ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jonáša Záborského Bájky slovenské

Vydal Josef Viktorin.

Tretie, opravené a rozmnožené vydanie.

V Pešti, 1866.

Náklad Viléma Lauffera.

V Budíne. Tlačou Martina Bagó.

Predhovor

„Bájky Jonáše Záborského“ ponajprv r. 1840. v Liptov. Sv. Mikuláši samostatne uverejnené boly. Keď ale r. 1851. p. Pôvodca svoje rozmanité básne a dve reči v obšírnejšom spise pod názvom „Žehry“ vo Viedni uverejnil: i prvé vydanie bájek svojich, s nektorými premenami, tam umiestil a tak podruhé vydal.

Poneváč však predošlých vydaní už k dostaniu niet; a poneváč bájky tieto prvopočiatočne česky písané a vydané boly: oslovil som p. Pôvodcu, aby jich, vezmúc do povahy terajší spisovný jazyk náš, soslovenčil a primerane opravil, že by jako vydanie tretie mohly sa uverejniť. Pán Pôvodca želanie moje nie len ochotne vyplnil, ale dielce svoje i mnohými, v predošlých vydaniach nenachodiacimi sa prácami rozmnožil tak, že keď druhé vydanie iba 68 pôvodních i preložených bájek obnášalo: sbierka táto temer ešte raz toľko, totiž 130 jich obsahuje.

Bájky slobodne preložené prejaté sú zvätša z gréckeho; medzi pôvodnie ale počituje spisovateľ i nektoré z úst národa vzaté.

Ohľadom na výrazy české, jakých p. Pôvodca tu i tam, zvlášte v rýmoch, miesto slovenských upotrebúva, odvolávam sa nato, čo som v predmluve ku jeho básňam dramatickým bol podotknul.

Název, aby vec náležite označil, bol by snaď mal znieť: „Bájky, inotajky a poviedky“, bo krem vlastných bájek nachádzajú sa skutočne aj tieto druhy básnictva vo spise prítomnom; k. p. „Mormonova spoveď“, „Herakles na rozcestí“, „Zanedbaný deťmi otec“ a iné. Ja som sa medzitým za kratšie pomenovanie na svoju odpovednosť rozhodnul; preto jestli název knihy nepozdával by sa nektorému prísnemu posudzovateľovi, nech pripíše vinu mne a nie spisovateľovi.

Pán Pôvodca písal mi pri zaslaní rukopisu medzi iným doslovne:

„Boileau povedá, že jedna dobrá bájka viac stojí nežli celá hrdinská báseň. A moje bájky sú — všetky dobré; — neurobia nikomu ničoho: leda že snaď dakomu pár krajciarov z vrecka vylúďa. Slováci obsypú ma teraz dôkazmi uznalosti. Drotári budú mi zadarmo drotovať hrnce, krajčíri šiť nohavice, ševci plátať čižmy, olejkári dávať olejky ku predĺženiu života. Budú pršať zo všetkých strán prípisy a dary, zlaté perá, doktoráty, čestné mešťanstvá a zvlášte opravdivé kríže. Čo za šťastného človeka budem ja na tomto svete! Ani umreť nebude sa mi chceť, môžete mi veriť. Po smrti ale postaví mi vďačnosť slovenská pomník až do oblakov — z najtrvácejšieho ľadu.“

Toľko p. Pôvodca žartovne, na čo ale ja poznamenávam vážne: jako mali starí Grékovia svojeho Äsopa a Rimania Phädra, a jako majú Francúzi medzi inými svojeho Lafontaina, Angličani Gaya, Nemci Gellerta, Maďari Faya, Rusi Krylova, Poliaci Krasického, Česi Puchmayera a iní iných: tak máme my posiaľ Jonáša Záborského.

V Budíne, 1. augusta 1865.

Josef Viktorin.