Zlatý fond > Diela > Bájky slovenské


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Bájky slovenské

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

Časť prvá. Bájky pôvodnie

1. Vrabci a kohút

Dvaja vrabci hrabali na hnoji, Dokiaľ zrnce nenašli, v pokoji; Potom však, že hladní boli oba, Začala sa medzi nima zloba. Tu vo rvavej prudkosti jich hádky Vyjde práve kohút zo zahrádky, Ktorý hneďky od obojej strany Za súdcu bol v rozepri pozvaný. Priblížac sa teda vážnym krokom, Prehltol zrniečko pred výrokom. Vrabci škrek; lež kohút nahnevaný Tou naukou skarhal obe strany: Kde nedajú stránky shode miesta, Víťazstvo tam tretiemu sa chystá.

2. Mravenište

Chlapec, ktorý prvý raz mravenište zočil, S otázkou k otcu, odkuď hŕba tá, priskočil. Ukázaný mu mravec, ale ťažká viera; Tak veliká hromada a tak malé zviera! To je nie, reknul otec, dielo jednej chvíle; Robotnosť mnoho môže i pri malej sile.

3. Králik a orol

Bol to škrek, keď otec Noe vypustil z korábu na Araratu pyskatú čeliadku operencov! Pritom všetkom prišli predca ku porozumeniu a usniesli sa natom, vyvoliť si, prve nežli sa porozletujú, kráľa. Uložili ale tomu oddať hodnosť túto, kto vyletí najvyššie. Letel veľký, malý z celej sily. Slabí pritom hneď zostali nazad, i mocnejší jeden po druhom vystávali; len orol máchal mohutne brkmi. Keď už nevládal ani on vyššie, ozrel sa, valne nado všetkých povýšený, a skríknul víťazne: Ja tu! Operenci priali mu už šťastia: ale malý králik oklamal všetkých. On, znajúc slabosť svoju, skryl sa ešte na zemi orlovi medzi perie nezbadane. A keď tento už nevládal, vtedy králik vyletnul čerstvý zo skrýše, a vzniesol sa nad orla. Operenci čudovali sa sice: ale hodnosť museli mu, dľa zákona, prireknúť. Drobulinký obyvateľ plotov obdržal meno, ktoré nosí až do dnešnieho dňa.

Tak vodí sa zhusta: Mocný sebe utiera čelo, chytrý ústa.

4. Otvorené nebe

Keď otvorí sa nebe, vtedy musí Pán Boh, podľa odvečného zákona napísaného v hlavách ľudu, každému dať, čoho si žiada. Keď teda raz takéto riedke divadlo objavilo sa ľuďom, spechal každý žiadať, čoho si najviac prial, a Boh, jako dobrý Pán, vyplnil každému jeho žiadosť. Mládencom dal pekné ženy, dievkam mladých mužov, sirotám otcov a matky, lekárom mnoho nemocných, advokátom četné pravoty, židom dobré gšefty, cigáňom hojnú krádež, tulákom bojazlivé obce, korheľom pálenky až do zaliaťa. Jako ale počul, že planí ľudia žiadajú si mnoho peňazí, pokrútil hlavou. Čo tu robiť? Odopreť nemožno, vyplniť žiadosť ľudí ošklivých trudno. Našla sa ale rada. Iď, reknul pokladníkovi Zmokovi, daj jim, čoho si prajú, ale polož nato Skúposť. Zmok učinil tak. A tým stalo sa, že mavše mnoho, nemali ničoho.

5. Mlsná mačka

Mlsala mačka mlieko v cedák nachýlená, Nevidiacu však vôkol polapila žena. To nie som ja, ozvala sa mlsnica v ľaku. O tom, kto očividnú vec tají, človeku.

6. Lev, slon a pavúk

Lev a slon potýkali sa na smrť. Borba tak silných zverov bola úžasná, rev a ston obidvoch desný. Naposledok zvíťazila obratná srditosť lvova nado mamľaskou velikosťou a silou slona. Lev vrepil sa do slona a rýpal mu šiju. Nato všetko díval sa pavúk z palmy, pod ktorou diala sa borba, a bol milosrdenstvom hnutý. Čo to robíš s tým slonom, ukrutníče? zavolal pohnutým hlasom dolu. Lev pozrel bokom hore a pýtal sa ho tiež: A ty, bruchatý tkáču, čo robíš so zavinutou do sieti tvojej muchou? To len mucha, vetí brucháč. A lev: Bo len z muchy byť môžeš.

7. Trasoriťka a kukučka

Haňbila sa švitká Za tak špatné meno trasoriťka. Aby sa ho zbavila, pošla v cudzie strany, Kde bola hosť ešte nepoznaný. Ale darmo, bo to isté meno Bolo jej zas i tam priloženo. Zočiac teda kukučku veštnú v jednom sade, Šla, čo činiac obsiahne zámer, ku porade. Vtedy, rekla kukučka, chyba sa napraví, Keď odvrhneš chvost trasavý.

8. Krádca

Pošiel zlodej na lúku kradnúť v noci trávu; Nabral po tme ohnice, otrávil si kravu. Ach, vzdychnul, pravda predca, že nadobývané Hriechom veci bývajú zriedka požehnané.

9. Neohrožený chlapec

Šiel chlapec s otcom do lesa, a tam vystatoval sa, jako by on zabil vlka, keby sa zjavil. V tom vyskokne z chrasti líška. Chlapec, majúc ju za vlka, zvreští a túli sa strachom k otcovi. Jakože to, rekne tento, to ten, čo nebojí sa vlka? Keď je ale už tu! vetí trasúci sa chlapec.

10. Pán a cigáň

I nešťastie má závisť. — Prílišne na pána V zime pecúch zatopil jednoho pec rána. Otvoriv teda okno a uzrev cigáňa, Jako odetý sakom ulicou uháňa: Dobre vám, osloví ho, vy cigáňski chlapi, Že vás aspoň vo zimnom čase znoj netrápi.

11. Zajac, kaňa a človek

Napadnutý zajac odo dravej kane, Privolal človeka ku obrane. Človek prišiel a odplašil šelmu dravú, Ale sám jal zajaca za hlavu. Čím sa ti teraz odplatím? Reknul zajac srdcom vďačnosťou prejatým. Inu, rekne človek, maličkosťou: Pôjdeš na večeru so mnou. Pánov mení, ktorý u súseda Ujarmený národ spásy hľadá.

12. Dve súsedy

V noci, keď už ľudia po domoch poliehali, pribehla neporiadna gazdina pod okno súsedy, a poklopavši zavolala: Spíte už, súsedko? Teraz sme ľahli, čo tam? Požičte mi, prosím, hrnca. My už spíme. Tak! A o čom sa vám sníva? O tom, že požičky nemilé veci.

13. Drevený a živý kôň

Popri drevenom živý pospiechaja koni, Potkne sa, až kopyto o kameň zazvoní. Hahaha! Nespôsobnosť! smial sa tamten paträ. Chodils’ ty už? tak živý. Ja nie. Teda bratre, Odlož smiechy ku tej, keď chodiť začneš, chvíli. Snadno, kto nič nerobí, v ničom sa nemýli.

14. Veľká a malá ryba

Drobná rybka sebe sťažovala, Že je ona taká malá. A keď práve premítala myšlienku takú, Vbehla s veľkou spolu do saku. Veľkú vyvážil rybár sakom z vody, Malá unikla očkom a pomyslela si: Bývajú časy, Kde i malosť sa prihodí.

15. Biedy

Zadávna chodievaly len po jednej Biedy; Keď ale často boly vyhnané od ľudí, Sriekly sa, že pozatým pôjdu všade, Nie ináč než mnohé po hromade. Preto keď už jednu uzreš v chyži, Vedz, že sa jich i viac blíži.

16. Štedrý a skúpy

Štedrý a skúpy pošli kupovať ovocinu; Štedrý vypátral dobrú, skúpy len lacinú. Skúpy kúpil za polovičnú cenu, Ale ovocinu zakazenú. Ochorel, a čo na trhu získal zdarne, Zaplatil stonásobne do lekárne.

17. Bača a štence

Lakomosť nemá studu. — Vrhnul bača starý Po kuse mäsa šteňatám na košiari. Každé žralo, vrčiac učapené, Čo dostalo, štenä. Jedno ale odbehne na stranu, A tam čiastku zahrabe porvanú, Potom skoro pribehne zpiatočne, A iným rvať z pysku počne. Nemáš svojho? skríkne a kľatbu bača dodá. Mám, odvrklo šteňa, ale môjho škoda.

18. Zúfalec

Remeselník jeden, pre náramnú psotu, Chcel učiniť konec svojemu životu. Už vbíjal klin sekerou do steny, Kde mal viseť provaz upevnený, Keď nátera skydla sa odstatá — Za ňou kotlík plný zlata. Nezúfajme. Čo nás a kde čaká, Tajemstvo je pre človeka.

19. Vajce a kameň

Krivdilo si vajce a na pravdu lálo, Že sa vždy úderom kameňa roztrepalo. Preto si raz predsavzalo, Pomstiť sa vo slušnom hnevu Na kameňu. Myslelo, že keď mu ono dá ranu prvú, Hneď ho obráti v mrvu. Rozbehlo sa teda, a vo prudkom skoku, Prásk kameňu do boku! Kameň ale zostal celý; Z neho však sa rozletely, Jako predtým pokaždé, tak i teraz, kusy. Slabšia stránka voždy trpeť musí.

20. Kupec a jeho syn

Ležavší na smrteľnej posteli kupec predvolal syna, jemuž stav a imanie svoje zanechával, a predložil mu dva mešce s dukátmi. Nuže, synu, hovoril, vezmi z jednoho šesťkrát po dva, z druhého dvakrát po tri, a pýtal sa potom, z ktorého vzal viac? Z toho, odvetil dômyseľný syn, z ktorého som bral po menej, lež viac ráz; a chápem také, čo mi tým chceš povedať. Lepšie od mnohých po málu, nežli od nektorých mnoho.

21. Výkrutný chlapec

Hm! Hm! Frnkal chlapec maznave A škrábal sa na lavici po hlave. Čo ti, Samo? Jedol by som. Hm! Hm! Daj mi dačo, mamo! Chceš vajce? Hm! To mi málo. Chceš dve teda? Hm! To mnoho. Odvrkoval chlapec s plačom. Čo dostal potom? — Korbáčom.

22. Muška a jej matka

S útechou muška mladá horiacu Obletovala sviecu. Nechoď blízko, napomínala ju pečlivá matka, Aby ti nezhorely krídelká. Mladá však neslúcha Na slovo matky mucha, A jak lieta, tak lieta po chyži, A ku svieci vždy viacej sa blíži. Raz nadbehne do plameňa, Krídla svrk! upadne popálená. Už nikdy viac! Jačala potom v bôľu, Keď vrtela kypťama sa po stolu. Matka vtedy: Hej, neblahá! Neskoro prijíma sa po nehode výstraha.

23. Dva školníci

Dva školníci šli domov po škole, Peter vrchom, Jonáš pod ním na strelenie dole. Zpadne onen na vrchu náhodou, Peter s chromou nohou, A udrev sa, nestáva na hnáty, Ale reve sediac, až pribehla k nemu mati. Čože ti je môj synu? Ten ma strčil, pokáže Peter v dolinu Na Jonáša. Aha, ruka by ťa satanáša! Dám ja tebe, čakaj sova! Hrozila Jonášovi matka Petrova. Na takú sodomu Vybehla i tohto matka z domu. Táto, keď vec poznala, povedá: Majže rozum, súseda. Tak dlhá je Jonáša môjho ruka, Aby mohol odtuďto postrčiť tvojho kluka? Pýta sa i Jonáš: Ja som strčil teba? A Peter: Ale si hľadel na mňa.

24. Vrátnik a sedlák

Ztratila veľká pani prsteň zlatý, Ktorý keď našol sedlák, šiel že jej ho vráti. Ale vrátnik ho nechcel prvé pustiť k pánom, Až keď istý sľub vymohol na ňom, Že z obdržaného Dá polovic jemu nálezného. Urazený tým sedlák poctivý, Viac bol pomsty než zisku žiadostivý. Preto keď mu dala ruku boskať pani, Tak ju stisnul náročky do dlani, Že zhýkla maznave, A dve dala mu rany po hlave. Potom ale mala žiaľ, Keď jej sedlák prsteň dal, A chcela ho štedre obdarovať; Lež sedlák ničoho nechcel prijať. Keď vyšiel von, a vrátnik od neho Žiadal polovicu nálezného: Ovalil tak zpäk ruky oplana, Že mu viac dala stena. Tak to, reknul, veľkí činia páni, Človeku statočnému prístup oplan bráni.

25. Mladá a stará líška

Mladá líška na starú naskočila s vadou, Že mnoho do peleše narobila vchodov. Jaký to, hovorila, skutok hlúpy, Tak mnohé nepriateľom otvoriť prístupy! Nestihla stará na jej odpovedeť zdanie, Predesilo jich štekanie. Pes jedným dnuká vchodom, líšky druhým v ľaku Von, a našly spasenie v úteku. Vidíš, vidíš, rekla vtedy stará, Zle mládež narídenia starých slepo kára.

26. Chlapec pastúch

Chlapec s volmi v les poslaný Pribehnul domov zadychčaný, Lebo že ho sto vlkov hnalo. Oho! Zohnul si málo. Ba veru, Že jich bolo aspoň meru [1]. Zjednajme sa, ešte jich menej bolo. Ale veru tak čosi vo chrasti zašustelo. Otec vtedy rekne: Zveličovať veci nenie pekne.

27. Človek a Prítomnosť

Viedla za ruku prajná Prítomnosť Človeka, A núkala ho chlebom. On ale zďaleka Biely u Budúcnosti, jej dcéry, obadal Koláč, ktorý dochytiť dychtive si žiadal. Keď však videl, že Budúcnosť mrcha Vždycky ďalej pŕcha, A už nevládal od hladu, Odhodlal sa prijať Prítomnosti radu. Siahnul po jej chlebe, lež pozdný to už čin: Chlieb zatvrdnul, on nemal v ústach slín.

28. Pohonič a osol

Napomínal pohonič osla zrýchliť kroky; Bo ináče že mu zláme kyjom boky. Z toho už viem, ozval sa osol naľakaný, Kterak budem za lenivosť trestaný; Lež oznám mi i odmenu pilnosti: Nebudeš bitý, praví pohonič vo zlosti.

29. Lakomosť Judášova

Na ceste z Galiley do Jeruzalema kúpil Kristus Pán pre svätú spoločnosť baránka, a kázal ho Judášovi upiecť, pokuď on s jedenásťmi navráti sa od modlitby zo súsednej hory. Daj ale, dodal odchádzajúc, pilný pozor na pľúcka. Divný rozkaz! pomyslel si Judáš. Čo chce s pľúcami? Či to nenie od nich tá jeho moc pri uzdravovaní nemocných? Kto vie? Všeličo sa stáva. Samsonova neobyčajná sila spočívala vo vlasoch. Tak mudroval, až naposledok namluvil sám seba, že konečne celá mohutnosť divotvorného liečenia leží v pľúcach: preto jich, náhle boly upečené, zjedol; a keď dopytoval sa Kristus na ne: Nemalo, reknul, plané jahňa žiadnych. Kristus nedotieral na neho ďalej, Judáš ale chcel oprobovať silu zázračných pľúc. Keď teda uslyšal o jakomsi nemocnom boháčovi, pošiel sám jediný tajne, a podjal sa vyliečiť ho na svoju ruku a odpovednosť. Vyjednal si ale predkom mnoho peňazí: lež i príbuzní nemocného vyjednali si, dať mu mnoho kyjov, jestli liečenie zfušuje. Pristúpiv ku liečeniu, poslal všetkých prítomných von, modlil sa, prevracoval oči nado nemocným: ale tento nie len že nestával, lež i ducha medzitým vypustil. Judáš bol prinútený sám privolať poslaných von, a triasol sa jako osika. Lebo príbuzní obstúpili ho s kyjami, a už mu počali prisluhovať, čo bolo umluvené. Judáš len hlavu a uši zakryl do plášťa. V tom kde vezme sa, tu vezme sa Kristus. Ten hneď utíšil všetok strach a hluky. Reknul mŕtvemu: Vstaň! a vstal hneď zdravý a čerstvý, a ešte sám zaplatil mzdu Judášom vyjednanú. Podeľme sa teraz, reknul Kristus Judášovi, keď odošli, a rozdelil sám peniaze na dve rovné časti. Jedna, reknul, mne za uzdravenie; druhá tomu, kto zjedol onehdy pľúca bäránkove. Ja! ozval sa rýchlo Judáš, a siahnul dychtive po svojej polovici. Kristus ho ale predešol reknuv: Nie tak, priateľu! druhú polovicu beriem za naučenie, ktoré ti teraz dávam: viac sluší šetriť pravdy a počestnosti nežli všetkých pokladov.

30. Pes a vlci

Obchádzali ovčinec vlci hladní, Ale prístup nebol snadný. Pre psa a jeho šteky Museli v úteky. Prišli však zase nanovo Sprobovať so psom slovo. Ty si hlúpy, rekli mu s pochlebou; Pováž, jako pán zachádza s tebou. On zje mäso, tebe však milosti Vrhne ohryzené kosti. Kebys’ mal rozum, pohrdnul bys’ jeho láskami, A šiel s nami. Pes dal sa nahovoriť nato, A pomáhal vlkom dusiť stádo. Títo, keď už mali dosť mršiny, Zvliekli všetku do doliny, A tam hostili sa vo chrasti. Domáhal sa i pes k jednej časti: Ale vlci kázali mu stráž mať, Pokuď oni budú večerať. Všetko ale pohltali, Jemu ani kosti nenechali. To vidiac pes, počal láť. Lež vlk ku nemu jeden: Buď rád, že nie si i sám zjeden. Načo keď pes ešte viac si sťažoval, A z oklamstva vlkov obviňoval: Nuž čože, rekli vlci, či nedržíš tlamy? Kebys’ dobrý bol, nebol bys’ medzi nami.

31. Sväcenníci pred súdom

Sedel Kristus v prednebí na súdnej stolici, Pred ním duše premnohé a dva sväcenníci. Proti týmto vystúpil s tou diabol žalobou, Že o náboženstve sa hádali medzi sebou. Nič zlého, reknul súdca, to pred hnilobou chráni, A pokynul Petrovi, by otvoril brány. Lež i ľud, ozval sa čert, k svojmu tiahli boji. To iné, Kristus nato, tak sú predca tvoji.

32. Kohútik a kvočka

Vyšla kvočka s podrastlými kurčatami, A hrabala kvokajúc pred vrátami Hnoj a smeti U prosred mnohých detí. Z týchto dva kohútky Začali boj medzi sebou prudký. Darmo matka porúčala pokoj, Jeden vždy započal znovu boj, Tvrdiac, že má krivdu od druhého. Na tohto pohnevala sa matka. Preto keď iné prikryla kuriatka, Nepustila podo krídla jeho. Kobútok o prijatie nástojí. Odpustíš mu? vraví mať, budeš pri pokoji? No odpustím, vetí kohútča malé, Nezapomnem ale.

33. Človek, Čas a Práca

Človek a Čas raz sa povadili, Zvady až do bitky pokročily. Čas zvíťazil, Človek poď v úteky. Čas za ním, šľahaja ho, prez hory a rieky. Bol by ho dobil, keby nebol ušiel k Práci. Nelajte jej, ľudia krátkozrací.

34. Meďvedi a vepri

Pre odstránenie rozeprí Učinili v lese smluvu meďvedi a vepri, Aby tamtých bolo všetko čo nad zemou, Týchto všetko čo pod zemou. I držaly sľuby obe strany. Keď však ryli vepri za korienkami, Zpodvracali meďveďom kri malinové, Z čoho vznikly spory nové. Prišlo k boji, V ktorom všetky zveri Účasť brali; Len líška zostala pri pokoji. Keď bola o svoj súd požiadaná, Ktorá zdá sa jej mať pravdu strana? To nedá sa, rekla, určiť prv, než krutá Válka bude medzi vami rozhodnutá.

35. Zajac a líška

Utekajúc pred strelcom zajac rýchlopätý, Bol od líšky striehnucej medzi krovím jatý. Bože môj, sťažoval si, čo som zvinil v svete, Že ma takto z všetkých strán prenasledujete? Si dobrák, líška nato, stisnúc ho pod laby; Lež jednu veľkú chybu máš, tú, že si slabý. Ztratený je, kto natoľko len vládne práva, Koľko mu cudzia milosť dobrovoľne dáva.

36. Vlk v jame

Išiel hladný vlk horami, A vpadnul do krytej ráždim jamy. Keď tam vzpínal sa a výl z hlbiny, Nadhodil sa vlk v tú stranu iný. Jakos’ vpadnul? pýta sa, keď kuká Zvedave krajom dnuká. A ten zdola: Pomôž napred, nahádž mi haluziny, Potom vyhľadávaj nehody príčiny. Slobodný však, keď slyšal o pomoci reč, Zvrtnul sa a pošiel preč.

37. Medveď a líška

Trel sa medveď o jedľu pri potoku, Keď ho blchy kúsaly, až mu krev šla z boku. To hlúpo, vece líška, tiež blchmi morená; Vezme sa a prinesie vo pysku kus sena. Vojde s ním do potoka, a pomálu vmočí Od zadku sa do neho až po samé oči. Blchy, keď sa norila, šly ďalej plašené; Naposledok všetky sa shromaždily v sene. Vtedy líška pustila seno, zdaru istá; Blchy pošly po plti, sama vyšla čistá. To keď meďveď uvidel, hm, zamumlal sebe, Predca len ďalej rozum nežli sila vedie.

38. Strnádka a včely

Rano, keď sa ešte zo sna včely nepohnuly, Prišla strnádka k úli, A pri samom sadla si letáči. Čo tu hľadáš? strážna na ňu jačí. A tá: Dakoľko z vás ku frištiku; Tebe však nič, len nerob kriku. Včelka nato: Dnes iným, zajtra mne. A zakričí na poplach náramne. Sama ale prvá po zlodeju sa ženie, Keď iné hrnúly sa z úľa rozplašené. Trma vrma bola krátka; Musela prchnúť strnádka. Tam všetci požívajú pokoja, Kde jeden za všetkých, všetci za jednoho stoja.

39. Boh a Černoboh

Keď už celá svetotvornou rukou Pána Úloha na zemi bola dokonaná, On sám prvú slávil po trudu sobotu, Nebešťania ale obdivovali oživenú hmotu. Divili sa tým tvorom premnohým, Živým to myšlienkam božím, Zvlášte jich pohybom rozmanitým. Lež Černoboh ozve sa: Je sa čomu diviť! Vtedy by ste až mohli rozum boží sláviť, Keby svet stvory videl Chodiace bez nôh, lietajúce bez krídel. Slyšal to Boh, a aby zahaňbil toho Mameluka, Stvoril hada a pavúka. Tamten chodí bez nôh, tento bezo krídel lieta. Božia múdrosť je hmotou odetá.

40. Opilec

Opilcovi, keď ležal bez seba pri draze, Ukradli utržené za voly peniaze. Keď precítnul, zaklínal sa, praviac: O, už nikdy viac, nikdy viac. Navzdor tomu na druhý deň Bol zas ožraný viden. Ty zas tak? kričala naňho žena. Nezaklínal si sa, že nikdy viac, včera? Viac nie, opilec nato, ale toľko ano. Nezvyknúť k pitiu voľno, odvyknúť nedano.

41. Mucha a svrčok

Čo ty taká predesená? Pýtal sa svrčok mušky, Keď zletla ku nemu na kopu sena. Ha! Či si nevidel, môj zlatušký? Ja a orol sme si sadli, A sedeli spolu tam na jedli. Zočí ti nás strelec číhajúci, Priloží hromovitú pušku k líci, Merí do mňa, a prv než mi daná Chvíľa utiecť, padne rana. Na šťastie vysypaly sa broky Orlu v boky. Či to nie strach? Ba smiech, svrčok zvučí, Že keď sa v orla cieli, muška jačí.

42. Sluha na žalobe

Istý slúžnodvorský nocoval u istého pána, a dobre bol tam uhostený. Na druhý deň predstaví sa mu čeľadník o jednom oku so žalobou, že mu druhé vybil pán veľkomožný. Slúžnodvorský bol trochu v rozpaku, a škrábal sa za uchom. Hneď ale sobral smysly a reknul: Slúchaj len, môj synu! Či by ti pán bol mohol vybiť oko, keby si ho nebol mal? Pravda že nie, odvetil čeľadník, otvoriv ústa. Ty si teda sebe sám príčina, hovoril slúžnodvorský ďalej. Bolo ti nemať oka, nuž by ti ho pán nebol vybil. Či tak? reknul dojatý takou spravodlivosťou čeľadník, a vyštuchnul pritom oko slúžnodvorskému. Divno ale, že potom videl tento jedným okom vo vecach spravodlivosti viac nežli predtým dvoma.

43. Tchor a sliepka

Spatril v noci sliepku na jabloni tchor; Lež jako jej priniesť mor? Postavil sa pod haluzou, Kde čušala sliepka s hrôzou, A počal ju podkurovať za riadom Ohavným svojeho čreva smradom. Po chvíli skydla sa ohlušená, Jako obeť smradom klebiet umorená.

44. Strelec a líška

Kládol strelec po kraj lesa Na kopu raždia kus mäsa; A keď sa chlapec dovedal, Komu to? Vlkovi, odpovedal. Videl však to a slyšal vlčisko, Stojac s líškou blízko, A reknul spoločnici prechádzky: Či vidíš ten dôkaz ku mne lásky? Líška nato: Múdre delá, Kto bojí sa darov nepriateľa. Lež vlk bál sa, že ho líška sklame, A len toľko, čo sa strelec vzdialil, Už dychtive ku koristi pádil. Beží, skokne, a cup! už je v jame.

45. Meďveď a Talian

Viedol Talian lesom Meďveďa vyučeného plesom; A tam v návalu Rozpomienky na slobodu bývalú Začal sa búriť väzeň strašne, A búril silou vášne, Tak že, skrušiv okovy, Vyrval sa Talianovi. Nemal však natom dosť, Že dobyl nazpät voľnosť: Lež chcel, aby pozatým Talian bol jeho zajatým. Podržal ho a strehnul bedlivým dôhľadom. Musel teraz Talian tancovať pred meďveďom. A zprvu síc veľmi ho to tešilo, Vo krátce však sa mu zpríkrilo. Bo hľa lačnie, a pre ostríhanie väzňa Kde pokrmu vziať, nezná. Reknul teda po čase nemnohom: Iď, človeče, s Bohom! Si mi nepríhodný; S tebou nie som ani ja slobodný. Meďveď videl, čo nevidia národy a státy, Že kto iným odjíma voľnosť, sám je jatý. Víťaz sice kľučiari: Lež žalárnik býva tiež len v žalári.

46. Stížnosti proti učiteľovi

Istá obec chcela Vyhodiť svojeho učiteľa. Prišli chlapi s veľkou zlobou Pred farára so žalobou. Jaká vina jeho? tento vetí. Nuž zle učí naše deti, Hlúpstva kadejaké len a smeti. Učí jich o hviezdach na obloze, O mašinách, rušňoch, parovoze. Vysvetľuje jim dúhu nebeskú, Hovorí o hrmení a blesku. Ukazuje jim stromy, kamene a zveri, Ba i hory, rieky na papieri. Vypravuje jim o dávnych vecach, Ktoré už ani nie sú pravda viac. Hromží proti strygám, snom, mátohám, Jako by on bol najmúdrejší sám. Deti naše teraz vecmi sa trudia, O ktorých nepočuli ani starí ľudia. Ešte i štepiť chlapcov učí, A dievčatá pletením mučí. Zato jemu platiť toľkú sumu? Muž ten pošiel od rozumu. Reči tieto dopálily farára. Avšak pýtal sa len krotko žalobníkov: Povedzteže teda vy, čo má učiť žiakov? Hm! vetili, nech jich učí maďarsky, Latinsky a nemecky, A dačo z kalendára. Nepravda to? Bodaj by bola bájka stará.

47. Prchlý čížik

Uväzneného čížika vypustily dietky Zo žalára jeho klietky; A on použil náhody, Dobyl dávno hľadanej slobody. Že ale naučil sa u človeka Spievať podľa organčoka, Myslel, že už teraz medzi vtákmi Prosluje spevu zázrakmi. To však nemálo Očakávanie ho sklamalo. Boli sice, keď zaspieval, dosť mnozí Príchodzí: Ale všetci dali osvedčenie, Že nenie Jim známy Chatrnejší spevec medzi čížikami. Keď divil sa, čo to za robota? Ozvala sa straka z plota: Nehorši sa, priateľu, na nikom; Hľa, peješ piesne ľudské, súc čížikom. Odvrhni tie nóty zpotvorené. Nemôže sa páčiť, čo neprirodzené.

48. Pomsta líšky nad opicou

Blížila sa líška, keď spal vo kroví, Ku zajacovi, I bola by ho lapila: Ale ho opica, Na strome s mladým sediaca, Vreskom zplašila. Chcejúc pomstiť sa zato nad ňou, Rekla líška mysľou zradnou: Slyš! Kde si vzala tak rozkošné dieťa? Škoda, ver mi, Rástnuť mu tu divo medzi zvermi. Daj ho ľuďom, nech ho pocvičia a osvieťa. Nedám! skríkne opica naľakaná, A túli mocno ku sebe fagana. Dajže ho, daj! líška ďalej blúzni, Veď ľudia vaši príbuzní. Nedám! zvreští mocneji ešte, A jme mladé v ramená jako v kliešte. Bláhová! nástojí líška, kto vie čo všetko Môže s časom byť tak rozumné decko? Nedám, nedám moje potešenie! A hľa, už opíčaťa nenie. Bo keď znovu opica ho mäkušila, Konečne ho zadusila. A to práve bolo, čomu hľadela líška v ústrety, Znajúc, že opice udavujú z lásky deti.

49. Mormonova spoveď

Mormoni nepotrebujú ku spovedi žiadnych kňazov, lež spovedajú sa sami medzi sebou v spoločných verejne shromaždeniach. Jeden z mormonov činil to zvlášte horlive. Vzdychal, prevracoval oči, jako farizej, a bil sa v prsia, mluviac: Ja som veliký hriešnik, ach, preveliký hriešnik! Som nespravodlivý, lživý, lakomý, skúpy, prchlivý, smilný. Ach, ach, ach! Nie som hoden, aby ma zem nosila, slnce osvecovalo. Keď takto rúbal nemilosrdne do svojeho svedomia a odhaľoval škvrny jeho, ozve sa súsed: Prosím, páni, verte mu; ten muž hovorí pravdu. Ha! Čo? pohrozí mu premenený odrazu v tigra z pokorného bäránka spovedač zaťatou päsťou. Čakaj, nech len z modlitebnice vyjdeme!

50. Osika

Jaký to strom? pýtal sa chlapec otca. Osika, môj synu. Aha! To ten, čo sa vždy trasie, zpamätoval sa chlapec. A prečo to? Myslím preto, reknul otec, že bojí sa sekery. Oho! pozrel chlapec otcovi v oči, a či to tak vzácny strom? Práve zato sa trasie, odvetí otec. Bo čím kto menej zasluhuje žiť, tým úzkostlivejšie pridržuje sa života.

51. Krava, teľa a pes

Pásla sa krava oteľanka v sade, Okolo nej cválalo teľa mladé. V tom zahuckal chlapec do neho Psa dvorného; A tento nebožiatko Pokrvavil zubami teliatko. Krava rekne: Či ty máš svedomie, zlý brecháči? Kúšeš nás, a mliečko sa ti páči? Pes odvrknul: Ticho, šeľmo planá! Moje svedomie je vôľa pána.

52. Svätý Florián a sedláci

Vzniknul v dedine Veľký požiar vo nešťastnej hodine. Sedláci však nehasili oheň žúrací, Lež bežali úhrnom ku kaplici, Ku svätému Floriánu, Prosiť ho na kolenách o ochranu. Za ten čas obec celá Bez ochrany vyhorela. Reptali potom sedláci, Že načo jim svätí tací, Ktorí nič nepomáhajú? A prišli u velikom haraju, Že oboria sochu a zrúbajú. Keď už zodvihnul k úderu Ostrú jeden z nich sekeru: Zastonala socha prežalostne. Ale sedláci zlostne: Stonaj teraz, stonaj, keď si neprispel v potrebe. Zatni! Dolu s ním! Čo nám po tebe? Ožil teraz vcele drevený svätý, A okríknul zástup nestydatý:

Či mi idete, hlupáci! Múdry spolieha sa na Boha, a usiluje sa. Spolieha sa na pomoc božiu, jako čo by všetko činil Boh; a usiluje sa, jako čo by ho ani nebolo.

53. Štiepaný dub

Sťali chlapi duba, A jeden ho štiepa, druhý rúba. Keď plakal, ľutovala Vila, Že ho sekera tak doriadila. Dub však: Nie tak, reknul, mi ľúto Pre ostrú sekeru túto, Jako pre tento klin, Ktorý je môj vlastný syn, A teraz tak do mňa vniká, Zaostrený rukou protivníka.

54. Klinec a kliešte

Jaj, jaj, jaj! zvrešťal klinec, keď ho lapily do zubov kliešte, tak že sa až zľaknul hľadevší nato klinec druhý. A ktorý zub tiská ťa mocneji? pýtal sa tento spoluútrpne. Hneď jednomu lajem, hneď druhému, odpovedel hnetený so stonom; ale to jedno bude, či vrchní, či zpodní.

55. Straka a kukučka

Straka. Čo hovoril o mne ten slávik? Kukučka. Že pekne spievaš. Straka. Na súd takého znalca som pyšná. Kukučka. On ale že by rád bol, keby ťa nikdy neslyšal. Straka. A čo by taký škvrčiak vedel?

56. Bäran na vyslanstve ku vlkom

Kam, kožuchu? pýtala sa líška rohatého bärana, keď ho stretla usilovne kráčajúceho v lese. Hľadám vlkov. Jako? Sám ty? Pod ochranou posolského práva, reknul bäran; lebo som vyslancom celého ovčieho plemeňa. Nuž a o čom máš vyjednávať? O pokoji. Dobre, líška nato so šeľmovským úsmechom, ale iď napred ku Pánu Bohu. Pros, aby vám dal všetkým dobré ostré zuby, miesto kopýtok končisté pazúry, a trochu z tigrovej srdnatosti, a potom len vyjednávajte s vlkmi o pokoji. To sú tvoje žarty, reknul bäran. My sme presvedčení, že rozumné slovo neminie sa s úspechom. S tým šiel ďalej, ale nazpäť ísť viac videný nebol. Bezpochyby že vlci ustúpili rozumným jeho dôvodom, pripustili ku srdcu hlas spravodlivosti, prijali ponuknutý pokoj, a stvrdili ho obeťou, ku ktorej prirodzene najlepšie hodil sa bäran sám.

57. Domáci a poľný svrčok

Nepokojený neprestajným škrekom svrčka hospodár rozpomenul sa na dávnu poviedku, že poľný svrčok vypudzuje domového. Pošiel teda, ulovil na lúke hbitého černocha, a priniesol domov. Prinesený svrčok kryl sa napred po tmavých chyže kútoch: ale keď uslyšal spev domového, vošiel ku nemu do diery so trasením. Čo ty tu? pýtal sa domový. A ten: Som nešťastný väzeň, povedá; len zťažka umknul som hroznej pästi velikána človeka; dovoľ mi skryť sa u teba. Hnutý ľútosťou svrčok domový, prijal ho s ochotou, a osvedčil svoju hotovosť, deliť s ním bezpečnú skrýšu. Hosť okúňal sa z počiatku, a len po kútoch uťahoval sa pokorný, tak že mu gazda svrčok i smelosti musel dodávať. Na druhý deň toho už nebolo treba; hosť počínal si po domácku. Na tretí chcel byť vcele rovným prijavšiemu ho gazdovi, a na štvrtý žiadal on byť pánom. Keď sa to gazdovi nepáčilo, reknul drzý príchodzí: Komu sa tu nepáči, môže ísť! Zo slov prišlo do bitky, pri ktorej poľný svrčok domového nie len z diery, lež i z chyže von vypral, a sám potom prevzal úrad domového speváka, jako svedčia všetky kroniky.

58. Chlapec a mačka

Prosím vstúpiť do sedláckej chyže, A rozhliadnuť sa tam blíže. Gazdinka hľa mladá Ohníček pod kozúbkom rozkladá; Nalieva do trojnohej panvičky Sladký dar kravičky, A stavia na plameň šľahajúci. Pri nej sedí na lavici Pod pecou Janíček tlstolíci, A frnkaja v košielke maznave, Škrábe sa po hlave. Mačka proti tomu preľúbezná, Čo má robiť od radosti, nezná. Hneď hudúc na lavicu vyskočí, A opiera na gazdinku oči; Hneď cupne na zem skokom, A otiera sa jej o šaty bokom. Jako vidno, ona je presvedčená, Že to jej hotuje mliečko žena. Ale počkaj máličko Lichotivá mačičko. Mliečko hľa už kypeť počína, A gazdina, Dujúc a chvácuc spolu, Sníma panevku dolu, A vylieva mlieko na misečku. Mačka ubiera sa prosto ku mliečku. Lež žena predkladá Janíkovi misku, Mačka ale dostáva po pysku. Z toho však mačka nenaučila sa ani mak; Druhý raz zase urobila tak.

59. Lov na opicu

Ktosi kdesi v Americe Žiadal zmocniť sa živej opice. Hádajte pak, čo trieli, Aby prišiel ku cieli? Meria sa snaď s obludou Hbitosťou svojich údov? Behá za ňou štrkajä Retiazkami prez háje? Nie tak! Ani neobracia na ňu zrak; Len kabát pred ňou navlieka, Potom ho pohodí a uteká. Opica keď to zočí, Hneď skočí, Porve kabát s rýchlosťou, A oblečie s radosťou, Napodobňujúc človeka. Tento vtedy vyskočí zo zálohy. Opica chce preľaknutá v nohy. Ale, zamotaná do kabáta, Nemôže a darmo vreští jatá. Tak vodí sa národom opičím, Ktoré sami nechcejú byť ničím. Pre cudzie kabátky Prichodia o slobodu i statky. Mravnia klestí Skutočnej vždy poroba cesty.

60. Slepec a jeho vodič

Slepý žobrák mal nos tak čujný, Že keď prišiel do dediny, Hneď učul, kde pečie sa chlieb nový; A keď dostal kus takého, Zriedka kedy dal z neho Vodiacemu ho za palicou chlapcovi. Natom pohneval sa chlapec, A chcel od žobráka preč; Žiadal ale Vymstiť sa prv nad ním dokonale. Jako teda šiel s ním poľom, Postavil ho proti vŕbe čelom, A reknul: Tu široká hrádza čaká teba; Rozohnať sa a mocno skoknúť treba. Slepec rozoženie sa s celou slávou, Skokne — a prask do vŕby hlavou! On sebe leb roztresknul, ubohý; Chlapec ale smejúc sa, v nohy. Netrvala však dlho radosť jeho, Lebo boží hnev na každého, Kto ukrivdí slepca a blázna. Jako bežal, šeľma bohaprázna, Medzi krovím po úbočí, Vyťal mu šíp obe oči. Nepoznal viac nikdy, čo noc, čo deň; A musel byť i sám voden.

61. Žiadostivý pravdy lev

Zatvoreným v korábe Noemovom zverom zocnelo sa tak, že mnohým z nich od dlhej chvíle až rohy vyrástly, jako to pri hlúpych hlavách obyčajné. Preto lev, aby si ukrátil čas, dal slobodu zverom hovoriť mu pravdu, ba vyzval jich sám, aby ho kto chce, jako chce potupoval. Slobody tejto použila najsamprv líška, a vytýkala kráľovi, že je nad mieru svedomitý. Za líškou hanil pes jeho prílišnú dobrotu a laskavosť. Slon ale ozval sa nevrle: Iďte, pochlebníci! Keby vás nebolo, nebolo by tyranov. Že toto už lev pokojne sniesť nemohol, ľahko pochopí každý, kto zná medze, po ktoré páni rádi slúchajú pravdu. Dotuď ležal s opretou na prednie laby hlavou a slúchal. Teraz ale vyskočil srdite, a chopiv slona za nos, natiahnul mu ho jako velikánsku trúbu, všetkým ku postrachu, ktorí pravdu rádi hovoria tak, aby to nekto na seba vstiahnul.

62. Ohliadacia cesta lva

Umienil si lev, jeho vznešenosť, Zcestovať ríšu svoju pre skusenosť. Aby sa ale pritom Objavil vo skvosu náležitom, Pripojil si, za dobrú odmenu, Tigra k boku a hyenu, Pred sebou vypravil za trubača osla, A jeleňa za rýchleho posla, Aby všade boli poddaní Ku slávnemu prijatiu prichystaní. Tak stalo sa, že všade Bol prijatý v paráde. Lež jaký bol výsledok jeho cesty? Videl pompu, nie zvierat neresti.

63. Chlapec a kazateľ

Keď v nedeľu nábožná jedna žena Pošla vo chrám, sviatočne oblečená, Nechala na chlapca všetko, Dom i malé decko. Toto keď držal chlapec na ruce, A kojil, húpal plačúce, Zpadlo dolu na temeno, I zostalo ležať ohlušeno. Chlapec v ľaku Do úteku. Beží prosto do chrámu V kázeň samú; A jak mamo, tak mamo tam jačí. Kazateľ sekne v reči, A, čit chlapče! pohrozí mu zprísna. Chlapec ale, plecom stisna: Tebe čit, mne nie čit, odpovedá; A novým diaľ krikom matku hľadá, Až mu bolo dano Zvestovať jej, že zabil sa Jano.

64. Nespokojný chlapec

Chlapec panský, keď zunul všetky zábavky, Frnkal v chyži bez prestávky, A drel pestúnku ku vrátam, Aby pošla s ním dákam. Pestúnka ho vedie do zahrady, Ale i tam frnká pánik mladý; Vedie ku chlievu, I tam plno hnevu; Vedie do poľa, I tam nevoľa; Vedie na lúku, Preč i odtuď ju ťahá za ruku; Vedie do súseda, Ani tam jej pokoja nedá. Nuž kdeže ti dobre teda? Tam, kde nás niet, chlapec odpovedá.

65. Dvorná a krmná sviňa

Dve jednoho hospodára svine Vyšly spolu Za stodolu, A mluvily o spôsobu kuchyne. Jedna z nich dávala hanu; Že ju morí hladom, pánu; Druhá ale chválila hospodára, Že až veľmi o ňu sa stará, Keď jej všetko, čo len ráči, Na zbyt vláči. Čo keď líška, idúc mimo, uslyšala: Každá, rekla, vtieravá výslužnosť podozrelá. A vo skutku už za druhej zory Slyšala kvik až do hory.

66. Had a žaby

Mavší na brehu zelenastej kaluže hniezdo had trýznil veľmi obydlené tam početne žaby. Náhle ktorá z nich vyliezla na breh, hneď ju lapil a zhltnul, tak že mal potom jako uzol na bruchu. A keď si chcely zaspievať, plašil jich sypä: Sst! Sst! Lebo sa bál, aby škrek jejich neprivábil nebezpečného i jemu bociana. Práve ale prísnosťou svojou zapríčinil zlé, ktorého sa obával. Žaby, keď už nesmely ani hlavy vystrčiť zo zelených žaburín a zahmkať sebe, plazily sa len na dne kaluže, a tam kovaly v tajnosti nástrahy, ktoré uskutočniť hneď zavdala sa jim príležitosť. Pri všetkom jejich mlčaní bocian predca prišiel, a vtedy vyliezla najsmelšia z nich až ku samej hadovej peleši, aby bociana ta privábila. Keď tento prikýval sa na dlhých nohách, vtedy žaba vskokla rýchlo do kaluže, ostatní ale naháči vystrčili hlavy a udelali veliký krik. Uslyšavší to v peleši had pomyslel si, čo to? a vytiahnuv sa von, počal žaby plašiť obyčajným svojím: Sst! Sst! V tom ho ale dzobnul nespodievane dlhým dzobákom bocian, a keď svíjal sa lapený, žaby škrečaly s radosťou: Hm, hm, hm! Mnel, že ani nemyslí, kto nemluví: ale kto mlčí, toho sa boj.

67. Líška a srna

Šla líška voľným chodom Napadlým čerstve sňahom, A jako šla, tak svoje Zahladzovala chvostom šľapaje. Čo to, pýtala sa srna, činíš? Maľujem a ztieram, jako vidíš. Nechápem tvoj obyčaj. Pochopíš snaď brzo, proščaj. S tým šla každá svojou stranou. V krátce srna slyší chrest. Ohliadne sa, čo to jest? A hľa, strelec po šľapajoch za ňou. Počala i ona teraz zametať kroky, Ale v tom puk! zastihly ju broky.

68. Zanedbaný výtečník

Umrel muž veľkých schopností, Ztrávivší však život svoj v nízkosti, Bez úradov a hodností. Keď prišiel do neba, bol Bohom pýtaný: Čo vykonal so svojimi talentami? Nič, vypustil žiaľny vzdych, Bo som nemal príležitosti užiť jich. Žaloval sa potom rozhorlený Na zlé riadenie Šťasteny: Že všetka česť a sláva Len hlúpcom a slabúchom sa dáva. Boh predvolal Šťastenu hneď a hneď, A vzal ju na odpoveď: Jako to svetu slúži, Že tak málo priala tak schopnému muži? Šťastena však: Či nie od teba som vzala Rozkaz, Pane, abych hlúpym najviac priala, A bola jim náhradou rozumu? Rozpomínam sa, rečie Boh, tak je tomu. Drž i ďalej tú cestu; Hoden je zlý svet trestu.

89. Cigáň a jeho kobyla

Predával cigáň na trhu kobylu, a vychvaľoval jej vlastnosti tak, aby uhodil každému. Jednomu sľuboval skoré ožrebenie, druhému prisahal, že sa ani nehorovala. Keď oba títo sošli sa pri cigáňovi, a pri jejich prítomnosti pýtal sa kupec tretí, či je kobyla žrebná? Keď chcem, reknul, žrebná, a keď chcem, nežrebná.

70. Ženitba Zmoka

Ženil sa pokladník Zmok, A tento jeho krok Zapríčinil hádku veľkú, Koho si pojme za manželku? Každý hádal inú. Najmnožší Šťastene veštili blahú hodinu. Zmok však vzal si Prácu za riadnu ženu, Šťastenu len za kubenu.

71. Nezdoby lva v korábe Noeho

Keď druhý otec živých vtiesnil úplnú svoju menažeriu do korába, roztriedil ju na troje. Na samý spodok umiestil zemeplazy, na vrchnie poschodie operencov, medzi nich do sredku štvernožcov, a dal každému oddielu dozorcu, k udržaniu poriadku a tichosti. Zemeplazom predstavil hada, operencom orla, štvernožcom lva. A had sice syčal vždy: Sst! Sst! a mal úplnú tichosť v ríši svojej. Orol ovesil nos, a očúval nemo škreky svojich dlhopyských poddaných. Lev ale počínal si v ríši svojej po tyransku, kruto. Slonovi natiahnul nos, koze ošutil chvost, velblúdovi a dromedárovi vyrypnul sedlá, bujakovi rozštiepil kopyto, koňovi vybil dolinku nad okom. Preto mali štvernožci pred ním strach a bočili od neho. Z toho videl vošedší z kabinetu svojeho s korbáčom Noe, že tu nenie všetko v poriadku. Ohliadnuv sa prísnym okom vôkol, pýtal sa štvernožcov, či nemajú dákej stížnosti proti svojemu predstavenému? Žiaden neopovážil sa predstúpiť so žalobou, aby nebol potom trýznený ešte viac. Líška ale odpovedela za všetkých, že sú s predstaveným všetci úplne spokojní. Mihla však pritom šeľmovsky na Noeho. Tento teda počal vyšetrovať, a keď poznal nezdoby lva, potrestal ho pred očima všetkých tak príkladne, že všetky zveri boja sa až dosaváď človeka. Napred mu oholil celý zadok, a tak ho potom prášil korbáčom. Darmo zval lev poddaných k ochrane. Hľadeli nato s utajenou radosťou, ba kôň a koza smiali sa hlasite, tamten hihihi! táto määä! Líška ale vzala pri strašnej exekúcii profesorskú tvár na seba a rekla: Dá sa to kruto nakladať s poddanými; ale potom vidz, aby mocnejší neprišiel na teba.

72. Podpaľač a Trest

Zlostník jeden Chcel podpáliť protivníka, pomstou veden. Keď s desom okolo sa ohliadal, Hroznú zbadal postavu opodiaľ. Oči mala krvavé, Miesto vlasov pradená hadov na hlave, V ruke železnú metlu, Vo druhej fakľu svetlú. Ha! Kto to jest? Som boží Trest. Upusť od predsavzatia, človeče! Ač chromý som, mne nikto neutečie. A koľko mi dáš rokov? opýtal sa vinný. Možno, že viac, bez strachu ani len hodiny.

73. Zkáza líščej rodiny

Líška stará a dve mladé Ležaly vo chrasti po hromade, Keď uzrely strelca sa blížiť. Matka ku nim: Deti, čit, čit! Žiaden šuchot, žiaden hlas. Prejde, nezbadav nič, mimo nás. I tak by sa bolo stalo, Keby boly poshovely málo. Ale jedno decko Pokazilo netrpelivosťou všetko. Hovorilo poriad v ľaku: Ja neztrpím, dám sa do úteku. I vzalo sa v nohy skokom, Lež strelec ho stavil brokom, A spolu celú nevinnú Povesil z kapsy rodinu. Čo zvestuje, Že strach nebezpečenstvo zvätšuje.

74. Predávajúca svoje poklady Múdrosť

Dlho Múdrosť kopila v nebi na hromady Vied a umení poklady, A potom novým trudom Chcela jich odpredať k zisku ľuďom. Zostúpila teda k zemi, A šla ku tým predo všemi, Pri ktorých na svoj statok Najvätší videla nedostatok: Ku nevedomcom a hlúpcom. Tu však nikto nebol kupcom. Chodila z dom do domu, Nepredala nikomu. Keď tu nič neutŕžila, K múdrym sa obrátila. A hľa, títo všetko zakúpili honom. Rekla teda so stonom: Kde najmenej umenia, Najmenšia jeho cena.

75. Opovržený múdry

Muž jeden učený, Ale biedny a opovržený, Žaloval sa na modlitbe Bohu, Že keď nevedomci majú slávu mnohú, On žije prezrený. Keď ohliadnul sa vstana, Uzrel za sebou anjela Pána, Ktorý s ľúbym oslovil ho úsmechom: Čo divíš sa odvečným sveta hriechom? Múdry, svetlom rozumu svojho veden, Pozná všetkých hlúpych jeden: Všetci hlúpi jednoho Nepoznajú múdreho.

76. Prchlý kôň

Prchnul kôň Zo dvora von, A cválajúc po lúke, Nechcel ísť gazdovi ku ruke. Keď však tento vyniesol ovsa na riečici. Dostavil sa kôň hržiaci, A vtedy mu siahnul gazda po štici, Spial úzdu okolo hlavy, A sadnúc naň, učinil, čo sa vraví: Koňa laskajú, Keď ho lapajú, Lapeného šľahajú.

77. Obrazený šľachtic

Oral chudobný poľský šľachtic v poli, keď popri ňom viezol sa na vozíku Nemec. Čuješ, ty! oslovil ho tento, ďaleko ešte do Krakova? Šľachtic neodvetil, lež postúpil mlčky k odloženej šabli, pripásal si ju, a potom zastal u vozíka s otázkou: Čo chceš, Nemče? Ráč nám, milosť pán, povedeť, ozval sa miesto pána pohonič, skoro-li prídeme do Krakova? Ty prídeš, reknul šľachtic, podoprev si boky a vytrev fúzy, za tri hodiny, Nemec tento ani za desať nie.

78. Smrť a Človek

Boh z počiatku učinil hrob Človeka cieľom, A chcel, aby Smrť bola jeho voditeľom. Poneváč však Človek Smrti sa štítil, Iného Boh prosredku sa chytil. Poslal pred ním vábäcie postavy Rozkoše, Bohatstva, Slávy, S naložením, aby sa mu vždy blízko zdály, Dostihnúť však nikdy sa nedaly. Smrti velel ísť za ním zďaleka, Uloviť nespodievane Človeka.

79. Mudrovanie molí

Zaliahly sa mole Do hrudy syra v komore, A že inej roboty nemaly, O vzniku bydlišťa svojho mudrovaly, Pričom, pravda, rozličné boly mienky. Jedných to našiel rozum tenký, Že syrec jich živiaci Od večnosti leží na polici; Iné mnely, že náhrnom z toho prášku povstal, Ktorý sa jim v komore pred očima kmital. A mnohé ešte iné navymýšľaly sústavy; Len o bačovi a mlieku nič jim neprišlo do hlavy.

80. Sluha pri mise

Jedla čeľaď halušky na sucho. Sluha kujon, priloživ k mise ucho: Slúchajte len, reknul, pani mladá, Jaká tu medzi haluškami zvada. Spodnie kričia: Čo činíte, Že nám kapky masti nezpustíte? Vrchnie kričia: Čo vám dáme, Keď i same ničoho nemáme? Už daly sa i v zápasy. Celé klbká držia sa za vlasy. Tak sluha. Pani sa zasmiala, A dobre si žart ten zapamätovala. Preto keď prišiel výberník vo žraní O pár rokov po žobraní: Dala bych ti, rekla, trochu halušôk, Ale nie sú pre tvoj žalúdok, Lebo vadia sa a klbčia. Sluha nato, keď ho hnietla bieda vlčia: Len sem s nimi, hoc i strieľajú z pušôk.

81. Výberčivý orol

Paril orol nad oblakmi, A bystrými odtuď zrakmi Rozhliadal sa neistý Po príhodnej koristi. Videl, plyna nad horami, Rovinami, dolinami, Mnoho, čo mohlo vábiť Kráľovský jeho apetit: Husi, kačky, jahňatá, Zajačky i kozľatá. Lež nič z toho mu nebolo po chuti, Paril vždy diaľ na šumiacej peruti. Až keď ustal hľadajúc pastvu vždy inú, Vtedy zletnul a sadnul — na mrcinu.

82. Oslica Bálamova

Keď oslica Bálamova Dopadla ľudského slova, A viedla stížnosť na proroka, Že ju bez príčiny otĺka: Ai ty, reknul, šeľma jedna planá! Mala si už nejednoho pána, Vzala si dosť kyjov od každého, A predca si so žiadnym bezmála Jazyk ešte nemerala, Len na mňa žaluješ samého: Je pravda, rekla oslica rúče, Ale je i známe, Že na toho najviac sa hneváme, Kto nás poslední tlče.

83. Lev a šteňa

Pohneval sa vozený na ukážku lev, A taký bol jeho hnev, Že by bol zdrúzgal všetku Mrežovú klietku, Keby s ním zatvorený pes Nebol zkrotil jeho bes. Lebo keď lev započal dieru lámať vo stene, Kúsalo ho od zadku verné štenä, Tak že stihnul zverovodec Učiniť nezdobám jeho konec. Lev sa zato pomstil nado šteňaťom krute; Toľko že ho nezadusil v kúte. A pán za službu tak vernú Jakú dal psovi odmenu? Vyňav ho, zosekal mu korbáčom hnáty, Aby pri jeho vresku lev bol strachom jatý, A potom, aby mu nebol dlhý čas, Vrhnul mu ho do klietky zas.

84. Hádka o drozďom speve

O jako mi pekne drozd ten hvízda v sade! Ozvala sa súseda k súsede. To nie tebe, lež mne hvízda, rekla druhá. Táto, že nie, až z toho povstala škriepka tuhá. Ba nemaly na kriku ženy dosť, Lež bežaly vo zlobe S otázkou pred súd obe: Ktorej z nich hvízdal drozd? Chcely pak obe podkúpiť súdcu darom, Jedna dukátom, druhá tvrdým toliarom. Súdca prijal dar, A takto potom rozrešil jejich svár: Mám-li vám povedať uprimne, Drozd váš hvízdal mne.

85. Voľba súdcu u štvernožcov

Pri vypustení z korábu ochránených odo mnohého pitia vody živočichov radil sám otec Noe štvernožcom, aby ustanovili, prve nežli sa rozejdú, súdcu nad sebou ku vyrovnaniu sporov. Odobrili radu a navrhovali k úradu súdcovskému iní iných. Líška navrhla krta. Čo? Toho slepca? Práve preto, bránila svoj návrh líška. Neuvidí ani osobu ani dary. Trafila tým klincu na hlavu. Všetci prijali jej návrh; len lvovi začervenaly sa oči. Ha! myslel si, taká potvora má obmedzovať kráľovskú moju moc? A bol by hneď všetkých rozprášil dolu Araratom, keby ho oholený zadok nebol upomínal na obdržané nedávno korbáče. Líška dobre vedela, čo deje sa v srdci jeho, preto rekla, s významným pohľadom na lva: Ano, krt nech nás súdi, ale podľa zákonov daných kráľom. Tým bol lev udobrený i reknul líške prívetive: U teba vždy na porudzí dobrá rada; budeš mojím ministrom. I odel ju hneď, na znak povýšenia, výborným kožuchom.

86. Zákony zverskej spravodlivosti

Ustanovivše zveri súdcu nad sebou, chceli slyšať, jaké vydá kráľ zákony. Lev osvedčil, že pristane na také, jaké vydá minister jeho, líška. Táto ale, náš zákonník, rekla, bude krátky. Ovca nech dá pokoj vlkovi, zajac nech neplaší psa, myš nech neprenasleduje mačku, slovom, sila nech je merítkom práva. Výborne! skríkli veľmoži. A ja ku tomu len to dodávam, ozval sa lev, že nesvečí sa mne cválať za vami, keď koho potrebujem. Dostavte sa teda na môj kráľovský hlas sami. To už nepáčilo sa veľmožom, i sám minister činil tvár kyselú: ale zákon bol raz vydaný, a platí až dodneska. Keď zareve na púšti, so sklonenou ku zemi hlavou, hladný lev, omámené zveri sami mu nadbehujú do tlamy.

87. Návšteva orlova u lva

Prve nežli by sa boli rozliezli zveri a rozlietli vtáci z Araratu, prišiel kráľ týchto ku kráľovi onech, v najprísnejšom incognito, na návštevu. Pri slavnej príležitosti tejto uzavreli medzi sebou večný pokoj, a prisľúbili si vzájemnú pomoc proti mätežným poddaným. V ministrovi líške to vzbudilo obavu o milú jemu kuracinku, preto dodal s mnohými poklonami: To však nezruší pokoj, jestli nekedy tebe, alebo veľmožom tvojim, príde apetit či na jahniatko, či na zajačinku, či na inú dáku zverinku. Vďačný zato kráľ operencov osvedčil, že ani on to za nalomenie mieru považovať nebude, keď si dajeden zver uloví nečo z ríše jeho. Tak líška, lahodiac chúťkam cudzím, uspokojila svoje.

88. Opica lenoch

Lenoch, opica stará, Keď ohrýzol z jednoho konára I ovocia i listie dočista, Musel sa pohnúť z miesta. Sedem ale mu trvalo dní, Až prešiel na konár zpodní; A keď už bol u cieľu slabý, Zkotil sa na zem, chybou laby. Pravda to, zastonal tam, spravodlivá, Že náhlivá robota nikdy dobrá nebýva.

89. Netopieri

Vrabcov z jednej, z druhej strany myší sbor Viedly medzi sebou o pšenicu spor. A keď márne boly všetky reči, Pribehly ku vojne a ku meči. Hľadaly pak obe strany spoločníkov, Preto obe vyslaly k netopierom rečníkov. Ale netopieri Tým i týmto službu odopreli. Vrabcom odkázali, že oni sú myši, Myšam, že náležia ku vtákov ríši. Od tých dôb nesmejú sa ukázať po vidne. Všetko, čo nemá svojho charaktera, bridne.

90. Vrabci, slávik a straka

Čvilikali vrabci v sade Mnohí po hromade, Slávik ale sedel na slive Mlčanlive. A prečo ty mlčíš? rekla straka pestrá. Preto, že vrabci spievajú, sestra.

91. Pútnici a krokodíl

Dva pútnici išli popri Nílu, Jeden cudzozemec, druhý domorodý, A práve v tú chvíľu Vyšiel krokodíl z vody. Bol by jich rád dostal v tlamu, Ale vida, že jich nevybehá, užil klamu. Vošed do hustého sieťa, Počal plakať jako dieťa. Cudzozemec chcel bežať, odkuď kvíľba prichodila, Domorodý však zjačí: Stoj! To ovšem hlas človečí, Lež slzy krokodíla.

92. Štastena, Človek a Anjel

Šla Šťastena, ubraná veľkou paňou, Človek pak s vystretou bežal dlaňou, Prosiac o almužnu, za ňou. Keď jim prišiel v ústrety Anjel Pána, Obviňoval stavenú Z nemilosrdenstva Šťastenu. Táto ale odsekla nahnevaná: Nekrivdi mi i ty, Jako tento nevďačník znamenitý. Siahni mu vo vrecko, A poznáš všetko. Čo mu dám, to hneď do neho vstrčí, A ďalej za mnou vrčí.

93. Striženie oviec

Vlk a líška hľadeli zďaleka, Jako strižie ovcu, na človeka. Nechápem, ozve sa vlk, prečo ten hlúpy S vlnou hneď i kožu neolúpi. Líška nato: Hja! A potom čože? Kde vlna, keď nebude kože?

94. Kôň na odpočinku

Dobrý, verný môj sivku! hovorila milosrdná pani zlezajúc z koča, už tomu štvrť stoletia, čo ma vozíš, ale vidím, že ďalej nevládaš. Ovisla tá tvoja, ktorú si tak hrdo nosieval, hlava, a bystré kedysi nohy už sa ti zapletajú. Hej, koniaru! Tohoto mi viac priahať nebudeš. Dáva sa na zaslúžený odpočinok. S pokojom sebe teraz hrýzol senco velikými zubiskami sivko a zajedal končistý ovsík. O mesiac ale vkročí gazda s vesťou, že slepý kôň v suchom mlyne zdochnul, a pýta sa, ktorého má na miesto jeho zapriahnuť? Pani myslí, myslí, naposledok povie: Zapriahni odstaveného sivku. Tak prišiel na odpočinok z koča do mlyna.

95. Pes a pocestný

Ležal veľký strážny psisko pred vrátami; Popri ňom mal preísť človek neznámy. Človek sa bál, I pes sa bál. Človek sa bál, že ho pes uchváti, A pes sa bál, že ho človek zmláti. A tu sa potom udalo, Čo by ináč nebolo sa stalo. Človek počal hroziť prútom, Pes vyskočil v hneve liutom, A nadbehna, Rypnul človeku do stehna. Tak nedôvera privodí, Ktoré mohly nás minúť, nehody.

96. Stehlík a slávik

Na jar, keď stromy kvitly a vtáctvo prospevovalo ľúbezne, pošiel chlapec s otcom do sadu. Pozri, lapil jednou rukou otca a druhou ukazoval na jabloň, jaký tam prekrásny vtáčik! To iste ten slávik, čo najpeknejšie spieva. Stehlík, reknul otec; slávik je ten tam na slive. Nemožno, vetí chlapec so zadivením, veď to len taký jakýsi vrabec. O môj synu, pohladil ho po hlave otec, mýli sa obyčajne, kto z vyzerania súdi o schopnosťach.

97. Shovor koní na štedrý večer

Na štedrý večer o polnoci rozväzuje sa všelikej nemine jazyk. Domáci statok vtedy dobrorečí dobrým a zlorečí zlým gazdom. Rozmluvu takúto ešte pravda neslyšal nikto, ale mne predca podarilo sa vyslúchať zpoza koša vody dve chudé, len kožu a kosť, mršiny gazdy korheľa. Narodil sa ľuďom Spasiteľ, započal jeden; nám kedy príde spasenie? Kedy vyslobodíme sa od týrajúceho nás holomka? Moje, telo je jedna bolestná rana. Jesť niet čoho, a kyje pršia v každom okamžení na hnáty. Ale už bude lepšie, ozval sa druhý. Zridzujú sa spoločnosti, vydávajú zákony ku našej ochrane. Boh odplať dobrým ľuďom, ktorí pamätajú, že i my sme stvorenia božie. Oni nás ochráňa pred zlobou nemilosrdných, ktorí myslia, že sme necitedeľné drevo, a len nato jim daní v moc, aby nás mučili. Málo to spomôže, vzdychnul onen prvý. Nebude človek s hovädom slušne nakladať, pokuď zostane hovädom on sám.

98. Židi na žalobe u Boha

Keď Tít Vespasián podvrátil Jeruzalem a Rimani rozohnali po celom svete židov, prišli tí, ktorí už vtedy boli v nebi, s velikým jajčaním pred Boha. Otec Abraham reknul s plačom: Zavrhnul si, Pane, semeno moje. Ba teraz som ho prijal na milosť, Boh nato. Odjal si mu kráľa a otčinu. Miesto toho dal som mu všetky národy zeme ku dedičnému vládnutiu. Jako pak by ovládli svetom? Peniazmi. A kde jich vezmú vyhnanci? Dve vlastnosti dal som len jim k vôli národom: ľudu pijanstvo, pánom skvos a chlipnosť. Potomci tvoji budú napájať ľud, pánom pomáhať vo večných nesnádzach peniazmi. Tým vcele boli uspokojení zarmútení, a k okázaniu vďačnosti svojej zaviedli hneď medzi sebou sbierku na chudobných kresťanov, čo potom i v novinách oznámiť nepremeškali, a majú z toho chválu až do dnešnieho dňa.

99. Dva diamanty

Dva surové diamanty ležaly na poli neďaleko jeden odo druhého, a zaviedly medzi sebou reč o tom, kým by ktorý z nich chcel byt nalezený? Jeden si žiadal, aby ho našiel človek chudobný, lebo že sa mu len takýto srdečne zraduje; druhý ale si prial, aby ho našiel bohatý, lebo že ho len takýto bude môcť oceniť. Onedlho vyplnila sa túžba jednoho i druhého; slyšme, kterak pritom obstály? Bohatý dal svoj diamant pekne vylištiť a do zlatého prsteňa vsadiť; chudobný ale odvrhnul svoj do kaluže, kde vcele zahynul, jako v národe surovom talent.

100. Jastrab a orol

Sliepky a holuby, keď jich jastrab dusil, pomyslely si, počkaj, a šly k orlovi na žalobu. Tento predvolal a vzal jastraba na otázku. Tu, reknul, žaloba na teba. Never, najjasnejší kráľu, rečie jastrab; ničomné pomluvy. Musí byť pravda, orol nato, keď sa žalujú. Na mňa žalujú len títo, vetí jastrab; na teba ale všetci operenci, že si tyran. Ja neverím, never ani ty. Čo? Ty sa smieš rovnať mne? osupil sa orol. Veliký rozdiel. Keď na mňa žalujú operenci, tým len sebe vydávajú svedectvo hodnej trestu neposlušnosti: keď ale žalujú na teba, to znak, že si tyran. Tu vzbudil sa v kráľovi v celej sile pocit spravodlivosti; a tej chvíle hltaly kusy z jastraba mladé orlíčatá v skalnej rozsadline. Len škoda, že zatým nasledovaly i sliepky a holuby.

101. Dvaja priatelia

Jeden. Ty vždy v tých knihách. Nezunuješ sa?

Druhý. Len vtedy žijem, keď čítam, myslím, píšem.

Jeden. Ten život ti nezávidím. Mne sa zíva, keď mám jednu hodinu pobyť o samote.

Druhý. Prirodzene, bo ničina (zerus) pýta vždy ku sebe iné číslo, aby cítila sa dačím.

102. Sliepky a líška

V jednom kurníku kantril veľmi tchor sliepky. Tieto uniesly sa, poprosiť mocnejšiu líšku o pomoc a oddať sa jej v ochranu. Líška prijala pokroviteľstvo, a sliepky vyhraly to, že jich potom nedusil viac smradlavý tchor — bo kurník našiel prázny.

103. Pudlík a dvorní psi

Vybehnuv pudlík z panskej chyže, chcel sa pobaviť s dvornými psami. Iď, odvrknul nevrle jeden, ty nenáležíš medzi nás. My na dvore o hlade a zime; ty ješ z jednoho taniera s paňou, a hovieš si v jej lône. Pravda, vetí pudlík, ale už to darmo, bračekovci, psovi i medzi ľuďmi vždy len za psami sa zíva.

104. Psia svornosť

Psi tak často vadia a hryzú sa vospolok, že už i sami počali sa haňbiť zato, ač žiadneho studu nemajú. Aspoň jeden poctivejší navrhnul tovaryšom, keď v hojnejšom počtu shromaždili sa na dedine, aby už raz vstúpili do seba, lebo že už stali sa porekadlom pre ustavičné sváry, z ktorých nič iného nemajú, iba rany; aby teda nehrýzli sa viac, ale bavili sa radšej pekne jeden s druhým. Tak rozumné a na času slovo páčilo sa všetkým pánom bratom. Schválili radu, a jali sa, uvádzať ju hneď vo skutok. Počali vzpínať sa jeden oproti druhému, objímať, doháňať, váľať po zemi, všetko v najvätšej láske a svornosti. Hoc i daktorý trochu neútle zadrapnul druhého, to neporušilo lásku. Ukrivdený zavrčal, krivdiaci odpýtal, a všetko bolo dobre, bavili sa ďalej. Navrhovateľ bol až bez seba od radosti, že na slovo jeho toliká stala sa vo psích mravoch premena. Ľahnul si na brucho, vystrčil prednie laby, položil na ne pysk, a tak díval sa s hrdým usmievaním na dielo svoje, psiu svornosť. V tom ale vyhodili z jednoho dvora na ulicu zdochnuté jahňa, a to zmenilo okamžite celý výjav. Jedni pochvátili lahôdku, druhí jim ju dreli z pysku. Napred bolo len hrozivé vrčanie pritom. Hneď ale zanechali všetci mršinu, a dali sa jeden do druhého tak, že ani nezbadali v zápalu, keď jim lupkaly kyje po bundách. Len keď vedro zimnej vody šustli na nich, vtedy sa rozutekali. Každý šiel svojou stranou, ohliadajúc sa a vrčiac, a potom si sadnul, brechal zďaleka, olizoval si, kde ho bolelo. Taký vzala konec psia svornosť.

105. Matka a farár

Ach, ja nešťastná! Ach, ten môj nezdarilý syn! Vlečie všetko do krčmy, čo zapatrí, a keď ho sťahujem, letí do mňa. Tu hľa chumáč vlasov, ktoré mi bezbožník vytrhnul. Tak žalovala sa s plačom farárovi matka. Farár nato: To je celkom v poriadku, moja milá; robí len to, čomu si ho naučila. Nedávala si mu už pri prsiach postrebovať pálenku?

106. Myš a mačka

Chcejúca výsť z diery, a ozerajúca sa opatrne okolo myš, uzrela mačku. Súc bezpečná, ozvala sa: Čo ty hľadáš na humne mojom, fuzatá? Prechádzam sa, odvetila mačka. A jako tichúnko umieš kráčať! hovorila ďalej myš prekárave. Nezadupkáš, nezaklopeš, nezašustíš, jako tôňa. Nechcem vás zbudiť, vetí mačka, jestli spíte. Čo za šetrnosť! myš nato. Viem ja, jako ide svet. Iné udávajú sa príčiny, z iných konajú sa skutky.



[1] Štyricať





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.