E-mail (povinné):

Michal Vrba Skačanský:
Jánošík

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 23 čitateľov

K životopisu Jánošíka

Každý národ, od židovského Goliatha počnúc — má svojích hrdinov. — Hrdinovia takýto obyčajne sobrazujú celý národ, a aj dejepis dľa týchto súd vynáša nad národom celým.

Kde národních hrdinov niet, tam niet národnej oduševnenosti, kde ale niet národnej oduševnenosti, beda národu tomu!

Rím a Atheny staväly pomníky a obelisky hrdinom svojím, o ktorých tradícia podala potomstvu — a ony ím verily! Viera táto pozdvihla ich k velikosti hmotnej, k velikosti duševnej. — Slnko príkladu ím svietilo, a ony cítily v ideálisuvanej osobnosti totožnosť jestvuvania vlastného.

Preto ctime si i my hrdinov naších národních, oni sú nám slnkom, ktoré nám cestu ukázať môže k činom svetohistorickým.

Tuna hľa rodáci, podávam vám nástin jednoho slovenského hrdiny, ktorého pamiatka u ľudu nášho po teraz žije: je to výchyrný: „Jánošík!“[1]

Jánošík charakterizuje vek, v ktorom žil, vek to pre ľud náš žalostný, tak rečený: „Vek samovôle šlächty a otročenia poddanského ľudu.“

Jako sa asi vyvinula tá svetom vykričaná ústavná, uhorská sloboda, ktorá sa u šlächty skoro mädovým príslovím stala: „Sine Hungaria non est vita, et si est vita, non est ita,“ a jako ten mäd ľudu obecnému chutnal? Uvidíme z následujúceho krátkeho pojednávania.

Po rozborení ríše veľko-moravskej, a asi vyše sto rokov na to, totižto po utvorení terajšieho uhorského štátu, začaly sa pre obecný ľud smutné, veľmi smutné časy. — Podlízači kráľovskí a vojvodovia dostali — z vätša bezprávne, nejkrásnejšie a najúrodnejšie polia so zvláštnymi výsadámi, dľa ktorých obecný ľud, na darovaných poliach od vekov pokojne žijúci, razom dostal sa pod neobmedzenú nadvládu miľáčkov kráľovských (šlächticov, zemänov), ktorí skoro práva svoje vedeli využiť; ba mnoho razi aj — zneužiť. Najlepšie svedectvo o tom podáva nám: „Zlatá bulla“ kráľa Ondreja II.; hovorí nám doba nešťastného Ľudvíka II., a celé rady iných.

Stoveké rozbroje a občianske války značia šafárenie šlächty našej.

V pamäti nám je stav ubohej raji pod ťureckým bašovstvom upiacej; avšak, čo že bol náš ľud iného, až po slávne panujúcu kráľovnu Mariu Tereziu, teda po dobu nášho Jánošíka — jako jedna biedna, sotročilá, vycívená, večitým týraním a bitím otupená — bár aj nie ťurecká, zato ale horšie — „kresťansko-uhorská raja“?

Podaný mohol byť muž všestrane učený, a ku všetkému súci, poneváč avšak — hriech nad hriechy! Krev v jeho žilách nebola „čierna“ (zemänská, jako sa toto vôbec chlubievalo), nehodil sa k ničomu, a síce jak v civílnom, tak i vojanskom ohľade. On nesmel, on nemohol žiadon, i ten najchaternejší úradík zastávať, keď sa nemohol vykázať na psej kože, vlastnoručným podpisom kráľa opatrenými harmalesami.[2]

Maria Teresia uvážiac biedny stav ľudu, zaviedla známy „urbár“. Bola to síce už jedna výhoda pre sedliactvo, avšak zlému nebolo predca odpomôžené. Bieda ostala miseriou!

Takto sa to dialo až po 1848 rok.

Poddaný robotuval, avšak ovocie práci jeho pobrali — páni (zemänia). — Poddaný si vystavil chalúpku, čiernokrevný avšak veliteľ, poneváč mu domok ten zavadzal, dal mu ho rozbúrať, a ubohého s biednou čäliadkou v zime, v dáždi vyhnal pod holé nebo. — Poddaný šiel so žalobou k hlavnému županovi, župan avšak na miesto prisúdenia pravdy — dal ubohého ukrivdeného, ešte reťazami, sťa dákeho lotra poviazať, a s hajdušskou „eskortou“ neposlušníka, k pánu „spectabilisovi“ nazpäť dopraviť, ktorý ho pravda potom za opovážlivosť túto naozaj pokarhal — zaplatilli totižto taxu päť strieborných toliarov „za hlavu“ poddaného, mohol ho bez ďalšej zodpovednosti smelo zastreliť. —

Uhorská šlächta, poneváč od kráľov len pod tou podmienkou privilegia svoje dostala, že v každej dobe povinovatá bude s ozbrojenou rukou vlasť obraňovať, predca povinovatosti vojanskej vyhýbuvala, jak čert temjánu! — Načo žeby aj „čiernokrevní“ synčokovia svoju vznešenú krev vylievali, keď je tej helotskej hávede na dôstač? Nuž čo teda vyhútali? V nočnej dobe, jako hľadní vlci prepádali domy pokojných poddaných, ktorí od dennej práce ustatí — v tvrdom spánku pohrúžení súce, razom sa cítili byť lapení, do pút hodení a na druhý deň do hlavného stoličného mesta odvedení, bez toho, že by sa boli smeli od svojích milých aspoň len odobrať!

Hniezdo, v ktorom nejaký zemänčík býval, považuvané bolo za miesto sväté, za miesto nedotknuteľné, za asyl. — Prekročilli prah domu niektorého zemäna jaký koľvek neznaboh, už čo aj na šibenicu odsúdený zlodej, a vzalli ho zemän pod svoju ochranu: nikto, žiadna svetská vláda nemala ta prístupu.

Čľovekovi opravdu krev do tváry uderiť musí, pri pomyšlení onoho svevôľného privilegia, týkajúceho sa dievčeniec, poťažne vydávajúcich sa neviest, tak rečeného: „Jus primae noctis!“ Necúdnosť táto myslím najlepšie karakterisuje toho veku pokazenosť šlächty uhorskej, k čomu netreba ďaľšieho kommentáru.

Daly by sa celé knihy o bašovstve šlächty našej písať, pričom by i ten nejsúrovejší divoch stŕpnúť musel, čo avšak ponechávam inému peru.

„Poddanstvo za osem dlhých století vystieralo vycievené ramäná k svojmu jedinému zástupcovi: k dobrotivému Stvoriteľovi; modlilo sa — a modlitba vlievala mu trpezlivosť do zvädlého srdca. Modlitba žijúcich smiešala sa s volaním tisícich a tisícich neviných obetí, ktorých vycedená krev rukou lotrovskou, neprestávala Hospodina prosiť o zaslúženú pomstu tryzniteľom svojím — a Boh vyslyšať ráčil prosbu jejích:

Hodina pomsty uderila r. 1848!

Jaký to rozdiel citu predtým a potom! Poddaný odovzdajúc sa do svojho trpkého osudu, neprestajne stenal: „V otroctve som počatý, v otroctve ma porodila matka, v otroctve žijem a v otroctve i život dokonám!“ Po zničení avšak poddanstva, s jakým nadšením vyvolať mohol: „Jak som hrdý na to, že som čľovek! Čľovek čľovekovi rovný!“

Strašlivá Nemesis jak zná šlahať hriechy, vidíme z príbehov každodenných. Kamže sa podelo to bohatstvo, to gavalierstvo uhorskej šlächty? Ono ztenklo, a preveľmi ztenklo. Nejeden zemän narieka teraz jak Jeremiáš, na rozboreninach moci svojej:

„Čo je teraz zeman? Čo ma je tam po zemänstve, keď z neho žiadneho úžitku nemam? Pravda, pred r. 1848 bolo to všetko ináč — vtedy zemän bol pánom; nemusel sa starať o robotníka, poddaní museli mu porobiť zadarmo všetko. Nemusel mýta ani porcije platiť, teraz keď ostaneš v „reštancii“, máš hneď execuciu na krkách. Zemän nemusel isť na vojnu, teraz je ale zemänskému synovi tá samá povinnosť uložená, jako tomu najposlednejšiemu cigáňovi! My zemänia sme vtedy veru mohli tisíce a tisíce na darobnice vyhadzovať, lebo bolo z čoho, boly príjmy veľké — a výdavky žiadne; teraz čľovek ani nevie, na čo má ten groš obrátiť! Chcešli sa na niektorej svetovej výstave súčastniť, alebo si nejakú dobrú vôľu spraviť — hybaj k tomu prepadenému židáčiskovi, on ti síce požičia, pravda, ale musíš mu najprv trirazy toľko podpísať, jako celý kapitál obsahuje… No a jestli mu potom ešte na termín nezaplatíš a zaplatiť nemôžeš: už si v kapse jeho; a majetok tvoj, čo nevideť, na potupu vznešených predkov, stane sa korisťou lúze židovskej! Fuj, haňba — aby vás, aj so zákonámi!“

Česť avšak poctivým zemänským rodinám! — Od starodávna medzi čistým pšeničným zrnom bol kúkol, a je; od starodávna jestvuvali medzi šlächtici opravdu šlächetní ľudia, a jestvujú po teraz. — Tuna sa rozumie len ten vyvrhel šlächty, ktorá sťa pekeľný upýr cical krev do poslednej kvapky ľudu poddanského. — Trieda táto je ovšem i každou statočnou, zemänskou dušou odsúdená.

Že i trpezlivosť má svoje hranice, vieme zo skúšenosti vlastnej, že i utlačených národov konečne vôľa prejde jarmo s trpezlivosťou znášať, rozpráva nám dejepis. — Tryznený národ podoba sa bednu pušného prachu, ktorý aby vybĺkol, potrebno je len malinkej iskierky.

No malicherné zbúry často podkopaly a zničily mocné štáty. Jedon prostý sedliak Konstantín Kanaris a jeho súdruh Juraj Pepinus r. 1822 vedeli rozplameniť jejích až po prach ujarmených bratov, a slobodné teraz Grécko, má len ím, oslobodenie svoje čo ďakuvať. V pamäti nám je oslobodenie Srbska Jurajom Černým, v pamäti nám je najnovšie povstanie v Hercegovine, pod Ľjubobratičom a neskôr Peko Paulovičom, ktorú zbúru novinkári „pučom“ pomenuvali: jaký mal „puč“ ten následky, vie každý.

Kto by Jánošíka nášho považuval za zbojníka, musel by považuvať i bohatierov týchto za podlých zbojníkov a vôbec každú revolúciu, ktorej ciel má aspoň byť: poľahčiť národu a buď jarmo otrocké národa ceľkovito rozdrúzgať — za jednu bandu zbojnícku.

Jako sme spomenuli, Jánošík žil v takom veku a medzi takými okoľnostiami, kde jedine ukrutnosť, ceľkovitá demoralizácia, zderstvo a svevôľa pýšnej šlächty najlepšie kvitla. Obecný ľud hmotne i duševne upadlý, z druhej ale strany, veliteľmi svojmi náramne týraný, nepodobal sa už skoro ani na obraz boží stvorenému tvoru, jako radnej živej mašinerie, hnanej vóľou pánov svojich.[3]

Mojžiš nemohol sa dívať na muky bratov svojich, a v svätej horlivosti zabil Egyptčana, bez príčiny jedného žida týrajúceho. — Jánošík sa tiež nemohol diaľ divať na ukrutenstva bratom jeho, zo stranky šlächty činené, i on sa v svätej horlivosti uchopil toho nejposlednejšieho — zbrane, by ubil vraha svojho národa — šlächtu uhorskú.

Šlächta, prirodzene vyhlásila i odsúdila Jánošíka čo zbojníka, ľud, tento najlepší kritiker má protivný pojem o ňom.

Odtajiť sa nedá, že Jánošík buď násilím, buď podivuhodnou chytrosťou vydieral peniaze, nie ale od každého — ale len od dráčov a katov poddanského ľudu. Peniaze tieto nepodržal sebe, aby sa nimi obohatil, jak n. p. výchyrný maďarský zbojník Rózsa Sándor — on tieže ale rozdal medzi ukrivdených poddaných, medzi chudobné vdovy a syroty. — Nuž môželi byť takýto charakter u jedného pokazeného zbojníka?

Čo bol Jánošík a jakého bol charakteru, najlepšie svedectvo o ňom vydávajú nám nepočetné povesti, piesne a bájky. Na ukážku uvedieme tuna jedon úryvok prostonárodnej piesni:

„Jánošík, Jánošík, samopašné dieťa, Kebys nebol zbíjal, nevešali by ťa! Zbíjal som ja zbíjal, nie za rôčok prvý, Ale som nevylial kvapku ľudskej krvy. Zbíjal som ja zbíjal, celých rôčkov sedem, Ale sa pred Bohom zato báť nebudem.“

Dľa povesti slovenského ľudu: Jánošík narodil sa v Ťarchovej, v dedinke medzi trenčianskou a liptovskou stolicou ležiacej. Jeho otec bol zámožný sedliak, a chcel mať zo syna svojho kňaza,[4] a mladý Jánošík mal aj vôľu k stavu tomu. Jeho otec priviezol ho do Trenčína, a Jánošík študuval piaristké školy s najlepším prospechom, až po šiestu triedu. — Tu mu matka jeho smrtedeľne onemocnela, na jej sotavenie nedalo sa viacej ani mysleť; žiadala si preto naposledy jediného syna — žiaka Jánošíka videť. — Jej muž zapriahol, a priviezol žiaka Jánošíka; a ubohá matka trochu pookriala. — Čo bolo ďalej, opísané je v diele tomto, v Jednáni IV. vo výstupe 4.

Jánošík šiel nato do hôr slovenských, i trestal zemänov, spôsobom najostrejším! Beda bolo tomu, komu odpísal trojrohý lístok, mohol ten mať stráže jaké koľvek — Jánošík prišiel, a Jánošíkovi nik neublížil! Jánošík vydral peniaze od zemäna, a pán zemän, musel ho ešte z domu svojho vyprevodiť. — Jánošík mal vraj neskôr ohromný poklad, ktorý zakopal, a ktorý aj po dnes zakopaný leží, a poklad ten sa vraj každoročne na pašie presúša, a mdlým, modrastým plamienkom horí, kde sa však poklad ten nachádza — nezná nikto.

Jako povesť dalej vraví: Jánošík bol nevídanej sily muž, on vraj keď pochytil jedlu, jako stehno tlstú, tak ju ľahko vytrhol, sťa dáku konopu.

Jánošík bol vraj nedotknutelný, t. j. on nosil vždy zelenú košelu, ktorú žiadna gula ani žiadon zbroj neprerazila.

Jánošík mal valašku zo živej ocele. Valaška táto vraj, keď jej rozkázal — sama rúbala, a porazila v okamžení aj dva regimenty vojska.

Najvýchyrnejší mal byť jeho opasok. — Jánošík vraj jedonkráť zablúdil do rákoša bosoriek, a tam mu opasok tenže jedna čarodejnica dala, a to tá čarodejnica, ktorá bola ženou samého Černokňažníka, a ktorá deväťdesiat deväť šarkanov vysedela. Keď mu opasok ten doručila, toto mu povedala: „Jánošík, nosievaj vo dne v noci opasok tento, chráň si ho, jak zornicu oka, kým ho budeš nosiť, budeš mať takú silu, jakú ešte žiadon človek na svete nemal, bude sa ti vždy dobre vodiť, bo nebude mať k tebe prístupu žiadna, ani svetská, ani pekeľná moc.“

Takouto mocou vystrojený, keď kráľovná Maria Terezia vojnu viedla, odkázal jej vraj, že prinde na pomoc, a že on s jeho družinou stojí jej za 12 regimentov vojska. Kráľovná jeho nabidnutie prijala, a keď ho šlächta chytajúc v tomto prekazila, uväznenému poslala mu kráľovná pardon. Poneváč ho ale vraj vzdor tomu obesili, preto musela liptovská stolica ročne 100 toliarov pokutu platiť. A odtiaľ vraj pošlo prislovie: „nevyplatí sa nikdy ako Liptov za Jánošíka.“

Keď Jánošíka konečne chytili, a ho do dvora jedného zemäna uväznili, prišla jedna stará baba, a tá toto povedala: „Nič mu neurobíte, jestli mu len opasok nepretnete; nasypte preto pod nohy jeho hrachu!“

Pánsky hajdúsi urobili tak, jako ím tá stará baba kázala: nasypali Jánošíkovi pod nohy hrachu, opasok mu preťali a výchyrnú valašku zavreli do jednej pivnici so siedmymi dverami. Jánošíka nato pojali do Mikuláša na stoličný dom, a tam ho páni zemänia bez milosrdenstva odsúdili na šibenicu.

Medzitým valaška jeho, ktorá bola živá, rúbala sa cez tie dvere, a už sa bola vraj až cez šieste prerúbala, a bola by Jánošíka od smrti iste oslobodila, on to avšak nechcel — bo už bolo pozde.

Páni zemänia totižto, už boli dali Jánošíka za rebro obesiť. I keď tak visel, prínde mu razom od samej kráľovnej „pardon“. Zemänia zmeraveli jako stena, i rozkázali Jánošíka zo šibenice oslobodiť, on im ale opovržlivo povedal: „Keď ste ma upiekli, tak ma teraz už aj zjecte!“ Nato si zapálil na svoju opekačku, a za rebro visiäci, za dva dni vyfajčil ešte: dva funty doháňu! Potom zomrel.

Toľkoto z krátka z povesti.

Pri príležitosti ethnografickej výstavy v Moskve, r. 1867 na hôteli, kde boli ubytovaní čeľnejší mužovia slovenskí, vialo viacej národňo-slovenských zástav, s nápisami: „Svätopluk, Matuš Trenčánsky a Jánošík“; z čoho patrno, že i národ ruský nepovažuje Jánošíka, za žiadneho podlého muža, tím menej — zbojníka, ale za bohatiera národa slovenského!

Daj Bože, by sa národ slovenský nemusel utiekať v trápoch svojích k tisícorom Jánošíkom — nášho a budúceho veku!

Spisovateľ.

skytuje výhlad na neuznanlivosť a stratu. Však ale kdo sa pustí raz do práce trudnej, tomu neslobodno zúfať, bo zúfalstvom ešte nik nič nezískal: a potom ono ani neleží v mravoch nášho národa, ktorý sa pevno drží toho rozkazu: „modlite sa a pracujte!“

Pracuvať chcem teda i ja čo hneď i so stratou v tom presvedčení, že sa predca len podarí rozohriať hruď početného nášho národa. A jestli ma pri tomto prvom sväzku slovenské a českomoravánske obecenstvo, na ktoré je ono rátané, podoprie a všetkých 1000 výtiskov rozobrato bude, vzal som si pred sebä druhé vydanie s malovanými obrazmi najvynikajúcejších výjavov a za možno nejlacnejšú cenu pre ľud pospolitý vydať.

Z príčiny tejto prosím každého, aby medzi svojími známymi rozobratie 1. sväzku čím najmožnejšie poskoril.

Na milých bratov Čechov a Moravanov ale obraciam sa s tou prosbou, by nás v naších podnikoch čo najsnažnejšie podporovali, lebo čím skôr smocnieme my, tím ľahšie a bezpečnejšie budú sa môcť cítiť oni v najbližšej a i vďalekej budúcnosti svojej.

V B. Štiavnici, na Luciu 1880.

Franko Kabina, vydavateľ



[1] Zanímavé by ovšem bolo, žeby mužovia naší, najmä v Trenčíne, kde podivný muž tento, takmer od mladosti výchovu, jak v ohľade hmotnom tak i duševnom — dostal, a v Lipt. sv. Mikuláši, kde bol odsúdení — o ňom historičné dáta podali. Som úplne presvedčený, že v tamejších úradních archívoch celé jeho pôsobenie, pre národ náš tak zanímavé, stručne opísané leží.

[2] Nemôžem sa zdržať pri priležitosti tejte, spomenuť tú šalamunskú frázu jednej černokrevnej velikosti „že sa čľovek len s baronstvom začína“! No keby to bol povedal aspoň pred sto roky, nemali by sme žiadnej namietky proti tomu, že ale to môže povedať v druhej polovici XIX stoletia osobnosť taká, ktorej osúd v prenáramnej bezočivosti do rúk vložil tisíce a tisíce, ba snaď milliony životov takého ľudu, ktorý nema čiernu krev v žilách svojích, ktorý sa nenarodil z baronstva — to nijak odpustiť nemôžeme, ale aspoň mudrcovi tomu našu ošklivosť vyslovujeme. — Pozn. Pôv.

[3] Už na počiatku XVI. stoletia, so zbrannou rukou povstal v Uhorsku známy Juro Dóža proti svevôľe šlächty, počínanie a vôbec celé jeho učinkuvanie, bolo okoľnosťám a času neprimerané. Dóža, sťa vôdca ohromného vojska, nevedel použiť priaznivú priležitosť, a preto ho i dejopis odsúdil čo nemotorného vôdcu a čo ukrutníka — ktorý konečne r. 1514 Báthorym a Zápoľom prepadnutý súce, na železnom ohnivom trône, s ohnivou železnou korunou na hlave, bol za živa upečený. Jeho ale upečené telo, museli jeho vojaci a privrženci zjesť. Dóžovmu ale bratovi, hlavu odrali, a jako poviedka vraví, takého na slobodu prepustili. —

[4] Jako sme spomenuli, žiadon nezemän nemohol prísť k nejakému úradu — vinímajúc kňazkého stavu.

« predcházajúca kapitola    |    



Michal Vrba Skačanský

— autor dramatických diel, telegrafný úradník Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.