ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ĽUDMILA (v ruke list): Už som tak myslela, že už zapomenul Na tie krásne sľuby, blažené hodiny; On mne avšak verný, jak mi predtým býval! Jaká to blaženosť a potecha srdcu: Že mi večne verný! (Roztvori list.) Poď sem lístok drahý, Pri svetle mesiačka, opakuj mi ešte Jeho sladké slová! (Číta.) „Najdrahšia Ľudmila! U Kráľovej Holi, na tom samom mieste, A v tej samej dobe — čäkám ťa túžobne! Tvoj verný Janíčok!“ (Pobozká list, a skrutiac ho, uschová ho za ňádra.) Poď sem drahý lístok! Poď! sem na srdiečko, tu je miesto tvoje; Tu je miesto jeho! Ah, jaj, čo to somnou? Čo to šťastná robím? Všetko tak blažené, Všetko tak vznešené vznáša sa predomnou! Každý šuchot listia, každá tá hviezdička, Každý ten chrobáčik, všetko tak uprimné, Všetko tak milostné, jako by mi všetko K mojej blaženosti, bláhodariť chcelo. Mne je tuna ľúbo, jak anielom v nebi, Že by tuším ten svet ľúbosťou objala… A predca tesklivo! Tajné nepokoje Obklúčujú dušu, hrozne vytýkajúc Poblúdilosť moju! — Ah, čo zase vravím? Jakú poblúdilosť? Za to, že ho ľúbim, Čisto a nevine nad všetky poklady? — On sa síce divno proti mne vždy drží — Podivná pravdivosť!… Avšak predca, predca I tak ho milujem a pri nohách jeho, Jako otrokyňa volím večne klačat — A tak šťastná zomreť! (Dlhá prestávka.) Čo blúznim šialená? On ma stejne ľúbi! Vari mi raz riekol: „Ty si moja spasa, tys môj cherub neba, Blaho netúšené!“ Čo chcem teda viacej? On ma verne ľúbi, a ja jemu verím. (Hľadí k oblohe.) Hodina sa blíži, môj milý už ide, On už ide ko mne, do náručia môjho! Svieť mu preto, svieť mu mesiačok vznešený, I vy jasné hviezdy vítajte milého. Pejte mu piesenku zefýrky milostné, Pejte mu piesenku, jakú vám srdiečko Moje včiľ predrieka! (Čuť z najbližšej dediny väžových hodín bitie. Ľudmila číta.) Jedna, dve, tri, štyri, Päť, šesť, sedem, osem, deväť aj desiata… Už môj Janík ide!

JÁNOŠÍK: Duša moja drahá! ĽUDMILA (vletí mu do náručia): Vítaj mi Janíčok! JÁNOŠÍK: O, ty dobrý anjel! Či som ťa len hoden? Áno ty ma ľúbiš, Jak len srdco môže; a ja aspoň môžem V poslednej hodinke ešte, svetu rieknuť: „Že som bol blaženým!“ Divná hra osúdu! V prostreď divých čerňav, v prostreď búry pekla: Ja som bol blaženým, ja som zapomenul Na krivdu a pomstu. (Objíme Ľudmilu, ona sa mu nežno vyvinie a smutným, prosiacim hlasom.) ĽUDMILA: Drahý môj Janíčok, Prečo ku mne povždy v strašných slovách vravíš? Čo za krivdu, pomstu večite zpomínaš? Ah, ty tajnosť skrývaš, odhal mi tvé srdce! Ver mi, duša drahá: že to sladko padne, Keď si jak radosti, tak žalosti spolu Zameniť môžeme. JÁNOŠÍK: Druhý raz, druhý raz! Odpusti mi drahá, že som ťa povolal — Pred odchodom mojím, chcel som ťa ešte raz, Asnaď naposledy shliadnuť… ĽUDMILA (prekvapená): Čo to čujem? JÁNOŠÍK: Národ môj tak žiada; národ môj ma volá! Okovy otroctva bratov mojich drahých Pochod mi cvendžajú — ku slobode jeho! Ja idem bojovať; bojovať za krajnu Proti nepriateľom vonkajším, nemeckým. Nedôjdeli obeť naša uznalosti U šlächty a vlády — potom, potom Boh môj, Obrátim bodáky — proti samej šlächte! ĽUDMILA: A Boh dielo tvoje ovenčí milosťou, A ty výndeš z boja, čo hrdina statný, Čo postrach katanov! Bo nie možno priateľ, Aby Všemohúci: Toľkého národa, Toľké trýzne trpel! (Prosebne.) Jednu prosbu Janík — JÁNOŠÍK: Bár aj tisíc, drahá! ĽUDMILA: Drahý môj Janíčko, I ja som Slovenka, hrdá na svoj národ. (Usmievavo.) Pozri drahý Janík, ramä mám tiež silné. — Preto drahý priateľ: pôjmi ma so sebou; Prosím ťa pôjmi ma! Za moju údatnosť Ty sa nezahaňbíš. — Neni som ja srnka Plachá, jako vetrík; nebojím sa hrôzy, Nebojím sa prachu, ani krvy katov. — Mužská rovnošata a šabla pri boku Dobre mi pristane: že budeš mať radosť Z mladého hrdiny. Možno, priateľ drahý, Že ti v nebezpečí moje ženské ramä Snáď poslúžiť môže. Ani chvíľky ďalej Bez tebä žiť, drahý — viacej mi nemožno. Naša láska oboch, bude nás nadchýnať V svätom podujatí. — Privol! JÁNOŠÍK (podá jej ruku): Privolujem! Týms’ mi dvaraz drahšia. Avšak moja milá, Vzdor všetkému — trniem! Hrozivé úvahy Myseľ moju kalia. Ah ty si šlächtíčka Otec tvoj je šlächtic, náš nepriateľ krutý… Ak by nás náhoda v oči postavila — — Tys’ len jeho dieťa, jeho krev je tvoja. Čo že povieš na to, predrahá Ľudmila? ĽUDMILA (v rozpakoch): Janík môj milený! Vznešenosť sa pravdy Nad hviezdy povznáša. Rodiča milujem, Kata nenávidím; vtedy, vtedy neviem… (Čuť približujúce sa hlasy, pretrhuvané hudbou a konečne spevom. Ľudmila s Jánošíkom držiac sa za ruky, stojác načúvajú spev, neskôr idú prichádzajúcim v ústretí. Spev.) Horí ohník horí, na Kráľovej Holi, Kto že ho navatril? Dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, Jakých ľudské oči posiaľ nevidely. Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, Jako by ích bola mala jedna mater. Jedna mater mala, v mlieku kúpavala, Zlatým povojničkom, bola povíjala. To sú chlapci to sú, jak dubce na stráni: Košielka zelená, klobúk vybíjaný. Palošík, pištole, valaška brúsená — To sú chlapci, to sú, moje potešenia! To sú chlapci, to sú, jak oltárne sviece, Keď idú po háji, celý sa trbliece; Keď ohňa navatria na vysokom Sytne, V dvanástich stoliciach biely deň zasvitne. Keď jednu zanôtia v zelenom úbočí, Dvanástim stoliciam srdiečko poskočí. Boly časy, boly, ale budú ešte, Daj len Bože, daj len dobrým chlapcom šťastie!

JÁNOŠÍK: Vítam ťa, brať moja! SHROMÁŽDENIE (v nadšení): Nech žije Jánošík! JÁNOŠÍK (pristúpi k stolu, Ľudmila zaujme pri ňom miesto, družina zas iné sedadlá, len Jánošík stojí, a dlho s jasnou tvárou po shromáždení hľadí): Vítam vás, priatelia, v shromáždení tomto, Ktoré je rozhodné pre budúcnosť našu! Predovšetkým bratia, slyšme vôľu našej Jasnej panovníčky; na základe toho, Radiť sa budeme, o ďalšej činnosti — Nášho povolania. Aj tu súdruhovia Naší, navrátivší sa z Viedne vo zvláštnom Poselství: výsledok prosby našej nesú: (K Ilčíkovi.) Nože, milý Ilčík, jako vás prijali Vo Viedni? ILČÍK: Láskavo, až veľmi láskavo! Spanilá kráľovná k slzám až pohnutá, Slúchala reč moju; čo viac, keď som začal Krivdy, muky, biedu ľudu slovenského Verne líčiť, ver mi — slzy jej padaly! Je to dobrá duša, ztelesnený anjel. SHROMÁŽDENIE: Nech žije kráľovná! ILČÍK: Nádejem sa bratia, Výsledok poselstva našého, list tento, Písaný jej vlastnou rukou — (K Jánošíkovi.) tebe brat náš, Najlepšie objasní. (Podá Jánošíkovi veľký zapečatený list, ktorý ho dychtivo otvorí a v rýchlosti pre sebä číta.) JÁNOŠÍK (radostne): Nech žije kráľovná! SHROMÁŽDENIE: Nech žije kráľovná! JÁNOŠÍK (vstane; s ním aj ostatní, klobúky ztrhnú úctiplne z hlavy): Slyšte, čo nám píše! (Číta.) „Presvedčila som sa o hriechoch zemänstva. Po skončenej válke, jeli božia vôľa, Svolám hneď dietu. — Prvnia záležitosť Bude sa rokovať: ‚otázka podanstva‘. Trieda táto ľudu má požívať od včiľ: Práva stejné šlächty. — Pozdravenie tebe, Milý Jánošíku i družine tvojej! Všetko som zabudla, vinu vám odpúšťam. Návrh tvoj prijímam, čäkajúc sľúbené Tuna čím skôr voje, ochotnosťou tvojou Tam naverbované; ufám, že sa čím skôr Vo Viedni vidíme. — Táto listina nech Ti je zárukou a štítom proti tvojím A družiny tvojej možným nepriateľom. Maria Teresia.“ SHROMÁŽDENIE: Sláva kráľovnej! JÁNOŠÍK (sopne ruky): Ďakujem ti Bože, že nahliadaš z trônu Tvojho presvätého na tisíce ľudu Biedy päťstoročia! Popraj, popraj že nám Tvej svätej milosti; udel nám slobody, Za ktorú prosíme. Ameň. SHROMÁŽDENIE: Ameň. GARAI (k Jánošíkovi): Vodca! I ja ti výborné od Tarku prinášam Zprávy. — JÁNOŠÍK: Ah, od Tarku? Hovor, hovor brate; Veľmi som zvedavý! GARAI: Podvod sa vydaril. — To je až do smiechu! Ľud ba i zemänstvo Drží ho za Herbsta, plukovníka z Viedne. JÁNOŠÍK: Ah, to je výborne! GARAI: Jeho verbovníci Čo deň novú junač k nemu privádzajú. Cvičenia sa dejú od Košíc po Liptov: Na to radosť hľadeť! Brat môj, srdce by ti Rozkošou splesalo, kebys’ shliadol Tarku V zlatej rovnošate, jako plukovníka Na vraníku jäzdiť; kebys’ počul jeho Veliteľské slovo — veru bys’ neveril, Že to dumný Tarko! I samé zemänstvo Bohatú podporu jemu poskytuje, A sa takmer trhá o jeho priateľstvo. — BABUŠA (pre sebä): Prepadený lotor! Koľká premyslenosť. GARAI (pokračuje): Darmi ho obsýpa, z ktorých tebe vodca, Dva prekrásne žrebce — jedon pre slečinku, (Ukloní sa pred Ľudmilou.) Druhý ale tebe — odosiela. BABUŠA (pre sebä): Hehe! JÁNOŠÍK: Ďakujem ti bračok. Ovšem výborné to Zprávy; všetko sa nám darí. Nezadar bol Tarko poručníkom; dobrý je to vojak, Sláva mu! SHROMÁŽDENIE: Sláva mu! JÁNOŠÍK: Na dnes týždeň nech je Všetko v pohotove. I my odjacháme S družinou k Tarkovi. Jeli vôľa božia Sídeme sa zase na takto rok tuna, Nie viac jak otroci, ale jak slobodní Uhorskí občania! S Bohom, teda drahí, S Bohom, deti moje! SHROMÁŽDENIE: Nech žije Jánošík! JÁNOŠÍK: Nech žije sloboda! (Všetko povstane, sa sbiera k odchodu; hudba hrá nejaký národní kus, družina odchádza, len Jánošík a Ľudmila ostanú. Hudba zatíchne.) BABUŠA (pre sebä): Treskom, bleskom bežím, A odhálim zaraz celé sprisahanie. — Družina preč ide — len milenka a on Ešte tu ostali. — Čo že bude ďalej!?

JÁNOŠÍK (objíme Ľudmilu): Oh, jak som blažený! ĽUDMILA: Verím ti drahý môj, Milé sú to zprávy; že je sám Boh s nami, Je to vec patrná! Teda drahý Janík, Nám odchodiť nutno. — JÁNOŠÍK: Počula si drahá! ĽUDMILA: Pred odchodom teda, na premnohé prosby — Odhal že mi teraz: smutnú tvú minulosť, Jako ju vždy zovieš; odhal, nič nezataj, A tak tvoju boläsť: pocítime oba. JÁNOŠÍK (smutne): Mnoho žiadaš, drahá! ĽUDMILA: Ah, ty ma neľúbiš! JÁNOŠÍK: Ukryť tajnosť moju: tak mi veľká láska K tebe jednať káže! ĽUDMILA (smutne): Kde niet obapolná Otvorenosť srdca, tam je láska slabá; Ja som nešťastlivá! (Plače. Jánošík dojatý, pojme ju do náručia a žalostným hlasom vraví.) JÁNOŠÍK: Drahá moja, nedbám, Keď je vôľa tvoja, odhálim ti teda Tú moju minulosť, potom sama posúď: Jednalli som zprávne, somli pokazenosť — Jak ma šlächta zove… ĽUDMILA: Milý môj Janíčok, I bár by si aj bol, akej viny vinen — Ja ťa neposúdim, chcem ťa stejne ľúbiť, Jako som ľúbila a po teraz ľúbim! BABUŠA (pre sebä): Ale ho len ľúbi! JÁNOŠÍK: Predovšetkým teda Poslyš poviedačku, ktorá je predihrou Strašného dramatu! (Chytí ju za ruku.) Bol raz šuhaj mladý, Sťaby ruža v máji a nevinosť dušu Junáka venčila. — Avšak hriech nad hriechy — On bol syn sedliaka! Oddialený súce Od milých rodičov, v mestečku Trenčíne, Vo školách latinských, študoval dosť pilne — Chcejúc sa stať kňazom. Krutý avšak osúd Ináč mu nadelil! Ľúba jeho matka Ochorejúc jednúc, naposledy teda, Žiadala si žiaka — syna svojho videť. Pošiel smutný manžeľ, i priviezol syna. Matička príchodom syna prekvapená, Pookriala trochu. Radosť avšak všetkých netrvala dlho; bo hneď v tenže večer Prišiel pansky hajdúch na panštinu volať, A to nie len otca — — „ale neomýľne I so synom — žiakom ráno sa dostaviť!“ Otec prosil sluhu, prosil neskôr pána, Aby mu odročil panštinu na teraz. — Márne jeho prosby, márne trpké slzy I nemocnej matky: tyran ostal tvrdý! Otec povedomý plnenia po teraz Povinosti svojej… a keď sa zas zhoršil Stav chorej matičky: nešiel robotovať. ĽUDMILA: Chudák! BABUŠA (pre seba): Ozaj krásne! JÁNOŠÍK: Na druhý deň z rána, Ukrutný veliteľ dal otca so synom Do hradu panskeho násilne dopratať; Pekelný ukrutník prisudiac každému Na telo sto palíc! A aby sa mohol V jejich mukách kochať: dal si ešte stoliec K derešu postaviť — a údery čítal! Prehrozný bol pohľad: syn za otca prosil, A otec za syna! Márne boly prosby Márne ích stenania. — Začaly sa muky, Jaké ani diabol vymysleť nemôže, A ktoré slovami nastieniť nemožno. — Z krátka buď rečeno: ubohý ten starčok — Nevydržal trest svoj. — Bár aj mrtvý ležal, Rozkázal mu predca ukrutník s chechotom, Doplniť pokutu: tridcať ťažkých palíc. ĽUDMILA: Bože môj! Bože môj! To je preukrutné! JÁNOŠÍK: Mrtvolu hajdúsi zhodili z dereša; Nastal rad na syna. Ten zakleniac zuby, Sto úderov zdržal. Po tomto trýznení Strašlivý veliteľ, dal zapriahnuť voli — A mŕtveho so živým odviezli sluhovia K nezdravej matery, nešetrno oboch Hodiac do chyžočky! ĽUDMILA: To divé barbárstvo! JÁNOŠÍK: Čo ti mám viac vraveť? ĽUDMILA: Srdce vo mne puká, Dopovedz že všetko, dopovedz milý môj: Čo sa stalo ďalej? JÁNOŠÍK (zlomeným hlasom): Úbohé stvorenie, Prelaknutá matka, vypustila dušu! Syn medzitým, sotva že pookrial trochu, Prisahajúc pomstu a zapáliac dômok: Pošiel — ach kam índe? Jak do hôr slovenských! (Prestávka. Jánošík zakryje si šatkou oči a pláče; po chvíli.) A ten nešťastlivec, tenže včiľ pred tebou — — Čo Jánošík stojí. ĽUDMILA (pohnutá): Ty si právne jednal. JÁNOŠÍK: Boh mi odpusť hriechy! ĽUDMILA: Už ti ích odpustil! A kto bol ten Kain kämeného srdca? Jakej pomsty došiel? JÁNOŠÍK (usmeje sa bolästne): To ti už nepoviem. ĽUDMILA (ostrým hlasom): Nie, nie; ja to vedieť musím! JÁNOŠÍK (prosebno): Ale, drahá… ĽUDMILA (sopne ruky): Ja ťa prosím o to! JÁNOŠÍK: Vidíš, duša drahá, Mojého katana, jak som ho po teraz Nenávidel, tak ho vrúcne teraz si ctím; Bo to božia vôľa, že mu udelila Jedného cheruba, ktorého nevinosť Od slnka jasnejšia, nad každú sa škvrnu Velebne povznáša; ktorého cheruba Až po hrob milujem. ĽUDMILA: Beda, ah môj otec!

BABUŠA: Lietaj si sokole, lietaj si len pýšno, Čím vyšie vyletíš, tým pád vätší bude. Ja sa budem chechtať, keď sa budeš svíjať V pekelných trápeniach, jak si sa ty chechtal, Keď si ma dal mŕzkať! Počkaj len Jánošík, Udrie ti hodina, i družine tvojej; Veď sa ja porátam i s prorokom tvojím… Počkaj len Ľúboslav!

ĽÚBOSLAV (prísnym hlasom): Rátajme sa teda! Čo že hútaš babo? BABUŠA (prelaknutá): Ošklivý čľoveče, Prečo sa mi miešaš do mojej hry; prečo? Navzdor tvojmu sľúbu, predca ma vždy sliediš A prenasleduješ: jako démon pekla! Štyridcať už rokov tomu, jak som dom tvoj Opustila, a aj štyridcať strašlivých Bied a nebezpečí prežila vo svete. — A tie biedy boly tebou nasnuvané, Bo tys plány moje, moje podniknutia Tvojími úkladmi povždy prekrižoval; Mohla som oplývať kniežatským bohatstvom; Méno moje mohlo — ĽÚBOSLAV: Neblúzni starena! Pováž si minulosť, keď som ťa syrotu Zanechanú, biednu privinul do domu — A vyrastlú potom za manžeľku pojal! Čo som dostal za to? Jak nevďak ošklivý. — Ty si ma klamala, ty si s kadejakou Rozpustlou družinou ešte sprisahania Proti mne, a proti životu mojému Snuvala: dosť o tom! Ty si dobrovoľne Opustila môj dom. Roky uplynuly: Ty si sa ostarla v necudnom živote — Jaký posiaľ vedieš! — Čo že snuješ zase? Vary by si chcela Jánošíka zradiť, Ľuďom tebe stejným? To sa ti nezdarí! BABUŠA: Nemám ďalej vôľu kazateľa slúchať, Povedz z krátka, čo chceš? ĽÚBOSLAV: Ty musíš ísť somnov! BABUŠA (posmešne): To už neurobím! (Chce odísť. Ľúboslav jej stane do cesty, pevným, veliteľským hlasom.) ĽÚBOSLAV: Ani kroka ďálej! (Babuša znovu sa namáha preč odísť, Ľúboslav uchopí ju za ruku a zapýskne na pýštalke.) BABUŠA: Chceš ma teda vydať tvojím privržencom, Hávede zbojníckej? O biedny proroku, Tu sa veľmi klameš! Mámli predca zhynuť — Zhyň ty aspoň najprv: i prekliesni cestu Miláčkovi tvojmu, vo méne diablovom Ku sláve večitej!

ĽÚBOSLAV (ktorého Hrajnoha zvoľna na zem položí, tichým, stenajúcim hlasom): Diabolská potvoro, No buď zatracená! Kým slnce sedem raz Na oblohe jasnej zavíta nad Tatry: I tebä zachváti ramäno Moreny. Tebä neoplače v svete živej duši; Telo tvoje bude dravcom slúžiť za kŕm, Oh, oh, ešte dačo… (Jánošík s družinou.) JÁNOŠÍK: Bože, čo to vidím! Tu náš dobrodinca, tu náš radca drahý. Bože dobrotivý, však nás hrozne tresceš! ĽÚBOSLAV: Ty si tu Janík môj? Poď sem blíž’ syn drahý! Vďaka ti večitá! — Menujem ťa synom, A nie bezzákladne. Ty si moje dieťa… Bo ja som ťa splodil! — Vyslov kliatbu tvoju, Vyslov nad nešťastným otcom a hriešnikom — Ja som tebä splodil, hriechom cudzoložstva, Biednym násilenstvom! JÁNOŠÍK (hodí sa mu na prsia): Otče môj, otče môj! Prečo si mi prvej tak veľkú tajemnosť Nezjávil? Oh Bože! Však ma hrozne tresceš! ĽÚBOSLAV (mdlým hlasom): Dieťa moje drahé, darmo sa namáhaš Prúd krvy zastaviť. Dýka sa hlboko Vryla v prsia moje; ja už cítim konec Mojej púti zemskej! Ja rád však umieram, Bo svedomie moje, je už ukojené — Umierajúc teda: odpúšťam Babuši… Mojému vrahovi — JÁNOŠÍK (hnevne): Teda zas Babuša? Vari si nedáme rady s týmto diablom? Prvnia priležitosť — ĽÚBOSLAV: Predovšetkým, syn môj, Poslyš minulosti mojej tajnosť! (Vzdychne si.) Áno, Tridcať aj päť rokov tomu, syn môj, Jako som obýval polovicu statkov Pána Krivánskeho, (bo som ja brat jeho.) V smutnej samotnosti, bez ženy a detí, S necudnou družinou trávil som vek mužský. Z polovačky jednúc vracajúc sa domov, Postretnúl som žieňa krásy nevídanej — Jsom sa zarazil; bol som všemohúci! — (Tichým hlasom.) Bola to manžeľka, z panstva Krivohradských Biedneho sedliaka: hrozbami som svoj cieľ Konečne dosiahnul. — Boh ma trestal zato. JÁNOŠÍK: Boh ti už odpustil! ĽÚBOSLAV: Ľutujúc hriech ťažký, Predajúc majetok bratovi mojému, Odišiel som svetom — v čistom predsavzatí: Dobrobyt podanstva napomáhať všade. Prešiel som stolice, mestá i dediny Pod súknom nepravým. — Medzitým ubohá Oklamaná žena, neskôr nato matka, Povždy nariekala — a núkané zlato S opovržením mi ku nohám mrštila. — Zatajác však prečin — pred manželom svojím, Ktorý sa ťa, syn môj, jako otec ujal, A nad sily vlastné vychovával. JÁNOŠÍK: Bože! V hriechu som sa zrodil, v hriechu teraz žijem, Ah, čo bude ďalej? ĽÚBOSLAV (slabým hlasom): Ešte niečo, syn môj: Ah, buď zvlášte dneská, ah buď opaterný; Babuša slúchala cez celú poradu — Ona pomstou zúri — zachraň sa Janík môj, I vy drahí bratia! JÁNOŠÍK: Babuša! Babuša! ĽÚBOSLAV (umierajúcim hlasom): Boh mi hore kynie — nebe sa otvára — — Ja ťa žehnám, syn môj — žehnám i vás všetkých Národ — môj slovenský — — s Bohom! (V náruči Jánošíka umre, ktorý ho nežno položí na zem, klakne, za ním ostatní sa modlia.) JÁNOŠÍK (utre si slzu): Sotva som ťa Poznal, už ťa tratím! Pokoj prachu tvojmu! Staň sa vôľa božia. — (Všecia stanú.) PRÍTOMNÍ: Ameň! JÁNOŠÍK: Bratia mojí, Vezmite mŕtvolu, do mojého stánku, Mňa ale nechajte tuna ešte dúmať. Mne je krúšno koľo srdca, že sa smrti Rovnám.

BABUŠA (ukáže na Jánošíka, z ticha): Tu ho máte! KRIVOHRADSKÝ (z ticha): Vskutku, to nepravý Hrábä Moric Pálfy.

JÁNOŠÍK: Vidíte ju bratia? JEDON SÚDRUH (chytí Babušu): Diabolské plemäno! BABUŠA: Räta, räta ľudia! (Súdruhovia Babušu v okamžení poviažu, ktorá sa všemožne bráni.) JÁNOŠÍK: Teraz ju odveďte na bezpečné miesto, Jej diabolským kúskom, musí byť raz koniec! Ta s ňou do jäskyne!

JÁNOŠÍK: To je hrozný úder, To je hrozná ztrata, pre náš celý národ; Úbohý Ľúboslav! Tys už na pokoji, Tebe už tam dobre, my však opustení! Dobrotivý Bože, čo je nám určené?

KRIVOHRADSKÝ: Šibenica! JÁNOŠÍK (skočí): Kto to? Čo žiadate pane? KRIVOHRADSKÝ: Teba slávny zbojník! Teraz nám neujdeš. Pozri ľudí mojích: a sa hneď presvedčíš — Že tu odpor márny. JÁNOŠÍK: Ah pán Krivohradský? (Prísne.) Mýlite sa pane — ja vám odporujem, A mám právo k tomu! Čo bolo, to neni. — My sme síce boli zákonom prepadli, (Čo by vám zemänom vlastne prislúchalo!) Naša vina avšak je nám odpustená, A my zas patríme spoločnosti ľuďskej. Čo sme boli — čo sme — posúdi skoro svet! Z naších skutkov za vlasť, a našu kráľovnu, Hŕby padlých v boji… KRIVOHRADSKÝ (pretrhne ho v reči): Zbojník, márne vravíš! (K paholkom.) Nože chlapci moji, chopte sa ho rýchlo, Čas je drahý! (Niektorí paholci chcú Jánošíka chytiť, on zavrtí valaškou, paholci strachom odstúpia, Jánošík vytiahne pištol.) JÁNOŠÍK (ku Krivohradskému): Pane, nesiahajte na mňa! KRIVOHRADSKÝ (posmešne): Nesiahať? Hahaha! JÁNOŠÍK: Mňa listina chráni Prejasnej kráľovny! Kto by mne ublížil — Obrazí kráľovnu. KRIVOHRADSKÝ (ironične): Milý môj Jánošík, I Husa chránila kráľovská listina — JÁNOŠÍK: Jako to myslíte? KRIVOHRADSKÝ (ľahostajne): Predca ho spálili. JÁNOŠÍK: Teda to váš záštit? Teda vôľa kráľa U šlächty uhorskej neplatí už zhola? O vlasti uhorská, však si zhanobená Odrodom zemänským, že až slziť musím! Pretvoriť ťa nútno, pretvoriť násilím: Jako niekdy Dóža, zkazonosným mečom, Bo tu o ľudskosti viacej slova nieto! Veľmi som sa klamal v predsevzati mojom, A v mojích ídeách. — Prečo som bol ľudský? Prečo som neudrel razom na zemänstvo, A ho nezkynožil na plevu nehodnú? (Ku Krivohradskému.) Áno, pán môj, vy ste udreli na strunu Srdca Jánošíka, vy jediný ste zmohli: Čo nezmohli iní. — Nemyslite avšak, Že sa vás snaď lakám, a buď ľudu vášho? Ľudí vaších s vami zraziť je mi málo! Jedno zahvízdnutie, jedno vystrelenie — A vy ste ztratený. — Nechcem ja však rukou Mojou po vás siahnuť, bo ste otec devy… Ste otec Ľudmily — ktorú nie len ľúbim, Ale nad môj život, i za hrob zbožňujem! (Odhodí valašku a pištol.) Tuna odzbrojený stojím vám včiľ v oči: Robte teda somnou, čo chcete! (Paholci sa vrhnú na Jánošíka, ktorý ticho stojí, a ho poviažu.) KRIVOHRADSKÝ (skočí k Jánošíkovi a ho zúrive za prsia ulapí): Ľudmila? Ľudmila ťa ľúbi? Lužeš biedny zbojník! To aspoň neverím, ba veriť nemôžem; To je výhovorka, zbojníctvo kujonské. JÁNOŠÍK (z ticha): Nechcem viacej vraveť! (Krivohradský pustí Jánošíka.) PAHOLCI (k Jánošíkovi): Vtáčik, napred! Napred!

KRIVOHRADSKÝ (prekvapený): Ľudmila — ĽUDMILA (zadychčaná): Otče môj! Chcete ma usmrtiť? (Padne na kolená.) Pre Boha vás prosím, nerobte mu krivdy; Ah, on je nevinný! KRIVOHRADSKÝ: Teda predca pravda, Čo ten lotor vravel? Teda ho miluješ? Ja preklínam jeho, ja preklínam tebä — Nezdarná dievčina! Ty si haňba moja, Haňba krvy mojej, predkov mojich slávnych! Nech ťa kliatba moja…