E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Perinbaba

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 55 čitateľov


 

II. časť

1. Aničkin sen

MALÁ ANIČKA (abnormálne vysoká, stojí vedľa Richtára, zahalená vo svadobnom, až po zem siahajúcom závoji).

RICHTÁR (spieva):

Sľúbil som ti za odmenu svoju dcéru dať za ženu, ty však „Nie!“ si riekol jej.

JAKUB (spieva): „Nie!“ iba tej nesprávnej.

KOMEDIANTI (spievajú): „Nie!“ iba tej nesprávnej.

JAKUB (spieva): Nechcem, richtár, vašu Doru.

RICHTÁR (spieva): Keď nie Doru, teda ktorú?

JAKUB (spieva):

Aničku chcem za ženu. Takú ja chcem odmenu.

KOMEDIANTI (spievajú): Takú on chce odmenu.

STARÝ KOMEDIANT: Aj ja som zvedavý na tú mladú bambínu, skrytú za bielym svadobným zavináčom.

RICHTÁR (spieva): Dať ti ju mi zákon káže.

MACOCHA (spieva): Nie, to nejde, milý manžel.

RICHTÁR (spieva): Prečo nejde? Povedz hneď!

MACOCHA (spieva): Anička má iba päť. (Strhne Malej Aničke závoj. Vidíme, že Malá Anička stojí na vysokých chodúľoch.)

KOMEDIANTI (spievajú): Anička má iba päť.

RICHTÁR (spieva):

Päť rokov. Svet vysmeje ťa. Nemôže mať svadbu dieťa.

KOMEDIANTI (spievajú): Nemôže mať svadbu dieťa.

JAKUB (spieva): Tak potom chcem Doru radšej.

MALÁ ANIČKA (spieva): Počkaj! A čo ja? Ja plačem.

KOMEDIANTI (spievajú): A Anička teraz plače.

STARÝ KOMEDIANT: Pianto e bello. Bliakať je krásne.

MALÁ ANIČKA (spieva):

Ja plačem. Ja plačem. A do studne skáčem. (Skáče do studne.)

2. Anička sa prebúdza u Perinbaby

ANIČKA: Ach, ako dlho som spala! A prečo som zaspala, keď je deň? A prečo plačem? Mala som asi nejaký čudný sen.

PERINBABA: Čudný? Normálny.

ANIČKA (zľakne sa): Ako môžete poznať môj sen? Alebo sa mi ešte vždy čosi sníva?

PERINBABA: Nie, nie, nič sa ti nesníva. Toto je už prebudenie.

ANIČKA: No prečo sa neprebúdzam doma?

PERINBABA: Pretože si spala v studni.

ANIČKA: V studni? Ja? A prečo? To je čudné.

PERINBABA: Nečuduj sa tomu tak veľmi — na svete sa stávajú ešte čudnejšie veci.

ANIČKA: Povedzte mi aspoň — aj teraz som v studni?

PERINBABA: Bola si v studni. S pomocou Zubatej som ťa z nej vytiahla a vzala k sebe.

ANIČKA: Ach, vďaka! Zachránili ste mi život.

PERINBABA: Zubatej ďakuj, že ťa oň nepripravila.

ANIČKA: Vravíte, že ste ma vzali k sebe — a k sebe, to je kam?

PERINBABA: K sebe, to je sem. Do môjho kráľovstva, odkiaľ riadim počasie na celom svete.

ANIČKA: Vy ste Perinbaba?

PERINBABA: Konečne si to uhádla. Vitaj u mňa, Anička! Práca ma už začína unavovať, na všetko som sama. No keby si mi tu chvíľku pomáhala…

ANIČKA: Rada vám budem chvíľku pomáhať. Len mi povedzte, čo mám robiť. Naučte ma to!

PERINBABA: Myslíš to úprimne? Musím ti ešte čosi prezradiť — tu u mňa čas stojí. Chvíľka je u mňa dlhá ako večnosť a večnosť krátka ako chvíľka. Nebude ti to prekážať?

ANIČKA: Dúfam, že nie. Veď som vám taká vďačná — keď vravíte chvíľku, i keď je u vás chvíľka taká dlhá, na chvíľku vám pomoc neodopriem.

PERINBABA: No, uvidíme. Zdá sa, že si šikovné dievča. Všetko ťa raz-dva naučím. Poď sem! (Vedie ju k svojej perine a začne jej presne tak, ako na začiatku hry Jakubovi, vysvetľovať výrobu snehu. Hrá na organe a spieva.) Pozri sa! Takto sypem na svet sneh. Z periny na svet takto sypem sneh.

ANIČKA (spieva): Mám radosť vždy, keď padá na svet sneh.

PERINBABA (spieva): I ten sneh prejde na tom svete smiech. (Vysvetľuje jej, ako sa hrá na organe.)

Toto sú blesky. A toto hromy. A takto prší na domy, stromy. A takto tenko vietor sa víta. Zapadá slnko. A ráno svitá. A takto zasa sypem na svet sneh. Z periny takto sypem na svet sneh.

ANIČKA (spieva): Mám radosť vždy, keď padá na svet sneh.

PERINBABA (spieva): I ten sneh prejde na tom svete smiech.

3. Anička je zvedavá

PERINBABA: Vieš čo mi, Anička, vŕta v hlave? Ako je možné, že za celý čas, čo si tu a čo mi pomáhaš, vôbec nie si zvedavá na svet.

ANIČKA: No, aby som bola úprimná, na svet zvedavá som. A veľmi.

PERINBABA: A prečo to nepovieš?

ANIČKA: Viete, Perinbaba, hanbím sa vám to povedať. Tam na svete som sa práve mala vydávať.

PERINBABA: A to je dôvod, aby si sa hanbila?

ANIČKA: Ale za trinásťročného chlapca.

PERINBABA: Ajajajaj! To už je naozaj čosi nezvyčajné. Veru aj ja by som sa trochu hanbila na tvojom mieste. A vôbec — svadba s trinásťročným chlapcom. Povoľuje také čosi na svete zákon?

ANIČKA: Práveže nepovoľuje. Museli sme môjho otca oklamať, že má ten chlapec viac.

PERINBABA: Vydávať sa za trinásťročného chlapca a ešte i klamať otca. V takomto prípade by som sa nehanbila trochu, ale dokonca by som sa hanbila veľmi. A máš toho trinásťročného chlapca rada?

ANIČKA: Najskôr som si myslela, že nie — ale bol taký milý. Obľúbila som si ho a vravela som si, že keď to s ním pár rôčikov vydržím…

PERINBABA: Tak potom sa nemáš začo hanbiť, Anička! Všetko bolo v poriadku. A čo sa s tým chlapcom stalo?

ANIČKA: To by som aj ja rada vedela.

PERINBABA: Tak sa skús naňho pozrieť! Tam je môj ďalekohľad. (Vedie ju k ďalekohľadu.) Cezeň sa dívam na svet ja a môžeš sa cezeň pozrieť aj ty.

4. Anička nespoznáva Jakuba

ANIČKA (ide k ďalekohľadu, namieri ho a v rovnakej chvíli sa nasvieti priestor dole. Objaví sa zamrežované okienko, pod ním sedí väzeň Jakub).

JAKUB (spieva):

Zatvorila sa za mnou basa. Päť rokov odsedieť v nej mám. A duša telu posmieva sa: „Ej, telo, zostarneš ty tam.“ Môj svet sú štyri prázdne kúty. Za mrežou svitá tu môj deň. A Perinbabou zabudnutý už na Zubatú čakám len.

ZUBATÁ (prestrčí cez zamrežované okienko maňušku, svoju vlastnú zmenšenú kópiu aj s malou kosou): A ja zas na teba, chlapče. Čakáme obaja.

JAKUB: Zmizni! (Hodí do maňušky topánku.)

ZUBATÁ: Au! (Zmizne.)

PERINBABA: Vidíš tam niekde svojho chlapca, Anička?

ANIČKA: Nie, Perinbaba.

PERINBABA: A čo tam vidíš?

ANIČKA: Ach, vidím čosi, čo mi srdce krája, Perinbaba. Vidím väzenie. A vo väzení vidím mladého muža. Aký je pekný! Má fúziky a pristane mu aj to, že mu jeho útrapy vyryli do tváre hlboké vrásky. Prečo asi je v tom väzení? Určite nevykonal nič zlé.

PERINBABA: Nemôžeš vedieť.

ANIČKA: Určite nie, cítim to. Ako len ho ľutujem! Pri pohľade naňho sa mi zviera srdce.

PERINBABA: Ukáž! (Pozrie sa cez ďalekohľad.) Hm! Aj mne sa zviera. Ale netráp sa pre niekoho, koho nepoznáš. Mala by si sa trápiť pre toho svojho trinásťročného chlapca.

ANIČKA: Veď aj preňho sa trápim — ale keď ho nikde nevidím. Tam, kde sa dívam, nie je. Nepohľadali by ste, Perinbaba, tým ďalekohľadom Jakuba niekde inde?

PERINBABA: Jakub sa volá ten tvoj chlapec?

ANIČKA: Áno, Jakub. Vy ho poznáte?

PERINBABA: Žil tu kedysi so mnou chvíľku taký galgan, čo sa volal Jakub.

ANIČKA: To bude on! Aj môj Jakub sa prisahal, že žil kedysi u vás — a ja som mu neverila, myslela som si, že si vymýšľa.

PERINBABA (hľadá ďalekohľadom, ale obraz väzenia sa nemení): Ak je tvoj Jakub rovnaký Jakub ako môj, poviem ti, Anička, že je to pekný vetroplach. Keď si len spomeniem, ako mi ufujazdil, zatiaľ čo som spala! Tento Jakub sa ľahko stratí, ale ťažko hľadá. I teraz. Hľadám ho, hľadám — a nič. Môj ďalekohľad nachádza zas a znova len väzenie. Ktovie, kde sa náš Jakub teraz túla? Chlapčiská, jaj, chlapčiská. Ale netráp sa, určite je Jakub v poriadku a keď sme ho nenašli dnes, nájdeme ho niekedy inokedy. (Zakryje ďalekohľad, obraz dole zmizne.)

5. Anička uspáva Perinbabu a vracia sa k ďalekohľadu

PERINBABA: Radšej poď a zahraj mi čosi na organe! Aj Jakub mi hrával.

ANIČKA (odíde od ďalekohľadu, sadne si za organ): Čo by to malo byť?

PERINBABA: Jarný vánoček. Valčík jarného vánku.

ANIČKA (hrá valčík).

PERINBABA (načúva). Zaujímavé — keď počúvam toto, ako keby som videla za organom jeho. A čosi ma núti do tanca. (Tancuje.)

ANIČKA (z valčíka prejde do uspávanky — spoznávame melódiu „Páslo dievča pávy“).

PERINBABA (tancuje a jej tanec je najskôr temperamentný, ale potom čoraz malátnejší): Ale čo mi to hráš, Anička?

ANIČKA: To, čo ste si želali. Valčík jarného vánku. (Zahrá niekoľko taktov valčíka, potom pokračuje v uspávanke.)

PERINBABA: Zaujímavé! Hráš valčík jarného vánku — a mám pocit, akoby si hrala uspávanku. (Zazíva, zaspí uprostred tanca a zvalí sa na svoju veľkú perinu.)

ANIČKA (prestane hrať): Prepáčte, Perinbaba. Naozaj to bola uspávanka.

PERINBABA (zdvihne v spánku hlavu): Čože?

ANIČKA: Jarný vánoček, jarný vánoček! (Zahrá niekoľko valčíkových taktov, potom hrá zasa uspávanku.)

PERINBABA: Ááááááá! (Definitívne zaspí.)

ANIČKA: Musela som to urobiť, nehnevajte sa, Perinbaba! Musela som vás ukolísať do spánku, pretože by som vám nevedela vysvetliť to, čo teraz urobím. Ani Jakubovi by som to nevedela vysvetliť — a aj sama pred sebou sa ostýcham — ale ja — ja sa musím ešte raz pozrieť cez ďalekohľad na toho mladého muža vo väzení.

6. Nový súd

ANIČKA (len čo zamieri ďalekohľad na svet, nasvieti sa priestor dole — konajú sa tam práve prípravy na Jakubovu popravu. Jakub stojí pod šibenicou, vedľa neho Hajdúch ako kat, vedľa Hajdúcha Zubatá, preoblečená za katovho pomocníka, ukrýva kosu pod dlhým plášťom, okolo šibenice Richtár, Macocha, Dora a nezrozumiteľne si medzi sebou čosi šepkajúci Komedianti): Ale čo to má znamenať? Za tú chvíľu, čo som sa nedívala, na svete sa všetko zmenilo. Ten neznámy pekný mladý muž je teraz ešte krajší, aj keď hlboké vrásky na jeho tvári sú teraz ešte hlbšie. A nesedí už vo väzení, ale stojí na nejakom vyvýšenom mieste na rínku. A nejaký iný človek sa mu chystá čosi povedať — čo asi?

RICHTÁR: Počuj, Jakub!

ANIČKA: Jakub! Teraz som všetko pochopila. Už viem, prečo sme nikde nemohli nájsť Jakuba. A nečudo, že ten mladý muž vo väzení upútal moju pozornosť — veď to nebol nik iný ako on sám. Jakub! Zostarel za päť rokov. Dospel. Dohnal ma. Nemusím sa už hanbiť, keď sa zaňho vydám. Ale ako sa zaňho vydám, keď ja som tu a on je tam? A človek, čo sa prihovára Jakubovi — veď je to môj otec! A vedľa neho macocha a Dora! Dúfam, že sa otec nechystá prehovoriť Jakuba, aby sa oženil s Dorou!

RICHTÁR: Dovŕšil si svoj osemnásty rok — podľa zákona už môžeš byť potrestaný ako každý iný dospelý človek. A preto ťa dávam dnes obesiť, Jakub.

ANIČKA: Nie! Je to oveľa horšie. Obesiť ho dáva. Až teraz som si všimla — je tam šibenica. A hajdúch ako kat. Aj on, aj jeho katovský pomocník sú už pripravení. Ale, preperinbabu, prečo?

RICHTÁR: Zabil a zašantročil si moju dcéru Aničku — nezaslúžiš si nič iné ako smrť.

ZUBATÁ: Tak vidíš, a zrátali ti to, Jakub.

ANIČKA: Ale veď ma nezabil ani nezašantročil.

ZUBATÁ: Trvalo to — ale dnes ťa Zubatá konečne dostane.

ANIČKA: Nie!

JAKUB: A stav sa, katov pomocník, že ma nedostane!

ZUBATÁ: Dostane ťa, Jakub, dostane. Už nemáš nijakú šancu.

JAKUB: Budeš sa čudovať, katov pomocník — ale ešte jednu šancu mám.

ANIČKA: Áno, Jakub ešte jednu šancu má. Tá šanca som ja. Hneď teraz zletím na svet na vetre z Perinbabinho organa, tak ako pred piatimi rokmi on, a všetci uvidia, že Jakub ma nezabil a nezašantročil, pretože som živá a zdravá. (K Perinbabe.) Perinbaba!

PERINBABA: Spím.

ANIČKA: Viem, že spíte, ale je to dôležité. Zobuďte sa a zahrajte mi vietor! Musím na svet.

PERINBABA: Keď spím, na organe nehrám.

ANIČKA: Ale Jakubovi ste pred piatimi rokmi hrali. Rozprával mi o tom.

PERINBABA: Určite si vymýšľal — poznáš ho. Nechaj ma spať!

ANIČKA: Keď mi nezahráte vietor, skočím tam aj bez vetra. Ľúbim ho. Čo aj sa pri tom skoku zabijem — len nech Jakubovi zachránim život. (Chystá sa skočiť.)

ZUBATÁ: Nemáš už šancu, Jakub, nemáš!

JAKUB: A mám, mám! Neobesia ma, keď poviem, že sa ožením s Dorou.

ANIČKA (si v poslednej chvíli skok rozmyslí): Čože?

ZUBATÁ: Ale to predsa neurobíš!

ANIČKA: To predsa neurobíš!

JAKUB: A ba hej. Urobím to.

RICHTÁR: Hajdúch, v mene zákona — obes ho!

JAKUB: Počkajte s vešaním, pán richtár! Všetko som si rozmyslel. Predsa len sa ožením s vašou Dorou.

KOMEDIANTI: Ó!

STARÝ KOMEDIANT: Najprv kat — a potom catastrofe.

RICHTÁR (k Dore): Počuješ, Dora? Ty ho chceš?

DORA: Áno, chcem ho. A môžem sa potom na šibenici hojdať spolu s ním?

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Ale hlavne, že náš plán vyšiel, aj keď to trvalo päť rokov.

ANIČKA: Ten zradca! A ja som sa chcela kvôli nemu zabiť. (Rozplače sa.) Nechcem ho už ani vidieť. Nenávidím ho. (Odíde od ďalekohľadu, scéna dole zmizne.)

7. Perinbaba sa prebúdza, Anička usína

ANIČKA (plače a položí pritom hlavu na organ, zaznie kakofónia).

PERINBABA: Čo to bolo? Čo si mi to hrala, Anička, že som zaspala? A čo mi hráš teraz, že ma to prebúdza? Plačeš?

ANIČKA (neodpovedá, plače).

PERINBABA: Prečo plačeš, Anička?

ANIČKA (plače).

PERINBABA: No tak, Anička. Chápem. Doteraz si žila v ľudskom svete a zmeniť svoj život tak zrazu nie je jednoduché pre nikoho. Zacnelo sa ti — nečuduj sa. Tvoja clivota je prirodzená ako tvoj dych.

ANIČKA (plače).

PERINBABA: Len si poplač, uľaví sa ti. Ale pre plač ešte nezabudni, že tu mám na tvoju clivotu výborný liek. Ten liek je môj ďalekohľad. Poď, pozrieme sa zasa na svet!

ANIČKA: Nechcem sa tam dívať. (Plače.)

PERINBABA: Nechceš? Keď nechceš, nedívaj sa, nik ťa tu na nič nenúti, dievčička. Tak ti aspoň zahrám a zaspievam pesničku — tú, čo ti spievavala mamička. (Hrá na organe a spieva.)

Páslo dievča pávy v tom zelenom háji, prišli k nemu dva švárni mládenci: „Poďže, dievča, s nami!“

ANIČKA (jej plač sa utišuje, usína).

PERINBABA: Hľaďmeže, pomohlo. Zaspala. Ale prečo vlastne sa Anička nechcela pozrieť cez ďalekohľad na svet? (Sprisahanecky žmurkne do obecenstva.) Dobre viem prečo. Dívala sa tam tajne, kým som spala. A uvidela čosi, čo ju rozplakalo. Teraz, keď zaspala pre zmenu ona, pozriem sa sama, čo sa na svete vlastne stalo, že jej to tak srdce rozhojdalo.

8. Vyspevovanie pri peknom vínku

PERINBABA (pozrie sa cez ďalekohľad, priestor dole sa nasvieti): Ale pozrimeže!

HAJDÚCH (prináša pod šibenicu maľovaný džbánček a poháre, nalieva Jakubovi i sebe víno do pohárov): Nehnevaj sa, Jakub, že som ťa chcel obesiť — bol si odsúdenec. Teraz si však voľný, si richtárov zať — zabudnime, čo bolo, a napime sa spolu pekného vínečka!

JAKUB: Napijem sa rád. (Dáva si naliať.)

STARÝ KOMEDIANT: Aj ja by som si dal uno logo. (Dáva si naliať.)

ZUBATÁ: Aj ja, katov pomocník, mám smäd. (Dáva si naliať.)

JAKUB: Na zdravie!

HAJDÚCH: Na zdravie!

STARÝ KOMEDIANT: Alla salute! (Salutuje.)

ZUBATÁ (pre seba a do obecenstva): Zdravých ľudí neznášam. (K ostatným.) Na zdravie!

VŠETCI ŠTYRIA (štrngnú si a pijú).

PERINBABA: To hádam nie je pravda! Tí chlapi ani pod šibenicou nevedia robiť nič iné, iba drúľať — a moja Zubatá preoblečená za katovho pomocníka si s nimi ešte štrngá.

JAKUB: Verím, hajdúch, že keby si ma obesil, bola by to dobrá práca a neodtrhol by som sa z povraza. Lenže Zubatá ešte vždy nemá na mňa kosu dosť ostrú. A tak si teraz môžeme zaspievať. (Spieva.) Trenčianske hodiny smutne bijú.

HAJDÚCH (spieva): Bim-bam!

STARÝ KOMEDIANT (spieva): Bambina!

ZUBATÁ (spieva): Bim-bam!

JAKUB (spieva): Trenčianske hodiny smutne bijú.

HAJDÚCH (spieva): Bim-bam!

STARÝ KOMEDIANT (spieva): Bambina!

ZUBATÁ (spieva): Bim-bam!

JAKUB (spieva): Už ma so slobodou, už ma so slobodou rozlučujú.

HAJDÚCH (spieva): Bim-bam!

STARÝ KOMEDIANT (spieva): Bambina!

ZUBATÁ (spieva): Bim-bam! (K Jakubovi.) Uznávam, Jakub, že kosa Zubatej je na teba ešte vždy tupá — ale aj tak si svadbou nič nevyhral.

JAKUB: Čo tým chceš povedať, katov pomocník?

ZUBATÁ: Uhádol by si to, keby si vedel, kto vlastne tvoju Aničku zašantročil. Zamyslel si sa vôbec nad tým niekedy?

JAKUB: Čo to táraš, katov pomocník? Či som sa nad tým zamyslel? Päť rokov som o ničom inom nepremýšľal.

HAJDÚCH: A ja takisto. (K Jakubovi.) Päť rokov som po Aničke pátral, či sa nenájde stopa, čo povedie k inému zločincovi a teba, Jakub, zbaví podozrenia — ale nenašla sa nijaká. Nijaká stopa k inému zločincovi a nijaká stopa po Aničke. (K Zubatej.) Neviem, prečo by si čosi viac mal o tom vedieť práve ty, môj katovský pomocník.

STARÝ KOMEDIANT: Jacopo! Ty nestrať poslednú nádej — Anička môže byť živánska.

JAKUB: Bodaj by si mal pravdu! Ale jediný, kto nám to môže potvrdiť alebo vyvrátiť, jediná stopa, ktorú máme — (chytí Zubatú pod krk) — je katov pomocník, pretože to nie je nijaký katov pomocník — (strhne Zubatej kapucňu) — ale Zubatá.

ZUBATÁ: Ale no tak, Jakub. Pusti! To bolí.

JAKUB: A nepustím. Keď chceš, vedieť, ty potvora, vôbec sa nechcem ženiť s nijakou Dorou. Povedal som to len preto, aby som bol chvíľku voľný. A voľný som chcel byť len preto, aby som teba mohol chytiť pod krk a vytriasť z teba pravdu. Vysyp ju!

ZUBATÁ: Veď to chcem práve urobiť, len ma, Jakub, pusť! Veď vidíš, že som dobrovoľne tu, neutekám. Áno, som to ja Zubatá, obyčajná, úbohá, upracovaná stará žena, pomysli si na svoju matku, keď sa na mňa dívaš, a potom si, Jakub, rob so mnou, čo chceš, ak máš to svedomie.

JAKUB (pustí ju).

9. Zubatá prezradí macochu a Doru

ZUBATÁ (pre seba a do obecenstva): A čo keby som ho dostala teraz, keď je opitý? Čo keby som ho dostala tak, že ho prekabátim? (Hrá zarmútenú.) Vďaka, Jakub, že si ma pustil. A uver, že mi je to ľúto. Ľúto mi je — ale nešlo to inak.

PERINBABA: Zubatá, pozor! Že je Anička u mňa, mu chcem povedať sama. Ak mu to prezradíš, budeš mať tentoraz robotu so mnou.

ZUBATÁ: Veď ja viem, šéfka, že som medzi dvoma mlynskými kameňmi. A kedy mu to chcete povedať?

PERINBABA: To je moja vec.

ZUBATÁ: No a to, čo mu teraz poviem ja, je zasa moja. (K Jakubovi.) Jakub, nuž počúvaj, poviem ti svätú pravdu. Tvoju Aničku som si… (Urobí gesto uchmatnutia.) Chápeš.

JAKUB: O čom hovoríš?

ZUBATÁ: Veď ty vieš.

PERINBABA: Zubatá, ale veď ty klameš!

ZUBATÁ: A čo mám robiť, šéfka, keď mu nepoviete pravdu? Aj vy klamete.

JAKUB: Ako si sa opovážila!… Ty si stratila predo mnou rešpekt? (Približuje sa k nej znovu.)

ZUBATÁ: Nie, nie, neubližuj mi, vypočuj si ma do konca. Mám pred tebou rešpekt. A veľký. Ale nehnevaj sa na mňa — macochy sa bojím viac.

JAKUB: Macochy? Čo s tým má spoločné macocha?

ZUBATÁ: Nuž, pretože ona to bola — aj s Dorou — tie dve vás všetkých uspali a potom hodili Aničku do studne.

PERINBABA: Zubatá, nezabúdaj…

ZUBATÁ: Ale veď o vás, šéfka, nepadlo ani slovo. (K Jakubovi.) Čo som mala robiť? Nijaké potešenie som z toho nemala — ale musela som.

JAKUB: Čo že si musela?

ZUBATÁ: No to! Veď ti to už hodinu vravím. Keď ju tam hodili — v studni nebol vzduch — nemala tam čo dýchať — musela som si ju zobrať.

10. Macocha s Dorou na úteku

RICHTÁR: Čo to počujem?

DORA: Čo to počuje otec, mama? Poďme bližšie — aj ja to chcem poriadne počuť.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Nijaké bližšie. Berieme nohy na plecia.

11. Zubatej sa podarí oklamať Jakuba

KOMEDIANTI: Vrahyne utekajú!

STARÝ KOMEDIANT: Tie dve zavržďali. To pronto bežia tak pronto.

HAJDÚCH: Priznali sa. Keď ich chytíme, čo s nimi urobíme podľa zákona, pán richtár?

RICHTÁR: Hrôza! Ani sa to neodvažujem nahlas vysloviť. Toľké roky som prísne dozeral, aby zákon dodržovali všetci okolo mňa, celé toto mestečko, ktorého som richtárom — hľa, ako sa mi vysmial vlastný osud. Zákon bol — a takým odpudzujúcim spôsobom — porušený v mojom vlastnom dome. Dajte mi dačo vypiť!

HAJDÚCH (utiera svoj pohár košelou a nalieva): Tu je čistý pohárik, pán richtár.

RICHTÁR (napije sa, prevaľuje víno na jazyku): Pekné vínko.

JAKUB: Vrahyne zdupkali. Zubatá, vidím, že hovoríš pravdu.

PERINBABA: Ale nie celú pravdu. A polovičná pravda je rovnaká lož ako každá iná.

ZUBATÁ: Teraz sa do toho nepleťte, šéfka! Vy ste vždy mali preňho slabosť chápem to, — ale aspoň teraz sa mi do toho nepleťte, keď som naďabila na jeho najslabšie miesto.

JAKUB: Zubatá, prečo si mi to nepovedala skôr?

ZUBATÁ: Nebolo kedy, Jakubko. Vtedy pred piatimi rokmi, keď sa to stalo, všetci predsa spali. Aj ty.

JAKUB: Prečo si ma nezobudila?

ZUBATÁ: Prisahám, že som to skúšala.

PERINBABA: Prisaháš krivo.

ZUBATÁ: Dôležité je, že on mi verí. (K Jakubovi.) Prisahám, že som tebou triasla — ale spal si pritvrdo.

JAKUB: Prečo si mi to nepovedala neskôr?

ZUBATÁ: Mala som toľko práce, toľko práce! Nebolo kedy. Vojny. Zemetrasenia. A tá choroba šialených kráv! Ver mi, ozaj som nemala kedy. Ospravedlňujem sa ti.

PERINBABA: Už tomu začínam rozumieť, už chápem, kam mieriš, intrigánka.

ZUBATÁ: Áno, šéfka? Som rada, že oceňujete, ako dobre to mám vymyslené. A sledujte ma teraz! (K Jakubovi, dojato.) Ver mi, Jakub, i keď som to bola ja, kto si musel Aničku zobrať, pretože nebolo iného východiska, súcitím s tebou. A chápem, že ak nežije Anička… (K Perinbabe a do obecenstva.) Držte mi palce, aby to vyšlo! (K Jakubovi, s pohnutím.) … Áno, chápem, Jakub, že už ani tebe sa nechce žiť. Však sa nemýlim?

PERINBABA: Nie! Toto nedovolím. Jakub, Anička žije! Nie aby si dobrovoľne dal svoj život tej klamárke! (Zahrmí.)

12. Zubatá si myslí, že dostala Jakuba

JAKUB: Áno. Uhádla si. I Perinbaba hrmí na znamenie, že to tak bude v poriadku. Ak nežije Anička, ani môj život už nemá cenu a môžeš si ho zobrať.

PERINBABA: Preperinbabu! Čo sa porobilo s tým Jakubom? Veď on neporozumel už ani môjmu znameniu!

JAKUB: Pán richtár, odsúďte ma! Hajdúch, obes ma!

RICHTÁR: Lenže podľa zákona už nemám dôvod odsudzovať ťa na smrť, Jakub.

HAJDÚCH: Áno, pán richtár to vraví presne. Ani ja ťa už nemôžem obesiť, Jakub.

STARÝ KOMEDIANT: Sí, sí! Jacopo! Ty si opitý a táraš — ani hlava, ani päták.

JAKUB: V poriadku. Keď ma nemôže obesiť hajdúch — kde je tá slučka? Obesím sa sám. (Dává si na krk slučku.)

ZUBATÁ (do publika): Hurá! Vyšlo to! (Volá smerom dohora.) No vidíte, šéfka, ak sa dívate! Predsa len sa ten Jakub vyfarbil ako v podstate veľmi slušný smrteľník. Nikdy ste mi nechceli s ním pomocť — a dostala som ho aj bez vás.

PERINBABA: No len počkaj, Zubatá! Toto je vzbura! To sa ti len tak ľahko neprepečie. (Zakryje ďalekohľad. Tma.)

13. Perinbaba budí Aničku

PERINBABA (budí Aničku): Anička, vstávaj!

ANIČKA: Nie, prosím vás, Perinbaba, nechajte ma spať! Aspoň vo sne zabudnem na toho zradcu Jakuba, veď aj on už zabudol na mňa a je šťastný s Dorou. Ako len ho nenávidím!

PERINBABA: Akýže zradca? Akože šťastný s Dorou? Všetko je inak. Poď a pozri sa! (Vedie Aničku k ďalekohľadu.)

14. Anička padá na svet

PERINBABA (namieri ďalekohľad a scéna dole sa znovu nasvieti. Vidíme, ako sa tam naťahujú Richtár, Starý komediant a Hajdúch s Jakubom, ktorý sa chce obesiť. Odkedy, čo sa objavilo v tejto hre víno, všetko, čo robia pijúci muži, má grády, všetko je pohybovo štylizované — ale, pravdaže, s mierou.) No? Ešte si presvedčená, že je Jakub šťastný, Anička? Toto že je nejaké šťastie? Tá slučka, čo si sám Jakub dal na krk?

ANIČKA: Nie, to nie je šťastie. Preperinbabu! Prečo to robí?

JAKUB: Nechajte ma! Chcem umrieť, pretože ani Anička už nežije.

PERINBABA: Chce umrieť, pretože už nežiješ, počuješ.

ANIČKA: Ale veď to nie je pravda. Ja žijem.

PERINBABA: Ale on to nevie.

ANIČKA: Tak mu to musíme povedať. Ale ako? Čo teraz? Buďte taká dobrá, Perinbaba, a dajte mu nejaké znamenie!

PERINBABA: Už som skúšala — nepomáha. Prikazujem ti, aby si tam skočila.

ANIČKA: Áno! Skočím tam. Ľúbim ho! Skočím, aj keby som sa mala zabiť! (Skočí a letí.)

PERINBABA (sadá si za organ a hrá): Prečo by si sa mala zabiť, dievčička? Ja už som pre Jakuba stará. Dožičím ho tebe.

15. Anička zachraňuje Jakuba

RICHTÁR: V mene zákona ti to zakazujem — nerob to, Jakub!

HAJDÚCH: No tak, Jakub! Neondej sa!

STARÝ KOMEDIANT: Sí, sí! To je stupidíta, taký mladý vešiak.

JAKUB: Neraďte mi, viem, čo mám urobiť. A ty, hajdúch, len dozri, aby som i po smrti pekne vyzeral. Dozri, aby som nemal slučku nakrivo a aby bol uzol dotiahnutý.

ZUBATÁ: Neboj sa, Jakub, na to už dozriem ja. (Zaženie sa kosou.) Tak pozor, ideme na to! (Spieva.) Hej, tá moja kosa dobre kosí…

ANIČKA (znesie sa na svet): Nie! Veď ja žijem, Jakub!

JAKUB (zloží si z krku slučku): Anička! Ty si bola u Perinbaby? Ty žiješ?

ANIČKA: Áno, Jakub. A ty si zatiaľ tak trpel a tak zostarel!

JAKUB: A nie je ti to odporné, Anička? Pozri, koľko mám vrások!

ANIČKA: Ľúbim ťa, Jakub! A budem ťa mať rada, aj keď z teba bude scvrknutý starý dedo.

JAKUB: Teraz ty klameš, Anička. Ale aj to tvoje klamanie je hrozne krásne. (Pobozká ju. Bozk je dlhý.)

16. Zubatá mizne

PERINBABA: Stihla to!

RICHTÁR: Moja dcéra Anička žije! Perinbaba — nech je pochválený tvoj spravodlivý zákon, tak teraz, ako na počiatku!

HAJDÚCH: Veru, už sa zdalo, že je to koniec — ale teraz to naozaj vyzerá ako nový začiatok.

STARÝ KOMEDIANT: Sí, sí! Parádne paradízo.

ZUBATÁ: Začiatok? Toto je môj koniec! (Smerom hore.) Šéfka, vybabrali ste so mnou. Vzdávam to. Už budem dobrá.

PERINBABA: Tentoraz ti odpúšťam.

ZUBATÁ: Lenže okrem odpustenia potrebujem ešte aj radu. Ste taká skúsená, taká vzdelaná, taká múdra — povedzte mi, čo mám urobiť teraz?

PERINBABA (smeje sa): Nezostáva ti iné, len sa znova za čosi preobliecť. A pre istotu aj zmiznúť, Zubatá.

ZUBATÁ: Navždy?

PERINBABA: Na tak dlho, kým si nevyslúžiš nielen moje, ale aj Jakubovo odpustenie.

ZUBATÁ: Vďaka za dobrú radu, šéfka. Je mi to jasné. (Zmizne.)

PERINBABA: Zmizla. Nemusela som jej to radiť dvakrát. Ale kam zmizla? (Namieri ďalekohľad pod javisko.) Pozrimeže — čo sa tam robí? (Priestor pod javiskom sa nasvieti.)

17. Zubatá stretne macochu a Doru

MACOCHA a DORA (vyliezajú znova na javisko a spievajú):

Ach, Perinbaba, bohyňa naša, sme pri jazere v chlade a šere, o smäde, hlade — len smola všade. Smola je naša jediná kaša. Ach, Perinbaba! Ochraňuj nás!

DORA: Prečo utekáme? A kam sme sa dostali, mama?

MACOCHA: A ty si na to ešte neprišla? Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Toto, ako vidíš, je smolné jazero.

DORA: Ach, to je fajn! Čo tu je tej smoly! A ako sa na mňa krásne lepí!

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora, keď ťa teší, že sa na teba lepí smola. Keby aspoň to jazero smoly nikomu nepatrilo! V takom prípade by sme sa mohli pri ňom usadiť a predávať smolu cestárom.

DORA: A patrí niekomu, mama?

MACOCHA: Neviem, spýtame sa. (Uvidí Zubatú.) Tam niekto ide.

ZUBATÁ (prichádza ako cestár, s kosou maskovanou ako lopata a spieva si):

Na tej ceste do Necpál jeden mladý cestár stál —

MACOCHA: Je to cestár.

ZUBATÁ:

— a kamene tam drvil on tým cestárskym kladivom.

MACOCHA: Hej, priateľ cestár, nevieš, komu patrí toto jazero smoly?

ZUBATÁ: Hneď vám poviem — iba mi najprv prezraďte, či nie ste macocha a toto či nie je vaša dcéra Dora?

DORA: Áno, to sme my.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Nemusíš predsa každému, koho sa na niečo pýtaš, hneď hovoriť, kto si.

ZUBATÁ: Náhodou dobre urobila, že mi to povedala. Pretože keď teraz viem, kto ste, môžem vám presne povedať, čie je jazero. Jazero smoly je celé vaše.

DORA: No vidíš, mama! Predsa len nie som naozajstná hlúpa Dora.

ZUBATÁ: Pravdaže nie si. Si stokrát múdrejšia ako tvoja matka. Pretože ak ste vy dve macocha a jej dcéra Dora, potom ste odsúdené na smrť za to, že ste sa pokúsili zabiť Aničku. A ja som Zubatá a môžem si vás hneď teraz vziať. Vaše je toto jazero, iba vaše. Je to jazero vašej smoly. (Kosí ich, podobnosť s úvodnou scénou v lavíne pripomenie aj stroboskop.)

MACOCHA a DORA (ich telá padajú pod javisko, spievajú):

Beda nám, beda, jesť sa to nedá. K noci sa chýli, smola nás straší, priatelia milí, sme v peknej kaši. Víchor nás hatá. Zubatá máta. Ach, Perinbaba! Opúšťaš nás!

HLAS DORY: Tak vidíš, mama, že to bola naša smola.

HLAS MACOCHY: A z toho máš radosť, Dora? Och, Dora, ty si aj po smrti naozajstná hlúpa Dora.

18. Dora to prežije

ZUBATÁ: Čo vravíte, šéfka? Bude teraz Jakub ochotný zabudnúť, že som sa ho pokúsila oklamať? Môžem sa mu už ukázať na oči?

PERINBABA: Povedala by som, že teraz už asi áno — i keď, ak mám byť úprimná, tvoja trestná akcia sa mi videla trochu prísna. Tá hlúpa Dora v tom bola predsa nevinne.

ZUBATÁ: Keď sa rúbe les, lietajú triesky, šéfka. Ale čosi vám prezradím — vedela som, že poviete presne toto. Doru som skosila len naoko — Dora žije. A ak tam hore potrebujete pomocníčku… (Zubatá vynáša Doru hore k Perinbabe.)

PERINBABA: Tá moja Zubatá — tá je teda hubatá! Ale pozná ma lepšie ako svoju kosu. (Zakryje ďalekohľad. Hrá na organe. Tma.)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.