ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už je to tuším vyše štvrť storočia, čo ma oslovila dramaturgia Slovenskej filmovej tvorby a režisér Juraj Jakubisko, aby som napísal scenár na motívy rozprávky bratov Grimmovcov Frau Holle.

Napísal som ho celkom voľne, čo vidno už z toho, že v grimmovskej rozprávke vystupujú iba štyri ženy, zatiaľ čo v scenári je hlavným hrdinom muž; v grimmovskej rozprávke niet dvoch rôznych časových rovín a pod. Z koprodukčných dôvodov (film vznikal v spolupráci s nemeckou filmovou spoločnosťou) sa však musela grimmovská rozprávka uvádzať ako predloha a muselo sa zdôrazňovať, že meno Perinbaba je iba substitúcia nepreložiteľného mena starogermánskej bohyne.

Ako to už pri tvorbe filmového scenára býva zvykom, jeho spoluautorom sa stáva režisér, ktorého dielom býva najmä tzv. technický scenár. Technické scenáre Juraja Jakubiska bývajú osobitne pekné — tento režisér, skôr ako ide filmovať, zvykne celý film vopred nakresliť. Do literárnej stránky veci, do tvorby deja, postáv a dialógov, mi Jakubisko nezasahoval.

Film s Giuliettou Masinou v hlavnej úlohe bol úspešný a dodnes je veľmi obľúbený. Takmer neprejdú Vianoce, aby sa neobjavil na niektorom televíznom kanáli v najatraktívnejšom vysielacom čase.

Po skončení nakrúcania Giulietta Masina posledný večer v Bratislave, pár hodín pred odletom do Ríma, strávila u nás — bývali sme vtedy na Partizánskej 12. Samozrejme, nechýbal ani Juraj Jakubisko. Zachytil som ten večer v básni Pianto e bello, ktorá vyšla potom v zbierke Plakať je krásne (Bratislava: Smena 1987, 1990; dve vročenia uvádzam preto, že v roku 1987 bola zbierka, len čo vyšla, zošrotovaná).

Pianto e bello

Film Perinbaba sa potom premietal aj na 42. festivale v Benátkach, kde získal jednu z neštatutárnych cien. (V tom čase, keď ju získal, sa to v ateistickom Československu tajilo, pretože to bola cena „za humánnu myšlienku“, ktorú udeľoval Vatikán.) Bol som vtedy s filmom v Benátkach aj ja, zdieľal som tam v hoteli manželskú posteľ s richtárom z Perinbaby, s dnes už, žiaľ, nebohým Paľkom Mikulíkom, a jeden z benátskych zážitkov som zaznamenal aj vo fejtóne, ktorý vyšiel nedávno v knihe O nákazlivosti šťastia (Bratislava: Ikar 2009).

Strelené Benátky

Dočítal som sa, že talianska vláda, zvrchovaná majiteľka benátskeho filmového festivalu, sa chystá do svojho rodinného striebra investovať. Festivalovú budovu čaká prístavba, vzniknú v nej nové kiná a iné priestory… Viem si tú budovu predstaviť.

Sedel som totiž v jej hale krátko predtým, ako sa mala na benátskom festivale premietať Perinbaba, s ktorou som sa tam ocitol ako Jakubiskov scenárista. Hala bola plná reportérov striehnucich na hviezdy. A vtom sa už aj jedna zjavila — nebol to nik iný ako macocha z našej Perinbaby, Sonička Valentová.

Graciózne, v dlhých šatách a elegantnom klobúku, zostupovala do haly, nuž nikto z reportérov ani na okamih nezapochyboval, že má skvelý úlovok — všetci sa k nej vrhli, kamery vrčali, spúšte cvakali, a Sonička zasnene kráčala tým smerom, kde sa hala otvárala k moru. Pár krokov po piesku — a už jej more špliechalo pri nohách. Sklonila sa, nabrala vody do dlane, a zas ju nechala vytiecť pomedzi prsty. Pár ráz to zopakovala, obrátila sa a rovnako zasnene sa vracala do haly.

Bol som jej v pätách spolu s desiatkami kameramanov a fotografov, ktorým neunikol jediný jej krok, jediný pohyb, jediný záchvev v tvári.

Vždy keď sa stretneme, spomíname na to. „Ach,“ smeje sa Sonička, „len čo sa ku mne vrhli, vedela som, čo mám robiť. Vychutnala som si tých päť minút slávy…“

Tak tento areál sa teraz radikálne zmení! Ktovie, či cestička, ktorú k moru a späť vyšliapala v piesku Sonička, nebude teraz prikrytá dlažbou, či sa z nej nestane už len ulička v kine, alebo nebodaj chodbička k novým toaletám.

Až mi z tej predstavy prišlo clivo. Ale nie, veď ešte nemusí byť všetko stratené. Ešte je čas tomu zabrániť. Stačí poradiť premiérovi Berlusconimu, aby strelil celý areál nejakej svojej sesternici — s podobným šarmom sa oňahdy naša vláda zbavila filmových ateliérov Koliba. Aj Taliani by sa mohli vyhnúť zbytočným starostiam a zároveň urobiť čosi pre taliansku kultúru, keby to neboli takí Taliani a učili sa od Slovákov.

*

Ale vráťme sa k našej hre. Kto videl film, vie, že jeho hrdina Jakub sa dostane na nejaký čas do ríše Perinbaby, odkiaľ neskôr zas utečie. Vo chvíli, keď Jakub z Perinbabinej ríše odlieta späť na svet, je to malý chlapec, ale počas letu, v priebehu niekoľkých sekúnd, sa z neho stane a na zem už dopadne dospelý muž. Bol to nezmysel, za ktorý nik z nás nemôže. Stalo sa to z vyššej moci: koprodukčná nemecká firma nominovala do filmu dvoch svojich hercov, okrem Giulietty Masiny ešte aj herca, ktorý mal hrať dospelého Jakuba. Tento herec pricestoval do Bratislavy práve v predvečer nakrúcania spomenutej scény — a na druhý deň, keďže už bral honorár, musel aj hrať. Režisérovi neostávalo nič iné, len nechať malého Jakuba za tých pár sekúnd letu prudko zostarnúť. Pôvodný scenár to však poškodilo: nakrúcala sa potom vlastne úplne iná rozprávka.

V pôvodnom scenári to malo prebiehať celkom inak! Ak v ríši Perinbaby čas stojí a na svete čas beží, a ak detský hrdina, ktorý sa ocitne na návšteve v stojacom čase, sa dostane do časového sklzu — prečo by mal cestou nazad na svet dospieť v muža? Musí ostať aj po návrate malým chlapcom, ktorý zistí, že časový sklz sa útekom nevyriešil a že mu počas jeho neprítomnosti na zemi unikla do dospelosti jeho detská láska!

Mimochodom, aj keď je to rozprávka, je to zároveň metafora reality. Chlapci a dievčatá nedospievajú rovnako rýchlo — všetci vieme, že také rozprávky sa v živote naozaj stávajú a že na všetkých ľudí striehnu takéto priepasti času.

S tým, že tá pôvodná rozprávková metafora zanikla, som sa nevedel zmieriť: rozhodol som sa, že sa k svojmu nápadu ešte raz vrátim a napíšem divadelnú hru, v ktorej nebude chýbať tento dôležitý motív — táto „priepasť času“, ktorá nás v puberte, keď naše spolužiačky začínali zrazu chodiť s oveľa staršími chlapcami, uvádzala do zúfalstva. A keď už som dostal do hry priepasť času, nič ma nenútilo, aby som sa sústredil iba na Jakuba a Aničku — vtiahol som do „priepastnej“ hry citov aj Perinbabu. Musel som tým činom zabudnúť na sympatickú starenku, ktorú vytvorila Giulietta Masina, a postavu Perinbaby som napísal ako síce zrelú, ale ešte vždy príťažlivú a po láske túžiacu dámu.

Nové spracovanie rozprávky, samozrejme, nechce a ani nemôže zatajiť svoju sfilmovanú predchodkyňu: hneď v úvodnej anotácii sa k nej prihlasujem. Som si istý, že diváci sa k tej filmovej Perinbabe vždy budú radi vracať a vždy ostane slávnejšia než akákoľvek ďalšia verzia. Takisto ja vždy budem rád spomínať na krásne obdobie, keď som mal príležitosť spolupracovať s takými umelcami ako Juraj Jakubisko alebo Giulietta Masina.

Vždy sa však poteším, keď nejaké divadlo uvedie aj túto divadelnú Perinbabu. A tí, čo sa nedostanú do divadla, nech si aspoň prečítajú jej knižné vydanie, ktoré vychádza vďaka vydavateľstvu Tranoscius.

Ľubomír Feldek