ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milan, Reháková, Julka (vnídu oblečené k odchodu).

REHÁKOVÁ (prekvapená): Čo vidím? Pán Rozkošný!

JULKA (ľakne sa): Bože môj! On!

MILAN (klania sa): Milosťpani — slečna —

REHÁKOVÁ (sladko): Pane Rozkošný, aké radostné prekvapenie! Nazdávala som sa, že sa ešte dosiaľ bavíte medzi svojími.

MILAN: Keď som usporiadal svoje záležitosti podľa vlastnej túžby, ani som neveril dočkať sa okamženia, v ktorom sem dôjdem.

REHÁKOVÁ (s úsmechom): Ach, to vám rada verím.

JULKA (pre seba): Čo z toho teraz povstane?

MILAN: Ako, milosťpani? Vy viete —?

REHÁKOVÁ: Akožeby som nevedela; veď taká záležitosť týka sa celej rodiny.

JULKA (pre seba): Čo som to urobila!

MILAN: Zaiste! Ale, bohužiaľ, nenachodím všetko tak, ako som očakával.

REHÁKOVÁ: Že nie? Veď privolenie pánov rodičov máte.

MILAN: Sú úplne usrozumení.

REHÁKOVÁ Výborne! Čo vám teda vadí?

MILAN (s povzdychnutím): Obávam sa, že v mojej krátkej neprítomnosti premenilo sa mnoho, čoby som pravda nebol očakával.

REHÁKOVÁ: Premenilo? Chichichi! Verte, že nepochopujem, ako môžete tak hovoriť.

JULKA (pre seba): Ako z toho vyviaznem!

MILAN: Hovorím, o čom nadobúdam nespodievane istotu.

REHÁKOVÁ: Ide asnaď o osobu, ktorej sa to zrovna týka?

MILAN: Predovšetkým o tú.

REHÁKOVÁ: A myslíte, pane, že tá zmenila svoje smýšľanie?

MILAN: Aspoň sa tak drží.

REHÁKOVÁ: Bože môj, pannenská ostýchavosť. Také nezkúsené dievča, — nemôžete sa ani diviť. (Potiahne Julku tajne za rukáv a dáva jej znamenie, aby išla k nemu.)

MILAN (radostne): Ako, milosťpani? Vy myslíte, že len pannenská ostýchavosť je na príčine?

REHÁKOVÁ: Spoľahnite sa na to. (Pre seba.) To sú podivní milenci. Prečo sa neobráti zrovna k nej? — (K Julke.) Veď že sa maj okolo neho.

JULKA (pre seba): Bože môj, ako sa to skončí?

MILAN: A nemýlite sa, milosťpani?

REHÁKOVÁ: Čože vám napadá? Chichichi! Viem to od nej samej. (Tajne k Julke.) Predo mnou sa ti netreba hanbiť.

MILAN: Ako? Od nej? (Bozkáva Rehákovej ruku.) Milosťpani, vy vlievate zase trochu nádeje do mojej rozjatrenej mysli.

REHÁKOVÁ: Spoľahnite sa na mňa úplne.

MILAN (náhle zarazí sa): Ale jej matka! (Skúmave hľadí na Rehákovú.) Či ona nebude nám stavať prekážky? Obávam sa — —

REHÁKOVÁ: Jej matka? Chichichi! Jestli vás to znepokojuje, teda vás ubezpečujem, že vám netreba obávať sa ničoho. Dievča vás miluje, vy ste človek poriadny, bohatý, privolenie rodičov máte — ktorá matka žeby mohla odolať!

MILAN: Vaše slová podávajú mi nádeje a nového života.

REHÁKOVÁ: A tak len smele do toho! Otvorte tej matke svoje srdce; ona vás príjme srdečne, veď vie už o všetkom, chichichi!

MILAN: Že vie! Nuž, odvážim sa, spoliehajúc sa jedine na vás. (Chce na ľavo, v tom)