ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mráziková a Reháková (vnídu z pravej strany).

MRÁZIKOVÁ: Veru ma veľmi teší, pani švagriná, že zase máme šťastie; prosím nech sa páči sadnúť.

REHÁKOVÁ (napráva si pred zrkadlom čepiec): Ďakujem, ďakujem. Bola som tu nedávno; veď znáte, že okrem vás veľmi zriedka chodím kde inde. — Ale kdeže sú naše dievčatá?

MRÁZIKOVÁ: Sú v hosťovskej, netreba sa nám o ne strachovať.

REHÁKOVÁ: Strachovať? Čo vám napadá? Tu pravda, že nie; ale inde by som sa veru bála o ne.

MRÁZIKOVÁ: Veru áno, veru áno, máte pravdu; ten svet je čím diaľ tým horší. Za naších časov —

REHÁKOVÁ: Chcete povedať za vaších časov, pani švagriná, lebo mne bude ešte len tridsaťšesť —

MRÁZIKOVÁ: Hahaha! Áno, máte pravdu, za mojích časov boly dievčatá celkom inakšie — také nevinné —

REHÁKOVÁ (zlostne): Ako húsatká, pravda?

MRÁZIKOVÁ: Trebárs ako húsatká. Ale potom pozdejšie dievčatá nestály nič; pani švagriná by vedela o tom asnáď všeličo rozprávať.

REHÁKOVÁ (zlostne): Ako ja viem, povstalo to len v pozdejších časoch.

MRÁZIKOVÁ (usmieva sa): No, jestli sa vám páči, povedzme radšej, že to povstalo len teraz.

REHÁKOVÁ (stranou): Na nevystátie ženská! (Nahlas.) Áno; a práve pre tú príčinu nedovoľujem Julke žiadnych kamarátok, lebo tie môžu dievča veľmi ľahko pokaziť.

MRÁZIKOVÁ: V tom ohľade som aj ja taká prísna na Karolinku. Bože môj, ja to znám — oh, tie kamarátky! Vaša Julka je jediné dievča, s ktorým smie obcovať.

REHÁKOVÁ: Ach, tie terajšie dievčatá — pani švagriná, človeku vlasy dupkom stávajú! (s dôrazom) to jest, ak nemá falošné —

MRÁZIKOVÁ (odvráti sa zlostne).

REHÁKOVÁ: — keď počuje a vidí, čo tie dievčatá teraz vystrájajú! Bože môj, keď si tak pomyslím, nám punčochy ani nevychodily z rúk.

MRÁZIKOVÁ: No, terajšie dievčatá sa tiež chytajú punčôch, lenže takých, v ktorých je mužský.

REHÁKOVÁ: Tak, tak, a pliesť nevedia.

MRÁZIKOVÁ: Leda siete, do ktorých by chytaly chlapov. Sotva podrastú, už berú romány do ruky, a aké romány — Pán Boh s nami! Hanba, že také veci smejú tlačiť!

REHÁKOVÁ: Pravdu máte. A aké to má následky! Dievča sa rozpáli, túži po spoločnostiach, zábavách a vôbec po veciach, o ktorých by ani vedeť nemalo; potom príde tá láska —

MRÁZIKOVÁ: Tu sme pri tom opravdovom. Bože! Ešte sú len detmi, a už obzerajú sa po mužských; píšu lístočky, a čo je najhoršieho pritom, študentíkom a iným podobným lachtikárom, ktorí ešte nie sú ničím — no, to by Karolinka so mnou pekne pochodila.

REHÁKOVÁ: Pravdu máte; celé mužské pohlavie dá sa rozdeliť na dve triedy: na deti alebo chlapcov, a na mužov. Mužom je ten, kto sa už oženiť môže, to už samé slovo ukazuje, a kto sa nemôže, je ne-muž.

MRÁZIKOVÁ: Ach, je to teraz bieda o tých mužov. Ale, keby všetky matky tak smýšľaly, ako ja, bolo by inak.

REHÁKOVÁ: Pani švagriná, ja to znám lepšie. Môj Jaroslav — no, že sa taký hodný šuhaj dievčatom páči, nie je žiaden div. — Ozaj, či nepozorujete, že sa teraz začína ponášať na mňa?

MRÁZIKOVÁ: Áno, veľmi; ale, pani švagriná, úprimne rečeno, váš Jaroslav nie je pekný, vy pozeráte naň priveľmi predpojatým okom.

REHÁKOVÁ (ostro): A keby sa ponášal na otcovu rodinu, vyzeral by ešte špatnejším. Teda, aby som dohovorila — ten rozpráva veci, žeby som ani neuverila, keby to dakto inší a nie môj syn hovoril. — Pani švagriná, ale prečo mesto len ustrojilo tú zatracenú promenádu, tam sa vám mládež iba pekne pohodlne tajne schádza. Pán Boh s nami!

MRÁZIKOVÁ: A zlé preč!

REHÁKOVÁ: O, Bože! je to pokazený svet! Môj Jaroslav by vedel o tom celé knihy popísať.

MRÁZIKOVÁ: Keby Jaroslav bol mojim synom, ja by mu to nedovolila.

REHÁKOVÁ: Eh čože chlapec, ten to môže robiť; prináleží to k študentskému životu.

MRÁZIKOVÁ: Všetko jedno; pri mojich deťoch by som to netrpela. Moja Linka ku príkladu je v tomto ohľade taká nevinná, ako novorodzeniatko.

REHÁKOVÁ: Ah, čo sa dievčat dotýče, je to celkom niečo inšieho; dievčatá sú ako biele rukavičky; len jeden jediný raz ich oblečieme a už to poznať na nich, a čím ďalej ich nosíme, tým horšie pre ne. Je pravda, že sa dajú i očistiť, ako tieto, čo mám práve na rukách; podívajte sa, pani švagriná, a sú zase takmer ako nové.

MRÁZIKOVÁ: Ale to na nich predsa len poznať!

REHÁKOVÁ: Áno, áno, poznať to hneď, a preto sa má s dievčaty zachádzať celkom inak. Neverím, žeby moja Julka znala také veci čo len z počutia.

MRÁZIKOVÁ: Moja dcéra rozprávala sa s mužským vždycky len v mojej prítomnosti.

REHÁKOVÁ: A moja Julka nechce ani počuť o mužských; vo svojej nevinnosti ani pochopiť nemôže, ako dievča môže sa zaľúbiť do cudzého človeka.

MRÁZIKOVÁ: Dostaveníčko s mužským bez môjho vedomia považovalo by moje dieťa za smrteľný hriech.

REHÁKOVÁ: A moja Julka, keď len počuje o tom hovoriť, už sa prežehnáva.

MRÁZIKOVÁ: A čo ešte písať dáke lístočky! Nech sa len opováži dáky finfilista to urobiť, letel by taký lístok neotvorený do ohňa. Keby sa jej o tom len prisnilo, kto vie, čiby to dieťa nešlo hneď a hneď k spovedi.

REHÁKOVÁ: Mojej Julke sa o takých veciach ani neprisnije.

MRÁZIKOVÁ: Okrem svojich úloh nepíše Linka nič inšieho, len každý pondelok popis čierneho prádla.

REHÁKOVÁ: A Julka nemá ani pochopu o tom, ako sa taký lístok píše, a keby sa asnaď nejaký dotieravec samovoľne opovážil, som presvedčená, žeby taký lístok oddala mne.