ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedenásty obraz

Pod dierou. Tma, iba hore svieti diera do podzemia.

ŠKRATA LAKTIBRADA (sedí uprostred bradatých Troch Škratiek Laktibradiek v tme pod dierou, ona jediná je bez brady, a spieva).

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (tancujú okolo Škraty Laktibrady, ovievajú ju svojimi bradami, aby ju ešte viac potrápili, a spievajú).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Je to tak. A tuším ani pod zemou nebudem mať pokoj.

(Hore nad dierou sa objavia tváre troch mládencov.)

VALIVRCH. Ej, tá je hlboká!

MIESIŽELEZO. Veru aj mne, keď sa do nej dívam, až hlava krúti!.

LOMIDREVO. A možno ani taká hlboká nie je, možno je v diere Škraty Laktibrady iba taká hlboká tma. Posvieť tam, Valivrch!

VALIVRCH (v diere sa objavuje jeho ruka s fakľou).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Aha ich, chlapov! Nestačí im rozdúchavať oheň na svete, nedbali by podpáliť aj moje podsvetie.

VALIVRCH. Ej, darmo ja svietim — na dno takej hlbokej diery nedosvietim.

LOMIDREVO. Tak teda ty tam, Miesiželezo, hoď kameň! Uvidíme, ako dlho bude padať.

MIESIŽELEZO (hodí kameň, počujeme ho dopadnúť).

ŠKRATA LAKTIBRADA (uhla sa). Skoro ma zabil, surovec jeden.

MIESIŽELEZO. Ej, darmo ja hádžem. Na dno takej hlbokej diery nedovidím, kameň na jej dno dopadnúť nezačujem.

LOMIDREVO. Ale ja som na jej dno dovidel, ja som kameň dopadnúť začul. (Spieva.)

VALIVRCH. Ja?

LOMIDREVO. Vyšlo to na teba — mal si šťastie.

MIESIŽELEZO a LOMIDREVO (spúšťajú do diery Valivrcha priviazaného na povraze).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Hej, Škratky Laktibradky! Do práce!

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vyskakujú pod Valivrchom a dobiedzajú doňho). Kvá-kvá-kvá! Sss-sss-sss!

VALIVRCH (myká povrazom). Jaj, ťahajte ma nazad hore!

LOMIDREVO. A čo už tak skoro? Veď sme ťa nespustili ešte ani na dvadsať siah.

VALIVRCH. Skáču tu do mňa žaby a sipia hady — bojím sa, že ma zožerú.

LOMIDREVO a MIESIŽELEZO (vytiahnu ho).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Strachopud! Aj bez brady som ho vedela vystrašiť.

MIESIŽELEZO. Daj sa mi svete, zľaknúť sa žiab a hadov. Spustite tam mňa!

LOMIDREVO a VALIVRCH (spúšťajú Miesiželeza).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Hej, Škratky Laktibradky! Znova do práce!

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vyskakujú pod Miesiželezom a dobiedzajú doňho). Kvá-kvá-kvá! Sss-sss-sss!

MIESIŽELEZO. Jaj!

LOMIDREVO. Čo je? Máme ťa ťahať nazad?

MIESIŽELEZO (prekoná strach). Ešte nie. Spúšťajte ďalej.

LOMIDREVO a VALIVRCH (spúšťajú Miesiželeza ďalej).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ej, keby som tak mala svoju bradu, ja by som ti ukázala. No aj bez tej brady dám si s tebou rady. Smelo sa doňho, Škratky Laktibradky!

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vyskakujú pod Miesiželezom a dobiedzajú doňho. Vydávajú pri tom neartikulované zvuky a vychádza im z úst aj dym, ktorý zahalí Miesiželeza.) Kvá-kvá-kvá! Sss-sss-sss!

MIESIŽELEZO (myká povrazom). Jaj, predsa len ma ťahajte nazad hore!

LOMIDREVO a VALIVRCH (vytiahnu ho).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Nevravela som? Aj tento sa zľakol.

LOMIDREVO. A čože? Veď sme ťa nespustili ešte ani na sto siah. Vravel si, že ty sa žiab a hadov nebojíš.

MIESIŽELEZO. Žaby a hady, to nebolo nič. Ale tam hlbšie ma ovalil taký smrad a plameň, že som sa šiel zadusiť od dymu.

LOMIDREVO. Dúfal som, že sú so mnou lepší chlapi. Spúšťajte mňa! Máme povraz dlhý tritisíc siah, postačí až na dno tej diery. A nevyťahujte ma, kým ním tri razy nemyknem.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (spúšťajú Lomidreva, a s ním aj valašku s Laktibradinou bradou).

ŠKRATA LAKTIBRADA. To je ten, čo má moju bradu. Hádam ma nespozná. Poriadne sa teraz sústreďte, Škratky Laktibradky! Vystrašíme aj jeho.

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vyskakujú pod Lomidrevom a dobiedzajú doňho.) Kvá-kvá-kvá! Sss-sss-sss!

LOMIDREVO. Chachacha! Kšc! (Pretiahne každú Škratku Laktibradku valaškou.)

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (dávajú sa na útek). Jaj! Jaj! Jaj!

LOMIDREVO. Ešte vám je málo? Kšc! (Pretiahne aj Škratu Laktibradu.)

ŠKRATA LAKTIBRADA. Jaj, to bolelo! (Škrieka a vypúšťa dym.)

LOMIDREVO. Ten škrekľavý hlas mi je akýsi známy. (Znova ju pretiahne valaškou.)

ŠKRATA LAKTIBRADA. Beda, spoznal ma. Ten sa ma nebál, ani keď som mala bradu — bodaj by sa ma zľakol, keď som bez brady.

LOMIDREVO (dopadne na javisko). Tak dozviem sa, kto to tu škrieka?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Vraj škriekam! Toto sa hovorí dáme? Radšej sa skryjem. (Skryje sa.)

LOMIDREVO. No tak! Kde sa skrývaš? Ozvi sa!

ŠKRATA LAKTIBRADA (čuší).

LOMIDREVO. Ak sa sama neukážeš, potvora, nájdem si ťa ja, a bude to pre teba horšie. (Švihne valaškou.)

ŠKRATA LAKTIBRADA (z úkrytu). Ukážem sa, ale vráť mi najprv bradu.

LOMIDREVO. Ach tak! Stará známa. Nuž, vrátim ti bradu, vrátim — ale najprv mi povedz, čia tu pod zemou vyznáš, Škrata Laktibrada?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Pravdaže sa tu vyznám, veď som tu doma.

LOMIDREVO. Tak potom kde je chyba? Zaveď ma k strateným trom princeznám, a vyslúžiš si za odmenu svoju bradu.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ale keď každá z nich býva inde.

LOMIDREVO. Veď ma najprv k najstaršej princeznej Modrovláske. A nestrať sa mi v tej tme z očí, Škrata Laktibrada!

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ani ty mne, Lomidrevo! A vy kde ste, Škratky Laktibradky?

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (znova sa objavia). Tu sme.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Pridajte sa k nám!

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vykročia a spievajú).

Dvanásty obraz

V dúpäti Trojhlavého draka.

MODROVLÁSKA (zošíva šidlom veľké plechové papuče a spieva).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY

(prichádzajú a spievajú).

ŠKRATA LAKTIBRADA. A sme na mieste. Tu býva najstaršia princezná. Ale býva tu s ňou aj Trojhlavý drak. Ďalej už s tebou nejdeme.

LOMIDREVO. Keď sa bojíte, tak sa niekde ukryte. Nie aby si utiekla, Škrata Laktibrada, veď sa chceš hádam dočkať svojej brady, ŠKRATA LAKTIBRADA. Len aby ju drak nezožral aj s tebou.

LOMIDREVO. Taká chutná zas nie je.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Škratky Laktibradky, skrývame sa.

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (skrývajú sa).

MODROVLÁSKA (spieva).

LOMIDREVO (pokročí dopredu). To by tak ešte chýbalo.

MODROVLÁSKA (preľakne sa). Ach! Človeče nebohý, kto si a kde si sa tu vzal? Veď sem nezaletí ani vtáčik-letáčik.

LOMIDREVO. Som Lomidrevo a nie som nebohý. A ani ty si nemusíš vrážať zo zúfalstva

šidlo do srdiečka — prišiel som, aby som ťa odtiaľto vyslobodil, princezná Modrovláska.

MODROVLÁSKA. Horkýže ma vyslobodíš. Mám za muža Trojhlavého draka.

LOMIDREVO. Iba troj?

MODROVLÁSKA. A z každej hlavy mu šľahá oheň. Keď sa vráti, dýchne na teba a zje ťa.

LOMIDREVO. Uvidíme, či bude mať čas na mňa dýchať. A kde je?

MODROVLÁSKA. Šiel pozrieť včely, každú chvíľu bude spiatky. (Spoza javiska priletí budzogáň.) Aha, už sa blíži. To je jeho trojcentový budzogáň — vždy ho hádže pred sebou, aby ho nemusel niesť.

LOMIDREVO. Taký je lenivý, že ani budzogáň sa mu nechce nosiť? Treba ho prevychovať. Dnes ho ponesie. (Zdvihne budzogáň a hodí ho nazad za javisko.)

MODROVLÁSKA. To si nemal robiť. Teraz len bude môj muž zúrivý. Lepšie urobíš, keď sa skryješ. (Skryje Lomidreva pod svojou krinolínou.)

TROJHLAVÝ DRAK (vchádza s veľkým fučaním, s budzogáňom na pleci, jeho tri hlavy medzi sebou debatujú). Fuj! Čo to tu smrdí? Žeby nejaká divina alebo zelenina? Nie, to bude človečina. Áno, človečina tu smrdí. (Všetky tri hlavy zrevú súčasne.) Žena moja, sem s ňou, nech ju zožeriem!

MODROVLÁSKA. Kde by sa tu vzala človečina? Ťažký budzogáň nesieš, spotil si sa pod ním — mužíček môj, to iba ty tak smrdíš.

TROJHLAVÝ DRAK (privoniava na všetky strany, jeho tri hlavy medzi sebou debatujú). A predsa cítim človečinu. Tu odkiaľsi. Alebo že by odtiaľto?

MODROVLÁSKA. Dobre vieš, že sem nemá ako vkročiť ľudská noha. Ak cítiš človečinu, tak iba tú moju.

TROJHLAVÝ DRAK (všetky tri hlavy zrevú súčasne). Potom si mi to ty hodila nazad budzogáň. A za to zožeriem teba.

LOMIDREVO (vyskočí spopod krinolíny Princeznej). Kde si to počul, aby princezné hádzali budzogáne? Ja som ti ho zahodil nazad.

TROJHLAVÝ DRAK (jeho tri hlavy medzi sebou debatujú). Že vraj on! Kto je to? To nie je možné, aby sa sem dostal niekto takýto a hádzal budzogáne. Alebo že by hej? (Všetky tri hlavy zrevú súčasne.) Ty? A prečo?

LOMIDREVO. Aby si nezlenivel a trochu si pocvičil svaly. Budeš ich potrebovať — som Lomidrevo a prišiel som si s tebou zmerať sily.

TROJHLAVÝ DRAK (jeho tri hlavy hovoria striedavo). Ty so mnou? Nuž ako myslíš. Zmerajme si ich. Aspoň sa zasmejeme. Pozri — tu je olovená zem. (Všetky tri hlavy zrevú súčasne.) Vraz ma do toho olova tak hlboko, ako vládzeš!

LOMIDREVO (chytí ho a vrazí po pás do zeme).

TROJHLAVÝ DRAK (vyskočí a vrazí Lomidreva do zeme vyše pása).

LOMIDREVO (vyskočí a vrazí Trojhlavého draka do zeme tak hlboko, že mu trčia iba tri hlavy). No tak, čo je s tebou? Už si tam akosi dlho, hybaj von!

TROJHLAVÝ DRAK (ozve sa iba prvá hlava). Veď počkaj!

LOMIDREVO. Veď čakám.

TROJHLAVÝ DRAK (ozve sa iba druhá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Vravím, že čakám. Už?

TROJHLAVÝ DRAK (ozve sa iba tretia hlava). Ešte chvíľku počkaj!

LOMIDREVO. Počkal by som ešte, no moja valaška sa ponáhľa. Rátajte, deti! Jedna. (Zotne prvú hlavu, a ako deti rátajú, stína postupne aj ostatné.)

DETI V HĽADISKU (rátajú). Dve. Tri.

TROJHLAVÝ DRAK (všetky tri hlavy sa gúľajú, revú, potom už len vzdychajú, až napokon znehybnejú a stíchnu).

MODROVLÁSKA. Vyslobodil si ma. Vďaka ti, Lomidrevo. A teraz už poďme hore na svet.

LOMIDREVO. Ej, najstaršia princeznička Modrovláska, ty sa mi vôbec nepáčiš. Vari si zabudla, že ešte máš dve sestry? Aj tie treba vyslobodiť. A čo tieto plechové papučky? Drak si ich už neužije — no mne budú akurát. Vezmem si ich na pamiatku.

ŠKRATA LAKTIBRADA (vyjde z úkrytu). A mne by bola akurát moja brada.

LOMIDREVO. Aj ty, Škrata Laktibrada, vydrž. Najprv nás zaveď tam, kde býva prostredná princezná Zelenovláska.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Nezaostávajte, pridajte sa Laktibradky!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (pridajú sa).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a

MODROVLÁSKA (vykročia a spievajú).

Trinásty obraz

V dúpäti Šesťhlavého draka

ZELENOVLÁSKA (pletie z drôtu veľkú košeľu a spieva).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a PRINCEZNÁ MODROVLÁSKA (prichádzajú so spevom).

ŠKRATA LAKTIBRADA. A sme na mieste. Tu býva prostredná princezná. Ale býva tu s ňou aj Šesťhlavý drak. Ďalej už s tebou radšej nejdem.

LOMIDREVO. Tak sa znova ukry! A ty, najstaršia princeznička Modrovláska, sa ukry spolu so Škratou Laktibradou. A čakajte!

ŠKRATA LAKTIBRADA. Škratky Laktibradky aj princezná Modrovláska, do úkrytu!

ŠKRATA LAKTIBRADA, PRINCEZNÁ MODROVLÁSKA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (skrývajú sa).

ZELENOVLÁSKA (spieva).

LOMIDREVO (pokročí dopredu.) To by tak ešte chýbalo, princezná Zelenovláska.

ZELENOVLÁSKA (preľakne sa). Ach! Človeče nebohý, kto si a kde si sa tu vzal? Veď sem nezaletí ani vtáčik-letáčik.

LOMIDREVO. Som Lomidrevo a nie som nebohý. A ani ty si nemusíš vrážať zo zúfalstva ihlicu do srdiečka — prišiel som, aby som ťa odtiaľto vyslobodil.

ZELENOVLÁSKA. Horkýže ma vyslobodíš. Mám za muža Šesťhlavého draka.

LOMIDREVO. Iba šesť?

ZELENOVLÁSKA. A z každej hlavy mu šľahá oheň. Keď sa vráti, dýchne na teba a zje ťa.

LOMIDREVO. Uvidíme, či bude mať čas na mňa dýchať. A kde je?

ZELENOVLÁSKA. Šiel pozrieť ovce, každú chvíľu bude spiatky. (Spoza javiska priletí budzogáň.) Aha, už sa blíži. To je jeho šesťcentový budzogáň — vždy ho hádže pred sebou, aby ho nemusel niesť.

LOMIDREVO. Aj tento je taký lenivý, že ani budzogáň sa mu nechce nosiť? Aj tohto treba prevychovať. Dnes ho ponesie. (Zdvihne budzogáň a hodí ho nazad za javisko.)

ZELENOVLÁSKA. Ach, to si nemal robiť. Teraz len bude môj muž zúrivý. Lepšie urobíš, keď sa skryješ. (Skryje Lomidreva pod svojou krinolínou.)

ŠESŤHLAVÝ DRAK (vchádza s veľkým fučaním, s budzogáňom na pleci, jeho šesť hláv medzi sebou debatuje). Fuj! Fuj! Žena moja, čo to tu smrdí? Azda bravčovina? Alebo hovädzina? Mačacina to nebude, tá smrdí inak. Ba veru to bude človečina. (Všetkých šesť hláv zreve súčasne.) Žena moja, sem s ňou, nech ju zožeriem.

ZELENOVLÁSKA. Kde by sa tu vzala človečina? Ťažký budzogáň nesieš, spotil si sa pod ním — mužíček môj, to iba ty tak smrdíš.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (privoniava na všetky strany, jeho šesť hláv medzi sebou debatuje). A predsa cítim človečinu. Tu odkiaľsi. Alebo že by odtiaľto? Nie, nie! Skôr odtiaľto! A ba odtiaľto!

ZELENOVLÁSKA. Dobre vieš, že sem nemá ako vkročiť ľudská noha. Ak cítiš človečinu, tak iba tú moju.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (všetkých šesť hláv zreve súčasne). Potom si mi to ty hodila nazad budzogáň. A za to zožeriem teba.

LOMIDREVO (vyskočí spopod krinolíny Princeznej). Kde si to počul, aby princezné hádzali budzogáne? Ja som ti ho zahodil nazad.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (všetkých šesť hláv zreve súčasne). Ty? A prečo?

LOMIDREVO. Aby si nezlenivel a trochu si pocvičil svaly. Budeš ich potrebovať — som Lomidrevo a prišiel som si s tebou zmerať sily.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (jeho šesť hláv hovorí striedavo). Povedal to, alebo zle počujeme? Počujeme dobre, naozaj to povedal. Keď povedal, tak povedal.. Dobre, zmerajme si sily. Aspoň sa zasmejeme. Pozri — tu je železná zem. (Všetkých šesť hláv zreve súčasne.) Vraz ma do toho železa tak hlboko, ako vládzeš!

LOMIDREVO (chytí ho a vrazí po pás do zeme).

ŠESŤHLAVÝ DRAK (vyskočí a vrazí Lomidreva do zeme vyše pása).

LOMIDREVO (vyskočí a vrazí Šesťhlavého draka do zeme tak hlboko, že mu trčí iba šesť hláv). No tak čo je s tebou? Už si tam akosi dlho, hybaj von!

ŠESŤHLAVÝ DRAK. (ozve sa iba prvá hlava). Veď počkaj!

LOMIDREVO. Veď čakám.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba druhá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Čakám, vravím. Ale dokedy?

ŠESŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba tretia hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Nemám veľa času.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba štvrtá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Tak dobre, ešte chvíľu. Už?

ŠESŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba piata hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. No už hádam stačilo!

ŠESŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba šiesta hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Počkal by som ešte, no moja valaška sa ponáhľa. Rátajte, deti! Jedna. (Zotne prvú hlavu, a ako deti rátajú, stína postupne aj ostatné.)

DETI V HĽADISKU (rátajú). Dve. Tri. Štyri. Päť. Šesť.

ŠESŤHLAVÝ DRAK (všetkých šesť hláv sa gúľa, všetky revú, potom už len vzdychajú, až napokon znehybnejú a stíchnu).

ZELENOVLÁSKA. Vyslobodil si ma.

MODROVLÁSKA (vyjde z úkrytu). Aj mňa vyslobodil, sestrička moja.

MODROVLÁSKA a ZELENOVLÁSKA. Ďakujeme ti, Lomidrevo. A teraz už poďme hore na svet.

LOMIDREVO. Ej, najstaršia a prostredná princeznička, ej, Modrovláska a Zelenovláska, ani jedna z vás dvoch sa mi nepáči. Zabudli ste, že ešte máte najmladšiu sestru Ružovlásku? Aj tú treba vyslobodiť. A čo táto drôtená košieľka? Aj tú si vezmem na pamiatku. Šesťhlavý drak si ju už neužije — a mne sa zíde.

ŠKRATA LAKTIBRADA (vyjde z úkrytu). A mne by sa zišla zas moja brada.

LOMIDREVO. Aj ty ešte vydrž a najprv nás zaveď tam, kde býva najmladšia princezná.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Znova sa pridajte, Laktibradky!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (pridajú sa).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a OBE

PRINCEZNÉ (vykročia a spievajú).

Štrnásty obraz

V dúpäti Dvanásťhlavého draka

RUŽOVLÁSKA (vyšíva zlatou niťou veľký vankúš a spieva).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a OBE PRINCEZNÉ (prichádzajú so spevom).

ŠKRATA LAKTIBRADA. A sme na mieste. Tu býva najmladšia princezná. Ale býva tu s ňou aj Dvanásťhlavý drak. Tobôž teraz už s tebou ďalej nejdem.

LOMIDREVO. Tak sa znova ukry, a vy, princezničky, s ním. A čakajte!

ŠKRATA LAKTIBRADA. Škratky Laktibradky aj princezné Modrovláska a Zelenovláska, znova sa treba skryť.

ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a OBE PRINCEZNÉ (skrývajú sa).

RUŽOVLÁSKA (spieva).

LOMIDREVO (pokročí dopredu.) To by tak ešte chýbalo.

RUŽOVLÁSKA (preľakne sa). Ach! Človeče nebohý, kto si a kde si sa tu vzal? Veď sem nezaletí ani vtáčik-letáčik.

LOMIDREVO. Som Lomidrevo a nie som nebohý. A ani ty si nevrážaj zo zúfalstva ihlu do srdiečka — prišiel som, aby som ťa odtiaľto vyslobodil.

RUŽOVLÁSKA. Horkýže ma vyslobodíš. Mám za muža Dvanásťhlavého draka.

LOMIDREVO. Iba dvanásť?

RUŽOVLÁSKA. A z každej hlavy mu šľahá oheň. Keď sa vráti, dýchne na teba a zje ťa.

LOMIDREVO. Uvidíme, či bude mať čas na mňa dýchať. A kde je?

RUŽOVLÁSKA. Šiel pozrieť býky, každú chvíľu bude spiatky. (Spoza javiska priletí budzogáň.) Aha, už sa blíži. To je jeho dvanásťcentový budzogáň — vždy ho hádže pred sebou, aby ho nemusel niesť.

LOMIDREVO. Tretí lenivec, čo sa mu ani budzogáň nechce nosiť. Aj tohto prevychováme. Dnes ho ponesie. (Zdvihne budzogáň a hodí nazad za javisko.)

RUŽOVLÁSKA. Ach, to si nemal robiť. Teraz len bude môj muž zúrivý. Lepšie urobíš, keď sa skryješ. (Skryje Lomidreva pod svojou krinolínou.)

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (vchádza s veľkým fučaním, s budzogáňom na pleci, jeho dvanásť hláv medzi sebou debatuje). Fuj Fuj! Fuj! Žena moja, čo to tu smrdí? Azda bravčovina? Alebo hovädzina? Mačacina to nebude, tá smrdí inak. Vari len to nie sú halušky s bryndzou? Alebo nebodaj guláš? Hoci som maškrtník, čo je veľa, to je veľa. Lepšie veľa než málo, ale nie hocakej gebuziny. No toto nevyzerá na gebuzinu. Stopercentne to bude človečina. (Všetkých dvanásť hláv zreve súčasne.) Žena moja, sem s ňou, nech ju zožeriem.

RUŽOVLÁSKA. Kde by sa tu vzala človečina? Ťažký budzogáň nesieš, spotil si sa pod ním — mužíček môj, to iba ty tak smrdíš.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (privoniava na všetky strany, jeho dvanásť hláv medzi sebou debatuje). A predsa cítim človečinu. Tu odkiaľsi. Alebo že by odtiaľto? Nie, nie! Bude to odtiaľto! Ja necítim nič. Máš asi nádchu. Ja tú človečinu cítim poriadne. To bude potom poriadna človečina. Keby bola poriadna, sedela by doma. Bude to asi človečina veľmi neporiadna! Neporiadna alebo poriadna, podľa môjho názoru chuťovo je to rovnaké. Tu odtiaľto ju cítiť! A ba odtiaľto!

RUŽOVLÁSKA. Dobre vieš, že sem nemá ako vkročiť ľudská noha. Ak cítiš človečinu, tak iba tú moju.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (všetkých dvanásť hláv zreve súčasne). Potom si mi to ty hodila nazad budzogáň. A za to zožeriem teba.

LOMIDREVO (vyskočí spopod krinolíny Princeznej). Kde si to počul, aby princezné hádzali budzogáne? Ja som ti ho zahodil nazad.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (všetkých dvanásť hláv zreve súčasne). Ty? A prečo?

LOMIDREVO. Aby si nezlenivel a trochu si pocvičil svaly. Budeš ich potrebovať — som Lomidrevo a prišiel som si s tebou zmerať sily.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (jeho dvanásť hláv hovorí striedavo). Dobre, zmerajme si ich — aspoň sa zasmejem. Aj ja! Aj ja! Aj ja! Na čom sa smejete? Niektorá z vás vie nejaký nový vtip? Lepšie sa dívaj a zasmeješ sa na ňom aj ty! Tento chriašteľ si chce merať sily! No tak, chriašteľ, vytiahni meter a začni si ich merať! No nemal by si si radšej vymerať hrob? Pozri — tu je oceľová zem. (Všetkých dvanásť hláv zreve súčasne.) Vraz ma do tej ocele tak hlboko, ako vládzeš!

LOMIDREVO (chytí Draka a vrazí ho po pás do zeme).

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (vyskočí a vrazí Lomidreva do zeme vyše pása).

LOMIDREVO (vyskočí a vrazí Draka do zeme tak hlboko, že mu trčí iba dvanásť hláv). No tak čo je s tebou? Už si tam akosi dlho, hybaj von!

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK. Veď počkaj!

LOMIDREVO. Veď čakám.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba prvá hlava).. Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Čakám, vravím.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba druhá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Čakám, čakám.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba tretia hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. No musím ti prezradiť, že aj keď sem-tam zabíjam drakov, nerád zabíjam čas.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba štvrtá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Tak dobre, ešte chvíľu.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba piata hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Už stačilo?

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba šiesta hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Nezdá sa ti, že preceňuješ moju trpezlivosť?

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba druhá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. No dobre, ešte počkám. Úú?

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba tretia hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Len aby som tu pri tom čakaní nezosivel.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba štvrtá hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Keby si tu bol aspoň postavil nejakú čakáreň s lavičkami a bufetom!

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba piata hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Tak už stačilo?

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (ozve sa iba šiesta hlava). Ešte počkaj!

LOMIDREVO. Počkal by som ešte, no moja valaška sa ponáhľa. Rátajte, deti! Jedna.´(Zotne prvú hlavu, a ako deti rátajú, stína postupne aj ostatné.)

DETI V HĽADISKU (rátajú). Dve. Tri. Štyri. Päť. Šesť. Sedem. Osem. Deväť. Desať. Jedenásť. Dvanásť.

DVANÁSŤHLAVÝ DRAK (všetkých dvanásť hláv sa gúľa, všetky revú, potom už len vzdychajú, až napokon znehybnejú a stíchnu). RUŽOVLÁSKA. Vyslobodil si ma.

LOMIDREVO. A teraz už môžeme ísť hore na svet.

RUŽOVLÁSKA. Počkaj, Lomidrevo. Ale ja mám ešte dve staršie sestričky — aj tie uniesli draci, aj tie treba vyslobodiť.

LOMIDREVO. Najmladšia princeznička Ružovláska, ty si na ne nezabudla? Ty sa mi páčiš!

OBE STARŠIE PRINCEZNÉ (vyjdú z úkrytu). Nás už vyslobodil, sestrička naša.

VŠETKY TRI. Ďakujeme ti, Lomidrevo.

LOMIDREVO. Ešte si vezmem na pamiatku tento zlatou niťou vyšívaný vankúšik. Drak si už naň ani jednu hlavu nepoloží. Aj tak by mu bol pre dvanásť hláv jeden vankúš málo. A pre moju jednu bude dosť. A možno aj pre dve. (Spieva.)

VŠETKY TRI. A čia bude tá druhá hlava?

LOMIDREVO. Ešte si iba vyvolím tú pravú.

VŠETKY TRI. A čia bude tá druhá hlava?

LOMIDREVO. Tej, ktorá bude taká… Včas vám poviem, aká.

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (vybehnú z úkrytu a začnú sa líškať Lomidrevovi). A veď aj tie naše hlavy…

ŠKRATA LAKTIBRADA (vyskočí z úkrytu a odoženie ich). Kšc! Zalezte!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (neochotne zalezú).

ŠKRATA LAKTIBRADA (teraz sa líška Lomidrevovi už iba ona). A veď aj moja hlava by mohla byť tou druhou hlavou na tvojom vankúši. Najmä keby si sa rozhodol vrátiť mi na ňu tú čiernučkú, voňavučkú, jemnučkú bradu.

LOMIDREVO. Nerozhodol som sa ešte. Aj ty, Škrata Laktibrada, buď trpezlivá — veď si nás ešte nezaviedla nazad pod dieru, kde visí môj povraz.

ŠKRATA LAKTIBRADA (sklamane). Môžete znova vyliezť, Laktibradky!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (znova sa objavia).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a TRI PRINCEZNÉ (vykročia a spievajú).

Pätnásty obraz

Dole pod dierou. Tma, iba hore svieti diera do podzemia. Z diery nadol visí povraz. Hore nad dierou tváre Valivrcha a Miesiželeza. (V predstavení SND vyriešil režisér Ondrej Spišák túto scénu horizontálne — dole bolo vpravo a hore bolo vľavo.)

VALIVRCH. Počuj, Miesiželezo, čo ty na to, že Lomidrevo bol doteraz vo všetkom od nás lepší? Nám Škrata Laktibrada obarila pupky — a Lomidrevo ju pripravil o bradu. My sme sa báli spustiť do diery — a on sa do nej spustil, akoby mu všetko bolo fuk.

MIESIŽELEZO. Veď z toho „fuk“ je už aj dobre nafúkaný. Keby aspoň tých drakov nepremohol, aby trochu sfučala tá jeho nafúkanosť.

VALIVRCH. A čo by sme mali z toho? Veď potom by sme si ani my nemohli vziať za ženy vyslobodené princezné.

MIESIŽELEZO. Pravdu máš, Valivrch. Radšej len nech tých drakov premôže a nech sa vráti. A o to, aby ten nafúkanec sfučal, sa postaráme potom.

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA, TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY a TRI

PRINCEZNÉ (prichádzajú so spevom).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Sme na mieste, Lomidrevo. Tu je tvoj povraz — a môžeš mi vrátiť bradu.

LOMIDREVO. Vydrž ešte, vravím ti. Ešte neviem, Škrata Laktibrada, či si mi neskántrila mojich dvoch kamarátov. Hahó, Valivrch, Miesiželezo — ste tam hore, živí a zdraví?

VALIVRCH a MIESIŽELEZO. Hahó, tu sme. A ty si živý a zdravý tam dole?

LOMIDREVO. Hahó, ja som živý a zdravý zase tu.

VALIVRCH. Hahó, a draci?

LOMIDREVO. Hahó, zabil som ich všetkých troch.

MIESIŽELEZO. Hahó, a princezné?

LOMIDREVO. Hahó, všetky tri sú živé a zdravé a sú tu so mnou. Práve sa chystám priviazať na povraz prvú z nich.

MODROVLÁSKA. A to budem ja, Modrovláska. Som najstaršia.

LOMIDREVO. Len si choď prvá! Ja ťa nepotrebujem a hore ťa čaká ženích. (Priviaže Modrovlásku.) Hahó, môžete ťahať. (Ako ju ťahajú, Lomidrevo sa za ňou díva.) Naozaj sa mi vôbec nepáči. Aj tvoja brada, Škrata Laktibrada, je krajšia.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Tak mi ju vráť.

LOMIDREVO. Takú peknú bradu? Vydrž.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (vytiahnu Modrovlásku nahor). Hahó, je tu.

VALIVRCH. Táto bude moja.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (znova spustia povraz).

LOMIDREVO. A teraz priviažem druhú.

ZELENOVLÁSKA. A to budem ja, Zelenovláska. Som prostredná.

LOMIDREVO. Ani o teba nestojím. Choď si druhá, aj teba tam hore čaká ženích. (Priviaže Zelenovlásku.) Hahó, môžete ťahať. (Ako ju ťahajú, Lomidrevo sa za ňou díva.) A veru ani táto sa mi nepáči.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Moja brada je krajšia?

LOMIDREVO. Uhádla si — a práve preto ti ju ešte nedám.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (vytiahnu Zelenovlásku nahor). Hahó, je tu.

MIESIŽELEZO. A táto bude moja.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (znova spustia povraz).

LOMIDREVO. A teraz tretiu.

RUŽOVLÁSKA. Ty si ma, Lomidrevo, vyslobodil, ty si zaslúžiš, aby ťa vytiahli nahor skôr než mňa.

LOMIDREVO. A vieš, najmladšia princeznička Ružovláska, že ty jediná za čosi stojíš? Ale aj keby si nestála — patrí sa, aby si šla nahor na svet predo mnou. (Priviaže Ružovlásku.) Hahó, môžete ťahať. A opatrne! Hahó, táto nie je vaša. (Ako ju ťahajú, Lomidrevo sa za ňou díva.) Táto sa mi zo všetkých troch páči najviac — táto bude moja. Čo poviete, však mám dobrý vkus, Škratky Laktibradky?

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (nevľúdne zamravčia).

LOMIDREVO. Nepoviete nič? Tak aspoň ty uznaj, Škrata Laktibrada — pred jej krásou by zbledla aj tá tvoja čierna brada.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Takže mi bradu už konečne vrátiš?

LOMIODREVO. To som nepovedal.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (vytiahnu princeznú Ružovlásku nahor). Hahó, je tu. (Znova spustia povraz.)

VALIVRCH. A teraz ty sa priviaž, Lomidrevo.

LOMIDREVO. Priviaž sa na ten povraz spolu so mnou, Škrata Laktibrada.

MIESIŽELEZO. Teraz ideme, kamarát, vyťahovať teba.

LOMIDREVO. A bradu ti dám, keď nás vytiahnu hore.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ja nemusím odtiaľto odchádzať, som tu doma. Ale ako myslíš, môžem ťa vyprevadiť. No čo keď sa povraz s nami dvoma v polceste pretrhne a zrútime sa nadol?

LOMIDREVO. Potom už tvoja brada nebude chýbať ani mne ani tebe.

VALIVRCH. Hahó, ozvi sa, Lomidrevo!

ŠKRATA LAKTIBRADA. Mám lepší nápad, Lomidrevo! Vyskúšajme najprv, či je povraz dosť mocný, a priviažme naň veľký kameň.

LOMIDREVO. Čo by som si bez teba počal? Dobre, že som ti tú bradu ešte nevrátil. (Priväzuje na povraz kameň.)

MIESIŽELEZO. Hahó, už si priviazaný?

LOMIDREVO. Hahó, už som, už môžete ťahať.

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (keď je kameň v polovici cesty, prerežú povraz a kameň sa s hrmotom zrúti nadol).

LOMIDREVO aj LAKTIBRADA (ledva stihnú uskočiť a gúľajú sa, napokon ostanú nehybne ležať).

LOMIDREVO. Mala si pravdu, Škrata Laktibrada — ten povraz bol slabý.

VALIVRCH. Tak čo, Lomidrevo — ešte vždy si taký nafúkaný? Chachacha.

MIESIŽELEZO. Tam si trč naveky, v tej diere, tam ťa tá tvoja nafúkanosť prejde. Chachacha, už je po tebe. Počuješ?

VALIVRCH. Ako môže počuť, keď už je po ňom? Chachacha. (Ich tváre sa stratia, ich smiech doznieva v diaľke.)

ŠKRATA LAKTIBRADA. Nemala som pravdu. Povraz bol mocný dosť. Len ho tí dvaja prerezali. Oni boli slabí.

LOMIDREVO. O kom to hovoríš?

ČARODEJNI CA LAKTIBRADA. O Valivrchovi a Miesiželezovi.

LOMIDREVO. Oni a slabí?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Slabí kamaráti.

LOMIDREVO. Iba ak tak.

ŠKRATA LAKTIBRADA (vstáva). Ale teraz už vstávajme. Neostaneme hádam tu pod zemou len tak nemilobohu ležať, keď sa môžeme hýbať.

LOMIDREVO. Už som na nohách. (Postaví sa na nohy.) Jaj. (Znova sa zosype na zem.)

ŠKRATA LAKTIBRADA. Vidím. Už si. Len akosi čudne na tých nohách stojíš, keď zase ležíš. Čo je s tebou, Lomidrevo?

LOMIDREVO. Počkaj! Ako sa mám postaviť, keď mi ten kameň padol na nohu? Mám ju asi dodrúzganú.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Len jednu? A čo druhá?

LOMIDREVO. Druhú mám v poriadku.

ŠKRATA LAKTIBRADA . Tak potom kde je chyba? Musíš okolo toho narobiť toľko rečí? Chyť sa ma! Pomôžem ti postaviť sa aspoň na tú druhú.

LOMIDREVO (postaví sa s pomocou Škraty Laktibrady).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Aj vy ho podoprite, Laktibradky!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (podoprú Lomidreva).

ŠKRATA LAKTIBRADA. A teraz vykroč!

LOMIDREVO. Na jednej nohe?

ŠKRATA LAKTIBRA DA. A moje nohy sú čo? Spolu s mojimi máš tri. A nohy mojich troch Laktibradiek? Tých je šesť. Dohromady máš teraz nôh až deväť. Ideme!

LOMIDREVO. Ideme? A kam?

ŠKRATA LAKTIBRADA. To sa ukáže, keď ta prídeme. (Vykročia.)

LOMIDREVO (s pomocou Škraty Laktibrady a troch Škratiek Laktibradiek začne skackať na jednej nohe — a zrazu sa opäť zrúti a ostane nehybne ležať). A tuším sme tam už aj prišli.

Šestnásty obraz

U Lomidrevovcov.

OTEC (pobieha pod stromom, z ktorého vietor už pozhadzoval polovicu červeného lístia a usiluje sa chytiť další červený list, ktory práve padá, no ešte chvíľu poletuje vo vzduchu).

MATKA. Čo to robíš, tatko?

OTEC. Chytám ďalší červený list.

MATKA. A prečo ho chytáš?

OTEC. Keď sa Lomidrevo po našom prvom liste nevrátil, keď nám naň ani neodpovedal, asi ten list cestou uschol. Pošleme mu druhý.

MATKA. Aj ten zmáčame slzami?

OTEC. A načo? Kým by k nemu doletel, takisto by uschol. Tento nebudeme máčať. Mám lepší nápad.

MATKA, Aký, tatko?

OTEC. Taký, aký sa mi prisnil dnes v noci. Tento list, mamka, popíšeme písmenami.

MATKA. A čo sú to písmená?

OTEC. To veru neviem, mamka.

MATKA. Akože nevieš, keď sa ti o nich snívalo?

OTEC. Snívalo sa mi o písmenách, áno, snívalo, ale čo sú to písmená, to sa mi neprisnilo.

MATKA. Tak sa opýtajme niekoho, kto to vie. Nevie to Konštantín? Alebo Metod?

OTEC. Kdeže ti je Konštantín, kdeže ti je ešte Metod. Veď tí majú prísť až o tisíc rokov. Nezabúdaj, mamka, že žijeme v dobe, keď písmená u nás ešte nevymyslel nikto.

MATKA. Tak ich vymysli ty, tatko!

OTEC. Ja?

MATKA. A kto iný? Vymyslel si list — vymyslíš aj písmená.

OTEC. Ľahko sa ti to povie, mamka — vymysli písmená. No vymýšla sa to už ťažšie. Keď chcem, napríklad, začať list slovami „milý náš Lomidrevo“, potrebujem ako prvé písmeno M. Už som to M skúšal vymyslieť a nepodarilo sa mi to.

MAMKA. Keď sa ti nepodarilo vymyslieť písmeno M, tak sa tomu písmenu vyhni. Lomidrevo dobre vie, že je náš milý, nemusíš mu to písať. Stačí, keď ho oslovíš len Lomidrevo.

OTEC. Keď ho oslovím len „Lomidrevo“, na to zas potrebujem písmeno L. Aj to som už skúšal vymyslieť a ani to sa mi nepodarilo.

MATKA. A čo keby si ho oslovil len „synček“?

OTEC. Múdra! A kde vezmem písmeno S?

MATKA. Aj vymyslieť S je také ťažké? SSSSSSSSSS! Čo je na tom také ťažké?

OTEC. Povedať SSSSSSSSSS! — na tom nie je ťažké nič. Ale skús to potom napísať! Znova to vyslov a potom rozmýšľaj, ako to napísať — a uvidíš, že ani ty na nič neprídeš!

MATKA. SSSSSSSSSS!

OTEC. SSSSSSSSSS!

MATKA. SSSSSSSSSS!

OTEC. SSSSSSSSSS!

MATKA. SSSSSSSSSS!

OTEC. SSSSSSSSSS!

ŠKRATA LAKTIBRADA (vynorí sa zrazu spoza stromu v čiernom trikote, vodí bábku Hada, a syčí). SSSSSSSSSS!

MATKA (piští od strachu). Jojojoj!

OTEC. Čo je?

ŠKRATA LAKTIBRADA (syčí). SSSSSSSSSS!

MATKA (ukazuje na bábku Hada). Had! Vyplašili sme hada! Odožeň ho!

ŠKRATA LAKTIBRADA (syčí). SSSSSSSSSS!

OTEC (pokúša sa odohnať bábku Hada). SSSSSSSSSS! Ideš, potvora!

MATKA. Už si ho odohnal?

ŠKRATA LAKTIBRADA (syčí a kľučkuje s bábkou Hada). SSSSSSSSSS!

OTEC (prenasleduje bábku Hada). Už.. už… Žofka!

MATKA. Aj keď je ten had len užovka — syčí a ja sa ho bojím.

OTEC (prenasleduje bábku Hada). Neboj sa, dosyčí. Keď sa nedá odohnať, zabijem ho.

ŠKRATA LAKTIBRADA (syčí a kľučkuje s bábkou Hada). SSSSSSSSSS!

OTEC (chytí bábku Hada).

ŠKRATA LAKTIBRADA (syčí). SSSSSSSSSS! (Zrazu z bábky Hada vytvorí písmeno S.)

MATKA. Už si ho zabil?

OTEC. Nie! Nezabil som ho a ani ho nezabijem. (Pobozká bábku Hada.)

MATKA. Nielenže si ho nezabil, ale ty ho bozkávaš! Prečo?

OTEC. Pretože som mu vďačný! Práve som s jeho pomocou vymyslel písmeno S! Aj písmeno S bude syčať a zvíjať sa ako had! (Pustí bábku Hada a chrbtom k publiku napíše prstom do vzduchu písmeno S.) SSSSSSSSSS! Takto bude dnes aj o tisíc rokov vyzerať písmeno S. (Zas píše do vzduchu písmeno S a pýta sa hľadiska.) Aké písmeno som napísal, deti?

DETI V HĽADISKU. S!

OTEC. Len smelo! Ešte raz! SSSSSSSSSS! (Znova píše do vzduchu písmeno S a pýta sa hľadiska.) Aké písmeno som napísal do vzduchu, deti?

DETI V HĽADISKU. SSSSSSSSSS!

OTEC. A kto mi hom pomohol vymyslieť?

DETI V HĽADISKU. Had!

OTEC. Sssprávne! Had! (Obráti sa k Matke.) To preto som toho hada nezabil. To preto som ho vybozkával. Teraz, keď už vieme, ako sa píše S, môžeme začať Lomidrevovi písať list. A oslovíme ho tak, ako si povedala. Ako? SSSSSSSSSS…

MATKA. SSSynček!

OTEC (píše) SSSynček!

MATKA. Rýcho dopíš ten list! Práve duje!

OTEC. Nedur ma tak, lebo ešte napíšem synček s mäkkým i. (Dopíše a pošle list po vetre.) Veď už ten list letí! (List chvíľu poletuje nad ich hlavami.) Fúkajte aj vy, deti!

OBAJA aj DETI V HĽADISKU (fúkajú a pomáhajú vetru, až kým list neodletí).

OTEC. Teraz už list k nemu vari len doletí. Teraz nám už nemusí byť tak clivo.

MATKA. A predsa mi je clivo aj teraz. (Premáha plač a spieva na melódiu piesne Kopala studničku.)

A ako potom budem takou rozbitou hruďou dojčiť Lomidreva, keď sa vráti?

OTEC. A ako ho chceš dojčiť so zastaveným srdcom, keď ti ho zastavím? Nebudem ti srdce celkom zastavovať. (Jemne jej chytí hruď.) Ssstačí, keď ti sssrdce len trošššku ssspomalím.

HAD. SSSSSSSSSS!

Sedemnásty obraz

V podsvetí.

LOMIDREVO (spí a hovorí zo sna). Milá moja! Pohladkaj ma!

ŠKRATA LAKTIBRADA (bdie a hladká Lomidreva).

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (sú poschovávané po rôznych kútoch, ale všetko sledujú a chichocú sa).

LOMIDREVO (zrazu sa prebúdza). Kde som to?

ŠKRATA LAKTIBRADA. V mojom podsvetí.

LOMIDREVO (zazíva). Áaa — a ty si kto?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Čo ma už nepoznáš, Lomidrevo? Som Škrata Laktibrada.

LOMIDREVO. Prepáč, Škrata Laktibrada, že si mi vyšumela z hlavy, kým som spal. Ale ber to s pochopením, veď sa poznáme iba pár hodín.

ŠKRATA LAKTIBRADA. To nič, že si ma nespoznal. Bol si rozospatý. Ale keby dačo, poznáme sa nie iba pár hodín , poznáme sa už pár mesiacov.

LOMIDREVO. Pár mesiacov? Hádam len nechceš povedať…?

ŠKRATA LAKTIBRADA Chcem, či nechcem, je to tak. Spal si v jednom kuse pár mesiacov. Už som sa bála, že sa vôbec neprebudíš.

LOMIDREVO. Prečo by som sa nemal prebudiť?

ŠKRATA LAKTIBRADA Aj na to si už zabudol? Tvoji kamaráti Valivrch a Miesiželezo ťa mali vytiahnuť na svet, no na polceste odrezali povraz, lebo dúfali, že na ňom visíš, a chceli, aby si sa zrútil spiatky do podsvetia a aby si sa pri tom páde zabil. Na povraze si však nebol priviazaný ty — bol na ňom priviazaný iba skúšobný kameň.

LOMIDREVO. Takže som mal šťastie?

ŠKRATA LAKIBRADA. Nie až tak celkom. Lebo ten kameň ti, nanešťastie, spadol rovno na nohu a dodrúzgal ti ju. Už niekoľko mesiacov sa ti tá noha hojí — a ty tu zatiaľ už niekoľko mesiacov ležíš v horúčke a blúzniš.

LOMIDREVO. Blúznim? A o čom?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ani sa nepýtaj. Musela by som sa červenať, keby som ti to mala zopakovať.

LOMIDREO. Vidíš, aká si. Tak povedz!

ŠKRATA LAKTIBRADA. Radšej nie, Lomidrevo, radšej nie.

LOMIDREVO. A čo ty? Ty si nespala?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Trochu aj áno — ale nie v jednom kuse.

LOMIDREVO. A prečo nie v jednom kuse?

ŠKRATA LAKTIBRADA. A kto by sa o teba staral, keby som ja drichmala? Kto by ti mastil tú tvoju dodrúzganú nohu zázračnou masťou? Kto by ti ju liečil?

LOMIDREVO. Vari chceš povedať…?

ŠKRATA LAKTIBRADA. Že už ju máš vyliečenú. Môžeš sa zas postaviť na obe nohy.

LOMIDREVO (postaví sa na nohy). A naozaj. Zase stojím na oboch nohách. Vďaka ti, Škrata Laktibrada.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Rado sa stalo.

LOMIDREVO (lepšie sa pozrie na tvár Škraty Laktibrady, potom siahne po valašku a presvedčí sa, že je ešte vždy na nej priviazaná Laktibradina brada). Ale jedno nerozumiem, Škrata Laktibrada. Ak som, ako vravíš, niekoľko mesiacov ležal v horúčke a blúznil, ak som niekoľko mesiacov spal — prečo si ty ešte tu? Prečo si to nevyužila? Prečo si neodviazala svoju bradu z mojej valašky, neuchmatla ju a nezdupkala?

ŠKRATA LAKTIBRADA. A vari som ťa tu mala nechať zahynúť, tak ako to chceli urobiť tí dvaja kamaráti, ktorých si mal tamhore na svete?

LOMIDREVO. Vďaka ti, Škrata Laktibrada, že si ma nenechala zahynúť. A čo sa tých dvoch kamarátov tamhore na svete týka, mal som ich, ale ich už nemám. No vidím, že predsa len mi ešte dvaja kamaráti ostali.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Zase dvaja? Ktorých dvoch myslíš?

LOMIDREVO (schytí svoju valašku a spieva).

ŠKRATA LAKTIBRADA. Ale spomínal si dvoch kamarátov, Lomidrevo. Prezradíš mi, kto druhý ešte, okrem valašky, je tu pod zemou tvoj kamarát?

LOMIDREVO. Ty si to, Škrata Laktibrada. Nie si ty až taká potvora, ako vyzeráš. Keby som sa mohol vrátiť na svet a tam sa oženiť s princeznou Ružovláskou, a keby som sa stal potom kráľom, vzal by som si do kráľovského paláca aj teba a vymenoval by som ťa za hlavnú ránhojičku v celom svojom kráľovstve.

ŠKRATA LAKTIBRADA. A myslíš si, že to je to, po čom ja túžim? Nie, Lomidrevo. Veď ja by som nemohla byť odrazu aj hlavnou Škratou Laktibradou v podsvetí aj hlavnou ránhojičkou na svete.

LOMIDREVO. A veď ti to ani nehrozi. Veď ani ja sa už asi nikdy nedostanem z podsvetia. Nikdy sa neožením s nijakou Ružovláskou. Nikdy ju už neuvidím a nestanem sa kráľom. Ber si za svoje služby svoju bradu a choď si svojou cestou. (Hodí jej bradu.)

ŠKRATA LAKTIBRADA. A ty?

LOMIDREVO. Čo už tam po mne? Hoci sa už nikdy z podsvetia na svet nedostanem živý — (Spieva.)

ŠKRATA LAKTIBRADA (prilepí si bradu). Hrob sem, hrob tam — ale či sa to patrí? To sa mi ty za moje služby tak odvďačuješ, že ma odháňaš?

LOMIDREVO. Neodháňam ťa, Škrata Laktibrada. Iba ti dávam slobodu.

ŠKRATA LAKTIBRADA. A ja mám teraz vari ísť a teba opustiť v tvŕdzi?

LOMIDREVO. Hore na svete sa to bežne tak robí.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Tu pod svetom sa to tak nerobí nikdy. Lomidrevo. Nielen ty si zistil, že som tvoja kamarátka. I ja som zistila, že som nikdy nemala lepšieho kamaráta než si ty. Aj keď ti už nemusím slúžiť — ja… ja… ja… ti musím prezradiť, že ťa mám rada… že ťa neopustím… a že…

LOMIDREVO. Je to pekné, čo vravíš Laktibrada… Vážim si to… Ale…

ŠKRATA LAKTIBRADA. Nechaj ma dohovoriť! Ja ti musím prezradiť, že ťa mám rada… že ťa neopustím… a že ti pomôžem dostať sa zas na svet k tej tvojej stokrát než ja šťastnejšej Ružovláske. (Škrata Laktibrada odviaže kameň, vyštverá sa s povrazom hore a spustí ho Lomidrevovi.) Hahó, priviaž sa, Lomidrevo!

LOMIDREVO (sa priviaže). Hahó, už som priviazaný, môžeš ťahať.

ŠKRATA LAKTIBRADA. Škratky Laktibradky, kam ste sa poschovávali? Pomôžte mi!

TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (pritancujú z rôznych kútov a pomáhajú jej).

LOMIDREVO, ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (spievajú).

ŠKRATA LAKTIBRADA a TRI ŠKRATKY LAKTIBRADKY (počas piesne vytiahnu Lomidreva hore na svet a potom sa ako cirkusové artistky jedna po druhej spustia po povraze nadol).

LOMIDREVO (zhora, vidíme v diere už iba jeho hlavu). Hahó, Laktibrada! Už som hore — a ty si kde?

ŠKRATA LAKTIBRADA (dole). Hahó, Lomidrevo! Ja som už zas dole.

LOMIDREVO. Ďakujem ti. A príď niekedy ku mne na kašu!

ŠKRATA LAKTIBRADA. Nemám rada kašu, asi neprídem.

Osemnásty obraz

Na kráľovskom hrade.

KRÁĽ (spieva).

VALIVRCH, MIESIŽELEZO a TRI PRINCEZNÉ (prichádzajú).

VALIVRCH. Ale už nemusíte žialiť, výsosť, lebo všetky tri draky ležia pod zemou s postínanými hlavami.

MIESIŽELEZO. A všetky vaše tri dcéry sú vyslobodené a sú tu!

KRÁL. Dcérenky moje! Naozaj! Vy ste sa mi vrátili! Vďaka vám, statoční mládenci, za ich vyslobodenie.

VALIVRCH. Nie je to iba naša zásluha.

MIESIŽELEZO. Aj my sme odviedli dobrú prácu, to hej, ale bez Lomidreva by sme to nedokázali.

KRÁĽ. A kde je Lomidrevo? Kde je váš tretí statočný druh?

VALIVRCH. Lomidrevo, žiaľ, ostal pod zemou.

KRÁĽ. Vari ste ho tam nechali?

MIESIŽELEZO. To nie, to by sme neurobili nikdy.

VALIVRCH. Ale stala sa nehoda, na ktorej nemá vinu nikto. Keď sme ho ako posledného ťahali spod zeme hore na tento svet, pretrhol sa v polovici cesty povraz.

MIESIŽELEZO. A on sa zrútil znova pod zem.

VALIVRCH. A tam zahynul.

KRÁĽ. Ako viete, že zahynul? Volali ste naňho?

MIESIŽLEZO. Volali sme?

VALIVRCH. Volali.

MIESIŽELEZO. Volali sme naňho, ale už neodpovedal.

KRÁĽ. Škoda ho, statočného šuhaja. Nuž, ešte raz vďaka aspoň vám.

VALIVRCH. Ale nikdy nesmieme zabudnúť, že aj jemu. On má najväčšiu zásluhu, že sa nám to podarilo.

MIESIŽELEZO. Bez neho by sme tu teraz pred vami nestáli. On si záslúži najväčšiu úctu.

KRÁĽ. Pekne od vás, že to vravíte. O to viac si vás vážim, že ste takí skromní. Nebohému Lomidrevovi vzdáme najväčšiu úctu tak, že najlepšiemu básnikovi nášho kráľovstva prikážeme … Kde je náš najlepší básnik?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK (tentoraz nech si tvár skrýva za veľké okuliare, nobradu si ako básnik skrývať nemusí). Tu som, výsosť.

KRÁĽ. Ako sa cítite, majstre?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Ďakujem, výsosť, zdravie mi slúži.

KRÁĽ. Pýtam sa, ako sa cítite v našom kráľovstve. Všetci občania, ktorých sa na to pýtam, mi tvrdia, že sa cítia v našom kráľovstve šťastní.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Aj ja sa cítim šťastný.

KRÁĽ. Prečo aj vy?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Pretože sa mi každý deň podarí napísať nejakúbáseň. Napríklad už som jednu napísal aj dnes. (Deklamuje.)

KRÁĽ. Pokračujte!

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK.

KRÁĽ. Zaujímavé. Ešte nikdy som nepočul takú peknú báseň o Judášovi. Nenadarmo ste, majstre, považovaný za najlepšieho básnika v našom kráľovstve. Práve preto som sa rozhodol poveriť práve vás, aby ste napísali divadelnú hru, ktorá sa bude volať…

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Vymyslím nejaký pekný názov.

KRÁĽ. Neskáčte mi do reči, majstre! Vy píšete hry, ale názvy dávam ja. Tá hra sa bude volať Ako sa Lomidrevo nestal kráľom. Čo vy na to?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Vaše želanie je pre mňa rozkazom. Som poctenýtouto úlohou, výsosť.

KRÁĽ (obracia sa k Valivrchovi a Miesiželezovi). A o tom, kto sa stane kráľom po mojej smrti, rozhodnem medzi vami dvoma. Bude to ťažké rozhodovanie, pretože obaja ste rovnako odvážni a ušľachtilí mládenci, no…

MODROVLÁSKA a ZELENOVLÁSKA. No mali by sa najprv oženiť!

KRÁĽ. Áno, najprv sa musíte oženiť s mojimi dvoma staršími dcérami, Modrovláskou a Zelenovláskou. Obidve svadby vystrojíme naraz, vyjde to lacnejšie. A ešte lacnejšie to vyjde, keď vystrojíme naraz tri. Aj ty, princezná Ružovláska…

RUŽOVLÁSKA. Ale veď ja, otecko…

KRÁĽ. Viem, je ti smutno za Lomidrevom. Smútok však nemusí trvať sto rokov. Už si si posmútila cestou a teraz, keby sme aj pre teba našli vhodného ženícha…

RUŽOVLÁSKA. Nie! Ja sa nevydám skôr, kým medzi svadobnými darmi nebudú dračie papuče pre Modrovlásku, dračia košeľa pre Zelenovlásku a dračí vankúš pre mňa!

KRÁĽ. Neprotireč mi. Keď sa nájde vhodný ženích, vydáš sa aj ty. (Obráti sa k Škrate Laktibrade.) Majstre! Nechceli by ste ju za ženu vy?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Och, výsosť, to je nečakaná a krásna ponuka,ale…

KRÁĽ. Čo zase? Aké ale?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Ale to, čo povedala princezná Ružovláska… Tennápad s tými dračími papučami, dračou košeľou a dračím vankúšom, ten jej nápad jeza všetky drobné. Ten jej nápad má v sebe obrovskú poéziu! To sa mi, namojdušu, dotej hry, čo mám napísať, bude hodiť stokrát lepšie. (Nadvihne okuliare a žmurkne dohľadiska.) Hoci aj to, keby som sa ja stala kráľovským zaťom, by mohlo byťzaujímavé. Ale len vo veselohre. (Kráľovi.) Lichotí mi váš návrh, výsosť, ale aj ja,podobne ako princezná Ružovláska, naň odpovedám nie.

KRÁĽ. Aj vy hovoríte nie? Majstre, ale prečo?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Prepáčte, výsosť, ale aby som mohol úspešne splniťúlohu, ktorú ste mi dali, na to potrebujem úplnú slobodu, a preto nielenže si dovoľujem odmietnuť vašu ponuku na manželstvo s princeznou Ružovládkou, ale dovolím si jemne pozmeniť aj vami navrhnutý názov. Moja hra sa nebude volaťAko sa Lomidrevo nestal kráľom, ale bude sa volať…

KRÁĽ. Ako?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako BÁSNIK. Inak.

Devätnásty obraz

Na dvore krčmy. Pohorie v pozadí je potiahnuté červeným súknom.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR (stojí nad sudom, ktorý je takisto červený, a spieva).

LOMIDREVO (prichádza s valaškou v ruke a spieva).

Táto krčma mi je akási známa. Aj ten krčmár. No ak sa chcem od neho čosi dozvedieť, musím si dať pozor, aby ma nespoznal. Budem sa vydávať za drotára. (Stiahne si klobúk na oči.)

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR (nevšíma si ho).

LOMIDREVO (sadne si do horského sedla).

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. A ty si kto? Akoby som ťa tu už niekedy bol videl.

LOMIDREVO. To je možné. Veď som drotár. (Spieva.)

Nuž možno som niekedy zavítal už aj sem, aj keď sa na nič také nepamätám. Nepamätám sa, že by som videl niekedy takého veselého krčmára.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Veselý som, lebo dnes je v našom kráľovstve veselý deň. Dnes sa u nás je aj pije zadarmo. Daj si, drotár, džbánček bieleho vína a ajty sa rozveseľ. (Podáva mu džbán vína.)

LOMIDREVO. Neradíš mi zle. Dám si. A prečo je veselý deň? Čo je tu u vás nové?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Všetko. A všetko, čo je nové, je aj dobré. Tri dcéry nášho kráľa, ktoré uniesli draci, sú zase doma, a dve staršie z nich sa budú vydávať za dvoch mládencov, čo ich vyslobodili.

LOMIDREVO. A čo tretia?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Tá si ešte preberá. Vraj sa nevydá, kým nebudú medzi svadobnými darmi pre najstaršiu princeznú dračie papuče, pre prostrednú dračia košeľa a pre ňu, najmladšiu, dračí vankúš — preto sa hľadá niekto, kto by princeznám také svadobné dary vyhotovil. A potom aj tretiu princeznú za niekoho vydajú. Lenže kde sa nájde remeselník, čo vyrobí také dračie veci?

LOMIDREVO. A čo je to nejaký zázrak? Dračie papuče treba ušiť z plechu. Dračiu košeľu treba upliesť z drôtu. A dračí vankúš treba vyšiť zlatou niťou. Choď, krčmár, na hrad a ohlás, že remeselník, čo také veci vyrobí, sa už našiel.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. A keď sa ma spýtajú, kde sa našiel, čo poviem?

LOMIDREVO. Povieš, že sa našiel u teba. Veď remeselník, čo vie urobiť také veci, môže byť iba drotár! A to som ja! Povedz im, že už som sa aj pustil do práce.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Už bežím. (Hvizdne si a tvári sa, že odchádza,ale nenápadne sa vráti a pozoruje Lomidreva.)

LOMIDREVO (popíja, nerobí nič, ani Krčmára si nevšíma, ale aj bez toho, že by sa obzrel, vie, že Krčmár neodišiel). A ako to bežíš, keď si ešte tu?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. A ako si sa pustil do práce, keď si sa ešte do nejnepustil?

LOMIDREVO. Akože nepustil? Veď pomaly som už s prácou hotový. (Spieva a pantomimicky šije.)

(Nenápadne vytiahne z kapsy plechové dračie papuče, hodí ich Krčmárovi, potom pantomimicky štrikuje a spieva.)

(Nenápadne vytiahne z kapsy drôtenú dračiu košeľu, hodí ju Krčmárovi.)

Tak už vidíš, ako som sa pustil do práce? Teraz ja chcem vidieť, ako bežíš.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Takto bežím. (Rozbehne sa, ale znova sazastaví.) A čo dračí vankúš pre najmladšiu princeznú? Ten po mne nepošleš?

LOMIDREVO. Povedz, že ten ešte hotový nemám. Sú aj veci, ktoré idú pomaly. Napríklad tvoju hlavu, tú len tak napochytre nezdrôtuje nikto.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. A prečo by mal niekto zdrôtovať aj moju hlavu?

LOMIDREVO. Pretože ak už ani teraz poriadne nepobežíš… (Zamáva valaškou.)

ŠKRATA LAKTIBRADA ako KRČMÁR. Už bežím, už teraz naozaj bežím. (Odbehne.)

LOMIDREVO (popíja a spieva).

RUŽOVLÁSKA (nenápadne sa objaví a počúva ho).

LOMIDREVO (spieva).

RUŽOVLÁSKA (preruší ho). Pekne spievaš, milý drotár. Škoda, že to, čo mám puknuté ja, sa zdrôtovať nedá.

LOMIDREVO (stiahne si klobúk na oči, aby ho Princezná nespoznala). A čo máš puknuté, princeznička? Kde máš svoj puknutý hrniec?

RUŽOVLÁSKA. Môj puknutý hrniec je moje puknuté srdce.

LOMIDREVO. Pozrime sa! A za kým ti to srdiečko puká?

RUŽOVLÁSKA. Za Lomidrevom, ktorý ma vyslobodil spod zeme, ale on sám ostal pod zemou. Odvtedy ho vo dne v noci iba čakám a čakám…

LOMIDREVO. A ktovie, či sa ho niekedy dočkáš. Lomidrevo sa spod zeme nevracia možno preto, že tam našiel svoj hrob.

RUŽOVLÁSKA. Vraví to Valivrch, vraví to Miesiželezo, vravia to tak aj moje sestry, lenže ja tomu neverím.

LOMIDREVO. Dnes neveríš, no čo ak zajtra uveríš? A na tvoje puknuté srdiečko najlepší drotár bude nový ženích.

RUŽOVLÁSKA. Nie, milý drotár. Aj keby Lomidrevo našiel pod zemou hrob, budem ho ľúbiť až za hrob. A ďalej ho budem čakať s puknutým srdcom až do svojej smrti.

LOMIDREVO. Najmladšia princeznička, za takú lásku za hrob si zaslúžiš, aby som sa tvoje puknuté srdiečko pokúsil zdrôtovať aspoň ja.

RUŽOVLÁSKA. A ako ho chceš zdrôtovať, milý drotár, keď ho mám schované v hrudi?

LOMIDREVO. Tak ho chcem zdrôtovať, že ho z tej hrude vyložíš —

(Vytiahne zlatom vyšívaný vankúš a posotí si klobúk dozadu, aby ho Princezná Ružovláska spoznala.)

— a na tento zlatou niťou vyšívaný vankúšik ho položíš.

RUŽOVLÁSKA. Lomidrevo, tak predsa som sa ťa dočkala!

LOMIDREVO. Čakala si ma, nuž prečo by si sa nedočkala?

RUŽOVLÁSKA. A čia bude tá druhá hlava?

LOMIDREVO. Už dávno som si vyvolil tú pravú.

LOMIDREVO a RUŽOVLÁSKA (spievajú).

RUŽOVLÁSKA. Vidíš, aký si. Tak teda povedz už, čia bude tá druhá hlava?

LOMIDREVO. Tej, čo až za hrob ľúbi ma a čaká.

Dvadsiaty obraz

Pod zeleným stromom na Kráľovej holi.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR (zvoní zvončekom a vykríkuje do hľadiska). Nuž, a tak mohli byť všetky tri svadby odrazu. A pretože hneď po trojsvadbe sa mal stať Lomidrevo kráľom, trojsvadba sa mala konať hádajte kde? Nuž kde inde? Sme na Kráľovej holi! A ja som teraz poštár, ktorý tam práve prináša kráľovskú poštu.

KRÁĽ, PRINCEZNÁ MODROVLÁSKA a ZELENOVLÁSKA aj ich ženísi VALIVRCH a MIESIŽELEZO (prichádzajú vo svadobnom a všetci spievajú).

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. Lenže s tými tromi svadbami treba ešte počkať,výsosť! Najprv si prevezmite poštu. (Podáva mu červený list, ktorý sme videli odletieťzo stromu v Lomidrevovom rodisku.)

KRÁĽ. Čo je to?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. To je list.

KRÁĽ. Aký list?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. List zďaleka.

KRÁĽ. Zďaleka? A ako sa k nám dostal?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. Priniesol ho vietor.

KRÁĽ (prezerá si list). A čo s ním mám urobiť?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. Treba si ho prečítať..

KRÁĽ. Čo je to čítať?

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. Vy neviete, čo je to čítať?

KRÁĽ. Neviem. A keby som to aj vedel — čo z toho, keď neviem čítať.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. Neviete, čo je to čítať, ani neviete čítať, dajte tedaprečítať ten list niektorej zo svojich dcér. Alebo nech ho prečíta niektorý z vašichzaťov.

KRAĽ. Prečítaj ho ty, Modrovláska! (Podáva list Modrovláske.)

MODROVLÁSKA. Ani ja neviem čítať, otecko. Prečítaj ho ty, Valivrch. (Podáva list Valivrchovi.)

VALIVRCH. Ani ja neviem čítať. Prečítaj ho ty, Zelenovláska. (Podáva list Zelenovláske.)

ZELENOVLÁSKA. Ani ja neviem čítať. Prečítaj ho ty, Miesiželezo. (Podáva list Miesiželezovi.)

MIESIŽELEZO. Ani ja neviem čítať. Prečítaj ho ty, Ružovláska. (Podáva list Ružovláske.)

RUŽOVLÁSKA. Ani ja neviem čítať. Prečítaj ho ty, Lomidrevo. (Podáva list Lomidrevovi.)

LOMIDREVO. Lenže ani ja neviem… (Lepšie sa pozrie na list.) A ba veru ja viem! Veď toto je list zo stromu, čo stojí pri mojom rodnom dome! To je už druhý list, čo mi píšu otec a mať.

RUŽOVLÁSKA. A ty si im neodpovedal ešte ani na ten prvý.

LOMIDREVO. Nebolo kedy. Ale na tento druhý im už odpoviem. Pošlem im odkaz. Pošlem im pozvanie na našu svadbu.

RUŽOVLÁSKA. Ako im ho pošleš?

LOMIDREVO. Oni mi posielajú listy po vetre, aj ja im svoj odkaz pošlem po vetre. (Spieva.)

a že nech prídu! (Volá kamsi do diaľky.) Hahó, mamko! Hahó, tatko! Pozývam vás na svadbu!

KRÁĽ. A čo teraz?

VALIVRCH. Budeme čakať, kým sa im uráči prísť?

MIESIŽELEZO. To sa načakáme!

LOMIDREVO. Buďte radi, že sa načakáte, lebo hneď po svadbe sa chystám s vami zakrútiť!

VALIVRCH a MIESIŽELEZO (preľaknú sa). Prečo by si mal s nami zakrútiť?

LOMIDREVO (zamyslí sa, je to chvíľa napätia, a potom mávne rukou). Nuž a prečo nie? Po svadbe býva tanec. Budeme sa v ňom krútiť všetci.

ŠKRATA LAKTIBRADA ako POŠTÁR. A budete sa v ňom krútiť čoskoro, lebo, hľa, tvojirodičia, Lomidrevo, už dostali tvoj odkaz a už prichádzajú.

LOMIDREVO. A to tak rýchlo?

OTEC a MATKA (objavia sa v pozadí, ale to, čo ťahajú za sebou ešte nevidíme).

OTEC. Ale čožeby rýchlo. Ideme krokom, Lomidrevo.

MATKA. No rátali sme s tvojím svadobným pozvaním a vydali sme sa na cestu už deň vopred.

OTEC. A nie sami.

MATKA. Ideme aj s celou dedinou.

OTEC a MATKA (postupujú dopredu a až teraz vidíme, že na povraze za sebou ťahajú celú Lomidrevovu rodnú dedinu, sú to domčeky pozapájané za sebou ako vozne vlaku, z komína toho prvého sa aj dymí, Lomidrevovi rodičia urobia okružnú cestu okolo zeleného stromu, spievajú pritom, a hoci nevidíme nijakých ďalších svadobčanov, počujeme spievať aj veľký zbor).

ŠKRATA LAKTIBRADA (zaťahuje oponu, zatiaľ čo svadobný sprievod chodí okolo zeleného stromu, ktorý sa ustavične nakláňa k Lomidrevovi). A tak chodil svadobný sprievod okolo zeleného stromu a aj strom sa krútil, aby sa jeho vrch mohol ustavične nakláňať k Lomidrevovi, a to by už bolo skoro všetko. Starý kráľ, keď sa dozvedel, ako nepekne sa Valivrch a Miesiželezo zachovali k Lomidrevovi, bol rád, že si aspoň nemusí lámať hlavu, ktorému z troch zaťov má odovzdať kráľovstvo. A tak sa Lomidrevo stal kráľom. Kto už iný by sa ním mal stať? Kto iný by sa vedel správať kráľovskejšie? Nielenže bol Lomidrevo najmocnejší, a nielenže nikdy nezradil kamarátov — ešte vedel aj odpustiť kamarátom to, že oni zradili jeho. (Zaspieva.)

VŠETCI (aj keď ich už nevidíme).

ŠKRATA LAKTIBRADA (pred oponou). A chcete vedieť, čo bolo ďalej so mnou, so Škratou Laktibradou? Nuž, ja som sa pobrala dierou v zemi zas do nejakej inej rozprávky, za kmotru nejakému novému Lomidrevovi. Aby o nových Lomidrevov na Slovensku nikdy nebola núdza. (Na prekvapenie divákov znova roztiahne oponu.)