ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznámka prvá

Prvú verziu tejto hry som napísal na podnet Mestského divadla v Žiline, ktoré ju — pod názvom Lomidrevo a v réžii Branislava Matuščina odpremiérovalo 28. mája 2004.

Pod rovnakým názvom vyšla neskôr aj v knihe Päť rozprávkových hier (Divadelný ústav, Bratislava, 2012), kde som k nej pripojil aj takýto úvod:

Hra o slovenských obroch

Správy o tom, že na svete žili kedysi popri ľuďoch aj obri, prinášajú hlavne staroveké mýty, ktorým mladá slovenská mytológia zdanlivo nemôže konkurovať. A predsa konkuruje. Aj na Slovensku sa totiž podarilo tu a tam vykopať neobyčajne veľké ľudské kosti, nuž nečudo, že sa dostali aj do ľudovej slovesnosti. Najznámejšia spomedzi folkloristických záznamov tohto druhu je anekdota o obrynke, ktorá našla oráča, položila si ho na dlaň aj s volkami a pluhom a šla ho ukázať rodičom. Tí jej prikázali, aby ho hneď zaniesla nazad do brázdy, lebo ten malý človiečik s volkami a pluhom sa stará o to, aby aj obri mali čo jesť. Túto ojedinelú, ale o to vzácnejšiu perlu (ktorá by sa nestratila ani v konkurencii modernej politickej satiry) si všimol už Andrej Sládkovič a nechal sa ňou inšpirovať k básni Obri a zakrpenci, vyúsťujúcej do takejto pointy:

Ani ja som neodolal a v knihe Veľká kniha slovenských rozprávok (Reader’s Digest, Bratislava, 2003, jej reedíciu vydal Slovart, Bratislava, 2020) som z tejto ľudovej anekdoty urobil rozprávku O tatranských obroch. A ani ja som nemohol obísť myšlienku, na ktorú prišiel už ľud:

Tam kde zaspali dospelí obri, sú Vysoké Tatry. A Nízke Tatry tam, kde zaspali ich deti. Aj Vysoké, aj Nízke Tatry sú z kameňa, lebo obri spia, akoby kameň hodil do vody.

Ale jedno sa nezmenilo — sedliak aj dnes orie, seje a dorába chlieb, aby mali čo jesť aj tí, čo nepracujú.

Nevľúdne obdobie po zániku Veľkomoravskej ríše má na svedomí, že košatejšie príbehy z éry obrov sa nám nezachovali. Za pozostatky dávnych mýtov však môžeme pokladať aj mnohé rozprávky o obrovských jednotlivcoch. Je to už iný druh príbehov: obrovskí junáci sa rodili akýmsi zázrakom v normálnych ľudských rodinách. Som však presvedčený, že v ľudovej fantázii nevznikli tí junáci len tak náhodou. Aj oni sa z nej vynorili vďaka tomu, že tu kedysi bola mytologická pôda, zaľudnená aj obrami.

Za najkrajší výtvor, čo vyrástol z tejto pôdy, pokladám rozprávku Lomidrevo.

Aj tú som — vďaka tomu, že mne ju vo svojej zbierke rozprávok porozprával Pavol Dobšinský — mohol znova porozprávať v knihe Veľká kniha slovenských rozprávok. Takto sa začína:

Bola jedna žena, stará, ale jará. Keď mala deväťdesiat rokov, porodila syna. Dieťa bolo neobyčajne veľké a mocné — čudovali sa nad tým nielen rodičia, čudovali sa i susedia a známi, ba chýr o tom dieťati sa tak rozletel po svete, že sa prišli nad ním čudovať i ľudia z iných krajín. A každý vravel, že ešte nepočul, aby niekde dáka žena porodila takú chlapinu.

Radili sa, aké meno dať chlapcovi. Napokon poradila jedna baba: „To dieťa je neobyčajne veľké — dajte mu aj neobyčajné meno!“

„Dobre vravíte, starká,“ povedal otec. „Budeme ho teda volať Lomidrevo.“

Keď dovŕšil Lomidrevo sedemnásty rok, pobral sa do sveta a vo svete potom stretol ďalších potomkov tatranských obrov, Miesiželeza a Valivrcha, ktorým však ani ich mohutná fyziognómia nezabránila, aby sa v nich v istej chvíli neprihlásila k slovu ľudská malosť — aj ľudská malosť je totiž stará ako Tatry a mohla sa u nás vyskytnúť už aj za čias obrov.

Lomidrevo sa teda od ďalších dvoch pekne urastených junákov líšil tým, že bol veľký nielen fyzicky, ale mal aj veľkú dušu — o tom je tá rozprávka a o tom je aj divadelná hra, ktorú som v roku 2004 podľa nej napísal pre žilinské Mestské divadlo.

Napísal som ju tak, aby sa dala situovať už do lomidrevovskej predhistórie — vtedy totiž netreba riešiť problém odlíšenia hercov, ktorí hrajú troch obrovských junákov, od ostatných postáv. Ak sme v čase obrov, sú obri aj rodičia, aj princezné, aj ďalšie postavy, Lomidrevo sa narodil iba o čosi väčší (preto mu je malá kolíska). To, že sme medzi samými obrami, stačí potom vyjadriť ich vzťahom k pozadiu. Tak ako v známom českom filme Brouci mohli hrať drobný hmyz normálne urastení herci a ilúziu ich drobnosti vyvolali obrovské predmety, my môžeme zas vyvolať ilúziu, že naši herci sú obrovskí, ak ich postavíme do kontrastu s malým pohorím v pozadí — kedy chcú, si môžu na ňom aj posedieť.

Poznámka druhá

Od žilinskej premiéry ubehlo desať rokov a Lomidreva sa rozhodlo uviesť Slovenské národné divadlo. Dramaturg Peter Kováč ma vyzval, aby som sa na svoju hru znova pozrel a aby som využil príležitosť, že sa teraz bude hrať na najväčšej scéne SND a že sa nemusím obmedzovať ani v počte postáv. Využil som tú príležitosť na obohatenie hry a jej nová verzia — v réžii Ondreja Spišáka a pod novým názvom Ako sa Lomidrevo stal kráľom — mala premiéru 7. a 8. júna 2014.

V novej verzii dostali väčší priestor Lomidrevovi rodičia, draci aj Laktibrada.

Aby som využil aj zaplnil najväčšie javisko SND, postavu trojhlavého draka som napísal pre troch, postavu šesťhlavého pre šiestich a postavu dvanásťhlavého pre dvanástich hercov. (Zároveň tak dračie hlavy dostali šancu na vzájomnú komunikáciu.) Z rovnakého dôvodu som škrate Laktibrade pridelil ešte aj personál — tri podriadené škratky.

To, že z ľudového Laktibradu mužského rodu som urobil Laktibradu rodu ženského, si mohli všimnúť už aj diváci staršej verzie hry.

V jej novej verzii, obohatenej o tri ďalšie mladé herečky a o dvanásť mladých hercov, hrajúcich dračie hlavy, vznikol na javisku virvar, na ktorom sa, dúfam, dobre zabávajú nielen deti, ale aj ich rodičia.

Poznámka tretia

Keď sa raz ktorýsi novinár zhováral so mnou o mojich hrách Stalin v Žiline, Nepolepšený svätec a Rozšklbaný škovránok, — teda o hrách napísaných na historicky aj politicky zakotvené témy, — a keď sa ma opýtal, politikum ktorej je podľa mňa najvýznamnejšie, aj vtedy som obrátil jeho pozornoť na rozprávkovú hru Ako sa Lomidrevo stal kráľom. A myslel som to vážne. Ani detskí diváci nie sú takí naivní, aby si mysleli, že myšlienka tej hry je skrytá iba v Lomidrevovej piesni o vernej láske:

Aj detskí diváci bývajú zhrození, keď zisťujú, že Lomidreva, ktorý si sám poradil s trojhlavým, šesťhlavým aj dvanásťhlavým nepriateľom, napokon zradia jeho najlepší priatelia Valivrch a Miesiželezo.

Túto nepeknú stránku pekného rozprávkového príbehu poznáme aj z anglického príslovia: „My Lord, save us from our friends!“ („Môj Pane, ochráň nás pred priateľmi!“) „S drakmi si poradím aj sám,“ mohol by dodať Lomidrevo.

Takto to v ľudskom svete chodí — a nikdy pred tým nezatvárali oči a teda svoje politikum vždy mali aj rozprávky. Kto priateľov nezrádza, či sú hore alebo dole, ten sa málokedy uplatní v politike. Česť takým výnimkám ako bol Lomidrevo.

Vraj iba Japonci sa vedia po porážke úprimne zmeniť z nepriateľov na priateľov, pretože majú — ako píše antropologička Ruth Benedictiová v knihe Chryzantéma a meč — dušu zloženú z niekoľkých protikladných duší. No ktovie, či len Japonci — možno to platí aj o iných národoch, nuž možno i o nás Slovákoch. Nielen ponad okamih pokryteckej premeny Valivrcha a Miesiželeza, ale aj ponad okamih, keď im hrozil zaslúžený trest, a takisto ponad okamih Lomidrevovej kráľovskej veľkodušnosti sa staršia verzia mojej hry preniesla prirýchlo, hoci divák na tie okamihy čakal a chcel si ich vychutnať. V novej verzii som si dal na to väčší pozor a pousiloval som sa tie opkamihy spomaliť čakaním na príchod Lomidrevových rodičov. Koľko by mala trvať tá chvíľa napätia v závere hry, to som však už ponechal na dobrý odhad režiséra Ondreja Spišáka a na neomylný inštinkt hercov Slovenského národného divadla.

VALIVRCH. Budeme čakať, kým sa im uráči prísť?

MIESIŽELEZO. To sa načakáme!

LOMIDREVO. Buďte radi, že sa načakáte, lebo hneď po svadbe sa chystám s vami zakrútiť!

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (preľaknú sa). Prečo by si mal s nami zakrútiť?

LOMIDREVO (zamyslí sa, je to chvíľa napätia, a potom mávne rukou). Nuž a prečo nie? Po svadbe býva tanec. Budeme sa v ňom krútiť všetci.

Ľubomír Feldek