ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

HRAJNOHA (pristúpi k hrobu): Hľaďte sem priatelia; V hrobe tomto hnije otec a zástupca Ľudu slovenského! On nevine hnije, Na potupu sveta; nám, vám na potupu, Že ste nedoviedli odhodlanou päsťou Jeho putá zdrúzgať! Všetká naša nádej Razom sa zničila. — Márne nariekate; Vaše horké slzy nevyludia z hrobu Ducha velikého! — Duch jeho spočíva Tam hore v nebesiach, a modlí sa za vás! Aj hľa, bratia mojí, komu dôverovať A poslúchať máme, keď nemravnosť šlächty Tak je hrozytánska, že už ani vôľu Nectí panovníka! Prejasná kráľovná, Tá nám slávne všetkým, so zvláštnym prípisom Poistila život, proti zdúrnej šlächte — Šlächta však lapila predca Jánošíka! Jak bol uväznený, spiechali sme zaraz Do Viedne o milosť ponižene prosiť. Chýr ten veľmi dojal milostnú kráľovnu — I poslala s nami svojho tajomníka, S milostnou listinou. — Šlächta to tušila, Preto Jánošíka rýchlo odsúdila Bez výsluchu súdu, bez vedomia našej Slávnej panovníčky, k preohavnej smrti. — Oj Jánošík chybil, že sa duša jeho Hrozila vždy krvy… a to bol pád jeho! Načo že ľutuvať pekelné tie sbory? Tie nás neľutujú! Načo že šanovať Smolovú krev diablov, keď je plná jedu, Tráviaca dych ľudský? Oj, nestvory tieto Treba vykynožiť! V tom chybil Jánošík, Že bol príliš ľudský — ĽUD: Zkáza, zkáza šlächte! HRAJNOHA: Pomstiť ho budeme! ĽUD: Buď nám naším vodcom! JEDON Z ĽUDU: Áno, buď nám vodcom, a my vytiahneme Proti tej peleši, všetcia jak nás vidíš Rukou ozbrojenou! HRAJNOHA: Bratia moji drahí! Pre Boha vás prosím, buďte opaterní; Malá trpezlivosť a my zvíťazíme Nad pýšnymi katy. — Príjemné mi zprávy Došly dnes od Tarku: naše statné voje, Porazili Nemca na hraniciach sliezkych; Teraz tiahnú semká ku nášmu Trenčinu, Kde rozhodná bitka možno bitá bude! Zvíťazíli Tarko — i my zvíťazíme, My rabi zemänskí! Údatnosť a vernosť Slovenskú istotne uvážia vo Viedni, Uznajú náš národ, a zničia podanstvo! Jánošík oživne, meno Jánošíka Ozývať sa bude v kráľovských palotách Na potupu šlächty! Trpezlivosť preto! ĽUD: Nech žije Hrajnoha! DRUŽINA (s nadšením): Nech žije vodca náš! HRAJNOHA: Staň sa vôľa božia, keď si tak žiadate: Som váš vodca od dnes! (Stane ku hrobu, vyzdvihne pravicu k nebú, slávnostným hlasom.) Dobrotivý Bože! Na hrobe tohoto svätého martýra Prísahu ti skladám: že chcem započatú Dráhu Jánošíkom, verne nasleduvať, Národ môj zastávať pred nátiskom hriešnym; Umom abo päsťou cestu jemu kliesniť, Ku zlatej slobode. Tak mi Boh pomáhaj! ĽUD: Sláva Hrajnohovi! HRAJNOHA: Sláva vám, občania!

ĽUD: Zabite ju! HRAJNOHA: Bratia! Toto je tá baba, Ktorá Jánošíka katanom zradila; Mnohočetné krivdy značia jej minulosť; Súďte bratia mojí, súďte spravodlivo! ĽUD: Smrť! smrť! HRAJNOHA: Áno, smrť jej, i ja privolujem! BABUŠA: Ja sa jej nelakám, ja ju pozdravujem. Bo už miera pomsty mojej doplnená; Svet bol neľútostný a mne nepriaznivý. — Samé keď nešťastie ma v zúfalstvo hnalo, Svet mu dopomahal, a strašné údery Krutého osúdu rozmnožuval ešte! Srdce moje zhorklo, svet sa mi sošklivil, A aj som sa stala nepriateľom jeho. Rukou mojou padli najlepší priatelia A aj nepriatelia — viní i neviní! Oh, jak som stenala, keď druhí jasali, A jak som jasala, keď iní stenali! Radosť ľudom kaliť, to bol môj pôžítok. Slovom: stala som sa prehroznou nestvorou — Pre nestvoru sveta… ĽUD: Hrúza! HRAJNOHA: Prestaň, diable! BABUŠA: Aj, zamĺkam teda, keď tak vaša žiadosť! Jedu užitého, cítim už účinok; Umierajúc, ešte volám kliatbu svetu — To poslednia vôľa. (Tackajúc sa.) Zjavte sa príšery — Pekelné — mocností — — hromy… (Padajúcu niektorí zachytia, a preč odvedú.) HRAJNOHA (za odchádzajúcimi): Bratia moji, Telo baby tejto nechajte na vrchu — Nech je kŕmom ptáctva! ĽUD: Boh jej odpusť viny! HRAJNOHA (pokyvne Bélovi): Poď švagrík môj, poď blíž! BÉLA: Kto si, lotre, čo chceš? HRAJNOHA (trpkým úsmevom): Teda ma nepoznáš? Hrajnohu nepoznáš? BÉLA (zúfalo stene): Beda mi! Beda mi! HRAJNOHA: Či sa rozpamätáš Na prehorké slzy, tebou poškvrnenej Sestry mojej drahej? Jej krev pomstu volá; Pomstu tvojej krvi! BÉLA: Chcem sa ti vykúpiť. — HRAJNOHA: Navráť moju sestru! BÉLA: Koľko žiadaš zlata? HRAJNOHA: Nie som priateľ toho! BÉLA: Čože vlastne žiadaš? HRAJNOHA: Ja krev tvoju žiadam. — (K niektorým.) Nože, priateľkovia, Pojmite že tento šlächtický kvietočok, Ustelte mu postel, jak môjmu švagrovi, Tam v jäskyne čiernej; nedajte mu vody Ani kúska chleba: nech o hlade zomre! ĽUD: Boh mu odpusť viny!

ĽUDMILA (Klátivým krokom, v rozcapartenom obleku, priblíži sa k hrobu Jánošíka. Všetci jej úctyplne cestu robia. Ona zalomí ruky a dlho hľadí na hrob. Po prestávke): Kocka uvrhnutá! Nad mojím osudom teda rozhodnuto — Prestrašná skutočnosť! Tečte slzy moje, Tečte voľným tokom, bo slzy uľavia Každú boľäsť srdca. — Tečte slzy moje, Bo tu vaša doba — najprajnejšia doba Nesmiernej žalosti; ah vy len slyšíte Bolästné stenanie zlomeného srdca! — Slzy však tiecť nechcú — ah tie vyschly razom! (Vystre ruky k nebu.) Bože dobrotivý, čo že som zvinila: Že mä takto tresceš? Zdá sa mi že snívam, A strašnú skutočnosť potopiť chcem v snení… Márne avšak všetko! Jeho predca neni, Jeho viacej neni. — Tie pekné nádeje, Moje blaho, šťastie, moja radosť — všetko, Jako tiene klamné; všetko sa minulo; Všetko zmizlo razom! Žiara slnka môjho Razom mi vyhasla, a bájočná krása Dňa môjho, sa razom premenila na noc, Jak príšera čiernu! Bože dobrotivý, Smiluj sa nadomnou, a nedaj mi zúfať. (Klakne ha hrob.) Janík môj milený, tu na hrobe tvojom, Ktorý duch tvoj veľký obletuje teraz, V spoločnosti s Bohom, primlúvaj sa za mňa. By sa čím skôr duch môj v spojitosti s tvojím Povzniesol k nebesiam, v chrám večného blaha! (Schopí sa, v pomátení.) Vidím dúhu jasnú, a v nej oblak zlatý, A v oblaku — oh div! Môj Janíčok sedí. Prekrásne kadere vavrinový veniec Vznešene otáča! Janík môj ma volá, A ja mu rozumiem, on ma k sebe volá… Vitaj mi, Janíčko, anjelik premilý; Vitaj mi Janíčko a poď na srdiečko, Ktoré ťa už čäká! (Klesne zamdletá na hrob.) HRAJNOHA (utre si slzu): To je strašné divadlo, Že mi srdce puká! JEDON Z ĽUDU: Úbohé stvorenie, Ale ho ľúbila! (Niektorí chcú Ľudmile na pomoc, Hrajnoha ích zadrží.) HRAJNOHA: Nechajte ju, bratia, Nechajte ju plakať, plač boläsť uľaví; Nechajte ju plakať, bo on to zaslúži, Bo on ju miloval vrelo, jak svoj národ: Neviné jej slzy mu uľävia v hrobe! Ubohá dievčina, však si nešťastlivá, Dvojako nešťastná; Ztratilas’ milého — A to ešte jako! Krev jeho sa rudí Na rukách otcových. — Možno, možno, bratia, Že ju to usmrtí.

TREBULA: Pán Boh nám daj šťastia! Na našom sa panstve strašný chýr rozlieha: Že vznešená slečna z domu Krivohradských — Na mysli zmátená. ŽENA TREBULY: Pane Jézu Kriste! JEDON Z DRUŽINY: Ticho, dobrí ľudia!

HRAJNOHA: Tak je, drahý pane, Na pohromu túto pripravený nebol Žiadon. Ztrata naša, a nášho národa Tá je bezhraničná… (Oba sa zblížia k ľudu.) GUSTO (k prítomným): Dobrý deň, priatelia! HRAJNOHA: Nemám primeraných, pán môj, v tejto chvíle Výrazov, privítať osvietenosť vašu, Jako tajomníka prejasnej kráľovny: V méne tohto ľudu — GUSTO: Ďakujem vám, priateľ! Boläsť vaša je aj moja boläsť, i ja — Budiž vďaka Bohu: som úd rodu vášho, Ktorého zveľatok na srdci mi leží. (Niektorí plačú.) Neplačteže, bratia! Vaše trpké slzy Nezkriesa viac vášho predrahého otca, Ah ten leží ticho, v úkrytí pred svetom: V schráňke malej, tesnej! Jánošík pracuval Na pôde tŕnistej, ktorá už ovocie Prináša národu. Jeho namáhaním, Jeho súdruh Tarko sa včiľ v sláve skveje — A s ním celý národ! Tarko náš porazil Pri Trenčíne nemca — nemci utekajú Za hranice naše! ĽUD: Zkáza nemcom! GUSTO: Dokázal kráľovnej Tarko obetivosť našu, A nášho národa, a naša kráľovná Uvážila všetko. — Tarkovi palicu Maršalskú poslala dnes týždeň — ĽUD (nadšene): Sláva mu! GUSTO: Ľudu avšak svojmu, posiaľ zaznanému: Povolila dávno už želaný: „urbár“. (Dlhotrvajúce: „Sláva!“ volanie. Niektorí sa od radosti vzájomne objímajú. Po prestávke pokračuje.) Národ je tým aspoň na stupeň ľudskosti Povýšený. Cesta je mu otvorená Ku zlatej slobode, ktorou neúnavne Nútno vám je kráčať. ĽUD: Nech žije sloboda! GUSTO (obráti sa k Jánošíkovmú hrobu): Jánošík! Jánošík! Ty si štátnych týchto Prevrátov pôvodcom. Idea tvá žije, A ty zas v idei! Idea tvá žije, A bude žiť dotiaľ: kým len Slovák žije! (K ľudu.) Jánošík nezomrel — on je nesmrteľný, On symbol slobody, braterskej dobroty A korbáčom krivdy! On sa chytil v prácu Augiáša stajne, dielo nedokonal; Blíži sa však doba, že z jeho mohyly Vyndú pluky mocné stejných Jánošíkov — (Ľudmila, ktorá po teraz v dlobe ležala, pomáli sa dvíha, a klátivým krokom objaví sa v pomátenosti na dejišti. Všetko zamĺkne.) ĽUDMILA (zmeraveno hľadí): Jak to slnce svieti, jako prevrátene, Ani sama neviem, kade cesta k nemu. Hrúza ma pojíma — škoda ťa slniečko, Škoda tvojho svetla! (Zamlčí sa.) GUSTO: Bože, čo to vidím! (Pre sebä.) To ona, to ona! ĽUDMILA: Čo že sa škeríte Ošklivé potvory? Choďte z očú mojích! Ja vás nenávidím! Neprekážajte mi Láske k nemu vernej, tá nie pomátená Jako vaše hlavy! Hľaďte, jako zýva Tá pekelná priepasť… Ona korisť žiada: Utekajte biedni! Hahaha! GUSTO (bolästne): Ľudmilo! Ubohá Ľudmilo — HRAJNOHA: Obeť vraha — otca! TREBULA (k svojej žene): Pohľaď, žena moja, toto je ten aniel, Ktorý nás od smrti hľadovej zachránil; Toto je ten aniel, ktorý sa o dietky Posiaľ naše staral. Čím ti teraz slúžiť, V tvojom položení — ja Lazár ubohý, Jak ti pomôcť môžem? GUSTO: Ľudmila! Ľudmila! Ah že ťa zas vidím — v jakom položení; Predrahá Ľudmilo — ĽUDMILA: Počuj ma Jánošík, Všetko ti rozpoviem, nič ti nezatajím! Smola, oheň, syrka, pekelné nástroje. A ja som videla obludu šerednú, Telom bola drakom — ah len hlava, beda — Môjho otca bola! Ohonom po tebe Jedovato šlahal a zrakom pekelným, I mňa chcel prebodnúť… A ja som prosila, Prosila za tebä, prosila za sebä, On bol avšak tvrdý! On jediné dieťa V prenáramnom hneve rozsapil na dvoje, A mrštil po tebe. Ty si avšak údy Očaril poľúbkom, a mňa znovu živú Pojal hneď so sebov. — Ošklivý to otec! Ja ho nenávidím, a ja sa ho bojím! (Zamyslí sa.) HRAJNOHA: Jej zmátené slová, majú zvláštny význam! ILČÍK: Daj jej vyhovoriť! GUSTO (plačúc): Predrahá Ľudmilo! (Pristúpi k nej, a ju nežne privinie k prsom.) Zpämatuj sa, drahá! ĽUDMILA (zahľadí sa na Gustu): Ty si nie Jánošík! (Vytrhne sa mu z náručia, a chytí si čelo.) Srdce moje puká, hlavička ma páli! Kde že som, Bože môj? Teraz sa pamätám, Že ho viacej neni! Drahý môj Jánošík! O hrozná skutočnosť! (Ohliada sa do kola; shliadnuc mohylu Jánošíka, hodí sa zúfalo na ňu; slávnym hlasom.) Tuto je byt jeho, Tuto milý leží, i ja musím dnuká; I pre mňa miestočko tam on už pripravil; Tam je blaho moje! Hoj, už sa otvára Obloha nebeská, spanilí cherubi S Jánošíkom mojím komne už spiechajú — Už ma berú, s Bohom! Ja už idem… GUSTO (zúfalo, klakne k nej na hrob a pôjme jú do náručia, avšak položí ju nežno skoro na zem): Mrtvá! Ubohé stvorenie, ona dokonala, Duch jej už v objatí s duchom Jánošíka… HRAJNOHA: Nová zas pohroma! GUSTO: Oba z lásky padli: On z lásky k národu, ona z lásky k nemu. TREBULA: Modlime sa za ních, naších dobrodincov! (Jako kľakajú — opona zpadne.)