Tak je to na tomto svete!

Mráziková, Reháková, Linka a Julka (vbehnú veľmi veselo).

LINKA: Čo rozkážeš, mamička?

REHÁKOVÁ: Pekné veci vyšly na svetlo, slečinka!

MRÁZIKOVÁ: Dieťa, opovrhnem ťa, vydedím ťa!

REHÁKOVÁ: No, to by ste ju veľmi nepotrestaly, pani švagriná.

LINKA: Nerozumiem.

MRÁZIKOVÁ: Oh, veď ty hneď porozumieš, ty nepodarené dieťa! Od koho je tento list?

LINKA, JULKA (ľaknú sa): Bože môj!

REHÁKOVÁ: Prečože sa Linka ľaká! Čo? Chichichi!

JULKA (tajne k Linke): Pre Boha, nevyzraď ma!

LINKA: Tento list — hm — tento list?

REHÁKOVÁ: Poviete nám to, lebo nie?

LINKA: Tento list — (hľadí naň) hm, naozaj, neznám.

MRÁZIKOVÁ: Či som nepovedala?

REHÁKOVÁ: Môžeme sa ľahko presvedčiť, pani švagriná. Otvorme ho a máme to. Chichichi!

JULKA (tajne k Linke): Pre všetko na svete, prosím ťa, zachráň ma!

LINKA (chytro): Pre Boha, len to nie!

MRÁZIKOVÁ (pre seba): Bože, čo len môže byť v tom liste, že sa tak veľmi ľaká?

REHÁKOVÁ: Bude tam iste strašné tajomstvo, že sa Linka otvorenia listu tak veľmi bojí.

MRÁZIKOVÁ: Odbavím tú vec na krátko, hodím list do ohňa.

LINKA (chytro): Áno, maminka, urob tak, to bude najlepšie.

REHÁKOVÁ: Pani švagriná, to by ste urobiť nemaly. Kto vie, aké dôležité veci sú v ňom. Tu je veľmi dobrá príležitosť, aby sme sa presvedčily, či Linka zasluhuje tej velikej chvály, ktorou ste ju pred chvíľou obsypaly.

MRÁZIKOVÁ: V peci bude to najlepšie schované. (Stranou.) Tú sem dnes čerti doniesli.

REHÁKOVÁ: Pani švagriná, ja by som to neurobila, lebo jestliže list zpálite bez prečítania, môžu si ľudia o tom všeličo mysleť.

LINKA: Mamička, len ho zpáľte; čo nás tam po ľuďoch.

JULKA (k Rehákovej): Mamička, list neprináleží nám, a tak nemáme práva —

REHÁKOVÁ: Veď nehovorím, že chcem vedeť, čo stojí v ňom, Pán Boh chráň, ani mi nenapadlo. Ale zpáliť list bez prečítania, neradím, a síce len k vôli ľuďom, ktorí — (úsmešne) mohli by si o Linke všeličo pošeptávať.

MRÁZIKOVÁ (stranou): Na nevystátie! (Nahlas, odhodlane.) Máte pravdu, pani švagriná. (S dôrazom, odmerajúc ju od hlavy do päty.) Ľudia sú teraz veľmi zlí; mohli by povstať nepríjemné reči pre lístok, ktorý je asnáď celkom nevinného obsahu. Otvorme ho. (Chce list otvoriť.)

JULKA (stranou): Pre Boha!

LINKA: Mamička, počkajte!

MRÁZIKOVÁ: Už sa stalo. (Otvorí list, v obálke nájde zapečatený druhý list.) Čo to znamená?

LINKA (veľmi zarazená).

JULKA (vo veľkom rozčúlení).

REHÁKOVÁ: V liste list? Oh, aká opatrnosť! Chichichi!

MRÁZIKOVÁ (vykríkne): Čo vidím! „Blahorodej slečne Julii Rehákovej.“

JULKA (zakrýva si tvár).

LINKA (tajne k nej): Len zmužile!

REHÁKOVÁ (hľadí na Mrázikovú ako omráčená): Čože? chcete asnaď žartovať?

MRÁZIKOVÁ: Hahaha! Naskrze žiadne žarty, tu to máte čierno na bielom.

REHÁKOVÁ (uchytí list): Slečne Julii — Julii — Rehákovej. (Malá prestávka, potom s utajenou zlosťou.) Julia, čo to znamená?

JULKA (v najväčšom stupni zmätená): Ja — neviem —

MRÁZIKOVÁ: Hahaha! Veď je to jasná vec! Ľúbostný lístok. Ohnivé výlevy srdca dákeho ohnivého milovníka vašej nevinnej Julky — hahaha! Preto sa to úbohé dieťa tak veľmi bálo rozpečatenia — hahaha!

REHÁKOVÁ (rozčúleným hlasom): Nádejem sa, že nič nevieš o osobe, ktorá písala tento list, že bol bez tvojho vedomia niekto taký nestydatý —

MRÁZIKOVÁ: Ale, pani švagriná, veď ste samy videly, že na liste bola päťkrajciarová marka, (s dôrazom opakujúc Rehákovej vlastné predošlé slová) je teda z vidieku, a podistým odpoveď na dáky predchádzajúci list. Oh, to bude už dlhšia známosť — hahaha!

REHÁKOVÁ: To je mýlka — podvod!

MRÁZIKOVÁ: Môžeme sa presvedčiť — hahaha! Rozpečaťte list.

REHÁKOVÁ (pyšne): Toho nebude treba. Nedovolím čítať môjmu dieťaťu také hlúposti. List sa zpáli.

MRÁZIKOVÁ (opakujúc predošlé slová Rehákovej): Pani švagriná, ja by som to neurobila, lebo jestliže list zpálite bez prečítania, môžu si ľudia o tom všeličo mysleť.

REHÁKOVÁ (stranou): Zlostná žena. (Nahlas.) Hm! čože si môžu ľudia mysleť? To sa môže každému dievčaťu prihodiť, že mu nejaký dotieravý daromník píše.

MRÁZIKOVÁ: Všetko pravda, pani švagriná, ale veď viete, že ľudia sú zlí.

REHÁKOVÁ: Zdá sa mi, žeby pani švagriná sama rada vedeť, čo je v tom liste.

MRÁZIKOVÁ: Ani mi nenapadne; ale zpáliť bez prečítania neradím, a síce len kvôli ľuďom, (úsmešne) ktorí by si mohli o Julke všeličo pošeptávať.

REHÁKOVÁ: Oh, ste veľmi láskavá. A — pravda — (prísne) ale, ako je to, slečna Linka, že prvá adresa bola pre vás, čo?

LINKA: Milá tetuška, ja veru neznám.

REHÁKOVÁ: Slečna, vy moju dcéru svádzate, rozumiete?

MRÁZIKOVÁ: Pani švagriná!

LINKA: Ale čo vám napadá?

REHÁKOVÁ: Nevyhovárajte sa. Julke by iste ani nenapadlo prijímať listy vôbec, a zvlášte pod svojou adresou. Vy ste jej ponúkly svoje meno, ako záštitu, vy, namiesto toho, žeby ste ju utvrdzovaly v dobrých zásadách, naklonily ste ju k prijímaniu ľúbostných lístkov, vy ste kazily moje nevinné dieťa —

MRÁZIKOVÁ: To si vyprosím.

REHÁKOVÁ: Pani švagriná, vychovávajte svoju dcéru lepšie, rozumiete, aby nesvádzala druhé.

MRÁZIKOVÁ: Pani švagriná, to napomenutie lepšie pristane vám. Kto dostal list? Julka.

REHÁKOVÁ: A kto to sprostredkoval? Linka.

MRÁZIKOVÁ: Kto je vinný, je vec jasná, a bolo by veru neprozreteľne odo mňa, keby som dovolila Linke na ďalej s Julkou tak dôverne obcovať, ako dosiaľ.

REHÁKOVÁ: Predchytily ste mi veľmi zručne, lebo znajte, že naskutku pretrhnem všetko ďalšie spojenie dcéry mojej s vašou.

MRÁZIKOVÁ: Uznávam, že si viete veľmi dobre pomáhať.

REHÁKOVÁ: To je na nevydržanie! Júlia, hovor, chcem všetko vedeť.

JULKA (odhodlane): Nuž, matka, keď ste sa o Linke tak vyslovily, nesmiem mlčať. Vinná som len ja; bála som sa prijať list v našom dome; a Linka bola taká obetovavá, že mi ponúkla svoju adresu, lebo sme myslely, že, keď tetuška býva často preč z domu, nikto nič nezpozoruje.

MRÁZIKOVÁ: Nepovedala som? Tu to máme. Linka, sem ku mne! (Hladí jej tvár.) Ach v akom si bola nebezpečenstve, môj anjelík.

REHÁKOVÁ: Keby bola dcéra vaša takou, akú ju predstavujete, bola by všetko vyjavila. — Aj aj, slečna Julia, počujem roztomilé veci! Od koho je ten list?

JULKA (rozhodne): Mamička, to nepoviem.

MRÁZIKOVÁ: Hľa, hľa, ako vie Julka matke odpovedať.

REHÁKOVÁ: Nehnevaj ma ešte väčšmi, chcem, aby si mi všetko vyznala.

JULKA: Mamička, to je a ostane mojím tajomstvom.

REHÁKOVÁ: Linka, povedzte to vy!

LINKA: Ja neviem.

REHÁKOVÁ: Pani švagriná, požadujem, žeby ste vy samy svojej dcére rozkázaly, žeby mi odpovedala.

MRÁZIKOVÁ: Ale, veď počujete, že to nevie. — Chybila si síce, že si sa na to dala, ale urobila si múdre, že si sa nestarala o obsah.

REHÁKOVÁ: Ona to iste vie!

JULKA: Naozaj, nevie. Ačpráve je mojou najdôvernejšou priateľkou, ale to som jej, ako vôbec nikomu, nesdôverila.

LINKA: Ja som vedela, že Julka miluje jeho, a on ju; že jej chce písať, a o ďalšie som sa nestarala. Či je ten, lebo ten, len keď ju má rád. Pravda, Julka?

MRÁZIKOVÁ: Ale, pani švagriná, on bude iste podpísaný.

REHÁKOVÁ (stranou): Strašná dotieravosť. (Nahlas, zajakajúc sa od hnevu.) Dcéra, robíš mi takú hanbu? To by som nebola očakávala! Ale dobre, nech zvie celý svet, čo stojí v tom liste. Nemyslite, pani švagriná, že chcem zakrývať chyby svojho dieťaťa, nie. (Otvorí list a číta.) „Drahá, zbožňovaná Júlia!“

MRÁZIKOVÁ: Aj, aj, už len „Julia“.

REHÁKOVÁ: Znamenite. (Číta ďalej.) „Sotva že som došiel domov a objal svojich rodičov, chytil som sa pera, aby som vás písomne ubezpečil o tom, čo ste už tak často počuly z úst mojích.“

MRÁZIKOVÁ: To sú roztomilé novinky, hahaha!

REHÁKOVÁ: Tak často? Strašná vec! A ja som si na nej tak zakladala! Ale ďalej. (Číta.) „Vy ani neznáte stupeň mojej lásky, — s celou dušou, s celým srdcom prináležím vám, jedine vám.“ — Čertovi prináležíš, ty zvodca!

MRÁZIKOVÁ: Ale veď ste len pred chvíľou tvrdily, že je Julka anjel. Nezlobte sa tak veľmi a čítajte ďalej.

REHÁKOVÁ (číta): „Vy nemilujete mňa tak, ako ja vás.“ — To by chybelo, krk bych ti vykrútila. (Číta.) „Ženské srdce ani je nie schopné takej lásky, ako je moja. Chcel by som byť slávnym básnikom, ale nie sebe k vôli, lež abych vás a našu lásku mohol ospievať.“

MRÁZIKOVÁ: Aká nežnosť! hahaha!

REHÁKOVÁ (číta): „Chcel by som byť —“ (Zlostne.) Už mám dosť toho blúznenia! Také veci, pravda, že môžu oblázniť nevinné dieťa. (Smačká list.)

JULKA (je velmi rozčúlená a zarmútená; ale treba, aby medzi čítaním, zapomínajúc na svoj žiaľ, vyjavovala i radosť nad obsahom listu).

LINKA (ktorá sa bola medzitým zase priblížila, tajne k Julke): Ach, ten píše utešene.

MRÁZIKOVÁ: Ale najhlavnejšia vec, od koho je ten list?

REHÁKOVÁ: Pravda, akože sa volá ten ledakto! (Hľadí na podpis.) „Milan.“

MRÁZIKOVÁ, LINKA (prekvapené): Milan?

MRÁZIKOVÁ: A ako ďalej?

REHÁKOVÁ: Tu nestojí nič. Aký Milan?

JULKA: Už som povedala, že to nemôžem vyjaviť.

REHÁKOVÁ: Dcéra, opytujem sa ťa, ako tvoja matka — rozkazujem, aby si povedala. (Náhle jej čosi napadne.) Bože môj! veď to len nebude Milan Rozkošný, naša ďaleká rodina?

JULKA (chytro): Ach áno, ten je to.

MRÁZIKOVÁ, LINKA: Ako? Rozkošný?

REHÁKOVÁ: Poď na moje srdce, drahá dcéra! Prečo si hneď nepovedala? Milan Rozkošný — taký zať mi je vždy vítaný.

MRÁZIKOVÁ (vykríkne): Julia, je to pravda?

JULIA (nesmelo): Áno.

LINKA: Bože môj, čo počujem! On miluje — oh ja nešťastná!

MRÁZIKOVÁ: Linka, spamätaj sa!

REHÁKOVÁ: Čože sa jej stalo?

MRÁZIKOVÁ: Ešte sa spytujete? Nepočuly ste, čo vaša dcéra povedala? Tak sa odsluhuje za priateľstvo, že prijímala pod svojou adresou jej listy!

REHÁKOVÁ: Asnáď ho aj ona miluje? (Uštipačne.) Nazdávala som sa, že Linka nechce ani počuť o mužských. Hahaha!

JULKA (prekvapená): Ako?

REHÁKOVÁ: Veľmi ľutujeme, ale pomôcť vám nemôžeme. Milan miluje Juliu, práve ste počuly; on je výborná partia. Pani švagriná, ako rozumná žena, iste uznáte, že to Linke nič nepomôže. Ach, ten krásny spôsob písania v tom liste. (Narovnáva pokrkvaný list.)

JULKA (chytro): Keď sa veci tak majú —

MRÁZIKOVÁ (pretrhne Julku, s veľkým hnevom; k Linke): Oh, moje drahé dieťa, to máš za svoju obetovavosť; Linka, spamätaj sa!

JULKA (chce k Linke): Linka, pre Boha —

REHÁKOVÁ (zadrží Julku): Julka, daj pokoj všetkému potešovaniu. V takej prípadnosti to nič neosoží, len čas ju môže vyliečiť. Ona je rozumné dievča, iste že uzná nemožnosť svojich žiadostí a prejde jej to. Veď sú ešte aj druhí mužskí, ktorí môžu dievča zaopatriť a Linka iste najde dajedneho. V našom dome, ku príkladu, býva istý úradník, ktorý sa chce oženiť; je síce ešte len kancellistom, ale o niekoľko rokov —

LINKA: Ach, to by som sa nikdy nebola nazdala!

MRÁZIKOVÁ: Hanbite sa, Julia! Jej mladé nezkúsené srdce bude zničené, a to vami zničené!

JULKA: Ale drahá tetuška, dovoľte, abych vám vysvetlila, že vlastne —

REHÁKOVÁ: Ticho, dcéra! Najlepšie bude, keď odtiaľto odídeme; v takomto okamžení bolo by naša prítomnosť len na prekážke.

JULKA: Ale veď ja —

REHÁKOVÁ (chytí Julku za ruku): Už ani slova! Naše veci sú v bočnej izbe. Pani švagriná, podrobte sa svojmu osudu, pomyslite si: že to nemalo byť. — Julka, poď.

JULKA: Linka —

LINKA (odvráti sa): Ja ti odpúšťam.

REHÁKOVÁ: Poď, poď! (Odvedie váhajúcu Julku do pravých dverí.)

MRÁZIKOVÁ: Je to tedy isté?

LINKA: Pravda, že isté.

MRÁZIKOVÁ: Ale veď ti všemožným spôsobom dával na vedomie, že ho veľmi zaujímaš.

LINKA (živo): Mamička, spozorovaly ste to tiež?

MRÁZIKOVÁ: Nie raz. Ale či nikdy nenarážal?

LINKA: Držal sa naproti mne v reči tak, že som sa nemúdra domýšľala, že som mu nie ľahostajnou.

MRÁZIKOVÁ: Naproti Julli býval vždycky len zdvorilým.

LINKA: Ba takmer chladným, tak že ma to niekedy až mrzelo.

MRÁZIKOVÁ: A Julia neprezradila sa nikdy ničím?

LINKA: Dnešný výjav ma tým väčšmi prekvapil, že mi je dosiaľ pred očima tá ľahostajnosť, ktorú Julia vždy a všade ukazovala naproti nemu.

MRÁZIKOVÁ: Teda to bola pretvárka.

LINKA: Myslíte, mamička, že také mladé dievča je už schopné takej pretvárky, ktorá zakryje jej srdce i pred najlepšou priateľkou?

MRÁZIKOVÁ: Teraz máš toho dôkaz. A poneváč pretvárka prináleží medzi vynikajúce vlastnosti mnohých naších dievčeniec, to je jedna z tých príčin, pre ktoré ti nedovoľujem kamarátky. Ach, bohužiaľ, veľká časť naších dievčať hrá v živote komédiu, za ktorú by sa ani na divadle hanbiť nepotrebovaly.

LINKA: Ale Julia, to nevinné jemné stvorenie, ktoré sa vždy tak úprimne ukazovalo!

MRÁZIKOVÁ: Tie sú najhoršie! Povrchnosť hladká, ale vnútornosť tým pichľavejšia. Podobajú sa močiarom bez dna, zarostlým bujnou trávou a nevinným kvietim, ale beda tomu, kto príjemným zovňajškom privábený, odváži sa do nich, jim verí.

LINKA: A Milan mi pred svojim odchodom neustále rozprával, že ide domov, aby sa dorozumel so svojimi rodičmi v istej záležitosti, ktorá vraj bude mať veľký vplyv na jeho celý budúci život; hovoril mi, že nádeje sa, že keď ma zase uvidí, bude predo mnou inak stáť, a stisknul mi pri tom ruku, a tak ohnivé hľadel na mňa, že už ani neviem, čo som mu na to odpovedala.

MRÁZIKOVÁ: Oh, tí chlapi! tých Pán Boh len na zlosť stvoril! — A kedy sa strojí navrátiť?

LINKA: Hovoril, že nevydrží dlho; že sa hneď navráti, kadenáhle usporiada svoje záležitosti, lebo že je len tu to, bez čoho by ho život netešil.

MRÁZIKOVÁ: Oh, ten ledakto! Keby ho len tu mala, aby som mu povedala, čo myslím o jeho hanebnom držaní sa, aby —