ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KRIVÁNSKY (hore stane): Pravda, pravda síce, Že si mladý — avšak čo je mnoho predca Je len mnoho, čo ty všade strájaš! BÉLA: Haha, Zas sa blázniš? Či ti kura na otlaky Stúplo? KRIVÁNSKY: Mlč mi ty lump! BÉLA (smeje sa): Ký čert ti je? KRIVÁNSKY: Mamlas! Ty sa ešte pýtaš? BÉLA (silnejšie sa smeje): Ale čo je? KRIVÁNSKY (uderí päsťou na stôl): To je: Že ťa raz dolomím! BÉLA: Ale mňa dolomíš? (Hrozí sa fokošom.) KRIVÁNSKY (mierne): Vidíš, vidíš Béla, jaký si ty beťár! U starého diabla a jeho matery: Čos’ to zase včera s tými kolompoši V dedine natropil? To je mnoho, mnoho, Čo ty všade strájaš! Čo je to za život Jedného magnáta, jedného šlächtíca, Keď aj hrudy zlata oplýva Crösusa — Keď má takú radosť v hniezde svojom vlastnom? To viacej neztrpím; prisahám, neztrpím! Niet dňa jedinkého, kde by som sťažnosti, A zas len sťažnosti — nové a vždy nové O tebe nepočul. Ad animam! To je: Hrozná pokazenosť, strašný beťarismus! (Smutne.) Na moje staré dni, toho som sa dožil! (Hrozí sa.) Ak sa nenapravíš: premárnim, darujem Celý môj majetok, a ty môžeš… BÉLA (vzdorovito) Hoho! KRIVÁNSKY: Hoho sem, hoho tam! Slúžny mi dnes zdelil: Že sa všetko stroji proti mne žalobu Predložiť kráľovnej. BÉLA: Hrom ma po žalobe! Ale načo tieto kázne? Prisahám ti starý, (Hrozí sa.) Až ma raz dopáliš, veru sa zverbujem! Vari sa už nesmiem, ani s takou lúzou Jako je podanstvo — trochu zažartovať? KRIVÁNSKY: U sto starých hromov, ty luridus faucus! To je ozaj pravda: že máš krásne žarty! Devy, ženy pŕzniť; deti starcov trápiť: Či je to šlächtíčnosť? Haňbi že sa syn môj! Haňbime sa všetci! My sme odsúdení: Morálne už mrtví. V ktorej to máš krajne? Bár sú títo ľudia aj naší podaní — Sú len predca ľudia! BÉLA: Naša ľudská drúbež! KRIVÁNSKY: Tvoju sprostú hlavu! BÉLA (vzdorovitým hlasom): Tvoju sprostú hlavu! KRIVÁNSKY: Ony sú nám rovní, ba nás prevyšujú V mnohom ver ohľade. Ony vedia trpeť — A my to nevieme; ony nám pracujú — A my to nevieme; tí sa za nás modlia — A my to nevieme; jejich mzda je: náš hnev — Kým ho trpeť budú; bo i trpezlivosť Má svoje hranice! A beda, prebeda, Až sa raz pozdvihne proti nám zemänom! Veď znáš vek dóžovský — ten nám buď výstrahou Hroznej skutočnosti! BÉLA: Vek ten sa pominul, Mrtvým dajme pokoj. Naša ale sedlač, Je ozembuch hrozný — tá pokorne trpí. Chce-li avšak vzbúru? Dobre, s pánom diablom — Nech sa opováži! KRIVÁNSKY: Nech sa opováži? Sedliak už nie sedliak, už nie náš majetok… On už ináč smýšla; on už vážne smýšla! On už samostatne smýšla! Syn môj drahý, Kto že je Jánošík? Či nie druhý Dóža? Jánošík je mnoho, on vyniká vtipom, Poctivým jednaním: nad uhorskú šlächtu. On nie všedný čľovek, on je nástroj boží: By nás karhal strašne, jak sme zaslúžili — Jestli to tak pôjde… BÉLA: Je len predca zbojník! KRIVÁNSKY: To len my vravíme. BÉLA (posmešne): Podivné pochopy! KRIVÁNSKY: Večne avšak zdravé. — Či si čítal lístok Ním mne doposlaný? Jestli to diaľ bude, Tak ma na žobrácku palicu privedie. Tu žiada dukátov zase desaťtisíc — Za sestru Hrajnohy! A najnovšie zase: Učiteľ z Malinej… BÉLA (lenivo): Učiteľ z Malinej? Ah je pravda. Milka to je švárne dievča, Mne sa veľmi ľúbi — tá musí byť moja! Ten sprostý učiteľ, nie jej nikdy hoden. Avšak beda jemu, až mi bude v cestu Klásť prekážky — fokoš bude mať robotu! KRIVÁNSKY: To sa viac stať nesmie! BÉLA: O to sa postarám! Avšak, čo je s tebou? Od razu si toľkým Ostal moralistom! Kto dobrým príkladom Predchádzať chce iným — musí byť sám dobrý; Ty však minulosti roztvor čiernu knihu — A zpytuj svedomie. — Hahaha, tys pravda Jednou nohou v hrobe, starý a zlomený Starec, v ktorom každá náruživosť mrtvá; Avšak v mojom veku, i tys nebol lepší? KRIVÁNSKY (smutne): Máš pravdu. Bohužial výchova zlá doma; Spoločnosť s mládežou celkom pokazenou, Ktorej celá rozkoš bola — rozpustilosť A hriešna nemravnosť: boly mojou zkazou, Z ktorej len po letách dlhých, bár aj pozde, Vedel som sa vymknúť. — Strašlivé údery Pomsty Jánošíka zo sna ma zbudily. — Zpytujúc sám sebä i moje svedomie, Preberajúc skutky minulosti mojej, Srovnávajúc tieže s pomstou Jánošíka — Som sa áj presvedčil: že muž tento správne Jedná. — Ber si i ty príklad, a buď dobrý. Nahliadam za včasu, že si mladík zrelý — Ty sa ženiť musíš! BÉLA: Krom keď bych sa šialil! Ja za jedon stromok horu neopustím. KRIVŚNSKY: Ba opustiť musíš! BÉLA: Ba ver neopustím! KRIVÁNSKY: Oženíš sa, ty lump, a všetkým výstupom Bude razom koniec. Už som sa shováral S pánom Krivohradskym v záležitosti tej — A aj mi prisľúbil, dať ti ruku jeho Prešvárnej Ľudmily. — Je to dievča milé, A samá nevinnosť; aniel ztelesnený. Z Požúna sa práve, z výchovy vrátila. — Ona sa ti hodí, prevýborne hodí. Pri boku jej tvoja divá náruživosť, Jako hmla pred slnkom, od razu zanikne. Pritom je Ľudmila jedinou dedičkou Rozsiahlých majetkov domu Krivohradských — To výborné terno! (Chytí list a číta ho pozorlivo pre sebä.) BÉLA (polohlasne): Ameň, on sa šiali! Jeli tento pavián v skutku mojím otcom — A či brat aj s otcom? Sám mi jednúc vravel: Že môj starý otec — teda jeho otec, S mojou matkou, dlho v pomeroch milostných Žili! Nech som diablov, krásna to rodina! Hahaha, smejme sa! KRIVÁNSKY (prečítajúc list, podáva ho Bélovi): Tu list tvojho svokra, Ktorý nás návštiví dnes s jeho Ľudmilou. Majže preto rozum… O čom zas rozmýšlaš? BÉLA (pokojne): Že sa ženiť nechcem. KRIVÁNSKY: (Nazlostený, pristúpi k Belovi, ktorý sa mu ale vzdorovite postaví do očí. Krivánsky zarazený odskočí nazad; Béla sa naňho diabolský vyškiera, zatína päste, na hlas.): Prepadený beťár! BÉLA (uštiepačne): Či „jus primae noctis“ ľúbil by si sláviť S mojou oddanicou? Nechcem ti Ľudmilu!

KRIVÁNSKY: Servus humillimus, drahý môj susede! Buďte mi výtaný! (Ruky si vzájomne podávajú. Béla pred Ľudmilou urobí posmešný úklonok.) KRIVOHRADSKÝ: Bonum mane praecor! Mám česť vám predstaviť, tu hľa moju dcéru, Ktorá sa z výchovy práve navrátila. KRIVÁNSKY (ukloní sa): Moja úcta, slečno. Buďte mi na stokrát Srdečne vítaná! (Všecia si posadajú.) BÉLA (pre sebä): Žart sem, žart tam, ale Prisahám Zeovi — to neškodné dievča. Švárne, veľmi švárne! Pozor, pozor Béla. KRIVOHRADSKÝ: Nuž čo tu nového? Váš list som dnes dostal — Čo je s Jánošíkom? (Smeje sa.) KRIVÁNSKY: Vy ma vysmievate. KRIVOHRADSKÝ: Hahaha, sused môj, ale že si niekto Poctivý žart spravil! KRIVÁNSKY: Bár by bola pravda! Ovšem ja porobím potrebné prípravy, No tým ešte viacej, že ste prišiel priateľ; Vaší služobníci môžu mi tiež dobrú Službu preukázať; a k nám keď sa ešte Pridrúži vyslanec slávne panujúcej Márii Teresii, našej kráľovny; Ktorý ma dnes poctí s družinou vznešenou — Iste odoláme nápadom zbojníka, A smelý Jánošík, ani sa nenazdá: Sedeť bude v klietke. ĽUDMILA (zarazená, pre sebä): Bože, čo to čujem! KRIVOHRADSKÝ: To je kujon hrozný! Počuli ste sused: Od tých jeho väzňov: šlächtícov z troch stolíc, Vydral krásne groše: tri miljony zlatých! Avšak jeho hniezdo u Kráľovej Holy — Pandúrstvom stoličným a aj mojím mužstvom Je tak obklúčené: že na útek viacej Pomyšlenia neni — tým menej k zemänom Na lov dobrodružný sa mu navždy odchce. Nebojte sa preto, Jánošík nepríde! Sadím krk môj nato. — Že by však poslanec Kráľovny vás poctil osobnou návštevou — Je mi prinápadné, skoro pochybujem. KRIVÁNSKY (usmeje sa): No to, hľaďte semká! (Víťazoslávne mu podá list, opatrený pečaťou a herbom hrábäťa Mórica Pálfyho. Pre sebä.) Starý nedôverec! KRIVOHRADSKÝ (chytí list, a doň hľadí): Máte pravdu priateľ; tak je Móric Pálfy! Poznám písmo jeho, i pečať je pravá. (Číta na hlas.) „V záležitosti prejasnej kráľovny a vlasti našej, beriem si tú smelosť, vás, slovutný pane, popoľudni na deň 2. Augusta, t. j. na deň svätej Porcinkule navštiviť, a v tejže záležitosti v otázkach i nás sa úzko týkajúcich dohovoriť. — Som vášmu slávorodiu: hrábä Pálfy. Kráľovský povereník.“ (Oddá list Krivánskemu.) KRIVÁNSKY (hrdo): Jako teda sused? KRIVOHRADSKÝ: Ovšem milý sused, To je veľká milosť — ja vám gratulujem! Viete kam to vedie? K vyznačeniu — snaď po Kreslo ministerské! KRIVÁNSKY (hľadí von oknom): Ajhľa, koče hrčia! KRIVOHRADSKÝ (pristúpi k oknu): V skutku, tu sám Pálfy — hľa na jeho koči Herb sa zlatý skveje; herb to predkov jeho.

BÉLA: To je do zúfania týchto starých slúchať! Samé vyznačenia, samé herby zlaté, Tu zas pekné kone, tam zas zlaté hory; Čert nás po tom všetkom! (K Ľudmile.) Milostivá slečno, Čak ver, že otcovia naší v mladom veku O inom hútali? ĽUDMILA (polohlasne): Všetko má svoj základ. BÉLA (ironicky): Čo tam po základe! Pre mňa všetko jedno, Úprimne vám vyznám, že mne všetko jedno. — Po herboch netúžim, o statky nestojím, O svet sa nestarám, sveta sa nebojím. Otec ma násilne k žeňbe núti — no to! Sotvá že otrasie čľovek ten prach detský, Už sa ženiť musíš. Starovek bol šťastný, Ten znal užiť mladosť, krásu božskej Ľady; Krásne sú jej sady, tam próza nerostie, Modernosť však naša všetko krásne ničí A hlúpstvo vymýšla. — O, že by sa vrátil Ešte vek pohanský, nech som čertov, slečno, Hneď budem pohanom! Načo je pre mládež To manžeľské jarmo, keď ho v staršom veku Dosť omýnať bude. — ĽUDMILA (ostrým hlasom): V skutku, pán môj, verím, Že Boh nežnosť rajskú vštepil v srdcia ľudské — Ktorú laskou zovú; ovšem tá je božská: Ak ju tak pojíma bezúhonosť ľudská. — Láska sa nemení; láska v starom, mladom Veku, je vždy mladá — jak ruža kvetúca. Ten, kto ináč smýšla: nezná čo je láska. Odpusťte mi, pane — BÉLA (opovržene): To stará ídea, Len medzi hrdzavé železo patriaca! ĽUDMILA (obrazená, vážne): Pekne vám ďakujem. BÉLA (zarazený): Odpuštenie slečno! Ja som ináč myslel; v pevnom presvedčení, Berúc okolnosti vaše do povahy — Nemôžete posiaľ: poznať pravú ľúbosť. ĽUDMILA (v zápale): Znám ja pravú ľúbosť, i ja ľúbim, pán môj — A som pýšna na to. Ľúbim láskou čistou, Ľúbim láskou božskou. BÉLA (pre sebä): Ale že som rýchlo Pevnosť tú vydobil! (Na hlas.) Bájočná Ľudmilo! (Chce ju objať — Ľudmila odstúpi na stranu.) ĽUDMILA (pohŕdlivým hlasom): Dajte pokoj, pane! Nie som ja Rimanka, Ani grécka deva z vášho bájoslovia — Ale som Slovenka. Moje verné srdco Patrí Slovákovi, ktorý ma pochopil, A ktorý podobne po slovenský — ľúbi. (S opovržením odvráti sa od Bélu, ktorý jak zkämenený stojí.) BÉLA (pre sebä): No veru som dostal! Je to jazyčnica!

JÁNOŠÍK (sa predstaví): Som hrábä Mór Pálfy. Domovému pánu Mám česť sa predstaviť, jako povereník Kráľovny uhorskej — (Shliadnuc Ľudmilu, na chvílku zarazený stojí, pre sebä.) Bože, ju tu vidím! KRIVÁNSKY (s hlbokou poklonou): Excellenc, príjmite v skromnom mojom dome Moju, (pokáže na Bélu,) jako i tiež syna môjho Bély Najponiženejšiu úctu; a buďte mi Jako povereník prejasnej kráľovny Tisíckrát vítaný! (Predstaví Krivohradského.) Šlächtic Krivohradský, Môj úprimný priateľ — s jeho švárnou dcérkou. (Pokáže na Ľudmilu, ktorá zmeravene opodiaľ stojí.) KRIVOHRADSKÝ (ponižene): Vašej excellencii humillimus servus! JÁNOŠÍK (usmievavo): Výborná náhoda! Nariadenie našej Prejasnej kráľovny týka sa podobne I vašej osoby. Aspoň si usporím Cestu dvojnásobnú; srdečne sa teším! KRIVOHRADSKÝ: Jak bych bol sa tešil, veličenstva nášho Hlavného vojvodu, v dome mojom videť! JÁNOŠÍK: Vrelé vďaky, pán môj! S vaším dovolením, Aj navzdor prekážkam, úfam sa sísť u vás… Avšak len neskoršie. KRIVOHRADSKÝ (ukloní sa): Som vám celý k službám. KRIVÁNSKY (k Jánošíkovi): Celý môj dom je vám i vašému mužstvu, Excellenc, ku službám; ráčte predo všetkým, Pri boku dcérušky mojého suseda: Miestočko zaujať. (Všecia sa obapolne uklonia, medzi tím, jak si sedajú —) ĽUDMILA (zticha k Jánošíkovi): Pre večného Boha! JÁNOŠÍK (k nej): Či ma chceš prezradiť? (Sadne si, pevným hlasom.) Vznešení pánovia! Slyšte teda vôľu prejasnej kráľovny. VŠECIA: Nech žije kráľovná! JÁNOŠÍK: Smutná, smutná zvesť to. Vaše krásne Tatry, ani len netušia: Koľké nebezpečie vlasti našej hrozí. KRIVOHRADSKÝ (zalomí rukama): Pre večného Boha! KRIVÁNSKY: Vari mor, či válka? JÁNOŠÍK: Uhádli ste — válka! Skoro polovica Štátov Europy, odoprela právo Dedičného trônu mladistvej kráľovne, Jaké jej bol Karoľ, jej nebožky otec, Pred umretím svojím, slávne zabezpečil. — Ba odbojný Bedrich, králik brandenburský, Už sa neostýchal so svojmi prušáci Do našého Sliezka, násilenstvom vodrať, A pod svoju berlu jednu čiastku z neho Nečestne podmaniť. — Tak hľa páni mojí; Takto veci stojá! (Vytiahne a predloží písmo.) Kráľovským dekrétom Poslaný som k šlächte, vás v mene kráľovny Do boja svolávať, a vlasť ohroženú Čím skôr oslobodiť. Prejasná kráľovná Do Požúna práve dnes svolala stavy; Avšak i do tedy, kým nám čaty prídu Krajnou povolené: nútno sa nám starať, A medzery vojska novými plukami Rýchlo doplňovať. — Blaho vlasti velí! KRIVÁNSKY: Vivat nostra regina! KRIVOHRADSKÝ: Pereant hostes! JÁNOŠÍK: I ja prídem neskôr na snem do Požúna, Avšak z povinosti musím ku Prešovu A Košiciam spiechať. — Ráčte mi dať radu, Krátku mám lehotu: kto by mi v okolí Poukázku z dvora zamenil v hotovosť? KRIVÁNSKY: Až mi možno bude — nenačin okolia. KRIVOHRADSKÝ: Excellenc, čo sused môj nezmôže, potom Doplnok s vďačnosťou… JÁNOŠÍK: Ah môj ctený priateľ — Jedná sa tu vlastne o zámenu malú — (Vytiahne poukázku kráľovskou pečaťou opatrenú, a predloží ju pred Krivánskeho.) Desaťtisíc dukátov — KRIVÁNSKY: Aj, toľko — vďačne! Zaraz ích odovzdám pánu tajomníku. (Vezme poukázku, a opaterne jú uschová.) JÁNOŠÍK: Srdečná vám vďaka! BÉLA (pre sebä): Všetkých polovníckych Psov by na to stavil, že on tu za ľubom; On je vtipný chlapík — preto mu aj prajem. (Rozosmeje sa.) Výborne! Hahaha! KRIVÁNSKY (prísne, k Bélovi): To neslušnosť, syn môj, Ty sa nad nešťastím vlasti ešte smeješ? BÉLA (posmešne): Čo mňa tam po vlasti. KRIVÁNSKY: Čo tým mieniš, syn môj? BÉLA (vzdorovito): Že čľovek až vtedy poznáva omýl svoj, Keď je už neskoro — (K Jánošíkovi.) Jeho excellenca, Prostorečnosť moju láskavo prepáči. (Jánošík v náramných nesnádzach. Béla sa medzitým zasmeje a odejde von. Jánošík urobí sa zadúmený.) KRIVOHRADSKÝ (zticha ku Krivánskemu): To je zvláštny šuhaj. KRIVÁNSKY: Je až skoro divý! Nie je však zkazený — jako rozpustilý — A niet ani divu: veď mladosť pochabosť! Keď sa raz ožení; vtedy aj vytrezve Z jeho pochabosti. KRIVOHRADSKÝ: I ja si tak myslím. KRIVÁNSKY (vstane): Teraz páni moji — príjmite srdečné Pozvanie odomňa k dnešňajšej zábave V mojom letohrádku! JÁNOŠÍK: Moja vďaka, pane! ĽUDMILA (pre sebä): On sa dobrovoľne vo vír zkázy vŕha! (K Jánošíkovi.) O, buď opaterný, priateľ môj milený. Onen podliak Béla, kuje tajné pykle — Ah, ja zradu vetrím.

BÉLA: Čo že chceš nestvoro? Kto si, čo si? Povedz. Tvoje riedke fúzy Prezradzujú chlapa, ktorýms’ avšak neni. BABUŠA (sa chechce): S vážnou zvesťou, pane, veru veľmi vážnou Prichádzam v stánok váš; nemeškajte chvíľky, Máte čas príhodný paholkmi ulapiť Nepravého grófa, v ktorého osobe Sám Jánošík väzí… BÉLA: Čo to vravíš diable? Teda ma tušenie predca neklamalo? Jaké máš dôvody? BABUŠA: Ja znám Jánošíka! (Hľadí von oknom.) Jak si pýšno kráča pri boku Ľudmily, Jak jej opätuje srdca zas výlevy. Ona sa usmieva… behehe! BÉLA: Čo že drdleš? Vari len neľúbi Ľudmila zbojníka! To je pohanenie cti, krve šlächtíckej. — BABUŠA: Oba sa milujú, a to náruživo! Ona ho častejšie v lese navštivuje, A v rozličných pykloch a aj v sprisahaniach Proti šlächte našej účasť sama berie. Ja som to videla. BÉLA: Babo, ak ma klameš, Čo ťa synov tvojich — všetkých päťsto čertov Skryje ta — kam patríš: do samého pekla, Predca ťa vyhľadám, a hovädzú tvoju Kožu dám vyrobiť — na bubeň! BABUŠA: To môžte. BÉLA: Beda, beda obom! Hahaha to veru Milostná nevesta! Teraz až rozumiem Tým jej temným rečiam — prečo ma odbila — — Zaraz svolám ľudí, a holúbka zavrem Do železnej klietky, nech si tam hrkúta Za svojou premilou. (Béla preč. — Samotná Babuša poobzerajúc sa do koľa, otvorí jednu kasňu, vyberie z nej obsah — pri odchode víťazoslávnym hlasom.) BABUŠA: To za moju prácu! (Preč.)

JÁNOŠÍK: Nemožno, priateľ môj! ĽÚBOSLAV: Uteč dieťa moje, Uteč Janík drahý; ty si v nebezpečí. Chvíľka, a pochopi tuna ťa ulapia! Pohľad, už sa hrnú; utekaj Jánošík, Ináč si ztratený! JÁNOŠÍK (usmievavo): Neutečiem priateľ: Jánošík nepŕcha! Hľaď na tamtie sbory, I tie sem spiechajú; na ích čele brat náš — Sám Hrajnoha stojí. To sú naši ľudia, Moja verná junač! (Usmievavo.) Asnaď myslíš priateľ, Že som o tom žiadnej vedomosti nemal? Moji vyzvedáči všade sledovali Kroky tej stareny! — Jak sa sišla s Bélom, Už sa približoval Hrajnoha s družinou, V lese tam stojácou. — Zachrániť sám seba, To je malichernosť! Iná tu otázka: My musíme dostať syna Krivánskebo; Ten prepadol súdu! — Ostaň preto priateľ A uvidíš výstup, zvlášte zanímavý.

BÉLA: Podaj sa Jánošík, bo ti ináč udre Poslednia hodina! JÁNOŠÍK (vytiahne pištole): Šlächetný tyrane! Už si dobačoval so zemänstvom tvojím. Nemáme my hradov, svetlíc malovaných, Ani sluhov v rúchu lemuvanom: — Pohodlnosť tvoja nebude nádherná — Tebe avšak veľmi, veľmi primeraná! —

HRAJNOHA (k Bélovi): Tebe primeraná, veľmi primeraná — Izba síce úzka, avšak krásna izba — Tieňmi preplnená všetkých tvojích neviest: Ktoré si shanobil a z čiastky usmrtil! BÉLA: (ktorý po teraz zarazený stál, chytí pištol, strelí do Hrajnohy, ktorého netrafí, hromovým hlasom ku svojím paholkom): Nové vráta chcete, že sa tak dívate? Otrocké plemäno, všetkých vás postrielam! HRAJNOHA (ironične): No, to sa nestane! (K družine.) Chyťte tohto lotra, Poviažte ho dobre, výborne sa hodí Pre čiernu „jäskyňu“, nie je iné hoden! JÁNOŠÍK: Nech je však na žive! (Družina Jánošíkova, jako aj paholci Krivánskeho v okamžení poviažu Bélu a ho preč odvedú; vonku strelba a krik: „Kaštiel zo štýr strán horí!“) ĽÚBOSLAV (smutne sopne ruky): Bože, jaký toto Koniec predca vezme?