsobiteľa smyslu slov duchovnosť.

Ale keď vravia: či myslenie, či reč, či slová a ich smyseľ, je činnosť telesná: smyseľ slov neni nič inšie, nežli slová samé a ich väzba, nuž tomu tvrdeniu oproti stojí mohutná skutočnosť a zretedlne protirečí.

Ktorá je tá skutočnosť?

„Cudzé reči.“

Ak by slová a ich väzba samy syojim smyslom boly: nuž neboloby žiadnej príčiny, prečo by človek cudzú reč nerozumel, keď by s „jej slovami a väzbou“ i sám smysel slov do povedomia sa lial. No ale to je skutočnosť známa každému, že človek — bez predbežného naučenia sa — cudzú reč nerozumie.

To neni nič inšie, ako prejav tej skutočnosti, že „slová a ich väzba“ nie sú „svoj smysel“ samé, ale ako sme videli, len jeho zjavy. Smyseľ sám sú, ako tiež ohliadnuto, vonkajšie veci, deje, pomery atď. z podstatnosti obojdielovej látky, tými dvojpohybami vytvorené a tiež len po čas tých dvojpohybov jestvujúce. Slová pak, čili tie obrazce zvukové sú len ich zvukový zjav, ku ktorému ale len pri „známej“ reči „pamäť“ „všech päť“ zjavov u vnímateľa pridáva, (to isté čo sme pri „osamostatnení ducha okom“ videli. Také účinkovanie pamäti vidíme i pri hmatovom smysle, keď človek po tme nejaký známy predmet chopí, nuž bez toho, žeby ho videl, zvie hneď, čo je ten predmet atď.) a tak vníme smysel reči. To je: um s pomocou pamäti po zvukovom zjave „úplný“ zjav veci (ináče složením a vňatím všemi päti smysľami stvorený), mu zo svojej podstatnosti vytvorí.

*

Poneváč reč slúži čo spojivo s ostatnými ľuďmi, obdarenými duchom, nuž jej naučenie ide ľahko.

Ona slúži k spolužitiu a k obcovaniu najprv s rodičmi, údy rodiny, domu. Potom k ďalšej učbe. Ako sme videli, nielen pri vnímaní zjavov zo složitosti vonkajších vecí povstalých: no i pri vnímaní zjavov i ostatných štyroch smyslov koná ona najlepšú službu. Prirychluje vnímanie tých štyroch ostatných zjavov vecí, ktoré sú neprítomné (učba dejepisu, alebo i zemepisu) a tiež zjavy a následky duchovných vecí. Čo tak človek rečou vyobrazené vníme, to osvedčí sa potom v skutočnosti. To jest, ak pozdejšie v živote tú naučenú, ale nevidenú vec najde, nuž všetko to so zdarom upotrebí, čo naučil sa o nej z cudzého zkúsenia.

Pri reči nutno ešte i to poznamenať, že ňou je jedno ľudstvo do viac dielov podelené. Diel ľudstva jednu a túže reč hovoriaci, menuje sa „národ“.

Podelenie ľudstva rečou na mnohé časte, je ohľadom na „prítomný čas“, na zemský život: veľká sláva Božej múdrosti.

Zem, bydlo ľudstva, má na svojom povrchu rozličné kraje. Rozličné kraje zapríčiňujú rozličné potreby a poskytujú rozličné podmienky jestvovania. Keby na površí celej zeme medzi všetkým ľudstvom vládly ohľadom časného života jedny a tieže poriadky, nuž vývin ľudstva nebol by možný. Čo bolo by v jednom kraji dobré = osvetorodné: to v druhom boloby záhubné — „osvetomorné“.

Aby vyhlo sa tomu: Boh ľudstvo na rozličné diely, rozličnými rečiami podelil. Tým bolo umožnené, že každý taký diel ľudstva „národ“ svoj kraj, ktorý mu pripadol, samostatne spoznal, a po jeho povahe také poriadky ustanovil, aké práve kraj vyhľadával, aby v ňom rozvoj patričného dielu človečenstva bol možný. Ohľadom na časné trvanie v rozličných krajoch, má tá vyššie opísaná „úloha človeka“ v prevedení toho krásneho rozvrhu, rozličnú podobu: tomu hľa je odpomoženo práve takým „osamostatnením dielov ľudstva jednoho od druhého“ čili podelením na rozličné národy pomocou reči. Toto podelenie my preto Božím dielom menujeme, že ono s múdrosťou v ostatnej stvorbe zjavenou súhlasí, a že ono povstalo bez prispenia ľudí, a čo je nám kresťanom najhlavnejšie, že je ono v Svätom písme zaručené.

Duchovné potreby sú síce pre veškeré ľudstvo jedny a tie samé; ako tomu odpomoženo, to zná každý znateľ dejepisu. No poneváč ony v prítomnom stave len na podložku telesného trvania môžu ukojené byť (animus sanus nisi in corpore sano!) nuž je podelenie ľudstva rozličnými rečiami na národy pre tento svet stále.

Čo do formy reči poznamenať nutno, že prednášanie slov má byť dôstojné „číslujúce“ dĺžkou hlásiek riadiace sa, nie trhané, sekané, ako zvuky zvierat.

Čo dotýče sa tej otázky, či zvieratá majú reč. Znaky zvukové majú, ktorými hnutia svojho pudu si sdelujú, to je isté, to vie každá gazdinka: no reč sostávajúcu zo slov a sdelujúcu smysel nemajú. K tomu nemajú podmet — obojdielovú podstatu. Ako ani takých zjavov pri nich niet, ktoré by jestvovanie reči preukázaly; niet u nich samostatného vývinu a rozvoja, ako u ľudí.

c) Pamäť (Písmo)

Pri pohľadoch z hľadiska gréckeho a latinského názvu sme videli, že človek účinkovaním umu, čili používaním známostí trvanie svojho tela a tým i celkovité svoje prítomné (časné) trvanie udržuje; pritom tie ohliadané prekážky trvania, pochodiace z nadbehu prírodných veľsíl premáha a povyšuje svoje stanovisko na prvé miesto v tunajšej stvorbe. Tam sme tiež videli, že pri tejto úlohe pomáha umu najvýdatnejším spôsobom iná moc ducha, čo obojdielovej látky — pamäť, ktorá, ako sme videli, s umom spolu je ľudským vedením. Táto moc zjavuje sa najlepšie pri dejstvovaní tretej spôsobnosti. Jej účinkovanie vo veľkom a v malom sme už videli pri pohľadoch na dejstvovanie umu. Ono je „trpné“ a „činné“. „Trpné“ je ono, čo „ochraňovanie“ a v duchu na sklade chovanie človekom už „vňatých“ známostí, ktoré chová k „okamžitému použitiu“, a spomenutým spôsobom (prieryvitosť známostí). „Činné“ dejstvovanie pamäti javí sa čo skutočné obnovovanie patričných známostí.

Rozumie sa, že pamäť javí sa najviac svojim činným dejstvovaním. Trpne javí sa činným a tiež ako na patričných miestach ohliadano „innými“ zjavami obojdielovej látky ducha: dejstvovaním sebavedomia klidu a umu. Ono je, ako sme tam videli, opatrovanie všetkého súboru človekom nahromadených známostí, a to nielen samých známostí, no i „zjavov“, t. j. slov, reči a k tomu i povedzme „obálok“ slov: „písma“.

„Činné“ dejstvovanie pamäti sme tiež viac rázy ohliadali.

Ono zračí sa v „obnovovaní“ známostí, čili ako to menuje sa v „reprodukcii“ pojmov. No, ako sme videli, „pojem“ neni nič, iba ak by sme maločiastku ducha, zodpovedajúcu vonkajšej veci „pojmom“ chceli menovať. Ale to neni nutné. Správny výraz je: „obnovovanie známostí“.

A toto obnovovanie známostí koná pamäť, či na jednotlivých známosťach, či na celých obrazoch známostí.

Jej poťažné účinkovanie sme videli pri osamostatnení ducha okom, abo uchom, kde pamäť k prítomne bystrotekúcim zrakovým abo sluchovým zjavom štyri ostatné (predtým dávno vňaté a teraz pre rýchle tečenie zrakových abo sluchových zjavov k jej smyslom nedostupujúce a nevnímané) obnovuje a pridáva k zrakovým abo sluchovým, a tak tvorí v duchu dľa jediných zrakových abo sluchových zjavov úplné známosti, t. j. vyobrazuje patričné obrazy vecí, dejov atď., dľa všetkých piatich zjavov a nielen dľa zrakového abo sluchového, t. j. tvorí ich z podstaty ducha dvojpohybami maločiastok.

Súhrnné účinkovanie pamäti ta možno označiť: ona všetky vňate známosti, nech sú ony „jednoduché“ (t. j. jednotlivé vecí abo deje vyobrazujúce nech sú ony obrazy (t. j. súvis viac veci abo dejov vyobrazujúce), chová a chráni tým prieryvistým trvaním v duchu, a na to okamžite obnovuje dľa vôle (t. j. dľa prejavu vôle po obnovení patričnej známosti).

Ako to koná s jednotlivými vecami, to sme videli pri súbore tých každodenných známostí a ich obrazoch reči. Kedykoľvek a ktorékoľvek slovo môže si človek obnoviť a jeho smysel vňať. Mnohokráť jedno a to samé, jedno za druhým; abo premieňave s inými slovami, abo po dlhých prestávkach. Toto vidno na takých slovách, ktoré málo užívajú sa v živote. Niektoré snáď za roky neslyšíme; no keď náhodou ho počujeme, hneď obnoví nám pamäť jeho smysel. Pri súbore všedných známostí zjavuje nám účinkovanie pamäti i tá skutočnosť, ktorú menujeme „znalosť reči“. Reč znať, ako známo, značí: vedeť význam čili „smysel“ všetkých slov reči. Pri tomto „trpné“ účinkovanie pamäti uhliadame v tom, že si duch zapamätá rozdiely medzi zvukovými obrazci, slovy, a tiež tú čiastku svojej podstatnosti, ktorá zodpovedá každému rozdielnemu zvukovému obrazcu. Pri tom oboje, či rozdielnosť zvukových obrazcov (slová), či rozdielnosť tých maločiastok obojdielovej látky, ktoré zodpovedajú tým rozdielnym zvukovým obrazcom a predstavujú všednie vonkajšie veci, zapamätať si: je úlohou pamäti.

Úlohu túto prevedie duch pri prvej (materinskej) reči hravo, poneváč, ako sme videli, reč je jeho spojivom s druhými ľuďmi, a v spojení s druhými ľuďmi žiť, je jeho tunajšie určenie. Učenie druhých rečí ide už s prácou, ako i učenie odborných vied. No akokoľvek stane sa „vnímanie“ (dielo umu), či ťažšie, či ľahšie, keď je ono už raz prevedené, t. j. keď podmet vňal naprúženia toho dejstva, ktoré mu tú skutočnosť predstavovalo, že tá abo ona maločiastka, tej abo onej vonkajšej veci zodpovedajúca: označuje sa tým abo oným zvukovým obrazcom: keď stane sa to: nuž pamäť prejme oboje do svojho opatrovania i tú maločiastku, i ten zvukový obrazec. Obrazec pak môže pamäť v toľko „kusoch“ opatrovať, koľko naučí sa človek rečí. Vie-li jednu, nuž: jeden; vie-li dve, tri, štyri, nuž: dva, tri a štyri obrazce.

Kedykoľvek duch sám v sebe patričnú maločiastku obnoví: t. j. z riadnej polohy do tých dvojpohybov pošle a dvojpohybom tým, na moci rečovými ústrojami vládnuce tlačí: nuž ústroje rečové tie pohyby činia, ktoré spôsobia v povetrí ten súhrn otrasov, ktoré ten patričný obrazec (slovo) zvukový súčinia. Abo tiež, i keď iný niekto nejaký zvukový obrazec zo známej človeku reči prednesie, a on ho sluchom vníme; nuž pri znení tohože zvukového obrazca pamäť tú maločiastku obojdielovej látky ducha z jej riadnej polohy do toho dvojpohybu uvedie a podmet naprúženie tejže čiastky vníme, rozumie ten zvukový obrazec — slovo čuje a vie „jeho smysel“, abo čo to samé je: pri znení „slova“ (zv. obrazca) človek vie „vec“ slovom označovanú, abo „dej“, abo „pomer“, abo „vlastnosť“ atď.

Ako v predošlom sme videli pri zvukových obrazcoch „cudzej“ (ešte človekom „neosvojenej“) reči: to nestane sa. Ani on nemôže svojimi pohybami maločiastok obojdielovej látky ducha v rečových ústrojoch tie pohyby patričné otrasy povetria, z ktorých tie obrazce sostoja, pôsobiť; ani tie otrasy a obrazce zvukové cudzej reči nemôžu v ňom tie dvojpohyby tých maločiastok vzbudiť, ktoré u znateľov rečí vzbudzujú a ktorých ony zvukovými zjavami sú. Potom, keď človek naučí sa reč, ovšem.

Ako pri tom duch pokračuje, to dá sa najlepšie v detinskom veku vidieť. Dieťa najprv snáď mať, otca si zapamätá a ich menuje; rozumie sa, že najprv mnohokrát meno otca, matky (v detinskej reči) predriekané slyší, až sa upozorní, „že tento, abo tento zvukový obrazec znamená túto abo tamtú milú osobu, ktorá sa s nim laská a po prípade nejakú pochuťku udelí“. Keď to zvie, a keď rečové ústroje tak vyvinuly sa, že môže tie otrasy napodobňovať: nuž pokúsi sa o to najprv, pravda snaď omylne, no keď — ako obyčajne — za svoje prvé rečnické pokusy dostane z cukrovničky honorár, nuž opätuje svoje pokusy, až sa mu skutočne podaria; po rodičoch príde rad na slová, znamenajúce „jesť“ „piť“. Prv než ústroje zmocnejú, javí ono plačom žiadosť po obojom, ak je zdravé a ak ho bolesť nenúti k plaču. Na to prídu na zreteľ predmety okolo neho; hračky, výstroj izby, dvora, zahrady atď.; taktiež dejstvá ním konané, chodiť, hrať sa, jesť, padnúť atď. Pri tom vidno, že najprv naučí sa názvy k zrakovým zjavom, t. j. ich zvukové obrazce. Učenie reči. Potom i ostatné štyri zjavy pridávajú sa k zrakovému. Dieťa pýta sa, čo je to na pr. „strom“ pak na čo je to, k čomu je to, abo čo robí a podobne. Na to dostane krátke poučenie o ovocnom strome, že ovocie rodí, i o obyčajnom, že je k stavbe, a to obyčajne ukáže dieťaťu otec abo mať. Ono pozoruje na to narábanie s drevom pri rúbaní, abo pri tesárskom, tokárskom, debnárskom obrábaní dreva. Kde ľudia bydlia, tam sú tieto diela. Tak si ono nadobudne dosť úplný celozjav stromu. A podobne s inými vecami. Začiatok pre slabosť ústrojov je ťažký; no po jeho prekonaní ide to rýchlo. Obyčajne, ak rečové ústroje niesú chromé (nemota, hluchosť), za tri roky naučí sa dieťa vraveť; každému znakovému zjavu zná meno dať a rečovými ústrojami predniesť, to je: konať pohyby tých ústrojov, ktorými stanú sa tie otrasy, pôsobiace patričný obrazec.

Tak hľa, všemúdrosť Božia naznačila cestu názornej výučby ako pravú. Ruka v ruke s poznávaním predmetov ide i poznávanie dejstiev a ich zvukových zjavov. Ohliadli sme, ako u nového ducha vzbudí sa „živý“ záujem tiež za poznávanie dejstiev, a síce, ako sme videli: tak, že „nový duch“ (dieťa) dá účinkovať svojej telesnej sile, proti inej mocnejšej sile, „nepravým spôsobom,“ na pr. „pohybom hlavy“ proti podnožiu stola. Aký je z toho výsledok, to je známo, a i „nový duch“ to zvie a zapamätá si nielen pocit sám, no i jeho meno i dej, ktorý taký pocit spôsobí i jeho meno.

Na to potom každý deň prinesie nejaký nový zjav veci, deja, či pri hre, či pri práci starších, či v toku povetrnosti, abo života, či rodinného, či obecného, či v rozhovore atď., ktoré dieťa vníma, to, čo vňalo, pamäť uloží k budúcemu upotrebeniu. A keď príde školopovinný čas, je so známostiami všedných vecí hotové. Že ich nevie ešte „prednášať“, s rečou narábať, to nie jeho vina, keď príde čas, ono bude bez toho, žeby na to nutno bolo čas mariť, trápiť dieťa, pravidelne prednášať. Jeho povinnosť je len vnímanie.

Ako spomenuli sme, záleží poznávanie tých všedných predmetov z pridávania tých štyroch ostatných zjavov k zrakovému. A tieto obsažené sú v krátkom „dejepise“ patričných vecí, ktoré vňalo ľudské zkúsenie po čas svojho dejstvovania, a ktoré prechádza rodičmi na deti; z čiastky tiež i opatrovateľmi, či sú oni starší bratia, sestry, abo súdruhovia, abo najatí pestovatelia.

A pri tom čo vňal „um“ to prejme pamäť a opatruje rečeným spôsobom a po „istom poriadku“.

Tu i to vidno, že „um“, vtedy prestane ďalej zvedať o nejakej veci, a že jej úplný zjav vňal, keď osvedčí sa tá známosť, t. j. keď na jej základe svoje dejstvovanie založí a upraví a ono prinesie tie výsledky, ktoré chcel dosiahnuť. Na to prestane o tej veci zvedať a pamäť prejme tú známosť. Pokiaľ neosvedčí sa známosť v jestvovaní, má ju on za neúplnú a ďalej zvedá o veci.

Po naučení sa reči a spolu tých všedných známostí, možno započať, či školniu, či stredniu, či vyššiu výučbu.

Strednia má ten cieľ, uviesť učenca do spojenia s predošlosťou ľudstva, nakoľko zachovala sa ona. Školnia snaží sa tomu základy položiť. Vyššia je odborná, obyčajne vedeckých odborov sa týkajúca.

Ako známo, väčšina ľudstva i v tak zvaných civilizovaných krajoch, užíva len školniu výučbu, na to pak osvojuje si zemedelský, abo niektorý remeselnícky odbor.

Či pri školnej, či strednej, či pri vyššej výučbe: veľkú úlohu majú prednášky o spôsoboch ľudského dejstvovania, ktoré osvedčily sa, ako blahonosné. K tomu nutno sdeliť dejepis ľudstva, a tiež spisy, ktoré ľudia uznali za hodné v staroveku a pozdejšie sveriť písmu.

Čo takto, akoukoľvek učbou um človeku vníme: to pamäť prejme a opatruje opísaným spôsobom, a potom upotrebúva v živote, abo v diele odbornom.

To stáva sa, ako sme videli, činným dejstvovaním pamäti, keď, či pri plynutí zjavov prírodných pridáva k zrakovým zjavom ostatnie štyri, abo k iným zjavom ich ostatnie štyri: a tak pôsobí, že človek vníma úplný význam videného dejstva.

Takéto dejstvovanie pamäti vidíme nielen v dejstvovaní a diele: no i pri rečníckych výkonoch, kde rečník sostaví priebeh a súvis nejakej vážnej veci v mnohých súvislých vetách a slovami to prednáša. Pri tom poslucháči môžu nie po desiatkach, no po stách vnímať slová rečníka, a všetci vnímajú smyseľ reči. Tie zvukové obrazce, slová, u každého tie samé maločiastky obojdielovej látky ducha uvádzajú do tých dvojpohybov, ktoré u rečníka, či pri sriadení, či pri prednášaní reči dvojpohyby konaly a zvukových zjavoch oddelované boly posluchačom.

Pri tom pamäť svojim činným dejstvovaním pridáva k zvukovému obrazcu, slovu, nie štyri, ale všetkých päť zjavov.

Ako známo, zvukový obrazec veci, deja atď. neni to isté, čo jej, abo jeho zvukový zjav. Všetky podstaty v ktorých látka, sila drží v klidu hmotu, majú „záporný“ zvukový zjav, t. j. žiaden. No zvukový obrazec majú, ako na príklad strom, dom, stôl, kniha atď. Ani pri dejoch neni zvukový obrazec to isté, čo ich zvukový zjav na pr. blesk, hrom atď., ačkoli sú napodobnené, no rozdiel medzi ich obrazcom a zvukovým zjavom je každému známy. Pri prednášaní zvukových obrazcov pridáva tedy pamäť všetkých päť zjavov k týmto obrazcom.

Účinkovanie pamäti vidno ďalej pri myslení. Keď chce človek nejaké vážne dielo podujať, nuž si ho v mysli rozostaví a sprítomní.

Na pr., keď chudobný ide do diela, nuž pri začiatku toho diela, abo snaď i všedne sprítomní si v duchu možný priebeh svojho účinkovania za celý čas trvania nové podujatého diela, (služby, abo nadenníctva atď.), abo za celý prítomný deň. Pritom si spomenie, koľko času bude vyhladávať dielo a koľko času odpočinok atď., akými pohybami, dejstvami, nutno dielo dokonať.

Toto sprítomňovanie vňatých už vecí menujeme: „spomínať“.

To „sprítomňovanie“ vňatých vecí čili spomínanie abo rozpomínanie, je to činné dejstvovanie pamäti.

Lebo čože je ono vskutku: „znovusprítomňovanie“ si už raz zažitých dejov, videných vecí, osôb, pomerov atď. V spomenutom príklade chudobného je také „sprítomňovanie“ jeho diela „znovusprítomňovanie“ predošlého priebehu toho diela, a to alebo „najposlednejšieho“, t. j. priebehu, ktorý má po väčšine jeho dielo. Znovusprítomňovanie toho priebehu neni zase nič inšie, ako obnovovanie si v duchu všetkých tých vecí, dejov, pomerov, z ktorých pozostáva ten priebeh.

Takéto sprítomňovanie si predošlého diela stáva sa v každom odbore. V remeselných a v duchovných prácach tiež, tam pri priebehu diela sprítomňuje sa i premena, aká podstupuje surovina behom práce, keď sdokonaluje sa ona na dielo (výrobok). Pri remeselníckych dielach je surovinou nejaká hmota, pri duchovných „deje“ ľudského života, ktoré usporadujú sa so svojim súvisom do slov a viet, a snažia sa ľuďom tie výsledky sprítomniť, ktoré zapríčiňuje ich konanie abo nekonanie.

Takéto sprítomňovanie predošlých priebehov, či dejov, či práce, deje sa v tom predpokladaní, že i budúca práca bude mať ten samý priebeh a s tým úmyslom, že ak niekde nastúpi v podrobnosťach nejaký nový, nečakaný dej, abo zjav, že to on (pracujúci) uvidí a „umom“ tú mieru vynajde, ktorá bude tomu nepredvídanému zjavu zodpovedať a tak vplývať na priebeh práce, že ten nepredvídaný zjav neumožní zdar.

Rozumie sa, že pri takých neočakávaných zjavoch v diele môže i taký nastúpiť, ktorý patričný delník „ešte“ nevňal — cele nový. Výsledok je ten, že mu nutno v diele prestať a radu prijať od zkúsenejšieho.

Pri všetkých takýchto predbežných ohliadaniach akéhokoľvok diela, tvorí si človek v mysli obraz priebehu toho diela: obnovuje deje a veci, prichodiace v tom priebehu a ich súvis i výsledok. Ak len „obraz“ tohoto si sprítomňuje, nuž je to cele duchovný pochod.

Ale ak ten obraz a jeho priebeh do slov obalí, nuž je to z poly duchovný, z poly telesný pochod.

To prvšie je účinkovanie maločiastok v duchu. Človek môže ho upotrebiť, ak mu treba a rýchle si sprítomniť ten priebeh.

To druhé môže byť dvojaké. Človek zaobalí do slov ten obraz z ducha, ale nedá im vystúpiť z modzgu do rečových ústrojov. Nuž to je myslenie. Druhý pád môže byť ten, že dá tým slovám vstúpiť do rečových ústrojov a konať patričné otrasy. To je, ako známo hovor, reč, mluva, ako sme to i videli.

Že všetko takéto sprítomňovanie si pochodov diel, času, abo vôbec vonkajšieho jestvovania, abo jednotlivých dejov, je dielom pamäti, to — ako sme to už i videli — ukazuje tá skutočnosť, že to, čo človek ešte nevňal a pamäti nesveril, nemôže si nijak sprítomniť, na pr. známosti, deje, pochody (súvisy dejov) cudzého odboru.

Všetko tedy rozpomínanie sa, či v mysli, či v rozhovore, či v učbe, či v diele, či v zábave, na akékoľvek známosti, slová atď. je dielom pamäti.

Ako účinkuje, to každý vidí na sebe, keď pohliadne na svoj všedný, abo odborný život. Čo príchodzí obráti on svoj zrak na okolie, uhliadne nesčíselné predmety, celok ich dá obraz známeho vidieku, abo po prípade i neznámeho: jednotlivé predmety a deje plynú zrakom abo sluchom do ducha, a on vie, čo znamenajú, keď chce a k tomu príde, nuž môže on o tom priateľom atď. i rozprávať; pamäť mu sprítomňuje nielen význam, no i „mena“ (zv. obrazce) tých predmetov, dejov. Na to zase v diele dľa zdravosti smyslov, vidí všetky ťažšie, lahšie postupy práce svojej plynúť: on zná toho význam a riadi. V rozhovore s priateľmi atď., uslyší každý deň množstvo slov a vníma ich význam a smysel, a odpovedá. K tomu osoby a druhy živočíchov videných, druhy rastlín, kovov, vecí atď.

Ako rýchlo pamäť účinkuje, to sme videli v pádoch nebezpečenstva, ktoré možno smyslami zachopiť.

Nech na pr. valí sa kameň úbočím smerom na človeka. Akonáhle vníme pohyb a zvuk jeho behu: vníme spolu i význam toho deja, ktorý by nastúpil, keď by ho na patričnom mieste dočkal. Vňať nebezpečenstvo a vyhnúť sa mu: jeden okamyh!

Čo je takéto účinkovanie pamäti, to vidno z predošlého.

Najprv to, že ako i „um“ tak i pamäť neni nič inšie, iba obojdielová látka ducha, sama narábajúca tou treťou spôsobilosťou (dvojpohybami maločiastok).

Rozdiel je, ako sme videli, len ten, že dejateľnosť a účinkovanie obojdielovej látky je „umom“, keď prvý raz stávajú sa dvojpohyby tých maločiastok, keď nimi vonkajšie veci, deje, obrazy, prvý raz vyobrazuje si a podmet vníma: a „pamäťou“, keď opätuje sa ten už raz vykonaný pohyb maločiastky, abo obrazov z maločiastok sostavených. Dejateľnosť z polovice umu a z polovice pamäti náležiaca; keď zapríčiní sa obnovenie toho dvojpohybu maločiastok vňatím vonkajšieho zjavu, či očného, či sluchového, či iného, tiež keď to stane sa zvukovým obrazcom, abo i písmom.

Vňatie zjavu je dielom umu, a pridanie ostatných štyroch k zrakovému a piatich k zvukovému obrazcu je zase dielom pamäti.

Trpné dejstvovanie pamäti záležiace v prejímaní umom vňatých známostí a ochraňovaní ich v duchu v tom „prieryvistom“ trvaní, ako to už samo sebou rozumie sa, je to „zakončenie pohybu s nasledujúcim opätovaním“. (II. D. C.) Ono je dielom vnútorného súvisu obojdielovej látky ducha. Nazpäť uvedenie pohybovanej čiastky obojdielovej podstatnosti po pohybe do jej „riadnej polohy“ v podstate a jej opatrovanie a pohotove držanie tam k ďalším pohybom a to nie ako osobytnej a od ostatného celku podstatnosti ducha oddelenej čiastky, ale ako čiastky s ostatným celkom zase cele splynutej a s ostatkom cele súvisiacej a s ním jeden jediný celok veľatómu ducha tvoriacej. To je: chránenie celku podstatnosti vnútorným súvisom v jeho celistvosti. Keď takto vnútorný súvis udržuje čiastku, tvoriacu nejakú známosť (— vyobrazujúcu dvojpohybom nejakú vonkajšú vec —) splynuvšiu po dvojpohybe s celkom v jej celistvosti, vtedy je „prieryva“ v javení sa známosti, keď však zase obnoví jej dvojpohyb, nastáva opätovanie javenia sa známosti.

Činné dejstvovanie pamäti, obnovovanie javenia sa známostí, je zase znovuuvodzovanie tej patričnej čiastky v duchu vyobrazujúcej známost čili vonkajšiu vec do toho dvojpohybu. Toto je tiež dielom toho samého vnútorného súvisu. On svoju podstatu chráni nielen v jej celistvosti no i pri jej spôsobnosťach a aj pri ich užívaní. Poneváč pak dejstvovanie tymi dvojpohybami k vyobrazovaniu vonkajška a k opätovaniu jeho dejov v duchu, je tretia spôsobnosť jeho obojdielovej látky, nuž ju chráni i pri užívaní tejto spôsobilosti, a to tak, že on sám uvodzuje maločiastky svojej podstaty do tých dvojpohybov.

Uvodzovanie prevádza sa tou mocou, ktorou je k tomu vnútorný súvis od Stvoriteľa vystrojený. On môže nielen „vtlaky“ a „napruženia“ prijímať: no i dávať.

Túto spôsobnosť vnútorného súvisu môžeme na ňom každý čas videť; ako rečeno, vnútorný súvis je „vedomý podmet“ u človeka. Akú on má moc to vidí človek na samom sebe. Menovite má on tú moc, každý čas dať velenie, ktorejkoľvek spôsobnosti človeka, aby dejstvovala, abo aby prestala dejstvovať. Na jeho velenie nastúpia, abo prestanú okamžité zjavy sebavedomia, abo vedenia, abo klidu. Po jeho velení nastúpi „pozornosť“, samostatné a volné vnímanie zjavov vonkajších vecí, abo slov, abo prestane. Po jeho velení konajú telesné sily patričnými údami pohyby tej abo onej práce, abo prestanú. Na to samé velenie nastane v duchu predstavovanie vonkajších vecí, dejov atď., čili „samé pohyby maločiastok ducha“; abo i zaobaľovanie tých predstav, (pohybov maločiastok) do slov „myslenie“ abo i prednášanie zvukových obrazcov tým predstavám ducha, čili maločiastkam zodpovedajúcich, reč. Po jeho velení vysloví človek, ktorúkoľvek vetu, ktorékoľvek slovo. Po jeho velení ustrojí človek i celé svoje dejstvovanie po mierach ním prisielaných (t. j. ako sme videli tymi maločiastkami na vonkajšie sily v tele, na stanici ďalekopisu tela, modzgu: tlačiac.

V tomto všetkom javí sa tá spôsobilosť vnútorného súvisu (ved. podmetu) „dávanie vtlakov a naprúžení“ na vlastnú podstatu: na celok, abo na čiastky.

Na maločiastky dáva vtlaky preto, aby ony tie „dvojpohyby“ konaly. A to k tomu, aby on nimi, hneď rečové ústroje, hneď v práci pohybujúce sa údy riadil.

Toto dávanie vtlakov na maločiastky obojdielovej látky ducha jej vnútorným súvisom je činné dejstvovanie pamäti.

Obnovovanie vnímania už raz vňatých známostí (čili znovutvorenie už raz v duchu vytvorených vonkajších vecí, dejov atď.) je to obnovovanie dvojpohybov tých maločiastok obojdielovej látky, ktorými patričné známosti, prvý raz, dľa vtlakov sostavené, (ktorými tie patričné vonkajšie veci v známosťach predstavené, v duchu „vytvorené“) boly; dľa vtlaku daného nie vonkajším zjavom, no vnútorným súvisom.

Keď človek o takých vecach rozmýšľa, ktorých niet v jeho okolí, a tak nemôžu ani vtlaky z nich prísť: nuž povstáva to obnovovanie dvojpohybov patričných maločiastočiek, tok smyslu myslenia súčiniacich na výlučný vtlak vnútorného súvisu: a keď potom podľa „očných“ zjavov znovu utvoruje sa úplná známosť vecí, povstáva ten dvojpohyb na spoločný vtlak, čo z obrazu na „očný“ zjav prichodí, to pohne sa tým zjavom samým z riadnej pohyhy do dvojpohybu, čo však prináleží tým štyrom ostatným zjavom, ktoré nevnikly spolu so zrakovým to na „vtlak“ daný vnútorným súvisom vykoná ten istý pochod s podstatnosťou, slušiacou zrakovému zjavu.

Rozumie sa, že len v tom páde, keď chce vnútorný súvis mať úplnú známosť. Ináče môže on i len samé „očné“ zjavy vnímať. Ako na pr. vníma obrazy vidiekov. Vtedy dá sa hýbať len čiastkam, zodpovedajúcim zrakovému zjavu. Keď však k zrakovému zjavu chce pridať i ostatné štyri zjavy, preloží on obraz vidieku z priestoru, do trvania. To je: odvráti svoj pozor od celku obrazu, a obráti ho na jednotlivosti, z ktorých záleží ten vidiek.

No, keď nastane tento posledný pád, vtedy je pridávanie štyroch ostatných zjavov k očnému dielom pamäti. Tiež pri vnímaní slov je jej dielom pridávanie všetkých piatich zjavov k zvukovému obrazcu.

Vnútorný súvis (povedomý podmet) dá prejav svojej moci (činné jestvovanie obojdielovej látky), či vtlak, abo „pruženie“, aby spoludejstvovala tá čiastka jeho podstatnosti, ktorá so zrakovým zjavom tvorí celozjav veci, v zrakovom zjave pristúpivšej k povrchu obojdielovej látky ducha s podstatnosťou v onačenou zrakovým zjavom, t. j. ten dvojpohyb spolu konala. Pri vtlakoch zvukových obrazcov vnútorný súvis pohne tú maločiastku svojim pružením, ktorá zodpovedá všem piatim zjavom patričnej, zvukovým obrazcom označovanej veci.

No pri samostatnom myslení hovorení a tiež pracovaní, hýba vnútorný súvis sám svojimi vtlakmi a pruženiami tie maločiastky svojej obojdielovej látky, ktorými chce, abo jednotlivé veci, abo celé „súvisy vecí“ „obrazy skutočnosti“, abo obrazy a toky dejov predniesť druhým, abo len sám sebe sprítomniť.

A poneváč známosť, čili podstatnosť obojdielovej látky, vyobrazenie „umom“ vňatej vonkajšej veci trvá po svojom vňatí vždy v prieryve, t. j. v riadnej svojej polohe svojej obojdielovej látke, môže ju vnútorný súvis svojim vtlakom, kedykoľvek do dvojpohybu uviesť, známosť a jej vnímanie, t. j. utvorenie tej veci zo svojej podstaty v sebe obnoviť.

Poneváč pri tom vnútorný súvis svojimi „pruženiami“ každú maločiastku, ktorá bola už raz vonkajšími zjavami od celku oddelená a na túže vonkajšú vec, — ktorejžto zjavami oddelená bola — sriadená, oddelí cele tak presne od ostatného celku svojej podstatnosti, ako by to činily vonkajšie zjavy „samy“: on môže kedykoľvek a ktorúkoľvek už raz oddelenú maločiastku znovu oddeliť a do toho dvojpohybu uviesť.

Vnímanie vtlakov čili napružení, pri účinkovaní „umu“ t. j. pri označovaní vonkajšími zjavami maločiastok obojdielovej látky ako tým vecam, dejom, pomerom vonkajška, z ktorých tie zjavy pochodia zodpovedajúcich — rovných — a uvodzovanie tých tak označených maločiastok do toho dvojpohybu; „pohybom na vonok“ sostrojovanie tých maločiastok po nastrojení zjavu čili napodobňovanie „složenia“ tých vecí abo „behu“, dejov atď., pohybom pak „nazpät čili k „stredu“ odstrojovanie maločiastok zo sostrojenia pohybom na vonok po nastrojení zjavu prevedeného a pri tom odstrojovaní vnímanie toho sostrojenia čili nim predstaveného složenia tých vecí, ktoré patričnými maločiastkami predstavené boly; a nazpät uvodzovaním patričných maločiastok t. j. koľkosti ich obsahu a moci, do ich riadnej polohy v obojdielovej látke: vnímanie ich bytností t. j. obsahu (hmoty) a sily čili „trpenie“ vtlakov toho sostrojenia odstrojovaním a vtlakov tiaže nárazu koľkosti obsahu a moci tých maločiastok, zastavením ich pohybu k stredu a napravením do ich riadnej polohy a tým spôsobené „vírenie“ vo vnútornom súvise (pov. podmete v „ja“) je nielen „vnímaním“ (vedením) tých patričných vonkajších, maločiastkami predstavených vecí: no i „ukladaním ich do pamäti“ t. j. vystrojovaním vnútorného súvisu tou mocou, aby on tie vtlaky, ktoré sám pri tých dvojpohyboch maločiastok „trpno“ vňal, na to potom dával „činno“ nekonečne razy.

Spôsobnosť to tým úžasnejšia, čím patrnejšie je, že vňatím takého napruženia nevnikne nič do vnútorného súvisu; vnútorný súvis ostane — či po vňatí „jednoho“ napruženia, či „všech“ napružení celého súboru ním vňatých známostí — tým samým „bytím“, tým samým povedomým podmetom, tým samým „ja“, čo i predtým a tiež i to „vírenie“ tým napružením v ňom spôsobené, trvá len malinký okamyh po čas odstrojovania maločiastok a ich uvodzovania do riadnej polohy a potom prestane po ich uvedení.

No spôsobnosť táto je skutočne tu, lebo veď ju užíva ten vnútorný súvis — povedomý podmet, keď, či v myšlení, či v hovore, či v diele, či v dejstvovaní upotrebuje už raz vňaté známosti t. j. bezprostredne svojim velením čili „dávaním“ tých „pružení“ obnovuje a znovu sprítomňuje (rozpomína sa).

Ktorýkoľvek už raz trpno vňatý vtlak, vnútorný súvis, kedykoľvek činno obnoví a ním voždy tú čiastku svojej podstatnosti, ktorá ho dala, naň rečeným spôsobom označí a uvedie zase do toho dvojpohybu vonkajším po nastrojení vňatého vtlaku čili napruženia sostrojí a tak složenie vonkajšej veci predstaví a vnútorným vníme (ohliadaným spôsobom) a abo maločiastku hneď do riadnej polohy uvedie, abo ešte vonkajší pohyb znovu opätuje a len potom uvedie do riadnej polohy.

Opätovanie toho vonkajšieho pohybu stáva sa tenkráť, keď vnútorný súvis telesné svoje moci „bdením“ čili vládou sebavedomia, velením obojdielovej látky (ducha) podrobené chce do nejakých pohybov uviesť.

Úder maločiastkou v pohybe na vonok na telesnú silu človeka, je porušenie rovnováhy, v ktorej ona ináče nečinno stojí. Na taký úder takej maločiastky ona pohne sa a koná pohyby pruženiu tých maločiastok zodpovedajúce. A to, abo len v modzgu samom (pri myslení), abo v rečových ústrojoch (pri hovorení), abo v údoch (rukách, nohách, očiach atď., pri diele).

Samé pak opätovanie tých dvojpohybov maločiastok v duchu bez nasledujúceho opätovania vonkajšieho pohybu je z čiastky známe pod menom „obrazotvornosť“ (phantasia).

Takéto účinkovanie vnútorného súvisu (pov. podmetu) je činné dejstvovanie pamäti, znovutvorenie známosti (reproductio) a je: čiastka činného jestvovania obojdielovej látky.

*

Toto dejstvovanie vnútorného súvisu vystiera sa na známosti (— na viditelné, abo neviditelné veci z obojdielovej látky vy„tvorené“ a tiež na také „deje“ —).

Ono „nevystiera sa“ na užívanie toho dejstvovania ani na složeniny „obrazy“ utvorené zo známostí (— čili z vecí abo „dejov“ vytvorených z obojdielovej látky, složené. —)

Vystieranie sa toho dejstvovania vidieť či pri užívaní, či pri vnímaní reči. Koľkokráť jedno a tože slovo vyslovíš vždy ním jednu a túže vec rozumieš. A tak je so všetkými slovami. To platí pak o každej, z podstatnosti obojdielovej látky vytvorenej veci, abo deji a to či viditelnej, či neviditelnej. Viditelné: kameň, stôl, strom, meč atď., neviditelné: milosť, moc, ľúbva, blaho, zkaza atď. Viditelné deje: ísť, chodiť, rúbať, robiť atď., neviditelné deje: mieniť, žialiť, nenávidieť, ľúbiť, chrániť, sláviť atď., t. j. na všetky „všedné“ známosti vystiera sa rečené dejstvovanie vnútorného súvisu. On ich schraňuje bez práce človeka. Takže nepotrebuje ich iba užívať a vie ich.

Pripomenutie: Nedávno jeden francuzský učenec široko opisoval, že ako modzog pojmy tvorí! K tomu vraj dával otázky ľudom jednoduchého vzdelania, že čo oni myslia si pod slovom „spravedlnosť“? Nuž že mu mnohí odpovedali, že si pod tým slovom myslia súdny dvor čili súd, záležiaci zo sudcov sediacich v ich sudcovskej rovnošate — v červenom rubáši — taláre. To má byť tvorenie „pojmov“ modzgom. To je, ako sme na patričnom mieste videli „neviditelné“ veci abo deje majú a zapríčiňujú viditelné zjavy a účinky. Že človek jednoduchého vzdelania na tých viditelných zjavoch a účinkoch tie neviditelné vníma a zapamätá si, to je cele prírodzené. Zrakový zjav je zjavom sdelujúcim prítomný stav veci.

Čože je však táto spôsobnosť človeka, či vyslovovaním slova, či jeho vnímaním, vždy tú istú vec, abo ten istý dej rozumieť? Nič iné, ako tá moc vnútorného súvisu, raz dvojpohybom maločiastky trpno vňatý vtlak „činno“ obnoviť a ním tú maločiastku zase do toho dvojpohybu uviesť.

Takéto vystieranie sa rečeného dejstvovania vnútorného súvisu na všedné, v slovách rečí, obsažené známosti, pôsobí tú výhodu u človeka, že netreba mu dielo na to vážiť, aby si udržal známosti.

Toto dejstvovanie vnútorného súvisu nevystiera sa na užívanie známostí. Ako sme videli, čo jedno slovo značí to človek vie, no nie to: koľkoraz ho vyslovil a obnovil si známosť.

To je: taký dvojpohyb pri obnovovaní známostí; či pri samostatnom ich upotrebovaní, (rozpomínaní v myslení, v hovorení, v diele), či pri vnímaní, (slyšaní druhého hovoriaceho človeka): nezanechá v obojdielovej látke ducha žiadneho sledu.

Po každom takom dvojpohybe, či „celku“, či „malo“, či „veľčiastky“ vráti sa pohybovavšia sa podstatnosť do riadnej polohy: nastúpi voždy „predpohybový stav“ v podstate. Po pohybového stavu v nej niet. Nieto v nej tedy čas, čili rútenie sa budúcnosti — tu predpohybového stavu — cez „prítomnosť“ do „minulosti“ tu „po pohybového stavu“. Ovšem čo výkon vedenia môže obojdielová látka pohybami obrazov maločiastok i čas predstaviť, no i po tých pohyhoch čiastky tu do riadnej polohy vrátia sa a sostavia zase len predpohybový stav. Žiadneho sledu nezanechajú po sebe tie pohyby, vyjmúc tých prvých dvojpohybov, ktorými prvý raz nejakú vonkajšú vec obojdielová látka utvorí, nuž zanechá ten sled, že po takom prvom dvojpohybe vnútorný súvis má už tú moc, tým pohybom vňatý vtlak obnoviť a ním, abo údy v diele riadiť, abo zjav vecí v obojdielovej látke vyobrazenej zapríčiniť t. j. „slovo“, ktoré je zjavom tej veci, rečovými ústrojami vyviesť.

Užívania tejto spôsobnosti nám tak prichodí, ako čoby sme mali tie známosti „nahromadené“ v pamäti.

Keby také dvojpohyby „umenšovaly“ abo „zväčšovaly“ obojdielovú látku, nuž by zanechávaly „sledy“ a i označovaly by tiež koľko razy ktorá vec, známosť, bola upotrebená. No ale toho niet. V obojdielovej látke nastúpi voždy predpohybový stav. Preto hľa o jej „jestvovaní v čase“ reči niet.

Jej nepremennosť prichodí v nemožnosti označenia toho, koľkorazy človek jednu a túže známosť upotrebil t. j. koľkorazy vykonal ten dvojpohyb, túže známosť tvoriaci v jeho duchu. Tú nepremennosť ukazuje, ako sme videli i vtlak celku podstatnosti obojdielovej látky, čili sebavedomie „ja“. Neubúdavosť pak: súbor všedných známostí. Koľkokolvek je v reči slov, toľko rozličných všedných vecí; ony predstavujú toľko maločiastok a ich pohybov k sostaveniu ich rozumenia t. j. vytvorenia tým dvojpohybom a vňatie vtlaku toho dvojpohybu vyhľadávajú. A ako to človek vidí na sebe, kedykoľvek ktoré slovo svojej reči slyší, vtedy okamžite ho „vie“ (t. j. obojdielová látka ducha má v sebe tú podstatnosť k vytvoreniu veci patričným slovom označenej, a použije ju k tomu i okamžite).

To spomenuté dejstvovanie vnútorného súvisu nevystiera sa na složeniny známostí t. j. na vety a ich súvis čili na pohyby veľčiastok. To práve pre tú spomenutú „jednotnosť“ podmetu čili vnútorného súvisu, mocou ktorej môže on len jeden vtlak odrazu vňať a i „dať“.

Tu nerozumie sa nevystieranie sa jeho dejstvovania na užívanie známostí a na pohyby veľčiastok čili složenie známosti, ako by cele neslúžil k ich podržaniu, no len na toľko, na koľko on sám skovanie v pamäti neobstaráva: on to činí, ale ako? tak, keď dielo človek na to váži. Tieto složeniny všedných známostí nemôže človek tak ľahkou prácou ukladať do pamäti, ako všedné s rečou a jej slovami, ani tak o ich udržanie sa „nestarať“, a pri tom vždy ich hotové k použití mať, ako všedné, no jemu nutno na ich udržovaní vždy pracovať, ináče vnútorný súvis ich odhodí v zapomenutie.

Z toho vidno, že „rozpomínanie“ — samostatná dejateľnosť pamäti, — neni nič inšie, ako „znovu uvodzovanie“ maločiastok, už raz ten dvojpohyb vykonavších, do nového toho dvojpohybu: opätovanie toho. Bližšie pak: dávanie vnútorným súvisom vtlakov trpno vňatých, činno a pôsobenie ními tých dvojpohybov. Preto pak, že na taký „povel“ čili vtlak trpno vňatý činno vnútorným súvisom opätovaný okamžite tie dvojpohyby nastanú a nastúpi pocítenie ními vytvorených vecí, dejov: prichodí to človeku činnosť túto konajúcemu, ako čoby pri účinkovaní pamäti do nejakého skladu jeho podmet čiahal a tam nachodil hotové tie známosti a vyťahoval. No ako sme videli z odsúdstvia tých po čas klidu a sebavedomia vidno, že to neni tak a že „rozpomínanie“ sa, neni vyťahovanie hotových známostí: no ich znovutvorenie — ohliadaným spôsobom. Preto môže človek jednu a túže známosť bez nového vnímania a upratúvania do nejakého skladu nesčíseľnekráť opätovať, čili na ňu rozpomínať sa.

Na vety, čili na pohyby veľčiastok nevzťahuje sa táto spôsobnosť.

To je vec v živote tiež ľahko zrejmá. Nejakú vôľu, vetou vyobrazenú, ľahko vyslovíš. No, ak že si sa ju nenaučil nazpamäť, nuž o týždeň nevyslovíš ju, áno ani o hodinu v tom samom poriadku, tie vety, ich súvis a slovosled nemôžeš opätovať, ktorý si pred hodinou užil, ak si nie chýrečný mnemonista.

To z toho pochodí, že vnútorný súvis môže tiež veľčiastky do pohybov uvodiť, no keď chce všetky tie veci, ktoré také veľčiastky obsahujú vňať: nutno mu im dať sa rozpadnúť na maločiastky tie veci predstavujúce. Pri takých pohyboch veľčiastok ide o to, aby si zapamätal poriadok súvisu tých veľčiastok i poriadok súvisu v nich obsažených jednotlivých vecí. Aby si to vnútorný obsah mohol zapamätať t. j. tie veľčiastky po ich súvise do pohybov uvodiť a v nich zase tie jednotlivé veci, z ktorých pozostavajú patričné veľčiastky tiež po ich súvise do pohybov uvádzať t. j. k tomu ten prv trpno vňatý vtlak činno obnovovať: nutno mu tie trpné vtlaky či z ich súvisu, či celých veľčiastok, či v nich obsažených vecí: „častejšie vnímať“. Dokiaľ stáva sa to, možno jemu tieže pohyby s veľčiastkami opätovať.

Ináče mu možno bez takého obnovovania tých trpných vtlakov pohyby nových a nových veľčiastok konať. No nie ich opätovať. To vidno, ak chce človek, čo len nejakú básničku z pamäti vedieť, nuž nutno mu viacrazy si ju opätovať, t. j. vtlaky, ktoré pri prednášaní jeho vedomý podmet (— vnútorný súvis obojdielovej podstaty jeho ducha —) činno dávať a ními patričné maločiastky do dvojpohybov uvádzať, ktoré zodpovedajú v patričnej básničke obsaženým vecam a dejom, tými pak zase zjavy v obojdielovej podstate ducha vyobrazených vecí, dejov pôsobiť t. j. tými dvojpohybami v modzgu na telesné sily (bdením, vládou sebavedomia službe obojdielovej látky ducha podrobené) ťažiť, a ními v rečových ústrojoch tie pohyby pôsobiť, ktorými povstávajú tie otrasy povetria, ktoré ten zvuk dávajú, ktorý patričné slová súčiní. To isté nutno, či rečou, či s inými vedomostnými predmetami činiť. Pokiaľ človek váži tú prácu, možno mu tie súvisy vtlakov trpno vnímaných i činno dávať, keď to prestane, utratí túto možnosť.

Ako vidno práve to je najslabšou stránkou pamäti, čo my dobrou pamäťou menujeme t. j. spôsobnosť človeka môcť ľahko a trvácne súvisy vtlakov podržať a obnovovať.

Činnosť pamäti v užívaní reči a v narábaní ňou a vecami v jej slovách obsaženými ani spomenutia nedochodí v živote. Človek nepotrebuje starať sa o tieto veci, ako o súvisy vtlakov: pamäť sama obstaráva ich udržanie, nuž mieni, že to neni žiaden obdivu hodný výkon, že to samosebou známosť reči a čo s ňou súvisí „ostáva“ a „trvá“. To pak preto, že vnútorný súvis tie, raz vňaté vtlaky všedných vecí, bez našeho prispenia udržuje a nie ako pri súvisoch vtlakov len vtedy, keď tie súvisy opätujú sa mu husto a často.

Prečo taký rozdiel? Prítomný stav vec nevysvetlí. Isté je, že tá spôsobnosť, prichodiaca na javo v udržovaní známostí všedných vecí súčiní moc, ktorou vnútorný súvis a obojdielová látka ducha nad vonkajškom vládne. No to isté platí i o súvisoch vtlakov.

Že známosti všedných vecí umožňujú narábanie ními a tak povyšujú „voľnosť“ obojdielovej látky a že súvisy vtlakov vnášajú akýsi poriadok do nej a tak jej voľnosť sputnávajú — to je ovšem pravda: no i to, že práci udržovanie súvisov vtlakov prevádzať pamäti pomáhajúcej nutno prevedenej byť. To je pak ešte väčšie sputnanie tejže voľnosti a predsa je osnované premúdrosťou.

Všetko má svoju príčinu, i tu bude snáď tá, že všedné známosti vyobrazujúce bytie v jeho všeobecnosti, čili vo „veľkom“ sú nám i na ďalej potrebné než „odborné“, „podrobné“ známosti „terajšieho“ bytia, ktoré v súvisoch vtlakov prichodí k výrazu a prítomným časom pominie. Preto k udržaniu prvších je pamäť vystrojená lepšou mocou, než k udržaniu tých posledných.

Že dielo pamäti pomahajúce, tým obnovovaním tých trpných vtlakov, tých „súvisov vtlakov“ nutno previesť a že to veľmi uputnáva voľnosť obojdielovej látky: vidno z toho, že všetky vzdelané pod vyšším vplyvom stojace národy do života uviedly „učené“ povolania k prevádzaniu tejže práce. Že to dielo a jeho prevádzanie voľnosť obojdielovej látky ducha uputnáva, vidno z toho, že človek, obyčajne spôsobný je len k jednomu odboru. (Česť výnimkám).

Ako už vidno, prichodí táto slabosť ochraňovania vňatých vtlakov, tiež pri odborných známosťach na javo, ktoré z čiastky tiež zo známostí, to jest z vecí vonkajších obojdielovou podstatou ducha vyobrazených; no z čiastky i zo súvisov známostí, čili z ohľadu vnútorného súvisu podmetu zo „súvisov vtlakov“ sostojacích. Tiež sú známosti vyobrazenia „nevšedných“ zjavov vecí, dejov, či v telesnom, či v duchovnom živote.

Vzdor tomu, že odborné vedy nevšedne a smyslom nevňateľné veci, deje obsahujú: sú tieto veci a deje pre „časné“ a „prítomné“ sotrvanie človeka a ľudstva najväčšieho významu. Niektoré sú preto nevšedné, že dajú sa len ľudským dielom docieliť, ako obroba kovov, zemín a iné predmety učby; iné zase, že docela vo vonkajšku neopätujú sa, ako deje ľudstva „dejepis“, ďalej zákony sotrvania ľudského tela, tiež spoločného ľudského sotrvania odvisia od účinkovania nevidomých síl, ktorých účinky ustálilo zkúsenie od ich následkov, nedajú sa smyslami predvidieť prv, než ich účinky nastúpia. Pred nastúpením ich vyhnúť sa zlým je ľahko, no nie je ľahké ich odstránenie. To všetko činí ich tak vážnymi, že ich poznanie odborným dielom uznalo ľudstvo za nevyhnutné práve tým, že rado tieže odbory vydržiava. Poneváč pak, ako ohliadnuto, nemožné je tie veci a ich zjavy kedykoľvek pred očami mať a na nich samých ich poznávať: nuž nezbylo iné, ako ich jestvovanie a dejstvovanie slovami opísať, čili duchu „súvisami trpných vtlakov ich sdeliť“ a tak známosť ich v človečenstve udržovať.

Poneváč pak práve v tomto ohľade v sochraňovaní súvisov trpných vtlakov vyobrazujúcich veci a deje pre prítomný čas najdôležitejších, pamäť javí svoju najväčšú slabosť: premúdrosť Tvorcova vhodnú odpomoc osnovala, keď že učinila pamäť spôsobnou k narábaniu s „písmom“. Narábanie pamäti s písmom je podobné narábaniu so slovami čili s rečou. Pamäti nutno podržať „písmeny“ t. j. kresby znamenajúce základné hlásky v reči prichodiace počtom od 24 po 38. Potom ich skladbu a upotrebovanie, písanie a čítanie, ako to každému známo. Prevedenie toho osnovania je ďalej uspôsobenie ľudských rúk k písaniu.

Ako známo, písmom docieli sa „ustálenie“ tých súvisov trpných vtlakov očí, kedykoľvek obnovuje čítaním, ktoré tie súvisy vtlakov po vôli človeka, čo slová a ich súvis duchu sdieľa a slovami, čo „zjavami“ vecí, v duchu už vyobrazených tie samé veci do tých dvojpohybov v duchu uvodí a tak pôsobí porozumenie čítaného.

Neni našou úlohou ohliadať, ako vyvinulo sa písmo na svoju terajšú vhodnosť, ako najprv celé slová obrazami ustálovali, čoho pamiatkou sú hieroglify: tu len na to prichodí nám poukázať, aký to zapríčinilo zjav v sochraňovaní „zkúsenia“.

V národoch, ktoré boly tak šťastné, že ich spisy zachovaly sa, udržaly sa známosti dejov, skutkov a zkúsenia, či zdravia života ľudského týkajúce sa z najdávnejších časov, medzi nimi i tie najvzácnejšie poklady človečenstva, ako knihy povstalé vyšším vplyvom, naproti tomu i tie najzanímavejšie veci bez napísania zahynuly. To platí o dejoch Slovanstva, ktoré abo napísané neboly, alebo následkom nepravého porozumenia „vyššieho vplyvu“ boly zničené knihy, obsahujúce tieto zapísania. To preto žiaľ pre Slovanov, že ich dejiny boly krásne. To dokazuje tak veľké rozveľadenie národa. Národ, ktorý by bol nemravný býval, pomýšľal na lúpežné vraždy — ich predstavoval mládeži, čo ideál ľudského bytia: ten národ nezveľadil by sa tak: to učí už púhy prírodopis. Že Slovania boli vysoko mravní, o tom, mimo ich rozveľadenia svedčí i to, že v jednotlivých slovanských národoch, ktoré vyše tisíc rokov od seba sú odtrhnuté: názvy, remesiel a „vzdelanostných“ vecí sú tie samé. Vidno: tie veci boly u nich už vtedy, kým ešte jeden od druhého neboli odtrhnutí, lebo veď ich znali a dali im meno.

Prirovnanie pred tisícročnej slovanskej reči obsaženej v Konstantino-methodejských spisoch, ukazuje nám úžasný zjav potvrdzujúci naše vhľady do účinkovania pamäti. Vzdor všetkým rôznym vplyvom, ktorým tie slovanské národy, u ktorých naučili sa solunskí bratia slovanskú reč: slová tých písem (— názvy všedných vecí, dejov čiže zjavy vecí, dejov atď. tých z podstatnosti obojdielovej látky vytvorených —) sú nielen zväčša, no všetky s málo výnimkami tie isté, ktoré nachodia sa v reči podtatranského národa. A to isté platí i o prirovnaní rečí národov slovanských: slová čili tieže zjavy všedných vecí obojdielovej látky vytvorených, sú s malými výnimkami tie isté.

Pamäť, ako sme videli všedné veci čili ich vtlaky tak mocne drží vo vnútornom súvise, že človek nepotrebuje iba ich „činno“ obnovovať t. j. reč hovoriť a ony ostanú, ako i pri zamieňaní odchodiacich pokolení novými, ony nevyhynú a ostávajú, a to platí i o ich zjavoch — slovách.

Naproti tomu deje národa vyhynuly so zkazením jeho starých písem. Tieto prináležia, ako sme videli k odborným známosťam čili známosťam o „podrobnosťach prítomného jestvovania.“

Čo sme tu na príklade slovanských rečí videli, to platí i o rečiach druhých národov. I tam „slová“ vonkajších vecí, dejov atď. utvorených z obojdielovej podstatnosti ducha udržovaly sa: no deje nie! I u tých druhých národov „neučený“ ľud nezachoval si deje, ktoré nad nim prehrmely. No u takých národov, ktorým ony napísaním zachovaly sa obnovuje si ich, z pamäti vymiznuvšia známosť, výučbou.

A tak vo všetkých odboroch. Najprv písmo bolo na tak menované vedomostné odbory upotrebené. Teraz už i na remeselné. Rozdiel je medzi nimi len ten, že remeselné odbory narábajú s látkami „viditeľnými“, vedecké z väčša neviditeľnými. Zkúsenie, ktoré nadobyl si o dejstvovaní, či v prírode, či v ľudskom tele, či v ľudstve účinkujúcich mocí, um niektorého odborníka, sostavil a opísal slovami a tieže písmom ustálil, aby po jeho smrti nezahynuly. Ako známo, čím ďalej odborník vo svojom odbore pracuje, tým viac sdokonalí sa v ňom. To i vo veľkom vidieť na vynálezoch istých prírodných síl a ich vlastnosti na pr. mluno, para atď. Tie sily a ich účinkovanie, boly síce od počiatku tu: no ako známo aspoň 4000 rokov všeobecného dejepisu ľudstva uplynulo, než odborníci ich povahu poznali a k upotrebeniu prispôsobili, zaviedli panovanie umu nad nimi. Zjav toho, že um osnovateľ nekonečnou slávou predčí náš um — um vnímateľa.

Písmom boly pak tieto výdobytky ustálené a ním daná možnosť k obnovovaniu tých súvisov trpných vtlakov v povedomom podmete (vn. súvise) t. j. k poznaniu ich a vystrojeniu sa k ich upotrebovaniu, ako i k ďalšiemu vývinu — k poznávaniu nových podrobností v patričných oboroch. Písmo je „premenenie“ zjavov v obojdielovej látke vyobrazených vecí, „slov“, ktoré sú sluchové, na očné, čili „zrakové“ zjavy.

Ako pomáha písmo pamäti a aký má účinok ono vo vývine ľudstva, to je známo.

Uspôsobenie pamäti k narábaniu s písmom je tiež jeden slávny prejav vôle Osnovateľa človečenstva a všeho bytia a síce ten, aby jeho povedomé stvorenie v blahu jestvovalo a malo k tomu prostriedky od Neho.

*

Dejateľnosť pamäti slúži najviacej reči a odborným vedomosťam a dielam: pritom i vlastnému dejstvovaniu človeka. Ona ochraňuje mu úmysly, ktoré obmýšla previesť a tiež hlavné črty dejov jeho života. Toto obyčajne menuje sa v živote „povedomie“ a „sebavedomie“, no ono je „dejepis“ človeka pamäťou ochraňovaný. Pri ňom len to zaslúži spomenutia, že pamäť jednotlivé skutky, deje mladosti, dospelého veku, neopatruje síce len hlavné obrazy složené z účinkovania a obrazov vidiekov a diel, v ktorých život plynul: no také „jednotlivé deje“, ktoré abo proti obsahu obojdielovej látky čelia, abo z neho plynú skutky zlé, dobré ona podrží.

Spomenuli sme v predošlom slabosť pamäti, tu môžeme ohliadnuť i jej moc.

Tú zjavujú tie, tak menované čuvové choroby. Pri menej nebezpečnom stupni, kde ešte stredobod čuvov modzog, neni napadnutý, protivia sa čuvy pohybom telesných síl reči slúžiacich a ich behom z modzgu do rečových ústrojov. I pri diele to vidieť, no nie tak patrne pri diele pracuje sa človeku nechutno a mnoho zbabre. My síce nie sme povolaní zjavy neduživosti vysvetlovať vyslovujeme iba domnienku, že to protivenie sa čuvov proti behom telesných síl cez ne, pochodí od zneúplnenia, ktoré čo pocit malého bôlu na povedomú podstatu tlačí i ona v taký čas rada nečinno jestvuje, kdežto po čas zdravia činnosť pôsobí jej radosť.

Toto protivenie su čuvov behom telesných síl je z toho videť, že v taký čas človeku „ťažko padne“ i tie najznámejšie veci v mysli odriekať n. pr. známe básne, spevy, vedecké formuly, abo i modlitby.

Ako to povstáva pôvodcovi neni známo, možno, že po čas zneúplnenia čuvov iné v obyčajnom stave v čuvoch neúčinkujúce moci zaujmú miesto tým „vmerom“, aby ich „opravily“ a tie iným mociam, ako povely obojdielovej látky z modzgu do rečových ústrojov bežiacim cestu bránia, z tadiaľ tá ťažkosť myslenia a hovorenia, ktorej podliehajú i tie najznámejšie veci. Pri tom poznamenať tiež, že ťažkosti tejto sú len „súvisy vtlakov“ podriadené, no známosti „jednotlivými“ vtlakami vyobrazované t. j. známosti všedných veľjestvovania týkajúcich sa vecí, nie. (— Pôvodca nemal síce príležitosť túto moc a slabosť pamäti pozorovať na staršom človeku od 96. rokov: no i na tom videl to isté, že známosti všedných vecí a to tak viditelných ako neviditelných v najmenšom poslabené neboly. —)

No i také neduhy čuvov javia moc pamäti, poneváč na dva tri razy povedomím podmetom opätované, činné vtlaky k tým pohybom rečových ústrojov z modzgu predsa toľko telesnej moci do patričných čuvov vrútia, koľko dostačí tu, tie zneúplnené čuvy obnovujúcu a k tomu beh a pohyb v nich cudzej sile konať brániacu moc premôcť a rečovné ústrojia do pohybov uviesť. (No ako známo činiť to neradno, poneváč námahou ďalej zkazia sa čuvy).

Ďalší zjav moci pamäti je omráčenie, omdlenie v nemociach, ktoré môže i dlhšie trvať. Po čas omdlenia, abo omráčenia ani pamäť, ani povedomie nejaví sa, ako vo spaní. No, ak nemoc neskončí sa smrťou, všetko to človek zase v povedomí najde, čo do neho uložil do ochorenia.

Vidno, že omráčenie a omdlenie neni „znivočením“ abo „rušením“ tej podstaty, ktorá povedomie a všetky do pamäti uložené známosti obsahuje, ale — ako sme to už videli — len jej „nečinné jestvovanie“. Ono javí sa riadne vo spaní (a v nečinnom bdení) no choroby, v ktorých omdlenia a omráčenia prichodia, učia, že to nečinné jestvovanie môže byť dlhšie, kratšie, a že napriek tomu, tá moc, ktorú pamäťou menujeme po čas celého omráčenia môže jej sdôverené známosti tak ochraňovať, že nič z nich neztratí.

(Pri účinkovaní umu sme videli, ako ľudstvo výkony umu a ducha od výkonov vonkajška oddelilo a síce tým, že ich povedomému podmetu privlastnilo: „ja viem“, „ja robím“ atď.; tu zase pri spomenutí chorôb nutno nám poukázať na to, že ono i výkony „duše“ od výkonov ducha oddelilo, keď im „privlastnenie povedomému podmetu odoprelo“. Ako známo, zjavy choroby sú boläsť, „porušenie súvisu ducha s telom“ a protivenie sa duše tomu narušeniu. Zjavu choroby ľudstvo odoprelo privlastnenie duchu, keď ono hovorí: nie „ja bolím“, ale „mňa bolí“, nie ja bolím nohu, hlavu, hruď atď., ale mňa bolí noha, hlava, hruď atď., to jest ono tým prejavilo, že činiteľ bolästi neni to ja, ktoré je činiteľom toho, čo označí to slovo „ja viem“, „ja robím“, no iný, ktorý v nohe, hlave, hrudí, nad celistvosťou spojenia tela s duchom bedlí, a ako známe, toto neprivlastnenie je vo všech známych rečiach prevedené.)

Najväčší úkaz moci pamäti najde sa v tých zriedkavých pádoch, kde človek z choroby čuvov a modzgu (duševnej choroby) vyzdravie. Keď po čas choroby nielen upotrebovanie známostí odpočívalo, no i dejepis človeka bol zabudnutý, abo s nejestvujúcim, t. j. s vtlakami moci z čuvov a modzgu do obojdielovej látky príchodiacími smiešaný bol, navráti pamäť všetko človeku nazad, keď stane sa zriedkavý pád vyzdravenia, čo on do ochorenia si nashromaždil.

Ono je to opísané účinkovanie vnútorného súvisu, čo povedomého podmetu, preto záhuby v tele jeho zúriace a jeho látky ním, čo „pôvodňou mocou“ chránenej nedotknú sa, a nemôžu ju zneúplniť tak, že ani nemocou, ktorá snáď polovicu tela a modzgu zkazí, t. j. starú podstatu vymiesi a novou obnoví, nepovstane odbudnutie ani najmenšej známosti jedným vtlakom vyobraziť sa mohúcej. Obojdielová podstatnosť ostane voždy v duchu netknutá a je vždy úplnou k predstaveniu toho dvojpohybu, ktorejkoľvek maločiastky, ktorúkoľvek známosť predstavujúcej, čili ktorúkoľvek vonkajšú vec svojim dvojpohybom s duchu tvoriacej, hotovou: ani tenká drobinka podstatnosti, ktorej dvojpohyb tvorí ten znáček pomeru viac vecí „i“ (a jeho porozumenie tam vzbudzuje) nikdy neodbudne z tadial.

Pri pamäti nutno spomnuť, že v ľudstve upozornili sa na nejaké zriedkové zjavy pri účinkovaní povedomia. „Čitanie myšlienok“, toto môže byť, keď niekto vypozoruje zákony behu tých mocí, ktoré ináče do rečových ústrojov bežia, a ináč v modzgu ostávajú. No nemá vec táto žiadneho významu. Ona je tiež len možná, keď človeci, mysli do slov zaodieva: ale nie, keď si tie veci predstavuje vecami samými, (t. j. tymi dvojpohybami samými v duchu). V prvom páde sú otrasy sily na površí hlavy — obzvlášte v žilách, v druhom absolútne nie. — Nešťastné pády, kde celý život nemôže človek svoje povedomie užívať pre nejakú chybu smyslov abo modzgu. To všetko nehádže na povedomie samo svetlo, ale viac na predmet vedenia. Smrť tiež nie, ona je budúci stav, na ktorý neprestiera sa vhľad človeka.

Zanímavé sú úkazy magnetísmu. Človek magnetisovaný koná isté pohyby a výkony, vraj, na velenie magnetuzujúceho: ale potom nerozpomína sa, čo konal a čo nie.

Velenia magnetizéra idú nie ako iné pri bdelom stave do obojdielovej látky ducha; no hned z modzgu do údov. Alebo to na čuvoch leží, alebo sa duch tak tuho zamkne, že tie velenia nečinia v ňom pohyby — nenie ich povedomý a oni nezapamätá ich.

Príklad zamknutia sa, pri duchu vidíme tiež po čas malej nezdravosti čuvov. To vidno v tom: Duch nerad vníma i tie najznámejšie veci, iba keď ho podmet prinúti. Príčina takého zatvorenia sa: duch nechce vnímať vtlaky bolesti malej — nuž zamkne sa proti jej vtlakom, ale spolu s nimi i proti všetkým ostatným.




Daniel Záboj Lauček

— básnik, dramatik, literárny vedec Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.