ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bibliografické poznámky

Do VI. zv. Diela Jozefa Gregora-Tajovského zaraďujeme práce, ktoré autor nepojal do Spisov, zostavených a redigovaných ním samým. V archíve Gregora-Tajovského máme síce koncept osnovy XIII. a XIV. zv. Do XIII. zv., pôvodne nazvaného „Národné rozprávky“, zaradil väčšinou spomienkové prózy a vydal ich potom pod názvom „Úhrabky“ ako XII. zv. Zobraných spisov. V osnove XIV. zv., nadpísanom „Z dediny“ (taký názov má jedna z prvých knižočiek Tajovského r. 1897), zaradil Tajovský vyše tridsať prozaických prác z obdobia 1893 — 1905, väčšinou zo svojich prvotín. Tento zväzok však už nevyšiel. Príčiny možno hľadať jednak v autorovom kritickom postoji k vlastnej tvorbe a jednak, že jeho rozprávkovú tvorbu v tridsiatych rokoch, keď mal XIV. zv. vyjsť, literárna kritika prijímala mlčky, pasívne a do popredia v jej poňatí vystúpil Tajovský — dramatik. Tajovský hodlal ešte vydať aj XV. zv. Zachoval sa nám koncept jeho osnovy. Nachádzame na ňom len jednu prózu, „Základ života“, ktorú uverejnil v „Novozámockej pamätnici“, publikácii, ktorú sme sa doteraz márne usilovali nájsť. Do XV. zv. akiste zamýšľal zaradiť Tajovský svoje práce, napísané už po návrate z légií a súvisiace so životom v novom československom štáte. Ale reálne vyhliadky na vydanie tohoto zväzku boli ešte menšie než pri predošlom zväzku a Tajovský osnovu nedokončil.

Prieskum v časopisoch a rozličných publikáciách v rokoch 1893 — 1940 (t. j. celého autorovho tvorivého obdobia), ako aj v archíve Tajovského, v ktorom je uložená najväčšia časť literárnej pozostalosti (za jej sprístupnenie ďakujem spisovateľke Hane Gregorovej) nám ukázal, že Tajovský bol k svojej tvorbe príliš kritický a že v Spisoch nevydal mnohé zo svojich literárnych prác, ktoré by si to zaslúžili. Okrem toho z prieskumu vysvitá, že Tajovský pracoval a publikoval pomerne intenzívne až do svojej smrti. Pravda, prieskum nie je ukončený. Neboli nám prístupné všetky časopisy (najmä nie časopisy amerických Slovákov do roku 1900). Rovnako veľkou úlohou ostáva vyriešiť autorstvo niektorých prác, najmä politických článkov, väčšinou podpísaných značkou, alebo aj nepodpísaných. Do VI. zväzku zaraďujeme práce, ktoré sú nesporne prácami Tajovského.

V VI. zväzku Diela pridŕžali sme sa týchto kritérií pri sústredení čím úplnejšieho počtu Tajovského prác: 1. Vydať všetky umelecké prózy, nezaradené do Zobraných spisov Gregora Tajovského, 2. vydať vo výbere Tajovského básnické pokusy z prvých rokov jeho tvorby (1893 — 1901), 3. vydať dramatické práce, nezaradené do Zobraných spisov, 4. vydať práce (prozaické i dramatické) z rukopisnej pozostalosti, 5. vydať vo výbere význačnejšie politické a kultúrnohistorické články, 6. vydať vo výbere význačnejšie prejavy a reči Gregora-Tajovského. Vzdali sme sa vydania Tajovského umeleckých prekladov z inonárodných literatúr čo i len vo výbere.

Takto osnovovaným VI. zväzkom Diela doplníme pre čitateľa i pre literárnohistorického bádateľa obraz Tajovského tvorby, známej z predošlých piatich zväzkov. Naše hľadisko je výberové. Napr. nezaraďujeme všetky nami objavené články z oblasti politického zápasu, kultúry a zo VI. zväzku vypúšťame články rýdzo hospodárskeho charakteru. V poznámkach však na ne upozorňujeme.

Práce, zahrnuté do VI. zväzku Diela, rozdelili sme do dvoch celkov. Periodizačný medzník z materiálu vychádzal nám v r. 1915 — 16, t. j. do obdobia vážnych životných udalostí, významných pre autora a jeho dielo. Tajovský v lete 1915 musel narukovať, dostáva sa na ruský front a koncom toho istého roku prebieha k ruským vojskám. Roku 1916 dostáva sa do priameho styku s československým zahraničným odbojom, vstupuje do československého dobrovoľníckeho vojska, stáva sa pracovníkom čs. zahraničných légií. Dostáva sa do najužšej spolupráce s politickým a ideovým vedením odboja. Orientuje sa podľa neho aj po návrate do vlasti v novej situácii. Rozdelenie VI. zväzku do dvoch celkov pomôže nám prehľadnejšie vidieť vývin autora. Prvé obdobie zahrňuje práce z obdobia 1893 — 1915, druhé obdobie práce z obdobia 1916 — 1940. Tvorbu z jednotlivých období rozčleňujeme podľa umeleckých druhov (poézia, próza, dramatické práce, články, preklady, reči a prejavy). Aby čitateľ opäť mal lepší prehľad vo vývine autora, postupujeme pri zaraďovaní chronologicky. Celé rozdelenie má túto podobu:

I. (1893 — 1915)

1. Verše mladosti,

2. Prvé prózy a prozaické práce, nezaradené do Spisov,

3. Pokusy o dramatickú spisbu,

4. Články a) politické, b) literárne a kultúrnohistorické.

II. (1916 — 1940)

1. Umelecká próza, nezaradená do Spisov,

2. Dráma (Sokolská rodina),

3. Články a) politické, b) kultúrnohistorické,

4. Reči a prejavy.

Vydanie VI. zv. Diela Gregora Tajovského sleduje aj náučný cieľ, t. j. osvetlenie málo známych autorových prác, ako napr. verše z čias mladosti alebo rozličné články. Niektoré budú knižne uverejnené po prvý raz. Drámu „Sokolská rodina“ odtláčame napr. z rukopisu. Doteraz uverejnená vôbec nebola. VI. zväzok ukáže na šírku Tajovského účinkovania v slovenskom živote. Súviselo to s celkovou spoločenskou situáciou slovenského národa a miestom Tajovského, ktoré v nej zaujal. Tajovský nebol len autorom umeleckých próz a dramatických prác, ale aj autorom politických článkov, spolupracovníkom redakcií, redaktorom. I tieto skutočnosti pokúsime sa objasniť v našich poznámkach.

Z článkov

V tejto časti VI. zväzku Diela predstavujeme Tajovského výberom jeho novinárskych článkov. Tajovský okrem svojich dramatických prác fakticky temer celé svoje prozaické dielo publikoval v novinách a časopisoch. Niekedy i jeho novinárske články splývajú s umeleckou prózou, pretože opiera sa v nich často o udalosti z vlastných zážitkov a pozorovaní, ktoré v článku používa v beletristickom vykreslení. Tajovský bol upätý od začiatku svojej literárnej činnosti na noviny. Hoci sa priam tvrdošijne pokúšal už v jej prvých rokoch o knižné vydanie svojich prác (robil tak len vlastným nákladom), v skutočnosti sa musel spoliehať len na publikovanie v tlači. A do nej prispieval aj svojimi kultúrnymi a politickými článkami. Konečne sám pracoval nielen ako dopisovateľ novín, spolupracovník a prispievateľ, ale aj ako redaktor, ba aj ako jediný alebo i hlavný redaktor. Tajovský je autorom niekoľkých „dopisov“, poslaných do Národného hlásnika od r. 1896 a do r. 1897 aj do Národných novín. Roku 1901 podľa poznámky v bibliografii vlastných prác bol spolupracovníkom Salvovho týždenníka Slovenské listy v III. ročníku dva mesiace. Tajovský rád spolupracoval s novinami. Redaktor Slovenského denníka I, (1900) v č. 82 (28. XII. 1900) odkazuje Tajovskému: „Prosím i lokálne zprávy.“ To znamená, že Tajovský prispieval do Slovenského denníka o udalostiach v Trnave a na okolí. Roku 1903 bol spolupracovníkom Ľudových novín, vedených vtedy začas A. Bielkom. Táto spolupráca záležala v písaní besedníc, prípadne i v častejšom prispievaní o vnútropolitických udalostiach. Niektoré články Tajovský nepodpísal a preto ťažko rozhodnúť definitívne o ich autorstve. O tejto činnosti opäť hovorí zápis pri Ľud. novinách v bibliografii: „Bol som spolupracovníkom za pár čias“, ako aj spomienky akad. Františka Votrubu: „S Jozefom Gregorom Tajovským v redakcii ,Ľudových novín.‘“ (Sborník „J. G. Tajovský v kritike a spomienkach“, str. 136 — 144.) Sám Tajovský v svojich spomienkových článkoch a prózach často pripomína svoju spoluprácu s novinami a časopismi, ktoré usilovne sám kolportoval na rozličných pôsobiskách.

Ideove najvyhranenejší je Tajovský v článkoch, uverejnených v Hlase, zrejme pod vplyvom konfliktu hlasistov, ku ktorým sa Tajovský priznával, s martinskými konzervativcami vcelku a osobitne i pod vplyvom svojho konfliktu s Vajanským. Po nastúpení miesta v Naďlaku Tajovský venuje sa väčšmi próze a dráme. Jeho novinárske články zjavujú sa častejšie po príchode do Martina. Užšie spolupracuje s redakciou Národného hlásnika, ba od leta roku 1914 po smrti vydavateľa a hlavného redaktora Miloša Pietra, časopis vedie až do konca roku 1914 Tajovský. Roku 1915 i napriek predchádzajúcim sľubom úrady nepovolili vydávanie Národného hlásnika. Tajovský bol ako „osobitný zpravodajca“ slovenských časopisov (najmä Národných novín) na marmarošskom procese r. 1913 — 1914 proti ukrajinskému obyvateľstvu za prestupovanie k pravosláviu. Novinársku činnosť Tajovského v druhom období (t. j. od r. 1915 — 1940) komentujeme na príslušnom mieste.

Tajovský vo svojich článkoch sledoval neustálu aktivizáciu príslušníkov slovenského národa za získanie demokratických práv. Bol nekompromisným odporcom národného útlaku, zástancom utlačovaných jednotlivcov i ľudu štátnymi úradmi. Zastával úzku spoluprácu s českým národom, s jeho kultúrnymi a politickými predstaviteľmi. I keď sa priznával k hlasistom a mal zrážky s Vajanským, neodťahoval sa od spolupráce s martinskými časopismi. Išlo mu o udržanie národnej jednoty, a spoločnú obranu pred útlakom a o rozvoj národnej kultúry. Okrem toho nepodľahol všetkým ideovým prúdom hlasistov. V mnohom mal blízko k martinským pracovníkom, napr. k A. Halašovi.

Články J. Gregora-Tajovského podávame vo výbere. Publikujeme len tie, pri ktorých bezpečne vieme o jeho autorstve. O výbere rozhodla ich ideovo-politická závažnosť, pôvodnosť a obdobie, v ktorom vznikli. Napr. z mladších rokov usilujeme sa publikovať všetko, čo Tajovský uverejnil. Ide najmä o články s národopisnou tematikou. Dôležité sú preto, lebo ukazujú na úzku spätosť Tajovského umeleckého diela s ľudovou slovesnou kultúrou.

Články rozdeľujeme do troch častí: a) národopisné, b) kultúrno-politické, c) články o marmarošskosihoťskom procese.

a) Národopisné

Tajovský mal po celý svoj život veľmi blízky vzťah k ľudovej slovesnosti. Vyrástol medzi ľudom, do literatúry prenášal jeho radosti a bolesti, osvojoval si jeho rýdzu reč, poznal veľmi dobre jej frazeológiu, slovník. Poznanie ľudového jazyka uznávali nielen tí, ktorí Tajovského kladne hodnotili, ale i tí, ktorí mali podstatné výhrady. Tajovský už svojimi začiatočníckymi veršami ukazuje svoju blízkosť k ľudovej piesni, z ktorej si berie príklad. Neskoršie vo svojich prózach a dramatických prácach veľmi pozorne a vnímavo práve pomocou prvkov hovorovej reči kreslí charaktery a buduje dialóg postáv z ľudu. V autorských zápisníkoch a konceptoch k dramatickým prácam majú ľudové výrazy, porekadlá, príslovia, zvraty svoje čelné miesto. Tajovský ich potom vedel využívať tak dokonale, že boli organickou súčasťou hovoru osôb v dramatickej tvorbe, postáv v próze i autorovho textu, ktorým charakterizoval situáciu a ľudí.

Keď Tajovský začal literárne tvoriť, vtedy v Slovenských pohľadoch začali sa pravidelne zjavovať príspevky v rubrike „Slovenský jazyk“ z oblasti ľudovej kultúry, nárečí. Medzi prispievateľmi boli okrem menej známych zberateľov Rizner, Šujanský, Podjavorinská a neskoršie P. Socháň. V samotnom Tajove pôsobil ako úradník A. Buday, ktorý publikoval v Slovenských pohľadoch články o ľudových zvykoch rodiska Gregora-Tajovského. Tajovský našiel vo viacerých článkoch svojich predchodcov priame podnety. Tento záujem ostal u neho i počas pôsobenia v Martine, najmä v r. 1901 — 1904, keď pochodil viaceré kraje a zbieral pesničky, výšivky a iný národopisný materiál pre Slovenské národné múzeum v Martine. Tomuto spôsobu priúčal sa u všestranného kultúrneho pracovníka Andreja Halašu. O týchto cestách Tajovský neraz napísal. I mnohé prózy vznikli zo stretnutí s ľudom a jeho biedami. I pesničkárske skúsenosti v črte „Z Čadce do mesta“, pre ktoré bol ostro napadnutý Vajanským r. 1904 v Národných novinách, zažil Tajovský na cestách za národopisným materiálom. Bol propagátorom Múzeálnej slovenskej spoločnosti, získaval jej nových členov.

V tejto časti odtláčame väčšinu národopisných článkov, pretože ich považujeme za cenný príspevok k poznaniu našej ľudovej kultúry a prístupu Gregora-Tajovského k nej. Neodtláčame „Hru na mýšku“ (Slovenské pohľady XVII, 1897, str. 498), text ľudovej baladickej piesne „Mladý herceg“ (Slovenské pohľady XVII, 1897, str. 426) a cyklus detvianskych piesní (Slovenský týždenník I, 1903, č. 15 — 17), pretože sme sa sústredili na tie články, pri ktorých Tajovský mohol plnšie vyjadriť svoj záujem i hľadisko na príslušný úsek ľudovej slovesnosti.

b) Kultúrne a politické

Tesné spojenie Gregora-Tajovského so životom vlastného národa, pomerne široká osobná zainteresovanosť o jeho zápas, účasť na viacerých politických akciách, podnikaných národne uvedomelou slovenskou buržoáziou, to všetko odrazilo sa v Tajovského publicistickej činnosti. Písal o problémoch, ktoré sa ho veľmi bolestne dotýkali. Bol to predovšetkým zápas o národné oslobodenie, protestné vystúpenia a kritika vládneho aparátu v Uhorsku i kritika, adresovaná proti nedostatkom vo vlastnom tábore. Aj Tajovský, ako mnohí iní buditelia, prináležiaci k buržoázii, ktorá sa ešte cíti byť vedúcou spoločenskou vrstvou v utláčanom národe, chce prebúdzať ľud k národnému uvedomeniu, k politickej aktivite. Sám to vyjadruje v úvodníku: „Vidní, voďte temných!“ Ideove, ako sme už uviedli, ostáva často medzi hlasistickými pokrokármi a martinskými konzervatívcami. Na jeho článkoch možno sledovať eklekticizmus hlasistov. Tajovský i napriek priznaniu sa k hlasizmu, v niektorých otázkach národnoosloboditeľského zápasu mal totožné náhľady s Vajanským. Ide najmä o postoj k otázkam národného útlaku a odnárodňovania, renegátov. Tajovský zo svojej generácie i hlasistických druhov je v tejto otázke nacionálne ostro vyhranený. To však nijako neprekážalo, aby sa Tajovský neodvážil na vážny útok proti Vajanskému. Tajovského politické a kultúrne články obsahujú viaceré myšlienky, svedčiace o jeho demokratizme, obetavú lásku k ľudu, pocit bratstva k českému národu, k ľudovej kultúre. Vidno na nich Tajovského myšlienkový vývin. Spočiatku ide Tajovskému len o národné uvedomenie a kritiku odnárodňovania, po návrate z Prahy, kde dozrieval v kruhu Detvana, v spoločnosti hlasistov, sa okruh problematiky jeho článkov podstatne rozširuje a ideove prikláňa k hlasistom. Po nastúpení miesta za tajomníka Slovenskej národnej strany v Martine r. 1912 opäť sa viac približuje k martinským konzervatívcom, hoci od nich v mnohých otázkach má odchodné stanovisko. Vtedy však aj ostatní hlasisti zmierňovali svoje rozpory s Martinom.

Pre VI. zv. Diela vybrali sme vyše dvadsať článkov. Ich počet je dvojnásobne väčší a rozšíri sa ešte po vyriešení viacerých sporných príspevkov a odhalení značiek. Zaraďujeme iba tie, pri ktorých bezpečne vieme, že ide o články Tajovského. Napr. neodtláčame článok „Reforma zdola“ (Národné noviny XXVII, 1896, č. 292), publikovaný pod značkou „T—ý“, i keď ho uvádza Rizner. Článok má na skúsenosti a názory Tajovského, školenie celkom iný ráz. Písal ho autor rozhľadenejší a skúsenejší, so znalosťami jazykov, ktoré Tajovský neovládal natoľko, aby z nich citoval. Konečne článok nezaradil ani Tajovský do bibliografie svojich prác. Pri výbere zaujímali sme sa predovšetkým o problém, ktorý Tajovského zaujal a pri ktorom vyslovuje svoje vlastné názory a postoj. Vynechali sme články, ktoré majú úzky zpravodajský charakter, alebo sa opierajú o pramene iných a Tajovský sa pokúsil iba o ich popularizáciu. (Články o memorande, poslancovi Sasinkovi, Matici slovenskej, Martine atď.) Vylúčili sme rovnako články hospodárskeho charakteru. Museli sme prihliadnuť k tomu, že vydanie Diela Gregora-Tajovského má charakter výberu z jeho tvorby. Rovnako vynechávame „Výklad programu Slovenskej národnej strany“, odtlačený v Národných novinách XLV, 1914, nepravidelne od č. 26 až do č. 62. Program, na ktorom spolupracovali viacerí slovenskí politici, ako hovorí podtitul, zostavil Jozef Gregor. Vyšiel aj separátne. Nepovažujeme ho za Tajovského vlastnú prácu a preto z neho neodtláčame ani ukážky. Kultúrno-politické články zaraďujeme do troch skupín kvôli prehľadnosti.

Poznámky k textovej úprave

V VI. zv. Diela pri prácach, ktoré majú viac než jedno vydanie, postupovali sme tak, že za základný text volili sme posledné vydanie. Ak sme v rukopisnej pozostalosti našli autorom skontrolovaný a doplňovaný predtým už publikovaný text, použili sme ho ako základný text. Tam kde sme sa uchýlili od tohto pravidla (volili sme za zákl. text 2. vyd. „Sľubov“ a nie 3. vyd.), osobitne sme to uviedli. Usilovali sme sa rešpektovať čo najväčšmi autorov jazyk, aby sa nezotreli znaky autorovho vývinu. Zasahovali sme do slovníka len vtedy, keď išlo o slová, ktoré sa rozchádzajú so slovným fondom spisovnej slovenčiny a z hľadiska jazykovej správnosti sú chybné. Vychádzali sme z praxe Oddelenia slovenskej a českej klasiky v SVKL. Ostatné zásahy majú povahu pravopisných opráv, pravda, dotýkajú sa niekedy hláskoslovia a v menšej miere tvaroslovia. Popis týchto zásahov uviedli sme v poznámkach I. zv. Diela. Rešpektovali sme interpunkciu pôvodín, zasahovali sme v minimálnej miere, a do slovosledu len v najnutnejších prípadoch.

Zásahy do slovníka a hláskoslovia: ač, ačpráve > hoci, poneváč > pretože, keďže, ovšem > pravda, pravdaže, patrne > asi, až na > okrem, cestou > prostredníctvom, nabídka > ponuka, výtisk > výtlačok, plášť (včelí) > plást, delnícky > robotnícky, válečný > vojnový, vyne > vyberie, kúriť > fajčiť, častej > častejšie, bezsporne > nesporne, nazadku > pozadu, hodčo > hocčo, trikráľový > trojkráľový, kaviarničkou > kaviarenskou, barvami > farbami, kotáľ > kotol, vdolky > dolky, strižok > ústrižok, pidimužík > piadimužík, čakáleň > čakáreň, berávať > brávať. Karol Rosenbaum