ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dvaja vrabci hrabali na hnoji, Dokiaľ zrnce nenašli, v pokoji; Potom však, že hladní boli oba, Začala sa medzi nima zloba. Tu vo rvavej prudkosti jich hádky Vyjde práve kohút zo zahrádky, Ktorý hneďky od obojej strany Za súdcu bol v rozepri pozvaný. Priblížac sa teda vážnym krokom, Prehltol zrniečko pred výrokom. Vrabci škrek; lež kohút nahnevaný Tou naukou skarhal obe strany: Kde nedajú stránky shode miesta, Víťazstvo tam tretiemu sa chystá.

Chlapec, ktorý prvý raz mravenište zočil, S otázkou k otcu, odkuď hŕba tá, priskočil. Ukázaný mu mravec, ale ťažká viera; Tak veliká hromada a tak malé zviera! To je nie, reknul otec, dielo jednej chvíle; Robotnosť mnoho môže i pri malej sile.

Tak vodí sa zhusta: Mocný sebe utiera čelo, chytrý ústa.

Mlsala mačka mlieko v cedák nachýlená, Nevidiacu však vôkol polapila žena. To nie som ja, ozvala sa mlsnica v ľaku. O tom, kto očividnú vec tají, človeku.

Haňbila sa švitká Za tak špatné meno trasoriťka. Aby sa ho zbavila, pošla v cudzie strany, Kde bola hosť ešte nepoznaný. Ale darmo, bo to isté meno Bolo jej zas i tam priloženo. Zočiac teda kukučku veštnú v jednom sade, Šla, čo činiac obsiahne zámer, ku porade. Vtedy, rekla kukučka, chyba sa napraví, Keď odvrhneš chvost trasavý.

Pošiel zlodej na lúku kradnúť v noci trávu; Nabral po tme ohnice, otrávil si kravu. Ach, vzdychnul, pravda predca, že nadobývané Hriechom veci bývajú zriedka požehnané.

I nešťastie má závisť. — Prílišne na pána V zime pecúch zatopil jednoho pec rána. Otvoriv teda okno a uzrev cigáňa, Jako odetý sakom ulicou uháňa: Dobre vám, osloví ho, vy cigáňski chlapi, Že vás aspoň vo zimnom čase znoj netrápi.

Napadnutý zajac odo dravej kane, Privolal človeka ku obrane. Človek prišiel a odplašil šelmu dravú, Ale sám jal zajaca za hlavu. Čím sa ti teraz odplatím? Reknul zajac srdcom vďačnosťou prejatým. Inu, rekne človek, maličkosťou: Pôjdeš na večeru so mnou. Pánov mení, ktorý u súseda Ujarmený národ spásy hľadá.

Popri drevenom živý pospiechaja koni, Potkne sa, až kopyto o kameň zazvoní. Hahaha! Nespôsobnosť! smial sa tamten paträ. Chodils’ ty už? tak živý. Ja nie. Teda bratre, Odlož smiechy ku tej, keď chodiť začneš, chvíli. Snadno, kto nič nerobí, v ničom sa nemýli.

Drobná rybka sebe sťažovala, Že je ona taká malá. A keď práve premítala myšlienku takú, Vbehla s veľkou spolu do saku. Veľkú vyvážil rybár sakom z vody, Malá unikla očkom a pomyslela si: Bývajú časy, Kde i malosť sa prihodí.

Zadávna chodievaly len po jednej Biedy; Keď ale často boly vyhnané od ľudí, Sriekly sa, že pozatým pôjdu všade, Nie ináč než mnohé po hromade. Preto keď už jednu uzreš v chyži, Vedz, že sa jich i viac blíži.

Štedrý a skúpy pošli kupovať ovocinu; Štedrý vypátral dobrú, skúpy len lacinú. Skúpy kúpil za polovičnú cenu, Ale ovocinu zakazenú. Ochorel, a čo na trhu získal zdarne, Zaplatil stonásobne do lekárne.

Lakomosť nemá studu. — Vrhnul bača starý Po kuse mäsa šteňatám na košiari. Každé žralo, vrčiac učapené, Čo dostalo, štenä. Jedno ale odbehne na stranu, A tam čiastku zahrabe porvanú, Potom skoro pribehne zpiatočne, A iným rvať z pysku počne. Nemáš svojho? skríkne a kľatbu bača dodá. Mám, odvrklo šteňa, ale môjho škoda.

Remeselník jeden, pre náramnú psotu, Chcel učiniť konec svojemu životu. Už vbíjal klin sekerou do steny, Kde mal viseť provaz upevnený, Keď nátera skydla sa odstatá — Za ňou kotlík plný zlata. Nezúfajme. Čo nás a kde čaká, Tajemstvo je pre človeka.

Krivdilo si vajce a na pravdu lálo, Že sa vždy úderom kameňa roztrepalo. Preto si raz predsavzalo, Pomstiť sa vo slušnom hnevu Na kameňu. Myslelo, že keď mu ono dá ranu prvú, Hneď ho obráti v mrvu. Rozbehlo sa teda, a vo prudkom skoku, Prásk kameňu do boku! Kameň ale zostal celý; Z neho však sa rozletely, Jako predtým pokaždé, tak i teraz, kusy. Slabšia stránka voždy trpeť musí.

Hm! Hm! Frnkal chlapec maznave A škrábal sa na lavici po hlave. Čo ti, Samo? Jedol by som. Hm! Hm! Daj mi dačo, mamo! Chceš vajce? Hm! To mi málo. Chceš dve teda? Hm! To mnoho. Odvrkoval chlapec s plačom. Čo dostal potom? — Korbáčom.

S útechou muška mladá horiacu Obletovala sviecu. Nechoď blízko, napomínala ju pečlivá matka, Aby ti nezhorely krídelká. Mladá však neslúcha Na slovo matky mucha, A jak lieta, tak lieta po chyži, A ku svieci vždy viacej sa blíži. Raz nadbehne do plameňa, Krídla svrk! upadne popálená. Už nikdy viac! Jačala potom v bôľu, Keď vrtela kypťama sa po stolu. Matka vtedy: Hej, neblahá! Neskoro prijíma sa po nehode výstraha.

Dva školníci šli domov po škole, Peter vrchom, Jonáš pod ním na strelenie dole. Zpadne onen na vrchu náhodou, Peter s chromou nohou, A udrev sa, nestáva na hnáty, Ale reve sediac, až pribehla k nemu mati. Čože ti je môj synu? Ten ma strčil, pokáže Peter v dolinu Na Jonáša. Aha, ruka by ťa satanáša! Dám ja tebe, čakaj sova! Hrozila Jonášovi matka Petrova. Na takú sodomu Vybehla i tohto matka z domu. Táto, keď vec poznala, povedá: Majže rozum, súseda. Tak dlhá je Jonáša môjho ruka, Aby mohol odtuďto postrčiť tvojho kluka? Pýta sa i Jonáš: Ja som strčil teba? A Peter: Ale si hľadel na mňa.

Ztratila veľká pani prsteň zlatý, Ktorý keď našol sedlák, šiel že jej ho vráti. Ale vrátnik ho nechcel prvé pustiť k pánom, Až keď istý sľub vymohol na ňom, Že z obdržaného Dá polovic jemu nálezného. Urazený tým sedlák poctivý, Viac bol pomsty než zisku žiadostivý. Preto keď mu dala ruku boskať pani, Tak ju stisnul náročky do dlani, Že zhýkla maznave, A dve dala mu rany po hlave. Potom ale mala žiaľ, Keď jej sedlák prsteň dal, A chcela ho štedre obdarovať; Lež sedlák ničoho nechcel prijať. Keď vyšiel von, a vrátnik od neho Žiadal polovicu nálezného: Ovalil tak zpäk ruky oplana, Že mu viac dala stena. Tak to, reknul, veľkí činia páni, Človeku statočnému prístup oplan bráni.

Mladá líška na starú naskočila s vadou, Že mnoho do peleše narobila vchodov. Jaký to, hovorila, skutok hlúpy, Tak mnohé nepriateľom otvoriť prístupy! Nestihla stará na jej odpovedeť zdanie, Predesilo jich štekanie. Pes jedným dnuká vchodom, líšky druhým v ľaku Von, a našly spasenie v úteku. Vidíš, vidíš, rekla vtedy stará, Zle mládež narídenia starých slepo kára.

Chlapec s volmi v les poslaný Pribehnul domov zadychčaný, Lebo že ho sto vlkov hnalo. Oho! Zohnul si málo. Ba veru, Že jich bolo aspoň meru ^[1]. Zjednajme sa, ešte jich menej bolo. Ale veru tak čosi vo chrasti zašustelo. Otec vtedy rekne: Zveličovať veci nenie pekne.

Viedla za ruku prajná Prítomnosť Človeka, A núkala ho chlebom. On ale zďaleka Biely u Budúcnosti, jej dcéry, obadal Koláč, ktorý dochytiť dychtive si žiadal. Keď však videl, že Budúcnosť mrcha Vždycky ďalej pŕcha, A už nevládal od hladu, Odhodlal sa prijať Prítomnosti radu. Siahnul po jej chlebe, lež pozdný to už čin: Chlieb zatvrdnul, on nemal v ústach slín.

Napomínal pohonič osla zrýchliť kroky; Bo ináče že mu zláme kyjom boky. Z toho už viem, ozval sa osol naľakaný, Kterak budem za lenivosť trestaný; Lež oznám mi i odmenu pilnosti: Nebudeš bitý, praví pohonič vo zlosti.

Obchádzali ovčinec vlci hladní, Ale prístup nebol snadný. Pre psa a jeho šteky Museli v úteky. Prišli však zase nanovo Sprobovať so psom slovo. Ty si hlúpy, rekli mu s pochlebou; Pováž, jako pán zachádza s tebou. On zje mäso, tebe však milosti Vrhne ohryzené kosti. Kebys’ mal rozum, pohrdnul bys’ jeho láskami, A šiel s nami. Pes dal sa nahovoriť nato, A pomáhal vlkom dusiť stádo. Títo, keď už mali dosť mršiny, Zvliekli všetku do doliny, A tam hostili sa vo chrasti. Domáhal sa i pes k jednej časti: Ale vlci kázali mu stráž mať, Pokuď oni budú večerať. Všetko ale pohltali, Jemu ani kosti nenechali. To vidiac pes, počal láť. Lež vlk ku nemu jeden: Buď rád, že nie si i sám zjeden. Načo keď pes ešte viac si sťažoval, A z oklamstva vlkov obviňoval: Nuž čože, rekli vlci, či nedržíš tlamy? Kebys’ dobrý bol, nebol bys’ medzi nami.

Sedel Kristus v prednebí na súdnej stolici, Pred ním duše premnohé a dva sväcenníci. Proti týmto vystúpil s tou diabol žalobou, Že o náboženstve sa hádali medzi sebou. Nič zlého, reknul súdca, to pred hnilobou chráni, A pokynul Petrovi, by otvoril brány. Lež i ľud, ozval sa čert, k svojmu tiahli boji. To iné, Kristus nato, tak sú predca tvoji.

Vyšla kvočka s podrastlými kurčatami, A hrabala kvokajúc pred vrátami Hnoj a smeti U prosred mnohých detí. Z týchto dva kohútky Začali boj medzi sebou prudký. Darmo matka porúčala pokoj, Jeden vždy započal znovu boj, Tvrdiac, že má krivdu od druhého. Na tohto pohnevala sa matka. Preto keď iné prikryla kuriatka, Nepustila podo krídla jeho. Kobútok o prijatie nástojí. Odpustíš mu? vraví mať, budeš pri pokoji? No odpustím, vetí kohútča malé, Nezapomnem ale.

Človek a Čas raz sa povadili, Zvady až do bitky pokročily. Čas zvíťazil, Človek poď v úteky. Čas za ním, šľahaja ho, prez hory a rieky. Bol by ho dobil, keby nebol ušiel k Práci. Nelajte jej, ľudia krátkozrací.

Pre odstránenie rozeprí Učinili v lese smluvu meďvedi a vepri, Aby tamtých bolo všetko čo nad zemou, Týchto všetko čo pod zemou. I držaly sľuby obe strany. Keď však ryli vepri za korienkami, Zpodvracali meďveďom kri malinové, Z čoho vznikly spory nové. Prišlo k boji, V ktorom všetky zveri Účasť brali; Len líška zostala pri pokoji. Keď bola o svoj súd požiadaná, Ktorá zdá sa jej mať pravdu strana? To nedá sa, rekla, určiť prv, než krutá Válka bude medzi vami rozhodnutá.

Utekajúc pred strelcom zajac rýchlopätý, Bol od líšky striehnucej medzi krovím jatý. Bože môj, sťažoval si, čo som zvinil v svete, Že ma takto z všetkých strán prenasledujete? Si dobrák, líška nato, stisnúc ho pod laby; Lež jednu veľkú chybu máš, tú, že si slabý. Ztratený je, kto natoľko len vládne práva, Koľko mu cudzia milosť dobrovoľne dáva.

Išiel hladný vlk horami, A vpadnul do krytej ráždim jamy. Keď tam vzpínal sa a výl z hlbiny, Nadhodil sa vlk v tú stranu iný. Jakos’ vpadnul? pýta sa, keď kuká Zvedave krajom dnuká. A ten zdola: Pomôž napred, nahádž mi haluziny, Potom vyhľadávaj nehody príčiny. Slobodný však, keď slyšal o pomoci reč, Zvrtnul sa a pošiel preč.

Trel sa medveď o jedľu pri potoku, Keď ho blchy kúsaly, až mu krev šla z boku. To hlúpo, vece líška, tiež blchmi morená; Vezme sa a prinesie vo pysku kus sena. Vojde s ním do potoka, a pomálu vmočí Od zadku sa do neho až po samé oči. Blchy, keď sa norila, šly ďalej plašené; Naposledok všetky sa shromaždily v sene. Vtedy líška pustila seno, zdaru istá; Blchy pošly po plti, sama vyšla čistá. To keď meďveď uvidel, hm, zamumlal sebe, Predca len ďalej rozum nežli sila vedie.

Rano, keď sa ešte zo sna včely nepohnuly, Prišla strnádka k úli, A pri samom sadla si letáči. Čo tu hľadáš? strážna na ňu jačí. A tá: Dakoľko z vás ku frištiku; Tebe však nič, len nerob kriku. Včelka nato: Dnes iným, zajtra mne. A zakričí na poplach náramne. Sama ale prvá po zlodeju sa ženie, Keď iné hrnúly sa z úľa rozplašené. Trma vrma bola krátka; Musela prchnúť strnádka. Tam všetci požívajú pokoja, Kde jeden za všetkých, všetci za jednoho stoja.

Keď už celá svetotvornou rukou Pána Úloha na zemi bola dokonaná, On sám prvú slávil po trudu sobotu, Nebešťania ale obdivovali oživenú hmotu. Divili sa tým tvorom premnohým, Živým to myšlienkam božím, Zvlášte jich pohybom rozmanitým. Lež Černoboh ozve sa: Je sa čomu diviť! Vtedy by ste až mohli rozum boží sláviť, Keby svet stvory videl Chodiace bez nôh, lietajúce bez krídel. Slyšal to Boh, a aby zahaňbil toho Mameluka, Stvoril hada a pavúka. Tamten chodí bez nôh, tento bezo krídel lieta. Božia múdrosť je hmotou odetá.

Opilcovi, keď ležal bez seba pri draze, Ukradli utržené za voly peniaze. Keď precítnul, zaklínal sa, praviac: O, už nikdy viac, nikdy viac. Navzdor tomu na druhý deň Bol zas ožraný viden. Ty zas tak? kričala naňho žena. Nezaklínal si sa, že nikdy viac, včera? Viac nie, opilec nato, ale toľko ano. Nezvyknúť k pitiu voľno, odvyknúť nedano.

Čo ty taká predesená? Pýtal sa svrčok mušky, Keď zletla ku nemu na kopu sena. Ha! Či si nevidel, môj zlatušký? Ja a orol sme si sadli, A sedeli spolu tam na jedli. Zočí ti nás strelec číhajúci, Priloží hromovitú pušku k líci, Merí do mňa, a prv než mi daná Chvíľa utiecť, padne rana. Na šťastie vysypaly sa broky Orlu v boky. Či to nie strach? Ba smiech, svrčok zvučí, Že keď sa v orla cieli, muška jačí.

Spatril v noci sliepku na jabloni tchor; Lež jako jej priniesť mor? Postavil sa pod haluzou, Kde čušala sliepka s hrôzou, A počal ju podkurovať za riadom Ohavným svojeho čreva smradom. Po chvíli skydla sa ohlušená, Jako obeť smradom klebiet umorená.

Kládol strelec po kraj lesa Na kopu raždia kus mäsa; A keď sa chlapec dovedal, Komu to? Vlkovi, odpovedal. Videl však to a slyšal vlčisko, Stojac s líškou blízko, A reknul spoločnici prechádzky: Či vidíš ten dôkaz ku mne lásky? Líška nato: Múdre delá, Kto bojí sa darov nepriateľa. Lež vlk bál sa, že ho líška sklame, A len toľko, čo sa strelec vzdialil, Už dychtive ku koristi pádil. Beží, skokne, a cup! už je v jame.

Viedol Talian lesom Meďveďa vyučeného plesom; A tam v návalu Rozpomienky na slobodu bývalú Začal sa búriť väzeň strašne, A búril silou vášne, Tak že, skrušiv okovy, Vyrval sa Talianovi. Nemal však natom dosť, Že dobyl nazpät voľnosť: Lež chcel, aby pozatým Talian bol jeho zajatým. Podržal ho a strehnul bedlivým dôhľadom. Musel teraz Talian tancovať pred meďveďom. A zprvu síc veľmi ho to tešilo, Vo krátce však sa mu zpríkrilo. Bo hľa lačnie, a pre ostríhanie väzňa Kde pokrmu vziať, nezná. Reknul teda po čase nemnohom: Iď, človeče, s Bohom! Si mi nepríhodný; S tebou nie som ani ja slobodný. Meďveď videl, čo nevidia národy a státy, Že kto iným odjíma voľnosť, sám je jatý. Víťaz sice kľučiari: Lež žalárnik býva tiež len v žalári.

Istá obec chcela Vyhodiť svojeho učiteľa. Prišli chlapi s veľkou zlobou Pred farára so žalobou. Jaká vina jeho? tento vetí. Nuž zle učí naše deti, Hlúpstva kadejaké len a smeti. Učí jich o hviezdach na obloze, O mašinách, rušňoch, parovoze. Vysvetľuje jim dúhu nebeskú, Hovorí o hrmení a blesku. Ukazuje jim stromy, kamene a zveri, Ba i hory, rieky na papieri. Vypravuje jim o dávnych vecach, Ktoré už ani nie sú pravda viac. Hromží proti strygám, snom, mátohám, Jako by on bol najmúdrejší sám. Deti naše teraz vecmi sa trudia, O ktorých nepočuli ani starí ľudia. Ešte i štepiť chlapcov učí, A dievčatá pletením mučí. Zato jemu platiť toľkú sumu? Muž ten pošiel od rozumu. Reči tieto dopálily farára. Avšak pýtal sa len krotko žalobníkov: Povedzteže teda vy, čo má učiť žiakov? Hm! vetili, nech jich učí maďarsky, Latinsky a nemecky, A dačo z kalendára. Nepravda to? Bodaj by bola bájka stará.

Uväzneného čížika vypustily dietky Zo žalára jeho klietky; A on použil náhody, Dobyl dávno hľadanej slobody. Že ale naučil sa u človeka Spievať podľa organčoka, Myslel, že už teraz medzi vtákmi Prosluje spevu zázrakmi. To však nemálo Očakávanie ho sklamalo. Boli sice, keď zaspieval, dosť mnozí Príchodzí: Ale všetci dali osvedčenie, Že nenie Jim známy Chatrnejší spevec medzi čížikami. Keď divil sa, čo to za robota? Ozvala sa straka z plota: Nehorši sa, priateľu, na nikom; Hľa, peješ piesne ľudské, súc čížikom. Odvrhni tie nóty zpotvorené. Nemôže sa páčiť, čo neprirodzené.

Blížila sa líška, keď spal vo kroví, Ku zajacovi, I bola by ho lapila: Ale ho opica, Na strome s mladým sediaca, Vreskom zplašila. Chcejúc pomstiť sa zato nad ňou, Rekla líška mysľou zradnou: Slyš! Kde si vzala tak rozkošné dieťa? Škoda, ver mi, Rástnuť mu tu divo medzi zvermi. Daj ho ľuďom, nech ho pocvičia a osvieťa. Nedám! skríkne opica naľakaná, A túli mocno ku sebe fagana. Dajže ho, daj! líška ďalej blúzni, Veď ľudia vaši príbuzní. Nedám! zvreští mocneji ešte, A jme mladé v ramená jako v kliešte. Bláhová! nástojí líška, kto vie čo všetko Môže s časom byť tak rozumné decko? Nedám, nedám moje potešenie! A hľa, už opíčaťa nenie. Bo keď znovu opica ho mäkušila, Konečne ho zadusila. A to práve bolo, čomu hľadela líška v ústrety, Znajúc, že opice udavujú z lásky deti.

Pásla sa krava oteľanka v sade, Okolo nej cválalo teľa mladé. V tom zahuckal chlapec do neho Psa dvorného; A tento nebožiatko Pokrvavil zubami teliatko. Krava rekne: Či ty máš svedomie, zlý brecháči? Kúšeš nás, a mliečko sa ti páči? Pes odvrknul: Ticho, šeľmo planá! Moje svedomie je vôľa pána.

Vzniknul v dedine Veľký požiar vo nešťastnej hodine. Sedláci však nehasili oheň žúrací, Lež bežali úhrnom ku kaplici, Ku svätému Floriánu, Prosiť ho na kolenách o ochranu. Za ten čas obec celá Bez ochrany vyhorela. Reptali potom sedláci, Že načo jim svätí tací, Ktorí nič nepomáhajú? A prišli u velikom haraju, Že oboria sochu a zrúbajú. Keď už zodvihnul k úderu Ostrú jeden z nich sekeru: Zastonala socha prežalostne. Ale sedláci zlostne: Stonaj teraz, stonaj, keď si neprispel v potrebe. Zatni! Dolu s ním! Čo nám po tebe? Ožil teraz vcele drevený svätý, A okríknul zástup nestydatý:

Sťali chlapi duba, A jeden ho štiepa, druhý rúba. Keď plakal, ľutovala Vila, Že ho sekera tak doriadila. Dub však: Nie tak, reknul, mi ľúto Pre ostrú sekeru túto, Jako pre tento klin, Ktorý je môj vlastný syn, A teraz tak do mňa vniká, Zaostrený rukou protivníka.

Straka. Čo hovoril o mne ten slávik? Kukučka. Že pekne spievaš. Straka. Na súd takého znalca som pyšná. Kukučka. On ale že by rád bol, keby ťa nikdy neslyšal. Straka. A čo by taký škvrčiak vedel?

Prosím vstúpiť do sedláckej chyže, A rozhliadnuť sa tam blíže. Gazdinka hľa mladá Ohníček pod kozúbkom rozkladá; Nalieva do trojnohej panvičky Sladký dar kravičky, A stavia na plameň šľahajúci. Pri nej sedí na lavici Pod pecou Janíček tlstolíci, A frnkaja v košielke maznave, Škrábe sa po hlave. Mačka proti tomu preľúbezná, Čo má robiť od radosti, nezná. Hneď hudúc na lavicu vyskočí, A opiera na gazdinku oči; Hneď cupne na zem skokom, A otiera sa jej o šaty bokom. Jako vidno, ona je presvedčená, Že to jej hotuje mliečko žena. Ale počkaj máličko Lichotivá mačičko. Mliečko hľa už kypeť počína, A gazdina, Dujúc a chvácuc spolu, Sníma panevku dolu, A vylieva mlieko na misečku. Mačka ubiera sa prosto ku mliečku. Lež žena predkladá Janíkovi misku, Mačka ale dostáva po pysku. Z toho však mačka nenaučila sa ani mak; Druhý raz zase urobila tak.

Ktosi kdesi v Americe Žiadal zmocniť sa živej opice. Hádajte pak, čo trieli, Aby prišiel ku cieli? Meria sa snaď s obludou Hbitosťou svojich údov? Behá za ňou štrkajä Retiazkami prez háje? Nie tak! Ani neobracia na ňu zrak; Len kabát pred ňou navlieka, Potom ho pohodí a uteká. Opica keď to zočí, Hneď skočí, Porve kabát s rýchlosťou, A oblečie s radosťou, Napodobňujúc človeka. Tento vtedy vyskočí zo zálohy. Opica chce preľaknutá v nohy. Ale, zamotaná do kabáta, Nemôže a darmo vreští jatá. Tak vodí sa národom opičím, Ktoré sami nechcejú byť ničím. Pre cudzie kabátky Prichodia o slobodu i statky. Mravnia klestí Skutočnej vždy poroba cesty.

Slepý žobrák mal nos tak čujný, Že keď prišiel do dediny, Hneď učul, kde pečie sa chlieb nový; A keď dostal kus takého, Zriedka kedy dal z neho Vodiacemu ho za palicou chlapcovi. Natom pohneval sa chlapec, A chcel od žobráka preč; Žiadal ale Vymstiť sa prv nad ním dokonale. Jako teda šiel s ním poľom, Postavil ho proti vŕbe čelom, A reknul: Tu široká hrádza čaká teba; Rozohnať sa a mocno skoknúť treba. Slepec rozoženie sa s celou slávou, Skokne — a prask do vŕby hlavou! On sebe leb roztresknul, ubohý; Chlapec ale smejúc sa, v nohy. Netrvala však dlho radosť jeho, Lebo boží hnev na každého, Kto ukrivdí slepca a blázna. Jako bežal, šeľma bohaprázna, Medzi krovím po úbočí, Vyťal mu šíp obe oči. Nepoznal viac nikdy, čo noc, čo deň; A musel byť i sám voden.

Umienil si lev, jeho vznešenosť, Zcestovať ríšu svoju pre skusenosť. Aby sa ale pritom Objavil vo skvosu náležitom, Pripojil si, za dobrú odmenu, Tigra k boku a hyenu, Pred sebou vypravil za trubača osla, A jeleňa za rýchleho posla, Aby všade boli poddaní Ku slávnemu prijatiu prichystaní. Tak stalo sa, že všade Bol prijatý v paráde. Lež jaký bol výsledok jeho cesty? Videl pompu, nie zvierat neresti.

Keď v nedeľu nábožná jedna žena Pošla vo chrám, sviatočne oblečená, Nechala na chlapca všetko, Dom i malé decko. Toto keď držal chlapec na ruce, A kojil, húpal plačúce, Zpadlo dolu na temeno, I zostalo ležať ohlušeno. Chlapec v ľaku Do úteku. Beží prosto do chrámu V kázeň samú; A jak mamo, tak mamo tam jačí. Kazateľ sekne v reči, A, čit chlapče! pohrozí mu zprísna. Chlapec ale, plecom stisna: Tebe čit, mne nie čit, odpovedá; A novým diaľ krikom matku hľadá, Až mu bolo dano Zvestovať jej, že zabil sa Jano.

Chlapec panský, keď zunul všetky zábavky, Frnkal v chyži bez prestávky, A drel pestúnku ku vrátam, Aby pošla s ním dákam. Pestúnka ho vedie do zahrady, Ale i tam frnká pánik mladý; Vedie ku chlievu, I tam plno hnevu; Vedie do poľa, I tam nevoľa; Vedie na lúku, Preč i odtuď ju ťahá za ruku; Vedie do súseda, Ani tam jej pokoja nedá. Nuž kdeže ti dobre teda? Tam, kde nás niet, chlapec odpovedá.

Dve jednoho hospodára svine Vyšly spolu Za stodolu, A mluvily o spôsobu kuchyne. Jedna z nich dávala hanu; Že ju morí hladom, pánu; Druhá ale chválila hospodára, Že až veľmi o ňu sa stará, Keď jej všetko, čo len ráči, Na zbyt vláči. Čo keď líška, idúc mimo, uslyšala: Každá, rekla, vtieravá výslužnosť podozrelá. A vo skutku už za druhej zory Slyšala kvik až do hory.

Šla líška voľným chodom Napadlým čerstve sňahom, A jako šla, tak svoje Zahladzovala chvostom šľapaje. Čo to, pýtala sa srna, činíš? Maľujem a ztieram, jako vidíš. Nechápem tvoj obyčaj. Pochopíš snaď brzo, proščaj. S tým šla každá svojou stranou. V krátce srna slyší chrest. Ohliadne sa, čo to jest? A hľa, strelec po šľapajoch za ňou. Počala i ona teraz zametať kroky, Ale v tom puk! zastihly ju broky.

Umrel muž veľkých schopností, Ztrávivší však život svoj v nízkosti, Bez úradov a hodností. Keď prišiel do neba, bol Bohom pýtaný: Čo vykonal so svojimi talentami? Nič, vypustil žiaľny vzdych, Bo som nemal príležitosti užiť jich. Žaloval sa potom rozhorlený Na zlé riadenie Šťasteny: Že všetka česť a sláva Len hlúpcom a slabúchom sa dáva. Boh predvolal Šťastenu hneď a hneď, A vzal ju na odpoveď: Jako to svetu slúži, Že tak málo priala tak schopnému muži? Šťastena však: Či nie od teba som vzala Rozkaz, Pane, abych hlúpym najviac priala, A bola jim náhradou rozumu? Rozpomínam sa, rečie Boh, tak je tomu. Drž i ďalej tú cestu; Hoden je zlý svet trestu.

Ženil sa pokladník Zmok, A tento jeho krok Zapríčinil hádku veľkú, Koho si pojme za manželku? Každý hádal inú. Najmnožší Šťastene veštili blahú hodinu. Zmok však vzal si Prácu za riadnu ženu, Šťastenu len za kubenu.

Zlostník jeden Chcel podpáliť protivníka, pomstou veden. Keď s desom okolo sa ohliadal, Hroznú zbadal postavu opodiaľ. Oči mala krvavé, Miesto vlasov pradená hadov na hlave, V ruke železnú metlu, Vo druhej fakľu svetlú. Ha! Kto to jest? Som boží Trest. Upusť od predsavzatia, človeče! Ač chromý som, mne nikto neutečie. A koľko mi dáš rokov? opýtal sa vinný. Možno, že viac, bez strachu ani len hodiny.

Líška stará a dve mladé Ležaly vo chrasti po hromade, Keď uzrely strelca sa blížiť. Matka ku nim: Deti, čit, čit! Žiaden šuchot, žiaden hlas. Prejde, nezbadav nič, mimo nás. I tak by sa bolo stalo, Keby boly poshovely málo. Ale jedno decko Pokazilo netrpelivosťou všetko. Hovorilo poriad v ľaku: Ja neztrpím, dám sa do úteku. I vzalo sa v nohy skokom, Lež strelec ho stavil brokom, A spolu celú nevinnú Povesil z kapsy rodinu. Čo zvestuje, Že strach nebezpečenstvo zvätšuje.

Dlho Múdrosť kopila v nebi na hromady Vied a umení poklady, A potom novým trudom Chcela jich odpredať k zisku ľuďom. Zostúpila teda k zemi, A šla ku tým predo všemi, Pri ktorých na svoj statok Najvätší videla nedostatok: Ku nevedomcom a hlúpcom. Tu však nikto nebol kupcom. Chodila z dom do domu, Nepredala nikomu. Keď tu nič neutŕžila, K múdrym sa obrátila. A hľa, títo všetko zakúpili honom. Rekla teda so stonom: Kde najmenej umenia, Najmenšia jeho cena.

Muž jeden učený, Ale biedny a opovržený, Žaloval sa na modlitbe Bohu, Že keď nevedomci majú slávu mnohú, On žije prezrený. Keď ohliadnul sa vstana, Uzrel za sebou anjela Pána, Ktorý s ľúbym oslovil ho úsmechom: Čo divíš sa odvečným sveta hriechom? Múdry, svetlom rozumu svojho veden, Pozná všetkých hlúpych jeden: Všetci hlúpi jednoho Nepoznajú múdreho.

Prchnul kôň Zo dvora von, A cválajúc po lúke, Nechcel ísť gazdovi ku ruke. Keď však tento vyniesol ovsa na riečici. Dostavil sa kôň hržiaci, A vtedy mu siahnul gazda po štici, Spial úzdu okolo hlavy, A sadnúc naň, učinil, čo sa vraví: Koňa laskajú, Keď ho lapajú, Lapeného šľahajú.

Boh z počiatku učinil hrob Človeka cieľom, A chcel, aby Smrť bola jeho voditeľom. Poneváč však Človek Smrti sa štítil, Iného Boh prosredku sa chytil. Poslal pred ním vábäcie postavy Rozkoše, Bohatstva, Slávy, S naložením, aby sa mu vždy blízko zdály, Dostihnúť však nikdy sa nedaly. Smrti velel ísť za ním zďaleka, Uloviť nespodievane Človeka.

Zaliahly sa mole Do hrudy syra v komore, A že inej roboty nemaly, O vzniku bydlišťa svojho mudrovaly, Pričom, pravda, rozličné boly mienky. Jedných to našiel rozum tenký, Že syrec jich živiaci Od večnosti leží na polici; Iné mnely, že náhrnom z toho prášku povstal, Ktorý sa jim v komore pred očima kmital. A mnohé ešte iné navymýšľaly sústavy; Len o bačovi a mlieku nič jim neprišlo do hlavy.

Jedla čeľaď halušky na sucho. Sluha kujon, priloživ k mise ucho: Slúchajte len, reknul, pani mladá, Jaká tu medzi haluškami zvada. Spodnie kričia: Čo činíte, Že nám kapky masti nezpustíte? Vrchnie kričia: Čo vám dáme, Keď i same ničoho nemáme? Už daly sa i v zápasy. Celé klbká držia sa za vlasy. Tak sluha. Pani sa zasmiala, A dobre si žart ten zapamätovala. Preto keď prišiel výberník vo žraní O pár rokov po žobraní: Dala bych ti, rekla, trochu halušôk, Ale nie sú pre tvoj žalúdok, Lebo vadia sa a klbčia. Sluha nato, keď ho hnietla bieda vlčia: Len sem s nimi, hoc i strieľajú z pušôk.

Paril orol nad oblakmi, A bystrými odtuď zrakmi Rozhliadal sa neistý Po príhodnej koristi. Videl, plyna nad horami, Rovinami, dolinami, Mnoho, čo mohlo vábiť Kráľovský jeho apetit: Husi, kačky, jahňatá, Zajačky i kozľatá. Lež nič z toho mu nebolo po chuti, Paril vždy diaľ na šumiacej peruti. Až keď ustal hľadajúc pastvu vždy inú, Vtedy zletnul a sadnul — na mrcinu.

Keď oslica Bálamova Dopadla ľudského slova, A viedla stížnosť na proroka, Že ju bez príčiny otĺka: Ai ty, reknul, šeľma jedna planá! Mala si už nejednoho pána, Vzala si dosť kyjov od každého, A predca si so žiadnym bezmála Jazyk ešte nemerala, Len na mňa žaluješ samého: Je pravda, rekla oslica rúče, Ale je i známe, Že na toho najviac sa hneváme, Kto nás poslední tlče.

Pohneval sa vozený na ukážku lev, A taký bol jeho hnev, Že by bol zdrúzgal všetku Mrežovú klietku, Keby s ním zatvorený pes Nebol zkrotil jeho bes. Lebo keď lev započal dieru lámať vo stene, Kúsalo ho od zadku verné štenä, Tak že stihnul zverovodec Učiniť nezdobám jeho konec. Lev sa zato pomstil nado šteňaťom krute; Toľko že ho nezadusil v kúte. A pán za službu tak vernú Jakú dal psovi odmenu? Vyňav ho, zosekal mu korbáčom hnáty, Aby pri jeho vresku lev bol strachom jatý, A potom, aby mu nebol dlhý čas, Vrhnul mu ho do klietky zas.

O jako mi pekne drozd ten hvízda v sade! Ozvala sa súseda k súsede. To nie tebe, lež mne hvízda, rekla druhá. Táto, že nie, až z toho povstala škriepka tuhá. Ba nemaly na kriku ženy dosť, Lež bežaly vo zlobe S otázkou pred súd obe: Ktorej z nich hvízdal drozd? Chcely pak obe podkúpiť súdcu darom, Jedna dukátom, druhá tvrdým toliarom. Súdca prijal dar, A takto potom rozrešil jejich svár: Mám-li vám povedať uprimne, Drozd váš hvízdal mne.

Lenoch, opica stará, Keď ohrýzol z jednoho konára I ovocia i listie dočista, Musel sa pohnúť z miesta. Sedem ale mu trvalo dní, Až prešiel na konár zpodní; A keď už bol u cieľu slabý, Zkotil sa na zem, chybou laby. Pravda to, zastonal tam, spravodlivá, Že náhlivá robota nikdy dobrá nebýva.

Vrabcov z jednej, z druhej strany myší sbor Viedly medzi sebou o pšenicu spor. A keď márne boly všetky reči, Pribehly ku vojne a ku meči. Hľadaly pak obe strany spoločníkov, Preto obe vyslaly k netopierom rečníkov. Ale netopieri Tým i týmto službu odopreli. Vrabcom odkázali, že oni sú myši, Myšam, že náležia ku vtákov ríši. Od tých dôb nesmejú sa ukázať po vidne. Všetko, čo nemá svojho charaktera, bridne.

Čvilikali vrabci v sade Mnohí po hromade, Slávik ale sedel na slive Mlčanlive. A prečo ty mlčíš? rekla straka pestrá. Preto, že vrabci spievajú, sestra.

Dva pútnici išli popri Nílu, Jeden cudzozemec, druhý domorodý, A práve v tú chvíľu Vyšiel krokodíl z vody. Bol by jich rád dostal v tlamu, Ale vida, že jich nevybehá, užil klamu. Vošed do hustého sieťa, Počal plakať jako dieťa. Cudzozemec chcel bežať, odkuď kvíľba prichodila, Domorodý však zjačí: Stoj! To ovšem hlas človečí, Lež slzy krokodíla.

Šla Šťastena, ubraná veľkou paňou, Človek pak s vystretou bežal dlaňou, Prosiac o almužnu, za ňou. Keď jim prišiel v ústrety Anjel Pána, Obviňoval stavenú Z nemilosrdenstva Šťastenu. Táto ale odsekla nahnevaná: Nekrivdi mi i ty, Jako tento nevďačník znamenitý. Siahni mu vo vrecko, A poznáš všetko. Čo mu dám, to hneď do neho vstrčí, A ďalej za mnou vrčí.

Vlk a líška hľadeli zďaleka, Jako strižie ovcu, na človeka. Nechápem, ozve sa vlk, prečo ten hlúpy S vlnou hneď i kožu neolúpi. Líška nato: Hja! A potom čože? Kde vlna, keď nebude kože?

Ležal veľký strážny psisko pred vrátami; Popri ňom mal preísť človek neznámy. Človek sa bál, I pes sa bál. Človek sa bál, že ho pes uchváti, A pes sa bál, že ho človek zmláti. A tu sa potom udalo, Čo by ináč nebolo sa stalo. Človek počal hroziť prútom, Pes vyskočil v hneve liutom, A nadbehna, Rypnul človeku do stehna. Tak nedôvera privodí, Ktoré mohly nás minúť, nehody.