Tak je to na tomto svete!

Mráziková, Linka, Milan.

MRÁZIKOVÁ, LINKA (Prekvapené vykríknu): Bože môj, Milan!

MILAN: Veľactené dámy, prial by som si, aby prekvapenie, ktoré ukazujete, bolo príjemným.

LINKA (pre seba): On tu, a práve v tomto okamžení.

MRÁZIKOVÁ (chladne): Dobrý deň, pane.

MILAN: Práve som prišiel z domu, kde som pokonával so svojimi rodičmi istú pre mňa veľmi dôležitú záležitosť. Prajný výsledok bol príčinou, že som takmer letel sem, a že moju prvú návštevu robím tomuto domu, kde, myslím, že najdem to, čo ma k takému ponáhľaniu sa ponúkalo.

MRÁZIKOVÁ: Naozaj, pane, znáte veľmi dobre hádať: najdete to tu.

MILAN (radostne): Naozaj, milosťpani? Vy už znáte moju žiadosť, pochopily ste ju?

MRÁZIKOVÁ: (ostro): Načo hovoríte o tom, pane, so mnou? Obráťte sa k tej osobe, ktorej sa to týka.

MILAN: Vy teda dovolíte?

MRÁZIKOVÁ: Nemám čo dovoľovať.

MILAN (pre seba): Ako sa chladne držia naproti mne! (Nahlas, vrúcne.) A čo hovoríte vy na to, slečna? Smiem vám teda svoje srdce otvoriť, smiem vám povedať —

LINKA (chytro s potlačeným hlasom): Pane, pre Boha, ušetrite ma. (Strmo odíde na ľavo.)

MRÁZIKOVÁ: Jestli vaše hanebné držanie sa bude mať dákych zlých následkov, teda celá zodpovednosť padá na vás. (Odbehne za Linkou.)

MILAN (ohromený hľadí za nimi, kým sa dvere nezavrú; malá prestávka): Moje — hanebné — držanie sa — čo to znamená? Plný nedočkavej túžby ponáhľal som sa sem, aby som jej oznámil, že mám privolenie rodičov a tak môžem žiadať už teraz jej ruku, že stojím už raz na prahu krásnej budúcnosti, o ktorej som sníval také sladké sny — a namiesto radostného súhlasu, aký som očakával, nachádzam chladnosť, ba príkre privítanie. Čo sa prihodilo? Či by som sa bol asnáď v nej mýlil? Nie, nie, to nie je možné! Držala sa naproti mne vždy tak prívetive, v mojej prítomnosti javila vždy takú nevinnú rozpačitosť, v jej očiach čítal som zavždy takú vrúcnosť — či by to asnáď len náhoda bola bývala? či asnáď moja rozpálená obrazotvornosť videla veci, ktorých nebolo? Vzťahovalo sa to asnáď na niekoho druhého? — Aj matka, ktorá predtým stále odvolávala sa na našu ďalekú príbuznosť, ukazovala teraz neobyčajnú príkrosť — Bože môj, čo sa len stalo, ako si to mám vysvetliť?