ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľkosť a obsah obojdielovej látky

Všetky tieto dosiaľ ohliadané výkony obojdielovej látky sú „zjavy povedomia“ . Ich užívanie je najkrajšia časť ľudského života: „dejstvovanie abo účinkovanie čiže pôsobenie človeka“. O túto čiastku prichodí nám po ohliadnutí zjavov vedenia „život človeka“ . (II. Diel, 5. Zjavy spojené so sebavedomím; a) život) poväčšiť.

Aký je ten priebeh dejstvovania, to videli sme v predošlom: menovite je on „dejateľnosť“ podmetu povedomia to jest vnútorného súvisu obojdielovej látky. A ten podmet dejstvuje ako tiež ohliadano tak, že svojim velením vyzve hneď tie pohyby obojdielovej látky, ktoré práve chce, a ktoré súčinia abo „zjavy sebavedomia“, abo „zjavy vedenia“ a medzi zjavami vedenia „zjavy umu“ abo „zjavy pamäti“. Abo zakončí pohyby a uvedie do obojdielovej látky klid.

Ako on vzbudzuje svojim velením tie výkony podstaty, to sme tiež videli pri pamäti: on dá napruženie a tie časté obojdielovej látky, ktoré majú patričný zjav vykonať, konajú okamžite svoj dvojpohyb.

Tieto napruženia pochodiace z podmetu = súvisu my známe, čo „vôľu konať patričný výkon“. Samo v sebe neni ono napruženie nič iného, iba „činné jestvovanie“ vnútorného súvisu obojdielovej látky; ako vôbec celá obojdielová látka, taktiež i jej vnútorný súvis môže činno a nečinno jestvovať. Činné jestvovanie je prejavovanie vôle konať patričné výkony čili tie napruženia, po ktorých nasledujú okamžite žiadané výkony a to výkony duchovných abo telesných spolu, abo len prvšie.

Čo prichodí na javo v tom okamžitom poslúchaní telesnými spôsobnosťami a síl tých pružení vedomého podmetu, to videli sme v II. D. 4, „aký pohyb jednoduchej podstaty pôsobí vonkajší zjav sebavedomia“.

O užívaní tých dosial ohliadaných zjavov povedomia čili pohybov obojdielovej látky sluší iba to podotknúť, že je ono každému známe a veľmi zrejmé a patrné. Ono stáva sa, keď človek, či už po svojej vôli, či po záujmoch svojho jestvovania, či po záujmoch diela a práce používa tie opísané spôsobnosti povedomia jednu po druhej a jednu s druhou zamieňa.

Vo velkom to vidno ako na samom počiatku (stále zjavy; I. D, A.) na obyčajnom ľudskom dejstvovaní, ktoré nám dejepis jednoho dňa opisuje. — „Precitnutie zo sna“: zamenenie nečinného jestvovania obojdielovej látky s činným; obstaranie nutných požiadavkov zdravia či telesného; pri Slovanoch i duchovného — zväčša: to je už dielom umu i pamäti, a myslenia. Bližšie obstaranie telesného zdravia, je udržovanie čistoty a pokrmu. Používanie obyčajného spôsobu, pochodu a prostriedkov udržovania čistoty, je dielo pamäti. Posúdenie pak prostriedkov dľa ich vhodnosti, je dielo umu, a to všetko jedno či prostriedkov čistoty či pokrmu. Po obstaraní zdravia, ktoré stáva sa v záujme dejstvovanie človeka, príde na rad dielo a pracovanie. Pri tom je: upotrebovanie spôsobov práce, pohybov údov, nástrojov: dielom pamäti, vnímanie pak behu práce a toku zdaru práce je dielom „umu“. Pri práci, či po vlastnej vôli, či po „náhode“ môže abo nepretržite trvať „pracovanie“ abo prestávka nastať. Na pr. po náhode možno; k človeku jeho priateľ priblíži sa a pojedná s ním nejaké vážnejšie diela a veci. Tu síce človek tiež pri vnímaní slov a pri hovorení užíva zjavy umu a pamäti, čili jeho povedomý podmet koná svojimi vtlakami tie pohyby obojdielovej látky, ktoré sostavujú tiež zjavy umu i pamäti: no s tým rozdielom, že nimi iné telesné spôsobnosti, pri „reči“ hýba, než pri „diele“ a „práci“. Pri diele pohybovaly tie pohyby obojdielovej látky „umu abo pamäti“ ruky a nohy abo tiež i celé telo; pri reči pohybujú len rečové ústroje.

Po vôli človeka môže tiež nastať premena v práci, akže na pr. ustanovil len niektoré hodiny práce na „jedno“ dielo a ostatné na druhé a medzi tým na oddych a to až do toho času, v ktorom zneúplnenie tela zase zvyklo sa dostaviť. Na čo zase nadbä mu svoju činnosť premeniť a zúplnenie tela previesť, prv nežli by nové dielo započal, ktoré potom až do nového zneúplnenia, abo „stále“, abo s náhodnými, abo samovoľne určenými prestávkami a premenami pokračuje: na to potom podá sa po predchádzajúcom občerstvení na „odpočinok“, t. j. do „nečinného“ jestvovania obojdielovej látky, t. j. spania. Pričom i to poznamenať prichodí, že i jedenie abo pitie, ačkoli dejstvo celé hmotné riadené býva umom a pamäťou. To poznať z toho, keď zjaví sa nejaká nepravidelnosť či v jedle, či v nápoji, abo keď človek múdre odmerá, čo jemu zdravé a čo neni atď.

Ako v práci a diele bleskorýchle môže pamäť a um účinkovať, to vidno z toho, že, jako sme videli, človek pri každom pohybe nástrojov svojho diela môže tok práce posúdiť a poznať, ako jeho dielo k zdaru približuje, abo oddaluje sa od neho. To stáva sa, ako na patričnom mieste sme videli, dielom spoločným umu a pamäti; vnímaním toku zrakových vtlakov, ktoré z diela plynú, a to je dielom umu a pridávaním k zrakovým zjavom štyroch ostatných čili ich (tých patričných zrakových zjavov z toku diela plynúcich) značenia: a to je zase dielom pamäti.

Ale čo je známejšie, ako práve tá spôsobnosť človeka: „môcť každý čas po čas bdenia rozličné výkony povedomia predsavziať a ich jeden po druhom, jeden za druhý zamienať myslenie s hovorom, s poslúchaním, s pozorovaním atď.

Toto zamienanie a užívanie tých spôsobností povedomia, čiže ako sme videli vzbudzovanie jim zodpovedajúcich pohybov obojdielovej látky ducha: je z čiastky tá krajšia časť ľudského života: dejstvovanie a účinkovanie.

Druhá pak časť tohože dejstvovania a účinkovania je: „javenie obsahu obojdielovej látky“.

Toto javenie vidno pri tých „pohyboch veľčiastok“ obojdielovej látky, ktorýchže dvojpohybami nie len jednotlivé predmety, ale celé obrazy vonkajších predmetov a ich deje čili, pohyby predstavujú a tvoria sa.

To stáva sa tak. Po vňatí obrazu Či všeobecného jestvovania vo vonkajšku, či už obrazu istého určitého diela (t. j. po stvorení jeho v duchu tymi dvojpohybami obrazu vonkajška, abo „určitého“ diela jemu zodpovedajúcich čiastok obojdielovej látky ducha), človek po nastrojení tohože obrazu: predstaví si ďalší priebeh tohože dejstvovania abo určitého diela až do konca a zdaru. Pri tom po nastrojení behu „dosavádneho“ patričného jestvovania abo určitého diela určí aký doplňok do tečenia pohybu tohože vonkajšieho dejstvovania, abo určitého diela pridať má, aby ono k vyžiadanému zdaru došlo.

Čo je to: človek predstaví si ďalší priebeh vonkajšieho jestvovania abo určitého diela? To nenie iné, ako povedomý podmet veľčiastkami a obrazami obojdielovej látky ducha ten celý pohyb vykoná, ktorý „pravdepodobne“ po nastrojení behu dotiaľneho pohybu (do okamženia, v ktorom obraz pohybu vonkajška, abo určitého diela, smyslami zachytený a umom v duchu vyobrazený a vy„tvorený“ bol) patričná v pohybe postavená časť vonkajška, abo isté určité dielo vo vonkajšku vykoná. To jest obojdielová látka vonkajší dej svojími vnútornými dvojpohybami nielen vý„tvorí“, no i predbehne. To je jej umožneno tým, že jej pohyby sú „výkony“ jej voždy úplných neubúdatelných spôsobností, ktoré práve, ako sme to na viac miestach videli, bleskorýchle dejú sa; naproti tomu pohyby vonkajška premeny, abo složenia podstaty, abo aspoň miesta, ktoré nedejú sa tak rýchle, ako prvšie.

Poňatie významu nejakého deja a pohybu je jeho opätovanie v obojdielovej látke ducha a to také rýchle, že ono predbehne skutočný dej o mnoho. Pri nebezpečenstvách o toľko, o koľko nutno povedomému podmetu spôsob dejstvovania tela určiť a previesť, ktorý vynesie ho z dosahu nebezpečia. Pri pohyboch vonkajška, podliehajúcich práci o mnoho, niekdy o mesiace. Tak na príklad pri pohybe vonkajška slúžacom k prevedeniu výživy tvorstva o mesiace. Ten pohyb je priebeh (jara) vesny, leta a jaseni. Ten predstaví si človek v okamyhu opätuje a odeje hlavné jeho zvraty i slovami a určí i rozpočet svojich prác a potrebných prostriedkov. To platí o každej práci. Že jej priebeh si môže predstaviť, a ho vedieť, to vidno z toho, že môže nielen hlavné zvraty slovami udať, no i opatriť sa potrebnými nástrojami. Príklad: všetky výkonné remeslá, umenia a vedy.

Také rýchle vytvorenie vonkajšieho deju pohybami obojdielovej látky stáva sa, ako známo, pomocou pamäti po zkúsení, ktorá pridáva, ako pri očných zjavoch s ich tečením a zkúsením sebe sdôverené ostatné štyri zjavy a tak aj úplný význam zrakom zachopených vecí, tak tiež pridáva pri pohyboch z dosavádneho pohybu a jeho nastrojenia a po ňom a k nemu po zkusení ostatný priebeh celého pohybu a to v okamihu. Pri odborných dielach stáva sa to všade kde nastúpi zdar s úplnou istotou a určitosťou pri dejstvovaní vo velkom iba s pravdepodobnosťou.

Okamžitosť vytvorenia toho pohybu, ako i okamžitosť vytvorenia vonkajších vecí je, ako sme i videli, určená k tomu, aby sme mohli či svoje telesné dejstvovanie bez škody vo vonkajšku riadiť, či svoje moci k zdarnému dielu upotrebovať. Oboje, či vytvorenie jednotlivých vecí, či celých dejov (po vňatých obrazoch tých dejov ochraňovaných pamäťou) je nám daté k tomu, aby nám v duchu vonkajšok predstavovalo: no nie, aby ono (to vytvorenie, či veci, či dejov) jestvovalo a trvalo. Sprítomňovanie a predstavovanie tých vecí a dejov vonkajška v duchu sú vtlaky dvojpohybov tých maločiastok, ktoré alebo jednotlivé veci predstavujú, abo celé deje, — na vnútorný súvis.

To je, ako sme viacraz videli, privedenie k povedomiu človeka vonkajších vecí dejov.

Po privedení k povedomiu deja nasleduje osnovanie „zdaru“ t. j. takého nastrojenia, ktoré zdar zapríčiní pridaté stávajúcemu už nastrojeniu do tečenia pohybu vo vonkajšku. To nastrojenie môže byť, abo hmota, abo spôsob práce. Vloženie do vonkajška toho nastrojenia stáva sa tak: človek si k povedomiu prinesie pohyby práce, tie po svojom zkúsení, ktoré k zdaru slúžiť budú pri danom nastrojení dejstvovania vonkajška, abo pri nastrojení diela: ako to zvie, nuž hneď patričným údom dá povelenie k prevedeniu toho spôsobu práce. Zvedenie, čo po zkusení človeka k zdaru slúži, je to účinkovanie vnútorného súvisu, čo podmetu pamäti t. j. činné dávanie už raz trpno vňatých napružení a uvodzovanie nimi do pohybu tých čiastok obojdielovej látky ducha, ktorých pohybami vňaly vnútorný súvis, to dejstvo, ktoré menuje sa pri patričnom diele abo dejstvovaní zdarom. Uvodzovanie údov do pohybu k prevedení patričného dejstva je zase to na patričnom mieste už ohliadnuté opätovanie „pohybu na vonok“, — dvojpohybu patričných čiastok.

Toto opätovanie pohybu na vonok je tá vláda, ktorú poslúchajú vonkajšie spôsobnosti, keď sú podrobené duchu, vládou sebavedomia „bdením“ a síce v zdravom spôsobe telesných ústrojov bez všetkého hatenia sa. No keď telesné rečové ústroje dielom a nedostatočným obnovovaním pokazily sa, nuž nastane hatenie. Človek už nemôže opätovánim pohybov na vonok nad rečovými ústrojami vládnuť: nutno mu i „bdenie“, čili vládu sebavedomia na pomoc vziať. Ale to nech nikto nerobí!

Tymito pohybami dielových, abo i rečových údov pridáva sa doplňok k vonkajšej veci, abo nastrojenie k behu dejstva, ktoré dejstvo dovedie k zdaru. To jest abo samé dejstvo učiní nám užitočným, abo ním zachvátené podstaty zo surovín premeniu na užitočné diela.

Toto osnovanie zdaru čili pridávanie nastrojenia, ktoré už s prítomným nastrojením pohybu, ktoré po čas pridania toho nového, v ňom jestvuje: zapríčiní zdar; tie v pohybe nachodiace sa podstaty premení zo surovín na dielo, môže byť pridávanie formy surovín, abo im chybäjúcej podstatnosti: no z väčšieho diela obšírne odborné činnosti. Sem patrí dielo hospodárske, dielo remeselnícke, a tiež dielo veľkého priemyslu. Ony sú „protizvraty“, ktoré pridávajú sa v tečení dejstva prieroby nejakej suroviny k tým vzratom prieroby, či nástrojami, či ohňom, či akýmkoľvek človekom ovládanými živelnými silami k zvratom, ktoré by napravily beh výroby k nezdaru; protizvraty, ktoré napravia k zdaru: spôsoby práce.

No ako sme videli, človek môže vplývať nielen pri odborných a hmotných dielach na chod zdaru a nezdaru, i v dejstvovaní vo velkom možno mu to činiť, lenže tu už nemôže používať k riadeniu behu dejstva živelné sily, abo pohyby hmotnej práce: no k tomu môže používať pravdy „vyšieho vplyvu“, ktoré osvedčily sa v behu dejov čo blahonosné. Príkladov nám dejepis podáva dosť.

Na príklad nastrojenie, ktoré solúnski bratia chceli do všeho Slovanstva vložiť, (obzvlášte do západnieho, kde účinkovali). Pravdy vyššieho vplyvu v materinských abo najmenej v poňatných rečiach a s nimi i vývin národnej písemnosti. Tým chceli všetko to odvrátiť, čo asi po zrušení ich diela zastihlo západné Slovanstvo a priviesť ich k tomu blahu, ktorému tešia sa iné národy, a tiež i východní Slovania.

A prečo takéto zámery obojdielovej látky ducha snahami, túžbami, ideálmi, vidinami srdca menujeme?

Obojdielová látka používa k ich uskutočňovaniu údy a telesnú silu. Túto pak a krev k síteniu údov pohybujúcich sa srdce posiela do nich povýšeným buchotom, pritom pracujúc.

Pri tomto možno tiež neslýchanú moc obojdielovej látky ducha obdivovať. Keď duch vezme také idei za svoje, ktoré pre odpor pekelníkov nemožno previesť, nuž duch premôct síce nedá sa, ale voždy ťaží svojou mocou na srdce a núti ho toľko sily vyvinúť, koľko k uskutočneniu patričných ideí potrebno je: no poneváč práve pre ten odpor srdce to nemôže vykonať a ani duch od svojho odstúpiť nechce, ale voždy svojou mocou na ústroj srdcom menovaný ťaží: nuž stane sa to, že ústroj tento podľahne naň ťažiacej moci a nastúpi asthenia kardias.

Ba hovorí sa, že preveľká náhla radosť abo žalosť môže človeka usmrtiť. Čo na tom? to neznám. Ak to pravda je, nuž obojdielová látka ducha v takom páde toľko moci zo seba proti vonkajšku tela napraví a v takej strmosti, že telesné moci, srdce atď. ich nadbehu a návalu náhle podľahnú; — ako v tom prvšom páde znenáhlemu účinkovaniu moci ducha.

Ďalej príklad toho panovníka, ktorý videl, že jeho národu, k tomu, aby bol tak mocný, ako i iné, ten vývin vied chýbä, ktorý u iných národov videl, a ktorý ustanovil a i zaviesť v svojom národe, a to podarilo sa.

Ďalej príklad zakladateľa slovenských škôl Štefana Marka Daxnera a jeho súdruhov. Ich zámer bol ten: osvietiť tečenie dejov slov. národa tymi vedami a umeniami, obzvlášte ale pravou známosťou pravd „vyššieho vplyvu“, ktoré osvedčily sa všade na každom bode dejepisu, čo vzkvet národov. Pri tom všetci tehdajší výtečníci svoj úkol vyplnili. Dr. Hurban zaplnil, povedzme, úlohu solúnskych bratov a večnej pravde ziskal nejednoho, medzi nimi i pisateľa tohto; V. Pauliny-Toth, ako pred ním i Štúr, pestovaním, básnického umenia a jeho rozširovaním, pekným písomníctvom, Sládkovič, Botto, Kubányi, Grajchmann a iní básnici, Francisci, ako pred ním i Štúr rozširovaním životodarných umení a právd a Škultéty a Dobšinsky sbieraním základných vedomostí (složených) slovenského života v jeho povesťach, prvší i básnením pre mládež: tým večným pravdám, zárodkom to blaha národov, ako i celým svojím životom s ostatnými národovci slúžila.

Takým hľa dejstvovaním človeka jednoho a mnohých pridáva sa k dejstvovaniu ľudskému celého národa zdar a blaho vyvolením krásnej úlohy a jej prevádzaním.

V tom prichodí na javo obsah obojdielovej látky ducha, čili jej veľkosť.

*

Už sostojanie ducha z obojdielovej látky dá tušiť, že je ona vo svojom spôsobe väčšia, než složené podstaty, sostávajúce z dvoch jednodielových látok.

A to potvrdzujú i iné zjavy, ktoré krátko ohliadneme.

Najprv všetky zjavy povedomia, ktoré sme už ohliadali. Nimi možno človeku stred všetkých dejov a medzi všetkými predmetami vonkajška svoje trvanie zabezpečiť. K tomu účelu možno ich duchu všetky nesčíselné razy konať, ako sme to na patričných miestach videli, a to v akomkoľvek poriadku sám chce; abo v akomkoľvek to beh vonkajška vyhľadáva. Čo prirodzenejšie je, ako to, že látka, ktorá toľkých nesčíselných a tak rozdielnych výkonov (sebavedomia, vedenia, umu, pamäti) je schopná, prevyšuje svojou veľkosťou všetky iné známe podstaty a látky.

Jej veľkosť so strany moci možno takrečeno merať. Ak veľkými silami vo vonkajšku vládne, narába, a či „údami“, či „múdrosťou“ ich k svojim vmerom používa (obzvlášte k povýšeniu úrovne človečenstva nad ostatnú stvorbu): „toľkú velikosť má i ona moc obojdielovej látky“. Zrejmé je, že môže len väčšie menším ovládať, no nie naopak. Akými potom silami vonkajška (či údami, či múdrosťou, či spoločnými prostriedkami) vládne duch?

Všetkými, ktoré nie sú určené k udržaniu vesmíru (do ktorého i naše obydlenie, zem prináleží). Že nimi vládne, to dokazuje rozvitie priemyslu, kupectva a premávky v novších časoch.

Veľkosť obojdielovej látky ducha zjavuje už i pri „ume“ spomenuté účinkovanie zraku.

V predošlom sme videli „rýchlosť“, ktorou duch tie pohyby maločiastok užíva a upotrebuje utvoreniu celých obrazov, celých vidiekov v sebe.

Videli sme, že rýchlosť je toľká, že ako náhle súčet zjavov, obraz vidieku súčiniaci zrakom v duchu blesne, už dvojpohyby tých maločiastočiek, ktorými súčet predmetov, obrazu vidieku, zorným uhlom zachyteného vidieku v duchu predstavia. Na to, keď človek zorný uhol zraku na druhú časť vidieka obráti, v tom okamihu, ako to stáva sa, vrátia sa všetky tie maločiastky, ktoré predošlý obraz vidieku v duchu predstavovaly do svojej riadnej polohy a hneď novým súčtom zjavov zodpovedajúcim súčtu predmetov novej časti vidieku, nové maločiastky odmerajú sa a do nového dvojpohybu skočia, t. j. po odvrátení zraku z predošlej časti v duchu zmizne a obraz tej druhej časti miesto v ňom zaujme. A tak ďalej do nekonečna, ak že jedno za druhým viac obrazov vidieka vníma človek: ale ak po vňatí niektorých obrazov jednotlivým predmetom vidieka, abo svojho najbližšieho okolia pozornosť venuje, nuž nastúpia obrazy jednotlivých predmetov na miesto celých súčtov tých predmetov v duchu.

Tu nám prichodí veľkoleposť týchto výkonov ducha maločiastkami svojej obojdielovej látky ohliadať.

Koľká tu rozmanitosť vecí nalezá sa už pri obyčajnom vidieku! Vrchy, hory, pahrbky, roviny, lúky, role, doly, potoky, rieky, mestá, dediny, sady, zahrady atď. Koľká tu rozmanitosť a rozdielnosť veľkosti a barvy predmetov! K tomu možno jeden a tenže obraz vidieku na jar v kvetúcom, na jaseň vo vädnúcom, v zime v bieloskvúcom sňahu. Každú takú premenu barvy môže um tými maločiastkami v dvojpohyboch predstaviť. A keď spomnieme len na to, ako ľudia medzi sebou v hlavných črtách, po svojej vonkajšej podobe sú rovní, no nepodobní v maličkosťach v odtienov bariev, ťahov atď. takže za veľký div platí, keď dvoch ľudí, čo i bratov zväčša, keď i nie celé, sebe podobných možno uzrieť. Um to všetko môže predstaviť dvojpohybami. Toho dokladom sú „priatelia“ a „známi“ človeku.

Každý, ako známo, je nejakou maličkosťou od druhého rozdielny, a um môže túto maličkosť vyobraziť a zapamätať (v sebe ustáliť), poneváč človek vie svojich známych po ich podobe poznať, t. j. rozoznať. Koľko v drobotinách môže vykonať, to nám ukáže poukázanie na „drobnohľady“.

No i vo vnímaní veľkých obrazov vykonáva úžasné diela pohybami maločiastok. To vidno už pri obyčajných obrazoch vidiekov. No ešte krajšie to vidieť pri mimoriadnych. Na pr. výhľad z Kriváňa, kde v najbližšej blízkosti uhliadneš celé kostkové míle nedvižného kameňa v najpodivnejších podobách, ktoré stred obrazu zaujímajú, a okolo toho na juh a sever obrazy celých krajov. Tak tiež vidno veľkolepé obrazy s vrcholov hôr stredoslovenských. K tomu obrazy behu povetrnosti vo dne, jasnú oblohu so svetlom slnka, v noci, s mesiacom abo v šedej temnosti z miriadami hviezd. K tomu vlnenie búr, lúče bleskov, vírenie oblakov, a mrakov. Na zemi pak obrazy dejov a vlnenie mora atď.

V pravde neni div, že povstala myšlienka pantheismu, t. j. ako známo to učenie, že všetko bytie sveta je „jedno“ bytie. Viditelný svet, ľudia, predmety, hmota, sila, všetko je jedno bytie a súhrn jeho: Božstvo. Toto jedno bytie = more je skutočnosť, a každé osobyté bytie predmet, vec, zver, človek len atribút toho bytia, t. j. „bublinka“ na tom mori.

Tým chceli vysvetliť veľkolepú činnosť obojdielovej látky ducha pri vnímaní vonkajších obrazov, a síce tak: tie obrazy niesu vduchu človeka, ale vo vonkajšku, on vidí ich preto, že von tiež neni druhá látka a druhé bytie, ale látka samého vonkajška, a on sám: vonkajšok následkom toho, čo vo vonkajšku „je“ abo „deje sa“ to „je“ i v ňom a „deje“ sa.

Tak by pravda to vnímanie vonkajších vecí a veľkolepých obrazov vysvetlené bolo: no nie „voľnosť“ a „samostatnosť“ vnímania.

Keďby duch človeka skutočne len „bublinkou“ vonkajška bol, tak by vnímanie od jeho vôle neodviselo: vonkajšok v „sebe“ (v duchu čo v bublinke svojho mora) by robil, čo chcel, jestvoval, dejstvoval, ako chcel. Ako to robí i v duši, ktorá ako sme videli, je „sila“, ktorá sebou, t. j. s celkom vonkajšej sily, a v ktorej vonkajšok „robí“, „čo chce“, t. j. „vonkajšok dejstvuje“ v nej, ako v sebe samom, rovno nastrojenými silami ju veľadí, rôznonastrojenými ničí, umenšuje, preto nutno nám chrániť ju pred vystavením veľkému návalu rôznonastrojených síl, t. j. nutno chrániť zdravie.

No ako ohliadli sme to, či každý duchovný zjav (z I. povedomia), či každý najdrobnejší, či najveľkolepejší pohľad je vôľný, od vôle človeka závisí, ano nestane sa bez samočinnosti jeho povedomej podstaty.

To vidí človek každú chvíľu na sebe. A čo to učí, že proti vôli človeka vonkajšok v ňom neúčinkuje: ano, že on nijak v ňom neúčinkuje, a že všetky jednotlivé dejstvá, ktorými si človek známosti nahromadí, stanú sa: jeho „samočinnosťou“.

To je, že vonkajšok v ňom nerobí čo chce, neúčinkuje, ani nejestvuje. A to zase, že duch neni bublinkou vonkajška: no že je celé iné „bytie“, rozdielne od vonkajška: a to také, že vonkajšok v ňom nemôže jestvovať, činiť pohyby deje atď. t. j. „prevažné“ väčšie.

A len to je pravé vysvetlenie veľkolepej činnosti ducha, ktorú vidíme v tom, že on tvorí čiastkami krásne obrazy vonkajška v sebe.

Tie maločiastky sú len „ohľadom“ ducha a jeho obojdielovej látky maločiastkami, no ohľadom vonkajška rovné bytia tú samú podstatnosť a veľkosť majúce, čo i jeho zobrazené čiastky.

*

Táto „oddelenosť“ od látok vonkajška javí sa ešte i tým, „že duch žiadnu váhu nemá“, t. j. vláde príťažnej sily našej zeme, ktorá ináče nadovšetkým vládne, nepodlieha.

Tiež zkazonosným vplyvom vonkajška nepodlieha. To svedčí to spomenuté neubúdanie súbora všedných známostí. Tiež niektoré zjavy pri úmoru človeka. Po vystrebaní životných síl ich celkom (vonkajškom) z tela, čuje sa umierajúci obľahčený, ako by vyzdravený, a divno mu, že ako je to, že svoje údy upotrebiť nemôže. — To je: celok síl (vonkajšok) z tela všetky sily vykynožil, dušu tiež; pri tom pak duch obojdielová látka všetkou touto zkazonosnou dejateľnosťou vonkajška žiadne porušenie, ani uštrbenie svojej celistvosti neutrpel: toto prichodí v cítení svojho „ja“ celej svojej bytnosti, ako zase v nemožnosti užívania údov vyčerpanie sil na javo.

Vo všetkom tomto oddelenosť ducha od vonkajška a jeho látok javí sa.

*

Veľkosť obojdielovej látky javí sa ďalej v zjavoch jej obsahu.

Na to pohľadeli sme v II. D. 3. („Ja“, čiže zjav vlastnej skutočnosti), kde sme videli, že „ja“ samo v sebe javí sa čo „bezbarevná skutočnosť“, no akonáhle ono príde do potyku s vonkajšími skutočnosťami, ukáže svoju barvu, tam krátko ohliadnutú. Tu prichodí nám vec bližšie ohliadať.

Táto barvitosť zjavu sebavedomia je obsah obojdielovej látky; a je tá, Sokratom už spomenutá, „dobrokrása“.

Tu, ako známo, jestvuje povedomá podstata, spojená s telesnou. Ako sme videli pri ume, žiada prevedenie úlohy človeka v tom krásnom rozvrhu, aby človek postavil svoje povedomie v službu telesnosti, no iba natoľko, nakoľko to patričná úloha žiada; vyše toho nie! Prevedenie tejto úlohy činí nutným podrobenie telesnej podstaty pod moc vonkajších (prírodných) zákonov. Ako sme videli, telesná podstata činí v službe povedomia pohyby; to ju robí „neúplnou“; nutná zámena využitých, prepotrebovaných „látok“ novými; k tomu dostatočná obrana proti akýmkoľvek účinkovaniam tých vonkajších síl (najznámejšie ich účinkovanie je „účinkovanie poveternosti“). Týmito zjavami chopí vonkajšok človeka a prinúti slúžiť jeho povedomie jeho telesnej podstate. A to je i pravé a to tak ďaleko, pokiaľ to udržanie telesnej podstaty skutočne žiada. Čo môže účinkovať povedomie vyše toho, to mu nutno na javenie „obsahu obojdielovej látky“ vynaložiť: poneváč tým povyšuje sa stanovisko človečenstva nad ostatnú stvorbu. Možno riecť: všetky slávne deje človečenstva, a to či v posvätnom kruhu „vyššieho vplyvu“ a či mimo neho, sú javením toho obsahu. (Pod vyšším vplyvom praotcovia Abraham atď. David. Von z neho Leonid a časy rozkvetu hellénskeho. Čo do ponímania povahy Abrahama otcov atď. sú „ophitovia“ a „výstrední“ antisemitovia na veľkom omyle, keď ich chcú na postavách ich dnešných potomkov merať. Nie! Život Abrahama a praotcov bol jedno jediné javenie „dobrokrásy“. To boli ľudia dobrotiví, milí, čistotní a k tomu „robotní“. Že v sv. Písme najdú sa tiež ich zlé skutky zapísané, to je len toľko: povedľa dňov „cti a šľachetnosti“ 175 liet našly sa i „tieto“ dva či tri nesväté skutky a predsa neostaly bez pokuty. Oni „zbohatli medzi pohanmi“, to jest vynikali cťou a pracovitosťou. Keby oni, inoverci medzi vtedajšími pohanmi, týmto boli dali čo len najmenšiu príčinu k zášti, boli by im tí krátkym právom krk zakrútili. Že oni mohli tak dlho medzi pohanmi žiť, to malo príčinu, a síce tú: oni získali ich srdcia životom ustavičnej cti a šľachetnosti. A že zbohatli, to bolo od toho, že hotovili najlepší tovar, a síce mliečne výrobky. Akú robotnosť a čistotnosť to žiada, spýtajme sa našich hospodyniek. Teraz ich zase iné smery v pochybenom obdive „Nomadenfürstami“ chcú zvať. Ale oni boli robotní „veľbačovia“. Že boli robotní, to vidno z toho, že boli dlho živí: nerobotní nemôžu dlho živí byť. To sem natoľko patrí, nakoľko sú oni „vrchoviskom“, t. j. „žriedlom“, z ktorého vyplynul prúd vyššieho života v človečenstve, a to pod vyšším vplyvom, prúd to, ktorý umožňuje javenie obsahu obojdielovej látky ducha.)

Že povstaly i iné dejstvá slávy javením toho obsahu, to ukazuje pohľad na ne v patričných knihách vyššieho vplyvu.

No poukazujú na to i mimo vyššieho vplyvu stojace slávodejstva.

Rozkvet Hellady. Hrdinovia sú príklad žertvovania sa za jednotlivé predmety dobrokrásy. Predmet obyčajný: svoboda Hellenov, čo súbor možnoty vývoja obsahu obojdielovej látky ducha, t. j. tej dobrokrásy v ich národe. Príklady to známejšie, lež by nadbä bolo o nich písať. Mudroľubci žertvovali sa službe dobrokrásy, chceli objasniť nielen vesmír, no i ducha; ale poneváč jeho pochody chceli objasniť pochodami známymi z prírody, nuž vmer nedosiahli. I všeobecnosť hellénska slúžila týmže predmetom dobrokrásy natoľko, nakoľko napomáhala umenia a vedy a namáhala sa vystrojiť svoju obec spravedlivými zákonami. Tiež i rozkvet iných národov javí nám to isté.

Podivnou náhodou povstala mienka pri pohľade na rozkvet Hellénov, že ich rozkvet prevyšoval zjavy vyššieho vplyvu, a ako by to bolo všetko jedno, či v kruhu vyššieho vplyvu jestvovať, či von z neho.

Netreba dokladať, že to osudný omyl! Jeden pohľad na národy von z tohože kruhu stojace ukazuje ten rozdiel, ktorý ten omyl zjavuje. Taký pohľad dá odpoveď na otázky, či majú tie, mimo vyššieho vplyvu stojace národy, ačkoľvek v najbohatších krajoch bývajú, tú moc, tú ušľachtilosť života, tie vedy a tie umenia, ten blahobyt, ktorý vidno v národoch stojacich pod vyšším vplyvom.

Čo dotýka sa hellénskeho rozkvetu, ukáže nám prednosť vyššieho vplyvu zvlášte tá otázka: či ten rozkvet mal také trvanie, aké má rozkvet ľudstva stojaceho pod vyšším vplyvom? Či mal rozkvet hebrejstva, potom, ako ono vylúčilo sa z kruhu vyššieho vplyvu, to trvanie, aké mal, pokiaľ ostávalo v ňom? Či mal rozkvet Slovanstva, pokiaľ ono nebolo pod tým vyšším vplyvom, trvania?

Nie! Rozkvet hellénsky a všech mimo vyššieho vplyvu jestvovavších ľudí a národov, ukazuje nám pravú povahu sveta. Svet nie je „tichá dielňa“, abo „tichá učbáreň“, (v ktorej len tichí učeníci tu i tu „nezdobu“ robia), no svet je stroj, ktorý kynoží a nivočí všetku dobrokrásu a blaho ľudstva. Naproti tomu zase vyšší vplyv je tá moc, ktorá sveta-stroju bráni to činiť a hotuje miesto dobrokráse, blahu, cti, šľachetnosti a akýmkoľvek menom tú dobrokrásu menovať môžeme.

Rozkvet Hellénstva a tiež druhých známych národov je nám len na to zjavený, aby sme videli, čo stane sa akejkoľvek dobrokráse, keď skvitne ona von z kruhu vyššieho vplyvu.

Ten stroj drtiaci, svet, vrhne sa na ňu a jej rozkvet a podrtí ich!

Neupierame ideálom slávy hellénskych hrdinov ich vznešenosť, no oni sú len napomenutím pod vyšším vplyvom stojaceho ľudstva, k poznaniu vznešenosti jeho úlohy a k jej konaniu.

K javeniu obsahu obojdielovej látky ducha. To asi toľko žiada: žiť tomu nepodvratnému presvedčeniu, že „dobrotivosť“ je najvyššia moc Božstva; (no „svätá“! to dokazujú mohutné výjavy v živote vesmíra; na pr. nech vystrojí sa loď s nejakou chybou na šíre more; obyčajne ztroskotá sa a stá životov padnú v žertvu smrti; nech nekonajú časti ľudstva k inným „neuvedomelým“ časťam ľudstva svoju ľudskú povinnosť; povstanú nákazy, ktoré ľudstvo kosia po tisíckach atď.), ďalej tomu nezvratnému presvedčeniu, že obsah obojdielovej látky, dobrokrása je zárod všetkého blaha človečenstva; a tej snahe čím najkrajšie svoje skromné moci a prostriedky upotrebiť: a čim viac môžeme, tým viac od seba žiadať. Keď bolo cťou žertvovať svoj život pri obrane pred nepriateľom, akoby to nebolo tiež cťou každodenne ho obetovať svojmu a rozkvetu celého národa a ňom celého ľudstva.

Toľko je toho asi, čo k nám rozkvet starovekého Hellenstva hovorí, v ktorom, ako i v iných javí sa obsah obojdielovej látky ducha.

No javí sa on i vo všeliakých službách ľúbosti, ktoré podnikajú na pr. rodičovia k výchove svojich dietok, v žertvach, ktoré prinášajú za ich budúcnosť. K tomu javí sa obsah ten i v odborných dielach, kam patria všetky služby, úrady, od najväčšieho k najmenšiemu, a to čo vernosť, umelosť atď.

Najjadrnejšie javenie rečeného obsahu stáva sa záľubou na dobrokráse: a neľúbosťou na jej protive: stud, hanba atď.

Najkrásnejšie ukazuje nám jävenie toho obsahu: svet básnictva (poesie).

Predmetom básnictva je krása. Od trúchlo-vznešeného, tragedie, až do veselo ihravého, komiky a humoristiky, áno až do satyry, má krása svoj obor, v ktorom predstavuje sa rozličnými druhámi básnictvu. Satyru možno pomenovať krásou s nepriateľmi krásy válčiacou. No keď si bližšie obor krásy poesiou narabajúcou obrazcami známostí, slovami — predstavenej bližšie ohliadneme, čože nalezneme? Menšia časť predmetov poesie sostojí z výjavov „veličenských“ „ľúbostných“ a vôbec „krásnych“ v prírode: potom v tragediach, eposoch zjavy vyššej vlády; vedúcej nemo, ale mohútno deje človeka (po ich súhlase, abo nesúhlase s tou vládou) k zdaru, abo k nezdaru, väčšia časť predmetov záleží z predstavenia všelijakých výjavov dobrokrásy: nech je to ľúbosť k rodu, vernosť v úlohe človeka, vernosť v čestnom účinkovaní, šlechetnosť, vysokodušnosť atď., abo oslavovanie týchto zjavov na minulosti dejepisu rodu, abo človečenstva. Tieto a podobné predmety tvoria asi väčšinu obsahu poesie, nech to krátko vyslovené, ako výlevy osobných citov, nech to složitejšie do napodobnenia behov a dejov ľudského života zabalené, v epike a dramatike, nech to poučne, krátko prednesene v didaktickej poesii.

A ako sme spomenuli, predmety tieto niesú nič iného, iba zjavy obsahu obojdielovej látky ducha vo vonkajšku, v dejoch, skutkoch vyjavené a viditelné.

Záľuba na poesii a zjavoch v nej rečeným spôsobom predstavených, obsahu obojdielovej látky je „trpné javenie tohože obsahu“.

Aký význam má vzbudzovanie tejto záľuby na zjavoch obsahu obojdielovej látky.

Taký! Behom zneúplnenia telesnej podstaty ľudský duch prinútený slúžiť k jej udržaniu, naplní sa výlučne predstavami telesného sveta známosťou hmoty a jej moci. Je „ujarmený“ hmotou. Len ona má u neho platnosť; len jej privlastňuje skutočnosť, a len jej stavia do služby svoju moc. Živelná moc poesie práve tým, že vyobrazuje zjavy obsahu obojdielovej látky slovami a ich vzbudzuje u slyšateľa abo čitateľa tvorí ten pocit, ktorý záľubou menujeme a je pocit „prevahy bytia obojdielovej látky ducha a jej obsahu nad hmotou“. A to je vážna dejateľnosť. Tym poesia pôvodne ducha hmotou ujarmeného osvobodzuje od toho ujarmenia a činí k vyšším vmerom spôsobným. Tak hľa poesia je veľký dar Boží. A to isté môžeme v istej miere o všetkých umeniach riecť, ako to už starovek cítil, ktorého presvedčenie o tom v tom slove nachodíme vyjádrené: „fideliter didicisse artes, emolit mores, nec sinit esse feros“.

*

Veľkosť, no bez obsahu javia pomýlené smery ľudstva. Duch ostane ujarmený, v miesto „obojdielového obsahu svojho“, javí „jednodielový“ obsah svojej hmoty.

Za starodávna ľudia význačných darov, sily a postavenia učinili to dobrovoľne, a tým priviedli väčší diel ľudstva do toho položenia, že im nedobrovoľne bolo nutno svoje povedomie postaviť cele do služby hmoty. Ti prvší zaľúbili si, na miesto premáhania vonkajška múdrosťou, premahanie ľudí. To bol nepravý ideál slávy Salmanazarov a Nebukadnezarov.

Že je to prvšie pravý ideál slávy, to učia nás veličenské zjavy dejepisu. Diela toho prvšieho druhu, menovite či diela umení, či diela vied, od Pythagorov, Homerov, Hesiodov, Archimedov počnúc ostaly, kdežto velikánske výboje Salmanazarov, Nebukadnezarov atď. pominuly.

Čo dotýka sa obzvlášte starovekého básnictva a mudroľubectva: nutno nám účinkovanie „pravých“ smerov „vyššieho“ vplyvu obdivovať. Určitejšie vysloviac vec, kde, ako medzi Grékmi a Rimanmi sami apoštolovia účinkovali; tam neboli staronárodné spisy vykynožené, len kde už ináče bolo účinkované. Slncu nenutno báť sa hviezdičiek: mysleli tí velikáni a v tých národoch ostaly ich krásne spisy.

Konečne neni nezanímavé ohliadnuť i príčinu na svojom mieste naspomnutý rozkvet diel a vied v západnom ľudstve. Čím bol tenže zapríčinený? Tým, že začali, na miesto mŕtvej latinskej, v národných živých rečiach vedy prednášať.

Následkom toho zablúdenia starovekosti stalo sa, že väčšina ľudí nemá možnosti postaviť svoje povedomie na službu ducha a nutno jej nim ustavične udržaniu tela slúžiť. No i v tom ustavičnom boji o vyššú, nad zvieratá, podstať javí sa tá veľkosť ľudského ducha.

Najnebezpečnejšie pomýlené smery sú tie, ktoré chcú odpomáhať nerovnosti „ľudstva“ zaprením duchovnosti. Kde podely by sa vedy, keďby to povedomie odpadlo, že ich pestovaním slúži človek nielen ľuďom, no i ich Sosdateľovi. Služba vied je preto ťažká, že človek má nielen duchom, no i smyslami pracovať: ktorýchžto pohyby, ako sme spomenuli, nie sú tak rýchle, ako pohyby ducha a preto ťažké.

K tomu pri tých smeroch, ktoré chcú násilne zrušiť terajší riad ľudského života a úplnú rovnosť zaviesť; nebolo by „zdravého ľudstva“. Jedno: chcú odstrániť posvátnosť domácnosti; druhé nerozumejú sa tiež do „povárstva“ (kuchárstva). Odstrániť mravnosť, to je toľko, ako sme už spomenuli, ľudstvo učiniť kretinmi. Bez povárstva poruší sa i najtvrdšie zdravie. Oni pravda chcú, lepšie veci rozumeť, učia: že jedlá nutno hotoviť vo veľkom pre celé mestá a dediny; gazdiná nemôže toľko vedeckosti pri povárstve vyvinúť, čo „učený povar“. To je také! Pri prihotovovaní jedla je dobrá síce vedeckosť, ale najlepšia vedeckosť je čistota, tú dosiahnuť vo veľkom nemožno. Tu Boh unemožnil prírodou ideu socialismu.

Zavedenie rovnosti práva je síce žiaducný vmer, no rovnosť majetku zaviesť nemožno. Okrem rovnoprávnosti nutno na tom stáť, aby každý účastným stal sa istej všeobecnej vzdelanosti a bol šľachetnomyselnosťou osvietený. Tomu neprekážajú dejepisné vyvinuté väčšie majetky a imania, ony práve uspôsobňujú nimi obdarené rodiny, k tomu, aby čim ľahšie vynikaly v osvete a vo šľachetnomyselnosti v prostred národov a ľudstva. V tejto úlohe majú ony svoje oprávnenie pokiaľ len svet svetom bude. Ovšem nesvobodno nadpráva mať, abo „spoločnú“ moc k svojmu „ošetrovaniu“ užívať. Dosť svoboda a nedotknuteľnosť. Keď ja môžem sám sebou na površí osvety jestvovať: hanba boloby mi pomocníka, poručníka k tomu potrebovať. Spoločná moc je jej „pôvodom“ k tomu určená, aby tým slúžila k povzneseniu sa na povrch osvety, ktorí nemajú sami o sebe k tomu spôsobu. Tým užívať ju nenie hanba: no česť.

Takýmto činom rozmáhať sa bude rovnosť osvietenosti a šľachetnosti a s tým spolu rovnosť ľudského blaha; no nie násilným srovnaním majetku a tiež takým zaprením duchovnosti. Tým vzala by sa len najlepšia moc k nadobývaniu vied a ich úroveň snížila by sa. Ale „vedieť“, ako sme už i videli, znamená „nad prírodou panovať“. Zmenšením vedomostí zmenšila by sa moc k panovaniu nad složeným bitím (prírodou), a tým samým i samo panovanie. To bolo by zmenšením dosaváď nadobudnutého blaha.

Tak by spomenuté smery (socialismus je bojom akých veľsmerov?) a ktorý zvíťazí, či búrno, či mierno: to nepatrí sem, — tu podotkneme: „vševíťaziaceho“ (božestvenného), a smeru poblúdením starovekosti povstalého, slávu v premáhaní ľudí, národov, a nie prírody hľadajúceho. Ktorý zvíťazí: „vševíťaziaci!“ Mierno, ak ľudia porozumejú, o čo jedná sa, a zrieknu sa zapierania duchovností a poblúdenia starovekosti, a slávu hľadať budú v premáhaní prírody, kde im ju Boh i položil, keď dal všetky moci prírody a vesmíra, ktoré neslúžia k udržaniu vesmíra, obojdielovej látke človeka pod velenie, aby ona vládla vedou nad nimi a blahu ľudstva slúžila javením obsahu obojdielovej svojej látky, dobrokrásy protivu toho, čo hľadajú, dosiahly.

No vzdor tomu i ony sú zjavom veľkosti obojdielovej látky. Ona javí sa v tej snahe po povýšení vlády nad prírodou, t. j. ľudského blaha atď. a v jeho neúmornosti.

Tá samá javí sa i v pravých smeroch, idúcich k tomuže cieľu.

Také je vlastenectvo. Príklady jeho zachovaly sa nám v krajoch mimo vyššieho vplyvu stojacich na Leonidovi a jeho národe. Že máme i v jedinom národe v staroveku, pod vplyvom vyšším stojacom, krásne zjavy tohože smeru, rozumie sa samo sebou, na sudcoch atď.

Vlastenectvo je snaha používať všetky moci národa k dosiahnutiu jeho blaha a šťastia. Jeho okolnosti ustrojovať k tomuto cieľu, obzvlášte pak okolnosti neblahodejné odstraňovať a ich na blahodejné, osvetu rušiace na osvetodarné premieňať. K tomu zámeru žertvovať svoju duchovnú činnosť, ktorú zvýši z tej, čo potrebná je k udržaniu vlastného hmotného bytia — áno i svoje hmotné prostriedky a i svoje celé bytie.

K tomu len to poznamenať načim, že okolnosti národov majú veľký význam pri dosiahnutí blaha národa, ale nie všetok. Na príklad ak národ má i všetky svoje okolnosti i k blahu ustrojené, no nasleduje snahy neslúžiace obojdielovej látke, ale složenému bytiu, nuž o blahu nebude reči. Príklad: africké národy, bydliace v najplodnejších krajoch. Ovšem, ak shodne sa oboje. Neblahodejné, osvetu rušiace okolnosti zase obťažia dosiahnuť hmotného blaha, duchovne tiež, ale cele neznemožnia, na to je náš národ príkladom, v ktorom také okolnosti hlboko pod nullou stoja, a predsa „predčí v mravnosti všetky.“

Najkrajšie vyvinulo sa takéto javenie v krajoch, ktoré stoja pod vyšším vplyvom v kresťanstve. Ako ono uvedené bolo, a ako prostriedkami svätej múdrosti, utrpením a dobrodeniami bolo rozšírené a obrátilo prúd ľudstva, k všeobecnej záhube vedúci, k zdaru človečenstva, a na to odvrátilo po viac než jedno tisícletie všetky z vonkajška hroziace záhuby, najprv tiež len prostriedkami svätej múdrosti, potom „rovné rovným“, — to nejdeme tu opisovať, to je dosť opísané a známe.

Týmto vyšším vplyvom udržujú sa v známosti sväté pravdy, ktoré tak účinkujú na ducha, že ľudia i tak možno riecť v najhlbšom potlačení, bez všetkých práv žijúci, to jest v okolnosťach osvetomorných, natoľko vysvobodia sa z vlády hmoty, že môžu o to stáť, aby viedli dôstojný ľudský život.

Najťažšie je vyhoveť ohľadom šiesteho tejto požiadavke. No srovnanie matrík slovenského národa z rokov asi do 1860 — 70 s druhými ukázalo by, ako i v tomto ohľade bezprávny človek môže vyhoveť svetlu tých právd. Do toho času aspoň svojou domácnosťou, ak tak sám vládal, čo ale i otrok v Amerike a v Afrike môže.

Pritom druhý zjav pod vyšším vplyvom je rozkvet umení. Jeden pohľad na kresťanské kraje a zase na pohanské ukáže nám ten rozdiel. Nespomnieme inšie len to: že ani tie najhrdšie pohanské kraje, Chína a India, nepreukážu obecný ľud, známosťou písma vystrojený. (Pohanstvo zovnútorne v polytheisme má svoju bytnosť, vnútorne v žertvách a v otroctve. Žertvy neznamenajú iba skutočné prinosenie a pálenie obetí, ale to presvedčenie, že vraždenie ľudí je posvätené abo dovolené: ono môže stať sa nielen v skutočnom morení na oltároch modiel, no i zavinuto jako pálenie vdov, vystavovanie dietok atď.)

No nielen v odstránení týchto ohavností javí sa sláva kresťanstva, no i v rozšírení známostí. V staroveku boly len jediné Athény, kde si nauku vážili, teraz každý cirkevný sbor môže mať viac nauky v svojej škole, nežli jej tenkráť Athény maly. V staroveku bol len jeden Sokrates, teraz v každej kresťanskej dedine je ich mnoho, ktorí predčia ho nielen známosťou tých vecí, ktoré on hľadal a nenašiel, ale i trpelivosťou, dobrotivosťou a žertvovaním samých seba.

Najkrásnejší výjav vznešenosti ducha, t. j. prírody obojdielovej látky, je slovenské národovstvo. Toto je: „dané pomery uznať“ a pritom seba žertvovať národu; to jest všetko účinkovanie svojho povedomia k pozdviženiu blaha toho národa upotrebiť; tiež majetok nakoľko možno. Pri žertvovaní seba bolo v programme národovcov i to: byť príkladom dôstojného, šľachetného, pracovitého života svojmu ľudu.

Aké postavy pritom v ľudu našom vynikly! Také darmo inde hľadáš. Spomniem len tých, ktorí, aby mohli svojmu ľudu i svojím životom a slovom slúžiť, vysoké postavenia, ktoré im pri ich dokázanej vernosti, veľkej učenosti a umelosti kynuly, opustili a chudobu v svojom ľude vyvolili a pritom svoje domy a svoje deti tak slávne vychovali, že ich život a domy môžeme nazvať epopejou slávy ľudského ducha.

Spomenieme len neprevýšeno vznešené postavy tých heroov, ktorí pre vernosť k trónu a svojmu národu — a tým i ku krajine a ľudstvu — k smrti odsúdení, no pričinením okolností od nej osvobodení boli, a keď, pri premene okolností, ich sudcovia k nim utiekali sa, od smrti ich zachránili. Ktorí potom vo vernej službe svojho panovníka spoločnou mocou uprávajúc poslanie človeka najdôstojnejšie: „všade všetkým dobre činiť!“ vykonávali a pritom i svoj národ vrelo pestovali, jemu vernými ostali, i keď ono nepochopené ostalo, áno i keď nutno im bolo vysokých postavení preň zrieknuť sa, trpeť i upodozrievanie. Ktorí takrečeno svojou prácou svoje domy udržiavali a pritom voždy stáli verní tomu povolaniu, bohate žertvovali za osvetu národa k utvoreniu škôl a Matice a potom podporovali a udržiavali nevinne chleba zbavených, pritom v svojich domácnosťach pestovali takého posvätného ducha, že nielen oni sami, no i ich v úsvite mladosti stojace vysokoobdarené dietky, považovali takých nevinne ožobráčených jednotlivcov za svojich rodných priateľov. Ktorí za svoje povolanie jasnosti priniesli toľko žertiev vernosti, námah, utrpení! — a čo za to hľadali? — ako by mohli ďalej národu a jeho jednotlivcom k povzneseniu prispeť; nenárokovali si česť vyšších bytností, ani neprijali, iba takú, ako oni sami každému čestnému synu národa dali a pritom vždy verní ostali svojmu povolaniu a sebou i majetkom žertvovali i pod ťažkým prenasledovaním k učlovečeniu národa.

Takéto, hľa, zjavy preukazuje slovenské národovstvo.

Keď národy ctia takých, ktorí v šťastí a cti vysokých postavení zachovajú vernosť k svojim národom, akú česť zaslúžia tí, ktorí robili to isté, áno viac, v ťažkom prenasledovaní?!

Sláva im!

Tiež i byt slovenského národa samého ukazuje nám spomenutý obsah.

Ako sme videli, nutno bolo už životu v pohanstve byť šľachetnému, keď mal účasť na toľkom rozveľadení s ostatným Slovanstvom.

Na to v dejepisných časoch deje pokresťanenia. Jedno: syn toho ľudu vzbudil tú myšlienku, aby evanjelium Slovanom zvestované bolo slovansky. Druhé: slávny obsah toho evanjeliuma ľud tak rýchlo vňal, že toľké pamiatky toho dejstva v svojej reči si podržal, že ich udržalo sa mnoho až do dnešného dňa.

Ďalej veky stredoveku netreba opisovať, — a ani tieto nemohly cele vyhasiť človečenstvo slovenského ľudu. Dôkaz staré tlače českého zlatoveku, ktoré prechoval ten ľud v čas nebezpečenstva. Tlačopisy to plné vysokej mravnosti a nábožnosti. Čo tým ukázal ten ľud? Že taká vysoká, čistá nábožnosť je — jeho ideál!

Konečne novšie časy, žertvy za školstvo a osvetu, založenie škôl a Matice, a na to iných vzdelanostných ústavov atď.

Takéto, hľa, zjavy v ľudskom živote javia sa, a ony javia tú spomenutú veľkosť duchovnej podstaty.

„Pravé smery“ — tieto posledne spomenuté — zjavujú veľkosť a obsah spolu. „Pochybené smery“ len veľkosť.

Toto posledné má tam miesto, kde človek svoje povedomie postaví cele do služby jednodielových látok. Postaviť svoje povedomie do služby jednodielových látok, znamená zaľúbenie mať výlučne na telesných výhodách, a hnutiami a pocitami šľachetnosti a vznešenosti — prejavmi to obsahu vlastnej obojdielovej látky — opovrhnúť čo neužitočnými a pachtiť sa za bohatstvom, za nadprávami a premáhaním či jednotlivých ľudí, či celých národov. Toto znamená postaviť povedomie cele do služby jednodielových látok. Po hranicu nutnosti každému nutno tak činiť, no nad ňu nie. K takému smeru príčinu zavdá (historia) „dejepis složenej podstaty“, tela. „Obnovovať sa“ mu nutno; to možno, len keď je dostatok patričných látok. Nutno tedy ten dostatok spôsobiť a natoľko povedomie postaviť do služby jednodielových látok. No vyše nadto nie. Čo nadto času zbudne, to sluší službe obojdielovej látke: jedno: človek má sa už dotiaľ nadobudnutými známosťami, umeniami, duchovným svetlom osvecovať; druhé: sám k tomuže rozvoju prispievať — rozvíjať vlastnú šľachetnosť a dobrotu.

No keď postaví sa výlučne do služby jednodielových látok povedomia, nuž nastanú tie smery, ktoré vidia slávu v hromadení patričných látok, abo v premáhaní ľudí a nie prírody. Tie nie sú blahonosné. Prečo? Istá moc je vo hre, ako by sme to videli, keby sme mohli ešte tu v časnosti „predmet vedenia“ ohliadnuť.

Najhroznejší zjav nepravých smerov sú: zločiny. Tie stanú sa tak, že človek neobmedzenú svobodu obojdielovej látky, ktorú upotrebiť má len na jej záujmy, upotrebí na záujmy týkajúce sa jeho záujmov, slúžiacich jednodielovým látkam tela.

Účinkovaním týchto pomýlených smerov ponižuje sa úroveň človečenstva v prírode.

Môže-li, keď je obojdielová látka väčšia moc než príroda, táto posledná tú prvšiu zvrhnúť s vyššieho stanoviska na nižšie? Príroda sama ovšem nie, ale obojdielová látka pomýleným smerom slúžiaca to činí. Rovné zvládze rovným!

Tu treba spomenúť i to, že spoločná moc a formy jej upotrebovania, dobre používané, mnoho môžu prispeť k vývoju človečenstva. No nie samy. Hlavné je nasledovanie tých pravých smerov človečenstva.

Jednotlivec tiež môže používaním nadobudnutých vied na púťach šľachetnosti krásnu službu preukázať človečenstvu.

Ostatné zjavy povedomia, ako svedomie (sumenie) potvrdzujú tiež dosavádne pohľady na látku ducha. Ačkoľvek ono patrí viacej do predmetu vedenia, poneváč sprostredkuje súvis s vyšším bytím, no svetlo hádže i na samú podstatu ducha svojím „dejepisom“. Ten dejepis je krátko ten: kde svedomie nestojí „cele“ pod vyšším vplyvom — v pohanských národoch — tam „odrodí sa“, t. j. ako i tým, čo na pravých smeroch účasť berú, bráni zle činiť, tak tam bráni „dobre činiť“; ako tu bojí sa na pr. nevinnú krv preliať, tak tam bojí sa ju nepreliať. Na pr. pohanským balvanom neobetovať, domnelého čarodejníka atď. nezabiť atď. To všetko zjavuje obojdielovitosť látky ducha a jej neobmedzenú svobodu, ktorú sme ohliadli čo neobmedzené právo jestvovania, a tiež takú voľnosť používania vlastných duchovných a telesných mocí. Premúdrosť Tvorcova i tu sa oslávila, keď ustanovila i ten súvis s človekom („voľnosť“), mocou ktorého človek i zblúdiť môže od púti k svojmu vmeru, no nutno samostatne po nej napred ísť!

Toľké, hľa, vidíme príklady javenia obsahu obojdielovej látky ducha dobrokrásy. To nám kladie tú otázku, čo že je ten obsah obojdielovej látky i tá dobrokrása? Prevaha bytia v oči složeným predmetom a jednodielovým látkam. Nesloženosť, jednoatomivosť celého bytia ducha: nepodliehanie viditeľnému vonkajšku; jestvovanie povedľa vonkajška, a to, čo „väčšieho“ celku povedľa „menšieho“; povaha nie! „príroda“ obojdielovej látky ducha.