ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KRIVOHRADSKÝ: Ale ja bych predca myslel, Jablonský môj, Že by sa k prospechu vášmu dalo niečo Spraviť na varšavskom dvore. ADAMČÍK (Smutno, avšak pýšno hodí hlavou): Nič! KRIVOHRADSKÝ: Predca. Snaď — Kraľ Stanislav je muž dobrý, milostivý; Keby sme sa pred ním takto objavili… ADAMČÍK: Neide to, pán môj! Moji nepriatelia Ma pri dvore poľskom strašne očiernili. Kráľ sa nedá pohnuť; tým menej presvedčiť. Ba, verte mi pán môj, zbadáli ma v Poľsku, Nie len že mi moje statky nenavrátí, Ale ma dá vrhnúť do temnice čiernej… A to bez výsluchu. Ja som nešťastlivý — Vypovedzencovi nutno ďalej trpeť. KRIVOHRADSKÝ: Ľutujem vás ovšem, milý môj Jablonský; Jak to avšak možno, vám na jedno liché Osočenie statky shabať a vás ešte Z vlasti vypovedať? ADAMČÍK: To je jednoducho: Rodina Jablonských je druhá linaja Kráľovskej rodiny Jána Sobjeského, Preto si aj činí vždy nároky na trôn Poľský. Nie div teda, že od sto liet hľadí Opravdu žiarlivo, na slobodnú voľbu Panovníkov Poľska, ktorých vyhlasuje, A to vždy verejne: za usurpátorov. — Nemôžem zatajiť, že z našej rodiny Niektorí — tajomne snuvali intrígy, Že išli do Viedne — sľubujúc otčinu Habsburgom zapredať, jestli sa dostanú S jejich príčinením: ku korune poľskej. — To sa kráľ Stanislav, rýchlo aj dozvedel, Použijúc prísnosť: viným i neviným Dal majetky shabať — a ích vypovedať. KRIVOHRADSKÝ: Teraz až rozumiem. Teda Jablonskovci Chceli jak vasali domu habsburgského Nad Poľskom panuvať? ADAMČÍK: Tak je. KRIVOHRADSKÝ (zamyslený): To je iné. Smutná to okolnosť, milý môj Jablonský, Z tak velikej slávy v ničotu upadnúť. Osud tak uriadil — kto zná jeho koniec? Nezúfajte preto; vo vašich sa žilách Prúdi krev šlächtícká, jako v žilách mojich. Obá sme si stejní — buďte od terajška Mojim drahým bratom, mojím múdrym radcom. A abyste avšak pohostinosť moju Za biednu almužnu asnaď nedržali: — Jak som sa presvedčil, v hospodárskych vecách Ste až veľmi zbehlý: ráčte preto prijať Riaditeľský úrad nad môjmi panstvámi. — Ruku na to! ADAMČÍK (podá mu ruku): Vďaka! Som váš verný sluha! KRIVOHRADSKÝ: Ste môj verný priateľ! Áno môj Jablonský. Vy ste jediný muž, ktorému sa zveriť Môžem. Dosť však o tom. — Buďte opaterný Vo svojom úrade. Najmožnejšia prísnosť Bude mi vítaná. Neide to ináč S tou nehodnou červou! Títo helotovia Len tak poslúchajú, keď ím jednou nohou Na šiju stupíme a nad nimi kocár V pravici držíme; ináč hneď je všetko V ruby obrátené; hneď sú tajné schôdzky, Hneď je sprisahanie proti pánom svojím. — Zvlášte, jak Jánošík, tento arcilotor Všetkých lotrov sveta, verejne vystúpil: Sa mi sediac naša nijako nepáči. Tá jej zádumčivosť, to tajné šuškanie Je mi prinápadné. Milý môj riaditeľ, Buďte opaterný; sledujte pozorne Jej najmenší pohyb. Zbadáteli niečo: Bez milosrdenstva upotrebte všetky Všemožné prostriedky. ADAMČÍK (polo sarkastične): Jeli ľud ten vskutku Tak náramne zlostným? Ja sa skoro divím; On sa zdá byť dobrým a pritom poslušným. KRIVOHRADSKÝ: On je potmešilý. ADAMČÍK: Uvidíme teda. — Česťou sa dokladám, že chcem najprisnejšie Každý priečin trestať. KRIVOHRADSKÝ: Áno, urobte tak.

SLUHA (Prinesie na striebornej myske zapečatený list): Osvietený pane, práve jedon posol List tento priniesol, je vraj veľmi súrny. KRIVOHRADSKÝ (Vezme list, k sluhovi.): Dobre, môžeš odísť. (Sluha preč.)

KRIVOHRADSKÝ (Hľadiac na adressu.): Tisíc okuvaných, Písmo toto je mi celkom známe! (Odpečatí list, pozre na podpis, rýchlo ho prečíta, a trasúc sa, pretiera si oči.) Haha! Mňa tuším porazí — zas nové kujonstvo! Asnaď ma zrak klame? Pekla, muky, diabli! (Hodí sa do lenošky a podá list Adamčíkovi.) Prosím vás, Jablonský: čítajte ho na hlas — To je neslýchané! ADAMČÍK (číta): „Chceli ste sa radiť S okolitou šlächtou, ohľadom prostriedkov K zničeniu družiny mojej — a mňa zvlášte. By ste nečäkali márne vzácnych hosťov: Tu vám oznamujem, že porada vaša Musí byť dočasne odročená; lebo Šlächetní radcovia, počtom päťadvadcať — Sú v našom väzeni. — Dôjdeli výkupné, Nebránim ím potom nastúpiť poznovu Cestu započatú — k vášmu slávorodiu, A priať vám výsledok priaznivý k lapeniu: „Jánošíka“. — (Odloží nemo list.) KRIVOHRADSKÝ (utre si čelo): Priateľ, čo poviete na to? ADAMČÍK: To je ozaj mnoho. KRIVOHRADSKÝ: Vravte radnej „strašne!“ Kto mu len tie chýry oplanovi nosí? Čo sa len kde stane — hneď sa o tom dozvie. To je haňba, posmech, dať sa takto chytiť, Čo svet na to povie? Z dvoch stolíc šlächtícov… Huj! Som jako na tŕni. U miljonských diablov, Asnaď do Ťurecka u čerta zutekám. (Po prestávke.) Haha, ba čo ešte! Ja uchopím teraz, Ja sám — bez spojencov potrebné prostriedky K ulapeniu jeho! Áno, môj Jablonský, My ho rozdrúzgame ku výstrahe všetkým Jemu rovným lotrom! ADAMČÍK: To je vec povážna. KRIVOHRADSKÝ: Nič sa nestarajte. Píšte ale zaraz Županovi nášmu o tomto kujonstve A umysle mojom. ADAMČÍK: Jako rozkážete. (Preč.)

KRIVOHRADSKÝ: Opravdu sa teším, že mi dobrý osúd Človeka tohoto ko mne ráčil poslať. — Keby som ho nemal: asnaď by som zúfal. Od tej doby, jako muž ten ko mne prišiel, Sa mi všetko dobre darí; hneď to videť, Čo je krev šlächtícka! Harmalese jeho Sú tak práve staré: jako Krivohradských, Teda tristoročné. Škoda, a preškoda, Že je tak chudobný. Avšak, avšak časom Obdržíli nazpäť statky svoje v Poľsku, A zas čo pretendent koruny kráľovskej… Nechajme to avšak! Možno, možno, kto zná, Pohostinnosť táto, asnaď v krátkom čase Môže mi otvoriť zlaté žriedlo! — Škoda, Škoda a preškoda, že som už dal slovo Pánu Krivánskemu — jako by sa hodil Tento švárny šuhaj, ku mojej Ľudmile! Aj tu práve ide. — Čo to má znamenať? Jak je preblädnutá! Nechcel by som veru Že by sa o tomto novom dobrodružstve Toho povestného lotra dozvedela!

ĽUDMILA (ruku mu bozká): Otecko môj drahý! KRIVOHRADSKÝ (na čelo ju bozká): Vitaj dcéra moja! ĽUDMILA: Pre Boha vás prosím, drahý môj otecko, Urobte raz koniec tým ukrutnostiam… KRIVOHRADSKÝ: No? ĽUDMILA: To je hrôza hľadeť, čo to úradníctvo, Od hajdúcha počnúc — s ľuďom naším tropí. — Jedon biedny sedliak, že sa včera neskôr Dostavil k panštine: musel teraz tuna Na dvore pokutu preukrutnú prestáť, Jakú ani Ťurek vymysleť nemôže. Suroví hajdúsi ztiahli ho na dereš, Jak nejaké zviera, a ho katovali. — Bože koľká hrôza! Otče môj, otče môj… Všeličo si myslím; veď sme predca ľudia, A aj trpezlivosť… KRIVOHRADSKÝ: Nemáš tam čo hľadať! Záležitosť táto patrí len nám mužským. Že toho sedliaka kasnár môj potrestal, Má svoju príčinu. ĽUDMILA: Ale predca otče — KRIVOHRADSKÝ: Ani slova o tom! Skúsenosť nás učí; Časom sa presvedčíš! — Teraz, dcéra moja Pozhovárajme sa o niečom vážnejšom. ĽUDMILA: Rozkážte otče môj. KRIVOHRADSKÝ: Ty si múdre dievča! To ma veru teší, že si dáš povedať. (Po prestávke.) Vidíš dcéra moja, ja som slabý starec, Jednou nohou v hrobe; chvíľky žitia môjho Už sú spočítané. — ĽUDMILA (smutne): Nehovorte že tak. — KRIVOHRADSKÝ: Veď sme smrtedeľní. Nežiadal by som si Preto, teba nechať samotnú vo svete, Jako útly kvietok v prostreď víru žitia. Skúsila si samá vo väzení toho Lotra Jánošíka, jak ti je potrebné Mužské mocné ramä, ktoré by ťa malo Statne obraňovať — ĽUDMILA: Ale drahý otče — KRIVOHRADSKÝ: Náš sused Krivánsky, je čo do bohatstva I urodzenosti, domu nášmu rovný; Má syna švárneho — (Poštipne Ľudmilu po líci.) Jak ja švárnu dcéru. ĽUDMILA: Zase spomínate toho neznaboha? KRIVOHRADSKÝ: On je hodný šuhaj. Ovšem každá mladosť Má svoje priestupky — to je nám vrodené. — Ty si vtipné dievča, vtipné a vzdelané; Úprimnosťou tvojou a milou vlúdnosťou Podmaníš si rýchlo každé mužské srdce, Rozumie sa — keď chceš! Znám ťa ja Ľudmilko, I tvoje vlastnosti, a som presvedčený, Že v najkratšej dobe, tvrdohlavý Béla Bude sa ti koriť, sťa dakej bohine. Buď že preto múdra, uchop šťastie rýchlo Kým ti neutečie. ĽUDMILA: Na vydaj nemyslím, Som k tomu primladá. KRIVOHRADSKÝ (smeje sa): V osemnástom roku? Čo vravíš Ľudmila? (Prísne.) Ty sa vydať musíš! Béla je dedičom rozsiahlych majetkov; A po smrti mojej, keď sa k jeho, ešte Aj tvoje pripojá: v ceľom Podtatránsku Ste první boháči. ĽUDMILA: Rada vás poslúcham, Drahý môj otecko; avšak aj poslušnosť Má svoje hranice. Jak ja jemu môžem Moju ruku podať — keď ma ešte nezná? KRIVOHRADSKÝ: O to nemaj starosť. ĽUDMILA: Ani ja ho neznám. KRIVOHRADSKÝ: Budeš ho znať skoro. ĽUDMILA (sopne ruky): Pre večného Boha, Nenúďte ma otče! Radnej volím umreť, Jako ruku podať, tomu katanovi, Pred ktorého menom, každé statočnejšie Srdce ošklivosť a hrôza pojať musí — Ja ho nenávidím! KRIVOHRADSKÝ (ostro): Neposlušné dieťa, Neznáš ráz môj pevný. Jak som ti povedal, Tak sa stane! Ano, teraz badám, Že od toho času, jak si sa vrátila Z väzby Jánošíka, si sa mi zmenila. — Istotne ten zbojník, jeho výrečnosťou Pomátil ti modzok, aby nás očiernil. — Toho sa nebojím! — Že Béla Krivánsky S jeho otrokami zachádza priprísne — Ja to len schvalujem, tým si ho viac vážim. — Chceme-li jestvuvať, my šlächetní páni: Musíme tú háveď na kantáre držať, Ináč sme ztratení.

KRIVOHRADSKÝ (zhurta): Čo je? HAJDÚCH: Osvietený… KRIVOHRADSKÝ: Čo ťa tu čert nesie? HAJDÚCH (ukáže na sedliaka): Tento chudý bedár Veľké kmínstvo spáchal. KRIVOHRADSKÝ: (pristúpi k sedliakovi, a chytí ho za ucho): Kto si, čo si, lotre? SEDLIAK (hodí sa na kolená): Smilovanie pán môj! KRIVOHRADSKÝ (kopne ho): Jako ťa volajú? SEDLIAK (trasavým hlasom): Gabriel Trebula. KRIVOHRADSKÝ: Trebula, Trebula — Si podaní pána Krivánského? SEDLIAK: Áno — Prosím ponížene. KRIVOHRADSKÝ (hromovým hlasom): Zprepadený červík, Ty sa opovážiš teda kmínstva páchať, A to v mojom panstve? Ved ťa ja naučím! (K hajdúchovi.) Vezmi túto pliagu, ta ho do dereša! Daj mu päťadvadcať. HAJDÚCH: Rozumiem! SEDLIAK (smutne): Bože môj. Prečo ma tak tresceš! Smilovanie, pán môj, Som muž starý, slabý; doma štyri dietky… KRIVOHRADSKÝ Štyri biedne štence, kvietky jako otec, Katom odchované! Žiadne smilovanie! ĽUDMILA (ku Krivohradskému): Pre Boha vás prosím, otecko môj dobrý, Neodsudzujte ho hneď len tak na slepo — Prv ho vypočujte. Jeli trestu hoden, Potom ho trestajte. KRIVOHRADSKÝ (prísne): Ani slova o tom! Táto biedna háveď? Ťaží sa ím robiť, Potom len sháňajú, a pánov šuďaria; Vystrielať ích všetkých! — Ber ho zaraz hajdúch, Jako som ti riekol.

Teda tak sa ľudu Pravda prisluhuje? O ubohá pravda, Však si vychudnutá! O ubohá sedlač, Však si ubiedená! Drahý môj Janíčok, Tys mal ovšem pravdu, keďs mi jednúc riekol: „Vy môžete slečno ovšem byť anielom Ťažko ukrivdených, avšak čo sa deje Krom vašej chyžocky, o tom vy neviete! Skúšajte len slečno, skúšajte len prísno, A plač ujarmených iste vás presvedčí: A vy sa zhrozíte!“ — Ja som aj skúšala, Som sa aj, bohužial, trpko presvedčila! Strašná pokazenosť zemänstva našého, Je vätšieho stupňa, jak nekdajšej šlächty Nádherného Ríma! Hýkame nad hrôzou Otroctva v Ťurecku, my moderní ľudia, My dobrí kresťania, my ľud vyvolený — A my ho na prsach sťa decko chováme. Pekelné judášstvo! (Vstane, po prestávke.) Avšak možno — možno, Že má otec pravdu; asnaď sa dozvedel Už vopred sedliaka toho hriešny priečin: Preto bez výsluchu — kázal ho potrestať; Hneď sa dozviem o tom.

HAJDÚCH: No len ďalej oplan! (Tiskne ho núter.) Teraz ruku bozkáš láskavému panstvu, A sa poďakuješ. ĽUDMILA (k sedliakovi): Prečo ťa trestali? SEDLIAK: Prosím ponižene — vzal som peceň chleba Jačmeného. Moje štyri deti s matkou Hladom umierajú. HAJDÚCH (posmešne): Áno, umierajú — ĽUDMILA (na hajdúcha): Nemiešaj sa Janči! (K sedliakovi.) Máš nejaký statok? SEDLIAK: Malinkú roličku, na nej sa mi desať Meričiek jačmeňa vloni urodilo, Z ktorých polovicu dal som čo výmenu Pánstvu môjmu, a tých posledních päť meríc V zime sa strovilo. (Sopne ruky.) Som poctivý čľovek, Núdza však prinúti k mnohým výstrednostiam. ĽUDMILA: A čo si nešiel k pánu Krivánskemu, Čos mu biedu tvoju stručne nevylíčil? On by ti bol iste v potrebe pomohol. SEDLIAK: Tam úľavy nieto. Tak mi tiež radila Doma moja stará. V méne božom teda Išiel som ku pánstvu, shliadol som na dvore Tam mladého pána: Bélu Krivánského, Hodil som sa pred ním plačúc, na kolená, Prosil som ho dlho o malinkú pomoc: On ma nevyslyšal… Nie len nevyslyšal, Ale ma dal strašne ubiť a s paholci Z kaštiela vyhodiť. — (Utre si rukávom slzu.) ĽUDMILA: Čo to všetko čujem! SEDLIAK: Zarmútený, zbitý, ani neviem jako — Doliezol som domov. Žena z mojej tvary Aj hneď vyčítala bezvýslednosť môjho Poselstva. Dala sa do horkého plaču — A s ňou štyri dietky, pýtajúce chleba. — Vtedy som si myslel, že mi horkým bôlom Moje srdce pukne. Vybehol som z domu, A jako šialený, bežal som k majerom Vaším, i shliadol som v otvorenom okne: Jedon peceň chleba… Nedbal som ja viacej Na rany pálčivé, nedbal som ja viacej Na prítomných ľudí — uchytil som peceň A s ním jak som mohol, utekal som domov. ĽUDMILA (dojatá): Úbohý čľoviečik! SEDLIAK: Sotvá chlieb ten matka Deťom podelila — do chalupy mojej Prišli aj s hajdúchom vaší služobníci. Nedbal som ja na ních, na ích hrozné kliaťby, Na ích nadávania, ani na údery; Ja som sa radoval, že som dietky moje Na chvíľku nakŕmil. ĽUDMILA (k hajdúchovi ostro): Ukrutný katane! HAJDÚCH: Prosím ponížene — ĽUDMILA: Ani slova viacej! Choď mi zaraz z očú! (Hajdúch zarazený odejde, Ľudmila k sedliakovi.) Ty ale úbohý, A jak pritom vidím, aj poctivý čľovek, Tuna teraz príjmi chatrnú podporu, (Podá mu mešec.) Nakúp chleba deťom, nakúp žene tvojej, Nakúp sebe čo chceš. Až zas budeš v biede, Príndi smelo ku mne, chcem ťa podporovať, A o dietky tvoje sa starať. SEDLIAK (hodí sa pred ňou na kolená): Paničko! Pán Boh vás požehnaj; vy nás ratujete, Vy cherub nebeský! Budeme sa za vás K Pánu Bohu modliť, a on nás vyslyší — K vôli naším dietkam vyslyšať nás musí. Tisícorá vďaka! ĽUDMILA (pohnute): Ty si dobrá duša, Milý môj Trebula! Pozdrav tvoju ženu, Pozdrav tvoje dietky. S Bohom!

ĽUDMILA: Ah, pánovia. — ĽÚBOSLAV (chytí ju za ruku): Moja drahá dievka, Neboj sa tu zrady — buď nám však úprimná. Otec tvoj odjäzdil práve na majere — Môžeme sa preto medzi sebov trochu Dôverne poradiť. ĽUDMILA (zadivená): Dôverne poradiť? ADAMČÍK (usmievavo): Vy sa ostiechate? ĽÚBOSLAV (úkaže na Adamčíka): Toto je tvoj priateľ, Ktorý ťa po teraz, sťaby aniel strážca Verne ochraňoval… ĽUDMILA (v rozpakoch): Vari pán Jablonský? ADAMČÍK: Milostivá slečno, nie som ja Jablonský, Ani poľský šlächtič, ale verný Slovák — A aj verný súdruh nášho Jánošíka… ĽUDMILA: Pre večného Boha — ADAMČÍK: Tomu sa divíte? Oj, to je maličkosť! Naše skutky ďalej, Naše skutky k Viedni, za Viedeň čahajú — Naša pýšna šlächta ani len nesníva, Jak je živlom naším, sťaby hustou sieťou Ovinutá strašne. Oj, žeby sme chceli, Jak by sme ju mohli ľahko razom zničiť! My sme však kresťania, a dobrí kresťania! Nechceme my žiadne: „sicílske vešpere“, Nechceme my večer strašný „hugenotský“, Nechceme my svatbu ukrutnú „Libana“: — My len rovnoprávnosť bratom naším chceme. Vari ste zbadala to náhle zmiznutie Junáče slovenskej, jak z majerov cudzých Tak aj otca vášho? Kam že sa podela? To z vás nikto nevie. ĽUDMILA: To je prekvapenie! ĽÚBOSLAV: Čo je ludský život bez drahej slobody? Je strašlivá kostra; život bez života! (Objaví sa vo dverách Krivohradský, a nepozorovane počúva.) Kto sa nedomáha predrahej slobody — Je nehodný otrok, je nehodný zvať sa Tvorom Stvoriteľa! Čo je pokrm telu, To sloboda duši. — Čas je už raz preto, Národ náš zemänstvom tak hrozne znížený — Pripravovať k činom…

KRIVOHRADSKÝ (rozsršený): Tvoju starú hlavu! (Chytí ho pod hrdlo.) Čo to táraš diable? Kto si; čo si; vrav hneď! Že si zbojník vidím. ĽUDMILA: Pre večného Boha! ADAMČÍK (poloostrým hlasom): Pustite ho pane, nie on žiadon zbojník, Ale rodu svojho bezúhonný priateľ. KRIVOHRADSKÝ (pustí Ľúboslava, ostrým hlasom k Adamčíkovi): Et tu mi Jablonský? U starého diabla, Čo to všetko vidím? (Potupným hlasom.) Chceteli shabané Majetky občiahnuť, buďte presvedčený, Že ich jako burič nikdy nevidíte. — Pane, vy ste podliak, zkazený dobrodruh, Bedár, naničhodník — skoro by som myslel: Súdruh Jánošíka… ADAMČÍK (chladno): Uhádli ste pane! Som druh Jánošíka, za čo sa nebudem V svete nikdy haňbiť! Bych vás uspokojil: V našom slávnom spolku volám sa Adamčík; Niekdy ma volali — „Josefom Liptovským“. (Ironične sa usmeje.) Snaď sa pamätáte ešte na bratranca Úbohej obeti — Ruženy Liptovskej, Matky to Ľudmily… KRIVOHRADSKÝ (trasúcim a zúfalým hlasom): Prestaňte! Prestaňte! ADAMČÍK: Potiaľ neprestanem, kým nevypočítam, Vaše biedne skutky: vašému dieťaťu! Haňbite sa bedár… (Krivohradský vytiahne pištol, Adamčík sa však naňho vrhne; pištol vystrelí, avšak gula netrafí nikoho. Adamčík mu ju z ruky vykrúti a opovržlive hodí do kúta. Ľudmila zamdleje.) ĽÚBOSLAV: Nešťastný človeče! Pozri si na ruky, koľko ľudskej krvy Nevinných obetí na nich lipí! Starče, Ty sa neostíchaš v tvojom veku novej A vždy novej vraždy? Nože zpamätuj sa, Že už zostupuje krutý aniel smrti Z výšiny nebeskej, aby dušu tvoju Doviedol k výsluchu prestrašného Sudcu! Vstúp teda do sebä, kým čas — čiň pokánie; Čos’ v živote zvinil, hľaď to aspoň z čiastky — V živote napraviť. (Krivohradský dojatý klesne do lenošky.) ADAMČÍK: Rozpamätajte sa Na vašu úbohú, nevinnú manželku, Ktorú ste večitým sužuvaním vaším Usmrtil — len za to, že si ošklivila Ukrutnosti vaše, na ľudu ubohom Bezprávne páchané! Rozpamätajte sa Na vašu švagrinú, moju drahú matku, A na moje sestry — ktorým ste majetok Za malú dlžobu neľudsko shabali — A tak okmínené do sveta vyhnali! KRIVOHRADSKÝ (zúfalo): Dosť už! Dosť už! ADAMČÍK (utre si slzu z očú): Boh môj! Pohanenie toľké, Drahá moja matka i s dvoma dcérami, Nemohla zniesť dlho: ukrutný jed trápom Ich učinil koniec. — Ja som ích pochoval — Do jedného hrobu, ja som ím vystavil K hlavám temný pomník, ktorý vo dne, v noci, Zadumený hľadí ku trônu božiemu — Sťaby Boha prosil: o krvavú pomstvu! KRIVOHRADSKÝ (stenajúc sopína ruky): Pre peklo a nebe… ADAMČÍK (pretrhne ho): Čo sa stalo so mnov — Uhádnete ľahko. — Takto ajhľa moja Celučká rodina… KRIVOHRADSKÝ (zdvihnúc sa, temným hlasom): Čo žiadate vlastne? ADAMČÍK: Nežiadam včiľ mnoho… Len za to vás prosím: Nerobte od teraz žiadon nátlak viacej, Na vašu Ľudmilu — ohľadom manžeľstva Syna Krivánskeho! Ona ho neľúbi, On ju dostať nesmie — to je ustálené. My strážiť budeme nad ňou sťa anieli — Sťa anieli pomstvy — ináč, ináč beda! To je naša vôľa, vôľa Jánošíka! (K Ľúboslavovi.) Poďme otče! ĽÚBOSLAV: Poďme! KRIVOHRADSKÝ (za odchádzajúcimi): Lomte v peklo krky!

Skoro by som myslel, že je predca nebo; Ten podivný starec ma hlboko dojal, Že sa posiaľ trasiem! (Po prestávke.) Hahaha, čas mám vraj K pokániu! U diabla, k jakému pokániu? Vari sa mám poviť v pustovnícky kabát, A snaď na Kriváni z kobyliek sa živiť; A majetky moje kláštorom darovať? Bohatstvo, k tomu šlächtická vznešenosť Vyplnia medzery: pokánia a Boha. — Darmo prosí bedár Boha o bohatstvo, Darmo sa zpovedá z hriechov — ktorých nema, Boh ho nevyslyší, vyslyšať nemôže: Keď ho nikde neni! (Rozmýšla.) Jeli predca však Boh? Ztreštená myšlienka — čo ma vlastne potom. (Sem tam po chyži chodí roztržito, po prestávke.) Verím predca: že je peklo! Stohrmených! Neni, neni možno, že by to bol čľovek; Je to sám čert, v ľudskej koži skrytý — tak je! Nie mu dosti na tom, že mi škody aspoň, Na stotisíc zlatých lotor ten narobil; Bezočivosť jeho, pri tom všetkom ešte Je tak bezhraničná: že mi svojich ľudí Na krky posiela! Kto by si bol myslel, Že verný Jablonský — správca mojich statkov, Je strašlivý zbojník, súdruh Jánošíka? Oh, ja slepý blázon, že som to nezbadal! Uvidíme predca, kto bude mocnejší! Bár by ma to aj hneď polovicu môjho Statku stálo, ja ho predca musím zničiť, Jak biedneho červa; aspoň oslobodím Náš svet od tej pliagy; na to mu prísahám! No a teraz ešte, sťa dákemu decku — Ohľadom Ľudmily, sa mi vyhrožuje! Tisíc okovaných, kto že je jej otec?! O to sa postarám, žeby dcéra moja, Najdiaľ v štyroch týždňoch: stala sa manžeľkou — Bély Krivánskeho — HLAS (z vonku): To sa ver nestane! KRIVOHRADSKÝ (skočí): Pekla všetky moci! Či aj tieto steny Dostaly už uši? (Chytí pištol, vybehne von. Opona zpadne.)