Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Jonáš Záborský:
Bájky slovenské
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Zuzana Rybárová, Viera Marková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 71 | čitateľov |
107. Vlk a bäránok
Vlk a bäránok pili na potôčku spolu, Vlk stál vyššie, bäránok níže neho dolu. Vodu mútiš mi, ozval sa vlk k bäránkovi. Od teba tečie ku mne, povie ten vlkovi. Lež lál si mi, vlk zase, pred šiesti mesiacmi. Vtedy ma, jahňa nato, nebolo na zemi. Ale mi tvoj otec lál, skríkne vlk opätne, A v tom jahňa ulapí a zubami pretne. Hynúc ono takéto poučenie dáva: Zádrapku, kto krivdiť chce, vždy hotovú máva.
108. Vrece na hriechy
Keď Boh stvoril človeka, dve mu hneďky vrecia, V pred jedno, k zadku druhé, zavesil cez plecia. Do prednieho mu vlastné kázal metať viny, Do zadnieho ale tie, ktoré zpácha iný. Začas človek tak činil, lež keď sa mu zdálo, Že má na predku mnoho, na zadku však málo, Zvrtnul vrecia naopak, a teraz je na tom: Cudzie chyby pod nosom, vlastné za chrbátom.
109. Vdova a súdca
Prišla chudobná vdova ku súdcovi obce a rekla zarmútená: Stalo sa nešťastie, moja krava prebodla na poli tvoju; čo učiníme? Čo je spravodlivé, odvetil súdca; ty si vezmeš kravu moju a ja tvoju. Súdiš veru spravodlive, rečie žena, len že som z omýlu vec naopak predložila. Tvoja krava prebodla moju. I ja som sa zmýlil, reknul súdca. Nekázal som to urobiť krave mojej. To náhoda. Škoda je toho, koho potkala.
110. Zanedbaný deťmi otec
Bohatý obstarný vdovec chcel sebe zaopatriť dni pokojné. Aby pozostávajúce mu ešte roky mohol prežiť bez všetkej starosti, rozdelil celé imanie svoje medzi deti, vymieniv sebe od nich opatrovanie do smrti. Deti ale, keď už maly všetko, čo mohly dúfať, v rukách, popichovaly otca jedno ku druhému, ukazovaly mu tvár mrzkú, zachádzaly s ním nešetrne, ba daly mu trpeť i nedostatok na strave. Lapil sa teda týraný otec fígľa. Majúc bohatého dávneho priateľa, vyprosil si od neho na krátičký čas velikú sumu peňazí. Tieto uložil tajne do starého kufra, ktorý jediný zval ešte svojím, a potom svolal deti. Nevdačníci, reknul, či tak zachádzate s otcom, ktorý vám toliké bohatstvo zaopatril? Myslíte, že už nemáte viac čoho dúfať, ani mojej nemilosti sa obávať? Mýlite sa. Pozrite, tu otvoril kufer. To všetko bude toho, kto ma do smrti doopatruje. Všetky to chcely učiniť, a usniesly sa natom, že ho budú opatrovať za riadom. Ale jaký to rozdiel medzi terajším a predošlým opatrovaním! Zachodily mu za láskou tak, že i pomyšlenie jeho vyplnily. Po smrti sletly sa jako havrany ku deľbe. Otvorivše však dychtive kufor, nenašly tam nič iného, jako palicu s ovinutou okolo nej ceduľkou, na ktorej stálo napísané: Palicu túto porúčam všetkým takým rodičom, ktorí zaživa celé svoje imanie oddávajú deťom.
111. Otcobijca.
V jednom dvore stal sa hrozný čin, Dal sa s otcom do bitky syn. Syn mrštil otca o zem, a vliekol za vlasy blatom, Až ku vrátom. Tu reknul otec, spomnuv na dávne časy: Dosť, synu! Ja len potuď privliekol otca za vlasy.
112. Zbojník vdovec
Stálo množstvo ľudu na okruhlej hôrke, Keď mal zbojník vdovec ovisnúť na svorke. Prve však, než mu ju zavesil na šiju kat, Žiadal ešte oboskať svoju mať. Matka prišla plačúc zarmútená. Syn ju pojal vo silné ramená — A odhryznul jej nos do koreňa. Zkrvavená matka pýtala sa syna, Prečo si tak kruto naposled počína? Preto, odpovedel vdovec, Že keď som prvú spáchal krádež, Netrestala si ma, jako sluší mládež, Lež rekla si: Skry a nikomu nepovedz.
113. Deľba statkov sveta
Z počiatku nemali ľudia osobného imania, lež vládli všetkými vecmi spoločne. Potom chceli sa podeliť. Aby nevznikla pritom zvada, predsavzal deľbu Boh sám. Jedným dal role, lúky, lesy; iným remeslá; iným umenia; iným kupectvo a obchody; iným úrady; iným oltáre; iným koruny, dane, mýta, poplatky; daktorým i žobrácku kapsu: slovom, nadelal kráľov, sväcenníkov, remeselníkov, financov, mýtnikov, slúžnodvorských, bašov, profesorov, muzikantov, komediantov, krčmárov, a čo ešte iného na svete. Keď už rozdal všetko, dostavil sa zamyslený básnik, žiadajúc tiež dačo. Čo ti dám? reknul Boh, už všetko rozdané. Daj mi aspoň dáku kathedru. Kathedry, vece Boh, náležia len učeným; a učený je len ten, kto zná spisy iných, nie kto sám dačo napísal. Budem vysvetľovať aspoň svoje diela, nástojil básnik. To zas nemožno, odvetil Boh, kto múdre dielo napísal, nenie schopný vysvetľovať ho. To je vec toho, kto umie hlúpo hádať o ňom. Teda budem, súril básnik, prednášať aspoň theoriu svojeho umenia. To môže len ten, odvetil Boh, kto sám ničoho stvoriť nedovedie. Tys’, jako vidím, muž vcele nepraktický, žiadaš samé nemožnosti. Kde si ale bol, keď som rozdával statky? Učil som sa spievať v nebi od anjelov. To teda bude tvoj údel, reknul Boh, že ti bude voľno vstúpiť kedy chceš do neba.
114. Pes a mäso
Plával pes cez čistý potok nesa Kus vo pysku mäsa. Keď zočil stien jeho vo hlbine, Myslel, že to mäso nesie šteňa iné; A honom Chvat po ňom! Lež keď roztvoril ústa pritom, Pošlo i čo mal dolu potokom.
115. Líška a hrozno
Vypína sa líška po strapcu hrozna. Ale keď pozná, Že privysoko sa chveje: Nechcem, vece, kyselé je.
116. Herakles na rozcestí
Šírosáhlej Herakles povesti Prišiel zamladi na rozcestí. Keď váha, ku ktorej má ísť strane, Tu Cnosť mu, tam Rozkoš o bok stane. S poklonou ho obe zvú za sebou. Rozkoš mu sľubuje viesť ho dráhou Vňadnou, ľahkou, širokou a blahou: Cnosť vyznáva sama hrdá, Že jej cesta hrudistá a tvrdá. Povedzte mi ale, Herakles nato, jaký jest Konec vašich ciest? Moja cesta vedie cez nesnádze ku sláve, Odpovedela Cnosť usmievave. Rozkoš ale zakryla si oči dlaňou, A prchla, len sa skúrilo za ňou.
117. Mravci a kobylka
Pri slniečku teplom v jarnej chvíli Mravci svoju potravu sušili. Príde skočná kobylka a praví: Buďte dobrí, udeľte kus stravy. Mravci ku nej: Čos’ robila v lete? Húdla som a spievala po svete. Keď si húdla v čas roboty, Teraz tancuj v dobe psoty.
118. Nesvorní bratia
Otec jeden starý, Majúc synov vedúcich spolu sváry, Predložil jim sväzok prútov, A kázal ho zlomiť. Čo keď nemohli ani silou napnutou Bratia zrobiť, Kázal prúty po jednom lámať krehké. To už bolo ľahké. A otec, z toho, reknul, vidíte, deti: Za svornosťou sila, za svárom slabosť letí.
119. Lev a líška
Starý lev, keď ho už všetka sila Opustila, Ľahnul si, chorým sa učinä, Do jaskyne. Ta prichádzaly zveri k nemu Na návštevu. Lev však všetko, čo mu vešlo v bydlo, Zaškrtil a použil za jedlo. Prišla líška také, Lež nevošla, jako zveri iné, Ale len zvonka sa pýtala O zdraví kráľa. Lev ku nej: Prečo ty neideš dnu? Líška ale vece zchytralá: Bo všetky len ku tebe šľapaje vedú.
120. Eliáš a Zmok
Eliáš, keď prekročil neba prahy Zaživa blahý, Prívetive na všetky sa strany So všetkými vítal nebešťany; Len od Zmoka bočil, čo do vlády Má oddané poklady. Boh sa pýtal po príčine. A Eliáš: Preto, Hospodine, Že keď tento mešká v živých ríši, Najviac len so zlými tovaryší.
121. Pútnici
Dva pútnici idúc spolu lesom, Spotkali sa z meďveďom. Jeden z nich vybehnul na vrch stromu, Druhý nemal stihy k tomu; Lež, keď slýchal, že meďveď netkne sa mršiny, Svalí sa, a staviv dech, mrtvým sa učiní. Meďveď príduc, uznal ho v skutku za mrtvého, A oňuchav mu hlavu, odišiel od neho. Keď zpýtal sa ho onen, čo na strom utieknul, Čo mu v ucho meďveď reknul? To, odvetil, bych si nebral za tovaryša človeka, Ktorý zradne v nešťastí uteká.
122. Putujúce žaby
Dve žaby v kaluži spolu prebývaly. Tá keď vyschla v lete, inú si hľadaly. Prišly ku studni. Jedna z nich keď dolu kuká, Poďme, rekla, tu vody dosť, dnuká. Druhá však: Lež i na tú myslime príhodu, Kterak von, keď vysuší slnce i tu vodu? Múdry nie všetko činí, čo milé prítomne, Lež i na následky pomne.
123. Chlapec ovčiak
Chlapec ovčiak zo žartu často klamal ľudí, Kričiac, by šli k pomoci, bo že vlka vidí; Lež keď sa ľudia sbehli, vysmial oklamaných. Raz prišiel vlk skutočne. Chlapec kričal na nich; Lež vtedy už neveril nikto jeho slovu, Nazdávajúc sa, že jich oklamať chce znovu. Vlk teda kŕdeľ oviec podusil veškerý. Lhárovi, i keď pravdu mluví, sa neverí.
124. Druhý pád ľudí
Keď Boh vyhnal z raja Adama a Evu, Prišla ku nim Šaľba na návštevu, A priniesla jim na dar škatuľu drahú. To vidiac Boh, a znajúc nástrahu, Poslal jim s anjelom odkaz dolu, Aby neotvárali škatuľu. Či to ale premôže zvedavosť svoju žena? Keď dostrehla, že muž nedíva sa na ňu, Eva, Zdvihne vrchnák, a tu máš, obstála si! Tisíc Bied zo škatule sa vytasí. Len Nádeju, ktorá dlela na dne, Priklopila jakosi nesnadne.
125. Havran a líška
Sedel havran na veľkom dubisku, A v ohnutom držal mäso pysku. Líška zdola: O čo si za vtáka! Zaslúžil bys’ berlu, kebys’ nebol nemý. Havran chválou takou omámený, Zakráka, Pričom mäso zpadne mu z dzobáka. Do toho keď líška pazúrami sekla: Hlas máš, lež rozum ti chybí, rekla.
126. Sedlák a Anjel
Rúbal sedlák pri jazere drevo. Medzi rúbaním vypadla a utonula mu sekera. Keď žalostil nad ztratou, prišiel k nemu v podobe pútnika Anjel, a reknul: Neboj sa, ja tvoju sekeru vytiahnem. I ponoril sa a vytiahnul sekeru, ale zlatú. Poctivý však muž nepriznal sa ani ku nej, ani ku vytiahnutej za ňou sriebornej sekere; len železnú uznal za svoju. Preto mu Anjel daroval všetky tri. Keď tým pochválil sa sedlák doma súsedovi, tento hneď vzal na pleco sekeru, a pospiechal tiež ku tomu jazeru. Porúbav tam trochu, uvrhnul sekeru náročky do vody, a bedákal na brehu hlasite. Prišiel i ku nemu Anjel, zanoril sa a vytiahnul sekeru zlatú. No, tvoja to? pýtal sa Anjel. Istinná moja, vykriknul človek lživý u velikej radosti. Anjel ale uvrhnul ju do jazera nazpät a zmiznul, bo lhárov nenávidia nebešťani.
127. Starec a Morena
Šiel chudobný starec domov z lesa, Nakrivený, nošu dreva nesa. S tou keď odpočíval na kameňu, Vzýval hlasite Morenu. Morena dostaví sa a reče: Čo žiadaš, človeče? Starec nato, vytrhnutý z dumy: Podvihni, prosím, nošu mi.
128. Lev, líška a osol
Lev a líška a osol šli spolu na lovy. Po lovoch velel korisť deliť lev oslovi. Ten celú na tri rovné porozkladal strany; Lev však chytil ho a zabil nahnevaný. Rozkázal deliť líške. Tá k jednej hromade Zverinu všetku, k druhej len dačo poklade. Kto ťa učil tak dobre deliť? lev sa tázal. Príklad, rekla, ktorýs’ mi na oslu ukázal.
129. Žaba a vôl
Zanechala žaba mladé svoje v tráve, Keď šla pátrať po potrave. A keď vrátila sa, vravely jej deti, Že maly prísť o životy. Lebo vôl sa ku nim dostavil, A len toľko, že jich nezadávil. Neznajúc však nazvať ho menom, Rekli jenom, Že veliký zver bol a rohatý. Matka nato, nadujúc sa, či bol taký? O vätší! rekly dieťatká. Nadula sa teda mocneji matka, A či bol taký? Pri zápornej detí odpovedi Nadula sa ešte mocneji, A v tom pukla, všetkým ku nauce, Čo bohatým rovnajú sa, chudobní súce.
130. Líška a lvica
Plodnosťou sa líška honosila, Lvicu, že len jedno rodí, pohanila. Tá však: Jedno, rekla, leva ale. — Lepšie menej, lež to dokonale.