ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PERINBABA (pozrie sa cez ďalekohľad, v tej chvíli sa proscénium nasvieti a vidíme Komediantov).

KOMEDIANTI (cikcakovito idú jeden za druhým, zoradení ako výprava na úzkom chodníku. Potkýnajú sa, unavene hrajú a spievajú. Len tu a tam sa niektorý z nich pokúsi o nepodarené salto).

STARÝ KOMEDIANT: Signora Perinbaba! Per favore! Vypočúvaj naše úpenlivé proso!

KOMEDIANTI:

STARÝ KOMEDIANT: Signora Perinbaba! My chceme len malíčkovú protekciu!

PERINBABA: Protekciu? Ešteže čo! Ako by k tomu prišli ostatní? Urobila by som vám maličkú protekciu, túlaví komedianti — lenže teraz napríklad musím spustiť lavínu. (Začne hrať na organe.) A ty, Zubatá, nespi tam!

ZUBATÁ: A je to tu! Ale ja som v tom celkom nevinne. Robím si len svoju prácu — úlohy dostávam od nej, zhora. (Začne sa oháňať kosou a spieva.)

KOMEDIANTI (jeden cez druhého): Lavína! Perinbaba — čo je toto? Takto nás ochraňuješ? Toto je tvoja láska? Pomoc! Kde je moja basa? Jakubko ju má. A kde je Jakubko?

STARÝ KOMEDIANT: Signora Perinbaba! Zmaľuj sa! Nebuď na nás taká zlatá!

(Príležitosť pre stroboskop. Celá scéna sa ocitá vo veľkej snehovej krútňave, uprostred sa kosou oháňa Zubatá.)

PERINBABA (keď sa snehová búrka utíši a všetko je zasa pokojné, znovu zamieri svoj ďalekohľad a presne tam, kam sa pozrie, sa javisko nasvieti. Vidíme, že Komedianti zmizli. Len kde-tu trčí nejaký nástroj, ruka alebo noha. Bokom sedí a oddychuje Zubatá. Uprostred leží nehybný Jakub.)

JAKUB (preberá sa z mdlôb): To bola sánkovačka! Lavína ma viezla na obrovskej snehovej guli. (Obzerá sa.) Ale kde sú ostatní? Mamka!

PERINBABA (robí ozvenu): … mkááá!

JAKUB: Tatko!

ZUBATÁ (robí ozvenu): tkóóó!

JAKUB (objavuje dielo skazy): Neprežili lavínu. Čo teraz budem robiť? (Rozplače sa.)

PERINBABA: To je zaujímavé. Nikto lavínu neprežil — a tento mládenček ju prežil? Vari je nesmrteľný? Kdežeby. Len moja Zubatá už starne.

ZUBATÁ (dvíha sa): Nestarnem, šéfka. Oháňam sa kosou s rovnakou vervou ako predtým.

PERINBABA: A niekedy kosíš len vietor. Čo je to za mládenčeka?

ZUBATÁ: Jakubko. Má iba trinásť.

PERINBABA: Na ten vek je pekne urastený!

ZUBATÁ: Stáva sa, že niekedy chlapec tak rýchlo vyrastie — ale rozum má určite ešte detský. Veď uvidíte, ako s ním teraz vybabrem. (Približuje sa k Jakubovi.) Chcel si ufujazdiť, Jakubko? Pred Zubatou? Veľmi sa ti ospravedlňujem, ale… (Zaženie sa kosou.)

JAKUB (prestane na chvíľočku plakať a dá Zubatej zaucho, potom plače ďalej).

ZUBATÁ (gúľa sa po zemi): Au! Pomoc! To je útok na úradnú osobu. Neprimeraná obrana. Poskytnite mi predsa prvú pomoc, šéfka!

PERINBABA (smeje sa): Chachacha! Nepamätám sa, že by sa moja Zubatá niekedy takto zľakla. A trinásťročného chlapca!

ZUBATÁ: Hej, ale vy sama ste povedali, že je pekne urastený. (Opakuje svoj pokus.)

JAKUB (dá jej druhé zaucho, rovnaká hra ako predtým).

ZUBATÁ: Šéfka, ten chlapec sa vám páči, však? Vy ste mu pomohli.

PERINBABA: No tak! Čo si to o mne myslíš? Mýliš sa.

ZUBATÁ (tretí pokus).

JAKUB (tretie zaucho — zrazí Zubatú, rovnaká hra ako predtým).

ZUBATÁ (takmer sa aj ona rozplače): Tak prečo nepomôžete mne? Obávam sa, že sa stane čosi hrozné. Ani sa nenazdáte — a budem odpočívať.

PERINBABA: Väčšinou odpočívaš — a nič až také hrozné sa nestane.

ZUBATÁ: Teraz to však bude iný odpočinok. Teraz budem odpočívať v pokoji. V hrobe.

PERINBABA: Zubatá — a v hrobe?

ZUBATÁ: A prečo nie — keď ma tam pošle? A na svete nastane strašné preľudnenie.

PERINBABA: Vylúčené. To by protirečilo mojim zákonom. Ešte raz sa pekne zažeň a skos ho!

ZUBATÁ: Šéfka, nejde to. Viem, že je smrteľný — ale nejako naňho zatiaľ nestačím. Stáva sa, že mi niekto vzdoruje aj sto rokov, keď má dobrý koreň. A či nevidíte, aký má ten chlapec dobrý korienok?

PERINBABA (díva sa na Jakuba ďalekohľadom): Hm!

ZUBATÁ: Vyvaľujete oči, však? Teraz mi už, dúfam, neodmietnete pomoc.

PERINBABA: Nuž, keď vidím, ako ti pred ním hrkocú kosti — dobre. Najskôr ho uspím a potom… (Zamyslí sa a zrazu sa nadchne.) Potom ho vynesieš sem hore, do môjho kráľovstva. Na zemi je smrteľný ako každý iný — ale tu u mňa bude naozaj nesmrteľný. (Začne hrať na organe, ozve sa melódia uspávanky, ktorú ešte niekoľko ráz budeme počuť, Jakub usína. Zubatá ho vynesie do vyvýšeného priestoru.)

PERINBABA: Jakub! No tak, Jakub! (Pohládza Jakuba.) Nebuď taký smutný! Čosi ťa naučím. (Hrá na organe a spieva.) Pozri sa! Takto sypem na svet sneh. Z periny na svet takto sypem sneh.

JAKUB (neochotne prehovorí): Pustíš ma na svet tak ako ten sneh?

PERINBABA (spieva): Na svete by ťa skoro prešiel smiech. (Ukazuje mu, ako sa hrá na organe.)

JAKUB (vytrhne sa jej a hovorí): Pustíš ma na svet tak ako ten sneh?

PERINBABA (sklamane si vzdychne a naposledy zaspieva): Na svete by ťa skoro prešiel smiech. (Hovorí, v hlase s novou nádejou, že si získa nevšímavého Jakuba.) Celkom postačí, Jakubko, keď sa pozrieš na svet cez môj ďalekohľad.

PERINBABA (vedie Jakuba k ďalekohľadu, nasvieti sa priestor dole. Vidíme kolísku. V kolíske Malá Anička — zastupuje ju bábika. Pri kolíske Aničkin otec Richtár a Aničkina Matka. Otec kolíše, Matka spieva.)

ANIČKINA MATKA (spieva):

PERINBABA: Nuž, Jakub, čo vravíš na to, čo nám ukázal ďalekohľad? Pekné?

JAKUB: Čudné.

PERINBABA: Akože čudné? Prečo čudné? To, čo vidíš, je normálna ľudská rodina.

JAKUB: Normálna — to je podľa teba aká?

PERINBABA: Na svete sú rôzne normálne ľudské rodiny — toto je napríklad normálna trojčlenná. Otec, matka a dieťa.

ANIČKINA MATKA (spieva):

JAKUB: Povedz mi, Perinbaba, a to dieťa v kolíske je chlapec alebo dievča?

PERINBABA: Dievča. Volá sa Anička.

JAKUB: Panička? Smiešne meno.

PERINBABA: Anička, vravím.

JAKUB: Anička? Ešte smiešnejšie. Anička — pocikanička. Perinbaba — a koľko má tá Anička rokov?

PERINBABA: Veď je to ledva pár dní, čo sa narodila. Netreba jej ešte rátať roky.

JAKUB: Hm. Ja si už roky rátať musím. (Preráta si roky na prstoch.) Mám ich trinásť. A, Perinbaba, keď už sme pri tom — prečo som nezostal žiť v normálnej ľudskej rodine aj ja? Kto kázal Zubatej urobiť práve s našou rodinou taký masaker?

PERINBABA: Čo bolo, bolo, Jakubko. Lavína. Prírodné zákony.

JAKUB: Ty ich riadiš!

PERINBABA: Ale musím ich aj poslúchať. Ani americký prezident sa nemôže vyvyšovať nad zákony — prečo by som mala mať privilégium ja?

JAKUB: Bola to krutosť.

PERINBABA: Bolo to nešťastie.

JAKUB: Kruté nešťastie.

ANIČKINA MATKA (spieva):

PERINBABA: Je mi to ľúto, Jakub, ale taký je život. Tvoja rodina som teraz ja. A moja rodina si ty. Tvoja aj moja normálna rodina — to sme teraz my dvaja.

JAKUB: Prečo sa ti zdá normálna?

PERINBABA: A prečo sa tebe zdá nenormálna? Normálna božská dvojčlenná. Uvidíš, že sa ti tá naša rodina bude páčiť čoraz viac.

ANIČKINA MATKA (spieva):

PERINBABA: Len si nesmieš nahovárať, že ľudské rodiny sú normálnejšie a krajšie. A to by aj stačilo. (Odvádza Jakuba od ďalekohľadu, reflektor zhasne, scéna v dome zmizne.)

JAKUB: Počkaj, Perinbaba! Nestačilo. Ešte chvíľočku sa chcem na tú ľudskú rodinu dívať.

PERINBABA: Ešte? Aby si nepovedal, že ťa hádam obmedzujem — dívaj sa. (Zasa ho pustí k ďalekohľadu, priestor dole sa nasvieti, vidíme Malú Aničku s prútom.)

MALÁ ANIČKA (spieva):

JAKUB: Perinbaba — a kde je ľudská rodina, na ktorú sme sa dívali pred chvíľkou?

PERINBABA: O akej chvíľke hovoríš? Chvíľka to bola len tu u nás, ale na svete zatiaľ bežal čas.

JAKUB: Koľko času tam ubehlo? Deň? Týždeň? Mesiac?

PERINBABA: Pridaj čosi, Jakub! Na svete ubehlo pekných pár rôčikov.

JAKUB: A kde je teraz Anička, ktorú sme videli v kolíske?

PERINBABA: Práve na ňu pozeráš. Pasie pávy a má dvanásť.

JAKUB: Keď má Anička dvanásť… (Ráta na prstoch.) Ja už mám dvadsaťpäť, však?

PERINBABA: Nie, ty máš ešte vždy trinásť.

JAKUB: To je čudné.

PERINBABA: Zas čudné! Prečo by všetko malo byť čudné? Je to normálne. Vravím ti, na svete čas beží — ale tu u mňa stojí.

JAKUB: A vari vždy budem mať u teba trinásť rokov?

PERINBABA: Vždy, Jakubko. Vždy budeš u mňa rovnako starý, chcem povedať rovnako mladý, ako si bol, keď si sem prišiel. Nie je to pekné?

MALÁ ANIČKA (spieva):

JAKUB: Tam na lúke by sa mi páčilo viac.

PERINBABA: Aj keď tam Anička spieva tak smutne?

JAKUB: Aj keď spieva tak smutne. A prečo vlastne spieva tak smutne?

PERINBABA: No predsa preto, že si pri pesničke spomína na mamičku.

JAKUB: Akože spomína? Kde je Aničkina mamička?

PERINBABA: Tam! (Zahrá na organe vysoký tón.)

HLAS ANIČKINEJ MATKY (spieva):

JAKUB: Nevidím ju.

PERINBABA: Ani nemôžeš. Len ju počuješ.

HLAS ANIČKINEJ MATKY (spieva):

PERINBABA: Už je to len jej duša vo vetre. Rovných päť rokov už leží jej telo v hrobe.

MALÁ ANIČKA (spieva a plače):

JAKUB: To má zasa na svedomí tá potvora Zubatá. Pozri, Perinbaba, veď Anička pri speve aj plače! Môžem ju rozveseliť?

PERINBABA: A ako by si to chcel urobiť?

JAKUB: Pustím jej trošku tvojej veternej hudby. (Začne hrať na organe.)

MALÁ ANIČKA: Bŕ, aký studený vietor! V lete — a taký severák.

JAKUB: Anička, nijaký severák! To fúkam ja. (Znovu hrá na organe.)

PERINBABA: Nepočuje ťa.

JAKUB: Ale cíti. (Hrá ďalej. Vietor zdvihne Malej Aničke sukničku.)

MALÁ ANIČKA: Neblázni, vietor! Ty nehanebník! Si ako malé dieťa.

PERINBABA (odtiahne Jakuba od ďalekohľadu, výjav dole zmizne): Stačilo.

PERINBABA: Stačilo. Anička má pravdu. (Žiarlivo.) Dvíhať dievčatkám hudbou sukničky — kto to kedy videl? Také veci môžeš robiť neskôr, keď budeš starší.

JAKUB: Ako to myslíš? Vravela si, že u teba nebudem starší nikdy.

PERINBABA: Pravdaže nie. (Privinie si ho.) Pre mňa si starý dosť. Keď vravím, že budeš starší, len žartujem, aby som trošku rozveselila aj ja teba. Čo keby si teraz pre zmenu zahral na organe čosi pre mňa? Ale nie severák. Čo keby si zahral valčík jarného vánku? A ja budem tancovať.

JAKUB (začne hrať najskôr valčík, ale potom prejde do uspávanky Páslo dievča pávy).

PERINBABA (tancuje a jej tanec je najskôr temperamentný, ale potom čoraz malátnejší): Čo mi hráš, Jakubko?

JAKUB: Čo si si želala. Valčík jarného vánku. (Zahrá niekoľko valčíkových taktov a pokračuje v uspávanke.)

PERINBABA: Zaujímavé. A ja mám pocit, akoby si hral uspávanku. (Zazíva, zaspí v tanci a zvalí sa na svoju veľkú perinu.)

JAKUB (prestane hrať): Pravdaže to bola uspávanka.

PERINBABA (zdvihne v spánku hlavu): Čože?

JAKUB: Jarný vánoček, jarný vánoček! (Zahrá niekoľko valčíkových akordov a zasa hrá uspávanku.)

PERINBABA: Ááááááá! (Definitívne zaspí.)

JAKUB: Tak. A mám od Perinbaby na chvíľku pokoj. Teraz sa pozriem ešte raz dole.

JAKUB (ide k ďalekohľadu, pozrie sa a priestor dole sa znovu nasvieti).

ANIČKA (je to už dospelé dievča, umýva sa nad korytom a pospevuje si pri tom svoju melódiu).

JAKUB: Och! Kto je toto? (Hneď to pochopí.) Podľa melódie je to malá Anička. Ale ako zasa zostarla! A aké je to jej zostarnutie pekné! Prečo si Perinbaba myslí, že starnutie je zlé? Aj ja chcem zostarnúť. To by mi tak chýbalo — aby som zostal naveky trinásťročným chlapcom. Rozdiel medzi mnou a Aničkou by bol z roka na rok väčší — a keby som sa s ňou chcel raz oženiť… Doperinbaby, ak nechcem o ňu prísť, treba čosi robiť. Musím… Čo musím? Musím čo najskôr odtiaľto preč. Nazad na zem. (Odíde od ďalekohľadu, výjav dole zmizne.) Lenže ako?

JAKUB: Už to mám! Prepáč, Perinbaba, ale odletím na svet na vetre z tvojho organa.

PERINBABA (posadí sa v spánku): To, čo počujem, sa mi iba sníva?

JAKUB (posadí ju za organ): Sníva, sníva. Spi a hraj!

PERINBABA (hrá melódiu „Páslo dievča pávy“): Ešte sa mi nestalo, aby som spala a zároveň hrala na organe. Naozaj je to sen?

JAKUB: Sen je to, sen — a sama si k nemu hráš uspávanku. Len spokojne spi, Perinbaba! Spi a hraj! A ja si to zatiaľ dobre vyrátam. A skočím. (Skočí a letí.)

PERINBABA (prebudí sa a hrá na organe ďalej). Lenže ja už nespím. A všetko vidím. Utekáš, nevďačník? Dúfala som, že ma na staré kolená doopatruješ.

JAKUB (letí): Akéže staré kolená? Veď vravíš, že u teba sa nestarne.

PERINBABA (hrá): Tak vidíš! Aj moje kolená sú ešte mladé — a predsa utekáš. Si rovnaký ako všetci chlapi. No ani tak si nemysli, že utečieš ľahko! Pustím ti teraz taký vietor, že ma budeš ešte prosiť, aby si sa mohol vrátiť. (Prudko zahrá na organe, až to Jakubom zalomcuje.) No? Chce sa ti ešte lietať?

JAKUB (letí): A prečo nie? Je to paráda — akurát, že mi trošku ťahá na nohy.

ZUBATÁ (vykukne spoza kulís): Šéfka! Prosila som vás, aby ste toho chlapca už nikdy nepúšťali na zem, ak chcete, aby som pre vás o pokoji kosila. A neustriehli ste ho. Už sem letí zas.

PERINBABA (hrá): Ufrngol mi. Čo narobím?

ZUBATÁ: Ufrngol, ufrngol! A čo teraz narobím ja?

PERINBABA (hrá na organe): Veď sa ho zas až tak neboj! U mňa bol nesmrteľný — ale na svete nesmrteľný nebude.

ZUBATÁ: A koľkokrát ma ešte vyzauškuje, kým ho dostanem?

PERINBABA: Záleží len na tebe. Musíš vystriehnuť vhodnú príležitosť. (Preruší hru. K Jakubovi.) Už si na zemi, Jakub?

JAKUB (padá): Nie, preperinbabu! Keď nebudeš hrať, tresnem o zem ako vrece.

PERINBABA: Ach, len to nie!

ZUBATÁ (máva kosou): Ichuchú! Vhodná príležitosť je azda práve teraz. (K Jakubovi.) Čo keby som ťa skosila, práve keď tresneš o zem, Jakubko?

PERINBABA (začne rýchlo znovu hrať): Vydrž, Jakub, netrieskaj, už hrám!

JAKUB (ešte stačí kopnúť Zubatú a v poslednej chvíli pred tresnutím o zem sa zase vznesie): Skús to!

ZUBATÁ (gúľa sa po zemi): Netresol — a ešte ma aj kopol. No vy teraz už nemôžete povedať, šéfka, že ste mu nepomohli. To nebolo fér! Na zemi by ste mu pomáhať nemali.

PERINBABA: Veď je ešte stále vo vzduchu. Upokoj sa — na zemi mu pomáhať nebudem.

ZUBATÁ: A myslíte, že vám verím? Radšej sa pôjdem za čosi preobliecť. Keď ma hneď nespozná, skôr ho dostanem. Au, ešte teraz ma to bolí. (Odkrivká za kulisy.)

JAKUB (letí): A aj keby si mi už nikdy nepomohla — ďakujem ti, Perinbaba, za všetko. Veď ja sa ešte niekedy u teba zastavím.

PERINBABA (hrá): A kedy to bude, ty neverník?

JAKUB (letí): Keď na svete trošku zostarnem, aby si nebola pre mňa taká stará.

PERINBABA (hrá). Dobre viem, kvôli komu chceš zostarnúť. Ale vráť sa, chlapče! Vráť sa, kedykoľvek ťa to tam prestane baviť! Ty pre mňa budeš vždy tak akurát, aj keby si ešte omladol. (Prestane hrať na organe.) Už si na zemi?

JAKUB (padá): Nie, preperinbabu! Aspoň raz ešte zaduj!

PERINBABA (hrá na organe). Tu máš to svoje zadutie, vetroplach.

KOMEDIANTI (prichádzajú, spievajú a hrajú svoju úvodnú pieseň):

STARÝ KOMEDIANT (do obecenstva): Ciao, Franco! Buongiorno, Carla! Vraciame sa na zadok do vášho miestočka.

ZUBATÁ (preoblečená za komedianta vynorí sa spoza kulís a hovorí do obecenstva): A aj ja, Zubatá, sa vraciam — a v perfektnom preoblečení. Dobré, však? (Vykročí Komediantom v ústrety.) Vitajte, komedianti, a vezmite ma medzi seba!

STARÝ KOMEDIANT: Kto si ty a čo ty vedieš, bambína?

ZUBATÁ: Som rovnaký komediant ako vy a ovládam hru na tomto hudobnom nástroji. (Ukazuje kosu.)

STARÝ KOMEDIANT: Vraj chudobný nástroj!

KOMEDIANTI: Veď je to kosa!

ZUBATÁ: Ešte ste nepočuli, že aj kosa je hudobný nástroj? (Zahrá na kose a zaspieva.)

STARÝ KOMEDIANT: Bravo! Ty si kosa nostra. My ťa žobreme medzi seba.

KOMEDIANTI: Bravo! (Objímajú Zubatú a berú ju medzi seba.)

PERINBABA (hrá na organe).

JAKUB (krúži nad Komediantmi): Pozor, bračekovci, rútim sa z neba ako lavína.

KOMEDIANTI (sú prekvapení, jedni padajú na kolená, iní sa ukrývajú. Všetci pritom spievajú):

STARÝ KOMEDIANT: Mirácolo! Lavína z neba! Normálny div divošský.

ZUBATÁ: Nestrácajte nervy, kolegovia! Je to len človek, ktorý vie lietať.

STARÝ KOMEDIANT: Záletný človek. Casanova.

PERINBABA (zahrá posledný akord).

JAKUB (stojí zas na javisku): Áno, zalietal som si — ale už stojím na zemi. (Ku Komediantom.) Čo na to vravíte, bračekovci? Nie je na svete pekne?

KOMEDIANTI (pomaly vyliezajú z úkrytu a hovoria jeden cez druhého): Ale áno. Veľmi pekne. V lete je sucho, hrozí neúroda a hladomor. A v zime zasa v horách striehnu lavíny. Noviny sú samá vražda, samé zbojstvo. Ale inak je na svete naozaj nádherne.

JAKUB: A vy ste kto?

KOMEDIANTI: My sme komedianti.

STARÝ KOMEDIANT: My sme kočíkujúce teatro. Z miestočka do miestočka.

JAKUB: No to je náhodička! A povedali by ste, že pred vami stojí ďalší komediant?

KOMEDIANTI: Ale nie! Ďalší komediant?

JAKUB: Áno. Som váš kolega. Komediant Jakub.

KOMEDIANTI (jeden cez druhého): Komediant Jakub? Nie, to by sme na teba nepovedali, Jakub. Veď nerobíš nijaké kúsky. Ani hudobný nástroj nemáš.

JAKUB: Viem hrať na organe.

KOMEDIANTI (jeden cez druhého): Chachacha, že na orgáne!

STARÝ KOMEDIANT: Órgano! Poukáž nám tvoje órgano!

KOMEDIANTI: Veď si ešte len malý chlapec! Chlapec a organista? To ti máme veriť? A nemal by si už radšej utekať domov, sopliak? Mamička ti urobí krupicovú kašičku a dá ťa na nočníček.

STARÝ KOMEDIANT: Kde máš to tvoje órgano, ty malý frčkan?

JAKUB (smerom hore): Počuješ, Perinbaba? Hovoria mi malý frčkan. To má na svedomí tá tvoja Zubatá. Keď na ňu natrafím — vybavím si to s ňou. (Obzerá sa.)

ZUBATÁ (pre seba). Dlho sa nafukovať nebudeš. Tentoraz si to vybavím ja s tebou.

ZUBATÁ (k Jakubovi): Darmo sa obzeráš po Zubatej, šuhajko. Zubatú sme nevideli tak dávno, že už ani nevieme, ako vyzerá. Asi má práve prácu niekde na druhej zemskej pologuli.

JAKUB: A ty si kto?

ZUBATÁ: Ja? Ja nič — ja komediant. (Sladko.) Počúvaj, Jakubko — a prečo by si si mal vlastne so Zubatou čosi vybavovať? Malí chlapci, tí si medzi sebou ustavične čosi vybavujú — ale ako sa tak na teba pozerám — mýlili sme sa. Ty vlastne vôbec nie si malý chlapec. (Ku Komediantom.) Priatelia! Kolegovia komedianti! Ako môžete tvrdiť, že toto je malý chlapec?

KOMEDIANTI: A nie je?

ZUBATÁ: Pravdaže nie je! Kto vie takto padať z neba na rovné nohy, to je chlap — a určite vie aj tancovať. Vezmime ho medzi seba!

KOMEDIANTI: Berieme ho. Je náš.

STARÝ KOMEDIANT: Órgano! Aj ty si kosa nostra.

JAKUB: Čo je to — kosa nostra?

ZUBATÁ: Kosa nostra? To je náš obľúbený tanec. (Pre seba.) A teraz ťa dostanem, Jakubko! (Ku Komediantom.) Spustite, priatelia, rozkrúťte to! (Do obecenstva.) A ty, ľud, tlieskaj! Zatancujeme si s Jakubkom tú kosu nostru.

KOMEDIANTI (niektorí spustia na hudobné nástroje, iní metajú saltá).

ĽUD (tlieska do tanca).

JAKUB (tancuje so Zubatou).

ZUBATÁ (pre seba): Skúsim ho dostať teraz. (Kosí.)

JAKUB (preskočí kosu).

ZUBATÁ (pre seba): Nevyšlo to. Ešte raz. (Kosí.)

JAKUB (preskočí kosu).

ZUBATÁ (pre seba): A ešte raz. Ešte raz. Ešte raz. (Opakovane kosí.)

JAKUB (preskakuje kosu, je to normálny tanec).

ZUBATÁ (pozabudne sa): Len vyskakuj, Jakub, vyskakuj — raz dovyskakuješ, raz doskáčeš. Mne, Zubatej, neujdeš.

JAKUB (pristúpi jej kosu): Čože?

KOMEDIANTI (od prekvapenia zmeravejú).

ZUBATÁ (pre seba): Preriekla som sa. Spoznal ma.

JAKUB: Zubatá! (Strhne jej masku.) To si zasa ty? (Dá jej zaucho.) Padaj!

ZUBATÁ (gúľa sa po zemi). Padám, Jakub, padám. Zašanuj ma! Och, šéfka, videli ste to? Zase sa mi nepodarilo dostať ho. Zas dobreže ma nezabil.

PERINBABA: Chachacha! Ale teraz nemôžeš povedať, že som mu pomáhala.

JAKUB: Ešte si tu?

ZUBATÁ (gúľa sa za kulisy): Nie, už som preč. (Ešte raz vykukne.) Len počkaj, veď ja sa prezlečiem za niekoho iného a dostanem ťa nabudúce.

KOMEDIANTI (trasú sa od strachu): Pomáhaj, Perinbaba! Čo to bolo? Čo to bolo?

STARÝ KOMEDIANT: Trapásso! Sme z toho celí prelakovaní.

JAKUB: Ale, ale, komedianti! Čoho ste sa tak zľakli? Hrajte ďalej! Aj ty sa pridaj, Perinbaba!

KOMEDIANTI (niektorí hrajú, iní žonglujú a tancujú).

PERINBABA (hrá na organe).

JAKUB (spieva):

(Do obecenstva.) A všetci! Ľud, pridaj sa!

VŠETCI (spievajú):

JAKUB (spieva): Čoho ste sa zľakli?

VŠETCI (spievajú): Čoho sme sa zľakli?

JAKUB (spieva): Čoho ste sa zľakli?

VŠETCI (spievajú): Čoho sme sa zľakli?

JAKUB (spieva): Veď to bola iba Zubatá!

VŠETCI (spievajú): Veď to bola iba Zubatá!

JAKUB (spieva):

VŠETCI (spievajú):

JAKUB (spieva): Čoho ste sa zľakli?

VŠETCI (spievajú): Čoho sme sa zľakli?

JAKUB (spieva): Čoho ste sa zľakli?

VŠETCI (spievajú): Čoho sme sa zľakli?

JAKUB (spieva): Veď to bola iba Zubatá!

VŠETCI (spievajú): Veď to bola iba Zubatá!

JAKUB (spieva): Veď to bola iba Zubatá!

VŠETCI (spievajú): Veď to bola iba Zubatá!

JAKUB (spieva): Veď to bola iba Zubatá!

VŠETCI (spievajú): Veď to bola iba Zubatá!

JAKUB (spieva): Veď to bola iba Zubatá!

VŠETCI (spievajú): Veď to bola iba Zubatá!

JAKUB (spieva): Čoho ste sa zľakli?

VŠETCI (spievajú): Čoho sme sa zľakli?

JAKUB (povie pokojne, už bez hudby): Veď to išla okolo len smrť.

PERINBABA (mohutne zahrmí na organe).

RICHTÁR (vychádza z domu a modlí sa): Ach, Perinbaba! Len hrmíš — ale dáždik nepošleš nám z neba.

HAJDÚCH (vychádza spolu s Richtárom a modlí sa): Ach, Perinbaba! Čo vlastne potom máme z teba?

RICHTÁR: Prečo je také sucho?

HAJDÚCH: Budeme v zime hladní.

OBAJA (modlia sa): Ó, Perinbaba! Milostivo na nás zhliadni! A pomôž nám!

KOMEDIANTI (ukláňajú sa, znovu placho spustia, radi by upútali Richtárovu pozornosť).

RICHTÁR: Čo to má znamenať? Zákon to síce nezakazuje, ale predsa len sa pýtam: komu je do spevu a do tanca, keď máme teraz také starosti?

HAJDÚCH: Sú to potulní komedianti, ktorí sa nevedia vžiť do našich starostí, pán richtár. Mám ich vyhnať?

RICHTÁR: Neurob nič, čo by porušovalo zákon.

HAJDÚCH: Myslím, že zákon to priamo prikazuje. (Ráznym gestom umlčí Komediantov.) V mene zákona, hneď a zaraz prestaňte a berte sa, komedianti, robiť komédie tam, odkiaľ ste prišli! Pán Richtár sa trápi, že z neba nespŕchla už bohvieako dlho ani kvapka — a ešte má počúvať váš huriavk a dívať sa na vaše vystrájanie?

JAKUB: Pán richtár má starosti? Pomôžem mu. Pomôžem vášmu mestečku.

HAJDÚCH: Ty sa ešte ozývaš, zasran? Nemáš uši? Nepočul si výzvu? Nepočul si, že máš zmiznúť?

RICHTÁR: Počkaj, hajdúch! Ten mladý komediant hovorí o pomoci — to zákon dovoľuje. (K Jakubovi.) Ako nám chceš pomôcť, mládenec? Máš väčšiu moc ako Perinbaba?

JAKUB: Väčšiu moc nemám. Ale som príbuzný Perinbaby a môžem sa za vás u nej prihovoriť.

HAJDÚCH: Príbuzný Perinbaby! Príbuzný našej najvyššej bohyne? Robí si z nás žarty. Asi ho predsa len vyženiem.

RICHTÁR: Počkaj — zákon sa neriadi slovami, ale dôkazmi. (K Jakubovi.) Môžeš svoje slová dokázať, mládenec?

JAKUB: Nič nie je ľahšie! (Zalúska prstami.) Perinbaba, budeš taká láskavá? Chcelo by to tu kvapku dažďa.

PERINBABA: Kvapku? Nijaký problém. (Zahrá na organe jeden tón.)

JAKUB (utrie si malíčkom kvapku z líca, pozrie sa na konček malíčka a potom hore). Myslel som pár kvapiek.

PERINBABA: Vyjadruj sa presne! (Začne hrať na organe jednoduchú melódiu. Mrholí.)

JAKUB (nastaví ruku, oblizne si jej chrbát a potom sa víťazoslávne obráti na Richtára a Hajdúcha): Nuž? Dokázal som vám to? Mrholí.

RICHTÁR (nastaví ruku, potom si oblizne jej chrbát): A naozaj mrholí. Začínam mu veriť.

KOMEDIANTI (zhromažďujú sa okolo Richtára, nastavujú ruky, oblizujú si dlane a spievajú):

HAJDÚCH: Komedianti, upokojte sa! Nijaké výtržnosti! Pán richtár, veď to môže byť aj podvodník. Náhodou frklo z neba pár kvapiek. Ešte vždy však poriadne neprší. Naozaj mu veríte?

RICHTÁR: Hm… Aby som pravdu povedal… Zákon mi nezakazuje veriť mu… Ale ani ma na to nenúti.

HAJDÚCH: Jasné. (K Jakubovi.) Nepresvedčil si pána richtára. Zmizni, kým sa ovládam! A vy ostatní za ním.

JAKUB: Počkajte, pán richtár! (Zalúska znovu prstami.) Perinbaba — a teraz poriadny dážď.

PERINBABA: Prečo to nepovieš hneď? (Spustí koncert a rozprší sa.)

JAKUB: No čo vravíte teraz?

RICHTÁR: Dážď! Áno, naozaj mu teraz verím.

KOMEDIANTI: Dážď!

STARÝ KOMEDIANT: Pióggia! Kvapky prsia. Velikánske prsia.

KOMEDIANTI (spievajú):

HAJDÚCH (nastaví prst, oblizne ho): A naozaj dážď. (Ku Komediantom.) Bračekovci komedianti, ostaňte! Kto by vás chcel vyháňať, bude mať robotu so mnou.

RICHTÁR: Milý mladý umelec! Naše mestečko sužovalo veľké sucho, hrozil nám hladomor — a ty si vykonal čosi, čo neprekročilo medze zákona, a predsa nás to zachránilo. Vďaka. Ako sa voláš?

JAKUB: Jakub.

STARÝ KOMEDIANT: Jacopo! Aké pekné vemeno.

RICHTÁR: Vďaka ti, Jakub. Podľa zákona máš nárok na odmenu — žiadaj si čokoľvek a dostaneš to.

JAKUB: Dajte mi za ženu svoju dcéru!

RICHTÁR: Dám ti ju, mládenec. Zákonu to neodporuje. Moja manželka a dcéra práve prichádzajú.

MACOCHA a DORA (prichádzajú): Dážď! Dážď!

JAKUB (nemilo prekvapený): A toto čo má znamenať?

RICHTÁR: Áno, dážď. A privolal ho tento mladý komediant.

DORA: To je iste nejaký strigôň. Poďme sa, mamka, rýchlo niekam skryť!

MACOCHA: Ach, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Ak sa budeš skrývať pred každým strigôňom, nikdy sa nevydáš.

JAKUB (pre seba a do obecenstva): Tá Dora, to je teda špata! Ale čo má spoločné s richtárom?

RICHTÁR: Mladý komediant má nárok na odmenu — a požiadal o ruku mojej dcéry. Nevidím nič, čo by z hľadiska zákona stálo v ceste, aby sa Dora stala jeho ženou.

JAKUB: Ale ja áno, pán richtár. (Pre seba a do obecenstva.) Nič nechápem. Veď jeho žena umrela. (K Richtárovi.) Ako je možné, že máte ženu? Veď vy ste vdovec.

RICHTÁR: Bol som vdovec — ale oženil som sa druhý raz.

JAKUB: Tak rýchlo?

RICHTÁR: Zákon to dovoľuje. Je to už rok.

PERINBABA (zahrmí).

JAKUB (k Perinbabe): Ach, áno. Ďakujem za upozornenie. (Pre seba a do obecenstva.) Ustavične zabúdam, že na svete čas beží. No ani tak všetko nechápem. (K Richtárovi.) Vaša dcéra sa nevolá predsa Dora, ale Anička.

RICHTÁR: Dcéra z prvého manželstva sa volá Anička. Ale s novou ženou som vyženil ďalšiu dcéru, nevlastnú. Tá sa volá Dora. A pretože Dora je staršia, v súlade so zákonom sa domnievam, že by sa mala vydať prvá.

JAKUB: Pre mňa za mňa nech sa vydá. Ale nie za mňa.

RICHTÁR: Prosím?

JAKUB: Vravím, že za mňa nie.

RICHTÁR: Nie?

MACOCHA: Nie?

DORA: Nie?

KOMEDIANTI: Nie?

STARÝ KOMEDIANT: Non plus ultramaríno.

HAJDÚCH: Nie? Počuli sme dobre, pán richtár? Vyženiem ho?

RICHTÁR: Počkaj! (K Jakubovi.) Nepopieram, mládenec, že podľa zákona máš právo povedať nie. Ale rád by som sa spýtal, prečo nie?

JAKUB: Pretože Doru nechcem. A kde máte vlastnú dcéru Aničku, pán richtár? Tú mladšiu.

RICHTÁR: Zákon ma nenúti, aby som to pred tebou tajil. Tam je. Privolal si nám dážď — prvá beží s krčahom po vodu.

STARÝ KOMEDIANT (tlieska): Bella bambina. To je krásna devina.

ANIČKA (beží s krčahom po vodu. Hovorí do obecenstva): Áno, prvá bežím — a raz, keď bude vhodná chvíľa, ujdem odtiaľto celkom. Odkedy sa môj otec oženil s macochou, všetka práca je iba na mne — moja nevlastná sestra, macochina dcéra Dora, je lenivá a nič mi nepomôže. Otec len úraduje, úraduje — a nevšíma si, koľko krívd musím denne vytrpieť. Macocha-falošnica mu do očí klame, ako ma má rada — a za jeho chrbtom mi nadáva. Ale vhodná chvíľa na útek ešte nenastala. A tak bežím len po vodu. (K postavám na javisku.) Dážď! Dážď! (Spúšťa vedro na dno studne a pospevuje si.)

JAKUB (spieva mužným hlasom):

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Čo je toto za mladého pána? I keď spieva mužným hlasom, vyzerá podozrivo mladý. (K Jakubovi.) Povedzte mi, odkiaľ poznáte moju pesničku, mladý pane?

JAKUB (teraz aj v ďalších replikách hovorí s Aničkou mužným hlasom až do chvíle, keď sa Aničke prizná, že má len trinásť rokov): Nuž, od teba. Počul som ťa tú pesničku spievať.

ANIČKA: A kedy? Veď je to už tak dávno, čo som naposledy spievala.

JAKUB: Nuž veď to. Počul som ťa spievať dávno. Ešte keď som býval u Perinbaby.

ANIČKA: Vy ste bývali u Perinbaby? (Pre seba a do obecenstva.) Ten mladý pán, čo vyzerá tak podozrivo mladý, je celkom švárny — ale ako to už býva, čím švárnejší mládenec — tým väčší klamár. (K Jakubovi.) Prepáčte, mladý pane, ale nechce sa mi to veriť. Dá sa bývať u bohyne?

JAKUB: A prečo nie, keď je moja príbuzná?

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Veru naozaj klame, až sa mu z úst dymí.

JAKUB: A prečo sa vôbec pýtaš? Nerob sa, že sa už na mňa nepamätáš!

ANIČKA: Ako sa môžem na vás pamätať, keď ste bývali tak ďaleko, mladý pane? (Pre seba a do obecenstva.) Som zvedavá, čo si ešte vymyslí.

JAKUB: Tak ďaleko to zas nebolo. Na vietor, ktorý ti strapatil vlasy, keď si ešte ako dievčatko pásla pávy, sa predsa pamätať musíš.

ANIČKA: Na vietor? Na vietor sa pamätám.

JAKUB: No vidíš. A vietor — som bol ja!

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Naozaj si vie vymýšľať tak, že to nemá konca-kraja. (K Jakubovi.) Vietor ste boli vy, mladý pane? Ako to?

JAKUB: Celkom jednoducho. Perinbaba ma naučila hrať na organe — a tak som ti na ňom hral vietor, až ti vlasy viali.

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Bože, veď on vlastne hovorí ako básnik.

JAKUB: A raz som ti vetrom zdvihol aj sukničku.

ANIČKA: Čože? (Pre seba a do obecenstva.) A je aj rovnaký nehanebník ako všetci básnici. (K Jakubovi.) Nehanebník!

JAKUB: Prepáč, bol to len žart. Ale naučil som sa u Perinbaby robiť aj iné veci.

ANIČKA: Napríklad aké?

JAKUB: Nuž, napríklad som sa díval, keď…

ANIČKA: Díval, keď?

JAKUB: No keď díval, tak díval. Je zlé, keď sa človek díva na niečo pekné?

ANIČKA: Na čo pekné ste sa dívali, mladý pane?

JAKUB: Nuž, díval som sa, aby som videl, a nielen videl, ale aj počul…

ANIČKA: Videl a počul čo?

JAKUB: Ako Perinbaba robila na organe dážď. Aj som sa to od nej naučil.

ANIČKA: Vari nechcete povedať, že vy ste privolali dážď, mladý pane?

JAKUB: Ja. Kto iný?

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Ale rozpršalo sa práve dnes. Neuveriteľné, ako náhoda hrá do ruky práve takému klamárovi. A ako mu všetci naleteli.

JAKUB: A tvoj otec mi za odmenu sľúbil ruku svojej dcéry.

JAKUB (k Richtárovi): Pán richtár, chcem Aničku.

KOMEDIANTI, HAJDÚCH, MACOCHA a DORA: Chce Aničku!

RICHTÁR: Aničku? Nuž, keďže si odmietol Doru a keďže aj Anička je moja dcéra — v súlade so zákonom ti dávam za ženu svoju dcéru Aničku.

JAKUB: Tvoj otec rozhodol v súlade so zákonom, Anička.

ANIČKA: Ale mňa sa nikto na nič nepýtal. (Pre seba a do obecenstva.) Otec rozhodol v súlade so zákonom, ale čo moje srdce? Som obyčajné dievča a chcela som sa vydať za niekoho, do koho by som bola zaľúbená. A obyčajné dievča sa môže zaľúbiť len do toho, koho poriadne pozná a koho pozná dosť dlho. Vari je toto ten prípad? Mám sa vydať za niekoho takto napochytre a bez lásky — len preto, že tak rozhodol v súlade so zákonom môj otec. A ešte k tomu za klamára, čo vyzerá tak podozrivo mladý. Čo vie o láske? Ak si myslí, že ma ľúbi, klame aj sám seba. (K Jakubovi.) Najskôr sa musí niekto spýtať mňa.

JAKUB: Tak sa ťa pýtam. Čo na to povieš, Anička?

ANIČKA: Odpustite, mladý pane, ale musím vám otvorene povedať, že… (Zrazu je zmätená.) … neviem, čo mám povedať.

JAKUB: Ľahká pomoc. Poradím ti… Ale vieš čo? Stačí, keď ti poradím až po svadbe. (K Richtárovi.) Pán richtár, sú nejaké prekážky, aby svadba bola ešte dnes?

RICHTÁR: Zákonu to neodporuje. Svadba môže byť ešte dnes.

KOMEDIANTI: Svadba bude ešte dnes.

STARÝ KOMEDIANT: Óggi festa! Nech žije ženích! Nech žije jeho vesta!

DORA: Ale veď aj ja som ho chcela, mama. Nemôže si nás zobrať obidve? (Plače.)

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. (Šepká.) Nerev! Mám plán. Bude len a len tvoj. Len rob teraz, čo ti poviem. (Nahlas.) Nuž, keď je tak — treba ísť do pivnice po víno. Poď, Dora, pomôžeš mi!

HAJDÚCH: Aké sú vaše ďalšie príkazy, pán richtár?

RICHTÁR: V súlade so zákonom — nech je veselo.

HAJDÚCH: Zariadim. Hrajte, tancujte a vystrájajte, komedianti! Pán richtár je šťastný, že prší a že vydáva dcéru — nuž, nech je všade veselo. Nech žije láska, nech je všetko láskyplné!

STARÝ KOMEDIANT: Sí, sí, nech žije amore a nech je všetko amorálne!

KOMEDIANTI (niektorí hrajú a spievajú, iní tancujú a robia svoje kúsky).

MACOCHA, DORA, RICHTÁR a HAJDÚCH (odídu).

KOMEDIANTI (hrajú a robia svoje kúsky v pozadí).

JAKUB: Smiem ťa pobozkať, Anička?

ANIČKA: Čo keby ste s bozkávaním počkali až po svadbe, mladý pane?

JAKUB: Teraz, keď už mi tvoj otec dal tvoju ruku, tykaj mi a oslovuj ma Jakub!

ANIČKA: Čo keby si počkal s bozkávaním až po svadbe, Jakub?

JAKUB: Neboj sa, po svadbe sa ešte nabozkávame.

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Lenže svadba ešte nebola — a ani nemusí byť. Čo keby som využila jeho chuť na bozkávanie a ešte na poslednú chvíľku sa ho pokúsila prekuknúť? (K Jakubovi.) Dobre, Jakub. Ale skôr ako ma pobozkáš, za bozk mi čosi prezraď!

JAKUB: Za bozk ti prezradím všetko. Čo chceš vedieť, Anička?

ANIČKA: Chcem vedieť, koľko máš rokov.

JAKUB (hvízdne si pre seba a do obecenstva): Pánimoji! Z tohto sa musím nejako šikovne vyklamať. (K Aničke.) Aby som ti pravdu povedal, Anička, roky som si nikdy poriadne nerátal, ale myslím, že mám takých dvadsaťpäť, alebo azda…

ANIČKA: Menej?

JAKUB: Azda aj viac.

ANIČKA: A neklameš, Jakub?

JAKUB: Nech umriem, ak klamem.

ZUBATÁ (vynorí sa spoza kulís preoblečená za hluchého starčeka a skrýva sa za obrovskú trúbu, ktorú si drží pri uchu): Čo to počujem, ja hluchý starček?

JAKUB: Kde sa tu vzal hluchý starček? Je od vás z mestečka?

ANIČKA: Od nás nie je. To viem určite. Myslela som, že patrí k vám, ku komediantom.

JAKUB: Ku komediantom nepatrí, to viem zas určite ja. Potom je to jasné. (K Zubatej.) Ja ti dám hluchého starčeka, keď počuješ. (Strhne jej trúbu.) To si zasa ty, Zubatá. (Nasadí jej trúbu na hlavu a ženie ju späť za kulisy.) Ideš!

ZUBATÁ (mizne za kulisami): Au! Zadusím sa. Pomoc, šéfka! Zasa to nevyšlo.

PERINBABA: Chachacha! A čuduješ sa? To bol doteraz tvoj najhlúpejší nápad.

ZUBATÁ (vykukne spoza kulís): Veď budem mať múdrejší. Nabudúce ho dostanem.

ANIČKA: Čo to bolo?

JAKUB: Nič, nič.

ANIČKA: Ako to, že „nič, nič“? Objavilo sa to práve, keď si povedal „nech umriem, ak klamem“. Prišla si po teba Zubatá, pretože, Jakub, ty si klamal.

JAKUB: Ja že som klamal? A vzala si ma hádam Zubatá? Umrel som?

ANIČKA: To je pravda, nevzala, ty žiješ. Ale aj tak mám pochybnosti. Čo keby sme to teraz, Jakub, obrátili? Čo keby som ponúkla Zubatej svoj život ja? Ak klameš, Jakub, nech si ma vezme…

JAKUB (dá jej dlaň na ústa): Počkaj! Mlč!

ZUBATÁ (plazí sa spoza kulís celá skrytá pod bielou pohybujúcou sa plachtou. Keď Jakub dá Aničke ruku na ústa, znehybnie).

JAKUB (po chvíľke dramatického ticha): Kššc!

ZUBATÁ (cúvne, potom sa vráti).

JAKUB: Kššc!

ZUBATÁ (druhý raz cúvne a druhý raz sa vráti. Spod plachty sa vynorí jej pazúr s kosou).

JAKUB: Pozrimeže, kosa. No počkaj, veď ti ju ja… (Skočí, chce jej pristúpiť kosu, ale pristúpi jej ruku.) Kššc!

ZUBATÁ: Au! To nie je kosa, ale moja ruka. Au! Au! Au! Veď uvidíš nabudúce. (Zmizne za kulisami.)

JAKUB (dá dlaň preč z Aničkiných úst): Toto nesmieš už nikdy urobiť, Anička.

ANIČKA: Neurobím to už, Jakub — ale už som si istá, že si klamal. A teraz pravdu — koľko máš rokov?

JAKUB: Som ešte chlapec, Anička. Mám len trinásť.

ANIČKA: Preperinbabu, že len trinásť! Teraz zasa akoby som sa dozvedela od teba pravdy až priveľa. Určite vyzeráš na staršieho. Odhadovala som ťa na sedemnásť, sedemnásť a pol.

JAKUB: Nie, Anička. Aj Perinbaba o mne vravela, že som pekne urastený, ale, žiaľ, nepridám si — trinásť a bodka.

ANIČKA: Takto je to. Takže potom nič.

JAKUB: Počkaj, Anička! Nevrav ešte „takže potom nič“. Nevrav vôbec nič! Pokiaľ ide o nás dvoch — všetko zas až tak celkom presne neplatí. Veď ťa poznám od kolísky.

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Nezmar! Pristihneš ho pri jednom klamstve, čosi prizná — a potom klame veselo ďalej. (K Jakubovi.) Jakub, zasa klameš. Keď máš trinásť, ako ma môžeš poznať od kolísky? Veď to je nemožné.

JAKUB: A predsa je to možné. Tam u Perinbaby, Anička, stojí čas. Bola si mladšia ako ja, keď som ťa videl prvý raz — ešte ti nad kolískou spievala mamička. Bola si mladšia, aj keď som ťa videl druhý raz —, ale už si pásla pávy. A potom, keď som ťa videl tretí raz, bola si zrazu staršia a hneď som vedel, že ak chcem, aby si sa stala raz mojou ženou, musím za tebou naspäť na svet. Utiekol som od Perinbaby, zletel som z neba znovu na zem — len trošku neskoro. Ale ja si ťa chcem zobrať za ženu napriek všetkému — len preto som zatajoval tých svojich trinásť rokov.

ANIČKA: Zatajoval, ale nezatajil. Prišla som ti na to.

JAKUB: Áno — ale ešte ma nezavrhuj. Mám nápad! Čo keby si sa predsa len za mňa vydala a pár rôčikov to so mnou ako s chlapcom vydržala? Veď aj ja teraz na svete za pár rôčikov zostarnem, doženiem ťa…

ANIČKA (pre seba a do obecenstva): Milý chlapec. Škoda, že len trinásťročný. Škoda, že všetko, čo rozpráva, sú rozprávky. (K Jakubovi.) Aj keby som uverila tvojej rozprávke, nedohnal by si ma, Jakub. Kým by sa z teba stal dospelý muž, ja by som zostarla — a ako scvrknutá stará baba by som sa ti už nepáčila.

JAKUB: Pre mňa nebudeš nikdy stará, Anička.

ANIČKA: No vidíš, Jakub. A teraz zasa klameš. A klameš už dokonca tak, akoby si už bol dospelý. Takto klamú ženy všetci muži.

JAKUB: Ale ja hovorím teraz pravdu, Anička. Myslím to…

ANIČKA: Klameš, Jakub. Klameš. A klameš neuveriteľne krásne. (Chce ho pobozkať, ale na okamih sa ešte zháči.) Ale, Jakub, na jedno sme zabudli. Zákon nedovoľuje, aby sa trinásťroční chlapci ženili.

JAKUB: Tvoj otec už rozhodol.

ANIČKA: Pretože aj jemu si zatajil pravdu.

JAKUB: Tak dobre, Anička. Aby si videla, že už nechcem klamať, povieme tvojmu otcovi pravdu — aj keby mal hneď to rozhodnutie zrušiť.

ANIČKA (zamyslí sa a potom sa rozhodne): Radšej mu nehovorme nič. (Pobozká Jakuba. Bozk je dlhý.)

PERINBABA: Ale no tak! Čo je toto? Ešte predsa nie je prestávka. (Zahrmí.)

KOMEDIANTI (hrajú).

RICHTÁR (vracia sa): Nuž, pristúpte bližšie, Jakub a Anička! Vykonám svadobný obrad, ako si to vyžaduje zákon.

MACOCHA a DORA (vracajú sa, jedna nesie víno, druhá poháre).

MACOCHA: Počkaj, milý manžel! A nepripijeme si najskôr na ich šťastie?

RICHTÁR: V rozpore so zákonom to nie je.

MACOCHA: Tak vidíš! Najskôr si pripijeme.

VŠETCI (pripíjajú si).

MACOCHA (svoj pohár nenápadne vyleje. Keď chce Dora svoj vypiť, zabráni jej v tom).

DORA: Aj ja chcem piť, mama! Prečo…

MACOCHA (položí Dore ruku na ústa, šepká): Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Neopováž sa!

VŠETCI (okrem Macochy a Dory usínajú).

MACOCHA (spieva): Ticho, ticho, všetci spia.

DORA: A prečo ticho, keď všetci spia?

MACOCHA (spieva): Nevedia, čo sa za ten čas stane.

DORA: A prečo sme im to nepovedali?

MACOCHA (spieva):

DORA: My niekam cestujeme?

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Nie my, ale všetci ostatní odcestovali, pretože zaspali. Nasypala som do vína uspávacie bylinky. Už vidíš, prečo som ti nedovolila piť? A teraz, keď sme všetkých tak pekne uspali, bude mať Anička svadbu, akú si zaslúži.

DORA: Aj ja by som chcela mať takú svadbu ako Anička.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Mať takú svadbu ako Anička ti vôbec neželám — iba ak by si chcela, aby si ťa vzala Zubatá.

ZUBATÁ (vynorí sa prikrčená spoza kulís, pred sebou tisne malý stromček, skrýva sa za ním): Niekto ma volá? Zdá sa, že budem mať robotu. (Zostáva na javisku a načúva.)

DORA: Ale veď Aničku si nevzala Zubatá, mama. Je živá, iba spí.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Ešte spí, ešte je živá — ale už dlho živá nebude.

ZUBATÁ: Ajajajajaj! To, čo sa tu chystá, Jakuba nepoteší — ale mňa azda áno.

DORA: Ale veď nie je chorá. Prečo Anička nebude už dlho živá, mama?

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Nebude, pretože sa o to postaráme my. Chyť ju za nohy, Dora! (S Dorinou pomocou vlečie Aničku k studni.) Hodíme ju do studne. Tam ju nájdu — ale už utopenú. (Hodia Aničku do studne.) Darmo sa tešila, že si ju Jakub vezme.

ZUBATÁ: Zato však si ju vezmem ja. Hm. Ale môžem si ju naozaj zobrať? Nie je to pre mňa nebezpečné? Hm. A prečo by som si ju nevzala? Jakub spí, hneď tak sa to nedozvie — čo vy na to, šéfka?

PERINBABA: Rob, ako myslíš.

ZUBATÁ (pre seba): A aj budem. Len nech si Anička v studni zatiaľ pekne pospí — a ja si to ešte poriadne rozmyslím.

DORA: Hodíme tam aj Jakuba?

ZUBATÁ: Ohoho! Žeby som tak ľahučko dostala aj Jakuba?

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Prečo by sme ho tam hádzali? Jakub bude teraz tvoj.

ZUBATÁ: Nie, nie. Tak ľahko ho nedostanem.

MACOCHA: Tak poď! Zobudíme otca, nech vstáva a odsúdi Jakuba na smrť za to, že zašantročil Aničku.

ZUBATÁ: Ba predsa len ho azda dostanem.

DORA: Ale mama, ako môže byť Jakub môj, keď ho otec odsúdi na smrť?

ZUBATÁ: Nemôže, a preto ani nebude. A to ma teší, áno, áno.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Keď ho otec odsúdi, to neznamená, že hajdúch Jakuba aj obesí.

ZUBATÁ: Nie, nie, nie, tešila som sa zbytočne. Škoda. Azda nabudúce.

MACOCHA: Nelám si teraz nad ničím hlavu!

ZUBATÁ: Toto keby tak povedal niekto mne. Ustavične si ešte lámem hlavu nad tým, či si mám Aničku zobrať, kým žije Jakub, alebo nie. Mohli by byť z toho totiž komplikácie.

MACOCHA: Čo sme chceli, sme urobili. Zobuď otca!

DORA: Vstávajte, otec! (Trasie Richtárom.) Spí, akoby aj jeho niekto hodil do studne.

ZUBATÁ: Čože? Zas idú niekoho hodiť do studne?

STARÝ KOMEDIANT (vykríkne zo sna): Fontana! Studená študentka! Aj ja sa chcem napiť z tej študentky.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Buď ticho! Teraz nie je čas na hlúpe prirovnania.

ZUBATÁ: Nie. Našťastie to bolo len prirovnanie. Inak by som sa asi dnes zodrala v práci.

MACOCHA: A budiť sa musí takto. (Prudko zatrasie Richtárom.) Mužíček môj, vstávaj!

RICHTÁR (prebúdza sa): Stalo sa niečo?

MACOCHA: Bojím sa, že sa stalo to najhroznejšie, čo sa mohlo stať.

RICHTÁR: Vari niekto porušil zákon? A ja práve v tej chvíli zaspím — aj keď si cez deň len zriedkakedy zdriemnem. Prečo vlastne spím?

MACOCHA: To robí dobrý vzduch po daždi — všetci sme zaspali. No ja a Dora sme sa zobudili o čosi skôr ako ostatní. A zistili sme, že zmizla Anička.

RICHTÁR: Čože? Zmizla? A kam?

MACOCHA: Nás sa nepýtaj! Pýtaj sa Jakuba! S ním bola tesne predtým, ako zmizla.

RICHTÁR (budí Jakuba): V mene zákona, Jakub. Nerob sa, že spíš, vstaň, prehovor, a ak si spáchal zločin, priznaj sa!

JAKUB (pomaly sa prebúdza a nič nechápe): Priznať sa k zločinu? K akému?

RICHTÁR: Pýtam sa ťa ako zákon a pýtam sa ťa aj ako otec — kam zmizla moja dcéra Anička?

JAKUB (razom sa prebudí): Čože? Anička zmizla? Ak jej niekto ublížil, beda mu.

RICHTÁR: Len aby nebolo beda tebe — ak si to bol ty. S tebou bola tesne predtým, ako zmizla. V mene zákona sa ťa pýtam, kde je teraz?

JAKUB: Veď ja to neviem! Nechápem, prečo zmizla. A kam? Kde môže byť Anička teraz?

RICHTÁR: Nerob sa, že nevieš! Zapieraním Aničke nepomôžeš.

JAKUB: Ani vy jej nepomôžete krivým obvinením.

MACOCHA: Nepočúvaj ho už! Bola s ním, kým zmizla. Zašantročil ju — usvedčili sme ho. Čo s ním teraz urobíš?

RICHTÁR: Zákon mi káže, aby som ho odsúdil na smrť.

ZUBATÁ: To je ono! Šéfka! Už viem, ako to urobím. Najskôr si vezmem Jakuba. A Anička v studni, to už potom bude cukríček.

RICHTÁR: Hej, hajdúch! (Trasie Hajdúchom.)

HAJDÚCH (budí sa): Preperinbabu, zaspal som v službe. Odpustite, pán richtár, neviem, ako sa to mohlo stať.

RICHTÁR: Nič ti nevyčítam — len teraz zasa stoj v službách zákona a rob, ako ti kážem. Na šibenicu s tým lotrom.

KOMEDIANTI (budia sa): Čo sa robí?

HAJDÚCH (rozospato): Vravíte lotor? Ale veď je to váš zať.

RICHTÁR: Odsúdil som ho v mene zákona na smrť, kým si spal. Teraz si hore a môj ortieľ vykonaj!

HAJDÚCH (vstáva a pripravuje šibenicu): Nič nechápem. Ale keď je ortieľ, chce to fortieľ.

STARÝ KOMEDIANT (budí sa ako posledný): Pena di morte. Toto je prísny súdok.

MACOCHA: Pozor, Dora, a teraz nesmieme nič pokaziť. Teraz je naša chvíľa.

ZUBATÁ: Aj moja.

MACOCHA: Všetko bude tak, ako sme si želali.

DORA: My sme si želali, aby ho obesili, mama?

ZUBATÁ: Želali, neželali — blahoželania budem prijímať ja.

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Krič, že sa chceš zaňho vydať!

ZUBATÁ: Čože?

DORA (kričí): Chcem sa zaňho vydať.

RICHTÁR: Počujem dobre?

MACOCHA: Počuješ dobre, muž môj! Aj keď je Jakub odsúdený na smrť…

ZUBATÁ: Áno, na mňa. To som ja.

MACOCHA: … naša Dora sa chce zaňho vydať. Nezabudol si azda, že podľa zákona, ktorý u nás platí, ak je nejaká panna ochotná vydať sa za odsúdeného na smrť, odsúdenec musí dostať milosť?

ZUBATÁ: Ale to hádam nie. To je nechutné.

DORA: A ja som panna, mama?

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Ale našťastie si aj panna.

RICHTÁR: Áno, to je pravda. Taký zákon naozaj u nás platí. A keďže jeho podmienka bola splnená a panna sa prihlásila — udeľujem ti, Jakub, milosť.

ZUBATÁ: Zase sa mi vyšmykol.

STARÝ KOMEDIANT: Jacopo dostal milosť. Ale život stratil zase na druhý bôčik.

MACOCHA: Jakub, Dora, drahé deti! Ste svoji. Muž môj, na čo ešte čakáš? Zosobáš ich hneď teraz, nech môžeme oslavovať.

JAKUB: Nie! Nikdy! Ani dobrovoľne sa s Dorou neožením, ani donútiť ma na to nemôžete — pretože to nedovoľuje zákon.

RICHTÁR (zarazí sa): Nikdy neurobím nič, čo by nedovoľoval zákon. Ale prečo by to nedovoľoval zákon?

JAKUB: Poviem vám, čo som vám doteraz ešte nepovedal, pán richtár. Nemôžem sa ženiť — nie som ešte dospelý. Mám len trinásť rokov.

RICHTÁR: Prekliaty klamár! A keď si ma žiadal o Aničkinu ruku, vtedy si mal viac?

JAKUB: Aj vtedy som mal trinásť. Áno, klamal som vás, pán richtár, to je môj ďalší zločin, dajte ma obesiť dvakrát.

ZUBATÁ: S Dorou sa nemôže ženiť, ale so šibenicou áno. Predsa len je môj. A dvakrát.

RICHTÁR: Áno, obesiť by som ťa mal dať hneď dvakrát a hneď teraz, nič iné si nezaslúžiš. Žiaľ, nejde to. Zákon nedovoľuje, aby sa trinásťročný chlapec ženil — ale zákon nedovoľuje ani to, aby som dal trinásťročného chlapca obesiť.

ZUBATÁ: A predsa len nie je môj! Neuveriteľné, akú ja, Smrť, mám smolu v živote.

KOMEDIANTI: Počuli ste to? Je to len chlapec. Má len trinásť. A nevraveli sme, že je to ešte chlapec? Aj ja som to hovoril. Nemôže sa ešte ženiť. Ale ani obesiť ho nemôžu.

HAJDÚCH: A čo s ním teda, pán richtár, urobíme?

RICHTÁR: To, že má len trinásť rokov, neospravedlňuje pred zákonom jeho zločiny. Nielenže zašantročil Aničku, ale ešte aj oklamal Doru a nás všetkých. Nemôžeme ho obesiť hneď, ale zákon nám nebráni, aby sme ho posadili do žalára a obesili ho o päť rokov, keď dosiahne vek dospelosti. Jakub, v mene zákona ťa odsudzujem na päťročný žalár.

KOMEDIANTI: Dostal päť rokov. To je lepšie ako smrť. A možno horšie! Dostal päť rokov — a potom ho aj tak obesia.

STARÝ KOMEDIANT: Catastrofe. On päť rokov musí kopať vlastný drobček.

DORA: A teraz sa budem vydávať za niekoho iného, mama?

MACOCHA: Och, Dora, ty si naozajstná hlúpa Dora. Za koho, keď ťa nikto nechce? Tých päť rokov počkáme, a potom uvidíme.

HAJDÚCH: Tak poď, odsúdenec, poď do diery, z ktorej päť rokov nevyjdeš! A keď z nej vyjdeš, bude ti ešte ľúto, že si v tej diere nemohol zostať dlhšie. (Odvádza Jakuba.)

JAKUB: Je mi jedno, čo sa stane za päť rokov so mnou, ale nie je mi jedno, čo sa stalo s Aničkou. Ak je Anička ešte živá, prídem na to, kde je. A ak nie je živá, ak si ju vzala tá potvora Zubatá, ja to Zubatej nedarujem. Dobre viem, že nás teraz počúva, pretože dobre viem, že je — tu si! (Priskočí k Zubatej, ale podarí sa mu chytiť len stromček.)

ZUBATÁ (napáchla taliančinou): Catástrofe! (Necháva stromček Jakubovi a uteká za kulisy.) Ja nie! Pomoc! Ja nič, ja Zubatá! (Ešte vykukne.) Veď počkaj nabudúce. (Tma.)

ZUBATÁ (vzápätí sa objavuje u Perinbaby): Šéfka! Perinbaba!

PERINBABA: Čo, horí?

ZUBATÁ: Voda horšia ako oheň. Ak nebude mať Anička v tej studni vzduch, budem ju musieť skosiť. A potom to schytám od Jakuba. On aj vo väzení na mňa niečo vymyslí.

PERINBABA: Vymyslí. Poznám ho.

ZUBATÁ: A to vravíte len tak, šéfka? „Vymyslí! Poznám ho.“ Poviem vám čosi — dávam výpoveď.

PERINBABA: Neblázni, Zubatá! Sľubujem ti, že mu dohovorím, aby sa do teba už neobúval.

ZUBATÁ: Akurát vám verím. Mám s chlapcom svoje skúsenosti — a aj s vaším dohováraním. Radšej niečo urobte! Zachráňte ma! Nevidíte, že sa celá trasiem, tak ma vyľakal? Kostra sa mi ide rozsypať.

PERINBABA: A čo také by som mala urobiť?

ZUBATÁ: No napríklad — nehodila by sa vám Anička ako pomocníčka v domácnosti?

PERINBABA: Hm. A vieš, že máš dobrý nápad? Vytiahni ju zo studne a prines mi ju sem hore! Vezmem ju k sebe — ale len pod jednou podmienkou.

ZUBATÁ: Pod akou, šéfka?

PERINBABA: Jakubovi ani slovko.

ZUBATÁ (už je zasa dole, vyťahuje Aničku zo studne a vynáša ju hore k Perinbabe): To vám môžem sľúbiť, šéfka — nepoviem mu nič, len nech mám od neho pokoj. No len pre zaujímavosť — prečo nechcete, aby som mu to hovorila, šéfka?

PERINBABA (hrá na organe a spieva):

Alebo azda nie? Čo bude, neviem ešte ani ja. Musím si to premyslieť. Urobíme si prestávku.

(Koniec 1. časti)