ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mráziková, Linka. Predošlí.

MRÁZIKOVÁ (ostro): Zabudly sme našu rodinku, ako sa svedčí vyprevadiť. Ale zdá sa, že sme na prekážke.

MILAN: Oh, naskrze nie, milosťpani. Prichádzate práve dobre.

REHÁKOVÁ (stranou): Čo mu to napadá? — Aha, chce mať svedkov.

JULKA (pre seba): Prepadnem sa.

MRÁZIKOVÁ: Prichádzame dobre? K čomu, jestli sa smiem opýtať?

MILAN: Milosťpani! Prišiel som z domu plný radosti. Chcel som žiadať niečo, od čoho celé moje šťastie závisí, ale ma niektoré veci odstrašily. Nevedel som si to vysvetliť; ale teraz ma s tejto strany (ukazuje na Rehákovú) posmeľujú tak určite, že sa chcem zrovna vysloviť.

LINKA (pre seba): Hrúza! Predo mnou!

MRÁZIKOVÁ: Nenahliadam, čo mám pri tom robiť.

REHÁKOVÁ: To myslím aj ja.

MILAN (prekvapený): Nazdávam sa, že mnoho.

MRÁZIKOVÁ: Vykonajte si to s tými, ktorých sa to týka.

REHÁKOVÁ: To je múdre slovo.

MILAN: Vy privoľujete? (Pristúpi k Linke.) Nuž teda, slečna, práve ste počuly privolenie milosťpanej. Vy ste iste už dávno pozorovaly, čo cítim — pred vašou matkou, pred vašimi príbuznými opytujem sa vás, či môžete mi byť tým, čím aby ste sa mi staly, je jedinou túžbou mojou, a od čoho závisí šťastie môjho života?

REHÁKOVÁ, JULKA, MRÁZIKOVÁ, LINKA (prekvapené, naslúchajú ako ohromené).

REHÁKOVÁ: Čo počujem?

MRÁZIKOVÁ (ešte väčšmi rozhnevaná): Ako?

JULKA (pre seba): Ako sa to len dokončí?

LINKA (neveriac svojmu sluchu): Či je to naozaj, a či len sen?

MRÁZIKOVÁ: Preč z mojich očí, vy —

REHÁKOVÁ: Ste pri rozume? (Stranou.) Asnáď trochu viac vypil.

LINKA: Robíte si ešte zo mňa žarty? To som nezaslúžila.

JULKA (vo veľkom rozochvení nevie, čo robiť).

MILAN (v najväčšom prekvapení, ustúpi o krok): Čo to znamená?

MRÁZIKOVÁ: Oh, hanba! Nie dosť na tom, že ste úbohé dievča oklamali, ešte si zahrávate s jeho citami! To samé vás zatracuje.

REHÁKOVÁ (s útlou výčitkou): Ale, milý pane Rozkošný, čože robíte? Jednej písať a druhej lásku vyznávať.

MRÁZIKOVÁ: Držala som vás za šľachetnejšieho.

REHÁKOVÁ: Nebola by som sa ponazdala, že v takom vážnom okamžení chcete vystrájať žarty.

MILAN: Dovoľte, nerozumiem vás.

MRÁZIKOVÁ: Vyznávajte aj ústne lásku tej, ktorej ste to urobili na písme.

REHÁKOVÁ: Ostatne, keď je to na písme, odpúšťame vám vyznanie ústne.

MILAN (zadivený): Ktorej som písal?

JULKA (pre seba): Teraz sa všetko vyzradí.

REHÁKOVÁ: Veď len nebudete chcieť tajiť, že ste písali mojej Julii?

MILAN: Ja slečne Julii? ani mi nenapadlo.

MRÁZIKOVÁ: On tají.

REHÁKOVÁ (vymne list): A čože je toto? Neznáte to? čo?

MILAN: Tento list? Nie.

MRÁZIKOVÁ (chytro): Že nie? Bolo by možné?

LINKA: Ako?

REHÁKOVÁ: Vy ho iste znáte.

MILAN (vezme list): Dovoľte —

MRÁZIKOVÁ: Aha, už sa priznáva.

MILAN: Áno, máte pravdu, znám ho. Je to písmo môjho priateľa Milana Lipovského.

MRÁZIKOVÁ: Čo počujem?

REHÁKOVÁ: Čo vám napadá? Veď je to písmo vaše.

MILAN: Nie, ubezpečujem vás, je to písmo môjho priateľa, od ktorého vám mám súčasne priniesť ústny dodatok, že zajtra príde, aby vás požiadal ústne o ruku slečny Julie. Jeho terajšie postavenie, ktoré v liste pripomína, je veľmi pekné.

REHÁKOVÁ (ako omráčená): Nie od vás? Zamdliem.

LINKA (radostne): Bože môj, čo počujem? Bola to asnáď mýlka?

MRÁZIKOVÁ: Julka, vy ste hovorily tak len zo strachu?

JULKA (načúvala s veľkým rozčúlením): Ach áno, zo strachu pred matkiným hnevom. Ale teraz — Linka, tetuška, môžete mi odpustiť? Nemala som tušenie o tebe — a chcela som potom pravdu povedať — ach, Bože môj, aká som teraz šťastná! Odpustíte mi, pravda?

LINKA: Julia! Bože môj, tú rozkoš neprežijem.

LINKA, JULKA (objímu sa).

JULKA: Pane Rozkošný, nehneváte sa na mňa?

MILAN: Oh, teraz všetko rozumiem. — Nie, slečna, ale prosím, aby ste sa teraz za mňa primluvily.

JULKA (k Mrázikovej): Tetuška —

MRÁZIKOVÁ, JULIA: — pane Milan — Milan — tu ju máte i s mojím požehnaním.

LINKA (stále so sklopenýma očima).

MILAN (pristúpi k Linke): Linka!

LINKA: Ach, Milan! (Klesne mu do náručia.)

REHÁKOVÁ: On jej teda nepísal! Dieťa, ty ma privedieš do hrobu.

JULKA: Mamička, bolo to len zo strachu, aby som vás nezarmútila.

REHÁKOVÁ: Ale tvoje šťastie, že sa pán Lipovský už môže oženiť.

MRÁZIKOVÁ: Pani švagriná, to bolo nedorozumenie.

REHÁKOVÁ (stranou): Škoda, že mi vykĺznul. (Nahlas.) Ach nuž nebolo to tak zle mienené — zabudnime na dnešný deň. Veď ste vlastnou sestrou môjho drahého muža! (Rozprestre ramená.)

MRÁZIKOVÁ: A vy jeho milovanou manželkou. (Objíma ju.)

REHÁKOVÁ: Ale pani švagriná, my sme sa nazdávaly, že naše dievčatá ani pozreť nevedia na mužských.

MRÁZIKOVÁ: Áno, a zajtra bude robiť vaša dcéra —

MILAN, LINKA (objímu sa).

MRÁZIKOVÁ (ukazuje na objímajúcich sa): Čo robí dnes moja.

REHÁKOVÁ: Ach nuž — tak je to na tomto svete!

(Opona spadne.)