ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zúr len divý živlu, zúr len dobre, zúr len! Nedbám, nech sa škerí celá rota pekla; Aj tá ma nezmýli, ani neodstraší V mojom predsevzati a vôle nezlomnej. — Oj, hroznejšie zúri v prsiach týchto pomsta, Ktorú verne chovám, jako mati dieťa; Áno pomsta katom, rušiteľom blaha, Mojej budúcnosti — a vrahom národa! (Zabliskne sa.) Strely, blesky božie, dolu na zem pálte, Oh, ja vás zbožňujem! V blesku cítim silu Boh môj, v ktorej sa mi sláva tvoja javí; V mumlaní hromovom slyším hlas tvoj Bože, Hlas tvoj, hnevu tvojho; a ja mu rozumiem. Kati rodu môjho, v pekelnej slepote, Tí ho však nečujú — lebo ho čuť nechcú. (Zopne ruky.) Bože všemohúci udel mi milosti, Daj mi nástroj do rúk, buď ma sprav nástrojom Hnevu tvojho, by som v mene tvojom mohol Udrieť jedovatou strelou, razom na tú Ohyzdu sodomskú; abych ju rozdŕtil Na prach drobulinký, z ktorého by ulial Sochu preošklivú, ošklivejšiu ešte Od samého diabla. — Pred ňou by sa triasly Svetové národy, vlastne jejich biedni Trýznitelia! — Áno, o vlasti uhorská, Ty si tá hriešnica, stovekých zločinov A krívd verná mati! Ah, ty trpíš hriechy, Ty ich odmeňuješ; kam ťa to privedie? Štyristo už rokov, čo ťa podožiera Preukrutný pajeď, až ťa celú zničí… A tys ľahostajná! Bo nieto lekára, Ktorý by ti ranu snažil sa vyhojiť, Buď úd nakazený oddeliť od tela. Áno, jedna vetev tvojích biednych synov Je ten pajeď hrozný — a to je zemänstvo! — (Zamyslí sa, potom pokračuje:) Nesmiem avšak všetkých razom odsudzuvať, I tu je vymienka medzi dobrým a zlým: Pomstva preto len zlým! — Hor’ sa teda junač, Von, ta von do poľa s ľudom opusteným. Osmel sa raz päsťou, keď dobrotou neznáš, Okovy rozdrúzgať, a nadutých vrahov Podľa ích zásluhy — do ních aj uvrhnúť. (V pozadí objaví sa Ľúboslav a načúva, Jánošík klakne a pozdvihne pravicu k nebu.) Prísahu ti skladám, Bože milostivý, Že rod môj milený večne chcem zastávať, Krivdy mu činené vždy mužne odrážať, Zatvrdlivých zločincov bezohľadne trestať, A týmto spôsobom: ukrivdeným cestu Ku zlatej slobode kliesniť. — Od terajška Nech sa hlas môj hlasom hromovým rozlieha Po celom Tatránsku, po celom Uhorsku, Ktorý buď potechou ukrivdeným ľuďom A postrachom zlosti, katom a upýrom Úbohého ľudu! Vyslyš že ma Bože!! (Vstane, burka prestane, zahľadí sa a zbadá Ľúboslava.) Kto sa semka blíži?

ĽÚBOSLAV: Starec, jak ma vidíš — Ľúboslav mám méno. JÁNOŠÍK: Vítam ťa, Ľúboslav, Vítam ťa tisíckráť, velebný starčoku, Teraz sa pamätám ešte z mladej doby Na meno to milé. Jako ťa zbožňuval, Tak ťa aj zbožňuje ľud náš potláčaný; Ľud ten ťa zbožňuje, jak nadzemskú bytnosť; Ktorá múdrou radou, anielskou útechou V núdzy postaveným vždycky prispievala. Ty požívaš v ľudu úctu nekonečnú — A nie bez základne, Boh ti zaplať za to! (Pobozká mu ruku.) Teraz mi však riekni, jaká tvoja žiadosť? V čom ti môžem slúžiť? ĽÚBOSLAV (tichým, pohnutým hlasom): Slyšal som reč tvoju, Jako ju i sám Boh v hromohlase slyšal. Popraj prosím slovám sluchu, ľúby Janko, Popraj že starcovi, šedému — otcovi, Ktorý ťa miluje… (Položí ruku na jeho pleco.) … Janko, dieťa moje, Znám ja boläsť tvoju, znám i plány tvoje; Oj! Jánošík, tvoje bohatierske skutky Naplnia svet jednúc náramným úžasom; On ťa oslavovať a skvostné pomníky Tebe stavať bude. — Ty si avšak mladý, Mladý a predvčasný pre naše stoletie. Teba nepochopí brať tvoja slovenská, Jako nepochopia národy tuzemské, Naše knieža svetlé — Jozefa druhého! (Vzdychne si.) Ľúby môj Janíčok! Rodu slovenskému Svitnú však dni krásne; bo ľud náš ubohý Mnoho Jánošíkov v lône svojom skrýva. (Po prestávke.) Počatého diela nezkončíš úlohu, Bo to veľké dielo. — Ty si len predchodcom Druhého génia, ktorý v diele tvojom Pokračuvať bude — a vo sláve jeho Sláviť bude rod tvoj: svojho Jánošíka. JÁNOŠÍK (pohnutý): Ty mi pád môj veštíš; staň sa vôľa božia! Jako teda badám, márna snaha moja Mojému národu, mojej vlasti drahej Spomôcť a obľahčiť? Stone rod môj drahý, Stone vlasť uhorská! ĽÚBOSLAV: Vravíš pravdu syn môj! Stone rod náš drahý, stone vlasť uhorská — Jedon podník — možno… JÁNOŠÍK (radostne): Ah vrav milý starče! ĽÚBOSLAV: Slúž od’ včiľ krajine! JÁNOŠÍK (zadivený): Čo? Slúžiť krajine? ĽÚBOSLAV: Tak je, krajne slúžiť. Jestli nikdy, teraz K tomu vhodná doba. Čo nevideť, bude Naša vlasť uhorská prevratami plná. Doba volá k činom. — Čas by bol dokázať, Že aj Slovák žije! Múdri vyzvedači Na dvore viedenskom výbornú ti službu Teraz konať môžu — len buď opaterný. Milosť pros od Boha, a Boh ťa posilní A zahaňbí tvojích — našich nepriateľov! — Povedal som všetko, čo som mal povedať — Zdravstvuj syn môj drahý, požehnanie božie Budiž s tebou povždy… (Odchádza.) JÁNOŠÍK (pokročí za ním): Pozhov ešte chvíľku. — Ľud ťa veštcom zove, vysvetli mi teda: Či aj iné kmeny Slávstva — jak slovenský, Musia túže hanu i na ďalej znášať, Putá rabstva lýzať? Uspokoj ma otče; Veď sme mi Slovania, dietky jednej matky, Kosť z kosti, krv z krvy — teda všetci bratia! Keď úd jedon trpí, stone celé telo… Ah, mne horko v srdci — ah, ja mnoho dúfam, Veľmi mnoho dúfam, ale predca trniem. Jaká mienka tvoja? ĽÚBOSLAV (so zápalom): Keď si žiadaš, staň sa! (Po prestávke sa usadí na skalu, a pokračuje.) Stopuj syn môj deje celého Slovanstva, A mráz hrôzy prejde celými kosťami; Velké ono velké prežilo už búry, Jako žiadon národ celej Europy, Nezhynulo avšak! Avari a Huni, Gôti a Tatari a rady národov Jak blesk razom vzniklé — zanikli v rýchlosti, Bo to boli všecia naší trýznitelia; Jamu nám kopali, samí padli do nej, A hviezda Slovanstva znovu zasvietila — Avšak nie predošlým — ale smutným svetlom. Ah len polovica slovanskej rodiny Ztriasla puto rabstva; druhá polovica Ešte posiaľ stone, vyschlé ruky zpýna K nebeským výšinám… modlí sa, modlí sa — Za koho? Za sebä… JÁNOŠÍK (smutne): Roď moja úbohá! ĽÚBOSLAV: Príde avšak doba, doba strašnej pomsty Na katanov naších! Nad hrdým Balkánom Zatrepocú krídla orla mohutného, Oblaky smolové chŕliť budú dážde, A prúdy pekelné jedovatých šípov Na hlavy tyranov! Orol zatrepoce! A hrdí tyrania, sťa odťaté steblo Pred ostrosťou kosy; podťatí, zničení, V zúfalstve náramnom koriť a svíjať sa Budú — pred svätosťou ľudskej vznešenosti. I utíchne búra; rozborené mestá Zdvihnú sa z popola, zpustošené polia Usilovná ruka pilného rolníka Zase orať bude — nie viac pre tyrana, Ale sebe samej. — Bájočný Carihrad Bude zase hviezdou balkánskych Kresťanov, Z kupuly žofíjskej zase svietiť bude Dvojistý kríž Krista, a ten požehnanú Slobodu vyleje na ostatních Slávov! Teraz dosti o tom. — Ja musím ísť ďalej; Mňa povinnosť volá — do videnia Janko! JÁNOŠÍK: Ďakujem ti, otče; s Bohom do videnia! (Podá a pobozká ruku Ľuboslavovi, ktorý odejde; Jánošík zamyslený dlho za ním hľadí.) Podivný to starec… Avšak čo to za shon? Vidím tlupu ľudí, ovšem som zvedavý — To sú naší ľudia, sem niekoho vedú — — Ah jak švárnu pannu!

MUCHA: Aj len smelo slečno! ĽUDMILA (plačlivo): Kde že sa nachádzam? JÁNOŠÍK: Čo to? MUCHA: Statný vodca! Pyšný Krivohradský, podanského ľudu Tyran nejhroznejší, ukrivdeným nechce Náhradu povoliť; ba čo ešte viacej: Vynadal nám všetkým do lotrov, zbojníkov, K tomu tajný rozkaz dajúc služobníctvu Úlisné nás chopiť — čo sa mu čiastočne Ovšem pošťastilo! Bohužiaľ neskoro Zbadajúc úklady, spiechali sme z tadiaľ — Ilčík avšak gulou paholkov ranený, Na bojišti ostal. — JÁNOŠÍK: To je mnoho, mnoho! (Hnevne.) Zdáliž mám rozdrúzgať tú hyenu divú — Pekla, diabli, muky! My sme mocní… ĎURICA: Vodca, Neboj sa o neho, nám za život jeho Táto deva ručí, slečna Krivohradská, Ktorú sme kvetiny sbierajúcu v lese Čo záloh odviedli. — ĽUDMILA: Bože môj, Bože môj! Teda ma zbojníci predca len odviedli? Otče môj, otče môj! JÁNOŠÍK (hľadí na Ľudmilu, pre sebä): Jak je krásna! (Na hlas pevným hlasom k Ľudmile.) Slečno! My ľud nezdierame, my ľud netýrame, Jako naša šlächta; táto ovšem biedna Zasluhuje právom názvu zbojnického; My sme nie zbojníci — bo my nezbíjame, My len krivdu šlächtou poddanstvu činenú, Trestom odplácame. — Naše ruky ešte Neprelialy kvapky ľudskej krvy; Boh dá: Ani neprelejú. — Keď zákonov nieto Proti násilenstvu a svevôle biednej, My sme ích stvorili; pečaťou svedomia Všetcia potvrdili. Pod túto záštitu, Čo praví sudcovia, berieme nešťastných. ĽUDMILA: Keď som ja nevinná, prečo ma zajali? JÁNOŠÍK: Nič sa vám nestane, panno čarokrásna, Buďte dobrej mysli; jak náhle nám súdruh Z väzenia prikvitne, uvidíte zase Drahého rodiča. Ešte v tejto chvíle Porobím poriadky. ĽUDMILA (prekvapená): Slovám vaším neznám Mámli dôverovať — či nie? Oko vaše Ovšem za poctivosť a statočnosť vraví. O jakom tyranstve, o jakom zdieraní Obecného ľudu vy tuná vravíte? Mať moja nebohá, ľud ten milovala A podporovala i ľud ju miluval, A na hrobe smutnom nie jednu slzičku Za ňou horkú vylial. — I ja ľud milujem, I ľud ma miluje; a to je aj úfam — U môjho otecka. Ja si však tak myslím: Nedorozumenie tu nejaké medzi Šlächtou a podanstvom príčinu zavdáva K osobným výstredkom. Bože tresciž toho, Kto je tomu vinnen! JÁNOŠÍK (usmeje sa bolästne): Neklamem sa slečno — (Po prestávke clivej, utre si slzu z oka.) Jako matka vaša, i vy krásna slečno Môžte byť cherubom, štedrým dobrodincom Ťažko ukrivdeným; avšak čo sa deje Krom vašej chýžočky — o tom vy neviete! Skúšajte len teda, skúšajte len prísno: A plač ujarmených iste vás presvedčí; A vy sa zhrozíte! ĽUDMILA: To je prekvapenie, Hrozné prekvapenie! Ja počínam tušiť… Mati moja dobrá… tvoje chmáry čierne — Tvoje časté slzy… avšak dosť už o tom, Ja sa podvolujem mojému osúdu. JÁNOŠÍK: Dôverujte v Bohu, Ďurica a Mucha, Súdruhovia verní, vedľa môjho stánku Shotovte hneď stánok anjelu tomuto, A to najskvostnejší; obsluhu dajte jej Jakú len môžete, i pečujte nad ňou, Jak nad okom vaším. — (Jánošík za odchádzujúcou dlho sa díva, polohlasne): Jaký tvor vznešený! (Všecia preč.)

HRAJNOHA (vystúpi z protivnej strany): Jako božia strela zvesť sa o ňom rýchlo Rozlietla po celom širokom Tatránsku, Ba aj ďalej v celej krajine uhorskej, A aj v zahraničí o ňom sa rozpráva, Jeho krkolomné činy obdivujú. Kam že to privedie? Vari nešťastlivé Dožovské divadlo má sa opakovať? Pred jeho už menom celému zemänstvu Postrachom a hrôzou zubiská klekocú. Ľud sa pravda teší, všeličo si šepce, A divnú nevôľu šlächte ukazuje Na jej vidomočí. A čo pýšna šlächta? Onemela razom; teraz trpí všetko, Len päste vo vrecku zúrivo zatína! Skúsila už ona, že otec národa Strašlivý Jánošík každý zločin tresce. — V trinástich stoliciach našého Slovenska, Navzdor prísnym trestom, množstvo podozrivých Osôb sa potĺka a ľud k nočným schôdzkam K porade svoláva! — Kto že je pôvodcom Tohoto jednania? Vie už jedon každý. Jaký účeľ porád? Vie len ľud jediný. Čo mna avšak po tom. Siedmy deň už toto, Jako sa namáham vyhľadať byt jeho, Buď z jeho družiny jedného postretnuť; Spiecham teda ďalej, asnaď ho tu nájdem. (Odchádza.)

JÁNOŠÍK: Klamúli ma oči? HRAJNOHA: Jánošík, brat drahý! JÁNOŠÍK: Vitaj že mi, vitaj, uprimný súdruhu Mojej školskej doby! (Objímu sa.) Z očú tvojich čítam, Že i tebä bremä trpkého osúdu Ženie v miesto toto. HRAJNOHA (smutne): Uhádol si brat môj! Ja som nešťastlivý, najbiednejší v svete. Veľká ma pohroma zo stránky zemänskej Zastihla. — O, beda! Ah, ty stŕpať budeš — Brat môj, neoslyš ma; udel pomoc tvoju, Ty si veľký v činoch, meno tvoje hrôzu U zemänstva plodí, k tebe sa utiekam, V tebe nádej moja; príjmi ma k súdruhom — K ochrancom slobody. JÁNOŠÍK (vzdychne si): Len vždy to zemänstvo! Máli istý základ žiadosť tvoja, bratku — Bude ti splnená, k tomu avšak treba Povolať družinu; tá vynesie výrok. HRAJNOHA: Ja pristávam. JÁNOŠÍK: Keď si žiadaš, staň sa teda. (Zapískne na píšťale.)

JÁNOŠÍK (k Hrajnohovi): Teraz vrav nám priateľ, vrav nám holú pravdu, By sme spravodlivosť ti prisúdiť mohli. DRUŽINA: Čujme! JÁNOŠÍK: Teda k veci! HRAJNOHA: Poslyšte ma páni: Zkončiac školy vyššie v Nitre i Trnave, Vrátil som sa nazpät do domu rodnieho, I prevzal som malé otcovské gazdovstvo. (Bo jako vám známo, podaní nesmejú Krom stavu kňazského, úradík zastávať.) Blažený, pokojne obrábajúc pole, Vychovával som aj sestru maloletú. Ah, sestra Ruženka bolo púpä ľúbe; Prekvitala nežne pod ochranou mojou. A po šiestich rokoch z púpäťa nežného, Zjavila sa ruža zo slovenských sadov. — A ja som ju chránil, ľúbil bratskou láskou, Jak brat ľúbiť môže. — I prišiel mládenec Zo susednej obci, zýskal si dievčinu. — Osud avšak a zlosť neprajníkov naších Blaženosť milencov skalily, zničily, V jednej malej chvíle! — V tretej obci od nás, Pyšného zemäna nezbedné chlapčisko, Hodilo na sestru a už oddanicu, Chlypnosti hovädskej jedovatú strelu… Keď však neprospely rozsršené slová, Boly prosby dobré; avšak všetko márne. Tušil som nehodu, jej strašné následky, Požiadal som preto jednúc Jaroslava, Čím skôr sľúbenicu za manžeľku pojať. JÁNOŠÍK (ironične): Zábavný počiatok! HRAJNOHA: Smutný avšak koniec. (Utre si slzu.) Ďeň sa svaťby určil, priatelia sa sišli, Stoly sa prikryly — a mladucha v rúchu Jak sňah bielom svojho ženicha — čäkala. — V tom však príndu posli celí nastrašení, (Hrozné okamženie!) so strašlivou zpravou: Že pacholci dakí, vyrutiac sa z krovia — Zákernickou rukou hrozne zavraždili Chuďáka ženícha… NIEKTORÍ Z DRUŽINY: Čí to boli lotri? HRAJNOHA: Jak som sa dozvedel, že tí pochopovia Patria Krivanskému, že boli z návodu Jeho syna Bély ku zločinu tomu, Biednici, zvedení. — JÁNOŠÍK (zúrivo): Prekliaty pekelník! Že by som ho dostal, dám ho jak psa vrhnúť Do podzemnej jamy, o hlade, o smäde, Nech potom rozmýšla o svojom živote — Neni iné hoden. DRUŽINA: Neni iné hodný! JÁNOŠÍK (k Hrajnohovi): Čo že bolo ďalej? HRAJNOHA: Po strašlivej zvesti Ružena omdlela. — Vo mne zlosť kypela; Treskom som pospiechal do hradu Krivánských Oznámiť udalosť; avšak beda pravde! Nadurený boháč, v svojej opilosti — Dal ma z domu vyhnať a psov namňa vyštvať! Bolästne dojatý, šiel som do Budína Ku kráľovskej rade, sťažnosť moju predniesť. I to márne, prosbu moju odmrštili — „Pre nedostatok, vraj, vážnejších dôkazov.“ JÁNOŠÍK (posmešne): Hahaha, u hroma! HRAJNOHA: Žiadal som si vtedy Zem mať otvorenú, a sa v nej pochovať. — Vrátil som sa domov — avšak nová hrôza! Ubohé stvorenie, moja drahá sestra, V náruč mi letela — celá uplakaná, Vyznajúc mi všetko, ako mladý smilník — Použijúc moju neprítomnosť — prišiel, Ubohú prepadnúc — násilie urobil. (Utre si slzy, po prestávke). Šialenosť, zúfalstvo otriasly mi srdcom — Z občana tichého stal sa razom týger, Pachtiaci po krve, po žitiu bližného! Striehol som, čäkal som za celé dni, týždne Pri hrade na korisť — on sa neukázal; Možno že ma ľudia jeho vyzradili. — Poškvrnená obeť, moja drahá sestra, Stúdom a nerestmi na duši na tele Celkom porazená, zkrývala sa svetu — Vädla, vädla z tíška, až celkom uvädla. — (Zakryje si oči a plače, prítomní pohnutí stoja, po dlhej prestávke pokračuje:) Čo som si mal počať? Otcovský majetok Nechal som osúdu, i pošiel som k tebe, A k tvojej družine, brat môj, pravdu hľadať! (Smutným však slávnostným hlasom.) Veď mi bola sestra, sestra miluvaná, Ktorú som odchoval syrotu nevládnu Na braterských prsiach! Jaký dôkaz teda Mojej bratskej lásky mohol som položiť Na oltár aniela tohto nevinného? I zkropil som hrob jej čierny, horkým tokom Mojich bratských slzí — a ku hrobu tomu Postavil som pomník: „moju divú pomstu!“ Pomsta budiž heslom všetkých mojich skutkov, Tá nech ma nadchýna v každom podniknutí — Kým ju neprevediem; kým nesmierim obeť Obětou príslušnou! — Vidíš, Bože večný, Moje strašné trápy! Vidíš moje srdce, Že je bezúhonné; Boh môj milostivý! Popraj mi milosti! (Plače.) DRUŽINA: Dá ti Boh milosti! JÁNOŠÍK: Si náš brat! (Najprv Jánošík, potom ostatní idú za Hrajnohom, a ruky mu podávajú. Jánošík pokračuje:) Klakni včiľ klakni, brat Hrajnoha, Nech sa ti verejne prečíta prísaha. (Všecia povstanú, klobúky z hláv uctive snímu, niektorí prinesú kríž a zapálené sviece. Všetko sa deje s najvätšou slávnosťou. Jánošík predrieka a za ním opakuje Hrajnoha nasledujúcu prísahu.) „Prisahám trojjedinému Bohu, ktorého verím, že chcem spolku tomuto, do ktorého vstupujem, čo nerozlučný úd, v jakýchkoľvek okoľnostiach, až do smrti verným ostať; s ním či dobré, či zlé verne deliť a v páde potreby i život môj zaň položiť. — Prísahám, či v spojitosti s ostatními súdruhámi, buď sám, jakú koľvek krivdu trestať a nevinnosť zastávať. — Jestli by som sa proti prísahe tejto zpreneveril — nech ma ramä spravodlivosti tresce, nech ma Boh z večného blahoslavenstva vytvorí — tak mi Boh pomahaj! Amen. DRUŽINA: Amen! (Hrajnoha oblečie zelený oblek, rovnošata spolku, ktorú mu jedon z prístojácich podá; družina roztaví sa do polkola a spieva.) Vitaj brate v kole našom, Vitaj, vitaj Hrajnoha! Slobodná je oná pôda — Kade kráča tvá noha. Neľaká sa násilenstva Šlächty šuhaj viac mladý, Zacvendžíli náš palošík — Šlächta strachom už pádi! Pripáš si meč k bedrám tvojím, Zlatá je v ňom sloboda, Zaslzené naňko zraky Hľadia nášho národa! Vitaj, vitaj v kole našom, Vitaj bračok Hrajnoha! Slobodná je ona pôda, Kade kráča tvá noha.

JÁNOŠÍK (Povstane, hudba zamľkne, všetko zatíchne a načúva.) Dosť už, dosť už bratia! Hor sa k novým činom! My sme bojovníci za ľudské zákony; Na nás hľadí národ, národ zotročilý, Jemu pomôcť treba. — Preto preč veselosť! Budeme raz plesať, avšak kedy? Zná Boh! Budeme my plesať, keď slovenský národ Smelo si zastane v podstať primeranú Slobodných národov. — Nutno nám je smútiť, Bár sme aj slobodní, pokiaľ len čujeme Rinčanie pút rabstva národa drahého: Rany bratov naších i nás strašne pália! Pohľadnite kolom pekného Tatránska… Vaše oko slzí, lebo vidí more Biedy nekonečnej a v ňom milliony Nešťastlivcov tonúť. — A to ích stenanie! O, tie dobré duše! Jako ruky ku nám Vycievené sťaby k svojmu Spasiteľu Vystierajú! Smiluj sa Bože nad ními!! (Všecia pohnutí, smutní, s ovesenými hlavámi načúvajú; niektorí slzia; Jánošík voľným krokom sa prechodí; zastane a spieva:) Hej hore háj, dolu háj, Hore hájkom chodník, Môj otec bol dobrý — Ja musím byť zbojník! Hej za koho, za koho, Bremä toto nosím? Za tebä, za tebä, Slovák Boha prosím! Ah, smiluj sa, smiluj sa Otče milostivý! Spas národ náš, ah spas, Bože dobrotivý! (Dlhá tichosť. — Jánošík slzí, podobne i niektorí z družiny; Jánošík roztržito k družine:) Brat môj Ilčík — (zpamätá sä.) Aj ten ešte väzňom! (Posmešne.) Či ho nevypustia? Poď sem brat náš Mucha. MUCHA: Rozkáž, drahý vodca! JÁNOŠÍK: Ty sa k tomu hodíš, znamenite hodíš! (Podá mu list.) List tento trojrohý odáš Krivánskému — Aby behom šesť dní, pre nás desať tisíc Dukátov prichystal; tak mu vyriaď ústne — Až by lístok tento, asnaď nechcel prijať… Oznám mu aj ďalej: nech sa neustáva S darobným posolstvom, to mu chcem usporiť, Ja sám príndem k nemu — summu tú vyzdvihnúť. (Niektorí ukazujú znaky zadívenia, Jánošík pokračuje.) Malý to trest ovšem, zaslúženej hroznej Za hriechy pokuty — Boh mi odpusť vinny, Nemôžem však ináč! Protivníci naší Dočasne najlepšie sa takouto zbraňou Musia nami trestať! (K Ďuricovi:) Milý môj Ďurica, Osedlaj si vraňka i pojacháš rýchlo S nariadením mojím ku Krivohradskému; Chceli starý hriešnik dcéru svoju dostať — (Ktorej neni hoden;) nech nám hneď Ilčíka Z väzenia prepustí. — Aj tu práve Tarko!

TARKO: Daj Boh šťastia! DRUŽINA: Vítaj Tarko! JÁNOŠÍK: Čo nového? (Ruky Tarkovi podávajú.) TARKO: Nebárs, nebárs dobre. — Hrôza a ukrutnosť, Nárek a stenanie Tatier je ozvena! Moje podniknutie avšak sa zdarilo. Na Jedlovej som ľud celý pre nás zýskal, I ostatnie obce krásneho Pohronia S nami držať budú. — Jedno pokynutie, A za statnou Detvou do štyridcať tisíc Vybranej chase potiahne do poľa! Tí katanom divým zahudú pesničku Obsahu divného! JÁNOŠÍK: Milé sú to zprávy; Avšak bratia mojí, nezabúdzajmeže, Že cieľ podujatia nášho je určený. Nie jak Ďuro Dóža, nechceme katanstvom A revoltou, proti kráľu a zemänstvu, Slobodu národu a pokoj otčine Predrahej vydobiť. — My musíme válčiť So statočnou zbraňou, aby boj náš nebol Puhým bojom, ale obetujúc sebä I majetky naše, budeme bojovať — Čo praví Brútusi slobody, za ľudskosť A za ľudské práva. — Ak nám porozumie Naša šlächta — dobre; podáme jej ruky, A tak spolu razom udreme na Prusa. Vlasť naša od teraz nesmie byť macošskou, Ale matkou dobrou, bez rozdielu stavu; To závisí pravda všetko od zemänov. Jestli ináč bude: potom bajonéty Namierené proti pyšnému Nemcovi, Skúpajú sa v krve… avšak, nechajme to! (K družine:) Jako financije naše stojá? GARAI: Dobre. Z pokút od viníkov v pokladnicu našu Šesťstotisíc posiaľ vtieklo nám dukátov; Avšak div nad divy, istý vážny starčok Pridal k tomu ešte — dvestotisíc zlatých. JÁNOŠÍK (zadiveno): Jako sa menuje? GARAI: Nechcel mi vyjaviť. JÁNOŠÍK: Ah, to bol Ľúboslav! Sláva mu! DRUŽINA: Sláva mu!

JÁNOŠÍK: Kto je táto žena, a čo žiada od nás? BABUŠA (padne na kolená): Milosť, milosť pán môj! JÁNOŠÍK (namrzený): Klač pred Bohom, nie pred Človekom. Vstaň hore a povedz, čo žiadaš? BABUŠA (vstane a ruky sopne): Milosť! JÁNOŠÍK: Prednes už ráz vôlu tvoju ženo! My sme spravodlivej žiadosti vždy verne Biednym vyhoveli. BABUŠA: Pán Boh vám to odplať! — Prichádzam k vám pane so žalobou veľkou, Vy ste pravý sudca, otec utlačených; Len vás, len vás pán môj, celý svet si váži; Len vás — JÁNOŠÍK (hnevne): Nepochlebuj, povedz z krátka čo chceš. BABUŠA: Som nešťastná žena, ovdovelá, biedna, Z panstva Krivohradských — úbohá Katruša. — Môj nebohý manžel — dajž mu Pán Boh slávu! Z krvavých mozoľov, groší vyrobených, Odkúpil si kúsok chatrnej zemičky V blizku za záhradou hradu Krivohradských, Vystaviac si na nej sedliacku chalúpku, Ktorá nám mala byť útulkom v starobe! Tam sme žili ticho, celých sedem rokov, Čo šťastní manželia, deliac sa s chlebíkom Potne vyrobeným. Tichosť však domáca A náš raj manžeľský (vzdychá), sa nám skoro zmenil Svevôľou tyrana v nekonečnú žalosť. Bože môj, Bože môj! (Usedavo plače a rukama zalamuje.) Jedného dňa, vravím, Zemän Krivohradský, zavolajúc muža Môjho, toto mu povedal: „Dom tvoj mi zavädzá, Ten odpratať musíš!“ — Prebolästná zvesť to! Samá som spiechala prosiť ukrutníka; Márna avšak prosba, márne nariekanie, Srdce jeho bolo tvrdé, jako kämeň! I dal ma konečne — zlorečiac mi besne — Z hradu von vyhodiť, a chalúpku našu Sluhom dal podpáliť. — Nato išiel muž môj K stoličnému súdu tyrana žaluvať. Avšak aj to márne; bo čo ešte viacej: Župan muža môjho dal pandúrom chytiť, A jako zlodeja — poslal ho k pánovi. Tento rozsrdený, dal ho strašne mučiť, Kým len dušu chuďák nevypustil v mukách! (Spýna ruky.) Teraz som tu páni, tu, jak ma vidíte: Opustená, olúpená… JÁNOŠÍK: Podivná stareno, Reči sa mi tvoje zdajú byť prehnaté, Líštinou podšité — bár by som sa mýlil! Vdovo, manžeľa ti navrátiť nemôžem; Utrpenú škodu avšak ti navrátim: Čo bol hoden asi, ten tvoj domčok? BABUŠA: Pane, Päťstodvadcať zlatých, bol otcovi hoden! HRAJNOHA (k Jánošíkovi): Podozrivá baba — JÁNOŠÍK (k Hrajnohovi): I mne sa tak vidí; Ak ma klame — peklo! Beda, tri raz beda! (Ku Garajovi usmievavo.) Môj milý, premilý finančný minister, Prines z pokladnice: šesťsto zlatých v striebre! (K družine.) A vy bračekovci, nechajte ma chvíľku Tuna o samote.

ŠTUDENTI (Objavia sa na dejišti a spievajú:) Kde je vínko Tam je spev, [A kde je spev, Tam niet hnev!] Buďme preto veselí. Jako mucha v kyselí. (Smiech. Všetcia pijú z kuláča, obostanú Gusta Javornického a spievajú:) Ah mamičko moja, dajte že mi rady, Naučil sa ko mne chodiť jedon študent mladý. Áh dcérko, dcérko má, zanechaj študenta; Študent odíde do školy, ty ostaneš doma. Ah mamičko moja, ja ho nezanechám, Ja za mojím študentíkom, radnej preč pojachám. Dajže Bože hladu, na tú moju mamu, Že by ona nehanila — študentského stavu. Neprišlo polroka, navrátí sa dcéra, Potupená, otrhaná, jak pastierská diera. Už som opustená, jako hruška v poli, Keď z nej hrušky pozbíjali, samá smutne stojí. (Študenti sa smejú, len Gusto, ktorý nemo posiaľ stál zadúmený stojí.) 1. ŠTUDENT: Gusto, čo že povieš na to? GUSTO: Daj mi pokoj! 2. ŠTUDENT: Daj mu pokoj, vidíš, že je zamyslený, Najskôr verše klepe. 1. ŠTUDENT: Ozaj bračekovci, Počujte len, čo vám poviem. ŠTUDENTI: Čujme! Čujme! 1. ŠTUDENT: Viete že som s Gustom byval, — no nič za to, Ale dajte pozor! Prídem vám raz domov, Hľadám Gusta: ani chýru, ani slychu. Letím do záhrady — a on pod orechom Chrápe, chrapúň chrápom, chrapotom chraplavým, Jak nejaké delo; pri ňom ležal papier Celý dočarbaný; chytím papier — čítam: Krásne verše boly, výlevy citlivé Raneného srdca. — Ľudmila! Ľudmila! A zas len Ľudmila, a všade Ľudmila!! ŠTUDENTI (sa smejú): Hahaha! 1. ŠTUDENT: Veru tak, Gusto náš sa buchol! GUSTO: Prečo by som tajil, že ľúbim Ľudmilu? Kto zná, snaď bezcieľne. Právo čistej lásky, Právo milovania drahého predmeta, Srdcu ranenému nikto nezabráni. Jej rajského oka milostivý pohľad, Jej ľúbezný úsmev jahodových perní, Jej neviná duša — sú predrahé perly, Ktorých cenu len ten ocení, kto ľúbi Jak ja, čistou láskou. 1. ŠTUDENT: Nože teda bračok, Rozpovedzže nám raz tvojej poëtickej Ľúbosti počiatok. GUSTO: Ty sa zas vysmievaš. 1. ŠTUDENT: U hrobu Cicera — nie! ŠTUDENTI: Áno, rozprávaj; Vätšina tak žiada! GUSTO: Druhý raz. ŠTUDENTI: Musíš včiľ! 2. ŠTUDENT: Áno včil! Bo ináč brat môj nedostaneš Ani len kapličky… (Ukazuje mu kuláč.) ŠTUDENTI: Ajhľa, Gusto, Gustík Nemý! GUSTO: Nedbám teda. — Dva už tomu roky, Vo prázninách jednúc, polujúc s kasnárom Krivohradského, na pastvine panskej, Keď sa razom stĺpy olovené dýmu, A v ňom skoro na to: ohnivé jazyky Prestrašného živla objavily zraku. — Krivohradských hradu — jedna časť horela. Jak sa dokázalo, chlapci Jánošíka Podložili oheň. Spiechali sme preto Na miesto nešťastia. — Zatiaľ besný živeľ Rozliahol sa ďalej, pohltiac krov celý — Vrútil sa do nútra a zachytil schody Prvnieho poschodia i chyže nádherné. Hrozný bol tam zmätok, no hroznejší nárek Nešťastného otca, starca šedivého, Ktorý zalamujúc v zúfalstve rukama — Chcel sa v plameň vrhnúť. Rýchlo som pochopil Strašnú jeho boläsť! Jeho jedináčik: Prešvárna Ľudmila, súc obkolesená Záhubným plameňom: z prvnieho poschodia O pomoc volala. — Márne boly sľuby Nešťastného otca — nik sa neodhodlal Dievča oslobodiť! „Ja ju vyslobodím!“ Riekol som konečne, a cez plameň schodmi Bežal som na horu. — Po kriku bolästnom, Našiel som jej izbu — i vyrutiac dvere, Chopil som zúfalú do môjho náručia. — Po strašnej námahe omdlenú, šťastlive Odevzdal otcovi. — Aj hneď skoro na to, Otvorila deva jej modrasté oči, Na mňa sa usmejúc, ruku mi podala: „Ďakujem vám, pane, večitá, večitá Vám vďaka — verte, to nikdy nezabudnem!“ Sladké tieto slová, jako elektrina Zatriasly údami, bol som — ŠTUDENTI: Zaľúbený! GUSTO: Čo ja môžem za to? 1. ŠTUDENT: Ľutujem ťa bračok; Márnymi tieňami prečo sa dáš klamať? Ty si šuhaj mladý a pritom chudobný, A čo je najhoršie: štít tvoj sa nechlúbi Korunou zemänskou! Môžeš ty mať rozum Aristotelesa, buď chytrosť Ulyssa, Ty ju nedostaneš. A vieš prečo Gusto? Bo otec Ľudmily: je nadutý zemän — A to dostačuje. 2. ŠTUDENT: Rozum, rozum Gusto! Taký človek, ktorý ľud svoj nenávidí, A z jeho mozolov krvopotných žije: Je tyran predo mnou, a nestvora špatná! Ľudmila, nech je aj nevšedná dobrota: Pre jej otca skutky ja ju nenávidím! GUSTO: Ja ju predca ľúbim! 1. ŠTUDENT: Prekliate zemänstvo! 2. ŠTUDENT: Ale načo sa tu bratia aj hádame? Čo že nás je vlastne po celej Ľudmile, Po celom zemänstve? Náš cieľ bol určený: Vynajsť Jánošíka a družinu jeho. Vraveli ste všecia: že vám viac záleží Ho osobne poznať — než všetkých hrdinov Šedivého Grécka! Áno bratia moji, On je rodu nášho vykupiteľ pravý — Ktorého dejepis budúcemu veku, Zlatými riadkami pozvznesie do radu — Pionierov sveta, predrahej slobody! ŠTUDENTI: Nech žije Jánošík!

JÁNOŠÍK (ktorý poteraz nepozoruvane sa na celý dej díval): Nech žijú študenti! Kamže bratia mladí? To dobrá náhoda! Zabavme sa spolu. Vinko, muzikantov: Máme, čo len chcete. I ja som bol študent, Študent veru vrhký — čas však s nami beží, A čas všetko mení. Vitajte mi tuna! (Niektorí z družiny Jánošíkovej príndu.) GUSTO: Aj, tu horni chlapci. Ktorý je Jánošík, Aby sme najprv jemu, potom vám ostatním Úctu preukázať mohli? JÁNOŠÍK: V méne božom, Keď si tak žiadate, tu pred vami stojí.

GARAI (k Jánošíkovi): Peniaze sú tuna, vodca! JÁNOŠÍK (k Babuši): Sober si to Ubohá ženičko, kúp si inde domok, A modli sa za nás! BABUŠA: Večná vďaka pán môj! 1. ŠTUDENT (hľadí na Babušu): Ale že je mrzká! 2. ŠTUDENT: To je Ježibaba! GUSTO: To si ty Babuša? (Babuša si zakrýva tvár. Gusto sa s opovržením od nej odvrátí.) JÁNOŠÍK (ku Gustovi): Vy ju znáte priateľ? GUSTO (posmešne): Kto že by ju neznal! Vätšieho hriešnika Od nej v svete nieto; horšia je od diabla. I ten sa jej bojí, a sa jej vyhýba. (K Babuši.) Jako vidím, zas si Babuško slobodná? Podivná náhoda nás vždy spletá spolu! (Babuša chce újsť, niektorí jej zastupia cestu.) JÁNOŠÍK (ostro k Babuši): Peniaze hneď nazpät. (Babuša zúrivo vrhne sa s vytiahnutou dykou na Gustu, niektorí ju avšak náhle odzbrojá.) ŠTUDENTI: Zabime tú babu! JÁNOŠÍK: Pomáli priatelia! (Ku Gustovi.) Predovšetkým priateľ Nastieňte nám z krátka úryvky jej žitia; Odhálte nám tajnosť, jaká sa v nej skrýva; Potom vynesieme nad ňou prísny ortiel. ŠTUDENTI: Nech žije Jánošík! GUSTO: Žena táto bola — Jak sa vôbec vraví, bohatá šlächtíčka. Spreneveriac sa však mužovi svojému, Upadla tak veľmi, jak vysoko stála! Ešte jako študent v Nitre, som vídaval V trestnici starenu túto; pre palačstvo A zlodejstva bola dlho uväznená. — Podivnou náhodou upŕchla z väzenia, A sa po Trenčíne, Ťurci a Liptove Potĺkala biedna; súc avšak konečne Pri zločine vraždy dolapená — súdom Odsúdená bola k doživotnej väzbe; Že odtiaľ upŕchla — pochybnosti nieto: Bo ju tu vidíme! ŠTÚDENTI (hromovitým hlasom): Zabime ju! JÁNOŠÍK (k študentom): Ticho! (K Babuši.) Čo povieš k obrane? BABUŠA (škerivo): Miera pomsty mojej, Nie je ešte doplnená! JÁNOŠÍK (usmievavo): Zamýšlaš sa pomstiť Za našu dobrotu? Oj ty si zkazená, Až po samé kosti! (K družine.) Pojmite ju, bratia! Hoďte ju na tri dni do „čiernej jäskyne“, O hľade, o smäde nech sa trápi biedna, Konečne po troch dňoch zbičujte ju dobre. Jestli to vydrží: vyperte ju v čerti. (Niektorí odvedú Babušu.) ŠTUDENTI a DRUŽINA: Nech žije Jánošík! JÁNOŠÍK (ku Garajovi): Tie peniaze bračok Babe prisúdené, daj týmto mladíkom. A aj, jako vidím, špatný odev majú — Nože, hej Ďurica: od buka do buka Odmeraj každému, po dvoch stejných rýfoch Najlepšieho súkna! (K študentom.) A včiľ bratia s Bohom — Pozdravte Slovákov! (Študenti a družina medzi „Sláva“ volaním odejdú, len sám Jánošík, hľadiac dlho za študentmi, ostane; po prestávke smutným hlasom.) Boly časy boly, Ale sa minuly — (Chce ísť.)

ĽUDMILA (usmievavo): Dobrý deň, priateľko — Ah, jak zamyslený — JÁNOŠÍK: Dobrý deň, slečinko! Vy sa ustávate — ĽUDMILA: Dal ste ma čak volať? JÁNOŠÍK (roztržito): Volať? Asnaď prosiť; áno ctená slečno. (Pevným hlasom.) Podivná náhoda vám drahú slobodu Na žalár zmenila. — Buď však Bohu chvála, Spor je vyrovnaný — súdruh sa navrátil, Teraz ste slobodná. (Vzdychne, a pozre smutne na ňu, pre sebä.) Ja som avšak väzeň. ĽUDMILA (zarazene dlho, so zrakom sklopeným roztržito stojí. Po prestávke): Šlächetný priateľu! Pohostinnosť vašu Nevšednou menujem, jakú len odmeniť Slza povďačnosti môže. Vravíte mi: Že som už slohodná; neznáte vy avšak Jaká to sloboda s návratom ma čäká! JÁNOŠÍK (dojatý): Počul som voľačo — ĽUDMILA: Poslyšte ma priateľ, Nech vám všetko poviem: otec môj ma silou Núti ruku podať mužovi takému, V ktorého už duši ľudskosti cít vymrel, Ktorému nič svätô… ja ho nenávidím, Bár ho aj osobne ešte posiaľ neznám. Radnej volím zomreť, jako… JÁNOŠÍK: Znám ho slečno — Bélu Krivanského; znám i kúsky jeho, Znám i hriechy jeho, tie sú veľmi ťažké — Tie pomstu žiadajú. — (Trpkým hlasom.) O krutá nerovnosť V osudoch ľudskosti, prečo nás tak šlaháš? Svedok si mi Bože, že len z nútenosti Ramä moje siahlo na práva ľudskosti; Svedok si mi Bože, že len z ľudskej lásky K bratom ukrivdeným, zriekol som sa lásky, Najnežnejšej lásky srdca! Áno slečno, Neznám posiaľ sladkosť, ani trpkosť lásky, Ani ju znať nesmiem. Ah, mňa strašná priepasť Od nej delí… Chcem však mysleť na vás — večne; Aj chcem každý nátlak od vás vždy odrážať… Jedna prosba avšak — ĽUDMILA (dojatá): Vravte drahý priateľ. JÁNOŠÍK: Vďaka vám tisíckráť. Jednúc čo slobodná, Neodsudzujte ma! ĽUDMILA (bolästným hlasom): Vy ma zaznávate! JÁNOŠÍK: Odpusťte mi slečno — ĽUDMILA: Jánošík, priateľ môj! Áno ste môj priateľ. — Divné vaše reči, Jako ostré šípy vdierajú sa v srdce. Vy nezaslúžene sa odsudzujete, Netrápte ma pane, netrápte i sebä. — Srdce mi krváca: ja som nešťastlivá… (Položí ruku na srdce.) Prečo tak burácaš v ňádrach týchto srdce? Prečo tak burácaš, jako by si chcelo Prebiť kosti tieto, a ulietnuť — ah kam? Bože, sama neviem! Jaká to premena Razom ma povila? Myseľ moja slabne, Údy meravejú, len dech je prudkejší, Ktorý sype ohne prepodivnou silou — Do mojej už skoro zmeravenej krvy! Prečo že rozkázať nemôžem ti srdce, Aby si utichlo? By si utajilo Tajnosť tvoju svetu? (Po prestávke.) Áno srdce moje… Ty mi zjavne vravíš: že milujem — — jeho! (Hodí sa Jánošíkovi koľo krku.) JÁNOŠÍK: Pre večného Boha! (Pre seba.) Ona nešťastlivá! Kam ju to privedie? Staň sa vôľa božia! (Na hlas.) Načo mám ukrývať ďalej cíty moje? Načo utajovať boläst moju sladkú? Áno, aniel drahý, i ja ťa milujem; Milujem nad život! ĽUDMILA (znovu sa mu hodí kolo krku, po prestávke): Oh, jak som blažená! JÁNOŠÍK: Cherub môj nebeský! ĽUDMILA: Janík môj anielský! JÁNOŠÍK: Koľké prekvapenie! Oh jak som blažený; Dvojako blažený! Bo ty si zo šlächty Prvnia udobrila moje počínanie. — Ďalej, srdce tvoje, pudom lásky hnané, Prilnulo sa verne k mužovi takému, Ktorého trieda tvá — zbojníkom nazvala, Bár tým nikdy neni! Vďaka ti tisíckrát! — No nech rod slovenský v piesňach i poviedkach Spomína Ľudmilu, spomína devicu, Slovenskú Tulliu — slobody zbavenú, Že i v prostreď výru: následkov strašlivých, Haňby a potupy — slobodnou ostala; Že úsudok srdca vedel sä povýšiť, Nad šlächtu a kráľa — až k samým nebesiam, Kde len rovnoprávnosť nezkalená trôni! I v tom čiernom hrobe, duša moja drahá, Prach ten kostí mojich bude ťa zbožňuvať, A nad hlavou tvojou duch môj obletuvať. (Zadúma sa, po dlhšej prestávke.) Ja ťa ľúbim verne, ah, verne ťa ľúbim — Láskou však nadzemskou: Premňa ľudská láska V svete už vymrela; jako človek viacej — Nesmiem ťa miluvať. ĽUDILA (prekvapená): Priateľ môj milený! Neznáš ty cít devy; neznáš náruživosť Lásky srdca môjho! Že ma ľúbiš verím; Som už tvoja večne, nalož so mnou, jak chceš, Len mi popraj kúsok u nôh tvojich miesta — Jako otrokyni. Bez teba nemožno… JÁNOŠÍK: Predrahá Ľudmilko! ĽUDMILA: Nevrav viacej o tom! JÁNOŠÍK (pevným, však milostným hlasom): Dievča moje drahé, buďme milencami — Pre večnosť večitú — nedostížni sme si V živote prítomnom! Zdravstvuj drahá moja! S Bohom! S Bohom!! S Bohom!!! (Dlhé objatie.) ĽUDMILA: Do videnia — s Bohom!