ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý obraz

V Lomidrevovom rodnom dvore, pod zeleným stromom. Ale ešte predtým — celkom na začiatku — tma.

HLAS ŠKRATY LAKTIBRADY ako KMOTRY (mocný a ťahavý, rátajúci s ozvenou).

(Pauza, do pauzy sa zablýska, a až teraz sa javisko osvetlí.)

OTEC, MATKA, ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (všetci sú zhromaždení okolo kolísky, ktorú nevidíme, a spievajú).

(Pauza, do pauzy zahrmí.)

VŠETCI.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA (v prestrojení si tvár aj bradu skrýva šatkou).

(Pauza, do pauzy sa ozve ozvena: „Vykúpeme ho!“)

VŠETCI.

(Pauza, do pauzy sa ozve ozvena: „V studenej rose!“)

VŠETCI.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA.

(Pauza, do pauzy sa ozve ozvena: „Zavinieme ho!“)

VŠETCI.

(Pauza, do pauzy sa ozve ozvena: „V bielom plátenku!“)

VŠETCI.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA.

(Pauza, do pauzy sa ozve ozvena: „Podperíme ho!“)

VŠETCI.

(Pauza, do pauzy sa ozve ozvena: „Ružovým kvetom!“)

VŠETCI.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA.

(Pauza, do pauzy sa znova zablýska.)

VŠETCI.

(Pauza, do pauzy znova zahrmí.)

VŠETCI.

(Znova sa zablýska a spustí sa také hromobitie, až sa všetci prikrčia, prípadne scénu ešte umocní stroboskop alebo sa začne farebne dymiť, a pod..)

OTEC. A už Parom zablýskal.

MATKA. A už aj zahrmel.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. A už vám aj stojí nová kolísočka v starom dome. A v nej, aha, ktože je to?

(Všetci poodstúpia a vidíme v kolíske Lomidreva. Kolíska je malá, Lomidrevo veľký, z kolísky mu prevísajú nohy aj ruky.)

LOMIDREVO. Dobrý deň, mama. Dobrý deň, otec. Dobrý deň, kmotra.

OTEC a MATKA. Synček náš, vitaj na Slovensku!

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. A aké je len to chlapčisko neobyčajne veľké! Treba mu dať aj neobyčajné meno.

MATKA. Dobre vravíte, kmotra.

OTEC. Len aké neobyčajné?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Vy ste rodičia. Vy rozmýšľajte!

MATKA. Čo už ja narozmýšľam? Mám iba deväťdesiat rokov — málo mien som v živote počula. Janík? Ondrík? Servác?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Nie, nie, nie, ešteže čo! To sú všetko obyčajné mená. Otec, vy už máte sto rokov, viac mien ste v živote počuli, skúste vy!

OTEC. Joj, keď aj ja mám už bukovú hlavu, darmo si ju budem lámať, nevypadne mi z nej nič, iba dáke lomidrevo.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. No vidíte! Lomidrevo, to je neobyčajné meno, čo sa hodí pre také neobyčajné dieťa. Aj jemu sa isto páči. Ako sa ti páči meno Lomidrevo, Lomidrevo?

LOMIDREVO. Veru neviem. Lomidrevo? Čo je na tom mene neobyčajné? No keď myslíte, tak dobre. Budem sa volať Lomidrevo. Ak má však zo mňa vyrásť dačo súce, musíte ma kolísať sedem rôčkov.

OTEC a MATKA (kolíšu Lomidreva a spievajú).

LOMIDREVO. A pridájať ma bude kto?

MATKA (pridája ho veľkým balónikom).

OTEC a MATKA (kolíšu Lomidreva a spievajú).

LOMIDREVO. Aj pridájanie!

OTEC a MATKA (kolíšu Lomidreva a spievajú).

LOMIDREVO (vyskočí, vybehne, vráti sa s plným náručím prútia).

(Vráti sa do kolísky.)

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Počuli ste?

OTEC a MATKA. Počuli. (Kolíšu a spievajú.)

LOMIDREVO (obracia sa na Škratu Laktibradu). A trochu lepšie ma pridájajte!

MATKA a ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA (pridájajú ho veľkými balónikmi).

OTEC a MATKA (kolíšu Lomidreva a spievajú).

LOMIDREVO (vyskočí, vybehne, vráti sa a nesie na pleci mladé bučky).

(Vráti sa do kolísky.)

MATKA. Ešte rôčik? Deväťdesiat a sedem je deväťdesiatsedem. A ešte rôčik — to už budem mať deväťdesiatosem rokov. A ty, tatko, stoosem.

OTEC. A na tie tri rôčky, čo sme ho po tých siedmich kolísali, si zabudla? Deväťdesiatsedem a tri bolo u teba sto a u mňa stodesať. A keď ho budeme kolísať ešte rok, budeš mať ty stojeden rokov. A ja stojedenásť.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. A čo je to? Ja mám tristodvadsať, a tu som. Lenkolíšte!

OTEC a MATKA (kolíšu a spievajú).

LOMIDREVO (obracia sa aj na Tri Škratky Laktibradky). Ale teraz ma už naozaj pridájajte poriadne!

MATKA, ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (pridájajú ho veľkými balónikmi).

OTEC a MATKA (kolíšu a spievajú).

LOMIDREVO (strieda balóniky a vo chvíľach, keď má voľné ústa, vykrikuje). Pridájajte, len pridájajte!

OTEC a MATKA (kolíšu a spievajú).

LOMIDREVO (vyskočí, vybehne, vráti sa s dubom a už si do kolísky neľahne).

Otec, mama, že vás Parom neskára, dokedy ma ešte chcete kolísať a pridájať?

MATKA. Ale veď ty si si to želal.

LOMIDREVO. A čože som ja vedel, že ma to prestane baviť?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Vravela som vám — nekolíšte ho už toľko! A vy len kolísať a kolísať.

OTEC. A čo ťa teda baví?

LOMIDREVO. Mám chuť vytrhať zo zeme všetky lesy na okolí a ponosiť vám ich na pleci do humna, aby ste mali do jari čím kúriť.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Vidíte? Bude veľmi pracovitý.

OTEC. Ba až priveľmi. Netreba nám, synček, toľko dreva do jari. Veď keď vytrhá všetky lesy, budeme potom v tatranskej púšti žiť, či čo?

MATKA. Radšej, tatko, ho ešte päťdesiat rôčkov kolíšme a pridájajme, drobčeka nášho.

LOMIDREVO. Nie som nijaký drobček. Keď sa bojíte, že vám tu vytrhám všetky lesy, idem ja do sveta.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Vravela som vám — neobyčajné dieťa. Zo Slovenska do sveta! Aj nápady má neobyčajné.

MATKA. Do sveta? Len to nie. Vo svete na nás zabudneš, nikdy sa už nevrátiš.

OTEC. A keď budeme starí, kto nás potom doopatruje?

LOMIDREVO. Ojojoj, kedyže vy budete starí? Priskoro vám je na starobu pomýšľať. Otec, veď vravíte, že máte len stojedenásť. A mať je ešte o desať rokov mladšia.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KMOTRA. Pravdu vraví, ešte sto-dvesto rôčkov budete plnísily. Ako ja.

MATKA. Ak je tak, nuž potom vari aby sme len súhlasili.

OTEC. Keď chceš, Lomidrevo, tak si choď! Nebudeme ti lámať vôľu.

MATKA. Ale nezabudni na nás!

OTEC. A o takých sto-dvesto rôčkov sa vráť doopatrovať nás!

MATKA. A vo svete sa dobre drž! Paroma nehnevaj, Morene sa vyhýbaj!

OTEC. A každého, koho stretneš, priateľsky vyobjímaj, aby ťa mali všetci radi.

LOMIDREVO. Idem teda. Majte sa mi tu dobre! (Vyobjíma otca.)

OTEC. Jaj, ale nie až tak veľmi! Sedemdesiatsedem rebier si mi polámal.

VŠETCI (objímajú sa s Lomidrevom, jajkajú, chytajú sa za rebrá a spievajú).

LOMIDREVO (spieva).

Druhý obraz

Na hrade a v podhradí.

KRÁĽ (spieva na hrade).

MODROVLÁSKA, ZELENOVLÁSKA a RUŽOVLÁSKA.(hrajú sa a spievajú, môže tu zaznieť aj známa anglická melódia).

MODROVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — zatlieskaj! Ťap-ťap!

ZELENOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — zatlieskaj! Ťap-ťap!

RUŽOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — prečo na mňa krivo kukáš?

VŠETKY TRI. Keď si šťastná, tak to ukáž — zatlieskaj! Ťap-ťap!

RUŽOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — zadupkaj! Dup-dup!

MODROVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — zadupkaj! Dup-dup!

ZELENOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — prečo na mňa krivo kukáš?

VŠETKY TRI. Keď si šťastná, tak to ukáž — zadupkaj! Dup-dup!

ZELENOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — zavýskaj! Hej-rup!

RUŽOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — zavýskaj! Hej-rup!

MODROVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — prečo na mňa krivo kukáš?

VŠETKY TRI. Keď si šťastná, tak to ukáž — zavýskaj! Hej-rup!

MODROVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — bozk mi daj! Ťap-dup-hej-rup!

ZELENOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — bozk mi daj! Ťap-dup-hej-rup!

RUŽOVLÁSKA. Keď si šťastná, tak to ukáž — prečo na mňa krivo kukáš?

VŠETKY TRI. Keď si šťastná, tak to ukáž — bozk mi daj! Ťap-dup-hej-rup!

VŠETKY TRI. Keď si šťastná, tak to ukáž — zatlieskaj! Ťap-ťap!

Keď si šťastná, tak to ukáž — zatlieskaj! Ťap-ťap!

Keď si šťastná, tak to ukáž — prečo na mňa krivo kukáš?

Keď si šťastná, tak to ukáž — zatlieskaj! Ťap-ťap!

MODROVLÁSKA (nájde čosi a položí si to na dlaň, chvíľu si to prezerá, potom dlaň zatvorí – je to hra s prázdnou dlaňou). Sestričky princezné! Sestrička Zelenovláska! Sestrička Ružovláska! Hádajte, čo som našla v brázde!

ZELENOVLÁSKA. Vzdávame sa, sestrička Modrovláska.

RUŽOVLÁSKA. Ukáž!

MODROVLÁSKA (otvorí prázdnu dlaň).

ZELENOVLÁSKA. Prepánakráľa! Trojhlavý dráčik!

RUŽOVLÁSKA. Aký je zlatý! Vezmeme si ho na noc aj do hradu?

ZELENOVLÁSKA. Najprv ho poďme ukázať svojmu kráľovskému oteckovi!

KRÁĽ (z hradu). Nemusíte ísť nikam, kráľovské dcérenky. Vidím všetko aj odtiaľto. Nestískaj ho tak v hrsti, veď ho zadusíš, Modrovláska!

MODROVLÁSKA (znova otvorí prázdnu dlaň). Ešte dýcha.

KRÁĽ. Našťastie! A teraz ho hneď zas polož nazad do brázdy, z ktorej si ho zdvihla!

MODROVLÁSKA. Ale prečo?

ZELENOVLÁSKA. Chceme sa s ním hrať.

RUŽOVLÁSKA. A potom si ho chceme vziať aj do hradu.

KRÁĽ. To by tak ešte chýbalo. Vy neviete, čo sa môže stať?

TRI PRINCEZNÉ. Nevieme.

KRÁĽ (zostúpi z hradu, vezme neviditeľného draka z prázdnej dlane Ružovlásky na svoju prázdnu dlaň a nasadí učiteľský tón). Nuž vám to vysvetlím. Takýto trojhlavý — ale bývajú aj šesťhavé a dvanásťhlavé — skrátka takýto dráčik je užitočný, keď žije v zemi a šteklí korienky rastlín, aby rýchlejšie rástli. Keď sa však dostane na čerstvý vzduch, aj on rýchlo rastie.

MODROVLÁSKA. Prečo rýchlo? A prečo práve na čerstvom vzduchu?

KRÁĽ. Pretože pre dráčiky je čerstvý vzduch pochúťka, ktorej sa nevedia nasýtiť.

ZELENOVLÁSKA. Ale veď vzduch sa nedá jesť! My ho nejeme!

KRÁĽ. My nie, ale dráčiky áno. Dráčiky nepoznajú nič výživnejšie než vzduch. A preto radšej rýchlo polož a zahrab trojhlavého dráčika tam, kde si ho vyhrabala. Beda by nám bolo, keby vyrástol.

VŠETKY TRI PRINCEZNÉ. Aká beda?

KRÁĽ. Ani si neželajte vedieť, aká beda! Poslúchni, Modrovláska, a zahrab ho, kým je ešte malý. (Podá Modrovláske neviditeľného trojhlavého dráčika.)

MODROVLÁSKA (zahrabáva neviditeľného trojhlavého dráčika). Už som ho zahrabala.

TROJHLAVÝ DRAK (zrazu sa objaví a prehovorí všetkými tromi hlavami odrazu). Lenže neskoro.

PRVÁ HLAVA. Už som sa stihol najesť vzduchu.

DRUHÁ HLAVA. Už som stihol vyrásť.

TRETIA HLAVA. A vyrástol som za tú chvíľu tak, že som súci na ženenie.

PRVÁ HLAVA (k ostatným dvom). Ktorú z tých troch princezien si mám vybrať? Celkom sa mi páči tá zelenovláska.

DRUHÁ HLAVA (k ostatným dvom). Ale jaj! Veď má vlasy ako seno. Radšej sa ožením s tou Ružovláskou.

TRETIA HLAVA (k ostatným dvom). Aby ma dopichala ružovými tŕňmi? Najlepšie urobím, keď sa ožením s Modrovláskou — napokon, to ona si ma našla a vyniesla ma na

čerstvý vzduch. Ona je pre mňa ako modré z neba.

TROJHLAVÝ DRAK (všetkými tromi hlavami odrazu). Daj mi, kráľ, za ženu svoju najstaršiu dcéru Modrovlásku!

KRÁĽ. Ach, čo je to za šialený nápad, aby som dával svoju kráľovskú dcéru za ženu Trojhlavému drakovi? Ja ti Modrovlásku za ženu nedám.

PRVÁ HLAVA (k ostatným dvom). On mi ju vraj nedá!

DRUHÁ HLAVA (k ostatným dvom). Čo teraz?

TRETIA HLAVA (k ostatným dvom). Keď nedá, tak nedá.

TROJHLAVÝ DRAK (všetkými tromi hlavami odrazu). Vezmem si ju sám!

(Trojhlavý drak schytí Modrovlásku a zmizne s ňou.)

KRÁĽ. Beda! Tohto som sa obával! (Spieva.)

Tretí obraz

Medzi vrchmi.

VALIVRCH (stojí tak, že prečnieva pohorie a spieva).

LOMIDREVO (prichádza a spieva).

VALIVRCH (nevšíma si Lomidreva a pokračuje v úprave pohoria).

LOMIDREVO (zastane, usadí sa v horskom sedle).

VALIVRCH. A veru ho neodvalím!

LOMIDREVO. A prečo ho neodvalíš?

VALIVRCH. Pretože ja som Valivrch a váľam tu vrchy. Mám dôležitú prácu — tak ako ja určím, naveky budú vyzerať Tatry. Hľa, ako sa už týčia!

LOMIDREVO. Ale tamten Rováň sa ti zohol.

VALIVRCH. Nezohol sa.

LOMIDREVO. Nezohol? A prečo je zohnutý?

VALIVRCH. No aj tak sa nezohol. Sám sa nezohol. Ja som ho zohol.

LOMIDREVO. A načo?

VALIVRCH. Chcel som sa pozrieť, čo je za ním.

LOMIDREVO. A kedy ho narovnáš?

VALIVRCH. O chvíľu, o dve.

LOMIDREVO. O chvíľu, či o dve, si Valivrch, je to tvoja vec. Ale znova ti vravím, že tento kopec mi odvalíš z cesty hneď a zaraz.

VALIVRCH. Som Valivrch — aj toto je moja vec. Znova ti vravím — neodvalím.

LOMIDREVO. A veru odvalíš. Lebo toto už nie je iba tvoja vec. Chcem ísť po tejto ceste ďalej — nuž je to už aj moja vec.

VALIVRCH. A ktože si, že si na mňa tak trúfaš?

LOMIDREVO. Som Lomidrevo.

VALIVRCH. Smelé si, Lomidrevo!

LOMIDREVO. Nie smelé, ale smelý.

VALIVRCH. Nuž počúvaj, ty Lomidrevo smelé!

LOMIDREVO. Smelý.

VALIVRCH. Nuž počúvaj, ty smelý Lomidrev!

LOMIDREVO. Lomidrevo.

VALIVRCH. Nuž počúvaj, ty smelý Lomidrevo! Odvalím ti ten kopec z cesty hneď a zaraz, ak sa presvedčím, že si mocnejší než ja.

LOMIDREVO. Poďme teda za pasy. (Pochytia sa za pasy a Lomidrevo hodí Valivrcha o zem.) No tak čo? Som mocnejší, či nie som?

VALIVRCH. A veru tuším si.

LOMIDREVO. Tak odvaľuj!

VALIVRCH. Odvalil by som… Len ako… Keď ledva lapám po dychu. Vyrazil si mi ho z pľúc, keď si ma tresol o zem.

LOMIDREVO. Možno tvoj dych iba tu niekde poletuje a vráti sa ti do pľúc, keď ťa tresnem o zem ešte raz.

VALIVRCH. Nie, nie, netreba. Už sa mi vrátil. Už odvaľujem. (Odvalí kopec z cesty.) A nielenže som ti ho odvalil z cesty, ale… (Chystá sa Lomidreva udrieť odzadu.)

LOMIREVO (prudko sa obráti). Aké ale?

VALIVRCH (cúvne). … Ale nedbal by som aj, keby sme boli kamaráti.

LOMIDREVO (zasmeje sa, ale nedá najavo nijaké podozrenie a návrh prijme). Môžeme byť. A keď je cesta už voľná, aj na tú cestu môžeme vykročiť spolu. Ideš, alebo tu máš ešte robotu? Nechce sa mi čakať, kým znova narovnáš Kriváň.

VALIVRCH. Vieš čo? Nech Kriváň naveky ostane taký krivý. Slovákom sa bude páčiť aj taký. Idem s tebou.

LOMIREVO a VALIVRCH (spievajú).

Štvrtý obraz

Na hrade.

KRÁĽ (spieva a pritom plače postupne do rôznych váz).

MASKOVANÝ ŠESŤHLAVÝ DRAK (prichádza s veľkou vázou, vidno mu iba jednu hlavu). Dobrý deň, ctihodný plačúci kráľ, prepáč, že ťa vyrušujem pri tvojom plači a speve.

KRÁĽ. Kto si a čo si želáš?

MASKOVANÝ ŠESŤHLAVÝ DRAK. Som predavač váz na kráľovské slzy. A keď som sa dopočul, ako usedavo plačeš, tak som si povedal, že ak by si potreboval ďalšiu vázu…

KRÁĽ. Áno, plakal som a naplakal som doplna všetky vázy vo svojom kráľovskom hrade. Ale práve som naplakal poslednú. Áno. plakal som za svojou najstaršou dcérou, zmiznutou princeznou Modrovláskou, ale už neplačem. Už totiž nemám, ja nešťasník, viacej sĺz a ďalšiu vázu nepotrebujem.

MASKOVANÝ ŠESŤHLAVÝ DRAK. Neboj sa, slzy sa ti znova nazbierajú, keď budeš plakať aj za princeznou Zelenovláskou..

KRÁĽ. Prečo by som plakal aj za princeznou Zelenovláskou? Tá nikam nezmizla..

ŠESŤHLAVÝ DRAK (odmaskuje sa a prehovorí odrazu šiestimi hlavami). Ale môže zmiznúť aj ona, pretože Zelenovlásku si vezmem za ženu zase ja, Šesťhlavý drak.

KRÁĽ. A ty si kedy tak vyrástol?

PRVÁ HLAVA. Vtedy, keď aj môj brat, Trojhlavý drak. Tak dáš mi ju?

KRÁĽ. Nie! Svoju prostrednú dcéru Zelenovlásku rozhodne už nijakému drakovi nedám.

DRUHÁ HAVA (k ostatným piatim). On mi ju vraj nedá. Čo teraz?

TRETIA HLAVA (k ostatným piatim). A to mám vari ostať starý mládenec?

ŠTVRTÁ HLAVA (k ostatným piatim). To teda nie.

PIATA HLAVA (k ostatným piatim). Keď mi ju nedá…

ŠESŤHLAVÝ DRAK (všetkými šiestimi hlavami odrazu zreve na kráľa). … vezmem si ju sám! (Uchytí princeznú Zelenovlásku a zmizne s ňou. Zanechá kráľovi iba vázu.)

KRÁĽ. Beda! Dvakrát beda! (Plače do vázy a spieva.)

Piaty obraz

Pred Miesiželezovou vyhňou.

MIESIŽELEZO (stojí v otvorenej vyhni pod holým nebom, nad ohňom nahrieva železné prúty, robí z nich holými rukami mreže, hotové mreže kladie nabok a spieva).

LOMIDREVO a VALIVRCH (prichádzajú a spievajú).

MIESIŽELEZO (nevšíma si ich a pokračuje v nahrievaní a ohýbaní železa).

LOMIDREVO a VALIVRCH (zastanú, usadia sa v horských sedlách).

MIESIŽELEZO. A ja sa vás nebojím a mrežu neodstránim. Som Miesiželezo a mreže sú na svete potrebné.

VALIVRCH. A načo? Mreže bránia dobrým ľuďom v slobodnom pohybe — a to je veľmi zle.

MIESIŽELEZO. Ale bránia v slobodnom pohybe aj zlým ľuďom — a to je veľmi dobre.

LOMIDREVO. Má pravdu, zlých obmedzovať treba. Ale počuj, Miesiželezo, my sme dobrí ľudia, nás neobmedzuj — daj tú mrežu z cesty nabok, nech môžeme ísť ďalej.

MIESIŽELEZO. Dám, až keď sa presvedčím, že ste naozaj dobrí.

LOMIDREVO. A ako sa o tom chceš presvedčiť?

MIESIŽELEZO. Tak, že pôjdeme za pasy. Uvidíme, kto je lepší.

LOMIDREVO. Len o to ti ide? Tak poďme za pasy! (Chytia sa za pasy a Lomidrevo hodí Miesiželeza o zem.) Tak čo, sme dobrí, či nie sme?

MIESIŽELEZO. Ste.

LOMIDREVO. Tak dávaj tú mrežu nabok.

MIESIŽELEZO. Dal by som… Len ako… Keď sa mi trasú kolená. Roztriasol si mi ich, keď si ma tresol o zem.

LOMIDREVO. Možno sa ti prestanú triasť, keď ťa tresnem o zem ešte raz.

MIESIŽELEZO. Nie, nie, netreba. Už sa mi netrasú. Už tú mrežu dávam nabok. (Dá mrežu nabok.) A nielenže som dal nabok mrežu, ale… (Chystá sa Lomidreva napadnúť odzadu.)

LOMIREVO (prudko sa obráti). Aké ale?

MIESIŽELEZO (cúvne). … Ale nedbal by som aj, keby sme boli kamaráti.

LOMIDREVO (zasmeje sa, ale nedá najavo nijaké podozrenie a návrh prijme). Môžeme byť. A vy dvaja takisto. Toto je môj kamarát Valivrch, zoznám sa aj s ním. A ty, Valivrch, sa zoznám s Miesiželezom. Keď sme sa už všetci traja takto pekne skamarátili, môžeme pokračovať v ceste. Ale skôr než vykročíme, keď vieš tak dobre miesiť železo, umies mi zo železa takú pevnú valašku, akú nemal ešte nikto na svete.

MIESIŽELEZO. To je pre mňa nič. (Umiesi obrovskú valašku.) Už je aj umiesená.

LOMIDREVO. Vyskúšame, či je pevná. Valivrch, vyhoď ju do výšky a ja nastavím chrbát.

VALIVRCH (vyhodí valašku dohora).

LOMIDREVO (nastaví chrbát, valaška po chvíli zase padá zhora nadol a na Lomidrevovom chrbte sa rozlomí nadvoje, Lomidrevo sa rozosmeje). Chachacha! Chachacha! Kto ma to šteklí? Ty, Miesiželezo?

MIESIŽELEZO. Ani som sa ťa nedotkol.

LOMIDREVO. Tak čo to bolo? To si ma pošteklil ty, Valivrch?

VALIVRCH. Nie. To sa ti na chrbte zlomila Miesiželezova valaška.

LOMIDREVO (zvážnie). Tak? A potom že vraj pevná.

MIESIŽELEZO. Nechcel som, aby sa ti zaťala do chrbta.

LOMIDREVO. Výhovorky. Ak chceš ísť naozaj s nami, mies znova, ale teraz už poriadne!

MIESIŽELEZO. Na tvoju zodpovednosť. (Miesi znova.) A už je aj umiesená. Túto ti, Valivrch, neradím vyhadzovať vysoko.

LOMIDREVO. Nestaraj sa, Miesiželezo! Valivrch, vyhoď ju ešte vyššie!

VALIVRCH (vyhodí valašku dohora).

LOMIDREVO (nastaví chrbát). Už spadla?

VALIVRCH. Ešte nie. Kázal si, Lomidrevo, ešte vyššie — nuž som ju vyhodil až po oblaky.

LOMIDREVO. A dobre si urobil. No, už spadla?

MIESIŽELEZO. Ešte nie. A ani si neželám vidieť tvoj chrbát, keď spadne.

(Valaška konečne padá zhora nadol a zatne sa Lomidrevovi do chrbta.)

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (s hrôzou si zakryjú oči).

LOMIDREVO (ostáva zohnutý a ani nemihne okom). Vravím vám, jednému aj druhému, aby ste si nerobili o mňa starosť. Len aby ma, keď spadne, nešteklila, lebo som hrozne šteklivý a nadlho sa rozosmejem. A aby sa zas nerozlomila nadvoje, lebo ma smiech nadobro prejde. Ale vidím, Valivrch, že si si dal naozaj záležať a vyhodil si ju poriadne vysoko, keď ešte nepadá. Či sa tá tam voľakde nezaťala Paromovi do päty?

VALIVRCH. Nie, veď už spadla.

LOMIDREVO. Spadla? A kde je? Vari ma netrafila?

MIESIŽELEZO. To teda trafila. Zaťala sa ti rovno do chrbtovej kosti.

LOMIDREVO. Hej? A prečo som si to nevšimol? Tuším sme sa trochu zarozprávali. Ale hlavne, že sa zaťala, potvora. Vytrhnite mi ju odtiaľ!

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (vytrhnú valašku z Lomidrevovho chrbta a podajú mu ju).

LOMIDREVO (poťažká valašku). Táto sa nezlomila. Dobrá je. Môžeme ísť.

LOMIDREVO, VALIVRCH a MIESIŽELEZO (spievajú).

Šiesty obraz

Na hrade

KRÁĽ (plače do veľkej vázy).

MASKOVANÝ DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (prichádza s balíkom čierneho súkna, vidno mu iba jednu hlavu). Dobrý deň, ctihodný plačúci kráľ, prepáč, že ťa vyrušujem pri tvojom plači a speve.

KRÁĽ. Kto si a čo si želáš?

MASKOVANÝ DVANÁSŤHLAVÝ DRAK. Som predavač čierneho súkna pre smutných kráľov. A keď som sa dopočul, ako smútiš, tak som si povedal, že keby si potreboval ďalší balík čierneho súkna…

KRÁĽ. A načo by mi bol? Áno, smútim a dal som potiahnuť čiernym súknom pol kráľovstva na znak smútku za zmiznutou princeznou Modrovláskou. Áno, smútim, a dal som potiahnuť čiernym súknom aj druhú polovicu kráľovstva na znak smútku za zmiznutou princeznou Zelenovláskou. Ale už nemám, ja nešťasník, viacej čo poťahovať a nepotrebujem ďalšie čierne súkno.

MASKOVANÝ DVANÁSŤHLAVÝ DRAK. A prečo si nepotiahol čiernym súknom aj svoj trón? Na trón si zabudol, ale môžeš to napraviť a potiahnuť ho čiernym súknom dnes — na znak smútku za zmiznutou princeznou Ružovláskou.

KRÁĽ. Prečo by som to robil? Veď princezná Ružovláska nezmizla. O tú jedinú som neprišiel.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (odmaskuje sa a nezrozumiteľne zreve dvanástimi hlavami odrazu).

KRÁĽ. Oj, toto mi len chýbalo! Tak ty si Dvanásťhlavý drak? Prepáč, ale zle ti rozumiem, keď reveš všetkými hlavami odrazu.

IBA JEDNA HLAVA. Prídeš aj o tu jedinú princeznú, čo ti ostala, pretože tú si vezmem za ženu zase ja. Už mi rozumieš dobre?

KRÁĽ. Teraz už ti, žiaľbohu, rozumiem dobre. Ale Ružovlásku, svoju najmladšiu dcéru, ti nedám, Ružovláska je ešte veľmi mladá, je ešte skoro dieťa a… …

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (znova nezrozumiteľne zreve dvanástimi hlavami odrazu, uchytí princeznú Ružovlásku a zmizne s ňou, zanechá kráľovi iba balík čierneho súkna).

KRÁĽ. Beda, trikrát beda! (Utiera si oči čiernym súknom a spieva.)

Siedmy obraz

Na dvore krčmy. Všetko je potiahnuté čiernym súknom.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR (stojí nad čiernym sudom a spieva).

LOMIDREVO, VALIVRCH a MIESIŽELEZO (prichádzajú a spievajú).

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR (nevšíma si ich).

LOMIDREVO, VALIVRCH a MIESIŽELEZO (zastanú a usadia sa).

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Ľutujem, no môžete dostať iba čierne pivo.(Podáva im tri džbánčeky piva.)

LOMIDREVO. A to už prečo?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Nevidíte, že celé naše kráľovské mesto je potiahnuté čiernym súknom?

LOMIDREVO. Vidíme. Súkenník musel urobiť dobrý obchod.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. A to ti kto povedal? Kto ti prezradil naše štátnetajomstvo?

LOMIDREVO. Nikto mi nemusel. Prišiel som na to aj sám. Za taký dobrý obchod by sa niekde mohol niekto ľahko dostať aj do basy.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Niekde ľahko, u nás ťažko. U nás všetkýchzlodejov chráni prezumpcia neviny a daj si pozor, aby si sa do basy nedostal ty zasvoje hlúpe poznámky.

LOMIDREVO. Už som ticho.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. A dobre robíš, pretože máme smútok. Nášmukráľovi zmizli tri dcéry.

LOMIDREVO. A to už ako sa mohlo stať?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Uniesli ich traja draci.

LOMIDREVO. Uniesli? A kam ich uniesli?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Draci žijú pod zemou, nuž kam inam ich mohliuniesť? Vtiahli ich dierou pod zem. Náš kráľ sa ide pominúť od žiaľu a sľubuje, žetomu, kto ich nájde a vyslobodí, dá za ženu dcéru, ktorú si vyberie.

LOMIDREVO. Utekaj, vyhľadaj kráľa a oznám mu, že sme tu my traja a že sa na to dáme.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Ako ja, krčmár, môžem vyhľadať kráľa? Kráľnikoho nechce vidieť, ani on sa nikomu neukazuje. Iba že by ste si ho našli vy sami.

LOMIDREVO. Tak dopijeme — a nájdeme si ho.

LOMIDREVO, VALIVRCH a MIESIŽELEZO (dopijú a so spevom vykročia na ďalšiucestu.)

Ôsmy obraz

V kráľovskej záhrade.

KRÁĽ (spieva).

LOMIDREVO, VALIVRCH a MIESIŽELEZO (prichádzajú a spievajú).

LOMIDREVO. A už sme si ho aj našli.

VALIVRCH. A teraz čo?

MIESIŽELEZO. Počkáme, kým sa nám prihovorí?

LOMIDREVO. A čo by sme čakali? Vy ma počkajte tu obďaleč, a ja sám sa mu prihovorím.

KRÁĽ (spieva).

LOMIDREVO (prihovorí sa Kráľovi). Najjasnejší pán kráľ! Dozvedeli sme sa, čo vás postihlo, a prichádzame vám povedať, že my traja vaše dcéry vyslobodíme.

KRÁĽ. Kto ste?

LOMIDREVO. Ja som Lomidrevo a tamto obďaleč sú moji verní priatelia Valivrch a Miesiželezo.

KRÁĽ. Ste poriadni chlapi, ale čo z toho? Nik nevie, kde je tá diera, ktorou sa draci s mojimi dcérami prepadli pod zem.

LOMIDREVO. Kdesi len bude a nájdeme ju. Vy nám len dajte tritisíc siah dlhý povraz, po ktorom sa do nej spustíme! A poriadny kotol a dosť jedla, nech tam nepomrieme hladom. A ozaj ste vysloboditeľovi svojich dcér sľúbili dať za ženu tú, ktorú si vyberie?

KRÁĽ. Dostanete kotol, jedlo i povraz. A ozaj som sľúbil, a čo som sľúbil, to aj dodržím.

LOMIDREVO. Lenže my vaše dcéry vyslobodíme traja. Dáte nám ich za ženy všetky tri?

KRÁĽ. Keď ste traja, dám vám všetky tri. Čo už lepšie môžem urobiť?

LOMIDREVO. Nič lepšie. Toto bude najlepšie. Odbavíte, pán kráľ, tri svadby pri jednej. A budete mať troch dobrých zaťov — ako keby ste si našli troch dobrých kamarátov.

VŠETCI ŠTYRIA (sa objímajú a spievajú).

Deviaty obraz

Doma u Lomidrevovcov. Lomidrevovi rodičia sedia pod stromom, na ktorom sa zelené lístie zmenilo na červené.

OTEC (spieva).

MATKA. Veď to, že kam! Ja by som bola radšej, tatko, keby sa Lomidrevo vrátil — ešte skôr než zomrieme.

OTEC. Neboj sa, mamka, požijeme ešte a jeho návratu sa dočkáme.

MATKA. Ale predsa len, tatko.

OTEC. Čo predsa, mamka?

MATKA. Predsa by som mu rada odkázala, aby sa už vrátil domov, lebo nám je za ním clivo.

OTEC. Nuž clivo, to hej, clivo nám za ním je. Ale po kom mu to chceš odkázať, mamka?

MATKA. Po vtáčikoch.

OTEC. Je jeseň. Vtáčiky už odleteli. (Zahrmí, zo stromu spadne červený list.) Ale mám nápad! Čo keby sme mu poslali list?

MATKA. List? Aký list?

OTEC. Nuž takýto jesenný. Takýto červený, čo práve spadol zo stromu.

MATKA. Ale veď čo sa ja pamätám, tatko, ešte nikto nikomu takýto list neposlal.

OTEC. Tak budeme, mamka, prví, čo pošlú. Bude to náš vynález.

MATKA. A ako sa ten náš vynález bude volať?

OTEC. Veď ti vravím, ako. Pošleme list — nuž aj náš vynález sa bude volať list.

MATKA. Prečo?

OTEC. Pretože list sa volal list aj vtedy.keď ešte visel na strome. Bol to list predtým, bude tolist aj potom. List ako list.

MATKA. List — list. Dobre si to vymyslel tatko! Ale počkaj — a ako chceš ten list poslať

Lomidrevovi?

OTEC. Nuž ako. Po vetre.

MATKA. List — vietor. Aj toto si dobre vymyslel, tatko. Ale počkaj — a keď vietor nášmu Lomidrevovi donesie náš list, čo ten list Lomidrevovi povie?

OTEC. Povie mu to, čo my tu vravíme teraz. Že nám je za ním clivo.

MATKA (prezerá si list). Že nám je za ním clivo — to mu má povedať takýto suchý list? Takýto suchý list mu o našej clivote nepovie nič. Iba že by… Tatko, a čo keby sme ten list zmáčali slzami?

OTEC. List — slzy. Toto si zas ty dobre vymyslela, mamka. Taký slzami zmáčaný list, ten mu o našej clivote povie všetko.

MATKA. A nebude ani ťažké zmáčať ho. Veď ja, aha — ja naozaj od clivoty za Lomidrevom už plačem. (Plače na list.)

OTEC. A ja vari neplačem? Aha, veď i ja plačem. (Plače na list.)

OTEC a MATKA (striedavo plačú na list a spievajú).

MATKA. Stačilo, tatko. Už je list poriadne zmáčaný. Už sa z neho Lomidrevo dovtípi, ako nám je za ním clivo. Môžeš ho už teraz poslať po vetre.

OTEC (ide poslať list po vetre). Spoľahni sa, mamka, už ho posielam. (Nepošle ho.)

MATKA. Vravíš, že posielaš a neposielaš. Prečo si ho ešte neposlal, tatko?

OTEC (sadne si). Neduje vietor.

MATKA. Teraz zadul. Teraz ho pošli!

OTEC (znova ide poslať list po vetre, ale znova ho nepošle). Zas neduje.

MATKA. Duje. Znova duje. Posielaj!

OTEC (znova ide poslať list, ale znova nepošle). Zas neduje.

MATKA. Máš pravdu. Zas neduje.

OTEC. Mýliš sa, práve teraz duje! (Vyskočí a pošle list po vetre. List chvíľu poletuje nad ich hlavami.)

MATKA. No sláva! Už letí!

OTEC. Len letí akosi pomaly. Čo keby sme, mamka, vetru trochu pomohli? Fúkaj! Aj vy fúkajte, deti!

OTEC, MATKA a DETI V HĽADISKU (fúkajú a pomáhajú vetru, až kým list neodletí).

MATKA. Tak. A teraz sa už Lomidrevo určite vráti, keď mu náš slzami zmáčaný list rozpovie náš žiaľ.

OTEC. Len aby taký slzami zmáčaný k nemu aj doletel. Len aby cestou neuschol.

OBAJA (spievajú).

Desiaty obraz

Pri ohnisku Škraty Laktibrady.

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (tancujú okolo ohniska a spievajú na melódiu „Ej, nechodi, Hricu“).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ale pozor! Už sa sem aj nejakí chlapci blížia. Sú traja. A pekne urastení. Skryme sa! (Všetky sa skryjú.)

LOMIDREVO, VALIVRCH a MIESIŽELEZO (prichádzajú, majú batoh s jedlom, kotol a povraz, spievajú).

LOMIDREVO (dá pokyn, aby zastali). Stáť! A už sme aj tu. Na rúbanisku uprostred lesa.

VALIVRCH. Pozrite, tu ktosi nechal ohnisko. Ešte celkom nevyhaslo.

MIESIŽELEZO. Nad to ohnisko si môžeme zavesiť kotol.

LOMIDREVO. No treba najprv v ohnisku znova rozdúchať oheň.

VŠETCI TRAJA (dúchajú).

LOMIDREVO. Pomôžte aj vy, deti!

DETI V HĽADISKU (pomáhajú dúchať).

LOMIDREVO. Stačí — už horí. A teraz sa rozdelíme. Ja a Miesiželezo pôjdeme hľadať dieru v zemi a Valivrch bude zatiaľ v kotli variť kašu s údeným mäsom. Ideme, Miesiželezo.

LOMIDREVO a MIESIŽELEZO (odchádzajú a spievajú).

VALIVRCH (ostáva sám a pospevuje si).

(Zavesí kotol nad ohnisko, naloží doň, mieša.) Ja kašu uvarím, ja si svoje urobím — ale neviem, neviem, či si urobia svoje aj tí dvaja. Neviem, neviem, či oni nájdu nejakú dieru.

ŠKRATA LAKTIBRADA (zrazu sa vynorí z úkrytu za jeho chrbtonn, zatiaľ čo tri Škratky Laktibradky vytŕčajú iba hlavy). Varíš kašu, varíš?

VALIVRCH (pre seba). Ej, bisťu, až ma trhlo.

ŠKRATA LAKTIBRADA (za jeho chrbtonn). Varíš kašu, varíš?

VALIVRCH (do hľadiska). Kto ma to oslovuje? Kde je?

DETI V HĽADISKU. Za tebou!

VALIVRCH (do hľadiska). Kde?

DETI V HĽADISKU. Za tebou!

VALIVRCH (konečne zbadá Laktibradu). Podľa tej dobrý lakeť dlhej brady by to mohla byť Škrata Laktibrada. (Nahlas.) Varím kašu, varím.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš.

VALIVRCH. Sám ju jesť nebudem, to máš pravdu. Budú ju jesť so mnou aj moji kamaráti Lomidrevo a Miesiželezo.

ŠKRATA LAKTIBRADA (približuje sa). Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš.

VALIVRCH. A keby som aj nejedol, tebe z nej aj tak nedám.

ŠKRATA LAKTIBRADA (hojdá bradu Valivrchovi pred očami). Akú mám bradu?

VALIVRCH (prezerá si bradu Škraty Laktibrady). Nuž, veru celkom peknú. Takú čiernučkú.

ŠKRATA LAKTIBRADA (chodí Valivrchovi bradou popod nos). Nielen čiernučkú, aj voňavučkú.

VALIVRCH (ovoniava bradu Škraty Laktibrady). A naozaj — aj voňavučkú.

ŠKRATA LAKTIBRADA (spúšťa Valivrchovi bradu do ruky). A nielen voňavučkú, ale aj jemnučkú.

VALIVRCH (zabúda na opatrnosť a pohládza bradu Škraty Laktibrady). A naozaj — aj jemnučkú. (Spamätá sa.) Ale ani tak nebudeš jesť moju kašu.

ŠKRATA LAKTIBRADA (rozopína Valivrchovi košeľu). Že by, Valivrch, že by? A čo ak ti ju, takú horúcu, zjem rovno na holom pupku? Chachacha!

VALIVRCH (zase zabúda na opatrnosť). Že na holom! Chachacha! Tak to by som chcel vidieť. Chachacha! Laktibrada, ty asi o inej kaši vravíš, a na akúsi inú kašu myslíš.

ŠKRATA LAKTIBRADA (obnažuje Valivrchovi brucho). Že by, Valivrch, že by? A čo ak myslím presne na tú istú kašu, o ktorej vravím? Chcel si to vidieť — tak to uvidíš. Sem sa, Škratky Laktibradky! Pomôžte mi! (Zrazu schmatne kotol, vykydne z neho kašu na Valivrchov holý pupok.)

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vybehnú s pišťaním z úkrytov, pomôžu Škrate Laktibrade pohltať kašu a so smiechom zase zmiznú vo svojich úkrytoch).

VALIVRCH. Jaj, jaj, to páli! Potvora Škrata Laktibrada! Potvory Škratky Laktibradky! Kaša preč — a celý pupok mám obarený. A ešte aj musím s takým obareným pupkom uvariť novú kašu, kým sa vrátia kamaráti. Veď by ma tí vysmiali. (Nakladá do kotla, varí novú kašu.)

LOMIDREVO a MIESIŽELEZO (prichádzajú a spievajú).

LOMIDREVO. Hej, Valivrch, vyhladli sme — či si nám navaril?

VALIVRCH. Ej, navaril — už treba len odstaviť a môžete jesť. (Stavia pred nich kotol.)

MIESIŽELEZO. A nebudeš jesť aj ty?

VALIVRCH. Nevyhladol som tak ako vy, ja ešte nebudem.

LOMIDREVO (ochutná kašu a čosi sa mu nepáči). A veď to sa nedá jesť. Kaša je nedovarená.

MIESIŽELEZO (ochutná mäso a čosi sa mu nepáči). Aj mäso surové. Vari si tu celý čas ležal hore pupkom?

LOMIDREVO. Prečo si to nedovaril poriadne?

MIESIŽELEZO. Času si mal na to dosť.

VALIVRCH. Ej, keď som sa akosi zle cítil. Celý čas mi bolo ako na umretie.

LOMIDREVO (nakloní sa nad Valivrcha). A nezaspal si náhodou? A neprilíhalo ťa v spánku čosi nedobré? (Vytiahne mu spod košele chlp z Laktibradinej brady.) Tu máš akýsi chlp.

VALIVRCH. To nebude chlp. To tu poletovalo len babie leto.

MIESIŽELEZO. Babie leto — a čierne?

VALIVRCH. Aj ja som sa čudoval. A čo vy? Vám sa ako vodilo?

LOMIDREVO. Ani nám sa nevodilo dobre. Nemilobohu sme zabili čas, dieru pod zem sme nenašli a ešte si nás aj ty nechal hladných. Teraz sa vymeníme. Poriadnu kašu navarí Miesiželezo. A ja budem ďalej hľadať dieru s tebou, Valivrch. Ideme.

LOMIDREVO a VALIVRCH (odchádzajú a spievajú).

MIESIŽELEZO (ostáva sám a pospevuje si).

(Zavesí kotol nad ohnisko, nakladá doň.) Ja uvarím veru inú kašu ako Valivrch — ale neviem, neviem, či sa tým dvom povodí inak, ako sa nám dvom povodilo predtým.Veď tej diery pod zem niet nikde — akoby sa sama prepadla do nejakej diery.

ŠKRATA LAKTIBRADA (znova sa vynorí z úkrytu, tentoraz za Miesiželezovým chrbtom, zatiaľ čo Tri Škratky Laktibradky vytŕčajú iba hlavy). Varíš kašu, varíš?

MIESIŽELEZO (pre seba). Ej, bisťu, až ma trhlo.

ŠKRATA LAKTIBRADA (za jeho chrbtonn). Varíš kašu, varíš?

MIESIŽELEZO (do hľadiska). Kto ma to oslovuje? Kde je?

DETI V HĽADISKU. Za tebou!

MIESIŽELEZO (do hľadiska). Kde?

DETI V HĽADISKU. Za tebou!

MIESIŽELEZO (konečne zbadá Laktibradu). Bisťu, ktože je to? Podľa tej brady — Škrata Laktibrada. Tak toto bolo to Valivrchovo babie leto. (Nahlas.) Varím kašu, varím.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš.

MIESIŽELEZO. Sám ju jesť nebudem. Budú ju jesť so mnou aj moji kamaráti Lomidrevo a Valivrch.

ŠKRATA LAKTIBRADA (približuje sa). Varíš kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš.

MIESIŽELEZO. A keby som aj nejedol, tebe z nej aj tak nedám.

ŠKRATA LAKTIBRADA (hojdá bradu Miesiželezovi pred očami). Akú mám bradu?

MIESIŽELEZO ( prezerá si Laktibradinu bradu). Celkom peknú. Takú čiernučkú.

ŠKRATA LAKTIBRADA (chodí Miesiželezovi bradou popod nos). Nielen čiernučkú, aj voňavučkú.

MIESIŽELEZO (ovoniava Laktibradinu bradu). A naozaj — aj voňavučkú.

ŠKRATA LAKTIBRADA (spúšťa Miesiželezovi bradu do ruky). A nielen voňavučkú, ale aj jemnučkú.

MIESIŽELEZO (zabúda na opatrnosť a pohládza Laktibradinu bradu). A naozaj — aj jemnučkú. (Spamätá sa.) Ale ani tak nebudeš jesť moju kašu.

ŠKRATA LAKTIBRADA (rozopína Miesiželezovi košeľu). Že by, Miesiželezo, že by? A čo ak ti ju, takú horúcu, zjem rovno na holom pupku? Chachacha!

MIESIŽELEZO (zase zabúda na opatrnosť). Že na holom! Chachacha! Možno na Valivrchovom, ale nie na mojom. Chachacha! Laktibrada, ty asi o inej kaši vravíš, a na akúsi inú kašu myslíš.

ŠKRATA LAKTIBRADA (obnažuje Miesiželezovi brucho). Že by, Miesiželezo, že by? A čo ak myslím presne na tú istú kašu, o ktorej vravím? Zdá sa ti, že máš iný pupok ako Valivrch, a máš taký istý. Sem sa, Škratky Laktibradky! Pomôžte mi! (Zrazu schmatne kotol, vykydne z neho kašu na Valivrchov holý pupok.)

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vybehnú s krikom a pišťaním z úkrytov, pomôžu Škrate Laktibrade pohltať kašu a so smiechom zase zmiznú vo svojich úkrytoch).

MIESIŽELEZO. Jaj, jaj, to páli! Potvora Škrata Laktibrada! Potvory Škratky Laktibradky! Kaša preč — a pupok obarený. Tak pre toto bolo Valivrchovi na umretie. A ešte aj musím s takým obareným pupkom uvariť novú kašu. Veď by mi tí dali, keď sa vrátia. (Nakladá do kotla, varí novú kašu.)

LOMIDREVO a VALIVRCH (prichádzajú a spievajú).

LOMIDREVO. Hej, Miesiželezo, ale teraz sme už naozaj hladní ako vlci — či si nám navaril?

MIESIŽELEZO. Ej, navaril — už treba len odstaviť a môžete jesť. (Stavia pred nich kotol.)

VALIVRCH. A ty nebudeš jesť s nami?

MIESIŽELEZO. Sýty som odvčera, ja ešte nebudem.

LOMIDREVO (ochutná kašu a čosi sa mu nepáči). A veď ani toto sa nedá jesť. Aj táto kaša je nedovarená.

VALIVRCH (ochutná mäso a čosi sa mu nepáči). No vidíš, Miesiželezo! Aj tvoje mäso je surové. Aj ty si ležal celý čas hore pupkom?

LOMIDREVO. Prečo si to nedovaril poriadne?

VALIVRCH (tak, aby nepočul Lomidrevo). Teraz si skús ľahnúť dole pupkom, chachacha!

MIESIŽELEZO. Ej, veru aj ja som sa akosi zle cítil. Aj mne bolo celý čas ako na umretie.

LOMIDREVO (nakloní sa nad Miesiželeza). Aj tebe? Čo sa to s vami porobilo, kamaráti? Čo vás to máta? (Vytiahne Miesiželezovi spod košele chlp z Laktibradinej brady.) Hľa, veď aj ty tu máš akýsi chlp.

MIESIŽELEZO. To nebude chlp. Tak je to, ako vravel Valivrch — poletuje tu babie leto.

VALIVRCH. A také čiernučké, voňavučké, jemnučké, čo? Aj ty si sa čudoval?

MIESIŽELEZO. Ja som sa už ani čudovať nevládal. A čo vy? Vám sa ako vodilo?

LOMIDREVO. Ani nám sa nevodilo dobre. Znova sme sa len ponevierali a diery pod zem nikde. A navyše si nás ani ty nedokázal nakŕmiť. Znova sa vymeníme. Kašu budem teraz variť ja. A dieru pôjdete hľadať vy dvaja. No, už choďte!

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (odchádzajú a spievajú).

LOMIDREVO (ostáva sám a pospevuje si).

(Zavesí kotol nad ohnisko, naloží doň, mieša.) Tí dieru nenájdu — no aspoň ja uvarím poriadnu kašu. Nech sa konečne najeme.

ŠKRATA LAKTIBRADA (znova sa vynorí z úkrytu, tentoraz za Lomidrevovým chrbtom, zatiaľ čo tri Škratky Laktibradky vytŕčajú iba hlavy). Varíš kašu, varíš?

LOMIDREVO (pre seba). Ej, bisťu, až ma trhlo.

ŠKRATA LAKTIBRADA (za jeho chrbtonn). Varíš kašu, varíš?

LOMIDREVO (do hľadiska). Kto ma to oslovuje? Kde je?

DETI V HĽADISKU. Za tebou!

LOMIDREVO (do hľadiska). Kde?

DETI V HĽADISKU. Za tebou!

LOMIDREVO (konečne zbadá Laktibradu)). Aha ju! To bude Škrata Laktibrada! Alebo azda nie? Opýtam sa a dozviem sa. ( Škrate Laktibrade.) Hej, a ty si kto?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Som Škrata Laktibrada. Tvoja stará známa.

LOMIDREVO. Akože stará známa.? Nijakú Škratu Laktibradu som nikdy v živote nestretol.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Mýliš sa, Lomidrevo. Stretol si ma, už keď si prvý raz otvoril oči.

LOMIDREVO. A to už ako?

ŠKRATA LAKTIBRADA. A to už tak. Len sa rozpamätaj. Kto pomohol tvojim rodičom, keď ti nevedeli vymyslieť meno?

LOMIDREVO. Pomohla im kmotra.

ŠKRATA LAKTIBRADA. A kto bola tá kmotra?

LOMIDREVO. Škrata Laktibrada! To si bola ty?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ja som to bola. Veru ja. Ja som bola tá tvoja kmotra,

Lomidrevo. Nuž hádam sa teraz nerozkmotríme. Varíš kašu, varíš?

LOMIDREVO. Počkaj, Škrata Laktibrada! Ale veď vtedy si vravela, že máš tristodvadsať rokov! A teraz sa mi zdá…

ŠKRATA LAKTIBRADA. Veď hej. Uhádol si. Pridala som si vtedy nejaký ten rôčik. To my, Škraty, robievame. Vtedy som mala tristodvadsať — a teraz mám štrnásť.

LOMIDREVO. Aj ti verím. Nemala si tristodvadsať vtedy — a nemáš štrnásť teraz. Vtedy si si pridávala a teraz si uberáš.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Veď hej. Zase si uhádol. No že si to ty, Lomidrevo, taký rúči šuhaj, poviem ti pravdu. Nemám ešte ani…

LOMIDREVO. Ani koľko?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ani osem…

LOMIDREVO. Ani osem?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ani osemdesiat!

LOMIDREVO. Nežartuj už a povedz presne, koľko máš rokov?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Presne? Práve od dnešného dňa som dospelá. Práve dnes mám osemnásť.

LOMIDREVO. Osemnásť? Neuveriteľné. A práve dnes? Ak si nepridávaš ani neuberáš,všetko najlepšie k tvojim nrviemkoľkým narodeninám.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Milé od teba. Hoci mi vinšuješ bez kytice. Ale to nič. Niekrdy sipridávam, niekedy si uberám, ale práve dnes mám presne osemnásť storočí.

LOMIDREVO. Zase žartuješ.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Samozrejme. Mám stále iba tristodvadsať, ale dúfam, že aj tak ma pohostíš. Tak čo? Varíš kašu? Varíš?

LOMIDREVO (do hľadiska). Pozrimeže! Škrata Laktibrada v tom mala prsty! Tak pre toto nedovarili kašu Valivrch a Miesiželezo.´Všetko mi je jasné. A čo je jasné mne, to je jasné aj mojej valaške! (Nenápadne si nachystá valašku. Znova sa obráti k Škrate Laktibrade.) Nič nevarím, Škrata Laktibrada, už som dovaril. Ale slinky na kašu ti tečú zbytočne — ešte je horúca.

ŠKRATA LAKTIBRADA. A čo ak ti ju, takú horúcu, zjem rovno na holom pupku?

LOMIDREVO. Hovoríš, a nerobíš.

ŠKRATA LAKTIBRADA (hojdá bradu Lomidrevovi pred očami). Ale ba robím. Chachacha! Pozri, akú mám peknú bradu! Takú čiernučkú.

LOMIDREVO (nevšíma si Laktibradinu bradu). Čo tam po čiernučkej, keď nie je voňavučká.

ŠKRATA LAKTIBRADA (chodí Lomidrevovi bradou popod nos). Ale ona je aj voňavučká, ovoňaj!

LOMIDREVO (nevšíma si Laktibradinu bradu). Čo tam po voňavučkej, keď nie je jemnučká.

ŠKRATA LAKTIBRADA (spúšťa Lomidrevovi bradu do ruky). Ale ona je aj jemnučká, pohladkaj ju!

LOMIDREVO (hladká Laktibradinu bradu). A naozaj je jemnučká. Hebučká ako hodváb.

(Spieva.)

Takú bradu škoda iba hladkať. Takú bradu treba vedieť nežne…

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ach, ako ty vieš nežne!

LOMIDREVO. Nežnučko…

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ach, ako ty vieš nežnučko!

LOMIDREVO. Nežnulinko…

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ach, ako ty vieš nežnulinko…

LOMIDREVO (zrazu schmatne Laktibradinu bradu a priviaže si ju na valašku). … schmatnúť tvoju bradu a priviazať si ju na valašku! Teraz povedz, akú kašu si malana mysli?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Takúto veru nie! (Spieva.)

Jaj, Lomidrevo, čo to so mnou robíš?

LOMIDREVO. Čo by som robil? Kaša je dovarená, chystám sa ju zjesť na tvojom holom pupku.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Jaj, to nerob!

LOMIDREVO. A prečo nie? Veď aj ty máš pupok. Aj tvoj pupok je ako stvorený na to, aby sa z neho jedla kaša.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Lenže tá tvoja kaša je ešte horúca.

LOMIDREVO. A keď si ju ty jedla z Valivrchovho a Miesiželezovho pupka, bola vari studená? Ale neboj sa! Nijaká kaša sa neje taká horúca, ako sa varí. Ani túto ti nevykydnem na pupok, ak sa dohodneme.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Dohodneme sa, dohodneme. A na čom sa chceš dohodnúť?

LOMIDREVO. Ja ti nevykydnem horúcu kašu na pupok — a ty mi necháš svoju bradu.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Žiadaj si niečo iné, Lomidrevo. Moja brada, to je moja obživa. V tej brade mám všetku svoju silu.

LOMIDREVO. Veď práve preto si ju od teba pýtam. Tvoja sila sa stane mojou silou.

ŠKRATA LAKTIBRADA. A čo ostane mne?

LOMIDREVO. Neobarený pupok. To sa ti zdá málo? Ale ako myslíš. Keď nepristávaš, keď si svoj neobarený pupok tak málo ceníš, potom si nechaj svoju bradu, a ja ti zase tú horúcu kašu… (Chystá sa vykydnúť kašu Škrate Laktibrade na pupok.)

ŠKRATA LAKTIBRADA. Pomôžte, Škratky Laktibradky!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (s pišťaním pribiehajú).

LOMIDREVO. Ale čo? Škratky Laktibradky? Vari ani vy si nechcete ustrážiť svoje pupčeky?

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (s pišťaním sa dávajú zas na útek).

LOMIDREVO. Tak vidíš, Škrata Laktibrada! Darmo si voláš pomoc! I tie Škratky Laktibradky sa radšej skryli. A ja ti tú horúcu kašu…

ŠKRATA LAKTIBRADA. Nie, nie, nerob to! Pristávam. Nechaj si radšej moju bradu!

(Škrata Laktibrada si odlepí bradu. Brada ostane priviazaná na Lomidrevovej valaške. Škrata Laktibrada rozhrabe ohnisko a zmizne pod zemou.)

LOMIDREVO (hvizdne si). Zdá sa, že mám dnes šťastný deň. Nielenže som dovaril kašu a že som získal bradu Škraty Laktibrady — ale už viem aj, kde je tá diera pod zem.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (prichádzajú a spievajú).

LOMIDREVO. Kdeže ste toľké časy? Vari ste našli dieru?

VALIVRCH. Že sa ti chce ešte aj žartovať, Lomidrevo!

MIESIŽELEZO. Tak sme ju našli, ako si ty dovaril kašu.

LOMIDREVO. Ale ja som kašu dovaril. A výbornú, s mäsom. Môžete hneď sadať a jesť. (Stavia pred nich kotol.)

VALIVRCH. Ale ty s nami jesť nebudeš, čo?

MIESIŽELEZO. Aj tebe je na umretie, ako bolo nám, čo?

LOMIDREVO. Čo by mi bolo na umretie. Akurát, že som hladný — tak ako vy. Pravdaže budem jesť aj ja. (Všetci sa pustia do kaše.) No, aká je?

VALIVRCH. Nechce sa mi veriť — tuším je naozaj dovarená.

MIESIŽELEZO. Zázrak. Ani mäso nie je surové.

LOMIDREVO. Aký zázrak? Dobrý oheň, ešte lepší kuchár.

VALIVRCH. A čo babie leto?

LOMIDREVO. Nijaké nepoletovalo.

MIESIŽELEZO (prezerá si Lomidreva zblízka). Vari nikde nemáš ani jediný čierny chlp?

LOMIDREVO. A to zas hej. A nie jeden — ale celú bradu. (Ukáže im Laktibradinu bradu.) Čo vy? Našli ste konečne dieru?

VALIVRCH. Všetko sme prehľadali. Ale je to márne.

MIESIŽELEZO. Tej diery naozaj nikde na okolí niet.

LOMIDREVO. A čo by aj robila na okolí? Chlapci moji, pozerajte! Tá diera je tu. (Ukáže im dieru pod ohniskom.)

MIESIŽELEZO a VALIVRCH (striedavo pozerajú do diery, na Lomidreva, jeden na druhého — kyslo sa usmievajú a od prekvapenia nie sú schopní dostať zo seba ani slova).

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (znova sa objavia, Škrata Laktibrada s pomocou Troch Škratiek Laktibradiek zaťahuje oponu a paroduje Lomidreva). Chlapci moji, pozerajte! Tá diera je tu. (Striedavo poučuje Škratky aj deti v hľadisku.) Mal to komu povedať! Keď sa Valivrch a Miesiželezo dozvedeli, že Lomidrevo objavil aj dieru pod zem, zatvárili sa, že sa tešia, no v duchu sa nahnevali.Ani obarené pupky ich už tak neboleli, ako ich začala mučiť závisť. Mučiť a zožierať. Tak je to s ľuďmi. Odnepamäti sa boja, že ich zožerú nejaké tajomné pažravé obludy. Tisíce rozprávok si o tom už povymýšľali — a je to presne naopak. Kdeže sa my, úbohéozprávkové bytosti, môžeme vyrovnať ľuďom? Niet pažravejších oblúd, než sú ľudia.Oni sú takí pažraví, že ich nemusíme zožrať my — zožerú sa sami. A nielen sami medzi sebou. Ľudia vedia zožrať aj sami seba. Lebo ľudí v jednom kuse zožiera ich vlastná nenávisť a pomstychtivosť, ich vlastná chamtivosť a závisť. Áno, závisť.Hoci sa vám to zdá čudné. Veď Lomidrevo, Valivrch a Miesiželezo sú kamaráti. A vy si vravíte –

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY.

ŠKRATA LAKTIBRADA.

Ale o tom až po prestávke.

Prestávka